Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 28/2015
PDF · 486 KB
No categories available
II. ÚS 28/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne
Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátom
JUDr. Františkom Kočkom, Stropkovská 48, Košice, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11
ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Košice
okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 62/2007 a jeho rozsudkom zo 17. júla 2012 a tiež
postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 302/2012 a jeho
rozsudkom z 26. septembra 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára
2014 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Františkom Kočkom,
Stropkovská 48, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného
súdu Košice okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 62/2007
a jeho rozsudkom zo 17. júla 2012 a tiež postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 302/2012 a jeho rozsudkom
z 26. septembra 2013.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že právna predchodkyňa sťažovateľa
sa žalobou doručenou 28. mája 2007 domáhala na okresnom súde proti
(ďalej len „žalovaná“) určenia neplatnosti darovacej zmluvy z 20. februára 2007
v zmysle § 37 ods. 1, § 39 a § 49a Občianskeho zákonníka. Predmetom darovacej zmluvy,
ktorú právna predchodkyňa sťažovateľa (ďalej len „darkyňa“) uzavrela so svojou vnučkou
(žalovanou) ako obdarovanou, boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území
. Dňa 24. októbra 2007 pôvodná žalobkyňa zomrela a do konania na strane
žalobcu vstúpil sťažovateľ ako jej vnuk.
Sťažovateľ uvádza, že v návrhu podanom okresnému súdu 28. mája 2007 darkyňa
uviedla: „Moja vnučka odporkyňa ... prinútila ma dostaviť sa na Matričnom
úrade cieľom podpísať doklady prehlásenie pre potreby
poľnohospodárskeho družstva o tom, že ponechám na... užívaní všetkých
pozemkov, ktoré do dnes užíva družstvo... Bola som si vedomá toho, že mám podpísať len
prehlásenie a nie darovaciu zmluvu... Odporkyňa však ma nútila, aby sme išli do ...
až 12. marca 2007... som sa dozvedela, že na Matričnom úrade som podpísala darovaciu
zmluvu a nie prehlásenie, potrebné pre poľnohospodárske družstvo... Odporkyňa celý čas
ma klamala, čiže pozemky prešli do jej vlastníctva takým falošným, nelegálnym spôsobom.“
Ďalej sťažovateľ uvádza, že „dňa 24. októbra 2007 navrhovateľka zomrela, bez toho,
aby bola ako účastníčka konania vypočutá. V prípade právoplatného skončenia
predmetného súdneho konania tak, že by súd rozhodol, že Darovacia zmluva je neplatná,
majetok tvoriaci predmet Darovacej zmluvy by patril do dedičstva po poručiteľke
a bol by predmetom dedenia podľa zákona. Sťažovateľ je ako vnuk darkyne jej
zákonným dedičom podľa § 473 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Do súdneho konania
vedeného na Okresnom súde Košice okolie pod sp. zn. 11 C/62/2007 preto na strane
žalobcu namiesto darkyne vstúpil sťažovateľ.“.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 11 C 62/2007 zo 17. júla 2012 žalobu právnej
predchodkyne sťažovateľa (darkyne) zamietol. Podľa sťažovateľa okresný súd „vôbec nebral
do úvahy obsah prejavu vôle samotnej darkyne, uvedený v podaniach, ňou podpísaných
doručených súdu dôvodiac, že nebolo v konaní preukázané, že omyl týkajúci sa uzatvorenia
Darovacej zmluvy vyvolala v darkyni ľsťou žalovaná a že o tejto skutočnosti začala darkyňa
rozprávať až následne...“.
V tejto súvislosti sťažovateľ považuje „odôvodnenie Okresného súdu Košice okolie,
podľa ktorého, darkyňa neprejavila pochybnosti o právnom úkone ani pri prevzatí spornej
Darovacej zmluvy u , ani pri overení podpisu na matrike a ani pri
návrhu na vklad... za nelogické. V čase podpisovania Darovacej zmluvy a overovania
podpisu na nej bola presvedčená o tom, že podpisuje a necháva overiť
svoj podpis na vyhlásení pre družstvo a nie na Darovacej zmluve a preto nemala dôvod
vyjadrovať akékoľvek pochybnosti.“.
