Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 102/2015
PDF · 456.25 KB
No categories available
III. ÚS 102/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom
JUDr. Romanom Juríkom, PhD., Račianska 62, Bratislava, ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom
sp. zn. 41 Cob 9/2013 a jeho uznesením z 27. júna 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2013
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom sp. zn. 41 Cob 9/2013 a jeho
uznesením z 27. júna 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľke je vedená exekúcia
na základe právoplatného platobného rozkazu vydaného Okresným súdom Veľký Krtíš
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Rob 55/2008 z 20. februára 2008. Sťažovateľka uvádza,
že „si v tej dobe nebola vôbec vedomá, že súd, ktorý vydal platobný rozkaz, rozhodol
v rozpore s právom na ochranu spotrebiteľa a tým porušil komunitárne právo. Túto
skutočnosť sa... dozvedela až od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (ďalej
len ,,združenie“), ktoré je vedľajším účastníkom tohto konania. Nebyť kontaktu
navrhovateľky so združením, nevedela by o stránke Ministerstva spravodlivosti SR, kde sú
zverejnené viaceré rozhodnutia súdov relevantné pre jej prípad. Napokon... nemala ani
dôvod sa o najnovšiu judikatúru súdov zaujímať, keďže je dôchodkyňou, a teda to nesúvisí
s jej pracovnou náplňou.“.
Bezprostredne po tom, ako sa dozvedela od združenia o zverejnených rozhodnutiach,
podala za jeho pomoci na okresnom súde návrh na obnovu konania vedeného pod
sp. zn. 3 Rob 55/2008. Okresný súd vo veci sťažovateľky o návrhu na obnovu konania
rozhodol uznesením sp. zn. 7 Cb 1/2011 zo 16. februára 2011 tak, že jej návrh zamietol.
Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd
odvolaniu sťažovateľky vyhovel a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný
súd vo veci opätovne rozhodol uznesením sp. zn. 7 Cb 1/2011 z 31. októbra 2012, pričom
návrhu sťažovateľky na obnovu konania vyhovel. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu sa
odvolal odporca. Krajský súd napadnutým uznesením uznesenie okresného súdu
sp. zn. 7 Cb 1/2011 z 31. októbra 2012 zmenil tak, že návrh sťažovateľky na obnovu
konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 3 Rob 55/2008 zamietol.
Napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka tieto nedostatky:
„a) postupom súdu, nevykonaním dôkazov a neoboznámením so zmenou právneho
posúdenia odvolacím súdom pri súčasnom neumožnení sa k zmene právneho posúdenia
vyjadriť sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom,
b) rozhodnutie je arbitrárne, založené na nesprávnom právnom posúdení veci,
c) rozhodnutie je nepreskúmateľné,
d) rozhodnutie súdu je v rozpore s európskymi normami na ochranu spotrebiteľa
a porušuje práva spotrebiteľa podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie.“
Odňatie možnosti konať pred súdom spočíva podľa sťažovateľky v tom, že všeobecný
súd ju vôbec nekonfrontoval v sporných otázkach a „Formalisticky... vychádzal iba z
návrhu a aj napriek všetkým jasným, vecným, zrozumiteľným a najmä logickým
vysvetleniam a argumentom navrhovateľky odvolací súd rezignoval na akúkoľvek procesnú
aktivitu v zmysle dokazovania a odstránenia nejasností.“. Podľa sťažovateľky sa odvolací
súd vo svojom odôvodnení „obmedzil len na všeobecné a povrchné konštatovania, ako
napr. nebola zachovaná subjektívna lehota na podanie návrhu (§ 230 ods. 1 OSP) a pod,“
alebo používal v odôvodnení uznesenia argumenty ako „Odvolací súd uvádza, že návrh na
obnovu konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý predpokladá vyčerpanie
riadnych opravných prostriedkov, ku ktorému zo strany navrhovateľky nedošlo ktoré
rozhodne nemajú žiadnu oporu v zákone, nie sú správne a preskúmateľné“. Sťažovateľka je
toho názoru, že napadnuté uznesenie krajského súdu je založené na „neopodstatnených
tvrdeniach, ktoré sú mimo rámec zákona ako aj nesprávnej aplikácií ustanovení právnej
úpravy pojednávajúcej o inštitúte obnovy konania (napr. nesprávna aplikácia zásady
právnej istoty účastníkov konania ako aj tretích osôb Združenie na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS, v prípade navrhovateľa, ktorá v tomto konaní vystupuje ako
spotrebiteľ, vplyv zverejnenia rozhodnutí SD EÚ v Úradnom vestníku EÚ, na internetovej
stránke SD EÚ na posúdenie včasnosti podania návrhu a iné)“. Postupu odvolacieho súdu
navyše vytýka, že bol „sprevádzaný iba písomným konaním bez možnosti sa vyjadriť
a nevykonaním nijakých dôkazov, ktorých vykonanie by mohlo viesť k spravodlivému
riešeniu súdneho sporu o opodstatnenosti návrhu na obnovu konania“. Podľa sťažovateľky
tak bola „popretá aj akákoľvek zásada ústnosti konania a prístup účastníka k súdu v
kontexte vykonania riadneho dokazovania. Je zrejmé, že ak v odvolacom konaní prevláda
zásada písomnosti, mal by konajúci súd o to citlivejšie vykonávať a hodnotiť dôkazy, a to
osobitne, ak je voči navrhovateľovi vedená exekúcia, ktorá je s najväčšou
pravdepodobnosťou (s ohľadom na rozhodovaciu prax konajúcich súdov SR) nezákonná“. K
odňatiu práva na prístup k súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť „vzhľadom
na nepreskúmateľnosť rozhodnutia, nevysporiadanie sa s dôvodmi obnovy konania
a procesný postup pri dokazovaní“. Podľa sťažovateľky „Extrémna arbitrárnosť výkladu
spôsobila, že právo navrhovateľa na obranu svojich práv bolo iba iluzórne a nevykonanie
dokazovania viedlo k odňatiu prístupu k súdu a porušeniu práva povinného podľa čl. 46
Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“. Podľa
sťažovateľky k odňatiu práva konať pred súdom v materiálnom zmysle malo dôjsť porušením
jej procesných práv na vykonanie navrhovaných dôkazov.
Nesprávneho právneho posúdenia sa mal krajský súd podľa sťažovateľky dopustiť
vo vzťahu k posúdeniu dôvodov obnovy konania a splnenia subjektívnej lehoty. Podľa
sťažovateľky „Konajúci súd výhradne formalistický konštatoval, že navrhovateľkou podaný
návrh na obnovu konania nebol podaný včas z dôvodu nezachovania 3 mesačnej
subjektívnej lehoty. Konajúci súd však nesprávne právne posúdil splnenie subjektívnej
lehoty pre povolenie obnovy konania, ktorú OSP v § 230 ods. 1 špecifikuje ako 3 mesiace
od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo keď ju
mohol uplatniť.“. Sťažovateľka namieta, že „odvolací súd nevykonal žiadne relevantné
dôkazy, ktoré by mohli viesť k odôvodnenému úsudku, že návrh na obnovu konania bol
podaný oneskorene“, a že „odvolací súd tak rozhodoval čisto formalisticky“. Sťažovateľka
ďalej uvádza, že „Ak by sa konajúci súd našim návrhom podrobne a precízne zaoberal,
nemohol by v žiadnom prípade dôjsť k takémuto záveru. Od súdu by sa minimálne
očakávalo, že vyzve navrhovateľku na odstránenie prípadných nejasností a sporných tvrdení
uvedených v návrhu. Len obyčajným doplňujúcim podaním mohla navrhovateľka súdu
objasniť otázku, kedy sa presne o možnosti obnovy konania dozvedela.“.
Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že „sa od Združenia... dozvedela o stránke
Ministerstva spravodlivosti SR, kde sú zverejnené viaceré rozhodnutia súdov relevantné pre
jeho prípad. Nebyť kontaktu navrhovateľky so združením, nevedela by o týchto
rozhodnutiach. Na tomto závere nič nemení ani to, či ich Európsky súdny dvor vydal v roku
2000, 2005 alebo na jeseň minulého roku a tiež na tomto závere nič nemení, skutočnosť,
kedy boli zverejnené na stránke Ministerstva spravodlivosti SR, či v Úradnom vestníku
EÚ.“. Rozhodnutie odvolacieho súdu preto sťažovateľka považuje za „prepäto
formalistické, čo má pre navrhovateľa za následok, stav denegatio justitiae, tzn.
navrhovateľovi bolo napadnutými formalistickými postupmi konajúcich súdov a ich
rozhodnutiami priamo odňaté právo na prístup k súdu... a spravodlivosti...“. Podľa
sťažovateľky „úvahy súdu a ich rýdze prepäto formalistické závery o oneskorenom podaní
návrhu zjavne vybočujú z rámca, ktorý pripúšťa ústavný regulatív práva na súdnu ochranu
a aj regulatív práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd“. Sťažovateľka je toho názoru, že „hrubo nesprávne právne
posúdenia v spojení s prepätým formalizmom zasiahli do uvedených práv navrhovateľky
takou intenzitou, že mu vlastne bolo odňaté právo na spravodlivosť...“.
Podľa názoru sťažovateľky odvolací súd počítanie trojmesačnej subjektívnej lehoty
nesprávne odvíjal od účinnosti rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ,,Súdny
dvor“) uverejnených v Úradnom vestníku Európskej únie. Krajský súd uviedol, že rozsudky
Súdneho dvora mohol ako dôvod obnovy konania navrhovateľ obnovy použiť najneskôr
v lehote troch mesiacov od právoplatného platobného rozkazu. Odvolací súd je dokonca
toho názoru, že navrhovateľka mala skutočnosti uvedené v rozhodnutiach Súdneho dvora
namietať už v odpore, pritom však pri vydávaní platobného rozkazu mal spotrebiteľku
ochrániť práve súd. Uvedeným výkladom konajúci súd zo subjektívnej lehoty spravil lehotu
objektívnu, čím de facto znemožnil uplatnenie inštitútu obnovy konania navrhovateľke.
Správne mal podľa názoru sťažovateľky všeobecný súd subjektívnu lehotu vykladať tak,
že «počiatok jej plynutia sa má odvíjať od oboznámenia sa navrhovateľky s rozsudkami
Súdneho dvora EÚ. Niet racionálneho základu pre taký výklad § 230 ods. 1 OSP aký
uplatnil súd. Je zjavne arbitrárne, keď počiatok plynutia lehoty subjektívnej konajúci súd
odvodil od účinnosti citovaných rozsudkov v úradnom vestníku ES, resp. od právoplatnosti
platobného rozkazu. Takéto počítanie lehoty priamo neguje jej subjektívny charakter
a znemožňuje v dôsledku arbitrárneho výkladu procesných podmienok prístup
navrhovateľky k súdu a k mimoriadnemu opravnému prostriedku. Subjektívny prvok každej
lehoty je daný práve tým, že jej počítanie sa odvíja od subjektívne daného momentu zistenia,
oboznámenia sa so skutočnosťami opodstatňujúcimi začatie plynutia subjektívnej lehoty.
(K tomu porovnaj a contrario dikciu § 230 ods. 2 OSP). V tom spočíva podstata
subjektivizmu počítania lehoty. Na publikovanie rozhodnutí sa vôbec neuplatní prezumpcia
ich znalosti (na rozdiel od všeobecne záväzných právnych aktov). To, že rozhodnutia
Súdneho dvora EU boli zverejnené už skôr, neznamená, že sa s nimi človek nemôže
oboznámiť neskôr, a to tak, že bude splnená podmienka subjektívnej lehoty ako to bolo aj
v prípade navrhovateľky. Navrhovateľka sa o najnovšiu judikatúru súdov nezaujíma, a teda
ju ani pravidelne neštuduje, čo je aj pochopiteľné, nakoľko to nesúvisí s jej pracovnou
náplňou a rovnako štúdium judikatúry nepatrí medzi jej záľuby, ktoré by rozvíjala
vo svojom voľnom čase. Keby ju na rozhodnutia neupozornil vedľajší účastník, nepoučil ju
v „ľudskej reči“ o ich obsahu a o tom, že ich môže použiť na svoju obranu, nikdy by sa
o nich nedozvedela. V tomto zmysle hodnotíme argumenty súdu ako nesprávne.».
Ďalej sťažovateľka na podporu svojich tvrdení, že v napadnutom uznesení sa krajský
súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, dodáva, že „zamietnutím návrhu
na povolenie obnovy konania, boli... porušené spotrebiteľské práva navrhovateľky, opäť
striktným formalizmom súdov, ktoré niežeby naplnili komunitárne právo, ale chránia
údajnú právnu istotu pri tak hrubom nemorálnom rozsudku všeobecného súdu, ktorý
spotrebiteľa zaväzuje na priam na úžerné plnenie“. Sťažovateľka poukazuje na to, že
„judikatúra Súdneho dvora EÚ jasne potvrdzuje, že spotrebiteľovi patrí ochrana ex offo, a
to aj vtedy, keď sa tento nebránil v základnom konaní“, a do pozornosti dáva „rozhodnutia
uvedené v... návrhu na obnovu konania a jeho doplnení a ďalej rozhodnutie OCÉANO
GRUPPO EDITORIAL a osobitne bod 61. rozhodnutia GODARD, podľa ktorého má súd
dokonca pôsobiť ako advokát spotrebiteľa“.
Tretiu sťažovateľkou vytýkanú vadu, ktorá mala mať za následok porušenie jej
základných práv, konkrétne nepreskúmateľnosť rozhodnutia, sťažovateľka zakladá
na nedostatku dôvodov rozhodnutia a porušení zásad dokazovania v civilnom konaní.
Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že „konajúci súd... pre ustálenie
otázky zachovania subjektívnej lehoty pre povolenie obnovy konania nesprávne vyhodnotil,
resp. považoval za nedostatočné a nedôveryhodné tvrdenia navrhovateľky a súčasne pri
nesprávnej úvahe dospeli nesprávne k skutkovým zisteniam“. Postupu odvolacieho súdu
sťažovateľka vytýka, že nevykonal nijaké dokazovanie, „nedopytoval sťažovateľku, ktorej
tvrdenia spochybňoval, rovnako konajúce súdy nedopytovali ani Združenie na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS, na ktoré sa sťažovateľka odvolávala....“. Sťažovateľka tvrdí,
že odvolací súd neurobili nič, aby „jasne preverili a osvedčili dôvodnosť a zákonnosť
návrhu na obnovu konania“. Odvolací súd tak podľa sťažovateľky „nielenže zle
a nesprávne vyhodnotili dôkazy v spise, ale najmä ani nevykonali potrebné dôkazy pre
správne a zákonné rozhodnutie o návrhu na obnovu konania“. Sťažovateľka poukazuje na
to, že „napadnuté rozhodnutie krajského súdu neobsahuje nijaké dôvody, pre ktoré došlo
k zamietnutiu návrhu na odklad a zastavenie exekúcie a potvrdeniu tohto zamietnutia.
Rozhodnutia súdov sú tak založené výhradne na konštatovaniach súdov bez akéhokoľvek
ďalšieho preskúmateľného zdôvodnenia. Takýto stav je ústavnoprávne neakceptovateľný
a zakladá rozpor postupu súdu s cieľmi OSP vymedzenými v čl. 1 OSP.“. Sťažovateľka
uzatvára, že „napadnuté rozhodnutie je v celom rozsahu nepreskúmateľné“ a že «namiesto
dokazovania sa súdy „spoľahli“ len na svoje vlastné úvahy a konštatovania, a to bez opory
v relevantných dôvodoch rozhodnutia rezignovali dokonca aj na tak imanentnú
skutočnosť, akou je skúmanie zachovania subjektívnej lehoty». Podľa sťažovateľky sa ,,súd
nevysporiadal náležite a nespochybniteľne so žiadnym z dôvodov návrhu na obnovu
konania, celé odôvodnenie spočívalo len v zdôvodňovaní uplynutia subjektívnej lehoty
a v poučovaní sťažovateľky ako mal a nemal postupovať...“.
Štvrtý dôvod uvádzaný sťažovateľkou v sťažnosti vedúci k porušeniu jej v sťažnosti
označených práv spočíva v tom, že napadnuté rozhodnutie súdu je v rozpore s európskymi
právnymi normami na ochranu spotrebiteľa (predovšetkým s jej právom na ochranu pred
neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách) porušuje práva spotrebiteľa
podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie, a rovnako tak v skutočnosti,
že zo strany konajúceho súdu nedošlo k predloženiu prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru
v situácii, ak výklad relevantných ustanovení práva Európskej únie nie je jasný.
