Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 152/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou ,

, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2

a 3 a v spojení s Slovenskej

republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod a jeho

rozsudkom z 27. novembra 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 4. júla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2013

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47

ods. 2 a 3 a (ďalej len „“) v spojení

s postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. novembra 2012

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 4. júla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou

krajskému súdu domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Finančného

riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“)

č. 1020506/1/1074094/2012/5048 r z 13. júla 2012, ktorým potvrdil dodatočný platobný

výmer správcu dane – Daňového úradu Trenčín (ďalej aj „správca dane“)

č. 9311301/1/616409/2012 z 26. marca 2012, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. a) bodu 1

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,“)

vyrubil sťažovateľovi rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2008 v sume

9 088,39 €.

Podstatou žaloby sťažovateľa bolo „namietanie nesprávnosti rozhodnutia

Finančného riaditeľstva SR, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, a to jednak

z nesprávneho právneho posúdenia veci, z nesprávne zisteného skutkového stavu, ako aj

z nesprávneho hodnotenia vykonaného dokazovania. Súčasne sťažovateľ uvádzal, že vo veci

bolo možné zabezpečiť ďalšie dôkazy, rozhodujúce pre správne rozhodnutie, čo však

správny orgán neuskutočnil. Uvádzal..., že žalovaný svojim rozhodnutím a procesným

postupom ukrátil žalobcu na jeho právach, namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia

správcu dane pre absenciu dôvodov, ktoré viedli k jeho vydaniu, tak vo formálnej rovine ale

v rovine materiálnej, odôvodnenie nespĺňalo požiadavku riadneho odôvodnenia po stránke

materiálnej a vysporiadanie sa so zadováženými dôkazmi a tvrdeniami daňového

subjektu.“.

Predmetom daňového konania bola kontrola oprávnenosti odpočtu DPH, ktorému

predchádzala daňová kontrola DPH za obdobie l. štvrťrok ̶4. štvrťrok 2008. Na základe

výsledkov daňovej kontroly a protokolu bol vydaný 26. marca 2012 dodatočný platobný

výmer č. 9311301/1/616409/2012, ktorým bol sťažovateľovi vyrubený rozdiel DPH

za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2008 v sume 9 088,39 €.

Z odôvodnenia tohto dodatočného platobného výmeru vyplynulo, že sťažovateľ ako

daňový subjekt nepreukázal správcovi dane dodanie tovarov a služieb spoločnosťou GORS,

s. r. o., uvedených a deklarovaných predmetnými faktúrami a daňový úrad predmetné

doklady považoval za nevierohodné.

V odvolacom konaní sťažovateľ argumentoval predovšetkým tým, že z odôvodnenia

predmetného platobného výmeru a z protokolu nevyplynul jediný dôkaz vykonaný vo veci,

ktorý by spochybnil reálnosť skutočného dodania tovarov a služieb, reálnosť vykonaných

činností. Túto skutočnosť správca dane odôvodňoval iba nepredložením účtovníctva

spoločnosťou GORS, s. r. o. Z vykonávaného dokazovania vyplýva, že sťažovateľ ako

daňový subjekt bol vyzývaný správcom dane na predloženie dôkazov k reálnosti

uskutočnenia predmetných zdaniteľných obchodov. Správca dane však, naopak, nebral

do úvahy a nevysporiadal sa dostatočne s tvrdeniami, ktoré svedčili v prospech daňového

subjektu. (napr. účtovníctvom, daňovými dokladmi, dodacími listami, ako aj výpoveďami

vtedajšieho konateľa spoločnosti GORS, s. r. o. Miloša Gonu, prečo týmto tvrdeniam

neuveril, a výpoveď svedkov a , ktorí prakticky

výpoveď sťažovateľa potvrdzovali, nebral do úvahy). Zároveň sťažovateľ uvádzal,

že finančné riaditeľstvo vo svojom odôvodnení uvádzalo, prečo došlo k pochybnostiam

o tom, kto bol skutočným dodávateľom tovaru pre sťažovateľa, čo z hľadiska

prvostupňového rozhodnutia boli nové skutočnosti a dôvody, prečo správca dane považoval

daňové doklady a dodávku materiálu spol. GORS, s. r. o., za spochybnené a nepreukázané.

Spochybnením dodávateľa tovaru bolo predloženie správcovi dane príjmových

pokladničných dokladov od spoločnosti Z+M INVESTMENT, s. r. o., ktoré preukazovali

úhradu faktúry v sume, ktorá bola zhodná so sumou na príjmovom pokladničnom doklade

od spoločnosti GORS, s. r. o.

Vo svojom odôvodnení sťažovateľ namietal, že o príjmových dokladoch spoločnosti

Z+M INVESTMENT, s. r. o., ako o prakticky rozhodujúcich dôkazoch, z ktorých daňový

úrad vychádzal, niet ani zmienky ani v protokole o výsledku z daňovej kontroly týkajúcej sa

DPH z 23. novembra 2011, a tieto dôvody neboli spomenuté ani v dodatočnom platobnom

výmere z 26. marca 2012. Daňový subjekt tak podľa sťažovateľa nemal žiadnu reálnu

možnosť vyjadriť sa v súvislosti s odpočtom DPH k tejto skutočnosti, nemal možnosť

navrhovať na ten účel dôkazy, a nemal tak možnosť urobiť ani v odvolacom konaní voči

rozhodnutiu správcu dane. V konečnom dôsledku o túto skutočnosť oprel svoje rozhodnutie

aj krajský súd bez toho, aby sa zaoberal dostatočne konaním, ktoré mu predchádzalo.

Ďalej sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

uviedol, že „sťažovateľ mal možnosť sa k týmto skutočnostiam vyjadriť v daňovej kontrole

týkajúcej sa dani z príjmov, čo preukazuje, že daňový subjekt o tejto skutočnosti vedel.

Rovnako Najvyšší súd SR skonštatoval, že aj keď sporné faktúry spol. GORS, s. r. o.

obsahujú po formálnej stránke všetky predpísané náležitosti, pre daňové účely musia byť

na nich deklarované skutočnosti aj preukázané inými dôkazmi, čo v tomto prípade

absentuje. Nakoľko došlo k pochybnostiam v preverovaných prípadoch ohľadom vecnej

súvislosti dodania a použitia tovarov a služieb, ako aj či boli dodania tovaru reálne

uskutočnené osobou uvedenou na dokladoch, a daňový subjekt nepreukázal žiadne ďalšie

dôkazy na podporu svojich tvrdení, uviedol, že postup správnych orgánov ako aj krajského

súdu bol v súlade so zákonom.“.

Vo svojich odvolaniach sťažovateľ uvádzal, že „do spisu... predložil riadne účtovné,

doklady, a to nielen predmetné faktúry, ale tiež pokladničné doklady a dodacie listy, daňový

úrad mal k dispozícii celé účtovníctvo za rok 2008.

Namietané a spochybňované pokladničné príjmové doklady spol.

Z+M INVESTMENT, s. r. o. neboli nikdy súčasťou účtovníctva žalobcu, zaúčtovanie

dokladov spol. GORS, s. r. o. potvrdila nielen účtovníčka , dodanie

tovaru aj konateľ spol. GORS, s. r. o. Miloš Gono. Príjmové pokladničné doklady spol.

Z+M INEVESTMENT, s. r. o. súčasťou účtovníctva nikdy neboli a ak ich daňový úrad spolu

s dokladmi našiel, mohol ich predložiť prakticky ktokoľvek. Pokiaľ táto skutočnosť nie je ani

v protokole o daňovej kontrole, vznikajú naopak pochybnosti, kedy tieto doklady daňový

orgán získal a akým spôsobom.“.

V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ na to, že najvyšší súd „na str. 10 svojho

odôvodnenia nesprávne konštatoval skutkový stav, keď uviedol, že k výmene daňových

dokladov v účtovníctve od dodávateľa Z+M Investment, s. r. o. za daňové doklady

od spoločnosti GORS, s. r. o. došlo a pri uskutočnení a ukončení daňovej kontroly dane

z príjmu za rok 2008. Takéto ustálenie skutkového stavu nemá oporu vo vykonanom

dokazovaní, keďže naopak, sťažovateľ ako aj ostatní svedkovia nikdy neuvádzali, že by

účtovné doklady spoločnosti Z+M Investment, s. r. o. boli niekedy súčasťou účtovníctva.

Z dôkazov predložených a vykonaných v kontrolnom konaní k DPH vyplývala

reálnosť predmetných obchodov, sťažovateľ sa podrobne k jednotlivým faktúram vyjadril,

pričom uviedol presne miesto, kde bol tovar dodaný, kde sa výrobky z neho nachádzajú, kde

boli spracovane, dodané, príp. kde bol tovar zabudovaný. Navrhovanú ohliadku, objektu –

Penziónu nachádzajúceho sa v Beckovskej Vieske s. č. 620 daňový úrad odmietol vykonať,

keďže nepopieral reálnosť toho, že sťažovateľ tovar kúpil, dokonca že ho zaplatil a odviedol

si svoju daňovú povinnosť, ale daňový subjekt nepreukázal, že prijatie dodávky bolo

od spol. GORS, s. r. o.“

Sťažovateľ sa bránil tým, že „v súlade s Z. z o DPH

mal faktúru od platiteľa, riadne vyhotovenú podľa § 71, neboli zistené žiadne nedostatky.

Súčasne mal daň uvedenú vo svojich záznamoch podľa S 70, riadne viedol účtovníctvo, mal

k tovaru dodacie listy. Okrem toho reálnosť týchto tvrdení bola preukázaná výpoveďami

svedkov, výpoveďami samotného konateľa spol. GORS, s. r. o. Miloša Gona, ktorý mal tento

tovar dodať. Všetky dôkazy, ktoré predpokladá zákon o DPH, ktoré predpokladajú predpisy

o účtovníctve, boli riadne doložené. Žiaden iný doklad, ktorý by mohol predložiť sťažovateľ,

by nemohol potvrdiť nič o tom, že predmetný tovar dodala skutočne spol. GORS, s. r. o.,

a taktiež ani súd, ani správca dane, neuviedli žiaden relevantný dôkaz, ktorý by pre nich bol

dostatočným dôkazom o tom, že dodávky uskutočnila spol. GORS, s. r. o., s výnimkou

účtovníctva tejto spoločnosti.“

Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd, ako aj krajský súd porušili základné práva

sťažovateľa podľa a 2 , a 3 a v spojení s

ods. 4 z toho dôvodu, že sa „neriadil ústavne konformným výkladom“ príslušných

právnych predpisov, ktoré vykladali v neprospech sťažovateľa, na úkor ochrany jeho

základných práv a slobôd, pričom pri svojom výklade uprednostnili fiskálny záujem štátu.

Súčasne došlo k porušeniu zásady zákonnosti a rovnosti účastníkov konania.“.

Ďalej sťažovateľ cituje zo o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov (ďalej len ,,“), konkrétne týkajúci sa

dokazovania, a konštatuje, že je zrejmé, že „dokazovanie je veľmi dôležitou súčasťou

daňovej kontroly, tvorí jej podstatnú časť, a toto by malo byť obsiahnuté v Protokole

o daňovej kontrole. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí síce spomína protokol o vykonaní

daňovej kontroly, o ktoré opiera svoje rozhodnutie, avšak táto kontrola sa týkala dane

z príjmu fyzických osôb.

Proces vypracovania a prerokovania protokolu, ktorý smeruje k ukončeniu daňovej

kontroly, upravuje § 15 ZSDP. Keď poverený zamestnanec správcu dane skontroluje to, čo

si vymedzil v oznámení o začatí daňovej kontroly, tak vypracuje o svojich zisteniach

písomný protokol. Tento protokol musí mať zákonom stanovené náležitosti podľa § 15

ods. 11 ZSDP a musia v ňom byť obsiahnuté všetky kontrolné zistenia, pretože je podkladom

pre vydanie platobného výmeru resp. dodatočného platobného výmeru. Predmetné

rozhodnutie daňového orgánu v zmysle zásady zákonnosti musí vychádzať zo zákonne

uskutočnenej daňovej kontroly, ktorej súčasťou je protokol. Tento možno do skončenia

daňovej kontroly dopĺňať a meniť jeho obsah, a to aj vo forme dodatku, následne zákon

stanovuje, akým spôsobom daňový subjekt je o výsledku kontroly upovedomený, ako aj

možnosť daňového subjektu vyjadriť sa k výsledkom kontroly. Iba na podklade protokolu

o daňovej kontrole a jeho záverov možno vydať následne rozhodnutie, pokiaľ má byť

dodržaná zákonnosť a procesný postup.“.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd správne cituje a konštatuje ustanovenia právnych

predpisov, avšak tieto podľa jeho názoru „nevykladá v súlade s SR ani

s materiálnou podstatou týchto právnych predpisov. Správne orgány, ako aj súdy síce

správne znenie právnych predpisov konštatujú, avšak ich výklad je jednostranne na úkor

daňového subjektu.“.

Hoci je podľa sťažovateľa pravdou, že dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt, nie

je však výlučne na jeho pleciach. Túto klauzulu totiž nemožno podľa jeho názoru

„interpretovať izolovane. Platná súdna judikatúra Najvyššieho súdu SR túto skutočnosť

potvrdzuje. Konkrétne poukazujem na judikát NS SR č. zo dňa 07. 10. 2010, kde

v obdobnej vecí Najvyšší súd SR vyjadril stanovisko, že dôkazná povinnosť daňového

subjektu nie je absolútna, a ani z ustanovení § 49 ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/

nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce

sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Uvedený judikát vychádzal tiež

z rozsudku Súdneho dvora EÚ C 354/03, C 355/03, C 484/03, ako aj z rozhodnutia

Najvyššieho správneho súdu ČR , v zmysle ktorého dôkazné bremeno

nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýchkoľvek

skutočností, teda i tých, ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt. Súčasne

podporne poukazujeme i na rozhodnutie NS SR č. zo dňa 09. 10. 2008,

v zmysle ktorého, ak majú správne orgány pochybnosti o uskutočnenom obchode, avšak iba

pochybnosti, podozrenie, tieto sami osebe nie sú spôsobilé vyvrátiť dôkaznú situáciu,

a v prípade pochybností je na strane správcu dane, aby preukázal žalobcovi opak.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že „Súdy vo svojich odôvodneniach poukazovali iba

na skutočnosti svedčiace v neprospech žalobcu a naopak, dôkazy vykonané v prospech

sťažovateľa boli odsunuté ako dôkazy s menšou dôkaznou hodnotou. Hoci jednoznačne

výpovede svedkov potvrdzovali rozhodujúce skutočnosti, súdy neuviedli, prečo týmto

dôkazom neuverili, resp. ich nebrali do úvahy.“.

Ďalej sťažovateľ uvádza, že „súdy uviedli, že pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok

na odpočítanie dane dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné

plnenia boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre. Svoje rozhodnutie

odôvodnili predovšetkým tým, že v účtovníctve sa nachádzali príjmové pokladničné doklady

Z+M INVESTMENT, s. r. o., a žalobca nevedel uviesť, prečo boli tieto doklady vystavované,

čo malo vzbudiť pochybnosti o reálnosti obchodov. Ak sťažovateľ ako daňový subjekt musí

vedieť a byť schopný preukázať svoje tvrdenie o prijatí dodávky od menovaného dodávateľa,

nie je zrejmé, prečo za toto preukázanie okrem účtovných dokladov, vyjadrení svedkov,

nepovažuje súd za vierohodné aj vyjadrenie samotného konateľa predmetného

dodávateľa.“.

Na jednej strane súdy podľa sťažovateľa «nepovažujú účtovný doklad za doklad,

ktorý by bol sám o sebe hodnoverným dôkazom, pre daňové účely majú byť tieto dôkazy

preukázateľné inými dôkazmi. Na strane druhej však tzv. príjmový doklad spol. Z+M

INVESTMENT, s. r. o., ktorý nikdy zaúčtovaný nebo, má byť dokladom ktorý vyvracia

v celosti ostatné dôkazy v prospech sťažovateľa. Nič z dôkazov svedčiacich v prospech

sťažovateľa pre daňové orgány ani súdy nebolo dostatočné, naopak, príjmový doklad, ktorý

nie je ani zrejmé, kto kedy predložil a vystavil, ktorý sám o sebe nemá žiadnu dôkaznú

hodnotu, bol považovaný „nad“ všetky ostatné dôkazy, čo je v rozpore so zásadou

zákonnosti, rovnosti, ako aj so zásadou zistenia materiálnej pravdy. Tieto doklady nikdy

neboli súčasťou účtovníctva, boli len vyplnenými predtlačenými formulármi, ktoré nikdy

neslúžili ako skutočné daňové doklady.

Súdy uviedli, že daňové orgány nevyžadovali od žalobcu účtovné doklady dodávateľa

a neprenášali na neho zodpovednosť za účtovníctvo tretieho subjektu, nikde však niet

zmienky o tom, aký iný dôkaz mal, resp. mohol žalobca predložiť, ktorý by bol považovaný

za dostatočný. Naopak, ak mal daňový úrad pochybnosti o dôkazoch predložených

sťažovateľom, mal tieto pochybnosti preukázať, príp. vykonať dokazovanie v naznačenom

smere (napr. vypočutím konateľa spol. Z+M INVESTMENT, s. r. o.)».

Sťažovateľ konštatuje, že hoci v daňovom konaní dôkazné bremeno je na daňovom

subjekte, za dôkaz však môžu slúžiť „akékoľvek iné dôkazné prostriedky, získané v daňovom

konaní. Súhlasíme s tvrdením, že samotná faktúra nie je bez ďalšieho dôkazom o tom, že

určité plnenie bolo uskutočnené. V tomto konkrétnom prípade však existujú vyjadrenia

svedkov^ dodacie listy, príjmové doklady, ako aj skutočne existujúci reálny výsledok

predmetných obchodov a služieb v podobe Penziónu v Beckovskej Vieske..., ktoré

potvrdzujú všetky skutočnosti y predmetných faktúrach.

Pokiaľ súdy vo svojom rozhodnutí vyjadril záver, že sťažovateľ neuniesol dôkazné

bremeno a nepreukázal nielen vecnú súvislosť dodania a použitia tovarov a služieb, ale tiež

to, že dodania tovaru boli skutočne uskutočnené osobou uvedenou na predložených

dokladoch, je na mieste skutočne sa konkrétne zaoberať tým, čo vlastne by bolo považované

za dostatočné preukázanie a čo skutočne reálne mohol, resp. v zmysle svojich povinností

mal sťažovateľ ako dôkaz uchovávať. Ako možno od daňového subjektu s odstupom 3 rokov

vyžadovať preukázanie skutočností podkladmi, ktoré nemá v zmysle žiadneho právneho

predpisu povinnosť uchovávať, spracovávať, požadovať.“.

Na základe uvedené je preto sťažovateľ toho názoru, že „použitý výklad § 29 ods. 8 je

v tomto konkrétnom prípade skutočne v rozpore s SR a platnými medzinárodnými

dokumentmi“, ako aj «so základnými zásadami daňového konania, v ktorom sa síce na

jednej strane chránia záujmy štátu a obcí, ale na druhej strane sa „dbá... na zachovanie

práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na

daňovom konaní“ (§ 2 ods. 1 zákona o správe daní). Z judikatúry Ústavného súdu SR

taktiež vyplýva, že hoci špecifiká súdnych či administratívnych konaní, či ich konkrétnych

súčastí sa môžu prejaviť aj v obmedzení základných práv a slobôd ich účastníkov, limity

takýchto obmedzení aj v takýchto prípadoch predstavuje , v súlade s

ktorým treba pri obmedzovaní základných práv a slobôd dbať na ich podstatu a zmysel.

Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený ciel.

Keďže cieľom každého konania musí byť snaha zistiť objektívnu pravdu, nie je možné

pochybnosti a znovu iba pochybnosti vykladať na ťarchu daňového subjektu, a naopak

v prospech štátu, ktorý nadobudol iba pochybnosť na základe „dôkazu“, ktorý v obdobnom

prípade ( ak by daňový subjekt predložil iba príjmový doklad bez faktúry, dodacieho listu )

by nepovažoval za dostatočný.».

Výklad musí podľa sťažovateľa smerovať

k „rozloženiu dôkazného bremena, nakoľko dôkazné bremeno daňového subjektu nie je

absolútne a nemožno ho ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých resp.

akýchkoľvek skutočností, teda i tých ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný

subjekt“.

Nie je možné podľa názoru sťažovateľa „dokazovanie zo strany daňového subjektu

v smere, že dodávku tovaru a služieb neuskutočnil iný dodávateľ (Z+M INVESTMENT,

s. r. o.), ak túto dodávku uskutočnila spol. GORS, s. r. o. . Potom nemožno vykonávať

dokazovanie negatívnym spôsobom, pretože daňový subjekt môže disponovať daňovými

dokladmi, dodacími listami iba o tom, ktorý subjekt dodávku uskutočnil. Ak spol. GORS,

s. r. o, nepredložila účtovníctvo, nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú

núdzu. Je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré daňový subjekt štandardne uchováva

o existencii zdaniteľného plnenia od následného forenzného dokazovania a preto, ak daňový

subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou obsahujúcou všetky náležitosti

vyžadované platnou právnou úpravou od určitého dodávateľa, vyčerpal tento vlastné

dôkazné bremeno a na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali

u dodávateľa a odberateľa znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane.

Pokiaľ má výklad najvyššieho súdu garantovať zákonnosť daňového konania,

t. j. zabezpečiť, aby tak daňové subjekty, ako aj správcovia dane postupovali striktne

v súlade s príslušnými predpismi, túto možno zabezpečiť aj prostredníctvom takého výkladu

daňových predpisov, ktorý zabezpečí rovnosť účastníkov, rovnosť a nestrannosť hodnotenia

dôkazov.“.

V závere sťažnosti sťažovateľ zopakoval, že v jeho prípade nebola spochybnená

materiálna existencia tovaru ani jeho faktické dodanie, „avšak správca dane a súdy

nesprávne posúdili rozloženie dôkazného bremena, keď svoje pochybnosti v celom rozsahu

preniesli na ťarchu sťažovateľa ako daňového subjektu v zmysle § 29 ods. 8 ZSDP. Voľba

druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba objasniť. Objasnenie všetkých

otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností nemožno totiž podsunúť iba pod dôkaznú

povinnosť daňového subjektu. Pokiaľ iné subjekty vystavujú fiktívne faktúry a dopúšťajú sa

podvodného konania, nesmie táto skutočnosť byť vykladaná na ťarchu daňového subjektu,

ktorý v danom prípade nemá vedomosť o takýchto obchodoch.“.

Sťažovateľ taktiež vo svojej sťažnosti poukazuje na právo Európskej únie, konkrétne

na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie „Optigen Ltd (C 354/03), Fulcrum

Electronics Ltd C 353/03) a Bond House Systems Ltd (C 484/03)“, v ktorom súd

konštatoval, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe u osôb povinných k dani,

ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu alebo ak ich

plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, keď tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli

alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopreté.

V rozhodnutí vo veci „Kittel (C 439/04) bola táto zásada spresnená tak, že vo vzťahu

k nedbanlivosti a úmyslu je Európsky súdny dvor tohto názoru, že osobe povinnej k dani,

ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na plnení,

ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dane z pridanej hodnoty, môže byť uplatnenie

nároku na odpočet dane odopreté“.

Súčasne sťažovateľ podporne poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Českej

republiky (sp. zn. ).

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,

že napadnutými rozhodnutiami krajského súdu (ako aj jeho vydaniu predchádzajúcim

postupom) a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a 2, a 3 a , aby napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie, a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a 2 , základného práva na rovnosť účastníkov konania

podľa a 3 , základného práva na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom

podľa napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu, ako aj

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

1. Ústavný súd konštatuje, že preskúmaniu napadnutého postupu a rozsudku

krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu označených práv bráni

princíp subsidiarity vyjadrený v , z ktorého vyplýva, že každá fyzická

osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí

požiadať o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý

pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne , ,

, ). Takýmto súdom bol vo vzťahu ku krajskému súdu najvyšší

súd, ktorý na základe odvolania sťažovateľa napadnutý rozsudok potvrdil. Z uvedeného

dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažovateľ v sťažnosti vyjadruje svoje výhrady voči napadnutému rozsudku

najvyššieho súdu, ktorým podľa jeho názoru došlo k neprípustnému zásahu do jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 , ako aj základných práv podľa

a 3 a .

Podstatou sťažnosti je predovšetkým nesúhlas sťažovateľa s výkladom a aplikáciou

ustanovení v súvislosti s rozsahom uplatnenia

dôkazného bremena na strane sťažovateľa (daňovníka), ktorý považuje za spôsobujúcim

arbitrárnosť rozhodnutia, ako aj porušenie princípu rovnosti účastníkov v konaní podľa

a 3 .

Najvyšší súd ako súd odvolací v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

a postupu správneho orgánu (finančného riaditeľstva) č. 1020506/1/1074094/2012/5048 r

z 13. júla 2012 rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu

tak, že tento rozsudok ako vecne správny potvrdil.

V nadväznosti na to ústavný súd považoval za potrebné poukázať na to,

že z vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu vyplýva,

že ústavný súd je oprávnený preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré

mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Ústavný súd teda nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych

predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Úlohou

ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia podústavných právnych predpisov (m. m. ), ale

úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na kontrolu, či skutkové zistenia všeobecných

súdov majú dostatočný racionálny základ, či interpretácia a aplikácia použitých právnych

predpisov je v súlade s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom, či právne závery nie sú v extrémnom rozpore so skutkovými

zisteniami a či rozhodnutia vydané v konaniach, ktoré im predchádzali, sú riadne

odôvodnené. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len

vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal k sťažnosti pripojený rozsudok najvyššieho súdu. Najvyšší súd

v jeho odôvodnení najprv poukázal na obsah odvolaním napadnutého rozsudku krajského

súdu, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:

«Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne podľa § 250j ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len ) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020506/1/1074094/2012/5048 r zo

dňa 13. 07. 2012 a nepriznal mu náhradu trov konania. Predmetným rozhodnutím žalovaný

potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Trenčín č. 9311301/1/616409/2012

zo dňa 26. 03. 2012, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej

len DPH) za zdaňovacie obdobie 11. štvrťrok 2008 v sume 9.088,39 € podľa § 44 ods. 6

písm. b/ bod 1 o správe daní a poplatkov... (ďalej len zákon

č. )

Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a ods. 2

písm. a/ a v o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom

v kontrolovanom období (ďalej len ) sú hmotnoprávnej povahy a na

ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné

odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady

dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak zákonodarca požaduje (pre ľahkú

zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu

podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil zákon. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na

odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné

obchody boli reálne uskutočnené. Žalobca ako podnikateľský subjekt má byť dostatočne

oboznámený so svojimi povinnosťami daňovníka vo vzťahu k správcovi dane, ktoré

vyplývajú z daňových zákonov (plnenie daňových povinností je jedna z podstatných

podmienok podnikania). Dá sa preto oprávnene očakávať od daňovníka vedomosť o tom,

že má v zmysle daňových predpisov preukázať pri predpokladanej daňovej kontrole,

že k zdaniteľnému plneniu skutočne došlo a preukázať, kto uvedený tovar skutočne

poskytol...»

Ďalej najvyšší súd zhrnul námietky sťažovateľa uvedené v jeho odvolaní, ako aj

citoval z vyjadrenia finančného riaditeľstva.

V ďalšej časti napadnutého rozsudku najvyšší súd uviedol (citoval) relevantné

ustanovenia [ a ; ] a zákona

č. (, a ; a ) a interpretoval ich vo vzťahu

k posudzovanej veci.

Po podrobnom oboznámení sa s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisom

sa najvyšší súd zaoberal skutkovým základom prerokovávanej veci, jeho právnym

posúdením a hodnotením a uviedol, že u sťažovateľa „bola vykonaná daňová kontrola DPH

za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2008, o výsledku ktorej bol vyhotovený protokol

č. 9311401/5/2840/2012 zo dňa 09. 02. 2012, a keďže sa žalobca nedostavil

na prerokovanie predmetného protokolu, správca dane postupoval v zmysle § 15 ods. 12

a za deň doručenia a prerokovania protokolu sa považuje deň

22. 03. 2012.

Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. /Bie zo dňa 14. 02. 2011,

na ktorom bola ako svedok vypočutá vyplýva, že o obchodných

vzťahoch v písomnej forme medzi žalobcom a spoločnosťou GORS, s. r. o., nemá vedomosť,

dodávateľov si nepamätá, keďže odvtedy už prešlo určité časové obdobie a za rok 2008

robila účtovníctvo viacerým subjektom. Spoločnosti GORS, s. r. o., vykonávala účtovníctvo

za rok 2007 a 2008.

K pokladničným dokladom od spoločnosti Z+M INVESTMENT, s. r. o., uviedla,

že p. Machara jej priniesol faktúry s príjmovými dokladmi od tejto spoločnosti, následne

však priniesol účtovné doklady od spoločností GORS, s. r. o., s uvedením, že došlo k zmene

dodávateľa. Účtovné operácie previedla a omylom ponechala v účtovníctve pokladničné

doklady od spoločnosti Z+M INVESTMENT, s. r. o. Na otázky správcu dane odpovedala, že

nebola osobne prítomná pri všetkých dodávkach materiálu od dodávateľov, ktorí dodali

tento materiál v roku 2008 spoločnosti GORS, s. r. o., na zariadenie penziónu Beckovská

Vieska č. 620 a takisto nebola osobne prítomná pri dodávkach materiálu od dodávateľa

GORS, s. r. o., ktoré v roku 2008 táto spoločnosť dodala žalobcovi. Dňa 15. 02. 2011

k svojej svedeckej výpovedi doplnila, že účtovné operácie previedla v účtovníctve žalobcu

a zároveň v účtovníctve GORS, s. r. o.

Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. /Bie zo dňa 12. 10. 2010,

na ktorom bol ako svedok vypočutý vyplýva, že účtovné doklady za rok 2008

spoločnosti GORS, s. r. o., nemôže predložiť, keďže boli odovzdané novému majiteľovi

spoločnosti. Uviedol, že v roku 2008 bol konateľom spoločnosti GORS, s. r. o. ktorá bola

zameraná na stavebnú činnosť, ako aj spoločnosti GOOS, s. r. o., ktorá bola zameraná

na prenájom nehnuteľnosti. Vlastníkom nehnuteľnosti – rozostavaná stavba rodinného domu

bola spoločnosť GOOS, s. r. o., ktorá predmetnú stavbu dokončila,

pričom bol zmenený účel stavby z rodinného domu na penzión. Spoločnosť GORS, s. r. o.,

na stavbe penziónu zabezpečovala hrubé stavebné práce a dodávala stavebný materiál.

Žalobca dodával stolárske a drevárske výrobky, robil zámkovú dlažbu.

So žalobcom mal ústnu dohodu a robil práce na objednávky. Žalobca robil dodávku

a montáž, chodil brať materiál sám, podľa toho ako potreboval. Faktúry boli

vyhotovené následne po dodávke materiálu, faktúry vyhotovila účtovníčka za základe

podkladov , ktoré on alebo jeho manželka podpísali. Príjmové pokladničné

doklady boli vyhotovené v tom dni, ktorý je uvedený na doklade, uvedené príjmy boli v tieto

dni zaúčtované v účtovníctve spoločnosti GORS, s. r. o., a doručovala ich buď jeho

manželka, alebo on sám. Úhrady faktúr sa uskutočnili v hotovosti v tom termíne a takej

výške, ako je uvedené na predmetných príjmových pokladničných blokoch. Peniaze žalobca

vyplatil naraz sám v hotovosti, ktoré prevzal osobne. Všetky príjmy boli

zaúčtované v účtovníctve spoločnosti GORS, s. r. o. K účtovným dokladom spoločnosti

GORS, s. r. o., za rok 2008 uviedol, že sa nakontaktuje na súčasného konateľa spoločnosti

p. Petroviča a potom ich doloží do konca budúceho týždňa.

Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. /Bie zo dňa 12. 10. 2010,

kde ako svedok vypovedal vyplýva, že v roku 2008 pracoval pre žalobcu ako

živnostník, pričom žalobcovi za rok 2008 vystavil celkovo 12 faktúr. Peniaze mu žalobca

vyplatil osobne v takej výške ako bola vyčíslená na faktúrach a príjmových pokladničných

dokladoch. Predložil tiež knihu pohľadávok k 31. 12. 2008. Na otázku, aký bol dôvod

nepodania daňového priznania za rok 2008 uviedol, že si nie je vedomý, že by toto daňové

priznanie nebolo podané. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. /Tru

zo dňa 07. 09. 2010, na ktorom ako svedok vypovedal Dušan Petrovič (konateľ spoločnosti

GORS, s. r. o., v čase od 01. 10. 2009 do 13. 01. 2012) vyplýva, že dňa 24. 08. 2010

navštívil predchádzajúceho konateľa spoločnosti GORS, s. r. o., Miloša Gonu, ktorý sa

vyjadril, že nemá žiadne doklady týkajúce sa spoločnosti GORS, s. r. o. Z uvedeného

dôvodu nemohol Dušan Petrovič predložiť správcovi dane doklady týkajúce sa spoločnosti

GORS, s. r. o.

Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. /Bac zo dňa 21. 07. 2010,

kde vypovedal Dušan Petrovič vyplýva, že Miloša Gonu navštívil osobne v miestne bydliska,

avšak nepodarilo sa mu s ním skontaktovať. Manželka Miloša Gonu mu uviedla, že sa

do 15. 08. 2010 nachádza pracovne v zahraničí a o požiadavke na vydanie dokladov

za obdobie roku 2008 ho bude informovať.“.

Z uvedeného pre najvyšší súd preto vyplynulo, že v rámci administratívneho konania

bolo vykonané rozsiahle dokazovanie prostredníctvom výsluchu svedkov, predloženia listín

a pod. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku podľa názoru najvyššieho

súdu „podrobne popísal skutkový stav, ako vyplynul z administratívneho spisu“. Otázne

však ostalo, „kde sa nachádza účtovníctvo spoločnosti GORS, s. r. o., keďže pôvodný

konateľ p. Gono tvrdil, že ho celé odovzdal novému konateľovi, avšak bez protokolu, pričom

nový konateľ sa viackrát snažil nakontaktovať s p. Gonom ohľadom odovzdania účtovníctva

predmetnej spoločnosti, ale bezvýsledne. Rovnako výkon prác pre žalobcu bol p.

potvrdený, avšak dodávateľ materiálu ostal nevyriešený. Účtovníčka žalobcu mu robila

účtovníctvo podľa dokladov, ktoré jej predložil a na jeho pokyn. Predložené jej boli aj

doklady od spoločnosti Z+M INVESTMENT, s. r. o., pri ktorých previedla účtovné

operácie, avšak neskôr jej žalobca povedal, že došlo k zmene dodávateľa a v účtovníctve

omylom ponechala predmetné doklady od uvedenej spoločnosti. Čo sa týka príjmových

dokladov spoločnosti Z+M INVESTMENT, s. r. o., žalovaný sa o nich zmienil na str. 5

napadnutého rozhodnutia a rovnako aj na výzvu č. /Bie zo dňa 14. 12.

2010 sa mal žalobca vyjadriť k týmto príjmovým dokladom. Rovnako poukazuje senát

najvyššieho súdu i na dôvody prvostupňového rozhodnutia, z obsahu ktorého okrem iného

dáva do pozornosti, že správca dane zaslal žalobcovi výzvu na predloženie dôkazov

č. 643/320/501 zo dňa 14. 12. 2010, na základe ktorej mal daňový subjekt predložiť dôkazy,

ktorými by nepochybne preukázal tvrdenie, že sporný materiál na stavbu penziónu

v skutočnosti dodala spoločnosť GORS s. r. o., Javorinská 401/11, Nové Mesto nad Váhom,

nakoľko z dovtedy vykonaného dokazovania neboli jeho tvrdenia preukázané. Žalovaný

v napadnutom rozhodnutí zdôraznil, že samotné faktúry, príjmové a výdavkové pokladničné

doklady ešte nie sú dôkazom o tom, že predmetné plnenia, uvedené na dokladoch

od spoločnosti GORS, s. r. o., Nové Mesto nad Váhom, boli v skutočnosti zrealizované

uvedenou spoločnosťou.

Žalobca doručil dňa 17. 01. 2011 Daňovému úradu Nové Mesto nad Váhom písomné

vyjadrenie k predmetnej výzve. V písomnom vyjadrení uviedol, že k prijatým faktúram

od dodávateľa GORS, s. r. o., Nové Mesto nad Váhom, okrem pokladničných dokladov

nemá žiadne iné dôkazy.“.

Najvyšší súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému

rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho

spisu a s prihliadnutím na dospel k záveru,

že „nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych

záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch

napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku

rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu“.

Ďalej najvyšší súd uviedol, že „Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové

subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno právnymi predpismi svoje povinnosti voči

štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, obsahuje

osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností

rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového

subjektu.

Dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie (§ 29 ods. 1

). Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie

daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi

daňových subjektov ( ).“.

V tejto súvislosti najvyšší súd poukázal aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci

sp. zn. z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím ústavného súdu

č. k. 17 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že „Dôkazné

bremeno je na daňovom subjekte – žalobcovi ( v spojení

s , ). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné

bremeno na strane daňového subjektu – žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si

za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty

(je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil;

preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom

stanovených podmienok.

Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až následnú verifikáciu skutočností

a dokladov predpokladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt na ktorom leží

dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane

z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“.

Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu, že „žalobca v konaní

nepreukázal vecnú súvislosť dodania tovarov a služieb a nepreukázal ani to, že dodania boli

uskutočnené osobou, uvedenou na podložených dokladoch. Výpovede svedkov rovnako

nepreukázali reálnosť tvrdených skutočností. Ani senát odvolacieho súdu nepopiera

reálnosť skutočného dodania tovarov a služieb, ako aj reálnosť vykonaných činností, avšak

ani ohliadka objektu – Penziónu, nachádzajúceho sa v Beckovskej Vieske mal byť

predmetný materiál zabudovaný by nepreukázala, tak ako to správne uviedol súd prvého

stupňa, kto bol skutočným dodávateľom surovín resp. iného tovaru pre žalobcu.“.

Najvyšší súd ďalej uviedol, že podmienky uvedené v § 49 a nasl. (odpočítanie dane)

sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa

viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti

inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, podľa najvyššieho

súdu „zákonodarca požaduje z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti, aby platiteľ, ktorý nárok

na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil.

Odpočet DPH si žalobca sám uplatnil, preto je povinný uchovávať a následne preukázať

všetky doklady, ktoré preukazujú reálne uskutočnenie skutočností, uvedených

na faktúrach.“.

Sťažovateľ podľa názoru najvyššieho súdu neuniesol ani v administratívnom ani

v súdnom konaní dôkazné bremeno a nebolo možné súhlasiť ani s jeho opakovanými

odvolacími námietkami, keď neuviedol žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa daňové

orgány nevysporiadali. Aj keď sporné faktúry podľa názoru najvyššieho súdu „obsahujú

po formálnej stránke všetky predpísané náležitosti, pre daňové účely musia byť skutočnosti

na nich deklarované aj preukázateľné inými dôkazmi, čo v tomto prípade absentuje. Podľa

názoru najvyššieho súdu žalobca dôkazné bremeno v tomto prípade neuniesol. Svedecké

výpovede osôb, ktoré sa mali podieľať na dodávke tovarov alebo pre žalobcu viedli

účtovníctvo, nepotvrdili skutočnosť, kto bol dodávateľom uvedeného zdaniteľného plnenia

pre žalobcu. Konatelia žalobcom označeného dodávateľa – spoločnosti GORS, s. r. o., Nové

Mesto nad Váhom, správcovi dane účtovníctvo nepredložili, napriek opakovaným výzvam.“.

Výmenu daňových dokladov v účtovníctve sťažovateľa od dodávateľa žalobcu Z+M

Investment, s. r. o., za daňové doklady od spoločnosti GORS, s. r. o., považoval senát

odvolacieho súdu za účelovú, keďže k tejto výmene prišlo až po uskutočnení a ukončení

daňovej kontroly dane z príjmu za rok 2008 u sťažovateľa (protokol o výsledku daňovej

kontroly z príjmu 2008 č. /Bie z 31. marca 2011).

Ďalej najvyšší súd uviedol, že „Jednou zo základných zásad daňového konania jej

zásada zákonnosti, ktorá pre správcu dane v daňovom konaní ustanovuje povinnosť

postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona

č. ). V zmysle zásady súčinnosti ( ) správca

dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú

kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného

hodnotenia dôkazov ( ), podľa ktorej správca dane hodnotí

dôkazy, podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada

rovnosti ( ), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú

v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej

zásady rovnosti účastníkov ( ).“.

Záver, ktorý bol zo zistených skutkových okolností v daňovom konaní ustálený

zodpovedal podľa názoru najvyššieho súdu „zásadám logického myslenia a správneho

uváženia a je v súlade s hmotno právnymi ustanoveniami

V predmetných prípadoch žalobcovi právo na odpočítanie dane (§ 49 ods. 1, § 51 ods. 1

o DPH) nevzniklo. Potom je nesprávne aj konštatovanie, že nebola

dodržaná Šiesta Smernica Rady 77/388/EEC zo dna 17. 05. 1977, ktorá zakladá spoločný

systém DPH, podľa ktorej na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len

z dôvodu jej uvedenia na faktúre. Právo na odpočet dane z pridanej hodnoty vzniká vtedy,

ak je preukázané, že predmetné plnenia boli uskutočnené osobou uvedenou vo faktúrach.

Dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte a dokazovanie zo strany správcu dane slúži

až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.

V preverovaných prípadoch, vzhľadom na zistené skutočnosti došlo k pochybnostiam

ohľadom vecnej súvislosti dodania a použitia tovarov a služieb, ako aj či boli dodania

tovaru reálne uskutočnené osobou uvedenou na dokladoch. Keďže v daňovom konaní leží

dôkazné bremeno na daňovom subjekte, je na ňom, aby bez všetkých pochybností, v prípade

následnej daňovej kontroly preukázal tvrdené skutočnosti, aj s určitým časovým

odstupom.“.

Súd prvého stupňa sa podľa názoru najvyššieho súdu dostatočným spôsobom

vysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v žalobe. Krajský súd podľa najvyššieho

súdu uviedol, že „postup správnych orgánov oboch stupňov bol v súlade so zákonom.

Skutkový stav zistený správcom dane a žalovaným, ktorých úlohou pri posudzovaní práva

na odpočítanie DPH zo zdaniteľných obchodov deklarovaných predloženými faktúrami je

vychádzať nielen z daňových dokladov predložených daňovým subjektom, ale aj zo zistení,

či sú preukázané skutočnosti na nich deklarované, bol podľa názoru senátu odvolacieho

súdu dostatočne zistený a v rozhodnutiach náležité odôvodnený. Žalobca mal možnosť

vyjadriť sa ku všetkým zisteniam správcu dane a zaujať stanovisko, rovnako mohol

produkovať dôkazy na svoje tvrdenia.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu

ako vecne správny a v súlade so zákonom potvrdil. Rozhodnutia žalovaného a správcu dane

obsahovali podľa najvyššieho súdu „všetky zákonom požadované náležitosti, žalovaný

pri hodnotení dôkazov postupoval v medziach zákona a logického uvažovania, všetky

dôkazy hodnotil v ich vzájomnej súvislosti a prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní

vyšlo najavo. Z týchto podstatných dôvodov napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

ako vecne správny podľa veta druhá v spojení s , O. s.

p. potvrdil.“.

Z citovaného vyplýva, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku zaoberal

so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa, ktoré uplatnil vo svojom odvolaní

a zopakoval v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti

považoval za potrebné navyše zdôrazniť, že v posudzovanom prípade sťažovateľ namieta

porušenie svojho základného práva garantovaného napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, ktorý bol vydaný podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho

poriadku, t. j. v rámci správneho súdnictva, ktoré má svoje špecifiká.

V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov

orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1

). Úlohou súdu (či už prvostupňového alebo odvolacieho)

v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať

zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení

konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno právne a procesno právne predpisy.

