Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/86/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne E., so sídlom v R., X.,

zapísanej v registri Obchodného súdu V. pod číslom zápisu F., zastúpenej spoločnosťou R., so

sídlom v B. IČO: X., za ktorú koná JUDr. D., konateľka a advokátka, proti ţalovanej

Slovenskej republike, za ktorú koná N., so sídlom v B., zastúpenej spoločnosťou R., so

sídlom v B., IČO: X., za ktorú koná JUDr. Ľ., prokurista a advokát, o zaplatenie 131 400 000

Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I, pod sp. zn. ,

o dovolaní ţalovanej proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 31. júla 2013 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave

z 31. júla 2013, sp. zn. , z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I uznesením zo 7. januára 2013, č.k. -388,

zamietol návrh ţalobkyne na prerušenie konania a postúpenie ţaloby Ústavnému súdu

Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska podľa (výrok I)

podaný za účelom vydania nálezu ústavným súdom, ktorým bude konštatované,

ţe ustanovenia a o zdravotných poisťovniach,

dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) nie sú v súlade s článkom 20

ods. 4 (ďalej aj „“) a s článkom 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“). Súd zároveň

zamietol i návrhy na prerušenie konania podané zo strany ţalovanej, a to návrh na prerušenie

konania a predloţenie predbeţnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „súdny

dvor“) podľa (výrok II) pre nezlučiteľnosť Dohody o podpore

a ochrane investícií uzatvorenej medzi Českou a Slovenskou Federatívnou republikou

2

a Rakúskou republikou 15. októbra 1990 (ďalej len „Dohoda o podpore a ochrane investícií“)

s právom Európskej únie (ďalej len „únia“), a návrhy na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. b/ (výrok III) a podľa (výrok IV) podané subsidiárne

(pri nevyhovení návrhu podľa ) z dôvodov prebiehajúceho konania

zo strany Európskej komisie (EU Pilot) o súlade Dohody o podpore a ochrane investícií

s právom únie. Prvý výrok rozhodnutia súd odôvodnil s poukazom na existujúci nález

ústavného súdu z 21. januára 2011, sp. zn. -378, ktorým bolo vyslovené,

ţe ustanovenie nie je v súlade s ,

ods. 1 a 4 a v spojení s , ako

aj s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

o ktorom ústavný súd rozhodoval na návrh skupiny poslancov a Okresného súdu

Bratislava I v rovnakej veci. Ústavný súd v tomto svojom náleze skonštatoval,

ţe po vyslovení nesúladu právneho predpisu s alebo ústavným zákonom,

uţ nie je v zásade potrebné preskúmavať ich nesúlad s právom únie, aj napriek tomu,

ţe to bolo navrhované, pretoţe aj ich prípadný nesúlad by viedol len k rovnakému výsledku

s rovnakým právnym účinkom, aké sa dosiahli rozhodnutím, podľa ktorého napadnutá právna

úprava nie je v súlade s alebo ústavným zákonom. Po vyslovení nesúladu s

alebo ústavnými zákonmi zaniká podľa ústavného súdu aj predmet konania o súlade právnych

predpisov vo vzťahu k namietanému nesúladu s právom únie. Súd prvého stupňa s poukazom

na neprípustnosť podania návrhu ústavnému súdu vo veci, o ktorej uţ rozhodol, podľa § 24

ods. 1 písm. a/ organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov návrh na prerušenie konania podľa zamietol.

Na odvodnenie druhého výroku uviedol, ţe povinnosť predloţiť prejudiciálnu otázku

súdnemu dvoru platí len pre vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnej

veci, t. j. súdom, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok, preto súd prvého stupňa

nemá takúto povinnosť a účastník konania nemá nárok na prerušenie konania, aj keď takýto

postup navrhnúť môţe. Navyše súd prvého stupňa mal za to, ţe otázku splnenia podmienok

vzniku zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú porušením úniového práva

s ohľadom na rozsiahlu judikatúru súdneho dvora je oprávnený posudzovať vnútroštátny súd

sám. Na základe uvedených skutočnosti preto dospel k záveru, ţe vec nie je potrebné

predloţiť súdnemu dvoru a návrh zamietol. Výroky tri a štyri súd odôvodnil s poukazom

na to, ţe v tomto prípade neboli naplnené podmienky ustanovenia ,

pretoţe rozhodnutie nezávisí od otázky, ktorú by súd nebol oprávnený riešiť ani ako otázku

3

predbeţnú (uvedenú v ustanovení ). Návrh na prerušenie konania podľa

nebol podľa súdu dôvodný a prerušenie konania v tomto štádiu

by bolo nehospodárne a neúčelné.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie oboch účastníkov uznesením z 31. júla 2013,

sp. zn. , uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne vo výrokoch I, III,

a IV s poukazom na ustanovenie potvrdil. Uviedol, ţe odvolania podané

účastníkmi konania nie sú dôvodné a rovnako ako súd prvého stupňa nedospel k záveru

o potrebe predloţiť ţalovanou navrhovanú prejudiciálnu otázku súdnemu dvoru

na rozhodnutie. Vo vzťahu k odvolaniu podanému ţalobkyňou proti prvému výroku odvolací

súd uviedol, ţe sa v plnej miere stotoţňuje s názorom súdu prvého stupňa vrátane

jeho odôvodnenia, podľa ktorého na postup podľa neboli

v predmetnej veci splnené podmienky. Správnosť výroku dva napadnutého rozhodnutia

odvolací súd nepreskúmaval, pretoţe mal za to, ţe tento výrok nebol napadnutý ţiadnym

z účastníkov a v ostatných napadnutých výrokoch sa obmedzil len na konštatovanie

správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie ţalovaná. Navrhla,

aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

ak konanie v zmysle predloţených návrhov nepreruší. Prípustnosť dovolania ţalovaná

vyvodzovala z ustanovenia a a z

a jeho dôvodnosť aj z ustanovenia Odňatie moţnosti konať pred

súdom ( ) dovolateľka videla v tom, ţe odvolací súd o jej návrhu

na poloţenie prejudiciálnej otázky rozhodol chybne, keď neposudzoval jej navrhnutý obsah,

čím jej odňal právo, aby spor rozhodoval súd na základe správneho a adekvátneho právneho

základu, keďţe na posúdenie otázky neplatnosti či neaplikovateľnosti Dohody o podpore

a ochrane investícií má právomoc jedine súdny dvor, ktorý sa touto otázkou ešte nezaoberal.

Navyše odvolací súd rozhodol nesprávnym spôsobom, keď svoje rozhodnutie o nepredloţení

prejudiciálnej otázky nezahrnul do výrokovej časti rozhodnutia, hoci túto otázku posudzoval.

K vade podľa (rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát) podľa dovolateľky došlo

nepredloţením prejudiciálnej otázky, ktorá patrí do interpretačného monopolu súdneho dvora,

pretoţe nedošlo k prejednaniu veci súdom zriadeným na základe zákona. Za inú vadu, ktorá

mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ),

4

dovolateľka povaţovala nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu,

spôsobujúce jeho nepreskúmateľnosť, arbitrárnosť a nepresvedčivosť. Odvolací súd neposúdil

jej návrh na skúmanie právneho základu sporu a jeho platnosti vzhľadom na existenciu

moţného rozporu s právom únie a neposúdil ani jej argumenty uvedené v odvolaní. Ţalovaná

v dovolaní napokon navrhla, aby dovolací súd sám zváţil podanie prejudiciálnej otázky

súdnemu dvoru v zmysle

Ţalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu inter alia uviedla, ţe nie je daný

ţiaden z dovolacích dôvodov namietaných ţalovanou. K jednotlivým námietkam dodala,

ţe druhý výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa nebol odvolaním napadnutý, preto o ňom

odvolací nemohol rozhodovať. Okrem toho podľa jej názoru povinnosť predloţiť

prejudiciálnu otázku má len najvyšší súd alebo súd ústavný, preto odvolací súd nebol povinný

ju predloţiť a zbytočne tak konanie predlţovať. Čo sa týka námietky nedostatočne

odôvodneného rozhodnutia, s touto sa rovnako nestotoţnila, pretoţe postup odvolacieho súdu

povaţovala za zodpovedajúci ustanoveniu Na záver poukázala na neúplné,

nepresné a zavádzajúce informácie uvádzané ţalovanou v dovolaní a navrhla dovolanie ako

nedôvodné zamietnuť.

K vyjadreniu ţalobkyne podala dovolateľka písomné vyjadrenie, v ktorom v podstate

zotrvala na dôvodoch podaného dovolania a navrhovanom petite.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

ţe dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), ktorá je zastúpená

advokátom ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

ods. 1 ), predovšetkým skúmal, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, ktoré

moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( a nasl. ).

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak odvolací súd zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa ( ), alebo ak odvolací súd rozhodoval

vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109

ods. 1 písm. c/ ) na zaujatie stanoviska, pričom dovolanie nie je prípustné proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého

stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa (

ods. 1 písm. b/ ). Dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým

bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu ( ), alebo ak ide o uznesenie o návrhu

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239

ods. 2 písm. b/ ), alebo ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo

o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239

ods. 2 písm. c/ ).

Ţalovaná napadla uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu

prvého stupňa o zamietnutí návrhov na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. b/ a a V zmysle ustanovení a

teda prípustnosť dovolania nie je daná.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v

(či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj otázkou,

či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu),

ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád

vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu,

spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci

právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, nedostatok návrhu na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom

konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v , moţno

ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď

napríklad R 117/1999, R 34/1995, a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise

Zo súdnej praxe pod č. 38/1998, a č. 23/1998).

6

Ţalovaná procesné vady konania v zmysle aţ e/ netvrdila

a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto

ustanovení nevyplýva. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie vád podľa § 237

písm. f/ a g/ , ktoré boli dovolateľkou namietané.

Dovolací súd sa prvotne zameral na skúmanie vady podľa

spočívajúcej v odňatí moţnosti účastníka konať pred súdom, a po preskúmaní procesného

postupu súdov niţšieho stupňa dospel k záveru, ţe k uvedenej vade v konaní pred odvolacím

súdom došlo a teda námietka dovolateľky o jej existencii je opodstatnená.

Článok 46 ods. 1 zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia

vyplýva, ţe kaţdý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý

má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu.

Podľa upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Vada konania vymedzená v ustanovení je vo svojej podstate

porušením základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiace

právo na spravodlivý proces (, , , etc.), ktoré práva

zaručujú v podmienkach Slovenskej republiky okrem zákonov aj citované ustanovenia

a Dohovoru, a v zmysle ktorých sa účastníkovi konania garantuje nielen poskytnutie ochrany

7

jeho ohrozených alebo porušených práv zo strany súdu, ale aj poskytnutie súdnej ochrany

v určitom rozsahu a predovšetkým kvalite.

Medzi základné definičné prvky práva na spravodlivé súdne konanie (spravodlivý

súdny proces) patrí podľa judikatúry Európskeho súd pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a

Španielsko), Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. , ),

ale i rozsiahlej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok

z 27. apríla 2006, sp. zn. , rozsudok z 30. septembra 2008, sp. zn.

, etc.) právo na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré dáva odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na rozhodujúce

(relevantné) argumenty jednotlivých strán. Poţiadavka riadneho odôvodnenia súdneho

rozhodnutia vyplýva nielen z potreby účastníkov mať moţnosť dozvedieť sa o dôvodoch

a príčinách, pre ktoré súd rozhodol určitým spôsobom, ale aj z prípadnej potreby skutkovo

a právne argumentovať proti vydanému rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia riadnych

a mimoriadnych opravných prostriedkov, pričom Ústavný súd Slovenskej republiky v tejto

súvislosti uţ vyslovil, ţe všeobecný súd nemusí v odôvodnení rozhodnutia dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (, ,

). Podobný záver zaujal i Európsky súd pre ľudské práva, ktorý vyslovil,

ţe od súdov sa nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje

sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Higgins c/a Francúzsko, porovnaj tieţ Hiro

Balani c/a Španielsko, Georgiadis c/a Grécko, etc.).

Obsah poţiadavky na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia

je v našom právnom poriadku vyjadrený v , podľa ktorého v odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako

sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne

a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, pričom súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku

bolo presvedčivé (v spojení s toto ustanovenie platí aj pre odôvodnenie

rozhodnutia vydaného vo forme uznesenia). Keďţe ustanovenie platí

primerane i pre konanie na odvolacom súde ( ), treba rovnako dôsledne

trvať na poţiadavke úplnosti, výstiţnosti a presvedčivosti odôvodnenia aj pre rozhodnutie

odvolacieho súdu, ktoré by taktieţ malo obsahovať myšlienkový postup, ktorý predchádzal

vydaniu rozhodnutia, spôsob, akým sa súd vyporiadal s odvolacími námietkami a ďalšie

rozhodujúce skutočnosti tak, aby rozhodnutie bolo preskúmateľné v rámci opravných

prostriedkov.

Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe nemusí vţdy disponovať potrebnou

intenzitou smerujúcou k porušeniu ústavných práv účastníkov. Túto skutočnosť je potrebné

posudzovať vţdy individuálne pre konkrétny prípad a so zreteľom na charakter konania

(). Takú intenzitu zásahu, ktorá je spôsobilá privodiť porušenie ústavných práv,

dosahuje také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza ţiadnu argumentáciu,

na základe ktorej by bolo moţné zistiť rozsah porušenia práva, prípadne také, v ktorom

dôvody, na ktorých je zaloţené, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá

formálnej a právnej logiky, alebo ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti (, ). K porušeniu

garantovaného práva na súdnu ochranu môţe však dôjsť aj tým, ţe by sa súd pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

ţe by zásadne poprel ich účel a význam ().

Po preskúmaní rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd dospel k záveru,

ţe napadnuté uznesenie parametre riadne a dostatočne odôvodneného rozhodnutia nespĺňa.

Odôvodnenie napadnutého uznesenia obsahuje rozsiahlu úvodnú popisnú časť

(v ktorej sa okrem iného uvádza, čoho sa ţalobkyňa domáhala, ako rozhodol súd prvého

stupňa a z akých dôvodov, ktoré dôkazy vykonal a ako ustálil skutkový a právny stav

v prejednávanej veci, dôvody, pre ktoré bolo účastníkmi podané odvolanie, argumenty

a dôkazy, ktoré na podporu svojich odvolacích tvrdení účastníci uviedli a čoho

sa v odvolacom konaní domáhali, i procesné stanoviská k odvolaniu protistrany), ale i spôsob

a rozsah, akým sa odvolací súd prejednávanou vecou zaoberal (prejednal vec podľa § 212

ods. 1 a bez nariadenia pojednávania) a ako rozhodol (napadnuté

rozhodnutie ako vecne správne potvrdil podľa ). Nedostatok potreby

prerušiť konanie v zmysle uvedených návrhov odvolací súd odôvodnil tým, ţe na takýto

postup neboli splnené podmienky, a konštatoval správnosť dôvodov uvedených súdom prvého

9

stupňa pri zachovaní postupu podľa K výroku II prvostupňového

uznesenia uviedol, ţe tento nebol účastníkmi napadnutý, preto sa ním nezaoberal. Zároveň

podotkol, ţe nedospel k záveru o predloţení ţalovanou navrhovanej prejudiciálnej otázky

súdnemu dvoru na rozhodnutie. Takémuto odôvodneniu rozhodnutia moţno vytknúť viacero

nedostatkov.

Predovšetkým treba odvolaciemu súdu vytknúť spôsob, akým sa vyporiadal s výrokom

II prvostupňového rozhodnutia (návrh ţalovanej na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c/ ). Odvolací súd uviedol, ţe tento výrok nebol napadnutý odvolaním

zo strany ţiadneho z účastníkov, čo však nezodpovedá obsahu spisu. Z odvolania ţalovanej

totiţ jednoznačne vyplýva, ţe odvolaním napadla aj tento výrok, hoci ho expressis verbis

za napadnutý neoznačila. O tejto skutočnosti svedčí aj poznámka ţalovanej (uvedená

v odvolaní), ţe o jej ostatných návrhoch na prerušenie konania mal súd rozhodovať

aţ subsidiárne k návrhu podľa Vzhľadom k tomu, ţe podanie

(teda aj opravný prostriedok) je potrebné posudzovať vţdy podľa jeho obsahu (§ 41

ods. 2 ), mal odvolací súd za napadnutý povaţovať aj tento výrok a v rámci odvolania

o ňom rozhodnúť. Pritom v prípade, ţe by dospel k záveru o neprípustnosti odvolania

v predmetnej veci ( v kontexte judikatúry týkajúcej

sa nesprávneho poučenia o moţnosti podať opravný prostriedok, ad exemplum ZSP 72/2004,

), musel by o odmietnutí odvolania v zmysle

rozhodnúť samostatným výrokom.

Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia náleţite nevysporiadal ani s návrhom

ţalovanej na prerušenie konania podľa obsiahnutom v odvolaní

a určenom odvolaciemu súdu. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia vyplýva,

ţe súd síce zaregistroval tento návrh (str. 8 prvý odsek odôvodnenia), no z rozhodnutia

nie je zrejmé, či sa ním zaoberal. Z časti vety uvedenej v odôvodnení na str. 10 „...ani

druhostupňový súd nedospel k záveru o predloţení ţalovanou navrhovanej prejudiciálnej

otázky súdnemu dvoru na rozhodnutie...“ moţno len dedukovať, ţe táto časť odôvodnenia

má dať odpoveď na otázku, prečo súd uvedenému návrhu nevyhovel. Ani takáto dedukcia

však nie je jednoznačná, pretoţe vo výrokovej časti rozhodnutia sa zamietajúci výrok

k podanému návrhu ţalovanej nenachádza (tak ako správne namietala i dovolateľka). Navyše

takéto odôvodnenie zamietnutia návrhu ţalovanej je treba povaţovať za absolútne

10

nepostačujúce, predovšetkým s ohľadom na znenie článku 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“).

Podľa článku 267 ZFEÚ (pôvodne článok 234 Zmluvy o zaloţení Európskeho

spoločenstva) ak sa prejudiciálna otázka týkajúca sa výkladu zmlúv (myslia sa tým

zakladajúce zmluvy Európskeho spoločenstva a Európskej únie) alebo platnosti a výkladu

aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr únie poloţí v konaní pred vnútroštátnym

súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na súdny dvor s takouto

otázkou (odsek 3 tohto článku). Výnimky z povinnosti podať prejudiciálnu otázku sa delia

na všeobecné a osobitné. Podľa ustálenej judikatúry súdneho dvora medzi všeobecné výnimky

patrí skutočnosť, ţe rozhodnutie o takejto otázke nie je potrebné pre rozhodnutie vo veci

samej, prípadne ide o hypotetický spor alebo ak súdny dvor nedisponuje skutkovými

a právnymi podkladmi potrebnými na uţitočnú odpoveď na otázky, ktoré sa mu poloţili

(napr. rozhodnutie vo veci Van der Weerd a i. zo 7. júna 2007, C – 222/05 aţ C – 225/05).

Osobitné výnimky sú koncipované práve vo vzťahu k súdu, ktorý je povinný podať

prejudiciálnu otázku v zmysle článku 267 ods. 3 ZFEÚ. Prvou z nich je situácia, kedy výklad

práva únie je jednoznačný a nevyvoláva ţiadne pochybnosti pri porovnaní viacerých

jazykových verzií, pri zohľadnení špecifickej terminológie práva únie a pri posudzovaní

prípadu v celom kontexte, podľa cieľov a štádia vývoja práva únie (rozhodnutie vo veci

CILFIT zo 6. októbra 1982, C – 283/81), tzv. doktrína „acte clair“. Druhou osobitnou

výnimkou je doktrína „acte éclairé“, teda vyriešenej otázky, kedy otázky výkladu poloţené

v konkrétnom prípade sú rovnaké ako tie, ktoré uţ boli predmetom rozhodnutia

o prejudiciálnej otázke a súdnemu dvoru neboli predloţené ţiadne nové fakty (rozhodnutie

vo veci Da Costa z 27. marca 1963, C – 28 aţ 30/62). Pre osobitné výnimky z povinnosti

podať prejudiciálnu otázku platí princíp výlučnosti, to znamená, ţe pokiaľ tieto nie sú dané

a rozhodujúci súd spĺňa podmienku článku 267 ods. 3 ZFEÚ, je tento súd povinný

prejudiciálnu otázku poloţiť. Ak by tak neurobil, mohlo by takéto (ne)konanie nielen zaloţiť

zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva postupom a rozhodovaním

vnútroštátneho súdu (viď napríklad rozhodnutie vo veci Kobler proti Rakúskej republike

z 30. septembra 2003, C 224/01), ale otvoriť i otázku ústavnosti postupu súdu so zreteľom

na a 4 a () a porušenia jeho povinnosti

zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania podľa § 1

v spojení s vrátane povinnosti rozhodovať podľa

11

adekvátneho právneho základu, a to zákonným sudcom, ktorým je za určitých podmienok

aj komunitárny sudca (v opačnom prípade takýto postup zakladá vo vzťahu k nezákonnému

sudcovi dovolací dôvod podľa ).

Vzhľadom k uvedenému sa preto odvolací súd mal v prvom rade zaoberať otázkou,

či v tomto prípade on sám ako súd, ktorému bol v odvolacom konaní predloţený návrh

na prerušenie konania podľa , bol vnútroštátnym súdnym orgánom

poslednej inštancie v zmysle článku 267 ods. 3 ZFEÚ [pri zohľadnení príslušnej judikatúry

súdneho dvora (napríklad rozhodnutie vo veci Cartesio Oktató zo 16. decembra 2008,

C – 210/06) i ustálenej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad rozhodnutia

sp. zn. , , a )] a následne i jednotlivými

dôvodmi a výnimkami z povinnosti podať prejudiciálnu otázku, pokiaľ návrhu účastníka

nemienil vyhovieť. Ak sa odvolací súd týmito úvahami spravoval, z jeho rozhodnutia

to nie je zrejmé. Jeho rozhodnutie je preto nepreskúmateľné súdom vyššieho stupňa.

Na dôvaţok treba odvolaciemu súdu vytknúť aj nepostačujúce odôvodnenie

jeho rozhodnutia vo vzťahu k potvrdeným výrokom (výrok I, III, IV prvostupňového

rozhodnutia), keď sa tento obmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia

súdu prvého stupňa vychádzajúc z ustanovenia Toto ustanovenie totiţ

nemoţno aplikovať mechanicky a vykladať ho tak, ţe vo všetkých prípadoch jeho pouţitia

súd nemusí uvádzať vlastné argumenty a dôvody, ktoré ho k rozhodnutiu viedli. Ide

o nesprávny postup, ktorý nezohľadňuje základné práva vyplývajúce z a Dohovoru ani

poţiadavku na spravodlivý proces (spravodlivé súdne konanie). Z rozhodnutí ústavného súdu

moţno vyvodiť, ţe odvolací súd sa môţe obmedziť na skonštatovanie správnosti dôvodov

rozhodnutia súdu prvého stupňa iba v tom prípade, ak argumenty proti rozhodnutiu súdu

prvého stupňa uvedené v odvolaní sú totoţné s argumentmi uvedenými v ţalobe

alebo s argumentmi uplatnenými v prvostupňovom konaní a prvostupňový súd sa s týmito

argumentmi vo svojom rozhodnutí uţ dostatočným spôsobom vyrovnal (viď

napr. , ) a nové argumenty účastník nepredloţil. Odvolací súd

by mal odkázať na správnosť dôvodov v rozhodnutí súdu prvého stupňa postupom podľa

takým spôsobom, z ktorého bude zrejmé, akého konkrétneho argumentu

uvedeného v odvolaní sa tento postup týka, aby účastník konania vedel identifikovať, s akými

konkrétnymi argumentmi (dôvodmi) súdu prvého stupňa sa odvolací súd stotoţnil.

12

Uvedenými zásadami sa odvolací súd dôsledne neriadil. Odôvodnenie

jeho rozhodnutia ergo treba povaţovať za neúplné, vnútorne rozporné a jednostranné,

ktoré znamená takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov (predovšetkým ustanovení o náleţitostiach

rozhodnutia), ktorá popiera ich účel, podstatu a zmysel, preto je takéto rozhodnutie

v konečnom dôsledku arbitrárne a nepreskúmateľné a odníma účastníkovi moţnosť konať

pred súdom, pretoţe ho zbavuje moţnosti adekvátne proti nemu argumentovať v hierarchii

opravných prostriedkov, teda odníma mu moţnosť proti nemu sa brániť.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe procesný postup odvolacieho

súdu zavŕšený dovolaním napadnutým uznesením, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu

prvého stupňa o zamietnutí návrhov na prerušenie konania, je zaťaţený vadou podľa § 237

písm. f/ , existencia ktorej je vţdy dôvodom pre zrušenie rozhodnutia. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto zrušil uznesenie odvolacieho súdu a vec vrátil Krajskému súdu

v Bratislave na ďalšie konanie ( a ). S prihliadnutím na dôvod, pre ktorý

zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími dovolacími

námietkami dovolateľky ani jej návrhom na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c/ , pretoţe rozhodovanie o nich sa javí ako predčasné vzhľadom k tomu,

ţe vyriešenie procesnej prípustnosti prerušenia konania pri správnom právnom postupe súdu

(prvostupňového i odvolacieho) predchádza postupu súdu pri hodnotení vecnej stránky

prípadu a následnej otázky potreby poloţiť prejudiciálnu otázku súdnemu dvoru.

V konečnom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d

ods. 1 ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

13

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. januára 2015

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová