Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 28/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne

Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátom

JUDr. Františkom Kočkom, Stropkovská 48, Košice, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a

ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Košice

okolie v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. júla 2012 a tiež

postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 26. septembra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára

2014 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Františkom Kočkom,

Stropkovská 48, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a (ďalej len „“) a

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného

súdu Košice okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 17. júla 2012 a tiež postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 26. septembra 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že právna predchodkyňa sťažovateľa

sa žalobou doručenou 28. mája 2007 domáhala na okresnom súde proti

(ďalej len „žalovaná“) určenia neplatnosti darovacej zmluvy z 20. februára 2007

v zmysle , a . Predmetom darovacej zmluvy,

ktorú právna predchodkyňa sťažovateľa (ďalej len „darkyňa“) uzavrela so svojou vnučkou

(žalovanou) ako obdarovanou, boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území

. Dňa 24. októbra 2007 pôvodná žalobkyňa zomrela a do konania na strane

žalobcu vstúpil sťažovateľ ako jej vnuk.

Sťažovateľ uvádza, že v návrhu podanom okresnému súdu 28. mája 2007 darkyňa

uviedla: „Moja vnučka odporkyňa ... prinútila ma dostaviť sa na Matričnom

úrade cieľom podpísať doklady prehlásenie pre potreby

poľnohospodárskeho družstva o tom, že ponechám na... užívaní všetkých

pozemkov, ktoré do dnes užíva družstvo... Bola som si vedomá toho, že mám podpísať len

prehlásenie a nie darovaciu zmluvu... Odporkyňa však ma nútila, aby sme išli do ...

až 12. marca 2007... som sa dozvedela, že na Matričnom úrade som podpísala darovaciu

zmluvu a nie prehlásenie, potrebné pre poľnohospodárske družstvo... Odporkyňa celý čas

ma klamala, čiže pozemky prešli do jej vlastníctva takým falošným, nelegálnym spôsobom.“

Ďalej sťažovateľ uvádza, že „dňa 24. októbra 2007 navrhovateľka zomrela, bez toho,

aby bola ako účastníčka konania vypočutá. V prípade právoplatného skončenia

predmetného súdneho konania tak, že by súd rozhodol, že Darovacia zmluva je neplatná,

majetok tvoriaci predmet Darovacej zmluvy by patril do dedičstva po poručiteľke

a bol by predmetom dedenia podľa zákona. Sťažovateľ je ako vnuk darkyne jej

zákonným dedičom podľa . Do súdneho konania

vedeného na Okresnom súde Košice okolie pod sp. zn. preto na strane

žalobcu namiesto darkyne vstúpil sťažovateľ.“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 17. júla 2012 žalobu právnej

predchodkyne sťažovateľa (darkyne) zamietol. Podľa sťažovateľa okresný súd „vôbec nebral

do úvahy obsah prejavu vôle samotnej darkyne, uvedený v podaniach, ňou podpísaných

doručených súdu dôvodiac, že nebolo v konaní preukázané, že omyl týkajúci sa uzatvorenia

Darovacej zmluvy vyvolala v darkyni ľsťou žalovaná a že o tejto skutočnosti začala darkyňa

rozprávať až následne...“.

V tejto súvislosti sťažovateľ považuje „odôvodnenie Okresného súdu Košice okolie,

podľa ktorého, darkyňa neprejavila pochybnosti o právnom úkone ani pri prevzatí spornej

Darovacej zmluvy u , ani pri overení podpisu na matrike a ani pri

návrhu na vklad... za nelogické. V čase podpisovania Darovacej zmluvy a overovania

podpisu na nej bola presvedčená o tom, že podpisuje a necháva overiť

svoj podpis na vyhlásení pre družstvo a nie na Darovacej zmluve a preto nemala dôvod

vyjadrovať akékoľvek pochybnosti.“.

Podľa tvrdenia sťažovateľa „ neovládala slovenský jazyk natoľko,

aby mohla rozumieť obsahu Darovacej zmluvy a právnym účinkom, ktoré z nej vyplývali...

Aj napriek uvedenému Okresný súd dospel k záveru, že darkyňa slovenský jazyk ovládala

vychádzajúc zo zápisu v občianskom preukaze, v ktorom mala zapísanú

slovenskú národnosť...“.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 26.

septembra 2013 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pričom námietky sťažovateľa

o omyle zo strany darkyne v úmysle uzavrieť darovaciu zmluvu v zhode s právnym názorom

súdu prvého stupňa vyhodnotil ako nedôvodné.

Podľa názoru sťažovateľa však „dôvody na vyslovenie neplatnosti Darovacej zmluvy

existovali a že v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice okolie pod spisovou

značkou boli aj riadne preukázané výpoveďami svedkov, listinnými dôkazmi

i vyjadreniami darkyne obsiahnutými v podaniach adresovaných súdu. Aj napriek týmto

dôkazom súd uveril výpovedi obdarovanej a osoby, ktorá Darovaciu zmluvu vypracovala,

hoci tieto boli v rozpore so všetkými ostatnými dôkazmi vykonanými v predmetnom konaní...

Výsluch svedkyne navyše nenavrhol žiaden z účastníkov konania

a táto svedkyňa, hoci Darovaciu zmluvu vypracovala ako advokátka, nebola zbavená

mlčanlivosti a teda tento dôkaz bol vykonaný v rozpore so zákonom. Skutočnosť, že

Darovaciu zmluvu vypracovala ako advokátka vyplýva

zo skutočnosti, že túto zmluvu zviazala, prelepila a nálepku potvrdila odtlačkom svojej

advokátskej pečiatky. Túto skutočnosť potvrdila aj menovaná, keď navyše vypovedala, že

pri predmetnej Darovacej zmluve v zásade zastupovala obidve zmluvné strany. Takýto

dôkaz nemal súd vôbec brať na zreteľ.“.

Sťažovateľ tiež namieta, že „z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Košice okolie

nevyplýva, prečo súd bral do úvahy iba výpoveď žalovanej a a ostatným

výpovediam a vyjadreniam svedkov ani skutočnostiam uvádzaným samotnou darkyňou

v podaniach adresovaných súdu neuveril, hoci tieto sú presne opačné ako vyjadrenia

žalovanej a svedkyne . S týmito rozpormi sa v odôvodnení rozsudku

nevyporiadal.“.

Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd ako odvolací súd „obmedzil iba na

zopakovanie dôvodov už uvádzaných v prvostupňovom rozsudku, bez toho, aby sa

vysporiadal so skutočnosťami, ktoré uvádzal sťažovateľ v odvolaní, z ktorých je zrejmé, že

takýto záver je v rozpore s vykonanými dôkazmi a má i závažné logické nedostatky...

Súd konal zdĺhavo čo bolo príčinou toho, že v konaní nemohla byť vypočutá darkyňa

ani svedkyňa (obidve v priebehu súdneho konania

zomreli, pozn.). Nie je možné, aby boli tieto skutočnosti na ťarchu sťažovateľa. Súd mal

podľa názoru sťažovateľa pri hodnotení dôkazov zohľadniť aj prejavy pôvodnej

navrhovateľky a tejto svedkyne vyjadrené v ich písomných podaniach, keď tieto by boli

v prípade, ak by súd konal v primeranej lehote, prednesené na súde. Pokiaľ aj súd tieto

výsluchy nevykonal, mal akceptovať písomné vyjadrenia navrhovateľky a svedkyne

doručené súdu.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

zo 17. júla 2012 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 26. septembra 2013

došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny. Odôvodnenia napadnutých rozsudkov sú podľa sťažovateľa

„nedostatočné, nepresvedčivé a v konečnom dôsledku aj nepreskúmateľné a arbitrárne“.

Z dôvodu namietaných „nezákonných rozhodnutí“ okresného súdu a krajského súdu

sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva podľa a

ods. 1 listiny, keď „nehnuteľnosti, tvoriace predmet Darovacej zmluvy neboli zaradené

do dedičstva po poručiteľke “.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1, Základné práva sťažovateľa... domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, podľa a podľa Listiny základných práv

a slobôd, vlastniť majetok a dediť, podľa a podľa Listiny

základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Košiceokolie v konaní sp. zn.

boli porušené.

2, Základné práva sťažovateľa... domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, podľa a podľa listiny základných práv

a slobôd, vlastniť majetok a dediť, podľa a podľa Listiny

základných práva slobôd, Rozhodnutím Okresného súdu Košice okolie, sp. zn.

zo dňa 17. júla 2012 boli porušené.

3, Základné práva sťažovateľa... domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, podľa a podľa Listiny základných práv

a slobôd, vlastniť majetok a dediť, podľa a podľa Listiny

základných práv a slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní sp. zn.

boli porušené.

4, Základné práva sťažovateľa... domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, podľa a podľa Listiny základných práv

a slobôd, vlastniť majetok a dediť, podľa a podľa Listiny

základných práva slobôd, Rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.

337 zo dňa 26. septembra 2013 boli porušené.

5, Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. zo dňa

26. septembra 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

6, Sťažovateľovi... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume, ktorú

vyčíslime v stanovenej lehote, ktorú je Okresný súd Košice okolie povinný zaplatiť na účet

jeho právneho zástupcu JUDr. Františka Kočku, advokáta, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv

podľa a a podľa a listiny, ku

ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 17. júla 2012 a tiež postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. septembra 2013.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a podľa a listiny postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. júla 2012

Z vyplýva, že systém ochrany základných práv a slobôd

je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS

115/07).

Sťažovateľ bol oprávnený podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu

odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 26. septembra 2013

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, čo táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(sp. zn. I. ÚS. 140/03, , , , ).

Ústavný súd musí mať na zreteli, že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa

je posúdenie ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozhodnutia

všeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej

perfektnosti ani jeho prípadné „vylepšovanie“ (m. m. , ).

Poslaním ústavného súdu nie je kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch

a skúmanie akejkoľvek možnej nezákonnosti alebo procesného pochybenia, či dokonca

zrejmej nesprávnosti, ktoré sa v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadne

vyskytnú, ale výlučne posudzovanie konformity aktu aplikácie práva (v posudzovanej veci

súdneho rozhodnutia) s , prípadne medzinárodnou zmluvou.

Ústavný súd preto nepristupuje k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie v prípadoch,

keď dospeje pri jej predbežnom prerokovaní k záveru, že zo strany orgánov verejnej moci

síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi

namietaným porušením garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť

procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m. , ).

Ústavný súd môže v takomto prípade pri predbežnom prerokovaní taký návrh odmietnuť,

keďže sa vzhľadom na uvedené už na prvý pohľad javí ako neopodstatnený (m. m.

).

Uvedené ustálené právne názory ústavného súdu korešpondujú aj širšiemu poňatiu

jeho „prieskumného“ vzťahu k všeobecným súdom. Ústavný súd totiž nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov (, , ). Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ).

Ústavný súd teda nepredstavuje opravnú inštanciu všeobecných súdov (napr.

), a preto zásadne nemôže meritórne preskúmavať také rozhodnutia všeobecných

súdov, pri vydaní ktorých súdy rešpektovali požiadavky vyplývajúce z obsahu základných

práv ustanovených v siedmom oddiele druhej hlavy ( až ).

Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola opodstatnená

len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle už

citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu svojím

vlastným názorom iba v prípade, ak by tento bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ v nej vo svojej podstate namieta

primárne existenciu extrémneho rozporu medzi súdom vykonanými dôkazmi a z nich

vyvodenými skutkovými zisteniami týkajúcimi sa darovacej zmluvy medzi darkyňou

a žalovanou, ako aj podľa jeho názoru zjavne neodôvodnené a arbitrárne závery, ku ktorým

mal krajský súd v napadnutom rozhodnutí dospieť.

