Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Oboer/10/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., s. r. o., P., IČO:

X., zastúpený: F. P., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej G. P., nar. X., S., o vymoženie

249,49 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn.

, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 8. októbra 2012, č. k. -53 a o odvolaní oprávneného proti uzneseniu

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 8. októbra 2012, č. k. -53, takto

rozhodol:

Konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 8. októbra 2012, č. k. -53, v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu

na prerušenie konania z a s t a v u j e .

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a .

Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .

Povinnej sa náhrada trov dovolacieho a odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Zvolen poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na základe

rozhodcovského rozsudku z 26. júla 2007 sp. zn. SR 4840/07 Stáleho rozhodcovského súdu,

ktorý zriadila S.. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).

Okresný súd Zvolen uznesením z 22. júna 2012, č. k. -23, exekúciu

vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil podľa ust.

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej aj „Exekučný poriadok") v spojení

s ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a v nadväznosti na ust. § 52 ods. 1,2 a 3, § 53 ods. 1, 3

. O neprípustnosti exekúcie súd rozhodol podľa

ust. , s použitím európskej právnej úpravy, dotýkajúcej sa

2

problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa. Zmluvný vzťah medzi

oprávneným a povinným zo zmluvy o úvere posúdil ako spotrebiteľský vzťah a aplikoval naň

okrem vnútroštátnej právnej úpravy (

o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986

Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii) aj Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica Rady

93/13/EHS"), konkrétne čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1, 3 a čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS,

pričom v odôvodnení uznesenia prezentoval právny názor, vyplývajúci z výkladu danej

smernice, obsiahnutý v rozsudkoch Súdneho dvora (EÚ) vo veci C-334/92, C-240/98 až

C-244/98, C-473/00, C-168/05 a vo veci C-243/08. Exekučný súd konštatoval, že

rozhodcovská doložka, obsiahnutá v zmluve o úvere, nebola dojednaná individuálne, čo

zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ako súčasti

formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, síce

formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy k Smernici Rady 93/13/EHS,

keďže rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov,

avšak vychádzajúc z povahy samotnej zmluvy o úvere je zrejmé, že subjektom, ktorý bude

mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným konaním, bude

takmer vždy veriteľ. Súd mal za zrejmé, že vo svojich dôsledkoch bola rozhodcovská doložka

spôsobilá vytvoriť neprekonateľnú prekážku pred uplatnením ústavného práva spotrebiteľa

na prístup k súdu. Uviedol, že rozhodcovská doložka v tomto zmysle zakladá značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, preto je

neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká je neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho

zákonníka. Ak rozhodcovský súd svoju právomoc konať a rozhodnúť v spore medzi

zmluvnými stranami vyvodil z neplatnej rozhodcovskej doložky, následne vydaný

rozhodcovský rozsudok nemôže tvoriť spôsobilý exekučný titul v exekučnom konaní. Navyše

zmluva o úvere z 20. decembra 2006 obsahuje tiež ustanovenia, ktoré požadujú

od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sankciu spojenú

s nesplatením svojho záväzku, ktorá sankcia je neplatnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou

podmienkou. Keďže exekučný súd skonštatoval, že v prebiehajúcej exekúcii absentuje

vykonateľný exekučný titul, je to dôvodom na jej vyhlásenie za neprípustnú a následné

zastavenie. O trovách exekúcie exekučný súd rozhodol s poukazom na ust. § 203 ods. 1

Exekučného poriadku tak, že oprávneného, ktorý zastavenie exekúcie zavinil, zaviazal

nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 15,94 eur.

3

Na odvolanie oprávneného vec prejednal Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd

odvolací. Po preskúmaní napadnutého uznesenia rozhodol uznesením z 8. októbra 2012, č. k.

-53 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a návrh

oprávneného na prerušenie konania zamietol.

V odôvodnení uznesenia odvolací súd uviedol, že z predloženého spisu mal

preukázaný skutkový stav tak, ako ho uviedol súd prvého stupňa. Okresný súd vec správne

právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný

vzťah medzi veriteľom a dlžníkom založený zmluvou o úvere z 20. decembra 2006 je nutné

posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení

účinného v čase uzavretia zmluvy,

o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a v nadväznosti

na články Smernice Rady 93/13/EHS svoje rozhodnutie náležité zdôvodnil. Odvolací súd

poznamenal, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou

Súdneho dvora EÚ (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08,

C-227/08, C- 76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv

spotrebiteľa.

K námietke oprávneného, podľa ktorej súd nemal k záveru o existencii

spotrebiteľského vzťahu podklad vo vykonanom dokazovaní, odvolací súd poznamenal, že

všetky skutočnosti, potrebné pre právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným

a povinným sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy o úvere. Súd mal z obsahu zmluvy

o úvere preukázané, že sa v predmetnej veci jedná o spotrebiteľský úver, pretože sú naplnené

zákonné znaky spotrebiteľského úveru, vyplývajúce z ustanovenia § 1 ods. 2 písm. e/, § 2

a o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu

uzavretia zmluvy o úvere, ako aj ďalšie predpoklady, vyžadované touto osobitnou právnou

normou na to, aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tohto

zákona. Odvolací súd podotkol, že exekučný súd tieto skutočnosti vo svojom rozhodnutí

zohľadnil a v odôvodnení uznesenia venoval pozornosť skutočnosti, že na daný zmluvný

vzťah dopadá i špeciálna úprava spotrebiteľských zmlúv obsiahnutá v

Z. z. o spotrebiteľských úveroch, hoci zdôraznil, že rozhodnutie nebolo založené na skúmaní

zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľských úveroch vyžadovaných touto osobitnou

právnou normou.

4

Odvolací súd ďalej konštatoval, že na právny vzťah založený medzi oprávneným

a povinnou zmluvou o úvere z 20. decembra 2006, od ktorej sa uplatnený nárok oprávneného

v danej exekučnej veci odvíja, je nutné aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských

úveroch platné a účinné v čase uzatvorenia zmluvy, ako aj príslušné ustanovenia Občianskeho

zákonníka zaoberajúce sa problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv

spotrebiteľa, a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení

.

Exekučný súd počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu vedenia

exekúcie) je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady

pre vedenie exekúcie. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého

sa exekúcia vedie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného

poriadku. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul na návrh účastníka konania alebo

aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej

vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj

adekvátne procesné zareagovať. V tejto súvislosti poukázala odvolací súd na rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. januára 1997 sp. zn. . Námietku

oprávneného, že exekučný súd nie je súdom „treťostupňovým", ale vykonávacím, a teda

nebol oprávnený na preskúmavanie rozhodcovského rozhodnutia a prekročil svoje právomoci,

nepovažoval odvolací súd za dôvodnú aj s poukazom na uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky č. k. -19 z 23. novembra 2011. Vyslovený právny názor

navyše plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci P. C-

76/10 zo 16. novembra 2010.

Odvolací súd poukázal na to, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je

spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy

podľa ustanovení o rozhodcovskom konaní (ďalej len „“), je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia , ktoré

účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je

5

zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami

rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe

rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je

súkromnoprávnym konaním.

Odvolací súd sa zaoberal aj preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade

s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe

námietok uvedených v odvolaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená

do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ( ).

K oprávneným namietanej skutočnosti, že účastník rozhodcovského konania, ktorý

v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinnej, v rozhodcovskom konaní

nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia

rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, odvolací súd uviedol, že je

irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti

rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený

rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, ako aj, či ho vydal rozhodcovský súd

s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým,

ako ju vyriešil rozhodcovský súd.

Podľa odvolacieho súdu nie je sporné, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý

nemožno preskúmať podľa , má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké

účinky ako právoplatný rozsudok súdu ( ). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací

súd zdôraznil vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok,

že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo

na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má

predstavovať exekučný titul ,uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo vydané orgánom,

ktorý má na to právomoc. Ani predošlé vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je

prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne rozhodnutej, pretože poverenie pre súdneho

exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia. Neobstojí preto ani tvrdenie oprávneného, že

súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo

exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

6

Pokiaľ oprávnený namietal, že exekučný súd založil a svoje rozhodnutie odôvodnil

normatívnou úpravou, ktorá v Slovenskej republike nemá povahu prameňa práva, keď

aplikoval ustanovenie Smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť, odvolací

súd poukázal na čl. 6 ods. 1 a čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS a dodal, že uvedená

smernica bola prevzatá do nášho právneho poriadku , ktorým sa

novelizoval , pričom na základe zásady nepriameho účinku tak, ako to

vyplýva z čl. 6 smernice, je táto záväzná aj pre Slovenskú republiku, a treba ju používať ako

interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské

právne vzťahy (rozsudok Súdneho dvora (ES) vo veci C-334/92 zo 16. decembra 1993

Teodoro Wagner Miret proti Fondo de Garantía Salarial body 20, 21; rozsudku v prípade

106/89 Marleasing v La Comercial Internacionál de Alimentación [1990] ECR 1-4135, bod 8;

rozsudky vo veci 14/83 z 10. apríla 1984 Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Land

Nordrhein-Westfalen a vo veci 79/83 z 10. apríla 1984 Doroty Harz proti Deutsche Tradax

GmbH). V závere k tejto otázke odvolací súd uviedol, že po preskúmaní napadnutého

uznesenia vyplýva, že exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu

úpravu, dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa a len podporne

poukázal na znenie článkov Smernice Rady 93/13/EHS, v nadväznosti na výklad danej

smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

K námietke oprávneného, týkajúcej sa slovenského znenia písm. q/ bodu 1 prílohy

Smernice Rady 93/13/EHS, ktoré je podľa jeho názoru odlišné od znenia uvedeného písmena

v iných úradných jazykoch únie, odvolací súd uviedol, že sa uvedenou námietkou nezaoberal.

Vychádzal pritom zo znenia , kde je stanovené, že rozšíriť, v akom

rozsahu sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie. Námietku týkajúcu sa slovenského znenia písm. q/ bodu 1 prílohy

smernice oprávnený prvýkrát uplatnil až v doplnení odvolania, ktoré bolo okresnému súdu

doručené dňa 10. augusta 2012. Zákonná lehota na podanie odvolania pritom oprávnenému

uplynula už 21. júla 2012.

Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku oprávneného, že súd prvého stupňa

nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, lebo platí, že

v exekučnom konaní sa už dokazovanie na objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale

sa len overuje existencia exekučného titulu. Tam, kde povinným je spotrebiteľ, súdna prax

7

vyžaduje určitú zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo ho považuje za „slabšieho" voči

dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučný súd a exekútor dbať o to, aby

nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor, a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch

strán. Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť

sa s písomným vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu

formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom.

Odvolací súd v odôvodnení uznesenia poukázal na znenie bodu 17. Všeobecných

podmienok poskytnutia úveru a dodal, že súd ju správne právne posúdil ako neprijateľnú,

a s poukazom na ust. tým absolútne neplatnú (spotrebiteľa

nezaväzujúcu) zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, pretože spôsobuje

značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to výrazne

v neprospech spotrebiteľa (podmienka nebola so spotrebiteľkou vopred individuálne

dojednaná a celkom zjavne nemala reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy

ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť).

Odvolací súd súhlasil s názorom okresného súdu, že pokiaľ právomoc rozhodcovského

súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že

rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť

spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol

nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd uviedol, že predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je

exekučný titul (§ 41 Exekučného poriadku). Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré

je vykonateľné (materiálne a formálne). V tomto rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul

pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44),

na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50), na prípadný návrh povinného

na zastavenie exekúcie (§ 58). Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul

počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania

alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo

formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. V tomto zmysle je

koncipované aj ust. § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku, ako dôvod zastavenia

exekúcie. Tento dôvod zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať, keďže

8

rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále

vykonateľné nie je. Okresný súd danú exekúciu zastavil s odkazom na ust. § 57 ods. 1 písm.

g/ Exekučného poriadku, podľa ktorého súd exekúciu zastaví, ak exekúciu vyhlásil

za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Takáto iná

právna kvalifikácia nemá žiaden vplyv na vecnú správnosť výsledku rozhodnutia.

Rozhodnutie prvostupňového súdu bolo vecne správne vo výroku i napriek tomu, že

exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku namiesto § 57 ods. 1 písm.

a/ Exekučného poriadku.

Odvolací súd sa následne stotožnil s názorom okresného súdu ohľadne výroku

o trovách exekúcie.

Preto odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil ako vo výroku vecne správne

podľa

Odvolací súd nepovažoval za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť

z dôvodu, že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho

a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval oprávnený.

Odvolací súd poukázal na ust. a uviedol, že súd je ako

autoritatívny orgán, rozhodujúci spory a iné právne veci, povinný obligatórne prerušiť súdne

konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU Súdny dvor

Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie

o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EU (ďalej aj „ZFEÚ") má povahu

osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má

právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov

inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených

aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim

v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny

dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

9

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však

nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností

povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia

totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie

a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho

aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto

procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke, týkajúcej sa výkladu

komunitárneho práva, je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým

skutočnosť, či otázka komunitárneho práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového

práva, je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je

rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale

zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc

aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať

bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho

determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ

nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej

potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť

o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom

spore.

Odvolací súd sa v odôvodnení uznesenia vyčerpávajúco zaoberal každou otázkou

oprávneného, ktorá mala byť podľa neho predložená Súdnemu dvoru EÚ a konštatoval, že

nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou

otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie

konania zamietol.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, ktoré

odôvodnil tým, že:

10

a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust.

v spojení s ust. ),

b) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (ust.

v spojení s ust. ),

c) sa nepodal návrh na začatie konanie, hoci podľa zákona bol potrebný (ust. § 241

ods. 2 v spojení s ust. ),

d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241

ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. ),

e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite

dokazovanie (ust. ),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

(ust. ).

Na základe právnej argumentácie uvedenej v dovolaní oprávnený navrhuje, aby

dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu zrušil a keďže

rovnakými vadami je postihnuté aj rozhodnutie prvostupňového súdu žiada, aby dovolací súd

v celom rozsahu zrušil aj uznesenie prvostupňového súdu a vec vrátil prvostupňovému súdu

na ďalšie konanie a v prípade úspechu bola oprávnenému priznaná náhrada trov dovolacieho

konania. Oprávnený tiež navrhol, aby súd prerušil konanie podľa

v spojení s a Súdnemu dvoru EÚ na základe Zmluvy o fungovaní EÚ

predložil prejudiciálne otázky v znení aký je uvedený v dovolaní. Oprávnený tiež navrhol,

aby dovolací súd postupoval podľa ust. a rozhodol o odložení vykonateľnosti

napadnutého uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici z 8. októbra 2012, sp. zn.

, a to so zreteľom na uvedenú právnu argumentáciu a najmä skutočnosť, že

napadnuté rozhodnutie vykazuje tak závažné právne nedostatky, že jeho výkon v prostredí

právneho štátu je vylúčený.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený aj odvolanie v časti,

ktorou odvolací súd zamietol jeho návrh na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods.

1 písm. c/ a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Svoje odvolanie odôvodnil

predovšetkým tým, že súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom podľa

a , že rozhodnutie vychádza z nesprávneho

11

právneho posúdenia podľa , keď súd nesprávne interpretoval

a aplikoval ustanovenia a Zmluvy o fungovaní EÚ

v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznil tiež, že napadnuté

rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia, a že v ňom bol nesprávne

poučený o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jeho ústavné

právo vyplývajúce z SR, ako aj z Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie

v označenom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.

Povinná sa k dovolaniu a odvolaniu oprávneného nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,

či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávneného

proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 8. októbra 2012 č. k.

-53 v časti o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

Oprávnený v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bol

už účastníkom konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach

pred najvyšším súdom, v ktorých – tak, ako aj v tomto prípade – podal odvolanie proti

rozhodnutiu krajského súdu; najvyšší súd konanie o jeho odvolaniach v týchto veciach

zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. marca sp. zn.

a sp. zn. , ako aj z 25. marca 2013 sp. zn. ) s tým, že a) odvolaním

možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa, b) rozhodnutie krajského súdu, ktorým

bol v odvolacom konaní zamietnutý návrh na prerušenie konania, a ktorým bolo potvrdené

odvolaním napadnuté rozhodnutie, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa

(ale je rozhodnutím odvolacieho súdu) a c) najvyšší súd na rozhodnutie o odvolaní

smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9 ods. 1 a 2

a a ). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia v podrobnostiach

poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich

vyjadrenými.

12

Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania

oprávneného nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1

).

Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie proti

uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 8. októbra 2012 č. k. -53

podal včas oprávnený, zastúpený v súlade s veta druhá , skúmal, či je

dôvodný jeho návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa

K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší

súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých

ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza

najvyšší súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. , , z 3. júla

2013 sp. zn. a z 3. júla 2013 sp. zn. , na ktoré

v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj

v preskúmavanej veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať

rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti

a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale

procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. c/ , má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod

pre prerušenie konania.

V danom prípade sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína

aj Smernica, z určujúceho hľadiska išlo, ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu

a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov ( a Exekučného

poriadku). Najvyšší súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.

V ďalšom najvyšší súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3

) skúmal, či oprávneným podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému

ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

13

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v a , oprávneným napadnuté uznesenie ale

nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávneného preto podľa § 239 ods. 1 a 2

prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Oprávnený procesné vady konania v zmysle , a netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jeho dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril

vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý

oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd

rozhodnutia z 28. februára 2013 sp. zn. , z 30. apríla 2013 sp. zn.

, z 24. mája 2013 sp. zn. , z 26. júna 2013 sp. zn.

, z 26. júla 2013 sp. zn. , z 3. júla 2013 sp. zn. ,

14. mája 2013 sp. zn. , , 3. júla 2013 sp. zn. ,

3. júla 2013 sp. zn. , 6. augusta 2013 sp. zn. a 6. augusta 2013 sp.

zn. a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach,

sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:

Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu ( ) je

daná, iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov

v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku).

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v (viď aj

14

rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. a tiež Ústavného

súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. ).

Ustanovenie dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol

podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom

prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.

Nejde o vadu konania v zmysle , ak súd pri skúmaní,

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva

dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124

), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu.

Nejde o vadu konania v zmysle , ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený

exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,

vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto

záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších

štádiách exekučného konania.

Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia

a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom ( ); pokiaľ

v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať

rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).

Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Najvyšší súd sa

stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov

vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy

( ), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská

15

doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský

rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

Osobitne k námietke oprávneného, že § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (údajne)

v znení účinnom v čase zastavenia exekúcie ukladal súdu, aby pri postupe podľa § 57 ods. 1

písm. g/ a k/ nariadil pojednávanie, najvyšší súd uvádza, že súd prvého stupňa exekúciu

zastavil uznesením z 22. júna 2012, teda v čase, keď nebol povinný nariadiť pojednávanie

(túto povinnosť by mal až s účinnosťou od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012, pričom

od 1. januára 2013 podľa § 58 ods. 2 Exekučného poriadku má súd možnosť, nie povinnosť,

nariadiť v takomto prípade pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci). Odvolací

súd v danom prípade nenariadil odvolacie pojednávanie, lebo mu to umožňovalo ustanovenie

V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie

v zmysle a rovnako nebol splnený ani jeden z dvoch ostatných

predpokladov ( a ), za splnenia ktorých predseda senátu

odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie

pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako najvyšší súd nevzhliadol dôvody,

pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už pred súdom prvého stupňa alebo

pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že

v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo

návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2

Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie

a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť

súdu osobitne upravenú v ustanoveniach až ) – postačujúce je totiž, ak sú

rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane

do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je

zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti

súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní

a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Je potrebné ešte k argumentácii oprávneného uviesť, že už súd prvého stupňa

konštatoval neprijateľnosť rozhodcovskej doložky a povinný v ďalšom konaní pri vedomí

tohto záveru súdu o neprijateľnosti podmienky (z rozhodnutia súdu prvého stupňa) nevyjadril

vôľu, že si nepraje, aby bolo vylúčené jej uplatnenie, čím by vlastne vyslovil súhlas

16

s dotknutou zmluvnou podmienkou. Odvolací súd pri zistení totožného záveru

o neprijateľnosti zmluvnej podmienky ako súd prvého stupňa mohol ex offo vyvodzovať

dôsledky tohto zistenia. Oprávnený i povinný mali v konaní tak pred súdom prvého i druhého

stupňa možnosť oboznámiť sa s obsahom spisu, avšak najneskôr z rozhodnutia súdu prvého

stupňa už mali vedomosť o tom, že v konaní sa posudzuje otázka formálnej i materiálnej

vykonateľnosti exekučného titulu (čo je napokon exekučný súd povinný), a že v rámci tohto

posudzovania sa skúma prijateľnosť rozhodcovskej doložky, od ktorej odvodzoval

rozhodcovský súd svoju právomoc na rozhodnutie veci rozhodcovským rozsudkom, ktorý bol

predložený v tomto konaní ako exekučný titul. Oprávnený zaujal stanovisko k právnemu

záveru súdu prvého stupňa o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky v podanom odvolaní.

Legitímne teda mohol očakávať v odvolacom konaní otváranie otázky prijateľnosti

rozhodcovskej doložky, ale napokon aj v prvostupňovom konaní, pretože exekučný súd je

povinný skúmať vykonateľnosť exekučného titulu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku)

a taktiež je aj bez návrhu povinný zastaviť exekúciu prebiehajúcu na základe tuzemského

rozhodcovského rozsudku, ak zistí v rozhodcovskom konaní také vady, výsledkom ktorých

je, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 2

).

V odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich

rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne

nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili

od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Námietka oprávneného

týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch

stupňov rovnako nie je dôvodná.

K námietke oprávneného, že slovenský preklad Smernice Rady 93/13/EHS nie je

správny, najvyšší súd uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti nariadenia Rady č. 216/2013

zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného vestníka Európskej únie je právne

záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia v slovenskom jazyku zabezpečuje

17

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ( o úradnom

vestníku Európskej únie).

Oprávneným namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,

nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež ) a nesprávnosť

právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania

v zmysle a prípustnosť dovolania nezakladajú.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených oprávneným, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z , najvyšší súd odmietol procesne

neprípustné dovolanie oprávneného podľa v spojení s

písm. c/

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenému , ktorý úspech nemal ( v spojení s

ods. 1 a ). Najvyšší súd však nepriznal povinnej náhradu trov

odvolacieho a dovolacieho konania, pretože povinná návrh na jej priznanie nepodala (§ 151

).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. marca 2014

JUDr. Darina Ličková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová