Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 180/2015
PDF · 469.46 KB
No categories available
II. ÚS 180/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
Lyžiarske stredisko Martinské hole, s. r. o. v likvidácii, Ulica M. R. Štefánika 6, Martin,
zastúpenej advokátom Mgr. Martinom Hrbáňom, Malý trh 2/A, Bratislava, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 M Obdo 3/2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole, s. r. o.
v likvidácii, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. februára 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské
hole, s. r. o. v likvidácii, Ulica M. R. Štefánika 6, Martin (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom Mgr. Martinom Hrbáňom, Malý trh 2/A, Bratislava, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
4 M Obdo 3/2012 (ďalej len „napadnuté konanie“).
Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením označených práv v sťažnosti
uvádza: «Sťažovateľka bola účastníkom občianskeho súdneho konania vedeného v prvom
stupni pred Okresným súdom Martin pod spis. zn.: 18 Cb 138/2005 v právnej veci žalobcu
− sťažovateľky proti žalovanej: , bytom , ktoré bolo
skončené právoplatným Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. kon.: 13 Cob/336/2010 784,
13 Cob/337/2010 zo dňa 22. júna 2011 (ďalej len „Rozsudok“). V tomto konaní bola
sťažovateľka zastúpená zástupkyňou na základe plnomocenstva ,
advokátkou, avšak plnomocenstvo sťažovateľky udelené advokátke zaniklo právoplatnosťou
rozhodnutia odvolacieho súdu t. j. Rozsudku dňa 11. 08. 2011.
Priamo sťažovateľke bol dňa 03. 05. 2012 doručený prípis porušovateľa −
Najvyššieho súd Slovenskej republiky spis. zn.: 4 MObdo 3/2012 zo dňa 26. 04. 2012,
ktorým porušovateľ zaslal sťažovateľke mimoriadne dovolanie podané generálnym
prokurátorom Slovenskej republiky proti Rozsudku a tiež proti prvostupňovému Rozsudku
Okresného súdu Martin č. kon.: 18 Cb 138/2005 634 zo dňa 05. 05. 2010 (ďalej
aj „prvostupňový rozsudok“).
O tomto mimoriadnom dovolaní porušovateľ rozhodol Uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky spis. zn.: 4 M Obdo 3/2012 zo dňa 31. 08. 2012 (ďalej len
„Uznesenie“). V písomnom vyhotovení tohto Uznesenia je nesprávne uvedené,
že sťažovateľka je zastúpená advokátkou . Sťažovateľka tvrdí,
že advokátku na svoje zastupovanie v tomto konaní
o mimoriadnom dovolaní nesplnomocnila...
Porušovateľ nesprávne doručil Uznesenie , advokátke,
ktorú zrejme mylne a nesprávne pokladal za zástupkyňu sťažovateľky v konaní
o mimoriadnom dovolaní...
V exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Martin pod spis. zn.:
18 Er/3193/2011 v exekučnej veci oprávneného: sťažovateľky proti povinnej:
, o vymoženie 39.832,70 € s príslušenstvom, v ktorom sa sťažovateľka domáha
núteného výkonu rozhodnutia a proti povinnej vymáha povinnosť uloženú
exekučným titulom, ktorým je prvostupňový rozsudok v spojení s Rozsudkom,
bolo sťažovateľke dňa 07. 01. 2013 doručené Uznesenie Okresného súdu Martin č. kon.:
18 Er/3193/2011 156 zo dňa 20. 12. 2012, ktorým exekučný súd rozhodol o zastavení tejto
exekúcie. Na strane 3 v odôvodnení Uznesenia Okresného súdu Martin č. kon.:
18 Er/3193/2011 156 zo dňa 20. 12.2012 súd uviedol, že má preukázané, že prvostupňový
rozsudok a tiež Rozsudok boli Uznesením zrušené a vec bola vrátená Okresnému súdu
Martin na ďalšie konania, a že toto Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 10. 2012.
Pretože v odôvodnení Uznesenia Okresného súdu Martin č. kon.: 18 Er/3193/2011
156 zo dňa 20. 12. 2012 súd uviedol, že má preukázané, že toto Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 23. 10. 2012, tak z tohto zistenia súdu sťažovateľka vyvodila,
že na Uznesení bola vyznačená doložka právoplatnosti rozhodnutia tak, že Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 23. 10. 2012, z čoho potom vyplýva, že porušovateľ už toto
Uznesenie nebude sťažovateľke doručovať. Z takéhoto odôvodnenia Uznesenia Okresného
súdu Martin č. kon.: 18 Er/3193/2011 156 zo dňa 20. 12. 2012 pri jeho doručení dňa
7. januára 2013 sa tak sťažovateľka dozvedela o nezákonnom postupe porušovateľa, ktorý je
iným zásahom, ktorým sa porušili základné práva a slobody sťažovateľky, a ktorý spočíva v
tom, že porušovateľ Uznesenie sťažovateľke zákonom stanoveným a teda právne účinným
spôsobom nedoručil a ani už nedoručí resp. nemieni doručiť, keďže Uznesenie má byť
právoplatné dňa 23. 10. 2012...
