Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 303/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Richardom Kovalčíkom, Advokátska kancelária,

Rázusova 1, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“).

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol:

«Sťažovateľ je účastníkom konania o zaplatenie 6.784,90 € s prísl., ktoré je toho času

vedené pred Okresným súdom Košice I (ďalej len „porušovateľ“) pod sp. zn.

, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako navrhovateľ.

Aj napriek skutočnosti, že sťažovateľ doručil porušovateľovi návrh na vydanie

platobného rozkazu, t.j. návrh na začatie konania ešte dňa 06.04.2010, vec nie je

do dnešného dňa ešte stále právoplatne ukončená. O veci dokonca nebolo rozhodnuté ešte

ani na prvom stupni...

Vzhľadom na skutočnosť, že od začatia konania (06. 04.2010) až po súčasnosť

uplynulo takmer päť rokov a vo veci nebolo ešte stále rozhodnuté, sťažovateľ má za to, že

neefektívnym postupom porušovateľa dochádza k porušeniu základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa či. 48 ods. 2 veta prvá Slovenskej

republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ktorým je Slovenská republika viazaná, nakoľko porušovatelia nepostupujú vo veci ústavne

konformným spôsobom...

... postup porušovateľa pri prejednávaní veci vedenej pod sp. zn. je

nutné považovať za neefektívny, dochádza ním k zjavným, zbytočným a ničím

neodôvodneným prieťahom v konaní a v konečnom dôsledku tak aj k porušeniu zásady

zákazu denegatio iustitiae (odopretie spravodlivosti).

Denegatio iustitiae je protiústavný stav, kedy súd svojvoľne alebo príliš formalisticky

odmietne konať alebo vo veci koná, avšak nie účinne, čím účastníkovi výrazne sťaží alebo až

znemožní ochranu jeho subjektívnych práv...

Okrem vyššie uvedeného považuje sťažovateľ za potrebné zdôrazniť, že článok 48

ods. 2 ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne

konania a ktorý, pokiaľ ide o oblasť občianskeho súdneho konania, vyjadruje predovšetkým

záujem na tom, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis, ), pretože jeho

2

predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu

spravodlivosti. ...

Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné konštatovať, že konanie vedené

porušovateľa pod sp. zn. je bez akejkoľvek pochybnosti poznamenané

zjavnými, zbytočnými a ničím neodôvodnenými prieťahmi ako celok, čo predstavuje

porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa veta prvá a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika

viazaná.

V nadväznosti na ustálenú prax Európskeho súdu pre ľudské práva, má sťažovateľ

za to, že nakoľko podanie ústavnej sťažnosti nemôže byť podmienené podaním sťažnosti pre

prieťahy konania predsedovi dotknutého súdu, nebol povinný postupovať v zmysle ust. § 62

a nasl. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

V tejto súvislosti sťažovateľ považuje za potrebné poukázať predovšetkým

na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zo dňa 12.06.2012, a to

rozsudky vo veci Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike a Komanický proti

Slovenskej republike, v ktorých ESĽP odmietol prax Ústavného súdu Slovenskej republiky

podmieňujúcu podanie ústavnej sťažnosti na prieťahy v konaní predchádzajúcou sťažnosťou

predsedovi súdu.

V oboch vyššie uvedených prípadoch sťažovatelia namietali neprimeranú dĺžku

konaní, ktorých boli účastníkmi. ESĽP oboma rozsudkami konštatoval porušenie práva

sťažovateľov na prejednanie ich veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Tiež konštatoval, že vo vzťahu

k ich sťažnosti na dĺžku napadnutých konaní nemali k dispozícii účinný prostriedok nápravy

podľa článku 13 Dohovoru a priznal im finančné zadosťučinenie.

V oboch prípadoch sa sťažovatelia obrátili aj na Ústavný súd Slovenskej republiky

so sťažnosťou podľa článku 127 . Ústavný súd Slovenskej

republiky odmietol sťažnosť sťažovateľa Komanického s odôvodnením, že sťažovateľ sa pred

podaním ústavnej sťažnosti neobrátil so sťažnosťou na prieťahy v konaní na predsedu

dotknutého súdu. V odôvodnení uznesenia o odmietnutí sťažnosti sťažovateľov Ištvánovcov

3

Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na to, že pred podaním ústavnej sťažnosti využili

sťažnosť na prieťahy predsedovi dotknutého súdu len formálne, keďže krátko na to podali aj

ústavnú sťažnosť. Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky tak údajne neposkytli

dotknutému okresnému súdu dostatočný priestor na prijatie potrebných opatrení.

ESĽP vo vyššie uvedených rozsudkoch zo dňa 12. júna uviedol, že prax Ústavného

súdu Slovenskej republiky bola sčasti nekonzistentná, keď poukázal na to, že v iných

podobných prípadoch Ústavný súd Slovenskej republiky posúdil podanú ústavnú sťažnosť

sťažovateľov aj napriek tomu, že nesplnili podmienku podania sťažnosti na prieťahy

predsedovi dotknutého súdu. V prípade Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike v tejto

súvislosti konkrétne uviedol, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní dotknutému

predsedovi súdu podľa zákona o štátnej správe súdov, ktorá bola porovnateľná so súčasnou

sťažnosťou podľa zákona o súdoch nepovažoval za účinný prostriedok nápravy, a že pri

preskúmavaní sťažnosti na dĺžku konania, predseda dotknutého súdu viac koná z pozície

manažéra ako z pozície súdnej kompetencie. ESĽP ďalej uviedol, že aby bol prostriedok

považovaný za „účinný“ na účely Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

musí umožniť predísť namietanému porušeniu alebo jeho pokračovaniu, alebo poskytnúť

primeranú nápravu za akékoľvek porušenie, k akému došlo. Podľa ESĽP pozícia

sťažovateľov, pokiaľ ide o vyčerpanie prostriedkov nápravy na Ústavnom súde Slovenskej

republiky, závisela na množstve faktorov bez spoľahlivého návodu a predvídateľného

výsledku, čo nemôže byť považované za zlučiteľné s princípom právnej istoty, nakoľko

existovali nezrovnalosti v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky...

