Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)1fd/394710.070f52.pdf
PDF · 183.8 KB
No categories available
4Cdo/86/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 86/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne E., so sídlom v R., X.,
zapísanej v registri Obchodného súdu V. pod číslom zápisu F., zastúpenej spoločnosťou R., so
sídlom v B. IČO: X., za ktorú koná JUDr. D., konateľka a advokátka, proti ţalovanej
Slovenskej republike, za ktorú koná N., so sídlom v B., zastúpenej spoločnosťou R., so
sídlom v B., IČO: X., za ktorú koná JUDr. Ľ., prokurista a advokát, o zaplatenie 131 400 000
Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I, pod sp. zn. 19 C 213/2010,
o dovolaní ţalovanej proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 31. júla 2013 sp. zn.
5 Co 303/2013, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave
z 31. júla 2013, sp. zn. 5 Co 303/2013, z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I uznesením zo 7. januára 2013, č.k. 19 C 213/2010-388,
zamietol návrh ţalobkyne na prerušenie konania a postúpenie ţaloby Ústavnému súdu
Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. (výrok I)
podaný za účelom vydania nálezu ústavným súdom, ktorým bude konštatované,
ţe ustanovenia § 15 ods. 6 a § 86d zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach,
dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 581/2004 Z. z.“) nie sú v súlade s článkom 20
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) a s článkom 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“). Súd zároveň
zamietol i návrhy na prerušenie konania podané zo strany ţalovanej, a to návrh na prerušenie
konania a predloţenie predbeţnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „súdny
dvor“) podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (výrok II) pre nezlučiteľnosť Dohody o podpore
a ochrane investícií uzatvorenej medzi Českou a Slovenskou Federatívnou republikou
a Rakúskou republikou 15. októbra 1990 (ďalej len „Dohoda o podpore a ochrane investícií“)
s právom Európskej únie (ďalej len „únia“), a návrhy na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. b/ (výrok III) a podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (výrok IV) podané subsidiárne
(pri nevyhovení návrhu podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) z dôvodov prebiehajúceho konania
zo strany Európskej komisie (EU Pilot) o súlade Dohody o podpore a ochrane investícií
s právom únie. Prvý výrok rozhodnutia súd odôvodnil s poukazom na existujúci nález
ústavného súdu z 21. januára 2011, sp. zn. PL. ÚS 3/09-378, ktorým bolo vyslovené,
ţe ustanovenie § 15 ods. 6 zákona č. 581/2004 Z. z. nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 20
ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako
aj s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
o ktorom ústavný súd rozhodoval na návrh skupiny poslancov a Okresného súdu
Bratislava I v rovnakej veci. Ústavný súd v tomto svojom náleze skonštatoval,
ţe po vyslovení nesúladu právneho predpisu s ústavou alebo ústavným zákonom,
uţ nie je v zásade potrebné preskúmavať ich nesúlad s právom únie, aj napriek tomu,
ţe to bolo navrhované, pretoţe aj ich prípadný nesúlad by viedol len k rovnakému výsledku
s rovnakým právnym účinkom, aké sa dosiahli rozhodnutím, podľa ktorého napadnutá právna
úprava nie je v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom. Po vyslovení nesúladu s ústavou
alebo ústavnými zákonmi zaniká podľa ústavného súdu aj predmet konania o súlade právnych
predpisov vo vzťahu k namietanému nesúladu s právom únie. Súd prvého stupňa s poukazom
na neprípustnosť podania návrhu ústavnému súdu vo veci, o ktorej uţ rozhodol, podľa § 24
ods. 1 písm. a/ zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. zamietol.
Na odvodnenie druhého výroku uviedol, ţe povinnosť predloţiť prejudiciálnu otázku
súdnemu dvoru platí len pre vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnej
veci, t. j. súdom, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok, preto súd prvého stupňa
nemá takúto povinnosť a účastník konania nemá nárok na prerušenie konania, aj keď takýto
postup navrhnúť môţe. Navyše súd prvého stupňa mal za to, ţe otázku splnenia podmienok
vzniku zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú porušením úniového práva
s ohľadom na rozsiahlu judikatúru súdneho dvora je oprávnený posudzovať vnútroštátny súd
sám. Na základe uvedených skutočnosti preto dospel k záveru, ţe vec nie je potrebné
predloţiť súdnemu dvoru a návrh zamietol. Výroky tri a štyri súd odôvodnil s poukazom
na to, ţe v tomto prípade neboli naplnené podmienky ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.,
pretoţe rozhodnutie nezávisí od otázky, ktorú by súd nebol oprávnený riešiť ani ako otázku
predbeţnú (uvedenú v ustanovení § 135 ods. 1 O.s.p.). Návrh na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nebol podľa súdu dôvodný a prerušenie konania v tomto štádiu
by bolo nehospodárne a neúčelné.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie oboch účastníkov uznesením z 31. júla 2013,
sp. zn. 5 Co 303/2013, uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne vo výrokoch I, III,
a IV s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. potvrdil. Uviedol, ţe odvolania podané
účastníkmi konania nie sú dôvodné a rovnako ako súd prvého stupňa nedospel k záveru
o potrebe predloţiť ţalovanou navrhovanú prejudiciálnu otázku súdnemu dvoru
na rozhodnutie. Vo vzťahu k odvolaniu podanému ţalobkyňou proti prvému výroku odvolací
súd uviedol, ţe sa v plnej miere stotoţňuje s názorom súdu prvého stupňa vrátane
jeho odôvodnenia, podľa ktorého na postup podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. neboli
v predmetnej veci splnené podmienky. Správnosť výroku dva napadnutého rozhodnutia
odvolací súd nepreskúmaval, pretoţe mal za to, ţe tento výrok nebol napadnutý ţiadnym
z účastníkov a v ostatných napadnutých výrokoch sa obmedzil len na konštatovanie
správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie ţalovaná. Navrhla,
aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
ak konanie v zmysle predloţených návrhov nepreruší. Prípustnosť dovolania ţalovaná
vyvodzovala z ustanovenia § 237 písm. f/ a g/ O.s.p. a z § 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
a jeho dôvodnosť aj z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Odňatie moţnosti konať pred
súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) dovolateľka videla v tom, ţe odvolací súd o jej návrhu
na poloţenie prejudiciálnej otázky rozhodol chybne, keď neposudzoval jej navrhnutý obsah,
čím jej odňal právo, aby spor rozhodoval súd na základe správneho a adekvátneho právneho
základu, keďţe na posúdenie otázky neplatnosti či neaplikovateľnosti Dohody o podpore
a ochrane investícií má právomoc jedine súdny dvor, ktorý sa touto otázkou ešte nezaoberal.
Navyše odvolací súd rozhodol nesprávnym spôsobom, keď svoje rozhodnutie o nepredloţení
prejudiciálnej otázky nezahrnul do výrokovej časti rozhodnutia, hoci túto otázku posudzoval.
K vade podľa § 237 písm. g/ O.s.p. (rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát) podľa dovolateľky došlo
nepredloţením prejudiciálnej otázky, ktorá patrí do interpretačného monopolu súdneho dvora,
pretoţe nedošlo k prejednaniu veci súdom zriadeným na základe zákona. Za inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
dovolateľka povaţovala nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu,
spôsobujúce jeho nepreskúmateľnosť, arbitrárnosť a nepresvedčivosť. Odvolací súd neposúdil
jej návrh na skúmanie právneho základu sporu a jeho platnosti vzhľadom na existenciu
moţného rozporu s právom únie a neposúdil ani jej argumenty uvedené v odvolaní. Ţalovaná
v dovolaní napokon navrhla, aby dovolací súd sám zváţil podanie prejudiciálnej otázky
súdnemu dvoru v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Ţalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu inter alia uviedla, ţe nie je daný
ţiaden z dovolacích dôvodov namietaných ţalovanou. K jednotlivým námietkam dodala,
ţe druhý výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa nebol odvolaním napadnutý, preto o ňom
odvolací nemohol rozhodovať. Okrem toho podľa jej názoru povinnosť predloţiť
prejudiciálnu otázku má len najvyšší súd alebo súd ústavný, preto odvolací súd nebol povinný
ju predloţiť a zbytočne tak konanie predlţovať. Čo sa týka námietky nedostatočne
odôvodneného rozhodnutia, s touto sa rovnako nestotoţnila, pretoţe postup odvolacieho súdu
povaţovala za zodpovedajúci ustanoveniu § 219 ods. 2 O.s.p. Na záver poukázala na neúplné,
nepresné a zavádzajúce informácie uvádzané ţalovanou v dovolaní a navrhla dovolanie ako
nedôvodné zamietnuť.
K vyjadreniu ţalobkyne podala dovolateľka písomné vyjadrenie, v ktorom v podstate
zotrvala na dôvodoch podaného dovolania a navrhovanom petite.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorá je zastúpená
advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.), predovšetkým skúmal, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, ktoré
moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak odvolací súd zmenil
uznesenie súdu prvého stupňa (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), alebo ak odvolací súd rozhodoval
vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, pričom dovolanie nie je prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého
stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (§ 239
ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým
bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239
ods. 2 písm. b/ O.s.p.), alebo ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo
o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239
ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Ţalovaná napadla uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa o zamietnutí návrhov na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. b/ a § 109 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. V zmysle ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
teda prípustnosť dovolania nie je daná.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p.
(či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou,
či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu),
ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád
vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu,
spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci
právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, nedostatok návrhu na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom
konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno
ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď
napríklad R 117/1999, R 34/1995, a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise
Zo súdnej praxe pod č. 38/1998, a č. 23/1998).
Ţalovaná procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ O.s.p. netvrdila
a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto
ustanovení nevyplýva. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie vád podľa § 237
písm. f/ a g/ O.s.p., ktoré boli dovolateľkou namietané.
Dovolací súd sa prvotne zameral na skúmanie vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
spočívajúcej v odňatí moţnosti účastníka konať pred súdom, a po preskúmaní procesného
postupu súdov niţšieho stupňa dospel k záveru, ţe k uvedenej vade v konaní pred odvolacím
súdom došlo a teda námietka dovolateľky o jej existencii je opodstatnená.
Článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý
má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu.
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Vada konania vymedzená v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. je vo svojej podstate
porušením základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiace
právo na spravodlivý proces (II. ÚS 174/04, III. ÚS 331/04, III. ÚS 156/06, etc.), ktoré práva
zaručujú v podmienkach Slovenskej republiky okrem zákonov aj citované ustanovenia ústavy
a Dohovoru, a v zmysle ktorých sa účastníkovi konania garantuje nielen poskytnutie ochrany
jeho ohrozených alebo porušených práv zo strany súdu, ale aj poskytnutie súdnej ochrany
v určitom rozsahu a predovšetkým kvalite.
Medzi základné definičné prvky práva na spravodlivé súdne konanie (spravodlivý
súdny proces) patrí podľa judikatúry Európskeho súd pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a
Španielsko), Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. I. ÚS 226/03, I. ÚS 344/10),
ale i rozsiahlej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok
z 27. apríla 2006, sp. zn. 4 Cdo 171/2005, rozsudok z 30. septembra 2008, sp. zn.
4 Cdo 25/2007, etc.) právo na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré dáva odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na rozhodujúce
(relevantné) argumenty jednotlivých strán. Poţiadavka riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia vyplýva nielen z potreby účastníkov mať moţnosť dozvedieť sa o dôvodoch
a príčinách, pre ktoré súd rozhodol určitým spôsobom, ale aj z prípadnej potreby skutkovo
a právne argumentovať proti vydanému rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia riadnych
a mimoriadnych opravných prostriedkov, pričom Ústavný súd Slovenskej republiky v tejto
súvislosti uţ vyslovil, ţe všeobecný súd nemusí v odôvodnení rozhodnutia dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (IV. ÚS 115/03, II. ÚS 76/07,
I. ÚS 241/07). Podobný záver zaujal i Európsky súd pre ľudské práva, ktorý vyslovil,
ţe od súdov sa nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Higgins c/a Francúzsko, porovnaj tieţ Hiro
Balani c/a Španielsko, Georgiadis c/a Grécko, etc.).
Obsah poţiadavky na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia
je v našom právnom poriadku vyjadrený v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, pričom súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku
bolo presvedčivé (v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. toto ustanovenie platí aj pre odôvodnenie
rozhodnutia vydaného vo forme uznesenia). Keďţe ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. platí
primerane i pre konanie na odvolacom súde (§ 211 ods. 2 O.s.p.), treba rovnako dôsledne
trvať na poţiadavke úplnosti, výstiţnosti a presvedčivosti odôvodnenia aj pre rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktoré by taktieţ malo obsahovať myšlienkový postup, ktorý predchádzal
vydaniu rozhodnutia, spôsob, akým sa súd vyporiadal s odvolacími námietkami a ďalšie
rozhodujúce skutočnosti tak, aby rozhodnutie bolo preskúmateľné v rámci opravných
prostriedkov.
Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe nemusí vţdy disponovať potrebnou
intenzitou smerujúcou k porušeniu ústavných práv účastníkov. Túto skutočnosť je potrebné
posudzovať vţdy individuálne pre konkrétny prípad a so zreteľom na charakter konania
(II. ÚS 373/08). Takú intenzitu zásahu, ktorá je spôsobilá privodiť porušenie ústavných práv,
dosahuje také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza ţiadnu argumentáciu,
na základe ktorej by bolo moţné zistiť rozsah porušenia práva, prípadne také, v ktorom
dôvody, na ktorých je zaloţené, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá
formálnej a právnej logiky, alebo ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom
rozpore s princípmi spravodlivosti (I. ÚS 344/10, III. ÚS 305/08). K porušeniu ústavou
garantovaného práva na súdnu ochranu môţe však dôjsť aj tým, ţe by sa súd pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
ţe by zásadne poprel ich účel a význam (IV. ÚS 182/09).
Po preskúmaní rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd dospel k záveru,
ţe napadnuté uznesenie parametre riadne a dostatočne odôvodneného rozhodnutia nespĺňa.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia obsahuje rozsiahlu úvodnú popisnú časť
(v ktorej sa okrem iného uvádza, čoho sa ţalobkyňa domáhala, ako rozhodol súd prvého
stupňa a z akých dôvodov, ktoré dôkazy vykonal a ako ustálil skutkový a právny stav
v prejednávanej veci, dôvody, pre ktoré bolo účastníkmi podané odvolanie, argumenty
a dôkazy, ktoré na podporu svojich odvolacích tvrdení účastníci uviedli a čoho
sa v odvolacom konaní domáhali, i procesné stanoviská k odvolaniu protistrany), ale i spôsob
a rozsah, akým sa odvolací súd prejednávanou vecou zaoberal (prejednal vec podľa § 212
ods. 1 O.s.p. a § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania) a ako rozhodol (napadnuté
rozhodnutie ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 2 O.s.p.). Nedostatok potreby
prerušiť konanie v zmysle uvedených návrhov odvolací súd odôvodnil tým, ţe na takýto
postup neboli splnené podmienky, a konštatoval správnosť dôvodov uvedených súdom prvého
stupňa pri zachovaní postupu podľa § 219 ods. 2 O.s.p. K výroku II prvostupňového
uznesenia uviedol, ţe tento nebol účastníkmi napadnutý, preto sa ním nezaoberal. Zároveň
podotkol, ţe nedospel k záveru o predloţení ţalovanou navrhovanej prejudiciálnej otázky
súdnemu dvoru na rozhodnutie. Takémuto odôvodneniu rozhodnutia moţno vytknúť viacero
nedostatkov.
Predovšetkým treba odvolaciemu súdu vytknúť spôsob, akým sa vyporiadal s výrokom
II prvostupňového rozhodnutia (návrh ţalovanej na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Odvolací súd uviedol, ţe tento výrok nebol napadnutý odvolaním
zo strany ţiadneho z účastníkov, čo však nezodpovedá obsahu spisu. Z odvolania ţalovanej
totiţ jednoznačne vyplýva, ţe odvolaním napadla aj tento výrok, hoci ho expressis verbis
za napadnutý neoznačila. O tejto skutočnosti svedčí aj poznámka ţalovanej (uvedená
v odvolaní), ţe o jej ostatných návrhoch na prerušenie konania mal súd rozhodovať
aţ subsidiárne k návrhu podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Vzhľadom k tomu, ţe podanie
(teda aj opravný prostriedok) je potrebné posudzovať vţdy podľa jeho obsahu (§ 41
ods. 2 O.s.p.), mal odvolací súd za napadnutý povaţovať aj tento výrok a v rámci odvolania
o ňom rozhodnúť. Pritom v prípade, ţe by dospel k záveru o neprípustnosti odvolania
v predmetnej veci (§ 202 ods. 3 písm. o/ O.s.p. v kontexte judikatúry týkajúcej
sa nesprávneho poučenia o moţnosti podať opravný prostriedok, ad exemplum ZSP 72/2004,
IV. ÚS 54/05), musel by o odmietnutí odvolania v zmysle § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
rozhodnúť samostatným výrokom.
Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia náleţite nevysporiadal ani s návrhom
ţalovanej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. obsiahnutom v odvolaní
a určenom odvolaciemu súdu. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia vyplýva,
ţe súd síce zaregistroval tento návrh (str. 8 prvý odsek odôvodnenia), no z rozhodnutia
nie je zrejmé, či sa ním zaoberal. Z časti vety uvedenej v odôvodnení na str. 10 „...ani
druhostupňový súd nedospel k záveru o predloţení ţalovanou navrhovanej prejudiciálnej
otázky súdnemu dvoru na rozhodnutie...“ moţno len dedukovať, ţe táto časť odôvodnenia
má dať odpoveď na otázku, prečo súd uvedenému návrhu nevyhovel. Ani takáto dedukcia
však nie je jednoznačná, pretoţe vo výrokovej časti rozhodnutia sa zamietajúci výrok
k podanému návrhu ţalovanej nenachádza (tak ako správne namietala i dovolateľka). Navyše
takéto odôvodnenie zamietnutia návrhu ţalovanej je treba povaţovať za absolútne
nepostačujúce, predovšetkým s ohľadom na znenie článku 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“).
Podľa článku 267 ZFEÚ (pôvodne článok 234 Zmluvy o zaloţení Európskeho
spoločenstva) ak sa prejudiciálna otázka týkajúca sa výkladu zmlúv (myslia sa tým
zakladajúce zmluvy Európskeho spoločenstva a Európskej únie) alebo platnosti a výkladu
aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr únie poloţí v konaní pred vnútroštátnym
súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na súdny dvor s takouto
otázkou (odsek 3 tohto článku). Výnimky z povinnosti podať prejudiciálnu otázku sa delia
na všeobecné a osobitné. Podľa ustálenej judikatúry súdneho dvora medzi všeobecné výnimky
patrí skutočnosť, ţe rozhodnutie o takejto otázke nie je potrebné pre rozhodnutie vo veci
samej, prípadne ide o hypotetický spor alebo ak súdny dvor nedisponuje skutkovými
a právnymi podkladmi potrebnými na uţitočnú odpoveď na otázky, ktoré sa mu poloţili
(napr. rozhodnutie vo veci Van der Weerd a i. zo 7. júna 2007, C – 222/05 aţ C – 225/05).
Osobitné výnimky sú koncipované práve vo vzťahu k súdu, ktorý je povinný podať
prejudiciálnu otázku v zmysle článku 267 ods. 3 ZFEÚ. Prvou z nich je situácia, kedy výklad
práva únie je jednoznačný a nevyvoláva ţiadne pochybnosti pri porovnaní viacerých
jazykových verzií, pri zohľadnení špecifickej terminológie práva únie a pri posudzovaní
prípadu v celom kontexte, podľa cieľov a štádia vývoja práva únie (rozhodnutie vo veci
CILFIT zo 6. októbra 1982, C – 283/81), tzv. doktrína „acte clair“. Druhou osobitnou
výnimkou je doktrína „acte éclairé“, teda vyriešenej otázky, kedy otázky výkladu poloţené
v konkrétnom prípade sú rovnaké ako tie, ktoré uţ boli predmetom rozhodnutia
o prejudiciálnej otázke a súdnemu dvoru neboli predloţené ţiadne nové fakty (rozhodnutie
vo veci Da Costa z 27. marca 1963, C – 28 aţ 30/62). Pre osobitné výnimky z povinnosti
podať prejudiciálnu otázku platí princíp výlučnosti, to znamená, ţe pokiaľ tieto nie sú dané
a rozhodujúci súd spĺňa podmienku článku 267 ods. 3 ZFEÚ, je tento súd povinný
prejudiciálnu otázku poloţiť. Ak by tak neurobil, mohlo by takéto (ne)konanie nielen zaloţiť
zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva postupom a rozhodovaním
vnútroštátneho súdu (viď napríklad rozhodnutie vo veci Kobler proti Rakúskej republike
z 30. septembra 2003, C 224/01), ale otvoriť i otázku ústavnosti postupu súdu so zreteľom
na článok 46 ods. 1 a 4 a článok 48 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 206/08) a porušenia jeho povinnosti
zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania podľa § 1
O.s.p. v spojení s § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. vrátane povinnosti rozhodovať podľa
adekvátneho právneho základu, a to zákonným sudcom, ktorým je za určitých podmienok
aj komunitárny sudca (v opačnom prípade takýto postup zakladá vo vzťahu k nezákonnému
sudcovi dovolací dôvod podľa § 237 písm. g/ O.s.p.).
Vzhľadom k uvedenému sa preto odvolací súd mal v prvom rade zaoberať otázkou,
či v tomto prípade on sám ako súd, ktorému bol v odvolacom konaní predloţený návrh
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., bol vnútroštátnym súdnym orgánom
poslednej inštancie v zmysle článku 267 ods. 3 ZFEÚ [pri zohľadnení príslušnej judikatúry
súdneho dvora (napríklad rozhodnutie vo veci Cartesio Oktató zo 16. decembra 2008,
C – 210/06) i ustálenej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad rozhodnutia
sp. zn. 6 CoE 78/2014, 4 CoE 74/2014, a 4 Cdo 251/2008)] a následne i jednotlivými
dôvodmi a výnimkami z povinnosti podať prejudiciálnu otázku, pokiaľ návrhu účastníka
nemienil vyhovieť. Ak sa odvolací súd týmito úvahami spravoval, z jeho rozhodnutia
to nie je zrejmé. Jeho rozhodnutie je preto nepreskúmateľné súdom vyššieho stupňa.
Na dôvaţok treba odvolaciemu súdu vytknúť aj nepostačujúce odôvodnenie
jeho rozhodnutia vo vzťahu k potvrdeným výrokom (výrok I, III, IV prvostupňového
rozhodnutia), keď sa tento obmedzil len na konštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia
súdu prvého stupňa vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. Toto ustanovenie totiţ
nemoţno aplikovať mechanicky a vykladať ho tak, ţe vo všetkých prípadoch jeho pouţitia
súd nemusí uvádzať vlastné argumenty a dôvody, ktoré ho k rozhodnutiu viedli. Ide
o nesprávny postup, ktorý nezohľadňuje základné práva vyplývajúce z ústavy a Dohovoru ani
poţiadavku na spravodlivý proces (spravodlivé súdne konanie). Z rozhodnutí ústavného súdu
moţno vyvodiť, ţe odvolací súd sa môţe obmedziť na skonštatovanie správnosti dôvodov
rozhodnutia súdu prvého stupňa iba v tom prípade, ak argumenty proti rozhodnutiu súdu
prvého stupňa uvedené v odvolaní sú totoţné s argumentmi uvedenými v ţalobe
alebo s argumentmi uplatnenými v prvostupňovom konaní a prvostupňový súd sa s týmito
argumentmi vo svojom rozhodnutí uţ dostatočným spôsobom vyrovnal (viď
napr. III. ÚS 279/09, III. ÚS 131/2010) a nové argumenty účastník nepredloţil. Odvolací súd
by mal odkázať na správnosť dôvodov v rozhodnutí súdu prvého stupňa postupom podľa
§ 219 ods. 2 O.s.p. takým spôsobom, z ktorého bude zrejmé, akého konkrétneho argumentu
uvedeného v odvolaní sa tento postup týka, aby účastník konania vedel identifikovať, s akými
konkrétnymi argumentmi (dôvodmi) súdu prvého stupňa sa odvolací súd stotoţnil.
Uvedenými zásadami sa odvolací súd dôsledne neriadil. Odôvodnenie
jeho rozhodnutia ergo treba povaţovať za neúplné, vnútorne rozporné a jednostranné,
ktoré znamená takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov (predovšetkým ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o náleţitostiach
rozhodnutia), ktorá popiera ich účel, podstatu a zmysel, preto je takéto rozhodnutie
v konečnom dôsledku arbitrárne a nepreskúmateľné a odníma účastníkovi moţnosť konať
pred súdom, pretoţe ho zbavuje moţnosti adekvátne proti nemu argumentovať v hierarchii
opravných prostriedkov, teda odníma mu moţnosť proti nemu sa brániť.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe procesný postup odvolacieho
súdu zavŕšený dovolaním napadnutým uznesením, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa o zamietnutí návrhov na prerušenie konania, je zaťaţený vadou podľa § 237
písm. f/ O.s.p., existencia ktorej je vţdy dôvodom pre zrušenie rozhodnutia. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto zrušil uznesenie odvolacieho súdu a vec vrátil Krajskému súdu
v Bratislave na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 a 3 O.s.p.). S prihliadnutím na dôvod, pre ktorý
zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími dovolacími
námietkami dovolateľky ani jej návrhom na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p., pretoţe rozhodovanie o nich sa javí ako predčasné vzhľadom k tomu,
ţe vyriešenie procesnej prípustnosti prerušenia konania pri správnom právnom postupe súdu
(prvostupňového i odvolacieho) predchádza postupu súdu pri hodnotení vecnej stránky
prípadu a následnej otázky potreby poloţiť prejudiciálnu otázku súdnemu dvoru.
V konečnom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d
ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. januára 2015
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová