Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/321/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ Mgr. K., bývajúcej

v D., 2/ MUDr. T., bývajúcej v T., obe zastúpené spoločnosťou A., so sídlom v Ţ., proti

ţalovaným 1/ MUDr. P., bývajúcemu v P., 2/ JUDr. M., bývajúcemu v B., o určenie,

že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod

sp. zn. , o dovolaní ţalobkýň 1/ a 2/ proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline

z 30. apríla 2014, sp. zn. , takto

rozhodol:

Uznesenie Krajského súdu v Ţiline z 30. apríla 2014 sp. zn.

z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Ţilina (ďalej aj „súd prvého stupňa“) uznesením z 19. decembra 2013

č.k. -674 uloţil ţalobkyniam 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť

ţalovanému 1/ trovy konania vo výške 6 859,62 eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia.

Ţalovanému 2/ náhradu trov konania nepriznal. Ţalobkyniam 1/ a 2/ uloţil povinnosť zaplatiť

spoločne a nerozdielne Slovenskej republike trovy štátu vo výške 470,72 eur na účet

Okresného súdu Ţilina do troch dní od právoplatnosti uznesenia. V odôvodnení uviedol,

ţe rozsudkom z 20. septembra 2012, č.k. -604 zamietol ţalobu, ktorou

sa ţalobkyne domáhali určenia, ţe nehnuteľnosti v katastrálnom území V., zapísané na LV č.

X., LV č. X., LV č. X., LV č. X., LV č. X., LV č. X., LV č. X., LV č. X., LV č. X., LV č. X.,

LV č. X., LV č. X., LV č. X., v katastrálnom území P., zapísané na LV č. X. a v katastrálnom

území K., zapísané na LV č. X., patria do dedičstva po poručiteľke J., rod. V., nar. X.,

zomrelej X. a ţalobkyniam 1/ a 2/ uloţil povinnosť nahradiť ţalovaným 1/ a 2/ spoločne

a nerozdielne trovy konania vo výške 100 % s tým, ţe o výške náhrady trov konania bude

rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Krajský súd v Ţiline ako súd

2

odvolací rozsudkom z 18. septembra 2013, sp. zn. -662 rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdil a ţalobkyniam 1/ a 2/ uloţil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť

ţalovanému 1/ trovy odvolacieho konania vo výške 79,58 eur do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Ţalovanému 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Rozsudok súdu prvého

stupňa nadobudol v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu právoplatnosť 21. novembra 2013

a tým nadobudol právoplatnosť aj výrok o náhrade trov konania, ktorým bola ţalobkyniam 1/

a 2/ uloţená povinnosť nahradiť ţalovaným spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške

100 %. Súd prvého stupňa uviedol, ţe v tomto štádiu konania zostáva rozhodnúť len

o konkrétnej výške priznaných trov konania a trov konania štátu, ktoré v konaní vznikli.

Konštatoval, ţe ţalovaný 2/ si trovy konania neuplatnil a ani nevyčíslil a preto mu náhradu

trov konania nepriznal. O náhrade trov konania ţalovaného 1/ rozhodol podľa § 142 ods. 1

Za úkony vykonané do 21. augusta 2012, kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie

z 15. augusta 2012, č.k. -558, ktorým súd pripustil zmenu ţalobného petitu tak,

ţe nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke J., vychádzal pri stanovení výšky odmeny

za jeden úkon právnej sluţby z hodnoty nehnuteľností v zmysle § 9 ods. 1 vyhlášky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhlášky“) a tarifnú hodnotu, t. j. celkovú hodnotu predmetu

sporu určil vo výške 88 028,- eur. Za úkony vykonané po 21. auguste 2012 postupoval podľa

§ 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky. O náhrade trov konania štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1

Pre úplnosť uviedol, ţe v konaní neboli preukázané ţiadne relevantné dôvody pre

aplikáciu ustanovenia

Krajský súd v Ţiline uznesením z 30. apríla 2014 sp. zn. na odvolanie

ţalobkýň 1/ a 2/ uznesenie súdu prvého stupňa v časti o priznaní náhrady trov konania