Podľa tvrdenia sťažovateľa „ neovládala slovenský jazyk natoľko,
aby mohla rozumieť obsahu Darovacej zmluvy a právnym účinkom, ktoré z nej vyplývali...
Aj napriek uvedenému Okresný súd dospel k záveru, že darkyňa slovenský jazyk ovládala
vychádzajúc zo zápisu v občianskom preukaze, v ktorom mala zapísanú
slovenskú národnosť...“.
Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 2 Co 302/2012 z 26.
septembra 2013 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pričom námietky sťažovateľa
o omyle zo strany darkyne v úmysle uzavrieť darovaciu zmluvu v zhode s právnym názorom
súdu prvého stupňa vyhodnotil ako nedôvodné.
Podľa názoru sťažovateľa však „dôvody na vyslovenie neplatnosti Darovacej zmluvy
existovali a že v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice okolie pod spisovou
značkou 11 C 62/2007 boli aj riadne preukázané výpoveďami svedkov, listinnými dôkazmi
i vyjadreniami darkyne obsiahnutými v podaniach adresovaných súdu. Aj napriek týmto
dôkazom súd uveril výpovedi obdarovanej a osoby, ktorá Darovaciu zmluvu vypracovala,
hoci tieto boli v rozpore so všetkými ostatnými dôkazmi vykonanými v predmetnom konaní...
Výsluch svedkyne navyše nenavrhol žiaden z účastníkov konania
a táto svedkyňa, hoci Darovaciu zmluvu vypracovala ako advokátka, nebola zbavená
mlčanlivosti a teda tento dôkaz bol vykonaný v rozpore so zákonom. Skutočnosť, že
Darovaciu zmluvu vypracovala ako advokátka vyplýva
zo skutočnosti, že túto zmluvu zviazala, prelepila a nálepku potvrdila odtlačkom svojej
advokátskej pečiatky. Túto skutočnosť potvrdila aj menovaná, keď navyše vypovedala, že
pri predmetnej Darovacej zmluve v zásade zastupovala obidve zmluvné strany. Takýto
dôkaz nemal súd vôbec brať na zreteľ.“.
Sťažovateľ tiež namieta, že „z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Košice okolie
nevyplýva, prečo súd bral do úvahy iba výpoveď žalovanej a a ostatným
výpovediam a vyjadreniam svedkov ani skutočnostiam uvádzaným samotnou darkyňou
v podaniach adresovaných súdu neuveril, hoci tieto sú presne opačné ako vyjadrenia
žalovanej a svedkyne . S týmito rozpormi sa v odôvodnení rozsudku
nevyporiadal.“.
Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd ako odvolací súd „obmedzil iba na
zopakovanie dôvodov už uvádzaných v prvostupňovom rozsudku, bez toho, aby sa
vysporiadal so skutočnosťami, ktoré uvádzal sťažovateľ v odvolaní, z ktorých je zrejmé, že
takýto záver je v rozpore s vykonanými dôkazmi a má i závažné logické nedostatky...
Súd konal zdĺhavo čo bolo príčinou toho, že v konaní nemohla byť vypočutá darkyňa
ani svedkyňa (obidve v priebehu súdneho konania
zomreli, pozn.). Nie je možné, aby boli tieto skutočnosti na ťarchu sťažovateľa. Súd mal
podľa názoru sťažovateľa pri hodnotení dôkazov zohľadniť aj prejavy pôvodnej
navrhovateľky a tejto svedkyne vyjadrené v ich písomných podaniach, keď tieto by boli
v prípade, ak by súd konal v primeranej lehote, prednesené na súde. Pokiaľ aj súd tieto
výsluchy nevykonal, mal akceptovať písomné vyjadrenia navrhovateľky a svedkyne
doručené súdu.“.
Sťažovateľ zastáva názor, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 11 C 62/2007
zo 17. júla 2012 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 302/2012 z 26. septembra 2013
došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny. Odôvodnenia napadnutých rozsudkov sú podľa sťažovateľa
„nedostatočné, nepresvedčivé a v konečnom dôsledku aj nepreskúmateľné a arbitrárne“.
Z dôvodu namietaných „nezákonných rozhodnutí“ okresného súdu a krajského súdu
sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11
ods. 1 listiny, keď „nehnuteľnosti, tvoriace predmet Darovacej zmluvy neboli zaradené
do dedičstva po poručiteľke “.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1, Základné práva sťažovateľa... domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, vlastniť majetok a dediť, podľa čl. 20 Ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Košiceokolie v konaní sp. zn.
11 C/62/2007 boli porušené.
2, Základné práva sťažovateľa... domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny základných práv
a slobôd, vlastniť majetok a dediť, podľa čl. 20 Ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny
základných práva slobôd, Rozhodnutím Okresného súdu Košice okolie, sp. zn.
11 C/62/2007 304 zo dňa 17. júla 2012 boli porušené.
3, Základné práva sťažovateľa... domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, vlastniť majetok a dediť, podľa čl. 20 Ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní sp. zn.
2 Co/302/2012 boli porušené.
4, Základné práva sťažovateľa... domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd, vlastniť majetok a dediť, podľa čl. 20 Ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny
základných práva slobôd, Rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2 Co/302/2012
337 zo dňa 26. septembra 2013 boli porušené.
5, Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2 Co/302/2012 337 zo dňa
26. septembra 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
6, Sťažovateľovi... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume, ktorú
vyčíslime v stanovenej lehote, ktorú je Okresný súd Košice okolie povinný zaplatiť na účet
jeho právneho zástupcu JUDr. Františka Kočku, advokáta, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, ku
ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 62/2007
a jeho rozsudkom zo 17. júla 2012 a tiež postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 Co 302/2012 a jeho rozsudkom z 26. septembra 2013.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 11 C 62/2007 a jeho rozsudkom zo 17. júla 2012
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ochrany základných práv a slobôd
je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je
ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS
115/07).
Sťažovateľ bol oprávnený podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu
odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Co 302/2012 a jeho rozsudkom z 26. septembra 2013
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, čo táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(sp. zn. I. ÚS. 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd musí mať na zreteli, že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy je posúdenie ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozhodnutia
všeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej
perfektnosti ani jeho prípadné „vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08, IV. ÚS 218/2010).
Poslaním ústavného súdu nie je kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch
a skúmanie akejkoľvek možnej nezákonnosti alebo procesného pochybenia, či dokonca
zrejmej nesprávnosti, ktoré sa v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadne
vyskytnú, ale výlučne posudzovanie konformity aktu aplikácie práva (v posudzovanej veci
súdneho rozhodnutia) s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou.
Ústavný súd preto nepristupuje k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie v prípadoch,
keď dospeje pri jej predbežnom prerokovaní k záveru, že zo strany orgánov verejnej moci
síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi
namietaným porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť
procesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011, IV. ÚS 31/2013).
Ústavný súd môže v takomto prípade pri predbežnom prerokovaní taký návrh odmietnuť,
keďže sa vzhľadom na uvedené už na prvý pohľad javí ako neopodstatnený (m. m.
Uvedené ustálené právne názory ústavného súdu korešpondujú aj širšiemu poňatiu
jeho „prieskumného“ vzťahu k všeobecným súdom. Ústavný súd totiž nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Ústavný súd teda nepredstavuje opravnú inštanciu všeobecných súdov (napr.
I. ÚS 31/05), a preto zásadne nemôže meritórne preskúmavať také rozhodnutia všeobecných
súdov, pri vydaní ktorých súdy rešpektovali požiadavky vyplývajúce z obsahu základných
práv ustanovených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).
Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola opodstatnená
len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.
Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle už
citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu svojím
vlastným názorom iba v prípade, ak by tento bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.
ústavne nekonformný.
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ v nej vo svojej podstate namieta
primárne existenciu extrémneho rozporu medzi súdom vykonanými dôkazmi a z nich
vyvodenými skutkovými zisteniami týkajúcimi sa darovacej zmluvy medzi darkyňou
a žalovanou, ako aj podľa jeho názoru zjavne neodôvodnené a arbitrárne závery, ku ktorým
mal krajský súd v napadnutom rozhodnutí dospieť.
Na účely posúdenia opodstatnenosti tejto časti sťažnosti ústavný súd preskúmal
odôvodnenie napadnutého rozsudku. Krajský súd v napadnutom rozsudku najskôr poukázal
na obsah odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa
o neplatnosť právneho úkonu (darovacej zmluvy z 20. februára 2007, pozn.) zamietnutá,
pričom v tejto súvislosti okrem iného uviedol:
„... žalobu na súd prvého stupňa podala , ,
ktorá žiadala, aby súd určil, že darovacia zmluva zo dňa 20. 2. 2007, na základe ktorej
darovala nehnuteľnosti svojej vnučke žalovanej je neplatná z dôvodu, že túto zmluvu nikdy
nemala v úmysle uzavrieť a podpísala túto darovaciu zmluvu v omyle, keď vychádzala
z nepravdivých informácií oznámených žalovanou, že podpisuje vyhlásenie pre potreby
poľnohospodárskeho družstva v . Dňa 24. 10. 2007 pôvodná žalobkyňa
zomrela a do konania na strane žalobcu vstúpil vnuk žalobkyne.
Súd prvého stupňa zistil, že darovacia zmluva je podpísaná žalovanou a
, ktorej pravosť podpisu bola overená pod č. 874/07 Mestom
dňa 23. 2. 2007 o 9.00 hod. Ďalej zistil, že zmluvu tvorili hárky, ktoré sú pevne
spojené a sú zošité a že návrh na vklad do katastra na základe tejto darovacej zmluvy bol
daný 20. 3. 2007, podpísaný oboma účastníčkami tohto konania. Darovacia zmluva
s doložkou o povolení vkladu bola doručená obom účastníčkam 13. 3. 2007. Súd prvého
stupňa ďalej zistil, že nebohá darkyňa bola riadne oboznámená s obsahom zmluvy, čo
potvrdila advokátka, ktorá vypracovala účastníkom zmluvu ,
ktorá bola prítomná jednak pri oboznámení sa a pri prevzatí darovacej zmluvy, pri overení
podpisu na príslušnej matrike a pri podávaní návrhu na vklad do katastra nehnuteľností.
Darkyňa nikdy neprejavila pochybnosti o tomto úkone. Nebol teda zistený omyl vyvolaný
ľsťou žalovanej. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v tomto prípade darkyňa zmluvu
podpísala. Jej obsah bol vysvetlený navrhovateľke aj v maďarskom jazyku advokátkou
spisujúcou túto zmluvu. Pokiaľ išlo o námietky žalobcu, že v zmluve boli perom dopísané
nehnuteľnosti a spoluvlastnícky podiel, táto skutočnosť nerobí zmluvu neplatnou. Z dátumov
podpísania zmluvy a overení podpisu, ktoré sú na tej istej listine, je nepochybné, že bola
splnená aj technická podmienka platnosti právneho úkonu. V konaní preto neboli
preukázané a potvrdené skutočnosti, ktoré namietal žalobca, ktoré by mali spôsobiť
neplatnosť právneho úkonu. Skutočnosť, že po podpise zmluvy pôvodná žalobkyňa zmenila
názor v dôsledku zhoršených vzťahov so žalovanou, nemôže mať vplyv na platnosť uzavretej
darovacej zmluvy, preto žalobu zamietol.“
V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku formuloval krajský súd vlastné
právne závery k námietkam sťažovateľa vyjadreným v odvolaní, keď najmä uviedol:
„Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 v spojení s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia
pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel
k záveru, že neboli dôvody ani pre zmenu, ani pre zrušenie rozsudku.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozsudku, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, pretože aj podľa odvolacieho súdu v priebehu prvostupňového konania nebolo
preukázané, že by došlo zo strany darkyne v čase uzavretia darovacej zmluvy k omylu
v úmysle uzavrieť darovaciu zmluvu. Nebolo preukázané, že by nepochopila, resp. jej nebol
vysvetlený účel zmluvy, ktorú podpísala, z formálneho hľadiska spĺňa zmluva všetky
podmienky pre platnosť a žalobca jednoznačne nepreukázal, že by existovali iné dôvody,
pre ktoré by mala byť zmluva vyhlásená za neplatnú. Zhoršenie vzťahov medzi pôvodnou
žalobkyňou a žalovanou po uzavretí zmluvy by mohol byť len dôvodom pre iný právny
postup, ale nie pre určenie zmluvy za neplatnú.
