Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/224/2018

Identifikačné číslo spisu: 1112228273 Dátum vydania rozhodnutia: 17.01.2019 Meno a priezvisko: JUDr. Emil Franciscy Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1112228273.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Ing. P. T., bývajúceho v K., zastúpeného JUDr. Pavlom Dlhopolčekom, advokátom so sídlom vo Višňovom č. 53, proti žalovanému Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou so sídlom v Bratislave, Žellova č. 2, IČO: 30796482, o ochranu osobnosti, vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. , o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 25. apríla 2017 sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Žalobca sa žalobou z 28. augusta 2012 domáhal ochrany osobnosti, do ktorej mu mal žalovaný (jeho niekdajší zamestnávateľ) zasiahnuť neoprávneným zverejnením jeho osobných údajov obsiahnutých v dokumentoch [v upozornení na porušenie pracovnej disciplíny, vo výpovedi z pracovného pomeru a v rozsudkoch týkajúcich sa neplatnosti výpovede (ďalej len „dokumenty“)] založených v spisoch Okresného súdu Bratislava I sp.zn. a Krajského súdu v Bratislave sp.zn. . Žiadal, aby súd určil, že žalovaný porušil jeho právo v zmysle a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy 7 000 €, ako aj nahradiť mu trovy konania. Na bližšie odôvodnenie žaloby uviedol, že jeho súčasný zamestnávateľ mu pozastavil kariérny a platový postup, keď sa o obsahu dokumentov dozvedel pri pracovnom pohovore s Ing. J. V., bývalou kolegyňou žalobcu.

2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Poukazoval na to, že osobné údaje žalobcu neoprávnene nezverejnil, ani nesprístupnil súčasnému zamestnávateľovi žalobcu, ani Ing. J. V., prípadne niekomu inému. Dokumenty predložil v inom súdnom konaní za účelom preukázania svojich tvrdení a ochrany svojich práv. Toto jeho konanie preto nenesie znaky neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu.

3. Okresný súd Bratislava I (ďalej „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 15. októbra 2013 č.k. -53 žalobu zamietol ako neopodstatnenú; žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalovaný neporušil právnu povinnosť a neoprávnene nezasiahol do osobnostných práv žalobcu. Tým, že žalovaný v inom konaní predložil súdu dokumenty, aby nimi preukázal svoje tvrdenia, neoprávnene nesprístupnil osobné údaje žalobcu. Predloženie dôkazov (v danom prípade dokumentov) na preukázanie svojich tvrdení je právom účastníka občianskeho súdneho konania [ (ďalej len „“), v realizácii ktorého nemôže byť nijako obmedzovaný. Konanie žalovaného preto nemá znaky zverejnenia osobných údajov v zmysle o ochrane osobných údajov (ďalej len „“), ktorým sa rozumie publikovanie, uverejnenie alebo vystavenie osobných údajov na verejnosti prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov, verejne prístupných počítačových sietí, verejným vykonaním alebo vystavením diela, verejným vyhlásením, uvedením vo verejnom zozname, v registri alebo v operáte, ich umiestnením na úradnej tabuli alebo na inom verejne prístupnom mieste. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa

4. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 25. apríla 2017 sp.zn. rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny [ (ďalej len „“)]. 4.1. Odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku uviedol rozhodujúci skutkový stav zistený z riadne vykonaného dokazovania, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým zisteniam. Podľa jeho názoru z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej a v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Uzavrel, že súd prvej inštancie svoj právny záver odôvodnil dostatočným spôsobom a v súlade s 4.2. Na zdôraznenie správnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku ( ) odvolací súd uviedol, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je nielen to, že došlo k neoprávnenému zásahu, ale aj to, že zásah bol objektívne spôsobilý vyvolať ujmu na právach fyzickej osoby chránených ustanovením . Poukázal na to, že za zásah, ktorý je nespôsobilý narušiť alebo ohroziť práva na ochranu osobnosti chránené ustanovením , sa v rozhodovacej praxi súdov považuje aj zásah spočívajúci v skutkových tvrdeniach prednesených v situácii, v ktorej nehrozilo zverejnenie a nemohlo dôjsť k zníženiu vážnosti fyzickej osoby. Neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti je vylúčená vtedy, ak dôjde k zásahu v rámci súdneho alebo iného obdobného konania, a ak zásah nevybočil z rámca daného platnými predpismi. O neoprávnenom zásahu nemožno teda hovoriť tam, kde takýto zásah zákon dovoľuje, alebo tam, kde k zásahu došlo v rámci výkonu subjektívneho práva. 4.3. Aj podľa názoru odvolacieho súdu konaním žalovaného, ktorý v inom civilnom sporovom konaní za účelom preukázania svojich tvrdení predložil súdu dokumenty, nedošlo k porušeniu právnej povinnosti a k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu. Súdu predložené dokumenty týkajúce sa žalobcu sa stali súčasťou súdneho spisu, do ktorého mali právo nahliadať iba účastníci konania a ich zástupcovia ( ). Tým, že žalovaný poskytol súdu dokumenty, realizoval svoje procesné oprávnenie vyplývajúce zo zákona. Jeho konanie bolo primerané okolnostiam, nepresahovalo rámec súdneho konania, nemalo znaky neoprávneného zásahu do osobnosti žalobcu a nebolo spojené so zverejnením osobných údajov žalobcu v zmysle Navyše, v danom prípade absentuje aj príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a porušením alebo ohrozením osobnostných práv žalobcu. Dokazovaním bolo totiž preukázané, že súčasný zamestnávateľ žalobcu získal vedomosť o obsahu dokumentov nie od žalovaného, ale od Ing. J. V.. 4.4. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa v spojení s a .

5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z ustanovení a . 5.1. Podľa názoru žalobcu mu bolo postupom súdov znemožnené realizovať jeho procesné oprávnenia

do tej miery, že došlo až k zásahu do jeho práva na spravodlivý súdny proces ( ). K tejto procesnej vade zmätočnosti došlo podľa jeho presvedčenia v dôsledku toho, že rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený, až nepreskúmateľný. Napadnutý rozsudok - v rozpore so závermi vyjadrenými Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v uznesení sp.zn. - nemá zákonné náležitosti v zmysle . 5.1.1. V danom prípade z rozsudkov súdov oboch inštancií nevyplýva, aké závery prijali k jeho „návrhom porušenia ust. vtedy platného “ obsiahnutým v žalobe [išlo o návrh týkajúci sa porušenia tohto zákona (v tom, že dotknutou osobou je každá fyzická osoba, o ktorej sa spracúvajú osobné údaje), ďalej predmetného zákona (v tom, že údaje zverejňujúci subjekt nesmie zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti a súkromia) a napokon porušenia tohto zákona (v tom, že žalovaný nezaistil bezpečnosť spracovávaných osobných údajov žalobcu). 5.1.2. V súvislosti s namietanou vadou konania v zmysle tiež uviedol, že odvolací súd sa nevyporiadal s jeho odvolacou námietkou, v zmysle ktorej „o povinnosti predložiť dôkazy nie je v cit. ust. ani zmienka“. 5.2. Na odôvodnenie prípustnosti dovolania v zmysle žalobca uviedol, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa jeho presvedčenia sa konanie žalovaného priečilo , znamenalo neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv v zmysle . Nesprávny je záver odvolacieho súdu, podľa ktorého konanie žalovaného neoprávnene nezasiahlo do osobnosti žalobcu, nepredstavuje porušenie a nie je daná ani príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a zásahom do osobnostných práv žalobcu. Intenzitu zásahu do jeho osobnosti umocňuje v danom prípade skutočnosť, že „s osobnými údajmi žalobcu sa nakladalo ľubovoľne“ a o obsahu dokumentov „vedeli aj personálne útvary iných ústredných orgánov štátnej správy“. Konštatovanie odvolacieho súdu o neexistencii príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného a zásahom do osobnosti žalobcu nemôže obstáť a „je zavádzajúce a nezákonné“, lebo Ing. J. V. nikto nemôže zakázať nakladať s údajmi o žalobcovi, avšak žalovanému takú povinnosť ukladá zákon a môže mu ju uložiť aj súd. V ďalšej časti dovolania (VII.) sa žalobca zmienil o (ne)ústavnosti konania súdov oboch inštancií. 5.3. Z týchto dôvodov žalobca navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

6. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že v danom prípade nevyplýva prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku ani z , ani z . Podľa jeho názoru je napadnuté rozhodnutie dostatočne odôvodnené tak po stránke skutkovej, ako aj právnej a nie je nepreskúmateľné pre nedostatok riadneho odôvodnenia. Žalobca v dovolaní nevymedzil, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, ani nekonkretizoval, v ktorej otázke a vo vzťahu ku ktorému konkrétnemu rozhodnutiu sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolanie poukazuje iba na rozhodnutie najvyššieho súdu týkajúce sa požiadavky riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu, teda nie právneho posúdenia veci. Z týchto dôvodov navrhol dovolanie odmietnuť podľa .

7. Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote ( ) strana zastúpená v súlade so zákonom ( ), a v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané ( ), bez nariadenia pojednávania ( ) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie ( veta prvá ) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch.

8. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Dovolací súd nie je súdom tretej inštancie, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu [viď napríklad rozhodnutia sp.zn. , , , , (poznámka dovolacieho súdu: pokiaľ sa v ďalšom texte odkazuje v zátvorke na „Cdo“, ide o odkaz na rozhodnutie najvyššieho súdu príslušnej spisovej značky)].

9. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na

opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (, , , , ).

10. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je skôr reštriktívny výklad (, , , , , , ).

11. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach a 421 . V zmysle rozhodnutia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu zo 7. mája 2018 sp.zn. je kumulácia dovolacích dôvodov v zmysle a prípustná.

12. Žalobca vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z , podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 12.1. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (, , , , , ). 12.2. Dovolací súd preto aj v danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie žalobcu, že v konaní došlo k ním tvrdenej vade zmätočnosti.

13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (, , , a ).

14. Pojmovým znakom vady zmätočnosti uvedenej v je, že a/ k nej došlo nesprávnym „procesným“ postupom, ktorý b/ znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva c/ v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

15. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie) znemožňujúca strane sporu (účastníkovi konania) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a , , , , , , ). Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňuje, že pojem „procesný postup“ nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním na meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie

však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou (návrhom) uplatneného nároku (, , , , , , , ).

16. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom konaní, „postupom súdu“ nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (, , , , ). Otázku ústavnej súladnosti právneho záveru dovolacieho súdu založeného na takomto chápaní pojmu „procesný postup súdu“ posudzoval Ústavný súd Slovenskej republiky napríklad v konaniach sp.zn. , , , v ktorých podané sťažnosti odmietol s odôvodnením, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní nemajúci oporu v zákone.

17. Pokiaľ žalobca namieta, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nemá zákonom stanovené náležitosti a naznačuje, že je nepreskúmateľné, lebo náležite nereaguje na jeho odvolaciu argumentáciu, dovolací súd uvádza, že už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci. S tým názorom sa stotožnil aj Ústavný súd Slovenskej republiky (, , a ).

18. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá len tzv. „inú vadu konania“ (teda nie zmätočnosť) zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016 prijaté za predchádzajúcej právnej úpravy civilného konania, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa “. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne (, , , , , , ).

19. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). 19.1. Dovolací súd mal na zreteli, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní ( ). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania ( ). V posudzovanom prípade odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle . Pritom konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Z odôvodnení rozhodnutí súdov oboch inštancií chápaných ako celok je v danom prípade dostatočne zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa strany domáhali, čo navrhovali, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd, ako ich posudzoval odvolací súd, aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu, s ktorým sa stotožnil. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté rozhodnutie náležite vysvetlil.

19.2. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľa, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom priečiacim sa zákonu. Z napadnutého rozhodnutia dostatočne zrozumiteľne a jasne vyplýva, z akého dôvodu dospel odvolací súd k záveru, že konanie žalovaného nenaplnilo znaky protiprávneho konania zasahujúceho do osobnostných práv fyzickej osoby ( ) a prečo nie je daná príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a zásahom do osobnostných práv tvrdených žalobcom. Z materiálneho hľadiska neznamená porušenie procesných oprávnení žalobcu a zásah do práva na spravodlivý súdny proces skutočnosť, že reakcia odvolacieho súdu na jeho „návrhy“ (viď 5.1.1.) týkajúce sa porušenia niektorých ustanovení (ktoré by mohli mať relevanciu v prípade neoprávneného zverejnenia osobných údajov o žalobcovi) nebola výslovná, ale bez výslovnej reakcie obsiahnutá v náležite odôvodnenom právnom závere, podľa ktorého konanie žalovaného nemalo znaky sprístupnenia osobných údajov žalobcu podľa ustanovení ). To isté treba uviesť aj vo vzťahu k námietke žalobcu uvedenej vyššie pod bodom 5.1.2. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.

20. Pre prípad, že žalobca vytýka odvolaciemu súdu nedostatky v procese obstarávania skutkových podkladov pre rozhodnutie [možnosť tejto námietky prichádza do úvahy s ohľadom na obsah dovolania ( )], najvyšší súd pripomína, že (ani prípadné) nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu konania v zmysle (, , , , , , ). Súlad tohto právneho názoru s posudzoval Ústavný súd Slovenskej republiky napríklad v uznesení sp.zn. , nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti. 21. Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania aj z právnych záverov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie (rovnako táto námietka prichádza do úvahy so zreteľom na niektoré formulácie zvolené v dovolaní), dovolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle (R 24/2017 a , , , , , , ).

22. Naostatok, k časti dovolania namietajúcej prípustnosť dovolania žalobcu podľa dovolací súd, obdobne ako v iných prípadoch (, , , , ) pripomína konštatovanie Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnuté v jeho rozhodnutí sp.zn. , v zmysle ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti.

23. Žalobca ďalej v dovolaní uviedol, že prípustnosť jeho dovolania vyplýva z . Otázkou relevantnou z hľadiska tohto ustanovenia môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie alebo aplikácie napríklad , , , Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). V prípade dovolania podaného v zmysle tohto ustanovenia je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v ustanoveniach až c/ ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (, , , , , ). Ak dovolateľ odôvodní prípustnosť dovolania odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa ustanovenia , je povinný v dovolaní výslovne uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne, konkretizovať, ako mal odvolací súd právnu otázku správne vyriešiť a zároveň musí špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa mal podľa jeho názoru odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť (R 83/2018).

24. V zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ (§ 421

ods. 1 ) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (, , , ). Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.

25. V dovolaní, prípustnosť ktorého je vyvodzovaná z , musí dovolateľ špecifikovať ním tvrdený odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu bližšou konkretizáciou rozhodnutia (rozhodnutí) dovolacieho súdu, ktoré napĺňa pojem ustálená prax dovolacieho súdu (, , , , , , ). Sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení . Pokiaľ dovolateľ v dovolaní neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie dovolacieho súdu mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ a mohlo by viesť k procesne neprípustnému bezbrehému dovolaciemu prieskumu priečiaciemu sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v , ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením (porovnaj tiež Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., , Komentár, Praha: C. H. BECK 2016, str. 1382 a tiež , , , , ).

26. Bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd (inak by totiž neprípustne konal a rozhodoval ako súd tretej inštancie) a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa, resp. advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa (, , , , ).

27. Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné podľa , sa dovolací súd zameriava na zistenie a posúdenie vzťahu medzi dovolateľom označeným existujúcim rozhodnutím dovolacieho súdu (judikátom), ktoré tvorí súčasť jeho ustálenej rozhodovacej praxe, a novým prípadom. Vychádzajúc z kontextu skoršieho rozhodnutia (judikátu) a jeho skutkového vymedzenia pri tom za pomoci abstrakcie interpretuje v judikáte vyjadrené právne pravidlo (ratio). Táto činnosť dovolacieho súdu je zameraná na zistenie (prijatie záveru), či nový prípad je s ohľadom na jeho skutkový rámec v relevantných otázkach (okolnostiach) podobný alebo odlišný od skoršieho prípadu. Pokiaľ dovolateľ nevysvetlí, ktoré rozhodnutie treba považovať za „skorší prípad“, dovolací súd nemá podklad pre takéto posudzovanie, čo v konečnom dôsledku znamená, že nemôže prikročiť k meritórnemu dovolaciemu prieskumu. Ten istý dôsledok má, ak dovolateľ odkáže na „skoršie“ rozhodnutie, ktoré sa však týka skutkovo a právne odlišnej právnej veci, prípadne riešenia neidentickej právnej otázky.

28. V preskúmavanom prípade sa žalobca v dovolaní nestotožnil so skutkovými a právnymi závermi odvolacieho súdu. Ani pri prístupe k dovolaniu žalobcu podľa obsahu ( ) nemožno ustáliť, konkrétne ktorú právnu otázku mal na mysli v rámci argumentácie, že odvolací súd sa odklonil

od ustálenej rozhodovacej praxe. 28.1. Pre prípad, že k ním tvrdenému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe malo dôjsť zo strany odvolacieho súdu vo vzťahu k záverom vyjadreným v rozhodnutí sp.zn. najvyššieho súdu, dovolací súd uvádza, že v predmetnom rozhodnutí najvyšší súd konštatoval nasledovné: 28.1.1. „Zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z Jeho účelom je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku, zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie ( ) dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočností, ktoré mal preukázané a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení“. 28.1.2. „Fyzická osoba má podľa právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, či občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie podľa . Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa tohto ustanovenia najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ( ). Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo ( ). Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Z toho vyplýva, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je, že došlo k neoprávnenému zásahu, a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Tieto náležitosti musia byť súčasne splnené, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom. Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia, je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti alebo odstrániť následky zásahov, alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, je vždy tá fyzická (alebo právnická osoba), ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv“. 28.2. V danom prípade odvolací súd v napadnutom rozsudku nevyjadril žiadny právny názor, úvahu alebo konštatovanie, ktorými by sa odklonil od týchto (všeobecných) právnych záverov vyjadrených v rozhodnutí najvyššieho súdu sp.zn. . Žalobca nedôvodne tvrdí, že odvolací súd tieto závery najvyššieho súdu nerešpektoval.

29. Podľa dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané neoprávnenou osobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá náležitosti podľa , e/ neboli splnené podmienky podľa alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v až 435.

30. Najvyšší súd odmietol dovolanie žalobcu podľa v časti, v ktorej namietal existenciu procesnej vady konania v zmysle , a vo zvyšku podľa .

31. Najvyšší súd rozhodnutie o trovách dovolacieho konania neodôvodňuje ( veta druhá ).

32. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.