Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 220/2015
PDF · 382.47 KB
No categories available
II. ÚS 220/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného hbr advokáti, s. r. o., Obchodná 58, Bratislava, konajúca prostredníctvom
konateľa a advokáta Martina Holiča, ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom
pod sp. zn. 37 Er 5009/2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
hbr advokáti, s. r. o., Obchodná 58, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa
a advokáta Martina Holiča, ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej aj „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 5009/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ je v procesnom postavení
oprávneného účastníkom napadnutého konania o vymoženie sumy 1 191,20 €
s príslušenstvom. Sťažovateľ písomným podaním z 27. apríla 2012 navrhol okresnému súdu
zmenu súdneho exekútora v napadnutom konaní. Keďže okresný súd ostal nečinný,
sťažovateľ opakoval svoj návrh na zmenu exekútora podaniami z 18. novembra 2014
a 21. januára 2015.
Dňa 23. januára 2015 podal sťažovateľ predsedovi okresného súdu sťažnosť
na prieťahy v napadnutom konaní. Predseda okresného súdu mu 2. februára 2015 oznámil,
že o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora bolo rozhodnuté 30. januára 2015, a zároveň
sa sťažovateľovi ospravedlnil, že okresný súd vo veci nekonal plynule.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „Napriek tomu, že neexistovali žiadne
prekážky postupu súdu, v čase od podania prvého návrhu na zmenu súdneho exekútora
zo dňa 27. 04. 2012 až do vydania uznesenia, ktorým sa návrhu sťažovateľa ako
oprávneného vyhovelo, neboli vykonané žiadne úkony zo strany súdu po dobu 33
mesiacov... Vzhľadom na uvedené sťažovateľ od podania žiadosti na zmenu súdneho
exekútora zo dňa 27. 04. 2012 až do vydania uznesenia zo dňa 30. 01. 2015, teda 33
mesiacov žil v právnej neistote kvôli nečinnosti a zbytočným prieťahom na strane súdu.“
Podľa názoru sťažovateľa „týmto spôsobom zasiahol porušovateľ do základného
práva sťažovateľa definovaného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov“.
Sťažovateľ žiada o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 2 000 €
z dôvodu, že „... sa snaží dosiahnuť uspokojenia náhrady škody spôsobenej trestným činom
prostredníctvom výkonu rozhodnutia v exekučnom konaní. Chybný postup súdu nepomohol
sťažovateľovi dosiahnuť spravodlivý záver a uspokojenie svojich nárokov, ktoré mu boli
spôsobené trestnou činnosťou povinného. V dôsledku neadekvátneho postupu súdu aj
napriek ich aktívnemu prístupu, po dobu dlhšiu ako 33 mesiacov nebol súd schopný
rozhodnúť o žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Dôsledkom takéhoto
prístupu súdu stratil sťažovateľ akúkoľvek dôveru v schopnosť súdneho systému zabezpečiť
primeranú ochranu jeho práv.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa ... na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Bratislava V... porušené bolo.
2. ... sa priznáva Finančné zadosťučinenie v sume po 2.000,
EUR (slovom dvetisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava V povinný uhradiť v lehote 3 dní
od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Bratislava V je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia
... vo výške 355,72 EUR s DPH, a to na účet právneho zástupcu...
do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to
predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.
II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že petit sťažnosti nezodpovedá
kvalitatívnym požiadavkám, ktoré vyplývajú z ustálenej judikatúry ústavného súdu, a to
napriek tomu, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (v bode 1
petitu nie je označené konanie, v ktorom malo dôjsť k zbytočným prieťahom, pozn.).
Uplatňujúc materiálny prístup k ochrane ústavnosti, ústavný súd kvalifikoval sťažnosť
sťažovateľa podľa obsahu jej odôvodnenia ako sťažnosť, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 5009/2011.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa
právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,
dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto
na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony
bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).
Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh vyplýva, že v namietanom konaní dochádzalo k
prieťahom, ústavný súd však zároveň poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej nie každý
zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01,
I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je
pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na
konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v
zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakter
postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť
spravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01,
Navyše, v konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých
sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou
ustálenou judikatúrou vyžaduje preukázanie podania sťažnosti predsedovi príslušného súdu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdoch“). Takúto sťažnosť totiž ústavný súd považuje za účinný prostriedok
ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorý vzhľadom na subsidiárne
postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd treba využiť pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť tohto
právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj
znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje
povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj
disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b)
a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že
„Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy
v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia
„Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky
skutočnosti.“. Napokon podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak orgán poverený
vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení
na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči
zodpovedným osobám dôsledky.“.
Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre viackrát poukázal aj na to, že ak
orgán štátnej správy súdov uzná sťažnosť na prieťahy v konaní za dôvodnú, nemusí to viesť
bez ďalšieho k prijatiu v nadväznosti na to podanej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy (§ 25
ods. 3 zákona o ústavnom súde) na ďalšie konanie, pretože ústavný súd, pridržiavajúc sa
doterajšej judikatúry, považuje za potrebné poskytnúť všeobecnému súdu časový priestor
na prijatie opatrení s cieľom nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného
nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou (IV. ÚS 78/07, IV. ÚS 59/08, IV. ÚS 27/09).
V prípade, ak všeobecný súd, reagujúc na sťažnosť sťažovateľa podľa § 62 a nasl.
zákona o súdoch, prijme opatrenia smerujúce k zabezpečeniu ochrany jeho základného
práva, zakladá to podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie sťažnosti
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sťažnosť na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch predsedovi okresného súdu
podal 23. januára 2015. Po podaní sťažnosti okresný súd rozhodol o návrhu na zmenu
exekútora uznesením sp. zn. 37 Er 5009/2011 z 30. januára 2015. Z uvedeného vyplýva, že
okresný súd po podaní sťažnosti začal vo veci konať, t. j. prostredníctvom tejto sťažnosti sa
zabezpečila efektívna ochrana jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Sumarizujúc dosiaľ uvedené, ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu
v namietanom konaní bol najmä v období po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora
poznamenaný prieťahmi, ale po podaní sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch
predsedovi okresného súdu došlo k náprave.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že
v prípade, ak bude okresný súd v ďalšom období v namietanom konaní bez relevantného
dôvodu nečinný, resp. v ňom bude postupovať neefektívne, nič nebráni sťažovateľovi, aby
opätovne podal sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou sa bude domáhať ochrany
svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015