V praxi to znamená, že Ústavný súd Slovenskej republiky nesmie podmieňovať

prijatie ústavnej sťažnosti predchádzajúcou sťažnosťou predsedovi dotknutého súdu.

S poukazom na vyššie uvedené rozsudky ESĽP je bez akejkoľvek pochybnosti zrejmé,

že podanie ústavnej sťažnosti nemôže byť podmienené predchádzajúcou sťažnosťou

predsedovi dotknutého všeobecného súdu. Je nutné si totiž uvedomiť, že sťažnosť

adresovanú predsedovi dotknutého súdu nie je možné vonkoncom posudzovať ako účinný

prostriedok nápravy, nakoľko predseda dotknutého súdu nemá v predmetnej veci súdnu

kompetenciu, resp. nie je oprávnený akokoľvek zasahovať, prípadne iným spôsobom vplývať

na postup a rozhodovanie zákonného sudcu. ...

4

Sťažovateľ tak poukazujúc na vyššie uvedené úplne stratil dôveru, že v prípade

akéhokoľvek porušenia práva je tu garancia nápravy zo strany autority, akou by mal byť

súd, že tento bude rozhodovať v súlade s a zákonmi, a že

o jeho právnom nároku bude rozhodnuté v primeranej lehote tak, aby bola zabezpečená

jeho právna istota, čo sa však v opisovanom prípade vôbec nestalo.

Keďže je právna istota jedným zo základných atribútov právneho štátu a nakoľko

bola dôvera sťažovateľa v právnu istotu závažným spôsobom narušená, sťažovateľovi tak

vznikla morálna ujma spočívajúca v pocitoch nedôvery v súdny systém a jeho účinnosť.

Sťažovateľ preto žiada, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľovi, ako náhrady vyššie uvedenej

nemajetkovej ujmy, pričom za primerané finančné zadosťučinenie považuje sumu 7.000, €.

Poukazuje pritom na skutočnosť, že od podania návrhu na vydanie platobného rozkazu

zo strany sťažovateľa prešla do dnešného dňa doba takmer päť rokov a vo veci ešte stále

nebolo právoplatne rozhodnuté. Naopak o veci ešte stále rozhoduje len porušovateľ.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„I. Základné právo sťažovateľa podľa veta prvá Slovenskej

republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná,

neefektívnym postupom Okresného súdu Košice I v konaní sp. zn. porušené

bolo.

II. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Košice I, aby

v konaní sp. zn. bezodkladne konal.

III. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 7.000, €,

ktoré mu je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

IV. Okresný súd Košice I je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania do troch

dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

5

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný

súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podľa sťažnosť podľa nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovaného

ustanovenia ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa

6

odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných

osobitného zreteľa.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. , , ),

že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy

v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav

zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48

ods. 2 (i práva podľa dohovoru), koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ

preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má k dispozícii podľa zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil

z dôvodov hodných osobitného zreteľa ( ).

Podľa ustáleného názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní

v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany

takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj

so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. ,

). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi

v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie o sudcoch a prísediacich a o

zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

sudcoch“), ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez

zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods.

2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne

aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v

danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku

citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel

zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. V súvislosti s tým ústavný súd

poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,

ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na

7

ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov

prípustnosti sťažnosti podľa , a teda podmienkou konania vo veci

individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa teda spočíva okrem iného aj v tom,

že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity

vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do

úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «nakoľko podanie ústavnej sťažnosti nemôže byť

podmienené podaním sťažnosti pre prieťahy konania predsedovi dotknutého súdu, nebol

povinný postupovať v zmysle ust. a nasl. o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov.

V tejto súvislosti sťažovateľ považuje za potrebné poukázať predovšetkým

na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zo dňa 12.06.2012, a to

rozsudky vo veci Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike a Komanický proti

Slovenskej republike, v ktorých ESĽP odmietol prax Ústavného súdu Slovenskej republiky

podmieňujúcu podanie ústavnej sťažnosti na prieťahy v konaní predchádzajúcou sťažnosťou

predsedovi súdu.»

Ústavný súd v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa opakovane zdôrazňuje, že

v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. , ,

) na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona

o súdoch na orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade už netrvá v prípadoch,

keď dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola

už prima facie zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno

podľa jeho názoru bez ďalšieho konštatovať (napadnuté konanie od jeho začiatku

až do podania ústavnej sťažnosti trvalo štyri roky a desať mesiacov). 8

Keďže sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu nepodal

a ani netvrdí, že ju nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto

dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jeho sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom

súde), ústavný súd, opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. ,

, ), dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu

predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch neumožnilo

účinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.

Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci

rozhodnutej v zmysle , a preto nebráni tomu, aby

po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci v prípade

zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu dochádza k zbytočným prieťahom,

predložil ústavnému súdu novú sťažnosť (obdobne , ).

V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby sa ústavný súd

zaoberal ďalšími požiadavkami v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2015

9