Na základe vyššie opísaných skutočností sťažovateľka tvrdí, že porušovateľ svojim
nesprávnym postupom porušil ustanovenie § 243j Občianskeho súdneho poriadku, keď
Uznesenie sťažovateľke ako účastníčke konania o mimoriadnom dovolaní nedoručil,
a súčasne sa dopúšťa zbytočných prieťahov v konaní.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej aj „Dohovor“), každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo... prejednaná... súdom..., ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch...
Sťažovateľka tvrdí, že keď porušovateľ Uznesenie sťažovateľke zákonom stanoveným
spôsobom nedoručil a ani už nedoručí resp. nemieni doručiť, keďže Uznesenie má byť
právoplatné dňa 23. 10. 2012. Porušovateľ porušil základné právo sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6. ods. 1 Dohovoru, pretože pri svojom rozhodovaní a vydaní
napadnutého rozsudku porušovateľ nepostupoval v medziach zákonov, ktorými sa tieto
články právnych predpisov, keď porušil ustanovenie § 243j Občianskeho súdneho
poriadku.»
Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľka v konaní pred ústavným
súdom domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo obchodnej spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole, s. r.
o. v likvidácii podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky, právo podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod spis. zn. 4 M Obdo 3/2012 porušené boli.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti
Lyžiarske stredisko Martinské hole, s. r. o. v likvidácii trovy konania v sume vyčíslenej
v písomnom vyhotovení nálezu k rukám jej právneho zástupcu Mgr. Martina Hrbáňa,
advokáta so sídlom Malý trh 2/A, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
Ústavný súd z priloženej dokumentácie a z vyžiadaných spisov Okresného súdu
Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17 Cb 208/2012 a z najvyššieho súdu sp. zn.
4 M Obdo 3/2012 zistil ďalej tieto skutočnosti:
Okresný súd rozsudkom č. k. 18 Cb 138/2005 514 z 13. mája 2009 návrh
sťažovateľky na zaplatenie pohľadávky s príslušenstvom v celom rozsahu zamietol. Okresný
súd vydal opravné uznesenie č. k. 18 Cb 138/2005 558 z 5. júna 2009. Krajský súd v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 13 Cob 200/2009 595 z 21. januára 2010
(právoplatným 24. marca 2010) rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením
zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Okresný súd rozsudkom č. k. 18 Cb 138/2005 634 z 5. mája 2010 návrhu
sťažovateľky vyhovel, krajský súd rozsudkom č. k. 13 Cob 336/2010 784 z 22. júna 2011
(právoplatným 11. augusta 2011) rozsudok okresného súdu potvrdil.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Obdo 3/2012 z 31. augusta 2012
(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“) boli rozsudok okresného súdu č. k.
18 Cb 138/2005 634 z 5. mája 2010 a rozsudok krajského súdu sp. zn. 13 Cob 336/2010
z 22. júna 2011 v napadnutej časti zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie
konanie s týmto odôvodnením: „V ďalšom konaní, v ktorom je súd prvého stupňa viazaný
právnym názorom dovolacieho súdu (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243d ods. 1 veta
druhá O. s. p.), sa prvostupňový súd vysporiada s vytknutými vadami v intenciách
dovolacieho súdu, opätovne vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náležité odôvodní
v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého
stupňa znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243i ods. 2 O. s. p.
v spojení s § 243d ods. 1 veta tretia O. s. p.).“ Podľa tvrdenia sťažovateľky uznesenie
najvyššieho súdu jej doručené nebolo.
Po vrátení veci okresnému súdu bola veci pridelená sp. zn. 17 Cb 208/2012. Okresný
súd nariadil vo veci opakovane niekoľko pojednávaní, z ktorých sa likvidátor sťažovateľky
(je v likvidácii) od 5. mája 2013 ospravedlňoval zo zdravotných dôvodov. Okresný súd
preto uznesením č. k. 17 Cb 208/2012 897 zo 6. júna 2014 s právoplatnosťou od 3. júla 2014
konanie o zaplatenie pohľadávky sťažovateľky s príslušenstvom prerušil „na dobu
neurčitú“.
Na základe sťažnosti sťažovateľky z 18. januára 2013 doručenej najvyššiemu súdu 21.
januára 2013 v súvislosti s nedoručením jej uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Obdo
3/2012 z 31. augusta 2012 najvyšší súd vybavil sťažnosť prípisom z 27. februára 2013 takto:
„Z obsahu spisu (č. l. 224) vyplýva, že žalobca dňa 29. 11. 2007 udelil advokátke
, so sídlom: , plnomocenstvo
na zastupovanie v konaní vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 18 Cb 138/2005
v právnej veci proti žalovanej o zaplatenie pôvodne 1.200.000, Sk s príslušenstvom,
a to bez výslovného uvedenia, že by sa toto plnomocesntvo malo vzťahovať aj na konania,
na ktoré právne predpisy vyžadujú osobitné plnomocenstvo. V dôsledku tejto skutočnosti
právne zastupovanie žalobcu zaniklo právoplatným skončením veci na Okresnom súde
Martin. Žalobca nové, osobitné plnomocenstvo pre konanie o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora Slovenskej republiky podaným žalovanou proti vyššie označeným
rozhodnutiam prvostupňového a odvolacieho súdu, nepredložil, a to ani prvostupňovému,
ani dovolaciemu súdu.
Dovolací súd omylom uviedol aj právne zastupovanie žalobcu v záhlaví uznesenia
sp. zn. 4 M Obdo 3/2012, zo dňa 31. 08. 2012 a v dôsledku toho predmetné rozhodnutie
nebolo doručené do vlastných rúk priamo žalobcovi. Nápravu vykonal vydaním opravného
uznesenia, ktorým označenie žalobcu v časti jeho právneho zastupovania opravil.
Po opätovnom doručení uznesenia sp. zn. 4 M Obdo 3/2012, zo dňa 31. 08. 2012 priamo
žalobcovi, ako aj opravného uznesenia účastníkom konania a generálnemu prokurátorovi
Slovenskej republiky, opätovne vyznačí doložku právoplatnosti na prvopise svojho
uznesenia podľa údajov vyplývajúc z doručeniek potvrdzujúcich doručenie predmetných
rozhodnutí jednotlivým účastníkom konania a generálnemu prokurátorovi Slovenskej
republiky.“
V nadväznosti na uvedené najvyšší súd opravným uznesením sp. zn.
4 M Obdo 3/2012 z 27. februára 2013 (právoplatným 14. marca 2013) opravil záhlavie
uznesenia sp. zn. 4 M Obdo 3/2012 z 31. augusta 2012 (právoplatného 14. marca 2013)
týmto spôsobom:
«Súd opravuje záhlavie uznesenia tunajšieho súdu z 31. augusta 2012, sp. zn.
4 M Obdo 3/2012, ktoré správne znie:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Lyžiarske stredisko
Martinské hole, s. r. o. v likvidácii, so sídlom: M. R. Štefánika 6, Martin, ,
proti žalovanej: , bytom: , zast. Advokátska kancelária
so sídlom: , ,
o zaplatenie 39 832,70 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn.
18 Cb 138/2005, na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky
proti rozsudku Okresného súdu Martin z 5. mája 2010, č. k. 18 Cb 138/2005 634 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 22. júna 2011, č. k. 13 Cob/336/2010 784,
13Cob/337/2010...“»
Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením zo dňa 31. 08. 2012,
sp. zn. 4 M Obdo 3/2012 zrušil rozsudok Okresného súdu Martin z 05. 05. 2010,
č. k. 18 Cb 138/2005 634 a rozsudok Krajského súdu v Žiline z 22. 06. 2011,
č. k. 13 Cob/336/2010 784, 13 Cob/337/2010, v napadnutej časti a vec vrátil Okresnému
súdu Martin na ďalšie konanie.
V záhlaví písomného vyhotovenia svojho uznesenia do volací súd uviedol, že žalobca
je zastúpený advokátkou , so sídlom:
a tejto predmetné uznesenie bolo dňa 22. 10. 2012 aj doručené.
Z obsahu spisu (č. l. 224) vyplýva, že žalobca dňa 29. 11. 2007 udelil menovanej
advokátke plnomocenstvo na zastupovanie v konaní vedenom na Okresnom súde
Martin pod sp. zn. 18 Cb 138/2005 v právnej veci proti žalovanej o zaplatenie pôvodne
1 200 000, Sk s príslušenstvom, a to bez výslovného uvedenia, že by sa toto plnomocesntvo
malo vzťahovať aj na konania, na ktoré právne predpisy vyžadujú osobitné plnomocenstvo.
V dôsledku tejto skutočnosti právne zastupovanie žalobcu zaniklo právoplatným skončením
veci na Okresnom súde Martin. Keďže žalobca súdu nové, osobitné plnomocenstvo
pre konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky,
podaného na podnet žalovanej proti vyššie označeným rozhodnutiam prvostupňového
a odvolacieho súdu nepredložil, je zrejmé, že uznesenie dovolacieho súdu sa malo
doručovať priamo žalobcovi, ktorý v záhlaví tohto rozhodnutia mal byť označený
bez právneho zastupovania.
Podľa § 164 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.), súd kedykoľvek
aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti.
O návrhu na opravu súd rozhodne do 30 dní od jeho podania. O oprave vydá opravné
uznesenie, ktoré doručí účastníkom. Pritom môže odložiť vykonateľnosť rozsudku na čas,
kým opravné uznesenie nenadobudne právoplatnosť.
Podľa § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.“
Opravné uznesenie z 27. februára 2013 spolu s uznesením z 31. augusta 2012
nadobudlo právoplatnosť 14. marca 2013.
Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľky
uviesť, že v nadväznosti na to, ako bývalý predseda najvyššieho súdu
podal na členov IV. senátu ústavného súdu v auguste 2013 trestné oznámenie
a v masmédiách formuloval proti nim osobné invektívy, členovia IV. senátu oznámili
tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadali, aby zabezpečila postup podľa
§ 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. aby predložila ich oznámenia obsahujúce
skutočnosti, ktoré by mohli zakladať ich vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci
sťažovateľa, na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť
v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci konať do času, kým o uvedených
oznámeniach sudcov nerozhodol príslušný senát ústavného súdu (v zásade do konca
novembra 2013).
Sudcovi Jánovi Lubymu skončilo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu
4. júla 2014 a na konanie a rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa je v súčasnosti podľa
relevantného rozvrhu práce príslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví
tohto uznesenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS
101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, IV. ÚS1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom
prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti
javí ako neopodstatnený.
Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát uviedol, že k iným dôvodom, ktoré
môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer,
resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 427/2011).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Ústavný súd
v tejto súvislosti uvádza, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania
sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou
sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia
sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí
predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej
ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa
svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1
dohovoru konštantne pripomína, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny s konceptom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (vrátane označeného základného
práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorých porušenie
namieta sťažovateľka v označenom konaní, je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu
zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (m. m. I. ÚS 62/97, II. ÚS
26/96). K porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (resp. práva
na spravodlivé súdne konanie) by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť
domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol
konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (m. m.
Z citovaného obsahu sťažnosti (časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podstata
argumentácie sťažovateľky, s ktorou spája porušenie ňou označených práv
postupom najvyššieho súdu v označenom konaní, spočíva v jeho nečinnosti v súvislosti
s (riadnym) doručením jej uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Obdo 3/2012
z 31. augusta 2012.
Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že konanie o mimoriadnom
dovolaní začalo jeho podaním generálnym prokurátorom Slovenskej republiky najvyššiemu
súdu 4. apríla 2012 a podľa tvrdenia sťažovateľky predmetné konanie nebolo v čase
doručenia sťažnosti právoplatne skončené, lebo jej nebolo doručené uznesenie najvyššieho
súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že aj prípadná skutočnosť, že konanie
o mimoriadnom dovolaní nebolo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu právoplatne
skončené 16 mesiacov od jeho začatia, nepredstavuje takú okolnosť, v dôsledku ktorej
by bolo možné uvažovať o eventualite porušenia sťažovateľkou označených práv
namietaným postupom najvyššieho súdu, pretože nedosahuje takú intenzitu, aby ho bolo
možné kvalifikovať ako porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1
listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (denegatio iustitiae – odmietnutie
spravodlivosti).
Ústavný súd v tejto súvislosti ďalej považuje za potrebné uviesť, že ochranu
základnému právu účastníkov súdneho konania, aby bola ich vec prerokovaná
bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote), poskytuje ústava primárne prostredníctvom
čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. prostredníctvom čl. 38 ods. 2 listiny alebo prostredníctvom čl. 6
ods. 1 dohovoru za predpokladu, že sťažovateľ porušenie práva na prerokovanie jeho
záležitosti v primeranej lehote v konaní pred ústavným súdom výslovne namieta,
čo sťažovateľka však do petitu na rozhodnutie nepremietla), a nie prostredníctvom čl. 46
ods. 1 ústavy (resp. prostredníctvom čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru – v prípade
absencie označenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote, t. j. bez bližšej
identifikácie jedného z práv, ktoré je obsahom čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ústavný súd v tejto
súvislosti uvádza, že k porušeniu sťažovateľkou označených práv nečinnosťou v postupe
najvyššieho súdnu − nedoručením jej uznesenia najvyššieho súdu – by mohlo dôjsť v zásade
až v prípade, ak postup (napr. dlhodobá nečinnosť) všeobecného súdu v takomto konaní
vedie v konečnom dôsledku k zmareniu možnosti poskytnúť efektívnu a účinnú ochranu tým
právam účastníka konania, ochrany ktorých sa domáha.