Sťažovateľka uvádza, že porušenie jej práv „ako spotrebiteľky garantovaných v čl. 38
Charty základných práv EÚ a čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ spôsobil odvolací súd
tým, že neprihliadol na vysoký záujem európskeho práva na ochrane spotrebiteľa pred
neprijateľnými zmluvnými podmienkami tak ako to ukladá kogentné ustanovenie a pravidlo
postavené na roveň verejného poriadku čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa najnovšej judikatúry Súdneho dvora EÚ
majú súdy členských štátov poskytnúť ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami
aj v skrátenom konaní pri vydávaní platobného rozkazu.“. Odvolávajúc sa na relevantnú
judikatúru Súdneho dvora (rozsudok Súdneho dvora vo veci C 618/10 Banco Espaňol de
Crédito SA/Joaquín Calderón Camino) sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že
„vnútroštátny súd je povinný ex offo preskúmať prípadnú nekalú podmienku spotrebiteľskej
zmluvy, pokiaľ má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel“.
S ohľadom na nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru sťažovateľka
uvádza, že „odvolací súd nesprávne a neodôvodnene vykladá Európske právo, konkrétne
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. V zmysle záverov rozsudku Súdneho dvora v prípade Cilfit,
ak prejednávaná vec súvisí s európskym právom a nie je splnená podmienka acta claire
konajúci vnútroštátny súd je povinný predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ.
Súdy mali možnosť a v zmysle záverov CILFIT aj povinnosť predložiť Súdnemu dvoru EÚ
prejudiciálnu otázku. Takto však nepostupovali, a teda konali nezákonne, porušujúc normy
európskeho práva na úkor práv sťažovateľa spotrebiteľa a záväzku lojality k EÚ a jej
supranacionálnemu právnemu poriadku (rozsudok Van Gend en Loos).“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„I. Právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Krajského súdu v Banskej
Bystrici, sp. zn. 41 Cob/9/2013 z 27. júla 2013 (správne má byť z 27. júna 2013, pozn.)
porušené.
II. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 41 Cob/9/2013
z 27. júla 2013 (správne má byť z 27. júna 2013, pozn.) sa zrušuje a vec sa vracia
Krajskému súdu v Banskej Bystrici, na ďalšie konanie.
III. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľke 2.000 € ako
primerané finančné zadosťučinenie.
IV. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania
a trovy právneho zastúpenia do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania veci zistil, že sťažovateľka
ešte pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy podala 2. septembra 2013 proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu dovolanie, o ktorom ku dňu predbežného
prekovania veci ešte nebolo rozhodnuté.
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak
sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich
práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu na to zákon
poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v sú v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v
súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú
primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v
tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS
135/05, III. ÚS 114/2010).
Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnosti
v rámci jej predbežného prerokovania zistil, že sťažovateľka ešte pred podaním sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy podala proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie.
Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je
založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel
a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd
spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd akceptovala tým, že podala vo svojej veci dovolanie. Ústavný súd
v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa
ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už
samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako aj
podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali
súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný
súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty
prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci
sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné
(m. m. IV. ÚS 142/2010).
V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého
v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po
rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza
(napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010),
že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou
prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby
sťažovateľka v prípade podania dovolania podala zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je
prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré
predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj
k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti
Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z
12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body
51, 53 a 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v
spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
V závere ústavný súd považuje za potrebné dodať, že sťažovateľka vo svojej sťažnosti
porušenie svojho práva na súdnu ochranu nenamieta rozhodnutím, ale postupom krajského
súdu.
Podľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom
sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd
nerozhoduje iný súd.
Pojem „postup“ ústava ani zákon o ústavnom súde nedefinuje. Za postup
všeobecného súdu preskúmateľný v ústavnom súdnictve predovšetkým možno považovať
jeho činnosť, ktorou súd realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi. Pod
činnosťou sa rozumie spravidla aktívny postup podľa procesných i hmotnoprávnych noriem,
ktoré súd oprávňujú a zaväzujú na úkony (aj čiastkové rozhodnutia) v priebehu konania.
Postup všeobecného súdu je zákonný vtedy, ak nevybočuje z medzí týchto noriem, najmä
ich hypotéz a dispozícií.
Samotný postup všeobecných súdov bez toho, že by vyústil do vydania rozhodnutia,
môže byť preto predmetom preskúmania ústavným súdom len vtedy, ak ide o nečinnosť
[čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. marca 2015