Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 102/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom

JUDr. Romanom Juríkom, PhD., Račianska 62, Bratislava, ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom

sp. zn. a jeho uznesením z 27. júna 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2013

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom sp. zn. a jeho

uznesením z 27. júna 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľke je vedená exekúcia

na základe právoplatného platobného rozkazu vydaného Okresným súdom Veľký Krtíš

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 20. februára 2008. Sťažovateľka uvádza,

že „si v tej dobe nebola vôbec vedomá, že súd, ktorý vydal platobný rozkaz, rozhodol

v rozpore s právom na ochranu spotrebiteľa a tým porušil komunitárne právo. Túto

skutočnosť sa... dozvedela až od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (ďalej

len ,,združenie“), ktoré je vedľajším účastníkom tohto konania. Nebyť kontaktu

navrhovateľky so združením, nevedela by o stránke Ministerstva spravodlivosti SR, kde sú

zverejnené viaceré rozhodnutia súdov relevantné pre jej prípad. Napokon... nemala ani

dôvod sa o najnovšiu judikatúru súdov zaujímať, keďže je dôchodkyňou, a teda to nesúvisí

s jej pracovnou náplňou.“.

Bezprostredne po tom, ako sa dozvedela od združenia o zverejnených rozhodnutiach,

podala za jeho pomoci na okresnom súde návrh na obnovu konania vedeného pod

sp. zn. . Okresný súd vo veci sťažovateľky o návrhu na obnovu konania

rozhodol uznesením sp. zn. zo 16. februára 2011 tak, že jej návrh zamietol.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd

odvolaniu sťažovateľky vyhovel a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný

súd vo veci opätovne rozhodol uznesením sp. zn. z 31. októbra 2012, pričom

návrhu sťažovateľky na obnovu konania vyhovel. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu sa

odvolal odporca. Krajský súd napadnutým uznesením uznesenie okresného súdu

sp. zn. z 31. októbra 2012 zmenil tak, že návrh sťažovateľky na obnovu

konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. zamietol.

Napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka tieto nedostatky:

„a) postupom súdu, nevykonaním dôkazov a neoboznámením so zmenou právneho

posúdenia odvolacím súdom pri súčasnom neumožnení sa k zmene právneho posúdenia

vyjadriť sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom,

b) rozhodnutie je arbitrárne, založené na nesprávnom právnom posúdení veci,

c) rozhodnutie je nepreskúmateľné,

d) rozhodnutie súdu je v rozpore s európskymi normami na ochranu spotrebiteľa

a porušuje práva spotrebiteľa podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie.“

Odňatie možnosti konať pred súdom spočíva podľa sťažovateľky v tom, že všeobecný

súd ju vôbec nekonfrontoval v sporných otázkach a „Formalisticky... vychádzal iba z

návrhu a aj napriek všetkým jasným, vecným, zrozumiteľným a najmä logickým

vysvetleniam a argumentom navrhovateľky odvolací súd rezignoval na akúkoľvek procesnú

aktivitu v zmysle dokazovania a odstránenia nejasností.“. Podľa sťažovateľky sa odvolací

súd vo svojom odôvodnení „obmedzil len na všeobecné a povrchné konštatovania, ako

napr. nebola zachovaná subjektívna lehota na podanie návrhu ( ) a pod,“

alebo používal v odôvodnení uznesenia argumenty ako „Odvolací súd uvádza, že návrh na

obnovu konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý predpokladá vyčerpanie

riadnych opravných prostriedkov, ku ktorému zo strany navrhovateľky nedošlo ktoré

rozhodne nemajú žiadnu oporu v zákone, nie sú správne a preskúmateľné“. Sťažovateľka je

toho názoru, že napadnuté uznesenie krajského súdu je založené na „neopodstatnených

tvrdeniach, ktoré sú mimo rámec zákona ako aj nesprávnej aplikácií ustanovení právnej

úpravy pojednávajúcej o inštitúte obnovy konania (napr. nesprávna aplikácia zásady

právnej istoty účastníkov konania ako aj tretích osôb Združenie na ochranu občana

spotrebiteľa HOOS, v prípade navrhovateľa, ktorá v tomto konaní vystupuje ako

spotrebiteľ, vplyv zverejnenia rozhodnutí SD EÚ v Úradnom vestníku EÚ, na internetovej

stránke SD EÚ na posúdenie včasnosti podania návrhu a iné)“. Postupu odvolacieho súdu

navyše vytýka, že bol „sprevádzaný iba písomným konaním bez možnosti sa vyjadriť

a nevykonaním nijakých dôkazov, ktorých vykonanie by mohlo viesť k spravodlivému

riešeniu súdneho sporu o opodstatnenosti návrhu na obnovu konania“. Podľa sťažovateľky

tak bola „popretá aj akákoľvek zásada ústnosti konania a prístup účastníka k súdu v

kontexte vykonania riadneho dokazovania. Je zrejmé, že ak v odvolacom konaní prevláda

zásada písomnosti, mal by konajúci súd o to citlivejšie vykonávať a hodnotiť dôkazy, a to

osobitne, ak je voči navrhovateľovi vedená exekúcia, ktorá je s najväčšou

pravdepodobnosťou (s ohľadom na rozhodovaciu prax konajúcich súdov SR) nezákonná“. K

odňatiu práva na prístup k súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť „vzhľadom

na nepreskúmateľnosť rozhodnutia, nevysporiadanie sa s dôvodmi obnovy konania

a procesný postup pri dokazovaní“. Podľa sťažovateľky „Extrémna arbitrárnosť výkladu

spôsobila, že právo navrhovateľa na obranu svojich práv bolo iba iluzórne a nevykonanie

dokazovania viedlo k odňatiu prístupu k súdu a porušeniu práva povinného podľa čl. 46

SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“. Podľa

sťažovateľky k odňatiu práva konať pred súdom v materiálnom zmysle malo dôjsť porušením

jej procesných práv na vykonanie navrhovaných dôkazov.

Nesprávneho právneho posúdenia sa mal krajský súd podľa sťažovateľky dopustiť

vo vzťahu k posúdeniu dôvodov obnovy konania a splnenia subjektívnej lehoty. Podľa

sťažovateľky „Konajúci súd výhradne formalistický konštatoval, že navrhovateľkou podaný

návrh na obnovu konania nebol podaný včas z dôvodu nezachovania 3 mesačnej

subjektívnej lehoty. Konajúci súd však nesprávne právne posúdil splnenie subjektívnej

lehoty pre povolenie obnovy konania, ktorú v špecifikuje ako 3 mesiace

od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo keď ju

mohol uplatniť.“. Sťažovateľka namieta, že „odvolací súd nevykonal žiadne relevantné

dôkazy, ktoré by mohli viesť k odôvodnenému úsudku, že návrh na obnovu konania bol

podaný oneskorene“, a že „odvolací súd tak rozhodoval čisto formalisticky“. Sťažovateľka

ďalej uvádza, že „Ak by sa konajúci súd našim návrhom podrobne a precízne zaoberal,

nemohol by v žiadnom prípade dôjsť k takémuto záveru. Od súdu by sa minimálne

očakávalo, že vyzve navrhovateľku na odstránenie prípadných nejasností a sporných tvrdení

uvedených v návrhu. Len obyčajným doplňujúcim podaním mohla navrhovateľka súdu

objasniť otázku, kedy sa presne o možnosti obnovy konania dozvedela.“.

Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že „sa od Združenia... dozvedela o stránke

Ministerstva spravodlivosti SR, kde sú zverejnené viaceré rozhodnutia súdov relevantné pre

jeho prípad. Nebyť kontaktu navrhovateľky so združením, nevedela by o týchto

rozhodnutiach. Na tomto závere nič nemení ani to, či ich Európsky súdny dvor vydal v roku

2000, 2005 alebo na jeseň minulého roku a tiež na tomto závere nič nemení, skutočnosť,

kedy boli zverejnené na stránke Ministerstva spravodlivosti SR, či v Úradnom vestníku

EÚ.“. Rozhodnutie odvolacieho súdu preto sťažovateľka považuje za „prepäto

formalistické, čo má pre navrhovateľa za následok, stav denegatio justitiae, tzn.

navrhovateľovi bolo napadnutými formalistickými postupmi konajúcich súdov a ich

rozhodnutiami priamo odňaté právo na prístup k súdu... a spravodlivosti...“. Podľa

sťažovateľky „úvahy súdu a ich rýdze prepäto formalistické závery o oneskorenom podaní

návrhu zjavne vybočujú z rámca, ktorý pripúšťa ústavný regulatív práva na súdnu ochranu

a aj regulatív práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd“. Sťažovateľka je toho názoru, že „hrubo nesprávne právne

posúdenia v spojení s prepätým formalizmom zasiahli do uvedených práv navrhovateľky

takou intenzitou, že mu vlastne bolo odňaté právo na spravodlivosť...“.

Podľa názoru sťažovateľky odvolací súd počítanie trojmesačnej subjektívnej lehoty

nesprávne odvíjal od účinnosti rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ,,Súdny

dvor“) uverejnených v Úradnom vestníku Európskej únie. Krajský súd uviedol, že rozsudky

Súdneho dvora mohol ako dôvod obnovy konania navrhovateľ obnovy použiť najneskôr

v lehote troch mesiacov od právoplatného platobného rozkazu. Odvolací súd je dokonca

toho názoru, že navrhovateľka mala skutočnosti uvedené v rozhodnutiach Súdneho dvora

namietať už v odpore, pritom však pri vydávaní platobného rozkazu mal spotrebiteľku

ochrániť práve súd. Uvedeným výkladom konajúci súd zo subjektívnej lehoty spravil lehotu

objektívnu, čím de facto znemožnil uplatnenie inštitútu obnovy konania navrhovateľke.

Správne mal podľa názoru sťažovateľky všeobecný súd subjektívnu lehotu vykladať tak,

že «počiatok jej plynutia sa má odvíjať od oboznámenia sa navrhovateľky s rozsudkami

Súdneho dvora EÚ. Niet racionálneho základu pre taký výklad aký

uplatnil súd. Je zjavne arbitrárne, keď počiatok plynutia lehoty subjektívnej konajúci súd

odvodil od účinnosti citovaných rozsudkov v úradnom vestníku ES, resp. od právoplatnosti

platobného rozkazu. Takéto počítanie lehoty priamo neguje jej subjektívny charakter

a znemožňuje v dôsledku arbitrárneho výkladu procesných podmienok prístup

navrhovateľky k súdu a k mimoriadnemu opravnému prostriedku. Subjektívny prvok každej

lehoty je daný práve tým, že jej počítanie sa odvíja od subjektívne daného momentu zistenia,

oboznámenia sa so skutočnosťami opodstatňujúcimi začatie plynutia subjektívnej lehoty.

(K tomu porovnaj a contrario dikciu ). V tom spočíva podstata

subjektivizmu počítania lehoty. Na publikovanie rozhodnutí sa vôbec neuplatní prezumpcia

ich znalosti (na rozdiel od všeobecne záväzných právnych aktov). To, že rozhodnutia

Súdneho dvora EU boli zverejnené už skôr, neznamená, že sa s nimi človek nemôže

oboznámiť neskôr, a to tak, že bude splnená podmienka subjektívnej lehoty ako to bolo aj

v prípade navrhovateľky. Navrhovateľka sa o najnovšiu judikatúru súdov nezaujíma, a teda

ju ani pravidelne neštuduje, čo je aj pochopiteľné, nakoľko to nesúvisí s jej pracovnou

náplňou a rovnako štúdium judikatúry nepatrí medzi jej záľuby, ktoré by rozvíjala

vo svojom voľnom čase. Keby ju na rozhodnutia neupozornil vedľajší účastník, nepoučil ju

v „ľudskej reči“ o ich obsahu a o tom, že ich môže použiť na svoju obranu, nikdy by sa

o nich nedozvedela. V tomto zmysle hodnotíme argumenty súdu ako nesprávne.».

Ďalej sťažovateľka na podporu svojich tvrdení, že v napadnutom uznesení sa krajský

súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, dodáva, že „zamietnutím návrhu

na povolenie obnovy konania, boli... porušené spotrebiteľské práva navrhovateľky, opäť

striktným formalizmom súdov, ktoré niežeby naplnili komunitárne právo, ale chránia

údajnú právnu istotu pri tak hrubom nemorálnom rozsudku všeobecného súdu, ktorý

spotrebiteľa zaväzuje na priam na úžerné plnenie“. Sťažovateľka poukazuje na to, že

„judikatúra Súdneho dvora EÚ jasne potvrdzuje, že spotrebiteľovi patrí ochrana ex offo, a

to aj vtedy, keď sa tento nebránil v základnom konaní“, a do pozornosti dáva „rozhodnutia

uvedené v... návrhu na obnovu konania a jeho doplnení a ďalej rozhodnutie OCÉANO

GRUPPO EDITORIAL a osobitne bod 61. rozhodnutia GODARD, podľa ktorého má súd

dokonca pôsobiť ako advokát spotrebiteľa“.

Tretiu sťažovateľkou vytýkanú vadu, ktorá mala mať za následok porušenie jej

základných práv, konkrétne nepreskúmateľnosť rozhodnutia, sťažovateľka zakladá

na nedostatku dôvodov rozhodnutia a porušení zásad dokazovania v civilnom konaní.

Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že „konajúci súd... pre ustálenie

otázky zachovania subjektívnej lehoty pre povolenie obnovy konania nesprávne vyhodnotil,

resp. považoval za nedostatočné a nedôveryhodné tvrdenia navrhovateľky a súčasne pri

nesprávnej úvahe dospeli nesprávne k skutkovým zisteniam“. Postupu odvolacieho súdu

sťažovateľka vytýka, že nevykonal nijaké dokazovanie, „nedopytoval sťažovateľku, ktorej

tvrdenia spochybňoval, rovnako konajúce súdy nedopytovali ani Združenie na ochranu

občana spotrebiteľa HOOS, na ktoré sa sťažovateľka odvolávala....“. Sťažovateľka tvrdí,

že odvolací súd neurobili nič, aby „jasne preverili a osvedčili dôvodnosť a zákonnosť

návrhu na obnovu konania“. Odvolací súd tak podľa sťažovateľky „nielenže zle

a nesprávne vyhodnotili dôkazy v spise, ale najmä ani nevykonali potrebné dôkazy pre

správne a zákonné rozhodnutie o návrhu na obnovu konania“. Sťažovateľka poukazuje na

to, že „napadnuté rozhodnutie krajského súdu neobsahuje nijaké dôvody, pre ktoré došlo

k zamietnutiu návrhu na odklad a zastavenie exekúcie a potvrdeniu tohto zamietnutia.

Rozhodnutia súdov sú tak založené výhradne na konštatovaniach súdov bez akéhokoľvek

ďalšieho preskúmateľného zdôvodnenia. Takýto stav je ústavnoprávne neakceptovateľný

a zakladá rozpor postupu súdu s cieľmi vymedzenými v .“. Sťažovateľka

uzatvára, že „napadnuté rozhodnutie je v celom rozsahu nepreskúmateľné“ a že «namiesto

dokazovania sa súdy „spoľahli“ len na svoje vlastné úvahy a konštatovania, a to bez opory

v relevantných dôvodoch rozhodnutia rezignovali dokonca aj na tak imanentnú

skutočnosť, akou je skúmanie zachovania subjektívnej lehoty». Podľa sťažovateľky sa ,,súd

nevysporiadal náležite a nespochybniteľne so žiadnym z dôvodov návrhu na obnovu

konania, celé odôvodnenie spočívalo len v zdôvodňovaní uplynutia subjektívnej lehoty

a v poučovaní sťažovateľky ako mal a nemal postupovať...“.

Štvrtý dôvod uvádzaný sťažovateľkou v sťažnosti vedúci k porušeniu jej v sťažnosti

označených práv spočíva v tom, že napadnuté rozhodnutie súdu je v rozpore s európskymi

právnymi normami na ochranu spotrebiteľa (predovšetkým s jej právom na ochranu pred

neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách) porušuje práva spotrebiteľa

podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie, a rovnako tak v skutočnosti,

že zo strany konajúceho súdu nedošlo k predloženiu prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru

v situácii, ak výklad relevantných ustanovení práva Európskej únie nie je jasný.

Sťažovateľka uvádza, že porušenie jej práv „ako spotrebiteľky garantovaných v čl. 38

Charty základných práv EÚ a čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ spôsobil odvolací súd

tým, že neprihliadol na vysoký záujem európskeho práva na ochrane spotrebiteľa pred

neprijateľnými zmluvnými podmienkami tak ako to ukladá kogentné ustanovenie a pravidlo

postavené na roveň verejného poriadku čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa najnovšej judikatúry Súdneho dvora EÚ

majú súdy členských štátov poskytnúť ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami

aj v skrátenom konaní pri vydávaní platobného rozkazu.“. Odvolávajúc sa na relevantnú

judikatúru Súdneho dvora (rozsudok Súdneho dvora vo veci C 618/10 Banco Espaňol de

Crédito SA/Joaquín Calderón Camino) sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že

„vnútroštátny súd je povinný ex offo preskúmať prípadnú nekalú podmienku spotrebiteľskej

zmluvy, pokiaľ má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel“.

S ohľadom na nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru sťažovateľka

uvádza, že „odvolací súd nesprávne a neodôvodnene vykladá Európske právo, konkrétne

čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. V zmysle záverov rozsudku Súdneho dvora v prípade Cilfit,

ak prejednávaná vec súvisí s európskym právom a nie je splnená podmienka acta claire

konajúci vnútroštátny súd je povinný predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ.

Súdy mali možnosť a v zmysle záverov CILFIT aj povinnosť predložiť Súdnemu dvoru EÚ

prejudiciálnu otázku. Takto však nepostupovali, a teda konali nezákonne, porušujúc normy

európskeho práva na úkor práv sťažovateľa spotrebiteľa a záväzku lojality k EÚ a jej

supranacionálnemu právnemu poriadku (rozsudok Van Gend en Loos).“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„I. Právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Krajského súdu v Banskej

Bystrici, sp. zn. z 27. júla 2013 (správne má byť z 27. júna 2013, pozn.)

porušené.

II. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.

z 27. júla 2013 (správne má byť z 27. júna 2013, pozn.) sa zrušuje a vec sa vracia

Krajskému súdu v Banskej Bystrici, na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľke 2.000 € ako

primerané finančné zadosťučinenie.

IV. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania

a trovy právneho zastúpenia do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania veci zistil, že sťažovateľka

ešte pred podaním sťažnosti podľa podala 2. septembra 2013 proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu dovolanie, o ktorom ku dňu predbežného

prekovania veci ešte nebolo rozhodnuté.

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „“)

predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak

sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich

práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu na to zákon

poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v sú v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v

súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú

primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v

tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (, IV. ÚS

135/05, ).

Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnosti

v rámci jej predbežného prerokovania zistil, že sťažovateľka ešte pred podaním sťažnosti

podľa podala proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je

založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa . Zmysel

a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd

spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd akceptovala tým, že podala vo svojej veci dovolanie. Ústavný súd

v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa

ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už

samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako aj

podaním sťažnosti podľa vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali

súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný

súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty

prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné

(m. m. ).

V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva ustálil právny názor (napr. , ), podľa ktorého

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po

rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza

(napr. m. m. , , , , ),

že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou

prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby

sťažovateľka v prípade podania dovolania podala zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je

prípustné, nemožno sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj

k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti

Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z

12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body

51, 53 a 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v

spojení s .

V závere ústavný súd považuje za potrebné dodať, že sťažovateľka vo svojej sťažnosti

porušenie svojho práva na súdnu ochranu nenamieta rozhodnutím, ale postupom krajského

súdu.

Podľa sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom

sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd

nerozhoduje iný súd.

Pojem „postup“ ani nedefinuje. Za postup

všeobecného súdu preskúmateľný v ústavnom súdnictve predovšetkým možno považovať

jeho činnosť, ktorou súd realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi. Pod

činnosťou sa rozumie spravidla aktívny postup podľa procesných i hmotnoprávnych noriem,

ktoré súd oprávňujú a zaväzujú na úkony (aj čiastkové rozhodnutia) v priebehu konania.

Postup všeobecného súdu je zákonný vtedy, ak nevybočuje z medzí týchto noriem, najmä

ich hypotéz a dispozícií.

Samotný postup všeobecných súdov bez toho, že by vyústil do vydania rozhodnutia,

môže byť preto predmetom preskúmania ústavným súdom len vtedy, ak ide o nečinnosť

[ , ].

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2015