Preto odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil napadnutý rozsudok ako
vecne správny.“
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa jednak
so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa (s ktorými sa krajský súd v napadnutom
rozsudku stotožnil), ale predovšetkým s právnymi závermi, ktoré z nich všeobecné súdy
(okresný súd a krajský súd) vyvodili, teda s interpretáciou a aplikáciou príslušných
ustanovení právnych predpisov v jeho právnej veci.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení so skutkovými
a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu ústavný súd
konštatuje, že nezistil, že by skutkové zistenia okresného súdu, s ktorými sa krajský súd
stotožnil [pri posudzovaní otázky platnosti právneho úkonu (darovacej zmluvy medzi
darkyňou a žalovanou, pozn.)], boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, čo by
mohlo zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozsudku krajského súdu
v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Rovnako tak nemožno
podľa názoru ústavného súdu hodnotiť ako arbitrárne ani právne názory krajského súdu
vychádzajúce zo skutkových zistení a vyjadrené v jeho rozsudku sp. zn. 2 Co 302/2012
z 26. septembra 2013, naopak, ide o právne závery, ktoré sú síce vyjadrené stručne, ale
zrozumiteľne ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, teda tak, ako to vyplýva
z požiadaviek vyvoditeľných z obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.
Podľa názoru ústavného súdu krajským súdom podané odôvodnenie jeho rozhodnutia
ako odvolacieho súdu vzhľadom na nevyhnutnú spätosť prvostupňového rozsudku
a druhostupňového rozsudku (II. ÚS 78/05) nesignalizuje, že vo veci sťažovateľa mohlo
dôjsť k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu, a to predovšetkým na už
zdôraznený právny záver okresného súdu. Ústavnú akceptovateľnosť takéhoto stručného
odôvodnenia možno vyvodiť aj z § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa
ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody. Krajský súd teda nebol povinný opakovať právne závery
okresného súdu týkajúce sa vecnej podstaty predmetu súdneho konania vo veci sťažovateľa,
ak sa s týmito závermi výslovne stotožnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na
svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré
boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo
vnútorne protirečivý, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.
Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie
záverov tohto súdu. Argumentácia sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sleduje len
dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré je pre neho nepriaznivé, čo však nemožno
spájať s porušením jeho základného práva garantovaného ústavou. K porušeniu ústavou
garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu,
ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu preto ústavný
súd konštatoval, že odvolací súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci (§ 49a,
§ 630 Občianskeho zákonníka), ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval,
pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne a právne akceptovateľné.
Z obsahu sťažnosti tiež vyplýva, že sťažovateľ sa dovoláva občianskoprávnej ochrany
na základe argumentu, že v dôsledku zhoršených vzťahov medzi darkyňou a žalovanou ide o
právny úkon odporujúci dobrým mravom.
Podľa § 630 Občianskeho zákonníka darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa
obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré
mravy.
V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sa krajský súd stotožnil so záverom,
že zhoršenie vzťahov medzi darkyňou (právnou predchodkyňou sťažovateľa a pôvodnou
žalobkyňou, pozn.) a žalovanou po uzavretí zmluvy nie je dôvodom neplatnosti darovacej
zmluvy, ale je dôvodom na odstúpenie od darovacej zmluvy zo strany darcu (právo žiadať
vrátenie daru v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka).
V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým rozsudkom
krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a tiež čl. 36 ods. 1 listiny) nie je záruka, že rozhodnutie
súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu
bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo
možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom
prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať
porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 302/2012 z 26. septembra 2013 a obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny označeného sťažovateľom
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vysloviť jeho
porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri
predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí
sťažnosti sťažovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Co 302/2012 a jeho rozsudkom z 26. septembra 2013
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 11 ods. 1 listiny v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny. Keďže ústavný súd
dospel k záveru, že v danom prípade neexistuje medzi napadnutým rozsudkom krajského
súdu a základným právom sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny taká
príčinná súvislosť, ktorá by umožňovala vysloviť jeho porušenie, neprichádza v tomto
prípade do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa vyplývajúceho mu
z čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 1
ústavy (a čl. 11 ods. 1 listiny) ústavný súd navyše poukazuje na svoju stabilizovanú
judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že
všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd
hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,
ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom
porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany
všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich
porušením (IV. ÚS 326/07).
Na základe uvedeného ústavný súd pre predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2015