Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 427/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. B., PhD., B., zastúpeného advokátkou Mgr. M. L.,

B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a podľa Listiny základných

práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1

a prípisom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 18. októbra 2010 a postupom, ktorý predchádzal jeho

vyhotoveniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. M. B., PhD., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra

2010 doručená sťažnosť JUDr. M. B., PhD., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátkou Mgr. M. L., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141

ods. 1 a prípisom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 18. októbra 2010 a postupom, ktorý predchádzal

jeho vyhotoveniu.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«Sťažovateľ ako navrhovateľ v právnej veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave

pod sp. zn. podaním z 26. augusta 2010 podal podľa § 15a ods. 1 a 2

námietku zaujatosti voči sudkyni Krajského súdu

v Bratislave JUDr. T. P. z dôvodu, že svojím nezákonným postupom a vyjadreniami v

uvedenom súdnom konaní vzbudzuje dôvodné pochybnosti o svojej nezaujatosti a

nestrannosti vo vzťahu k jeho osobe.

Podaním z 26. augusta 2010 sťažovateľ zároveň podal ministerke spravodlivosti

Slovenskej republiky podnet na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania voči

uvedenej sudkyni krajského súdu.

Dôvodom podania uvedenej námietky zaujatosti a podnetu na podanie návrhu

na začatie disciplinárneho konania bola skutočnosť, že dňa 12. augusta 2010 sa sťažovateľ

pri nazeraní do súdneho spisu v uvedenej právnej veci oboznámil s vyjadrením sudkyne

JUDr. T. P. k svojmu podnetu na podanie návrhu na disciplinárne konanie z 15. júna 2010

(č. l. 354). V uvedenom vyjadrení sudkyňa uviedla: „K môjmu vyjadreniu k námietke

zaujatosti, v ktorom som označila vystupovanie JUDr. B. za arogantné, uvádzam, že už

samotná skutočnosť, že JUDr. B. bez toho, aby oznámil súdu, že si bude pojednávanie

nahrávať, svedčí o snahe JUDr. B. zdiskreditovať moju osobu“.

Dňa 26. októbra 2010 bol sťažovateľovi doručený list z Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vedený pod č. z 18. októbra 2010, ktorým najvyšší súd

sťažovateľovi oznamuje, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodoval o námietke

zaujatosti z dôvodu, že podanie žalobcu zo dňa 15. 06. 2010 nepovažoval za námietku

zaujatosti, uplatnenú účastníkom konania podľa ust. , ale za okolnosť,

vzťahujúcu sa k postupu sudcu podľa ust. “.

Podľa článku 141 ods. 1 v Slovenskej republike

vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa článku 46 ods. 1 sa každý môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Obdobne podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd sa každý môže

domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Uvedené ustanovenia , Listiny základných práv a slobôd

a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznávajúce právo

domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v sebe zahŕňajú aj právo

na nestranného sudcu.

Účelom práva namietnuť zaujatosť sudcu je ochrana spravodlivého súdneho procesu

().

Podľa o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon sudcoch

a prísediacich“), sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne

záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhoduje

nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností zistených

v súlade so zákonom.

Podľa § 30 ods. 1 prvá veta zákona o sudcoch a prísediacich, v občianskom živote,

pri výkone funkcie sudcu, aj po jeho skončení sa sudca musí zdržať všetkého, čo by mohlo

narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné

a spravodlivé rozhodovanie súdov.

Podľa § 30 ods. 2 písm. e) zákona o sudcoch a prísediacich, v záujme záruky

nezávislosti a nestrannosti výkonu sudcovskej funkcie je sudca povinný najmä dbať svojím

správaním na to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná.

Podľa sú sudcovia vylúčení

z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom

alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Z ustanovenia vyplýva, že sudcovia sú

vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci nielen vtedy, ak majú pomer k veci,

účastníkom alebo ich zástupcom, ale pre ich vylúčenie stačí, ak je daná pochybnosť o ich

nezaujatosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn.

zo 16. augusta 2002 uviedol, že základné princípy nezávislosti súdnictva vyjadrené v článku

141 a v o súdoch a sudcoch v znení

neskorších predpisov a v o sudcoch a prísediacich v znení

neskorších predpisov znamenajú, že súdne konanie a rozhodnutie nielenže majú byť

objektívne a nestranné, ale objektívnymi a nestrannými sa majú javiť aj navonok.

Ako konštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze sp. zn.

, existencia nestrannosti pre účely článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd musí byť určená podľa subjektívneho

hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu

v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval

dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť.

Pokiaľ ide o druhé hľadisko, musí byť určené, či, odhliadnuc od správania sudcu,

existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu jeho nestrannosť spochybniť. V tomto smere môže

mať dokonca určitý význam aj zdanie, pričom ide o vyjadrenie inými slovami výstižného

výroku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Delcourt v. Belgicko, že „spravodlivosť

nielenže má byť vykonávaná, ale musí sa tiež javiť, že je vykonávaná“. Sudca sa má

objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek

vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti. Podstatou je tu dôvera, ktorú musia

súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať (Ferrantelli and Santangelo

v. Taliansko).

V zmysle ďalšej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Belilos

v. Švajčiarsko, Gregory v. Spojené kráľovstvo), aj judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (napr. uznesenie NS SR, sp. zn. Tzo V 7/2002), „medzi záruky nezávislosti súdu,

ktorá je účelom zabezpečenia najmä jeho nestrannosti, patria aj záruky psychologickej

povahy, t, j. hľadisko, ako sa súd javí v očiach strán, tzv. „zdanie nezávislosti“, založené

na javovej stránke veci. Súd musí byť nielen fakticky nezávislý, ale musí sa ako taký aj javiť

v očiach strán.“.

Podľa , ak sa námietka zaujatosti týka

len okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto

prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Podľa , dôvodom na vylúčenie sudcu nie

sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho

rozhodovaní v iných veciach.

Ako však uviedol Ústavný súd Slovenskej republiky (), subjektívne

chápanie nestrannosti je vlastne posudzovaním správania sudcu, pričom sa subjektívna

nestrannosť prezumuje, až kým nie je dokázaný opak. Vzhľadom na to, že ide o správanie

sudcu, nemožno z okruhu relevantných skutočností prípustných na odôvodnenie námietky

zaujatosti vylúčiť paušálne všetky „postupy sudcu v konaní o prejednávanej veci“. Treba

vymedziť hranicu tak, aby sa zachovala spravodlivá rovnováha medzi základným právom na

súdne konanie bez zbytočných prieťahov na jednej strane a právom na nestranného sudcu

v rámci základného práva na súdnu ochranu na strane druhej. Len takýto výklad

ustanovenia možno považovať za ústavne

konformný ( ).

Ako ďalej uviedol Ústavný súd Slovenskej republiky v uvedenom rozhodnutí, možno

urobiť záver, podľa ktorého taká skutková okolnosť spočívajúca v postupe sudcu v konaní

o prejednávanej veci, ktorú treba považovať (v prípade, že by bola preukázaná) za

nezákonnú, je spôsobilým skutkovým dôvodom na námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 5

. Obdobne, skutková okolnosť spočívajúca v postupe sudcu

v konaní o prejednávanej veci, ktorú treba považovať (v prípade, ak by bola preukázaná) za

prejav svojvôle z dôvodu jej nejednoznačnosti či protirečivosti z hľadiska zákona, je tiež

spôsobilým skutkovým dôvodom na námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 5 Občianskeho

súdneho poriadku. V konečnom dôsledku treba dospieť k záveru, že námietky nezákonného

postupu sudcu v konaní o prejednávanej veci, ako aj postupu sudcu majúceho znaky

svojvôle sú spôsobilými skutkovými dôvodmi na námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 5

.

Ako vyplýva z uvedeného listu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedeného pod

č. z 18. októbra 2010, najvyšší súd sa námietkou zaujatosti sťažovateľa

nezaoberal, pretože jeho podanie „zo dňa 15. 06. 2010 nepovažoval za námietku zaujatosti,

uplatnenú účastníkom konania podľa ust. , ale za okolnosť, vzťahujúcu sa

k postupu sudcu podľa ust. “.

V prvom rade poukazujeme na skutočnosť, že predmetná námietka zaujatosti

sťažovateľa nie je „zo dňa 15. 06. 2010“, ako to nesprávne uvádza najvyšší súd vo svojom

oznámení, ale z 26. augusta 2010, ako to vyplýva z priloženého listinného dôkazu.

V uvedenej časti je preto odôvodnenie postupu najvyššieho súdu zjavne nejasné

a nezrozumiteľné, čo zakladá vadu konania, ktorá má za následok porušenie základného

práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.

