Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 282/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o.,

Brečtanová 1, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala – Ďurček, s. r. o.,

Drotárska cesta 102, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Peter Ďurček,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na súdny prieskum zákonností rozhodnutí

orgánov verejnej správy podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 11. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava (ďalej

len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), základného práva

na súdny prieskum zákonností rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2

v spojení s a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v spojení s čl. 1 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 11. decembra 2014, ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Základné práva spoločnosti MAC TV, s. r. o., so sídlom Brečtanová 1,

831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2 v spojení s článkom 12

ods. 1 a článku 6 ods. 1 v spojení s článkom 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: zo dňa 11.12.2014,

porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.:

zo dňa 11.12.2014 sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia

Najvyššiemu súdu na Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinní uhradiť spoločnosti MAC TV, s. r. o.,

so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322 trovy právneho zastúpenia

vo výške 323,50 EUR na účet Advokátskej kancelárie Bugala – Ďurček, s.r.o., do pätnásť

dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka

bola ako navrhovateľka účastníčkou konania vedeného pred najvyšším súdom pod sp. zn.

o podanom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Rady pre vysielanie

a retransmisiu (ďalej aj „odporca“ alebo aj „Rada“) sp. zn. z 22. októbra 2013.

2

Odporca týmto rozhodnutím postupom podľa o vysielaní

a retransmisii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“)

rozhodol, že sťažovateľka ako účastníčka správneho konania č. 269 PLO/O 3488/2013

porušila povinnosť ustanovenú v § 36 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii tým, že

na programovej službe odvysielala 4. mája 2013 v čase od 09.00.00 h

do 09.59.59 h reklamný blok v čase od cca 09.12.38 h do cca 09.18.38 h v trvaní 6 minút;

komunikát propagujúci film Iron man 3, ktorý naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1

zákona o vysielaní a retransmisii v čase od cca 09.18:42 h do cca 09.19.02 h v trvaní 20

sekúnd a reklamný blok v čase od cca 09.46.12 h do cca 09.52.11 h v trvaní 5 minút a 59

sekúnd, teda v celkovom časovom rozsahu 12 minút a 19 sekúnd, čiže o 19 sekúnd dlhšom

ako 12 minút, za čo jej odporca uložil podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona o vysielaní

a retransmisii pokutu určenú podľa § 67 ods. 5 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii

vo výške 5 000 € so splatnosťou 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Odporca svoje rozhodnutie, pokiaľ ide o záver, že komunikát propagujúci film

Iron man 3 naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii,

odôvodnil tým, že komunikát obsahoval krátke autentické výňatky z filmu Iron man 3, bol

v originálnom (anglickom) znení s titulkami. Na začiatku bolo v sprievodnom audio

komentári uvedené, že televízia a pozývajú divákov do kina, pričom

na obrazovke sa zobrazil nápis „Od 2. mája v kinách“ a informácia o dátume, od ktorého sa

daný film bude premietať v kinách, bola tiež uvedená na záver vo vizuálnej zložke

predmetného komunikátu spolu s webovou adresou distribučnej spoločnosti, ktorá vlastní

práva na vysielanie predmetného kinematografického diela v kinách. Výňatky z uvedeného

filmu použité v rámci predmetného komunikátu nepochybne upriamovali pozornosť

recipienta na tento film. Z ostatného obsahu je však zrejmé, že recipient vo vzťahu

k danému kinematografickému dielu dostal iba informáciu o tom, že bude toto dielo

premietané v kinách, pričom počas celého vysielania predmetného komunikátu nebola

uvedená žiadna informácia týkajúca sa odvysielania filmu Iron man 3 na programovej

službe účastníka konania. Na základe uvedeného odporca dospel k záveru, že vzhľadom

na obsah a spôsob spracovania predmetného komunikátu je zrejmé, že jeho zámerom bolo

propagovať kinematografické dielo Iron man 3 v tom čase premietané v kinách, a teda

podporiť predaj prostredníctvom zvýšenia jeho návštevnosti v kinách. V tejto súvislosti

odporca poukázal aj na závery rozsudkov najvyššieho súdu sp. zn. a sp. zn.

. Po takomto posúdení komunikátu Iron man 3 s poukazom na § 36 ods. 2

zákona o vysielaní a retransmisii, podľa ktorého vysielací čas vyhradený reklamným šotom

a telenákupným šotom počas jednej celej hodiny nesmie presiahnuť 20 % (t. j. 12 min),

odporca mal za preukázané porušenie tohto ustanovenia sťažovateľkou jej vysielaním

na programovej službe 4. mája 2013 v čase od 09.00.00 h do 09.59.59 h. Výšku

a druh uloženej sankcie odporca odôvodnil použitím zákonných kritérií a opakovaným

sankcionovaním sťažovateľky za porušenie predmetnej povinnosti v minulosti.

Sťažovateľka žiadala najvyšší súd, aby rozhodnutie odporcu sp. zn.

z 22. októbra 2013 zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie, pretože napadnuté

rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu,

z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisov, zistenie

skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a v konaní správneho orgánu bola

zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Dokazovanie bolo vykonané v rozpore so zákonom – odporca podľa názoru sťažovateľky

nevykonal riadne dôkaz, a to ohliadku záznamu z vysielania programu, keďže o vykonaní

tohto dôkazu nesvedčí vyhotovená zápisnica. Vzhliadnutie obrazovo zvukového záznamu

z vysielania členmi Rady je ohliadkou podľa o správnom konaní

(správny poriadok) a vyhotovenie zápisnice o vykonaní tohto dôkazu je významnou

procesnou zárukou; nemôže byť nahradená iba prepisom skutkového stavu vyhotoveným

zamestnancom Rady. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukázala i na uznesenie rozšíreného

senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 82 z 3. apríla 2012.

Ďalej sťažovateľka argumentovala tým, že vec bola odporcom nesprávne právne posúdená

a komunikát Iron man 3 nebol posúdený komplexne. Podstatnou skutočnosťou je jeho

celkové vyznenie, a nie jeho izolované čiastkové aspekty. Komunikát obsahoval informáciu

o nadchádzajúcom vysielaní programu Iron man 3, ktorý bol v tom čase premietaný

v kinách, nespĺňal preto definičné znaky reklamy (išlo o upútavku na vlastný program),

4

a preto sa jeho vysielací čas nezapočítaval do celkového prípustného času vysielania

reklamy. Pokiaľ ide o výšku uloženej pokuty, tu odporca dostatočne nezohľadnil, že došlo

k odvysielaniu reklamy v minimálnom časovom rozsahu nad rámec, ako je povolené

(19 sekúnd), ani to, že film Iron man 3 bude v dohľadnej dobe zaradený do vysielania

sťažovateľky.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 11. decembra 2014 rozhodnutie

odporcu č. z 22. októbra 2013 podľa § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) potvrdil, pretože v rozsahu sťažovateľkou vymedzených

dôvodov nezistil pochybenie pri aplikovaní zákonných ustanovení, sťažovateľke uložil

povinnosť zaplatiť súdny poplatok 500 € a náhradu trov konania jej nepriznal.

Sťažnosť ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva na súdny prieskum zákonností rozhodnutí orgánov

verejnej správy podľa v spojení s a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 11. decembra 2014 sťažovateľka

odôvodnila najmä takto:

«Sťažovateľka tvrdí, že k zásahu a porušeniu práva sťažovateľky došlo postupom

najvyššieho súdu v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie

Rady a zamietol odvolanie proti rozhodnutiu Rady o preskúmanie rozhodnutia Rady tým, že

najvyšší súd považoval nevykonanie dôkazu, resp. absenciu vyhotovenia zápisnice

o vykonaní dôkazu zo strany Rady (absencia riadneho zistenia skutkového stavu veci

a absencia postupu Rady v súlade so zákonom) za postup Rady ako správneho orgánu,

ktorý bol zákonný a nemohol spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia Rady.

Sťažovateľka namieta, že nevykonanie jediného dôkazu v konaní v súlade so zákonom

a/alebo nevyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazu v súlade so správnym poriadkom je

vážnym zásahom do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu. ...

Rada vo svojom oznámení o začatí správneho konania, ako aj v napadnutom

rozhodnutí uviedla, že podkladmi (dôkazmi) pre vydanie napadnutého rozhodnutia sú:

a) záznam z vysielania programovej služby zo dňa 04.05.2013; a

b) prepis/popis skutkového stavu;

Sťažovateľka v odvolaní proti rozhodnutiu Rady namietala najmä skutočnosť, že

Rada nevykonala vyššie špecifikované dôkazy vôbec, resp. nevykonala ich v súlade

so Správnym poriadkom, hoci z rozhodnutia Rady vyplýva, že je postavené výlučne

na skutočnostiach, ktoré bolo možné zistiť výlučne len na základe vykonania uvedených

dôkazov zákonným spôsobom.

Najvyšší súd v rozhodnutí najvyššieho súdu tento odvolací dôvod sťažovateľky

nepovažoval za dôvodný, avšak v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol závery, ktoré

naznačujú, že nesprávne a neúplne „pochopil“ rozsah odvolacieho dôvodu sťažovateľky...

Sťažovateľka uvádza, že v prípade, ak z rozhodnutia Rady vyplýva, že

rozhodnutie Rady je postavené na skutočnostiach, ktoré bolo možné zistiť výlučne

vykonaním obrazovo zvukového záznamu (resp. ak Rada uvádza, že sa „oboznámila

s podkladmi pre rozhodnutie“) je potom nevyhnutné, aby z obsahu správneho spisu bolo

možné učiniť spoľahlivý záver o tom, že členovia Rady... sa oboznámili s obsahom

obrazovo zvukového záznamu, tzn. že skutočne vzhliadli zvukovo obrazový záznam.

Následne vykonanie takéhoto dôkazu je možné preukázať výlučne len formou

zápisnice o vykonaní dôkazu podľa ustanovenia § 22 ods. 1 Správneho poriadku.

Ak Rada (jej členovia) vykonala dôkaz (vzhliadla obrazovo zvukový záznam),

tzn. obhliadla dôkaz, tak o tomto dôkaze musí byť spísaná zápisnica s náležitosťami podľa

ustanovenia § 22 ods. 2 a 3 Správneho poriadku.

Vzhliadnutie obrazovo zvukového záznamu je štandardným spôsobom, akým členovia

Rady môžu získať priame a nesprostredkované povedomie o skutočnom obsahu

odvysielaného spotu. Takýto dôkazný prostriedok (ohliadku) nie je možné nahradiť

analýzou ani prepisom, nakoľko tieto sú až druhotným, sprostredkovaným náhľadom na vec,

navyše nie nestranným.

Sťažovateľka má v prejednávanej veci za to, že členovia Rady sa s predmetnými

dôkazmi, nijakým spôsobom priamo neoboznámili a tieto nevykonali. ...

V prípade, ak Rada uvádza, že sa oboznámila s podkladmi pre vydanie rozhodnutia

Rady vo forme vzhliadnutia obrazovo zvukových záznamov, mala o vykonaní takýchto

6

dôkazov spísať zápisnicu s náležitosťami podľa § 22 ods. 2 a 3 Správneho poriadku.

Absenciu zápisnice nie je možné zhojiť ani poukazom na „prepis/popis“ skutkového stavu

ani prepis uvedený v odôvodnení rozhodnutia Rady, nakoľko tieto nemajú charakter a

obsah nespĺňa zákonom stanovené náležitosti zápisnice o vykonaní dokazovania.

V prípade ak spis správneho orgánu Rady neobsahuje zápisnicu o vykonaní dôkazu

(vzhliadnutí obrazovo zvukového záznamu) a v odôvodnení rozhodnutia Rady Rada

opakovane poukazuje na skutočnosť, že sa so záznamami oboznámila, ide o podstatné

porušenie ustanovení o konaní pred správnym orgánom, ktoré má za následok nezákonnosť

rozhodnutia Rady.

V konaní o správnom delikte, ktorého skutková podstata spočíva v porušení

povinnosti pri vysielaní programu, je obrazovo zvukový záznam posudzovanej časti

vysielania kľúčovým a v podstate nezastupiteľným dôkazom obzvlášť v prípadoch, kedy Rada

nevykonáva žiaden iný dôkaz na objasnenie skutkového stavu veci. Takýto dôkaz preto musí

byť vykonaní riadnym procesným spôsobom. ...

S ohľadom na citeľnú ekonomickú ujmu, ktorú môžu pokuty Rady znamenať, je

potrebné dôsledne dbať na to, aby účastníci konania mali zaručené všetky procesné práva.

»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej

správy podľa v spojení s a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 11. decembra 2014. Najvyšší súd označeným rozhodnutím potvrdil

podľa rozhodnutie odporcu, keďže dospel k záveru, že rozhodnutie a postup

správneho orgánu sú v súlade so zákonom.

8

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dohovoru zmluvné strany dohovoru priznávajú každému, kto podlieha ich

jurisdikcii práva a slobody uvedené v Hlave I tohto dohovoru.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné

posudzovať spoločne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

(čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne

procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.

Ústavný súd argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť

ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu a nezistil, že by najvyšším súdom

aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych

záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade

s jeho právomocami ustanovenými v .

10

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd sa

relevantne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky (ktoré tvoria aj jej sťažnostnú

argumentáciu) a svoje závery dostatočne odôvodnil.

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. z 11. decembra 2014 odôvodnil takto:

«Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

podľa tretej hlavy piatej časti (§ až 250s) je

posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových

podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti

s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi

predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho

orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.

Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho

orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho

prieskumu súd teda skúma tak hmotnoprávne ako aj procesné pochybenia správneho

orgánu namietané v opravnom prostriedku, pričom v prípade procesného pochybenia

skúma, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred

správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i

ods. 3 ).

Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu

bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia ( ).

Predmet konania v správnom súdnictve je striktne vymedzený výrokom napadnutého

rozhodnutia. Vzhľadom na to, úlohou najvyššieho súdu bolo preskúmať, či v posudzovanej

veci boli splnené zákonné podmienky v zmysle § 36 ods.2 zákona o vysielaní a retransmisii

za existencie ktorých, možno skonštatovať porušenie povinnosti vysielateľa tým, že v určitý

deň v presne vymedzenom čase odvysielal reklamné bloky a telenákupné šoty v časovom

rozsahu dlhšom ako 12 minút a teda či boli splnené zákonné podmienky pre sankčný postih

vysielateľa, t. j. v konkrétnom prípade navrhovateľky.

Základným dôkazným prostriedkom pre posúdenie opodstatnenosti sankčného

postihu vysielateľa v posudzovanej veci je nesporne záznam vysielania predstavujúci

zvukovo obrazovú informáciu zachytenú na dátovom nosiči.

Je nespornou skutočnosťou, že obsah záznamu vysielania je možné zistiť jeho

vzhliadnutím. Z podkladov spisu je zrejmé, že navrhovateľka namietala v posudzovanej veci

neexistenciu zápisnice o vykonaní dôkazu, ktorý malo predstavovať oboznámenie sa členov

Rady s obrazovo zvukovým záznamom vysielania.

Argumentácia uplatnená navrhovateľkou v rámci opravného prostriedku, ako aj

prostredníctvom právneho zástupcu na pojednávaní, bola založená na pochybnostiach

o tom, či členovia Rady boli oboznámení s obsahom záznamov vysielania, a to z dôvodu

absencie zápisnice o vykonaní tohto dôkazu. Mala zato, že Rada ako kolektívny správny

orgán a jej členovia musia zákonným spôsobom záznamy z vysielania vykonať (vzhliadnuť)

a o priebehu vykonania spísať zápisnicu, ktorá bude zachytávať priebeh vykonania, najmä

záznamov z vysielania, a táto bude spôsobilým podkladom pre vydanie rozhodnutia,

ku ktorému sa vysielateľ musí mať možnosť vyjadriť.

Podľa názoru súdu navrhovateľkou namietaná skutočnosť, že v administratívnom

spise odporkyne sa nenachádza ako dôkaz zápisnica o vzhliadnutí predmetných obrazovo

zvukových záznamov z vysielania členmi Rady, nepredstavuje takú procesnú vadu konania

posudzovanej veci, ktorá by mala za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia

zmysle

Skutočnosť, že v administratívnom spise Rady sa nenachádza zápisnica o vzhliadnutí

predmetných obrazovo zvukových záznamov z vysielania členmi Rady, sama osebe totiž

neznamená, že s obsahom predmetných dátových nosičov neboli oboznámení. Senát

najvyššieho súdu v tomto smere poukazuje na konštantnú rozhodovaciu prax NS SR

vyjadrenú v jeho rozhodnutiach a známu účastníkom konania z iných, t. č. už právoplatne

skončených konaní (napr. , ).

Vzhliadnutie záznamu z vysielania je potrebné za účelom oboznámenia sa s obsahom

namietaného programu, za odvysielanie ktorého bol vysielateľovi uložený sankčný postih.

12

V posudzovanej veci nebolo predmetom správneho konania posudzovanie obsahu

odvysielaného programu, ale podkladom pre sankčný postih bolo prekročenie zákonom

povolenej minutáže trvania reklamných a telenákupných šotov, dĺžka ktorých bola zistená

za pomoci technických zariadení. Neuniklo pozornosti súdu. že navrhovateľka v správnom

konaní nenamietala žiadne konkrétne pochybenia, ohľadne informácií zachytených

na nosičoch, t. j. nezrovnalosti v časových údajoch uvedené v podkladoch, ktorej jej boli

zaslané.

Za stavu, že podkladom pre sankčný postih vysielateľa bolo prekročenie zákonom

povolenej minutáže trvania reklamných a telenákupných šotov, dĺžka ktorých bola zistená

za pomoci technických prostriedkov, ktorú členovia Rady nemohli svojou úvahou žiadnym

spôsobom ovplyvniť, neexistencia zápisnice o vzhliadnutí predmetných nosičov členmi Rady

nepredstavuje také porušenie ustanovení správneho poriadku, ktoré by malo za následok

nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

K ďalšej odvolacej námietke navrhovateľky viažucej sa k prepisu/popisu

posudzovaného programu je potrebné uviesť, že odporkyňa vyhotovila takýto prepis

zo záznamu vysielania pre účely správneho konania. S týmto navrhovateľku v rámci

administratívneho konania oboznámila a poskytla jej možnosť vyjadriť sa k obsahu prepisu

vysielania, ako k podkladu pre rozhodnutie, o čom svedčí i opätovná výzva na vyjadrenie

k podkladom pre rozhodnutie v správnom konaní č. 269 PLO/O 3488/2013 z 15.8.2013,

ktorú prevzal právny zástupca navrhovateľky dňa 21.8.2013, ktoré sú súčasťou pripojeného

administratívneho spisu, ku ktorým sa navrhovateľka vôbec nevyjadrila, a teda v rámci

správneho konania nenamietala konkrétne rozpory predmetného prepisu/popisu vysielania

so záznamom vysielania posudzovaného programu.

Senát najvyššieho súdu prisvedčil odporkyni v tom, že účelom prepisu/opisu

skutkového stavu navrhovateľkou bolo len zachytenie obsahu skutkového stavu

zaznamenaného na technickom nosiči do písomnej podoby.

Za stavu, že porušenie povinnosti vyplývajúcej pre navrhovateľku ako vysielateľa

z ustanovenia § 36 ods.2 zákona o vysielaní a retransmisii bolo preukázateľne zistené, keď

v rozhodnutí uvedený deň v presne vymedzenom čase navrhovateľka odvysielala reklamné

bloky a telenákupné šoty v časovom rozsahu dlhšom ako 12 minút, skutočnosť ktorá nebola

z jej strany ani spochybnená, boli aj podľa názoru NS SR zákonné podmienky pre sankčný

postih navrhovateľky splnené.

Pokiaľ navrhovateľka v opravnom prostriedku argumentovala rozhodnutím

Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. z 3. apríla 2012, ktorého obsah

v podstate v odôvodnení kopírovala, Najvyšší súd SR poukazuje na závery rozsudku NS SR

sp. zn. z 19. marca 2014, vo veci tých istých účastníkov s totožným predmetom

konania, ktorý uviedol, že: „zastáva názor, že nie je možné vychádzať z právneho názoru

Nejvyššího správního soudu ČR uvedeného v tomto rozhodnutí, keďže jeho právny názor bol

ustálený na inej právnej úprave vyplývajúcej z § 18 ods. 1 správního řádu“.

Zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 36 ods. 2 zákona o vysielaní

i retransmisii vymedzuje vysielací čas vyhradený reklamným šotom a telenákupným šotom

tak, že vysielací čas vyhradený pre reklamu a telenákup nesmie presiahnuť 20 % (12 min)

počas jednej celej hodiny, pričom charakter reklamy nerozlišuje. Zákonodarca v zákone

o vysielaní a retransmisii definuje reklamu v právnej norme ustanovenej v 32 ods. 1 tak, že

reklama na účely tohto zákona je akékoľvek verejné oznámenie vysielané za odplatu alebo

inú podobnú protihodnotu vrátane vlastnej propagácie, ktorého zámerom je podporiť

predaj, nákup alebo nájom tovaru alebo služieb vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov

alebo dosiahnuť iný účinok sledovaný objednávateľom reklamy alebo vysielateľom.

V právnej norme § 31a ods. 1, 2, 3 zákona o vysielaní a retransmisie zákonodarca

ustanovuje definíciu mediálnej komerčnej komunikácie tak, že mediálna komerčná

komunikácia je na účely tohto zákona zvuková, obrazová alebo zvukovo obrazová

informácia, ktorá priamo alebo nepriamo propaguje tovar, služby alebo dobrú povesť

fyzickej osoby alebo právnickej osoby vykonávajúcej hospodársku činnosť a a) je

poskytovaná ako súčasť programu alebo program sprevádza za odplatu alebo za podobnú

protihodnotu alebo na účely vlastnej propagácie alebo b) je programovou službou určenou

výhradne na reklamu a telenákup alebo programovou službou určenou výhradne na vlastnú

propagáciu. Mediálna komerčná komunikácia zahŕňa najmä reklamu, telenákup.

sponzorovanie, umiestňovanie produktov, programovú služba určenú výhradne na reklamu

a telenákup, programovú službu určenú výhradne na vlastnú propagáciu a dlhšie reklamné

oznámenie podľa § 35 ods. 8. Skrytá mediálna komerčná komunikácia je zvuková, obrazová

14

alebo zvukovo obrazová informácia, ktorá priamo alebo nepriamo propaguje tovar, služby,

ochrannú známku, obchodné meno alebo aktivity fyzickej osoby alebo právnickej osoby

vykonávajúcej hospodársku činnosť, ak vysielateľ alebo poskytovateľ audiovizuálnej

mediálnej služby na požiadanie túto informáciu v rámci programu zámerne využíva

na propagačné účely a mohla by vzhľadom na svoju povahu uviesť verejnosť do omylu

o podstate tejto informácie. Táto informácia sa považuje za zámernú najmä vtedy, ak sa

uskutočňuje za odplatu alebo za inú protihodnotu. Súčasne zákonodarca v právnej norme

§ 37a ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisie definuje pojem vlastnej propagácie tak, že

za vlastnú propagáciu považuje na účely tohto zákona činnosť vysielateľa určenú

na získanie a udržanie pozornosti verejnosti na vlastné vysielanie, programy, tovary alebo

služby, priamo spojené s vysielaním a programami; za vlastnú propagáciu sa nepovažuje

oznámenie vysielateľa, ktorým informuje verejnosť o vlastnom programe, pričom čas

venovaný vlastnej propagácii vrátane oznámení vysielateľa o vlastnom programe,

do vysielacieho času vyhradeného reklame na účely § 36 a 37 nezapočítava (§ 37a ods. 1,

písm. a/). Pri posudzovaní, či došlo odvysielaním komunikátu k mediálnej komerčnej

komunikácie v priamej forme (reklama, telenákup) alebo k jej skrytej forme sa musí

vychádzať z obsahu a účelu predmetného komunikátu posudzujúc ho v kontexte jeho

úplného odvysielania s prihliadnutím na jeho dopad na diváka resp. poslucháča, t. j.

možnosť jeho vnímania predmetného komunikátu.

Vychádzajúc zo skutkových okolností senát najvyššieho súdu v danom prípade dospel

k záveru, že navrhovateľ odvysielaním predmetného komunikátu Iron man 3 naplnil znaky

mediálnej komerčnej komunikácie majúcej znaky reklamy, pretože z jeho prepisu/záznamu

vyplýva propagácia uvedeného filmu.

