Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 303/2015
PDF · 404.97 KB
No categories available
II. ÚS 303/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Richardom Kovalčíkom, Advokátska kancelária,
Rázusova 1, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.
11 C 193/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 193/2010 (ďalej len „napadnuté konanie“).
V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol:
«Sťažovateľ je účastníkom konania o zaplatenie 6.784,90 € s prísl., ktoré je toho času
vedené pred Okresným súdom Košice I (ďalej len „porušovateľ“) pod sp. zn.
11 C/193/2010, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako navrhovateľ.
Aj napriek skutočnosti, že sťažovateľ doručil porušovateľovi návrh na vydanie
platobného rozkazu, t.j. návrh na začatie konania ešte dňa 06.04.2010, vec nie je
do dnešného dňa ešte stále právoplatne ukončená. O veci dokonca nebolo rozhodnuté ešte
ani na prvom stupni...
Vzhľadom na skutočnosť, že od začatia konania (06. 04.2010) až po súčasnosť
uplynulo takmer päť rokov a vo veci nebolo ešte stále rozhodnuté, sťažovateľ má za to, že
neefektívnym postupom porušovateľa dochádza k porušeniu základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa či. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ktorým je Slovenská republika viazaná, nakoľko porušovatelia nepostupujú vo veci ústavne
konformným spôsobom...
... postup porušovateľa pri prejednávaní veci vedenej pod sp. zn. 11C/193/2010 je
nutné považovať za neefektívny, dochádza ním k zjavným, zbytočným a ničím
neodôvodneným prieťahom v konaní a v konečnom dôsledku tak aj k porušeniu zásady
zákazu denegatio iustitiae (odopretie spravodlivosti).
Denegatio iustitiae je protiústavný stav, kedy súd svojvoľne alebo príliš formalisticky
odmietne konať alebo vo veci koná, avšak nie účinne, čím účastníkovi výrazne sťaží alebo až
znemožní ochranu jeho subjektívnych práv...
Okrem vyššie uvedeného považuje sťažovateľ za potrebné zdôrazniť, že článok 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne
konania a ktorý, pokiaľ ide o oblasť občianskeho súdneho konania, vyjadruje predovšetkým
záujem na tom, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis, II. ÚS 26/95), pretože jeho
2
predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu
spravodlivosti. ...
Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné konštatovať, že konanie vedené
porušovateľa pod sp. zn. 11C/193/2010 je bez akejkoľvek pochybnosti poznamenané
zjavnými, zbytočnými a ničím neodôvodnenými prieťahmi ako celok, čo predstavuje
porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika
viazaná.
V nadväznosti na ustálenú prax Európskeho súdu pre ľudské práva, má sťažovateľ
za to, že nakoľko podanie ústavnej sťažnosti nemôže byť podmienené podaním sťažnosti pre
prieťahy konania predsedovi dotknutého súdu, nebol povinný postupovať v zmysle ust. § 62
a nasl. zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
V tejto súvislosti sťažovateľ považuje za potrebné poukázať predovšetkým
na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zo dňa 12.06.2012, a to
rozsudky vo veci Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike a Komanický proti
Slovenskej republike, v ktorých ESĽP odmietol prax Ústavného súdu Slovenskej republiky
podmieňujúcu podanie ústavnej sťažnosti na prieťahy v konaní predchádzajúcou sťažnosťou
predsedovi súdu.
V oboch vyššie uvedených prípadoch sťažovatelia namietali neprimeranú dĺžku
konaní, ktorých boli účastníkmi. ESĽP oboma rozsudkami konštatoval porušenie práva
sťažovateľov na prejednanie ich veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tiež konštatoval, že vo vzťahu
k ich sťažnosti na dĺžku napadnutých konaní nemali k dispozícii účinný prostriedok nápravy
podľa článku 13 Dohovoru a priznal im finančné zadosťučinenie.
V oboch prípadoch sa sťažovatelia obrátili aj na Ústavný súd Slovenskej republiky
so sťažnosťou podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej
republiky odmietol sťažnosť sťažovateľa Komanického s odôvodnením, že sťažovateľ sa pred
podaním ústavnej sťažnosti neobrátil so sťažnosťou na prieťahy v konaní na predsedu
dotknutého súdu. V odôvodnení uznesenia o odmietnutí sťažnosti sťažovateľov Ištvánovcov
3
Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na to, že pred podaním ústavnej sťažnosti využili
sťažnosť na prieťahy predsedovi dotknutého súdu len formálne, keďže krátko na to podali aj
ústavnú sťažnosť. Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky tak údajne neposkytli
dotknutému okresnému súdu dostatočný priestor na prijatie potrebných opatrení.
ESĽP vo vyššie uvedených rozsudkoch zo dňa 12. júna uviedol, že prax Ústavného
súdu Slovenskej republiky bola sčasti nekonzistentná, keď poukázal na to, že v iných
podobných prípadoch Ústavný súd Slovenskej republiky posúdil podanú ústavnú sťažnosť
sťažovateľov aj napriek tomu, že nesplnili podmienku podania sťažnosti na prieťahy
predsedovi dotknutého súdu. V prípade Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike v tejto
súvislosti konkrétne uviedol, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní dotknutému
predsedovi súdu podľa zákona o štátnej správe súdov, ktorá bola porovnateľná so súčasnou
sťažnosťou podľa zákona o súdoch nepovažoval za účinný prostriedok nápravy, a že pri
preskúmavaní sťažnosti na dĺžku konania, predseda dotknutého súdu viac koná z pozície
manažéra ako z pozície súdnej kompetencie. ESĽP ďalej uviedol, že aby bol prostriedok
považovaný za „účinný“ na účely Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
musí umožniť predísť namietanému porušeniu alebo jeho pokračovaniu, alebo poskytnúť
primeranú nápravu za akékoľvek porušenie, k akému došlo. Podľa ESĽP pozícia
sťažovateľov, pokiaľ ide o vyčerpanie prostriedkov nápravy na Ústavnom súde Slovenskej
republiky, závisela na množstve faktorov bez spoľahlivého návodu a predvídateľného
výsledku, čo nemôže byť považované za zlučiteľné s princípom právnej istoty, nakoľko
existovali nezrovnalosti v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky...
V praxi to znamená, že Ústavný súd Slovenskej republiky nesmie podmieňovať
prijatie ústavnej sťažnosti predchádzajúcou sťažnosťou predsedovi dotknutého súdu.
S poukazom na vyššie uvedené rozsudky ESĽP je bez akejkoľvek pochybnosti zrejmé,
že podanie ústavnej sťažnosti nemôže byť podmienené predchádzajúcou sťažnosťou
predsedovi dotknutého všeobecného súdu. Je nutné si totiž uvedomiť, že sťažnosť
adresovanú predsedovi dotknutého súdu nie je možné vonkoncom posudzovať ako účinný
prostriedok nápravy, nakoľko predseda dotknutého súdu nemá v predmetnej veci súdnu
kompetenciu, resp. nie je oprávnený akokoľvek zasahovať, prípadne iným spôsobom vplývať
na postup a rozhodovanie zákonného sudcu. ...
4
Sťažovateľ tak poukazujúc na vyššie uvedené úplne stratil dôveru, že v prípade
akéhokoľvek porušenia práva je tu garancia nápravy zo strany autority, akou by mal byť
súd, že tento bude rozhodovať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a zákonmi, a že
o jeho právnom nároku bude rozhodnuté v primeranej lehote tak, aby bola zabezpečená
jeho právna istota, čo sa však v opisovanom prípade vôbec nestalo.
Keďže je právna istota jedným zo základných atribútov právneho štátu a nakoľko
bola dôvera sťažovateľa v právnu istotu závažným spôsobom narušená, sťažovateľovi tak
vznikla morálna ujma spočívajúca v pocitoch nedôvery v súdny systém a jeho účinnosť.
Sťažovateľ preto žiada, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľovi, ako náhrady vyššie uvedenej
nemajetkovej ujmy, pričom za primerané finančné zadosťučinenie považuje sumu 7.000, €.
Poukazuje pritom na skutočnosť, že od podania návrhu na vydanie platobného rozkazu
zo strany sťažovateľa prešla do dnešného dňa doba takmer päť rokov a vo veci ešte stále
nebolo právoplatne rozhodnuté. Naopak o veci ešte stále rozhoduje len porušovateľ.»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„I. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej
republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná,
neefektívnym postupom Okresného súdu Košice I v konaní sp. zn. 11C/193/2010 porušené
bolo.
II. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Košice I, aby
v konaní sp. zn. 11C/193/2010 bezodkladne konal.
III. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 7.000, €,
ktoré mu je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
IV. Okresný súd Košice I je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania do troch
dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
5
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný
súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 193/2010.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovaného
ustanovenia ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa
6
odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných
osobitného zreteľa.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),
že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ
preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má k dispozícii podľa zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil
z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Podľa ustáleného názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní
v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany
takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj
so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03,
I. ÚS 164/2010). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi
v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
sudcoch“), ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez
zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods.
2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne
aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v
danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku
citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel
zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. V súvislosti s tým ústavný súd
poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,
ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na
7
ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov
prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci
individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,
že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do
úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «nakoľko podanie ústavnej sťažnosti nemôže byť
podmienené podaním sťažnosti pre prieťahy konania predsedovi dotknutého súdu, nebol
povinný postupovať v zmysle ust. § 62 a nasl. zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov.
V tejto súvislosti sťažovateľ považuje za potrebné poukázať predovšetkým
na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zo dňa 12.06.2012, a to
rozsudky vo veci Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike a Komanický proti
Slovenskej republike, v ktorých ESĽP odmietol prax Ústavného súdu Slovenskej republiky
podmieňujúcu podanie ústavnej sťažnosti na prieťahy v konaní predchádzajúcou sťažnosťou
predsedovi súdu.»
Ústavný súd v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa opakovane zdôrazňuje, že
v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. IV. ÚS 26/2012, IV. ÚS 93/2012,
II. ÚS 255/2015) na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona
o súdoch na orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade už netrvá v prípadoch,
keď dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola
už prima facie zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno
podľa jeho názoru bez ďalšieho konštatovať (napadnuté konanie od jeho začiatku
až do podania ústavnej sťažnosti trvalo štyri roky a desať mesiacov). 8
Keďže sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu nepodal
a ani netvrdí, že ju nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto
dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jeho sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom
súde), ústavný súd, opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03,
II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04), dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu
predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch neumožnilo
účinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.
Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby
po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci v prípade
zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu dochádza k zbytočným prieťahom,
predložil ústavnému súdu novú sťažnosť (obdobne I. ÚS 182/2010, II. ÚS 255/2015).
V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby sa ústavný súd
zaoberal ďalšími požiadavkami v nej uvedenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. mája 2015
9