Na účely posúdenia opodstatnenosti tejto časti sťažnosti ústavný súd preskúmal

odôvodnenie napadnutého rozsudku. Krajský súd v napadnutom rozsudku najskôr poukázal

na obsah odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa

o neplatnosť právneho úkonu (darovacej zmluvy z 20. februára 2007, pozn.) zamietnutá,

pričom v tejto súvislosti okrem iného uviedol:

„... žalobu na súd prvého stupňa podala , ,

ktorá žiadala, aby súd určil, že darovacia zmluva zo dňa 20. 2. 2007, na základe ktorej

darovala nehnuteľnosti svojej vnučke žalovanej je neplatná z dôvodu, že túto zmluvu nikdy

nemala v úmysle uzavrieť a podpísala túto darovaciu zmluvu v omyle, keď vychádzala

z nepravdivých informácií oznámených žalovanou, že podpisuje vyhlásenie pre potreby

poľnohospodárskeho družstva v . Dňa 24. 10. 2007 pôvodná žalobkyňa

zomrela a do konania na strane žalobcu vstúpil vnuk žalobkyne.

Súd prvého stupňa zistil, že darovacia zmluva je podpísaná žalovanou a

, ktorej pravosť podpisu bola overená pod č. 874/07 Mestom

dňa 23. 2. 2007 o 9.00 hod. Ďalej zistil, že zmluvu tvorili hárky, ktoré sú pevne

spojené a sú zošité a že návrh na vklad do katastra na základe tejto darovacej zmluvy bol

daný 20. 3. 2007, podpísaný oboma účastníčkami tohto konania. Darovacia zmluva

s doložkou o povolení vkladu bola doručená obom účastníčkam 13. 3. 2007. Súd prvého

stupňa ďalej zistil, že nebohá darkyňa bola riadne oboznámená s obsahom zmluvy, čo

potvrdila advokátka, ktorá vypracovala účastníkom zmluvu ,

ktorá bola prítomná jednak pri oboznámení sa a pri prevzatí darovacej zmluvy, pri overení

podpisu na príslušnej matrike a pri podávaní návrhu na vklad do katastra nehnuteľností.

Darkyňa nikdy neprejavila pochybnosti o tomto úkone. Nebol teda zistený omyl vyvolaný

ľsťou žalovanej. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v tomto prípade darkyňa zmluvu

podpísala. Jej obsah bol vysvetlený navrhovateľke aj v maďarskom jazyku advokátkou

spisujúcou túto zmluvu. Pokiaľ išlo o námietky žalobcu, že v zmluve boli perom dopísané

nehnuteľnosti a spoluvlastnícky podiel, táto skutočnosť nerobí zmluvu neplatnou. Z dátumov

podpísania zmluvy a overení podpisu, ktoré sú na tej istej listine, je nepochybné, že bola

splnená aj technická podmienka platnosti právneho úkonu. V konaní preto neboli

preukázané a potvrdené skutočnosti, ktoré namietal žalobca, ktoré by mali spôsobiť

neplatnosť právneho úkonu. Skutočnosť, že po podpise zmluvy pôvodná žalobkyňa zmenila

názor v dôsledku zhoršených vzťahov so žalovanou, nemôže mať vplyv na platnosť uzavretej

darovacej zmluvy, preto žalobu zamietol.“

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku formuloval krajský súd vlastné

právne závery k námietkam sťažovateľa vyjadreným v odvolaní, keď najmä uviedol:

„Odvolací súd podľa v spojení s ust. bez nariadenia

pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel

k záveru, že neboli dôvody ani pre zmenu, ani pre zrušenie rozsudku.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozsudku, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, pretože aj podľa odvolacieho súdu v priebehu prvostupňového konania nebolo

preukázané, že by došlo zo strany darkyne v čase uzavretia darovacej zmluvy k omylu

v úmysle uzavrieť darovaciu zmluvu. Nebolo preukázané, že by nepochopila, resp. jej nebol

vysvetlený účel zmluvy, ktorú podpísala, z formálneho hľadiska spĺňa zmluva všetky

podmienky pre platnosť a žalobca jednoznačne nepreukázal, že by existovali iné dôvody,

pre ktoré by mala byť zmluva vyhlásená za neplatnú. Zhoršenie vzťahov medzi pôvodnou

žalobkyňou a žalovanou po uzavretí zmluvy by mohol byť len dôvodom pre iný právny

postup, ale nie pre určenie zmluvy za neplatnú.

