Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/196/2015

Identifikačné číslo spisu: 1205228244 Dátum vydania rozhodnutia: 29.11.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Helena Haukvitzová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1205228244.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej a členov senátu JUDr. Soni Mesiarkinovej a JUDr. Mariána Sluka, PhD., v spore žalobkyne FREE ZONE SIPOX, a.s., so sídlom v Bratislave, Kopčianska 92, IČO: 35 749 245, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 5, IČO: 00 151 742, o náhradu škody, vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp.zn. , o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 17. júna 2014 sp.zn. , takto

rozhodol:

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Bratislava II (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom (v poradí prvým) z 24. novembra 2006, č.k. -141 žalobu zamietol s odôvodnením, že hoci v konaní bolo preukázané zrušenie nezákonných rozhodnutí orgánov štátu, žalobkyňa nepreukázala vznik skutočnej škody. Sankčný úrok, ktorý žalobkyňa žiadala priznať v zmysle a , súd nepovažoval za škodu podľa a v tomto prípade poukázal aj na nedostatok pasívnej legitimácie žalovanej v konaní. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa.

2. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací uznesením z 10. februára 2009 sp.zn. , napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec tomuto súdu vrátil na ďalšie konanie ( ). V odôvodnení sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že bola splnená hmotnoprávna podmienka vzniku zodpovednosti štátu za škodu podľa spočívajúca v existencii právoplatne zrušeného nezákonného rozhodnutia správneho orgánu. Za nesprávny však označil právny záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nepreukázala vznik škody voči štátu s poukazom na použitie lex generalis vo vzťahu k ustanoveniam zákona č.

V zmysle totiž pojem škoda zahŕňa nielen skutočnú škodu ale aj ušlý zisk. Žalobkyňa ako vlastníčka zadržiavaných finančných prostriedkov mala podľa a nasl. zaručené právo držať ich, užívať a požívať z nich plody (úroky) a nakladať s nimi podľa vlastného uváženia. Keďže len v dôsledku nezákonných rozhodnutí tieto svoje práva nemohla realizovať, záver súdu prvej inštancie o neexistencii škody vo forme ušlého zisku nemohol obstáť. Súdu prvej inštancie uložil zistiť rozsah škody vzniknutej žalobkyni v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím colných orgánov a posúdiť zodpovednostný vzťah podľa s analogickým použitím v spojení s , pretože uplatnenej náhrade škody sú z hľadiska obsahu a účelu najbližšie ustanovenia upravujúce následky omeškania dlžníka so splnením peňažného záväzku.

3. Okresný súd Bratislava II rozsudkom (v poradí druhým) z 18. mája 2011, č.k. -359 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 78 664,14 € s 8,35 % úrokom z omeškania ročne od 1. mája 2004 do zaplatenia a náhradu trov konania. Konanie o zaplatenie 242 403,30 € s príslušenstvom zastavil. Rozhodol tak s odôvodnením, že žalobkyni vznikla škoda v príčinnej súvislosti s rozhodnutím colných orgánov, ktoré boli ako nezákonné zrušené, a to vo forme ušlého zisku predstavujúceho úrok z omeškania z neoprávnene zadržiavaných finančných prostriedkov v zmysle . Námietku premlčania vznesenú žalovanou vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože žalobkyňa mohla vyčísliť škodu, ktorá jej nezákonnými rozhodnutiami a zadržiavaním finančných prostriedkov vznikla až potom, ako jej tieto boli dňa 30. apríla 2004 colným úradom vrátené ( ). Nestotožnil sa ani s argumentáciou žalobkyne, že medzi stranami sporu nedošlo k vzniku súkromnoprávneho vzťahu, keďže vznik záväzkového vzťahu môže nastať aj v dôsledku právnej skutočnosti, ktorou nepochybne vznik škody je. Výšku vzniknutej škody vyčíslil v zmysle ustanovenia v spojení s . Keďže žalovaná sa dostala do omeškania s plnením peňažného dlhu dňom 1. mája 2004, žalobkyni vznikol aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške určenej v súlade s ustanovením v spojení s nariadenia vlády SR č. Vo zvyšku žalobkyňa vzala žalobu späť, preto súd konanie v tejto časti zastavil podľa O trovách konania rozhodol podľa Rozhodnutie (okrem výroku o zastavení konania) napadla žalovaná odvolaním.

4. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom zo 17. júna 2014 sp.zn. rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa príslušenstva pohľadávky - úrokov z omeškania zmenil tak, že žalobu zamietol. Vo zvyšnej napadnutej časti týkajúcej sa veci samej rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a v časti náhrady trov konania na súde prvej inštancie rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žalobkyni priznaná náhrada škody v podobe ušlého zisku vo výške 78 664,14 €, považoval odvolací súd za správny, založený na dostatočne zistenom skutkovom stave a správnej aplikácii príslušných zákonných ustanovení. Odôvodnenie rozhodnutia bolo v tejto časti dostatočné a odvolacie námietky žalovanej boli len zopakovaním argumentácie, s ktorou sa vysporiadal už súd prvej inštancie. V konaní bolo preukázané, že v dôsledku rozhodnutia colného orgánu, ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené, nemohla žalobkyňa po dobu takmer ôsmich rokov disponovať s finančnými prostriedkami vo výške 5 359 662 Sk, ktorú sumu bez právneho dôvodu protiprávne zadržiaval štát. Námietky žalovanej o neexistencii príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou boli preto nedôvodné. Vysvetlil, že je potrebné rozlišovať dva druhy škody, a to skutočnú škodu a ušlý zisk, pričom ušlý zisk je definovaný ako strata očakávaného výnosu. Pre výšku ušlého zisku je pritom rozhodujúce, k akému prospechu reálne mohlo dôjsť, ak by nedošlo k škodnej udalosti. Vzhľadom k tomu, že išlo o oblasť záväzkových obchodných vzťahov, bolo pre výpočet úroku z omeškania rozhodné ustanovenie . Stotožnil sa aj s výpočtom náhrady škody v podobe ušlého zisku vykonaným súdom prvej inštancie a ustanoveniami, z ktorých pri tomto výpočte vychádzal, preto rozhodnutie v tejto časti potvrdil. Pokiaľ však súd prvej inštancie priznal žalobkyni aj úrok z omeškania vo výške 8,35 % ročne zo sumy 78 664,14 € od 1. mája 2004 do zaplatenia, túto časť rozhodnutia odvolací súd považoval za nesprávnu vychádzajúc z právneho názoru, že funkcia náhrady škody je reparačná a nie obohacujúca, a preto by sa úrok z omeškania nemal sám o sebe stať prostriedkom odškodnenia. V

zmysle ustanovenia v znení účinnom do 30. apríla 2004 veriteľovi vznikol nárok na náhradu škody len v prípade, ak nebol krytý úrokmi z omeškania, pokiaľ zmluvné strany aplikáciu tohto ustanovenia dohodou nevylúčili. Akcesorický charakter úrokového vzťahu medzi dlžníkom a veriteľom vylučuje vznik práva veriteľa požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva, pričom žiadny právny predpis nezakotvuje majetkové sankcie pre prípad omeškania dlžníka s platením príslušenstva pohľadávky. Z tohto dôvodu zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti priznania úroku z omeškania zo sumy 78.664,14 € tak, že žalobu zamietol. Výrok o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie zrušil odvolací súd pre nepreskúmateľnosť, nakoľko z odôvodnenia rozhodnutia nebolo zrejmé, prečo súd prvej inštancie nepostupoval v zmysle a ako vyriešil otázku zavinenia strán sporu na zastavení konania pre späťvzatie žaloby vo vzťahu k určeniu pomeru úspechu strán v spore.

5. Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti napadla dovolaním žalovaná (ďalej aj ,,dovolateľka“). Prípustnosť, ako aj dôvodnosť dovolania, odôvodnila ustanovením v spojení s (účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Odňatie možnosti konať pred súdom videla dovolateľka v nepreskúmateľnosti rozhodnutí súdov nižšieho stupňa. Odvolaciemu súdu vytýkala, že vo svojom (prvom) zrušujúcom rozhodnutí z 25. septembra 2014 sp.zn. presiahol rozsah a dôvody odvolania podaného žalobkyňou, následkom čoho došlo k zrušeniu zákonného rozsudku súdu prvej inštancie. Nedostatky odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spočívali podľa jej názoru v zjavnom rozpore tvrdenia odvolacieho súdu, že ušlý zisk zodpovedá skutočnému, reálnemu prospechu, ktorému zabránilo konanie škodcu a v napokon priznanej náhrade škody v podobe ušlého zisku vypočítanej ako úrok z omeškania podľa ustanovení . Namietala, že úrok z omeškania nie je škodou, ani ušlým ziskom. Úrok z úveru je totiž cena za prenechanie peňažných prostriedkov dlžníkovi, kým úrok z omeškania je sankcia za to, že dlžník mešká so splatením peňažného záväzku. Okrem toho, tu nie je daná ani pasívna legitimácia štátu, keďže k zadržaniu finančných prostriedkov došlo zo strany colného úradu. Úrok z omeškania za zadržiavané finančné prostriedky colným úradom nie je občianskoprávnym titulom, ale o ňom rozhoduje colný úrad v správnom konaní. Z týchto dôvodov žiadala napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na nové konanie.

6. Žalobkyňa sa k dovolaniu nevyjadrila.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací [( (ďalej len „“)], po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), zastúpená v súlade s , bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné ( ). Na stručné odôvodnenie ( veta prvá ) dovolací súd uvádza nasledovné:

6. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané 12. septembra 2014, t.j. pred 1. júlom 2016, za účinnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „), dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia (na základe ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované), a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle ustanovení , a v znení účinnom do 1. januára 2015.

7. V danom prípade je dovolaním napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej. Rozsudky odvolacieho súdu, proti ktorým bolo dovolanie prípustné, boli uvedené v až 3 Dovolanie žalovanej nesmeruje proti rozsudku, ktorý bol uvedený v týchto ustanoveniach; prípustnosť dovolania preto z ustanovení až 3 nevyplýva.

8. Predmetné dovolanie by bolo prípustné len vtedy, ak by v konaní došlo k procesným vadám

uvedeným v Žalovaná procesné vady konania v zmysle až e/ a netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd; nepreukázaná bola tiež vada konania namietaná žalovanou ( ).

9. Žalovaná namietala vadu konania v zmysle , ktorú videla v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie zakladajúcom ich nepreskúmateľnosť. Podľa stanoviska, ktoré prijalo občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu 3. decembra 2015 a je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa .

10. V zmysle citovaného stanoviska bola vada nepreskúmateľnosti rozhodnutia namietaná dovolateľkou považovaná za tzv. inú vadu konania ( ), ktorá však v súlade s doterajšou konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu prípustnosť dovolania nezakladala (pozri napr. sp.zn. a , , , ).

11. Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch mohla nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať vadu v zmysle , a to napríklad, ak rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahovalo vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie malo také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blížia k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009). Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil, že by v prejednávanej veci bol dôvod pre uplatnenie (ako výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016.

12. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie) spĺňalo kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle z hľadiska formálnej štruktúry a obsahovalo aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok, pričom odvolací súd sa náležitým spôsobom zaoberal aj odvolacou argumentáciou žalovanej. Námietky žalovanej, ktorými sa snažila zdôvodniť procesnú prípustnosť dovolania podľa , z hľadiska obsahového smerovali voči právnemu posúdeniu priznanej náhrady ušlého zisku súdmi, s ktorým dovolateľka nesúhlasila. Dovolací súd preto zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ustanovenie totiž odňatie možnosti konať pred súdom dávalo výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu (porušením procesných práv priznaných stranám sporu ) a nie s jeho skutkovým, či právnym hodnotením veci. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. ).

14. Žalovaná tiež namietala, že odvolací súd vo svojom (prvom) zrušujúcom rozhodnutí z 25. septembra 2014 sp.zn. presiahol rozsah a dôvody odvolania podaného žalobkyňou, následkom čoho došlo k zrušeniu zákonného rozsudku súdu prvej inštancie.

15. Uvedenou námietkou žalovanej sa ale dovolací súd nemohol zaoberať, pretože predmetom dovolacieho prieskumu môže byť len to rozhodnutie a postup súdu mu predchádzajúci, proti ktorému strana sporu mimoriadny opravný prostriedok podala. Dovolací súd musí rešpektovať zámer všetkých mimoriadnych opravných prostriedkov vychádzajúci z toho, že právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne, za zákonom

stanovených podmienok, ktoré však v danom prípade nie sú dané. Proti zrušujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu nebolo dovolanie podané, to znamená, že toto rozhodnutie súdu ani konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, nemôže byť podrobené dovolaciemu prieskumu na základe dovolania podaného proti inému rozhodnutiu súdu i keď vydanému v tom istom konaní.

16. Dovolateľka vo svojom dovolaní tiež naznačovala, že rozhodnutia súdov nižších stupňov sú vo vzťahu k priznanej náhrade ušlého zisku po právnej stránke nesprávne. Nesprávne právne posúdenie veci súdom však nebolo považované za dôvod zakladajúci prípustnosť podaného dovolania (viď R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. , , , , , , a ).

17. V danom prípade prípustnosť dovolania žalovanej nemožno vyvodiť z ustanovenia , ani z ustanovenia , preto najvyšší súd dovolanie odmietol podľa ako procesne neprípustné.

18. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje ( veta druhá ).

19. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.