ţalovanému 1/ potvrdil podľa a v celom rozsahu sa stotoţnil

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia podľa K ţiadosti ţalobkýň

o prípadnú aplikáciu poznamenal, ţe zhodne so súdom prvého stupňa nevidel

dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, ktorá ţalovanému 1/

náleţí podľa O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa

v spojení s tak, ţe ţalovaným 1/ a / náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobkyne 1/ a 2/, ktoré

navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací zrušil uznesenie odvolacieho

3

a prvostupňového súdu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň poţiadali

o odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvého

stupňa v súlade s Prípustnosť dovolania vyvodzovali z ustanovenia

písm. f/ Podľa názoru ţalobkýň odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu

nekorešponduje s povinnosťou uvedenou v ustanovení ani s judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva. Uviedli, ţe v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého

stupňa poukázali na mnoţstvo judikátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý

vo svojich rozhodnutiach judikoval, ţe pokiaľ je predmetom konania určenie neplatnosti

právneho úkonu, súdna prax zastáva názor, ţe takýto predmet konania nie je moţné oceniť

v peniazoch, avšak odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí ich argumentáciou vôbec

nevyporiadal a svoje rozhodnutie ničím neodôvodnil. Rozhodnutie odvolacieho súdu

povaţovali za nepreskúmateľné, svojvoľné a z hľadiska práva na súdnu ochranu

za neudrţateľné. Poukázali i na moţný dovolací dôvod podľa , nakoľko

o ich odvolaní vo veci samej rozhodoval senát 6 Co v zloţení z predsedu senátu

JUDr. F. a členov senátu JUDr. Y. a JUDr. J. a dovolaním napadnuté uznesenie bolo vydané

senátom 5 Co, v ktorom je predsedom senátu JUDr. M.. V dôvodoch dovolania podrobne

rozoberali skutkový a právny stav veci.

Ţalovaný 2/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie nepripustil, resp. ho zamietol, nakoľko nie sú na jeho pripustenie

zákonné dôvody.

Ţalovaný 1/ sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloţenie

vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [ (poznámka

dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza v znení pred

1. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníčky konania (§ 240

ods. 1 ) zastúpené advokátom ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Podľa ustanovenia dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239

platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme,

je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239

ods. 1 písm. a/ ) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá

). Podľa je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Podľa doslovného znenia však ustanovenia odsekov 1 a neplatia,

ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom,

tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich

sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach

upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne

vymenované v ustanovení ako rozhodnutia, proti ktorým nie je dovolanie

prípustné, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobkýň z ustanovenia

vyvodiť nemoţno.

S prihliadnutím na ustanovenie , veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa ,

ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

5

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania,

ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia

moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo

nesprávne obsadeným súdom).

Procesné vady konania v zmysle aţ e/ ţalobkyne netvrdili

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

nie je prípustné.

So zreteľom na ţalobkyňami tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej

veci im bola odňatá moţnosť konať pred ním ( ).

Podľa ustanovenia dovolanie je prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť

konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba

rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia

jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia

a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Ţalobkyne namietali, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo tým,

ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené a z toho dôvodu

je nepreskúmateľné a arbitrárne. Dospeli k záveru, ţe týmto postupom boli porušené

ich základné práva garantované a Dohovorom o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Podľa (ďalej len „“), kaţdý sa môţe

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

6

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovoru“), kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“),

ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak ako v rozsahu

a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu

().

Citovaný (podobne aj dohovoru) je primárnou

ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky

príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy

jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele

druhej hlavy ( aţ 50 ) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať

sa jeho rešpektovania (m. m. ).

Obsah práva na súdnu ochranu v nespočíva len v tom, ţe osobám

nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.

Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré

je v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu

(). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle preto dochádza

aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto

právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore

so zákonom (porovnaj ).

Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany,

aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje

sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (, ) tieţ

vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46

ods. 1 ( dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam

pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom,

zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (porovnaj napr. sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. ). Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky tieţ

vyplýva, ţe ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak

ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu

ochranu ().

Právo na rozhodnutie o náhrade trov konania v súlade so zákonom je tieţ ratione

materiae obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa (pozri

bliţšie Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997 a nálezy Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. a ).

zakotvuje v poţiadavku preskúmateľnosti

rozhodnutia. V zmysle tohto zákonného ustanovenia súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho

sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti

povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami

sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Odôvodnenie rozsudku musí byť presvedčivé. V spojitosti s toto

ustanovenie primerane platí aj pre odôvodnenie uznesenia súdu. Rovnako v prípade

odôvodnenia výroku o trovách konania je povinnosťou odvolacieho súdu uviesť, z akých

úvah pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal a ktorými zákonnými ustanoveniami sa pri

rozhodovaní riadil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe zákonom poţadované riadne

a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, vrátane rozhodnutia o náhrade trov konania,

je nielen formálnou poţiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených,

nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade

prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako

aj v právnom posúdení veci.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu

nezodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť

len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ustanovením § 219

ods. 2 je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia

rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací

súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa,

a to po skutkovej, ako aj právnej stránke (o takú situáciu šlo v prejednávanej veci).

Ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotoţní s týmito závermi, neprichádza

do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Prirodzene platí, ţe odvolací súd sa nemôţe

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,

ak by si nesplnil povinnosť odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania.

Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46

ods. 1 ale aj dohovoru.

V prejednávanej veci odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia v celom

rozsahu stotoţnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa a zdôraznil, ţe aplikáciu

9

ustanovenia vyhlášky č. povaţuje za správnu. Stroho tieţ konštatoval,

ţe nevidel dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania

ţalovanému 1/, ktorá mu podľa náleţí.

Dovolací súd má za to, ţe odvolací súd do svojho rozhodnutia prevzal právne závery

súdu prvého stupňa, avšak bez ich logického vysvetlenia a bez uvedenia konkrétnych

dôvodov, na základe ktorých povaţoval jeho rozhodnutie za správne. Z takéhoto odôvodnenia

nie je zrejmé, v čom spočíva (ako to tvrdil odvolací súd) konštatovanie a zvýraznenie

správnosti dôvodov rozhodnutia napadnutého odvolaním. V dôvodoch rozhodnutia tieţ

odvolací súd ţiadnym spôsobom nereagoval na dôvody odvolania ţalobkýň (najmä námietky

k spôsobu určenia hodnoty predmetu sporu a aplikáciu ustanovenia ).

Za predpokladu, ţe odvolací súd nepovaţoval dôvody odvolania za podstatné a právne

významné, mal v dôvodoch rozhodnutia náleţitým spôsobom dôvody takéhoto záveru

vysvetliť. Pokiaľ tak neurobil, dostal sa mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré

je chránené (ako uţ bolo vyššie uvedené) nielen , ale aj

ods. 1 dohovoru, v dôsledku čoho bola dovolateľkám odňatá moţnosť konať pred súdom

( ).

Z uvedených dôvodov sa tieţ dovolací súd prikláňa k názoru dovolateliek,

ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je arbitrárne a preto odôvodňuje prípustnosť dovolania

podľa Arbitrárnosť rozhodnutia pritom môţe byť kvalifikovaná, buď ako

rovnocenná konkurencia viacerých protichodných právnych názorov vyslovených súdom

alebo situácia, v ktorej súd jediný právny záver nezdôvodní zo všetkých právnych hľadísk,

ktoré prichádzajú do úvahy (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 23. októbra 2013 sp. zn. alebo z 30. apríla 2013 sp. zn. ).

V tomto konkrétnom prípade ide o druhú spomenutú situáciu.

So zreteľom na uvedené dovolací súd konštatuje, ţe odôvodnenie rozhodnutia

odvolacieho súdu v napadnutej časti poţiadavkám ustanovenia v spojení

s a ani ustanoveniu nevyhovuje. Dospel preto

k záveru, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, čo malo za následok

porušenie práva dovolateliek na spravodlivé súdne konanie a odňatie ich moţnosti konať pred

súdom v zmysle

10

Dovolateľky v dovolaní namietali aj existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. g/

Právo na zákonného sudcu je zaručené v ,

podľa ktorého nemoţno nikoho odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví

zákon. Uvedený ústavný príkaz predstavuje pre kaţdého účastníka konania rovnakú záruku,

ţe na rozhodovanie o jeho veci sú povolávané súdy a sudcovia podľa vopred vybraných zásad

(procesných pravidiel).

Princíp nebyť odňatý zákonnému sudcovi bol v občianskom súdnom konaní

premietnutý aj do ustanovenia , podľa ktorého dovolanie je prípustné

proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd

nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Súdna prax je pritom

jednotná v tom, ţe súd treba povaţovať za nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná zákonný

sudca.

Koho treba povaţovať za zákonného sudcu a akým spôsobom moţno vykonať

jeho zmenu upravuje ustanovenie a o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon

o súdoch), podľa ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu

na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie

a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami

sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Zmenu

v osobe zákonného sudcu moţno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce

(znenie účinné do 31.8.2014).

Okrem procesných pravidiel určovania príslušnosti súdov a ich obsadenia je teda

súčasťou základného práva na zákonného sudcu aj zásada prideľovania súdnej agendy

sudcom (spĺňajúcom uvedené predpoklady) a určenia zloţenia senátov na základe pravidiel

obsiahnutých v rozvrhu práce tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej

agendy a aby bol vylúčený pre rôzne dôvody a rozličné účely výber súdov a sudcov „ad hoc“.

Ak teda sudca bude určený v rozpore s rozvrhom práce alebo síce v súlade s ním,

ale na základe takého jeho pravidla (opatrenia), ktoré odporuje zákonu, právo na zákonného

11

sudcu vyplývajúce z sa nerešpektuje a v takomto

prípade treba súd povaţovať v zmysle za nesprávne obsadený.

Keďţe na túto vadu konania je dovolací súd povinný prihliadnuť z úradnej moci

a ţalobkyne v dovolaní jej existenciu tvrdia, dovolací súd ďalej predovšetkým skúmal,

či vybraný senát (ne)bol v danej veci určený v súlade s rozvrhom práce a teda, či súd (ne)bol

správne obsadený.

Podľa bodu II.2.3 písm. a/ Pravidiel určovania zákonného sudcu na rok 2014

(jeho znenia v čase, kedy vec došla na súd), ktoré sú súčasťou Rozvrhu práce Krajského súdu

v Ţiline na rok 2014 (ďalej len Zásady) veci zrušené odvolacím súdom a vrátené

prvostupňovému súdu a znovu predloţené na rozhodnutie o odvolaní o tom istom predmete

rozhodovania sa zapíšu do súdneho registra odvolaciemu senátu, ktorý vec zrušil pod novou

spisovou značkou. Súvislosť s pôvodnou vecou sa vyznačí v poznámke.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe súd prvého stupňa rozsudkom z 20. septembra 2012 ţalobu

zamietol a ţalobkyniam uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne

trovy konania vo výške 100 % s tým, ţe o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté

samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Na základe odvolania ţalobkýň bola vec

pridelená na rozhodnutie senátu Krajského súdu v Ţiline 6 Co, ktorý rozsudkom

z 18. septembra 2013 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Rozsudok

nadobudol právoplatnosť 21. novembra 2013.

Podľa dovolacieho súdu spôsob, akým bola v danom prípade posudzovaná vec

pridelená senátu 5 Co, nevybočuje z rámca rozvrhu práce Krajského súdu v Ţiline platného

v čase, kedy vec došla na súd, resp. z rámca zákona o súdoch, najmä tých jeho ustanovení,

ktoré sa týkajú spôsobu prideľovania vecí. Dovolací súd zdôrazňuje, ţe rozhodnutím senátu

6 Co nedošlo k zrušeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa a ani nešlo o znovu predloţenie veci

na rozhodnutie o odvolaní o tom istom predmete a preto pri prideľovaní veci bolo potrebné

v zmysle všeobecnej zásady uvedenej v § 51 ods. 1 zákona o sudcoch aplikovať náhodný

výber pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených

ministerstvom medzi všetky občianskoprávne senáty poverené rozvrhom práce vybavovaním

prideľovanej agendy. Prípustnosť dovolania preto z nevyplýva.

12

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil dovolaním napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie

konanie ( a ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. septembra 2015

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová