Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 180/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

Lyžiarske stredisko Martinské hole, s. r. o. v likvidácii, Ulica M. R. Štefánika 6, Martin,

zastúpenej advokátom Mgr. Martinom Hrbáňom, Malý trh 2/A, Bratislava, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole, s. r. o.

v likvidácii, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. februára 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské

hole, s. r. o. v likvidácii, Ulica M. R. Štefánika 6, Martin (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom Mgr. Martinom Hrbáňom, Malý trh 2/A, Bratislava, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

4 M Obdo 3/2012 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením označených práv v sťažnosti

uvádza: «Sťažovateľka bola účastníkom občianskeho súdneho konania vedeného v prvom

stupni pred Okresným súdom Martin pod spis. zn.: v právnej veci žalobcu

− sťažovateľky proti žalovanej: , bytom , ktoré bolo

skončené právoplatným Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. kon.: ,

zo dňa 22. júna 2011 (ďalej len „Rozsudok“). V tomto konaní bola

sťažovateľka zastúpená zástupkyňou na základe plnomocenstva ,

advokátkou, avšak plnomocenstvo sťažovateľky udelené advokátke zaniklo právoplatnosťou

rozhodnutia odvolacieho súdu t. j. Rozsudku dňa 11. 08. 2011.

Priamo sťažovateľke bol dňa 03. 05. 2012 doručený prípis porušovateľa −

Najvyššieho súd Slovenskej republiky spis. zn.: zo dňa 26. 04. 2012,

ktorým porušovateľ zaslal sťažovateľke mimoriadne dovolanie podané generálnym

prokurátorom Slovenskej republiky proti Rozsudku a tiež proti prvostupňovému Rozsudku

Okresného súdu Martin č. kon.: 634 zo dňa 05. 05. 2010 (ďalej

aj „prvostupňový rozsudok“).

O tomto mimoriadnom dovolaní porušovateľ rozhodol Uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky spis. zn.: zo dňa 31. 08. 2012 (ďalej len

„Uznesenie“). V písomnom vyhotovení tohto Uznesenia je nesprávne uvedené,

že sťažovateľka je zastúpená advokátkou . Sťažovateľka tvrdí,

že advokátku na svoje zastupovanie v tomto konaní

o mimoriadnom dovolaní nesplnomocnila...

Porušovateľ nesprávne doručil Uznesenie , advokátke,

ktorú zrejme mylne a nesprávne pokladal za zástupkyňu sťažovateľky v konaní

o mimoriadnom dovolaní...

V exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Martin pod spis. zn.:

18 v exekučnej veci oprávneného: sťažovateľky proti povinnej:

, o vymoženie 39.832,70 € s príslušenstvom, v ktorom sa sťažovateľka domáha

núteného výkonu rozhodnutia a proti povinnej vymáha povinnosť uloženú

exekučným titulom, ktorým je prvostupňový rozsudok v spojení s Rozsudkom,

bolo sťažovateľke dňa 07. 01. 2013 doručené Uznesenie Okresného súdu Martin č. kon.:

18 156 zo dňa 20. 12. 2012, ktorým exekučný súd rozhodol o zastavení tejto

exekúcie. Na strane 3 v odôvodnení Uznesenia Okresného súdu Martin č. kon.:

18 156 zo dňa 20. 12.2012 súd uviedol, že má preukázané, že prvostupňový

rozsudok a tiež Rozsudok boli Uznesením zrušené a vec bola vrátená Okresnému súdu

Martin na ďalšie konania, a že toto Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 10. 2012.

Pretože v odôvodnení Uznesenia Okresného súdu Martin č. kon.:

156 zo dňa 20. 12. 2012 súd uviedol, že má preukázané, že toto Uznesenie nadobudlo

právoplatnosť dňa 23. 10. 2012, tak z tohto zistenia súdu sťažovateľka vyvodila,

že na Uznesení bola vyznačená doložka právoplatnosti rozhodnutia tak, že Uznesenie

nadobudlo právoplatnosť 23. 10. 2012, z čoho potom vyplýva, že porušovateľ už toto

Uznesenie nebude sťažovateľke doručovať. Z takéhoto odôvodnenia Uznesenia Okresného

súdu Martin č. kon.: zo dňa 20. 12. 2012 pri jeho doručení dňa

7. januára 2013 sa tak sťažovateľka dozvedela o nezákonnom postupe porušovateľa, ktorý je

iným zásahom, ktorým sa porušili základné práva a slobody sťažovateľky, a ktorý spočíva v

tom, že porušovateľ Uznesenie sťažovateľke zákonom stanoveným a teda právne účinným

spôsobom nedoručil a ani už nedoručí resp. nemieni doručiť, keďže Uznesenie má byť

právoplatné dňa 23. 10. 2012...

Na základe vyššie opísaných skutočností sťažovateľka tvrdí, že porušovateľ svojim

nesprávnym postupom porušil ustanovenie , keď

Uznesenie sťažovateľke ako účastníčke konania o mimoriadnom dovolaní nedoručil,

a súčasne sa dopúšťa zbytočných prieťahov v konaní.

Podľa SR, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej aj „Dohovor“), každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo... prejednaná... súdom..., ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch...

Sťažovateľka tvrdí, že keď porušovateľ Uznesenie sťažovateľke zákonom stanoveným

spôsobom nedoručil a ani už nedoručí resp. nemieni doručiť, keďže Uznesenie má byť

právoplatné dňa 23. 10. 2012. Porušovateľ porušil základné právo sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa článku 46 ods. 1 a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6. ods. 1 Dohovoru, pretože pri svojom rozhodovaní a vydaní

napadnutého rozsudku porušovateľ nepostupoval v medziach zákonov, ktorými sa tieto

články právnych predpisov, keď porušil ustanovenie § 243j Občianskeho súdneho

poriadku.»

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľka v konaní pred ústavným

súdom domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole, s. r.

o. v likvidácii podľa , právo podľa

Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod spis. zn. porušené boli.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti

Lyžiarske stredisko Martinské hole, s. r. o. v likvidácii trovy konania v sume vyčíslenej

v písomnom vyhotovení nálezu k rukám jej právneho zástupcu Mgr. Martina Hrbáňa,

advokáta so sídlom Malý trh 2/A, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

Ústavný súd z priloženej dokumentácie a z vyžiadaných spisov Okresného súdu

Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. a z najvyššieho súdu sp. zn.

4 M Obdo 3/2012 zistil ďalej tieto skutočnosti:

Okresný súd rozsudkom č. k. 514 z 13. mája 2009 návrh

sťažovateľky na zaplatenie pohľadávky s príslušenstvom v celom rozsahu zamietol. Okresný

súd vydal opravné uznesenie č. k. 558 z 5. júna 2009. Krajský súd v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 595 z 21. januára 2010

(právoplatným 24. marca 2010) rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením

zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd rozsudkom č. k. 634 z 5. mája 2010 návrhu

sťažovateľky vyhovel, krajský súd rozsudkom č. k. 784 z 22. júna 2011

(právoplatným 11. augusta 2011) rozsudok okresného súdu potvrdil.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. augusta 2012

(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“) boli rozsudok okresného súdu č. k.

634 z 5. mája 2010 a rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 22. júna 2011 v napadnutej časti zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie

konanie s týmto odôvodnením: „V ďalšom konaní, v ktorom je súd prvého stupňa viazaný

právnym názorom dovolacieho súdu ( v spojení s veta

druhá ), sa prvostupňový súd vysporiada s vytknutými vadami v intenciách

dovolacieho súdu, opätovne vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náležité odôvodní

v súlade s ustanovením V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého

stupňa znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (

v spojení s veta tretia ).“ Podľa tvrdenia sťažovateľky uznesenie

najvyššieho súdu jej doručené nebolo.

Po vrátení veci okresnému súdu bola veci pridelená sp. zn. . Okresný

súd nariadil vo veci opakovane niekoľko pojednávaní, z ktorých sa likvidátor sťažovateľky

(je v likvidácii) od 5. mája 2013 ospravedlňoval zo zdravotných dôvodov. Okresný súd

preto uznesením č. k. 897 zo 6. júna 2014 s právoplatnosťou od 3. júla 2014

konanie o zaplatenie pohľadávky sťažovateľky s príslušenstvom prerušil „na dobu

neurčitú“.

Na základe sťažnosti sťažovateľky z 18. januára 2013 doručenej najvyššiemu súdu 21.

januára 2013 v súvislosti s nedoručením jej uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Obdo

3/2012 z 31. augusta 2012 najvyšší súd vybavil sťažnosť prípisom z 27. februára 2013 takto:

„Z obsahu spisu (č. l. 224) vyplýva, že žalobca dňa 29. 11. 2007 udelil advokátke

, so sídlom: , plnomocenstvo

na zastupovanie v konaní vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn.

v právnej veci proti žalovanej o zaplatenie pôvodne 1.200.000, Sk s príslušenstvom,

a to bez výslovného uvedenia, že by sa toto plnomocesntvo malo vzťahovať aj na konania,

na ktoré právne predpisy vyžadujú osobitné plnomocenstvo. V dôsledku tejto skutočnosti

právne zastupovanie žalobcu zaniklo právoplatným skončením veci na Okresnom súde

Martin. Žalobca nové, osobitné plnomocenstvo pre konanie o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora Slovenskej republiky podaným žalovanou proti vyššie označeným

rozhodnutiam prvostupňového a odvolacieho súdu, nepredložil, a to ani prvostupňovému,

ani dovolaciemu súdu.

Dovolací súd omylom uviedol aj právne zastupovanie žalobcu v záhlaví uznesenia

sp. zn. , zo dňa 31. 08. 2012 a v dôsledku toho predmetné rozhodnutie

nebolo doručené do vlastných rúk priamo žalobcovi. Nápravu vykonal vydaním opravného

uznesenia, ktorým označenie žalobcu v časti jeho právneho zastupovania opravil.

Po opätovnom doručení uznesenia sp. zn. , zo dňa 31. 08. 2012 priamo

žalobcovi, ako aj opravného uznesenia účastníkom konania a generálnemu prokurátorovi

Slovenskej republiky, opätovne vyznačí doložku právoplatnosti na prvopise svojho

uznesenia podľa údajov vyplývajúc z doručeniek potvrdzujúcich doručenie predmetných

rozhodnutí jednotlivým účastníkom konania a generálnemu prokurátorovi Slovenskej

republiky.“

V nadväznosti na uvedené najvyšší súd opravným uznesením sp. zn.

4 M Obdo 3/2012 z 27. februára 2013 (právoplatným 14. marca 2013) opravil záhlavie

uznesenia sp. zn. z 31. augusta 2012 (právoplatného 14. marca 2013)

týmto spôsobom:

«Súd opravuje záhlavie uznesenia tunajšieho súdu z 31. augusta 2012, sp. zn.

4 M Obdo 3/2012, ktoré správne znie:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Lyžiarske stredisko

Martinské hole, s. r. o. v likvidácii, so sídlom: M. R. Štefánika 6, Martin, ,

proti žalovanej: , bytom: , zast. Advokátska kancelária

so sídlom: , ,

o zaplatenie 39 832,70 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn.

, na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky

proti rozsudku Okresného súdu Martin z 5. mája 2010, č. k. 634 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 22. júna 2011, č. k. ,

...“»

Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením zo dňa 31. 08. 2012,

sp. zn. zrušil rozsudok Okresného súdu Martin z 05. 05. 2010,

č. k. 634 a rozsudok Krajského súdu v Žiline z 22. 06. 2011,

č. k. , , v napadnutej časti a vec vrátil Okresnému

súdu Martin na ďalšie konanie.

V záhlaví písomného vyhotovenia svojho uznesenia do volací súd uviedol, že žalobca

je zastúpený advokátkou , so sídlom:

a tejto predmetné uznesenie bolo dňa 22. 10. 2012 aj doručené.

Z obsahu spisu (č. l. 224) vyplýva, že žalobca dňa 29. 11. 2007 udelil menovanej

advokátke plnomocenstvo na zastupovanie v konaní vedenom na Okresnom súde

Martin pod sp. zn. v právnej veci proti žalovanej o zaplatenie pôvodne

1 200 000, Sk s príslušenstvom, a to bez výslovného uvedenia, že by sa toto plnomocesntvo

malo vzťahovať aj na konania, na ktoré právne predpisy vyžadujú osobitné plnomocenstvo.

V dôsledku tejto skutočnosti právne zastupovanie žalobcu zaniklo právoplatným skončením

veci na Okresnom súde Martin. Keďže žalobca súdu nové, osobitné plnomocenstvo

pre konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky,

podaného na podnet žalovanej proti vyššie označeným rozhodnutiam prvostupňového

a odvolacieho súdu nepredložil, je zrejmé, že uznesenie dovolacieho súdu sa malo

doručovať priamo žalobcovi, ktorý v záhlaví tohto rozhodnutia mal byť označený

bez právneho zastupovania.

Podľa (ďalej len ), súd kedykoľvek

aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti.

O návrhu na opravu súd rozhodne do 30 dní od jeho podania. O oprave vydá opravné

uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Pritom môže odložiť vykonateľnosť rozsudku na čas,

kým opravné uznesenie nenadobudne právoplatnosť.

Podľa , ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.“

Opravné uznesenie z 27. februára 2013 spolu s uznesením z 31. augusta 2012

nadobudlo právoplatnosť 14. marca 2013.

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľky

uviesť, že v nadväznosti na to, ako bývalý predseda najvyššieho súdu

podal na členov IV. senátu ústavného súdu v auguste 2013 trestné oznámenie

a v masmédiách formuloval proti nim osobné invektívy, členovia IV. senátu oznámili

tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadali, aby zabezpečila postup podľa

, t. j. aby predložila ich oznámenia obsahujúce

skutočnosti, ktoré by mohli zakladať ich vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci

sťažovateľa, na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť

v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti

nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci konať do času, kým o uvedených

oznámeniach sudcov nerozhodol príslušný senát ústavného súdu (v zásade do konca

novembra 2013).

Sudcovi Jánovi Lubymu skončilo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu

4. júla 2014 a na konanie a rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa je v súčasnosti podľa

relevantného rozvrhu práce príslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví

tohto uznesenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , II. ÚS

101/03, , , IV. ÚS1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom

prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti

javí ako neopodstatnený.

Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát uviedol, že k iným dôvodom, ktoré

môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, , ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Ústavný súd

v tejto súvislosti uvádza, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania

sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou

sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia

sa od ústavného súdu domáha ( ), čím zároveň vymedzí

predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej

ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa

svojich práv (m. m. , , , ).

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k , listiny a

dohovoru konštantne pripomína, že formuláciou uvedenou v a

ods. 1 listiny ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa

a listiny s konceptom súdnej ochrany podľa

dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa (vrátane označeného základného

práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorých porušenie

namieta sťažovateľka v označenom konaní, je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu

zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (m. m. , II. ÚS

26/96). K porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (resp. práva

na spravodlivé súdne konanie) by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť

domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol

konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (m. m.

).

Z citovaného obsahu sťažnosti (časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podstata

argumentácie sťažovateľky, s ktorou spája porušenie ňou označených práv

postupom najvyššieho súdu v označenom konaní, spočíva v jeho nečinnosti v súvislosti

s (riadnym) doručením jej uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. augusta 2012.

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že konanie o mimoriadnom

dovolaní začalo jeho podaním generálnym prokurátorom Slovenskej republiky najvyššiemu

súdu 4. apríla 2012 a podľa tvrdenia sťažovateľky predmetné konanie nebolo v čase

doručenia sťažnosti právoplatne skončené, lebo jej nebolo doručené uznesenie najvyššieho

súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že aj prípadná skutočnosť, že konanie

o mimoriadnom dovolaní nebolo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu právoplatne

skončené 16 mesiacov od jeho začatia, nepredstavuje takú okolnosť, v dôsledku ktorej

by bolo možné uvažovať o eventualite porušenia sťažovateľkou označených práv

namietaným postupom najvyššieho súdu, pretože nedosahuje takú intenzitu, aby ho bolo

možné kvalifikovať ako porušenie základného práva podľa ,

listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (denegatio iustitiae – odmietnutie

spravodlivosti).

Ústavný súd v tejto súvislosti ďalej považuje za potrebné uviesť, že ochranu

základnému právu účastníkov súdneho konania, aby bola ich vec prerokovaná

bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote), poskytuje primárne prostredníctvom

(resp. prostredníctvom listiny alebo prostredníctvom

ods. 1 dohovoru za predpokladu, že sťažovateľ porušenie práva na prerokovanie jeho

záležitosti v primeranej lehote v konaní pred ústavným súdom výslovne namieta,

čo sťažovateľka však do petitu na rozhodnutie nepremietla), a nie prostredníctvom čl. 46

ods. 1 (resp. prostredníctvom listiny a dohovoru – v prípade

absencie označenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote, t. j. bez bližšej

identifikácie jedného z práv, ktoré je obsahom čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ústavný súd v tejto

súvislosti uvádza, že k porušeniu sťažovateľkou označených práv nečinnosťou v postupe

najvyššieho súdnu − nedoručením jej uznesenia najvyššieho súdu – by mohlo dôjsť v zásade

až v prípade, ak postup (napr. dlhodobá nečinnosť) všeobecného súdu v takomto konaní

vedie v konečnom dôsledku k zmareniu možnosti poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu tým

právam účastníka konania, ochrany ktorých sa domáha.

