Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 255/2015
PDF · 393.36 KB
No categories available
II. ÚS 255/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. apríla 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej advokátkou JUDr. Silviou Sovovou, Žižkova 6, Košice, vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 21/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára
2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 21/2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že namietané konanie začalo na základe návrhu
sťažovateľky z 25. januára 2011, ktorým sa sťažovateľka domáha proti
a spol. vyslovenia neúčinnosti uznesenia schôdze vlastníkov bytov a nebytových
priestorov domu na z 11. januára 2011.
Po podaní návrhu na začatie konania si sťažovateľka zvolila právnu zástupkyňu
a 14. februára 2011 doručila okresnému súdu splnomocnenie spolu s návrhom na nariadenie
predbežného opatrenia.
Okresný súd o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia rozhodol uznesením
zo 14. marca 2011 tak, že ho zamietol. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 4 Co 117/2011
zo 16. mája 2011 tak, že uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
«Od rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach Okresný súd Košice I... neurobil v tejto
veci niekoľko rokov vôbec žiaden úkon s výnimkou toho, že mi prostredníctvom mojej
právnej zástupkyne doručil procesné poučenie o právach účastníka konania, na ktoré som
odpovedala dňa 28.3.2012. A to všetko napriek tomu, že som výslovne žiadala vytýčenie
termínu pojednávania prostredníctvom svojej právnej zástupkyne ešte dňa 19.3.2012...
Keďže o mojom návrhu Okresný súd Košice I ku dňu 11.11.2013 vôbec nevytýčil ani
jediný termín pojednávania, obrátila som sa s prvou sťažnosťou na Váš Ústavný súd už dňa
11.11.2013.
Ústavný súd Slovenskej republiky svojim Uznesením zo dňa 3.4.2014 moju sťažnosť
odmietol ako neprípustnú... to kvôli tomu, že som sa vopred nesťažovala na prieťahy
v konaní u predsedu súdu. Je pravdou , že oficiálnu sťažnosť predsedovi Okresného súdu
Košice I som nepodávala, nakoľko mám za to, že by sa tým nič nezmenilo a v konečnom
dôsledku s prihliadnutím na ostatnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, takýto
zbytočný administratívny úkon ani nie je pre podanie ústavnej sťažnosti potrebný.
Mám informácie o iných obdobných sťažnostiach na prieťahy v konaní Ústavnému
súdu bez podania sťažnosti predsedovi súdu, a tie odmietnuté neboli.
Ak moju sťažnosť súd vybavil odmietnutím, tak konal nesprávne, v rozpore
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a tiež v rozpore s rozhodovacou praxou
iných senátov Ústavného súdu.
Dosť zaujímavé je to, že v čase, kedy mal súd posudzovať moju sťažnosť, mi bolo
doručené predvolanie na prvé pojednávanie vo veci, ktoré sa malo uskutočniť dňa 8.4.2014.
Niet najmenších pochýb, že echo o podanej žiadosti sa dostalo na Okresný súd Košice
I a tento súd akože začal konať. Takže aj keby moja sťažnosť nebola nesprávnym postupom
konkrétneho senátu Ústavného súdu odmietnutá, bola by asi úplnou náhodou, samozrejme,
neodôvodnená, lebo súd začal konať...
V skutočnosti súd konať nezačal, prieťahy v tomto konaní sú s najväčšou
pravdepodobnosťou úplne úmyselné. Okresný súd Košice I mi dáva jasne najavo, že
o mojom návrhu konať ani náhodou nezačne. A to napriek tomu, že medzi všeobecnými
súdmi a Vašim Ústavným súdom existuje pravdepodobne výmena informácií a je spravidla
inscenované „súdne konanie“.
V mojom prípade bol teda nariadený prvý termín pojednávania na deň 8.4.2014. Len
deň predtým mi však bolo e mailom mojej právnej zástupkyni oznámené, že toto
pojednávanie bude zrušené. Údajne pre PN sudkyne.
Ďalší termín pojednávania sa mal uskutočniť dňa 18.11.2014. Bez uvedenia dôvodu
mi však bolo oznámené, že tento termín sa odročuje na deň 3.2.2015. Pred týmto termínom
som opäť dostala oznámenie o zrušení pojednávania a jeho odročení na neurčito.
Chcem uviesť, že neviem, aký je „dôvod“ na neustále odročovania termínov
pojednávania, ale ja som nežiadala odročiť ani jedno pojednávania. Prekážky teda neboli
na mojej strane.
Výsledkom týchto náhod je, že od podania návrhu dňa 25.1.2011 sa v konaní na môj
návrh vedenom na Okresnom súde Košice I č.k. 10C/21/2011 neuskutočnilo vyše štyroch
rokov jediné pojednávanie!!!
Chcem opakovane zdôrazniť, vlastník (spoluvlastník) bytu č. 1 v dome
si svoj domnelý nárok na zaplatenie čiastky 5 352,90 Eur voči mne
v zmysle mnou napadnutého uznesenia schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov
zo dňa 11.1.2011 uplatňuje v občianskom súdnom konaní vedenom na Okresnom súde
Košice II pod č.k. 19C/119/2011... Avšak na rozdiel od môjho návrhu, o návrhu protistrany
súd začal konať rýchlo. Návrh zo strany bol podaný dňa 13.9.2011,
do dnešného dňa bolo vytýčených množstvo pojednávaní vo veci...
Osobne som už s istotou presvedčená o tom, že súdy v tomto prípade účelovo
nekonajú o mojom návrhu a naopak, rýchlo sa koná o návrhu voči mne, hoci
tieto dve konania spolu súvisia...
Mám za to, že ako navrhovateľka som vôbec nijako nespôsobila prieťahy v konaní.
Nečinnosť Okresného súdu Košice I s vykonaním akéhokoľvek úkonu po dobu približne
štyroch rokov je ničím neospravedlniteľná.»
Sťažovateľka v tejto veci považuje za primerané, aby jej bolo priznané aj finančné
zadosťučinenie v sume 10 000 € „Vzhľadom na ničom neospravedlniteľnú
a nezdôvodniteľnú nečinnosť súdu.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľky
na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotveného v článku 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, a
na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotveného v čl. 6 ods. 1 prvá veta
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Košice I vo veci sp. zn. 10C/ 21/2011 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice I konal vo veci
vedenej na Okresnom súde Košice I sp. zn. 10C/21/2011 bez prieťahov.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice okolie
pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie
vo výške 10 000. Eur.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný
súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 21/2011.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovaného
ustanovenia ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa
odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných
osobitného zreteľa.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),
že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ
preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má k dispozícii podľa zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil
z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Podľa ustáleného názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní
v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany
takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj
so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03,
I. ÚS 164/2010). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi
v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
sudcoch“), ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez
zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods.
2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne
aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v
danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku
citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel
zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. V súvislosti s tým ústavný súd
poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,
ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na
ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov
prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci
individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,
že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa už v tejto veci obrátila na ústavný súd
so sťažnosťou namietajúcou prieťahy v napadnutom konaní, ktorú ústavný súd odmietol
uznesením sp. zn. IV. ÚS 214/2014 z 3. apríla 2014 ako neprípustnú vzhľadom
na nevyužitie sťažnosti na prieťahy podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch. Ústavný súd
v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľka aj napriek odmietnutiu jej
predchádzajúcej ústavnej sťažnosti sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní adresovanú
predsedovi okresného súdu nepodala ani po tom, čo ústavný súd jej predchádzajúcu sťažnosť
odmietol.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní
predsedovi okresného súdu nepodala z dôvodu, že „by sa tým nič nezmenilo a v konečnom
dôsledku s prihliadnutím na ostatnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, takýto
zbytočný administratívny úkon ani nie je pre podanie ústavnej sťažnosti potrebný“. Zároveň
uviedla, že má informácie „o iných obdobných sťažnostiach na prieťahy v konaní
Ústavnému súdu bez podania sťažnosti predsedovi súdu, a tie odmietnuté neboli“, tieto však
bližšie nekonkretizovala.
Ústavný súd v súvislosti s argumentáciou sťažovateľky opakovane zdôrazňuje, že
v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. IV. ÚS 26/2012, IV. ÚS 93/2012)
na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch
na orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade už netrvá v prípadoch, keď dĺžka
namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola už prima facie zjavne
neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno podľa jeho názoru
bez ďalšieho konštatovať (napadnuté konanie od jeho začiatku až do podania ústavnej
sťažnosti trvá štyri roky a jeden mesiac).
Keďže sťažovateľka, ktorá je kvalifikovane právne zastúpená, sťažnosť na prieťahy
v konaní predsedovi okresného súdu nepodala, a to aj napriek odmietnutiu jej
predchádzajúcej ústavnej sťažnosti práve z tohto dôvodu, a ani netvrdí, že ju nepodala
z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani
z obsahu jej sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd, opierajúc sa
o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04), dospel
k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie
sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch neumožnilo účinnú ochranu základného práva
sťažovateľky priznaného jej podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jej
sťažnosť odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.
Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby
po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci v prípade
zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu dochádza k zbytočným prieťahom,
predložila ústavnému súdu novú sťažnosť (obdobne I. ÚS 182/2010).
V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby sa ústavný súd
zaoberal ďalšími požiadavkami v nej uvedenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. apríla 2015