Teda treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý

posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej

správy. Vychádzajúc z týchto špecifických čŕt správneho súdnictva ústavný súd posudzoval

aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný súd zameral svoju pozornosť na aplikáciu procesno právnych noriem zákona

o správe daní regulujúcich rozdelenie dôkazného bremena v daňovom konaní. Ústavný súd

už uviedol, že dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní

zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní

s uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá akcentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu

týkajúcu sa jeho tvrdení (). Daňový subjekt má v daňovom konaní dve

základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Ak však správca

dane pri preverovaní písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne

spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým

subjektom, v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo

navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom

dane.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd o otázkach, ktoré boli dôvodom

na podanie žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu

(o ktorej v prvom stupni rozhodoval krajský súd), nerozhodol svojvoľne. Naopak, podľa

názoru ústavného súdu je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ústavne akceptovateľným

a udržateľným spôsobom odôvodnený, a preto nesignalizuje možnosť vysloviť porušenie

sťažovateľom označeného základného práva podľa .

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne

závery krajského súdu, a to v rozsahu zodpovedajúcom odvolacím námietkam sťažovateľa,

pričom právne názory krajského súdu rozvinul a doplnil vlastnými úvahami a závermi, ktoré

sú podľa názoru ústavného súdu v danom prípade z ústavného hľadiska konformné, a preto

akceptovateľné a udržateľné, keďže korešpondujú právnym normám, ktoré mali byť

v danom prípade aplikované. Z citovaných častí odôvodnenia napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu zjavne vyplýva, akými právnymi úvahami sa spravoval pri rozhodovaní,

a aj to, ako z právneho hľadiska posúdil kľúčové sťažovateľove námietky. Za daných

okolností ústavný súd nemôže súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu je z hľadiska ním uplatnených námietok nepreskúmateľný.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvého aj druhého stupňa), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,

resp. spravodlivý súdny proces (m. m. , ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní pritom nemusí odpovedať na každú námietku alebo

argument, ktoré boli uplatnené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam na rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom

konaní (napr. ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nenahrádza

postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä

to, či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú

intenzitu, ktorá už naznačuje, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd,

t. j. musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právom

chránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp. odopretie

základných práv alebo slobôd (m. m. , , ).

Je potrebné zdôrazniť, že „skutková“ argumentácia sťažovateľa je vedená v rovine,

ktorú ústavný súd nie je oprávnený (pre)hodnotiť. Ústavný súd nie je skutkovým

(nachádzacím) súdom, a ako už bolo uvedené, z tohto pohľadu nie je zásadne oprávnený

prehodnocovať hodnotenie dôkazov uskutočnené pred správnymi orgánmi, prípadne pred

všeobecnými súdmi. Dôvodom na zásah zo strany ústavného súdu v danom prípade by bol

až stav, keď by skutkové zistenia boli výrazom zjavného omylu, a tým by presiahli rámec

zásad spravodlivého procesu a uvedený nedostatok by nebol napravený v rámci správneho

súdnictva zo strany všeobecných súdov. Sťažovateľ však v sťažnosti neuvádza také dôvody,

ktoré by mohli byť relevantné v rovine ústavnoprávnej, a v zásade len pokračuje v polemike

vedenej pred správnymi orgánmi a všeobecnými súdmi, ktorú prenáša do konania

pred ústavným súdom.

Podľa ústavného súdu v danom prípade nemožno dospieť k záveru, že by sa správne

orgány dopustili zjavného omylu pri ustálení skutkového stavu a všeobecné súdy by na daný

nedostatok primerane nereagovali, pretože záver o neunesení dôkazného bremena

sťažovateľa o uskutočnení zdaniteľného plnenia medzi ním a GORS, s. r. o., má dostatočný

racionálny základ vo vykonaných dôkazoch. Správne orgány a všeobecné súdy v tomto

smere náležite uviedli, na základe akých úvah sa dospelo k ustáleniu skutkového stavu,

a úsudok, že správne orgány, prípadne všeobecné súdy pochybili v podobe zjavného

vybočenia zo zákonných zásad pri vykonávaní a hodnotení dôkazov, v danom prípade preto

neobstojí. Sťažovateľ tak od ústavného súdu nedôvodne očakáva, že ústavný súd prehodnotí

dokazovanie uskutočnené pred správnymi orgánmi a všeobecnými súdmi a jeho výsledky

podrobí ďalšiemu inštančnému prieskumu.

Zhrnúc doteraz uvedené ústavný súd uvádza, že sťažovateľ síce v sťažnosti namieta

porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2

, avšak z obsahu sťažnosti, konkrétne z dôvodov, na ktorých sťažovateľ zakladá

ťažiskovú časť argumentácie, je zrejmé, že neuvádza také tvrdenia, prostredníctvom ktorých

by relevantným spôsobom odôvodňoval porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1,

a 3 a a z tohto pohľadu ústavnoprávne relevantným

spôsobom spochybňoval opodstatnenosť záverov vyslovených v rozsudku najvyššieho súdu.

V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľa ústavný súd poukazuje

na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie

sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom

alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj

nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody

namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , ,

, ). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť

taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Ústavný súd dospel k záveru, že na základe sťažovateľom vymedzených námietok,

prostredníctvom ktorých namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 2 a 3 a , vo väzbe na obsah odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu

z ústavnoprávneho hľadiska nemožno napadnutý rozsudok najvyššieho súdu hodnotiť ako

ústavne nekonformný, pretože v jeho odôvodnení sú zreteľne uvedené dôvody, ktoré

racionálne vedú k záveru uvedenému vo výrokovej časti namietaného rozhodnutia.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

rozsudkom najvyššieho súdu na jednej strane a sťažovateľom označenými základnými

právami na strane druhej neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu

možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyšší

súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale toto

rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe vlastných myšlienkových konštrukcií,

ktoré ústavný súd nie je vzhľadom na už uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie v danej časti splnené neboli,

a preto podľa rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou

sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa rozsudkom

najvyššieho súdu, je potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 12, čl. 47

ods. 2 a 3 a , jeho sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje žiadne

odôvodnenie porušenia práv sťažovateľa podľa uvedených článkov . Z uvedeného

dôvodu bolo potrebné v tejto časti sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa (návrhu na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a priznanie náhrady trov

právneho zastúpenia), ktoré sa vecne viažu na vyslovenie porušenia sťažovateľom

označených práv, stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015