Zjavne nejasná, nezrozumiteľná a nesprávna je aj zvyšná časť odôvodnenia postupu

najvyššieho súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky bez akéhokoľvek odôvodnenia

kvalifikoval použitie pejoratívneho výrazu „arogantné vystupovanie“ sudkyňou krajského

súdu na označenie zákonného a ústavného postupu sťažovateľa „za okolnosť, vzťahujúcu sa

k postupu sudcu podľa ust. § 14 ods. 3 0. s. p.“, čo možno považovať za zjavne nesprávne

právne posúdenie veci, pretože vyjadrenie negatívneho vnútorného postoja sudcu

k účastníkovi súdneho konania nemožno považovať za okolnosť vzťahujúcu sa k postupu

sudcu.

Ako sťažovateľ uviedol v námietke zaujatosti, označenie zákonného postupu

účastníka konania, ktorým realizuje svoje základné právo na prijímanie informácií,

za „arogantné vystupovanie", objektívne nedáva záruky, že v ďalšom priebehu súdneho

konania bude sudca vo vzťahu k dotknutému účastníkovi konania (sťažovateľovi)

postupovať a rozhodovať nezaujate a nestranne. Takéto mimoriadne neštandardné

správanie sudcu zároveň znižuje dôstojnosť sudcovského stavu a podlamuje dôveru v

nezávislosť a nestrannosť súdnej moci.

Ako tiež sťažovateľ uviedol, oveľa závažnejšie je vyjadrenie sudkyne v časti, v ktorej

sudkyňa vyjadruje svoje obavy, že zvukový záznam vyhotovený z priebehu verejného

pojednávania môže byť spôsobilý zdiskreditovať jej osobu. Už samotná skutočnosť, že

sudkyňa pripúšťa možnosť svojej diskreditácie vyhotovením zvukového záznamu z priebehu

súdneho pojednávania, vzbudzuje objektívne pochybnosti o jej nezaujatosti a nestrannosti

v súdnom konaní.

Vzhľadom na uvedené vyjadrenie sudkyne krajského súdu teda existuje dôvodný

predpoklad, že v prípade, ak si sťažovateľ ako účastník súdneho konania bude celkom

v súlade so zákonom „bez toho, aby to oznámil súdu“ vyhotovovať zvukové záznamy aj

z priebehu nasledujúcich súdnych pojednávaní, sudkyňa bude realizáciu jeho základného

práva opäť (minimálne vnútorne vo svojej mysli) považovať za „arogantné vystupovanie“,

čo zakladá subjektívne aj objektívne pochybnosti o jej nezaujatosti a nestrannosti v súdnom

konaní voči jeho osobe.

Podľa nášho názoru, aj v prípade, ak by uvedené vyjadrenie sudkyne Krajského súdu

v Bratislave bolo možné považovať za „okolnosť vzťahujúcu sa k postupu sudcu“ v zmysle

, najvyšší súd postupoval nesprávne, keď

nerozhodol o námietke zaujatosti výlučne z dôvodu, že vyjadrenie sudkyne považuje

za procesný postup sudkyne. Takýto postup najvyššieho súdu je v zjavnom rozpore

s citovaným nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , podľa

ktorého nemožno z okruhu relevantných skutočností prípustných na odôvodnenie námietky

zaujatosti vylúčiť paušálne všetky „postupy sudcu v konaní o prejednávanej veci“.

Podľa § 30 ods. 1 prvá veta zákona o sudcoch a prísediacich, v občianskom živote,

pri výkone funkcie sudcu, aj po jeho skončení sa sudca musí zdržať všetkého, čo by mohlo

narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné

a spravodlivé rozhodovanie súdov.

Podľa § 30 ods. 2 písm. e) zákona o sudcoch a prísediacich, v záujme záruky

nezávislosti a nestrannosti výkonu sudcovskej funkcie je sudca povinný najmä dbať svojím

správaním na to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná.

Označenie zákonného postupu účastníka konania, ktorým realizuje svoje základné

právo na prijímanie informácií, za „arogantné vystupovanie“, je zjavným porušením

citovaných ustanovení zákona o sudcoch a prísediacich. Uvedené vyjadrenie sudkyne

krajského súdu preto treba v zmysle cit. nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

() považovať za preukázanú skutkovú okolnosť spočívajúcu v nezákonnom

postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, ktorá je spôsobilým skutkovým dôvodom

na námietku zaujatosti podľa .»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„Základné právo JUDr. M. B., PhD. na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku

46 ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd a

právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods.

2, článkom 141 ods. 1 a článkom 152 ods. 4 postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedeným pod číslom 2 Ndob 42/2010 z 18. októbra

2010 porušené bolo.

Postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedený pod číslom 2 Ndob 42/2010

z 18. októbra 2010 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť JUDr. M. B., PhD. trovy

právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. M. L., advokátky, do desiatich

dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo alebo keď preskúmanie označeného postupu alebo rozhodnutia orgánu štátu

v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného

práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , , ).

1. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd prípisom sp. zn.

z 18. októbra 2010 vo vzťahu k námietke zaujatosti sťažovateľa z 15. júla

2009 porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Najvyšší súd vo svojom prípise sťažovateľovi oznámil:

„... Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodoval o námietke zaujatosti z dôvodu,

že podanie žalobcu zo dňa 15. 06. 2010 nepovažoval za námietku zaujatosti, uplatnenú

účastníkom konania podľa ust. , ale za okolnosť, vzťahujúcu sa k postupu

sudcu podľa ust. “

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal obsahom podania

sťažovateľa, ktoré mu postúpil Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

v súvislosti s konaním vedeným týmto súdom pod sp. zn. ako podanie

z 26. augusta 2010, ktoré sťažovateľ označil ako námietku zaujatosti.

Podľa (ďalej len „OSP“) sudcovia sú

vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci,

k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú

v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Krajský súd podanie sťažovateľa označené ako námietka zaujatosti postúpil

na rozhodnutie najvyššiemu súdu. Najvyšší súd po jej posúdení dospel k záveru, že toto

podanie sa týka len okolností ustanovených v („dôvodom na vylúčenie

sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo

v jeho rozhodovaní v iných veciach“).

Po posúdení obsahu podania označeného sťažovateľom v posudzovanom konaní pred

všeobecnými súdmi ako námietka zaujatosti ústavný súd akceptoval záver najvyššieho súdu

vyjadrený v jeho prípise z 18. októbra 2010, že v danom prípade nešlo v skutočnosti

o námietku zaujatosti, ale o podanie, ktoré sa týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3

, aj keď považoval za potrebné zdôrazniť, že najvyšší súd mal tento svoj záver aspoň

stručne odôvodniť.

V okolnostiach posudzovanej veci však tento nedostatok v postupe krajského súdu

ani v spojení s ďalším sťažovateľom vytýkaným nedostatkom (nesprávne uvedenie dátumu

na „námietke zaujatosti“) podľa názoru ústavného súdu nespôsobujú na

i dohovorom garantovaných právach sťažovateľa ujmu takej intenzity, ktorá by mohla

zakladať dôvod na vyslovenie ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie. Rovnako tak ďalšie argumenty uvádzané sťažovateľom, ktorými kvalifikuje

odôvodnenie postupu najvyššieho súdu ako nejasné, nezrozumiteľné a nesprávne a ktoré by

mali preukázať opodstatnenosť sťažnosti o namietanom porušení označených práv

sťažovateľa, zjavne nemajú súvis s jednoznačným vyjadrením najvyššieho súdu v prípise

sp. zn. z 18. októbra 2010 napadnutom sťažovateľom, pretože vyjadrenie

najvyššieho súdu je v danom prípise jednoznačné a zrozumiteľné, aj keď s ním sťažovateľ

nesúhlasí.

Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát uviedol, že k iným dôvodom, ktoré

môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ). Po posúdení sťažnosti

a sťažovateľom predloženej spisovej dokumentácie (námietky zaujatosti, podnet na podanie

návrhu na začatie disciplinárneho konania a vyjadrenie sa konajúcej sudkyne k tomuto

podnetu) ústavný súd dospel k záveru, že postup najvyššieho súdu pri vybavení podania

sťažovateľa je ústavne udržateľný.

Ústavný súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že

by namietaný postup najvyššieho súdu bolo možné považovať za taký, ktorý by popieral

zmysel práva na súdnu ochranu, pretože najvyšší súd posúdil (námietku) podanie

sťažovateľa v intenciách relevantnej právnej úpravy. Ústavný súd vo svojej stabilnej

judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej

zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv

a slobôd (, ).

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že namietaným prípisom najvyššieho

súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

2. Sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 152

ods. 4 , ktoré majú povahu ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných

pravidiel, a nie konkrétnych základných práv alebo slobôd zaručených . Uvedené

ustanovenia sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu

o sťažnostiach podľa . V prípade, ak ústavný súd dospeje k záveru, že

v danom prípade namietaným rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci nedošlo,

resp. nemohlo dôjsť k porušeniu konkrétnych základných práv alebo slobôd, prípadne práv

vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, neprichádza do úvahy ani

vyslovenie porušenia týchto ustanovení .

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011