Ústavný súd považuje v tejto súvislosti za potrebné poukázať na skutočnosť,

že pritom obsahom splnomocnenia sťažovateľky na zastupovanie v konaní pred ústavným

súdom bolo výslovne uvedené, že právny zástupca sťažovateľky je oprávnený podať

aj sťažnosť pre porušenie základného práva zaručeného v – právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov – napriek tejto okolnosti právny zástupca

sťažovateľky túto možnosť v konaní pred ústavným súdom nevyužil a nepremietol

ju do petitu sťažnosti (návrhu na rozhodnutie).

K uvedenému ústavný súd dodáva, že zo sťažnosti sťažovateľky z 13. februára 2013

doručenej ústavnému súdu 18. februára 2013 a z príloh k nej pripojených navyše vyplýva,

že okresný súd uznesením č. k. z 21. septembra 2012 povolil „odklad

exekúcie vedenej na úrade súdnej exekútorky... sp. zn. EX 1864/2011 do právoplatného

skončenia konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora vedeného

na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. “ a sťažovateľke

musela byť skutočnosť, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu podľa vyjadrenia

okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 23. októbra 2012, známa najneskôr z uznesenia

okresného súdu č. k. z 20. decembra 2012 doručeného

jej 7. januára 2013. Táto skutočnosť bola dôvodom podania sťažnosti sťažovateľky

z 18. januára 2013 najvyššiemu súdu, v ktorej tvrdila, že „NS SR svojím nesprávnym

postupom porušil ustanovenie , keď Uznesenie

sťažovateľke ako účastníčke dovolacieho konania nedoručil. a súčasne sa dopúšťa

zbytočných prieťahov v konaní. touto sťažnosťou sa preto sťažovateľka domáha nápravy

tohto nezákonného stavu“. Rovnako je zo sťažnosti zrejmé, že sťažovateľka nevyčkala

ani 30 dní na vybavenie jej sťažnosti najvyšším súdom a sťažnosťou z 13. februára 2013

doručenou ústavnému súdu 18. februára 2013 sa domáhala ochrany svojich práv

na ústavnom súde, čo nekorešponduje so subsidiárnou právomocou ústavného súdu

zakotvenou v a ani so zákonnou požiadavkou zakotvenou v

. Sťažovateľke bolo pritom známe, že konanie o vymoženie

jej pohľadávky je na okresnom súde právoplatne prerušené.

V súvislosti s už uvedeným ústavný súd uzatvára, že na základe sťažovateľkou

vymedzených námietok, prostredníctvom ktorých namieta porušenie označeného

základného práva podľa a podľa listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru, ústavný súd nezistil také účinky, ktoré by zakladali príčinnú súvislosť

s namietaným porušením označených práv, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol sťažnosť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť v rámci predbežného prerokovania

odmietol, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky (návrhu

na priznanie náhrady trov konania), ktoré sa vecne viažu na vyslovenie porušenia

sťažovateľkou označených práv, stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

Nad rámec svojho rozhodnutia k námietke o tvrdenej právoplatnosti uznesenia

najvyššieho súdu, ktorú sťažovateľka vyvodzuje z existencie jej potvrdenia zo strany

najvyššieho súdu, je potrebné poznamenať, že okresný súd (exekučný súd) je oprávnený

a povinný posúdiť formálnu stránku právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu samostatne –

nezávisle na potvrdení príslušného súdu o jeho právoplatnosti − na účely rozhodnutia

o dôvodnosti vykonávania exekúcie. V prípade, ak okresný súd túto okolnosť nesprávne

vyhodnotil, sťažovateľka má v exekučnom konaní pred všeobecným súdom k dispozícii

opravné prostriedky, ktorými túto vadu v postupe okresného súdu môže korigovať,

a tak zvrátiť pre ňu nepriaznivý stav v priebehu exekučného konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2015