Preto odvolací súd podľa potvrdil napadnutý rozsudok ako

vecne správny.“

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa jednak

so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa (s ktorými sa krajský súd v napadnutom

rozsudku stotožnil), ale predovšetkým s právnymi závermi, ktoré z nich všeobecné súdy

(okresný súd a krajský súd) vyvodili, teda s interpretáciou a aplikáciou príslušných

ustanovení právnych predpisov v jeho právnej veci.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení so skutkovými

a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu ústavný súd

konštatuje, že nezistil, že by skutkové zistenia okresného súdu, s ktorými sa krajský súd

stotožnil [pri posudzovaní otázky platnosti právneho úkonu (darovacej zmluvy medzi

darkyňou a žalovanou, pozn.)], boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, čo by

mohlo zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozsudku krajského súdu

v súlade s jeho právomocami ustanovenými v . Rovnako tak nemožno

podľa názoru ústavného súdu hodnotiť ako arbitrárne ani právne názory krajského súdu

vychádzajúce zo skutkových zistení a vyjadrené v jeho rozsudku sp. zn.

z 26. septembra 2013, naopak, ide o právne závery, ktoré sú síce vyjadrené stručne, ale

zrozumiteľne ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, teda tak, ako to vyplýva

z požiadaviek vyvoditeľných z obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny.

Podľa názoru ústavného súdu krajským súdom podané odôvodnenie jeho rozhodnutia

ako odvolacieho súdu vzhľadom na nevyhnutnú spätosť prvostupňového rozsudku

a druhostupňového rozsudku () nesignalizuje, že vo veci sťažovateľa mohlo

dôjsť k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu, a to predovšetkým na už

zdôraznený právny záver okresného súdu. Ústavnú akceptovateľnosť takéhoto stručného

odôvodnenia možno vyvodiť aj z , podľa

ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody. Krajský súd teda nebol povinný opakovať právne závery

okresného súdu týkajúce sa vecnej podstaty predmetu súdneho konania vo veci sťažovateľa,

ak sa s týmito závermi výslovne stotožnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na

svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré

boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo

vnútorne protirečivý, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie

záverov tohto súdu. Argumentácia sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sleduje len

dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré je pre neho nepriaznivé, čo však nemožno

spájať s porušením jeho základného práva garantovaného . K porušeniu

garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu,

ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu preto ústavný

súd konštatoval, že odvolací súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci (§ 49a,

), ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval,

pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a právne akceptovateľné.

Z obsahu sťažnosti tiež vyplýva, že sťažovateľ sa dovoláva občianskoprávnej ochrany

na základe argumentu, že v dôsledku zhoršených vzťahov medzi darkyňou a žalovanou ide o

právny úkon odporujúci dobrým mravom.

Podľa darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa

obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré

mravy.

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sa krajský súd stotožnil so záverom,

že zhoršenie vzťahov medzi darkyňou (právnou predchodkyňou sťažovateľa a pôvodnou

žalobkyňou, pozn.) a žalovanou po uzavretí zmluvy nie je dôvodom neplatnosti darovacej

zmluvy, ale je dôvodom na odstúpenie od darovacej zmluvy zo strany darcu (právo žiadať

vrátenie daru v zmysle ).

V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým rozsudkom

krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa (a tiež listiny) nie je záruka, že rozhodnutie

súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu

bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo

možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom

prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať

porušenia základných práv (obdobne napr. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 26. septembra 2013 a obsahom

základného práva podľa a listiny označeného sťažovateľom

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vysloviť jeho

porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri

predbežnom prerokovaní rozhodol podľa o odmietnutí

sťažnosti sťažovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1

a listiny postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 26. septembra 2013

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a čl. 11 ods. 1 listiny v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného

práva na súdnu ochranu podľa a listiny. Keďže ústavný súd

dospel k záveru, že v danom prípade neexistuje medzi napadnutým rozsudkom krajského

súdu a základným právom sťažovateľa podľa a listiny taká

príčinná súvislosť, ktorá by umožňovala vysloviť jeho porušenie, neprichádza v tomto

prípade do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa vyplývajúceho mu

z a listiny.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 1

(a listiny) ústavný súd navyše poukazuje na svoju stabilizovanú

judikatúru (napr. , ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd

hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z ,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru. O prípadnom

porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením ().

Na základe uvedeného ústavný súd pre predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2015