Z uvedených dôvodov Rada po správnom vyhodnotení charakteru predmetného

komunikátu čas jeho odvysielania správne zaradila do rozsahu doby zákonom

predpokladanej na odvysielanie reklamy počas jednej hodiny v zmysle § 36 ods. 2 zákona

o vysielaní a retransmisie. S poukazom na právnu úpravu ustanovenú v právnej norme § 32

ods. 1 pojmovým znakom reklamy je „za odplatu alebo inú

podobnú protihodnotu“, pričom zákonodarca bližšie nešpecifikuje ich charakter a formu,

z ktorých dôvodov je na posúdení Rady, ako príslušného orgánu štátnej správy oprávnenej

dozorovať činnosť vysielateľov v súlade so zákonom o vysielaní a retransmisie, či komunikát

svojim spracovaním, formou, charakterom a účelom, je spôsobilý priniesť hospodársky

profit osobe, v prospech ktorej sa predmetný komunikát odvysielal, vychádzajúc z obsahu

komunikátu.

Najvyšší súd zastáva názor, že zo skutkových okolností v danom prípade vyplýva, že

reklamou predmetného filmu premietaného v kinách v čase jej odvysielania je naplnený

pojmový znak reklamy „za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu“, pretože táto reklama

bola jednoznačne spôsobilá zvýšiť návštevnosť predmetného filmu, čo je v príčinnej

súvislosti s nárastom hospodárskeho profitu či už predmetnej distribučnej spoločnosti alebo

príslušného prevádzkovateľa kina. Súčasne súd poukazuje na to, že Rada v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia sa riadne vysporiadala s námietkami navrhovateľa ako účastníka

konania týkajúcimi sa posudzovania odvysielaného predmetného komunikátu v súvislosti

s právnou úpravou kritérií reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii

a svoje závery aj náležité zdôvodnila. Senát najvyššieho súdu z uvedených dôvodov sa

nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že Rada nesprávne aplikovala uvedenú právnu normu.

Zo zákonnom ustanovenej kompetencie vyplýva Rade oprávnenie posúdiť porušenie

právnej povinnosti vysielateľa a na základe správnej úvahy uložiť zákonom dovolenú

sankciu. Súd je oprávnený v rámci súdneho prieskumu posúdiť len, či správny orgán

nevybočil so správnej úvahy zákonom predpokladanej. Zákonodarca v právnej norme § 67

ods. 5 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii ustanovuje, že Rada uloží pokutu

vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu

od 3 319 eur do 165 969 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 eur

do 49 790 eur, ak porušil podmienky na vysielanie mediálnej komerčnej komunikácie

vrátane reklamy a telenákupu.

Preskúmavaným rozhodnutím Rada uložila navrhovateľovi za správny delikt pokutu

vo výške 5 000 eur. Pokiaľ zákonodarca v právnej norme § 67 ods. 5 písm. a/ zákona

o vysielaní a retransmisii ustanovil rozsah sadzby pokuty do 165 969 eur, z uvedeného; je

zrejmé že Rada uložila navrhovateľovi pokutu na dolnej hranici zákonom ustanovenej

sadzby. Senát najvyššieho súdu konštatuje, že Rada výšku pokuty určila v rozsahu správnej

úvahy zákonom dovolenej. ...

16

Vzhľadom k tomu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom ako aj

v súlade s poslaním odporcu definovaným v § 4 zákona o vysielaní a retransmisii, bolo

bez formálnych a logických nedostatkov, riadne odôvodnené a vychádzalo z dostatočne

zisteného skutkového stavu, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že napadnuté

rozhodnutie správneho orgánu podľa ako vecne správne potvrdil.»

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor,

podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie základných práv podľa a 2

v spojení s a porušenie práva podľa dohovoru v spojení s čl.

1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že v sú zakotvené základné

princípy a postuláty Slovenskej republiky, avšak nepredstavujú konkrétne základné práva

alebo slobody, ktorých ochrany by sa sťažovateľka mohla pred ústavným súdom v konaní

podľa domáhať. Obdobné platí aj vo vzťahu k dohovoru, ktorý vyjadruje

záväzok vysokých zmluvných strán dodržiavať ľudské práva.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť sťažovateľkou namietaného porušenia

označených práv rozsudkom najvyššieho súdu, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že k obdobným záverom vo vzťahu k obdobným

sťažnostiam sťažovateľky dospel aj v rozhodnutiach vo veciach vedených pod spisovými

značkami: , , .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súd

ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015

18