Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 214/2014
PDF · 158.65 KB
No categories available
IV. ÚS 214/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť A. V., zastúpenej
advokátkou JUDr. Silviou Sovovou, Diamantová 10, Košice, vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 21/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. V. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra
2013 doručená sťažnosť A. V. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 21/2011 (ďalej aj „namietané konanie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že predmetom namietaného konania je rozhodovanie
o návrhu sťažovateľky doručenom okresnému súdu 25. januára 2011, ktorým sa domáha
vyslovenia neúčinnosti uznesenia schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov domu
na... v... z 11. januára 2011.
Po podaní návrhu na začatie konania si sťažovateľka zvolila právnu zástupkyňu
a 14. februára 2011 doručila okresnému súdu splnomocnenie spolu s návrhom na nariadenie
predbežného opatrenia.
Okresný súd o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia rozhodol uznesením
zo 14. marca 2011 tak, že ho zamietol. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením
zo 16. mája 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Od rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach Okresný súd... neurobil v tejto veci
už vyše dvoch rokov vôbec žiaden úkon s výnimkou toho, že mi prostredníctvom
mojej právnej zástupkyne doručil procesné poučenie o právach účastníka konania, na ktoré
som odpovedala dňa 28. 3. 2012. A to všetko napriek tomu, že som výslovne žiadala
vytýčenie termínu pojednávania prostredníctvom svojej právnej zástupkyne ešte dňa
19. 3. 2012.
O mojom návrhu Okresný súd Košice I teda doposiaľ vôbec nevytýčil termín
pojednávania.
Oficiálnu sťažnosť predsedovi Okresného súdu Košice I som nepodávala, nakoľko
mám za to, že by sa tým nič nezmenilo a v konečnom dôsledku s prihliadnutím na ostatnú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, takýto zbytočný administratívny úkon ani nie
je pre podanie ústavnej sťažnosti potrebný.
Vlastník (spoluvlastník) bytu č. 1 v dome... D. si svoj domnelý nárok na zaplatenie
čiastky 5 352,90 Eur voči mne v zmysle mnou napadnutého uznesenia schôdze vlastníkov
bytov a nebytových priestorov zo dňa 11. 1. 2011 uplatňuje v občianskom súdnom konaní
vedenom na Okresnom súde Košice II pod č. k. 19 C/119/2011. Samozrejme, že sa snažím
uplatňovať si svoje procesné práva.
Na rozdiel od môjho návrhu, o návrhu protistrany súd začal konať rýchlo. Návrh
zo strany M. D. bol podaný dňa 13. 9. 2011, do dnešného dňa bolo vytýčených
5 pojednávaní vo veci.
Javí sa mi, že súdy v tomto prípade účelovo nekonajú o mojom návrhu a naopak,
rýchlo sa koná o návrhu D. voči mne, hoci tieto dve konania spolu súvisia. Pripadá mi to
tak, akoby reálny výkon súdnej moci v Slovenskej republike spočíval vtom, ako si určitý
privilegovaný jednotlivec, alebo skupina ľudí rozhodovanie objedná. Inak si priepastný
rozdiel v prístupe súdov neviem vysvetliť. Mám za to, že ako navrhovateľka som vôbec
nijako nespôsobila prieťahy v konaní. Nečinnosť Okresného súdu Košice I s vykonaním
akéhokoľvek úkonu po dobu približne dva a pol roka je ničím neospravedlniteľná.“
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľky... v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a... v čl. 6
ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice I vo veci sp. zn. 10 C/ 21/2011 porušené bolo.
... prikazuje, aby Okresný súd Košice I konal vo veci vedenej na Okresnom súde
Košice I sp. zn. 10 C/21/2011 bez prieťahov.
... zakazuje Okresnému súdu Košice-okolie pokračovať v porušovaní namietaných
práv sťažovateľky.
... priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 7 000.- Eur.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania.“
Primerané finančné zadosťučinenie navrhuje sťažovateľka priznať vzhľadom
na „neospravedlniteľnú a nezdôvodniteľnú nečinnosť súdu“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb je založená na princípe subsidiarity.
Zmysel a účel tohto princípu je založený na tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa
povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov
verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
V súvislosti s už uvedeným ústavný súd poukazuje na to, že vyčerpanie opravných
prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľke na ochranu
jej základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnená podľa
osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd
pred ústavným súdom.
Účinným právnym prostriedkom nápravy v súvislosti s námietkou zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní je podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu
(napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04) aj sťažnosť adresovaná predsedovi okresného súdu
podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).
Zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti
je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého
odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný
na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch
„Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme
a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí
za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),
že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil dovtedajší protiprávny
stav zapríčinený neprerokovaním veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto
o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
prípadne práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v zásade koná iba za predpokladu,
ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny prostriedok, ktorý mal k dispozícii
podľa zákona o súdoch, alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných
osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sťažnosť na prieťahy v namietanom konaní
u predsedu okresného súdu neuplatnila z dôvodu, že „by sa tým nič nezmenilo a v
konečnom dôsledku s prihliadnutím na ostatnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva, takýto zbytočný administratívny úkon ani nie je pre podanie ústavnej sťažnosti
potrebný“.
V uvedenej súvislosti poukazuje taktiež na dva rozsudky Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 12. júna 2012 (Ištván, Ištvánová proti Slovenskej
republike a Komanický proti Slovenskej republike), keď v obidvoch veciach z rozsudkov
ESĽP podľa sťažovateľky možno vyvodiť záver, že ústavný súd „nesmie podmieňovať
prijatie tejto ústavnej sťažnosti predchádzajúcou sťažnosťou predsedovi dotknutého súdu“.
Ústavný súd konštatuje, že tieto argumenty nemôže akceptovať, pretože uvedené
rozhodnutia ESĽP sa týkali konaní, ktorých dĺžka bola v prvom prípade takmer 6 a pol roka
a v druhom prípade bola viac ako 11 rokov, na rozdiel od napadnutého konania, ktoré
od jeho začiatku až do podania sťažnosti ústavnému súdu trvá dva roky a desať mesiacov.
Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre (napr. IV. ÚS 26/2012,
IV. ÚS 93/2012) na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona
o súdoch na orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade už netrvá v prípadoch,
keď dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola
už prima facie zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno
podľa jeho názoru bez ďalšieho konštatovať.
Sťažovateľka bola v konaní pred krajským súdom kvalifikovane právne zastúpená,
avšak sťažnosť na prieťahy podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy
krajského súdu neuplatnila. Vzhľadom na to, že ústavný súd z obsahu sťažnosti nezistil,
že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde došlo zo strany sťažovateľky z dôvodov hodných osobitného zreteľa, sťažnosť
odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu,
aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. apríla 2014