Ústavný súd považuje v tejto súvislosti za potrebné poukázať na skutočnosť,
že pritom obsahom splnomocnenia sťažovateľky na zastupovanie v konaní pred ústavným
súdom bolo výslovne uvedené, že právny zástupca sťažovateľky je oprávnený podať
aj sťažnosť pre porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy – právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov – napriek tejto okolnosti právny zástupca
sťažovateľky túto možnosť v konaní pred ústavným súdom nevyužil a nepremietol
ju do petitu sťažnosti (návrhu na rozhodnutie).
K uvedenému ústavný súd dodáva, že zo sťažnosti sťažovateľky z 13. februára 2013
doručenej ústavnému súdu 18. februára 2013 a z príloh k nej pripojených navyše vyplýva,
že okresný súd uznesením č. k. 18 Er 3193/2011 129 z 21. septembra 2012 povolil „odklad
exekúcie vedenej na úrade súdnej exekútorky... sp. zn. EX 1864/2011 do právoplatného
skončenia konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora vedeného
na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 M Obdo/3/2012“ a sťažovateľke
musela byť skutočnosť, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu podľa vyjadrenia
okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 23. októbra 2012, známa najneskôr z uznesenia
okresného súdu č. k. 18 Er 3193/2011 156 z 20. decembra 2012 doručeného
jej 7. januára 2013. Táto skutočnosť bola dôvodom podania sťažnosti sťažovateľky
z 18. januára 2013 najvyššiemu súdu, v ktorej tvrdila, že „NS SR svojím nesprávnym
postupom porušil ustanovenie § 243j Občianskeho súdneho poriadku, keď Uznesenie
sťažovateľke ako účastníčke dovolacieho konania nedoručil. a súčasne sa dopúšťa
zbytočných prieťahov v konaní. touto sťažnosťou sa preto sťažovateľka domáha nápravy
tohto nezákonného stavu“. Rovnako je zo sťažnosti zrejmé, že sťažovateľka nevyčkala
ani 30 dní na vybavenie jej sťažnosti najvyšším súdom a sťažnosťou z 13. februára 2013
doručenou ústavnému súdu 18. februára 2013 sa domáhala ochrany svojich práv
na ústavnom súde, čo nekorešponduje so subsidiárnou právomocou ústavného súdu
zakotvenou v čl. 127 ods. 1 ústavy a ani so zákonnou požiadavkou zakotvenou v § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde. Sťažovateľke bolo pritom známe, že konanie o vymoženie
jej pohľadávky je na okresnom súde právoplatne prerušené.
V súvislosti s už uvedeným ústavný súd uzatvára, že na základe sťažovateľkou
vymedzených námietok, prostredníctvom ktorých namieta porušenie označeného
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ústavný súd nezistil také účinky, ktoré by zakladali príčinnú súvislosť
s namietaným porušením označených práv, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť v rámci predbežného prerokovania
odmietol, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky (návrhu
na priznanie náhrady trov konania), ktoré sa vecne viažu na vyslovenie porušenia
sťažovateľkou označených práv, stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
Nad rámec svojho rozhodnutia k námietke o tvrdenej právoplatnosti uznesenia
najvyššieho súdu, ktorú sťažovateľka vyvodzuje z existencie jej potvrdenia zo strany
najvyššieho súdu, je potrebné poznamenať, že okresný súd (exekučný súd) je oprávnený
a povinný posúdiť formálnu stránku právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu samostatne –
nezávisle na potvrdení príslušného súdu o jeho právoplatnosti − na účely rozhodnutia
o dôvodnosti vykonávania exekúcie. V prípade, ak okresný súd túto okolnosť nesprávne
vyhodnotil, sťažovateľka má v exekučnom konaní pred všeobecným súdom k dispozícii
opravné prostriedky, ktorými túto vadu v postupe okresného súdu môže korigovať,
a tak zvrátiť pre ňu nepriaznivý stav v priebehu exekučného konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. marca 2015