Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)I. ÚS 4/2015
PDF · 189.04 KB
No categories available
I. ÚS 4/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 4/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1,
Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala – Ďurček, s. r. o., Drotárska
cesta 102, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Peter Ďurček, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdny prieskum zákonností rozhodnutí orgánov
verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sž 8/2013 z 24. septembra
2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra
2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na súdny prieskum zákonností rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sž 8/2013 z 24. septembra 2014
(ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v správnom konaní vedenom Radou pre
vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) bola sťažovateľke rozhodnutím Rady
č. RP/054/2013 z 2. júla 2013 uložená pokuta 5 000 € pre porušenie ustanovenia § 35 ods.
3 a § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona
č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o vysielaní a retransmisii“), ktoré malo spočívať v tom, že sťažovateľka „na programovej
službe JOJ Plus odvysielala reklamné šoty v časovom rozsahu dlhšom ako povolených
12 minút počas jednej hodiny vysielania“.
Proti uvedenému rozhodnutiu Rady sa sťažovateľka odvolala. O jej odvolaní
rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil rozhodnutie Rady.
Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd svojím rozsudkom porušil jej základné práva
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a v podstatnej časti
svojej argumentácie uvádza:
«Sťažovateľka tvrdí, že k zásahu a porušeniu práva sťažovateľky došlo postupom
najvyššieho súdu v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie
Rady a zamietol odvolanie proti rozhodnutiu Rady o preskúmanie rozhodnutia Rady tým, že
najvyšší súd považoval nevykonanie dôkazu, resp. absenciu vyhotovenia zápisnice
o vykonaní dôkazu zo strany Rady (absencia riadneho zistenia skutkového stavu veci
a absencia postupu Rady v súlade so zákonom) za postup Rady ako správneho orgánu,
ktorý bol zákonný a nemohol spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia Rady.
Sťažovateľka namieta, že nevykonanie jediného dôkazu v konaní v súlade so zákonom
a nevyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazu v súlade so správnym poriadkom je vážnym
zásahom do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu. ...
Rada vo svojom Oznámení o začatí správneho konania zo dňa 09.04.2013, ako aj
v napadnutom rozhodnutí uviedla, že podkladmi (dôkazmi) pre vydanie napadnutého
rozhodnutia sú:
... záznam z vysielania programovej služby JOJ PLUS zo dňa 27.01.2013;
07.02.2013; a
... prepis/popis skutkového stavu;, a
... písomné vyjadrenie účastníka konania z 01.07.2013...
Sťažovateľka v odvolaní proti rozhodnutiu Rady namietala výlučne len skutočnosť, že
Rada nevykonala vyššie špecifikované dôkazy vôbec, resp. nevykonala ich v súlade
so Správnym poriadkom, hoci z rozhodnutia Rady vyplýva, že je postavené výlučne na
skutočnostiach, ktoré bolo možné zistiť výlučne len na základe vykonania uvedených
dôkazov zákonným spôsobom...
Najvyšší súd v rozhodnutí najvyššieho súdu tento odvolací dôvod sťažovateľky
nepovažoval za dôvodný, avšak v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol závery, ktoré
naznačujú, že nesprávne a neúplné „pochopil" rozsah odvolacieho dôvodu sťažovateľky...
Sťažovateľka uvádza, že v prípade, ak z rozhodnutia Rady vyplýva, že rozhodnutie
Rady je postavené na skutočnostiach, ktoré bolo možné zistiť výlučne vykonaním obrazovo-
zvukového záznamu (resp. ak Rada uvádza, že sa „oboznámila s podkladmi pre
rozhodnutie“) je potom nevyhnutné, aby z obsahu správneho spisu bolo možné učiniť
spoľahlivý záver o tom, že členovia Rady sa oboznámili s obsahom obrazovo-zvukového
záznamu, tzn. že skutočne vzhliadli zvukovo-obrazový záznam.
Vykonanie takéhoto dôkazu je možné preukázať výlučne len formou zápisnice
o vykonaní dôkazu podľa ustanovenia § 22 ods. 1 Správneho poriadku.
Ak Rada (jej členovia) vykonala dôkaz (vzhliadla obrazovo-zvukový záznam), tzn.
obhliadla dôkaz, tak o tomto dôkaze musí byť spísaná zápisnica s náležitosťami podľa
ustanovenia § 22 ods. 2 a 3 Správneho poriadku.
Vzhliadnutie obrazovo-zvukového záznamu je štandardný spôsobom, akým členovia
Rady môžu získať priame a nesprostredkované povedomie o skutočnom obsahu
odvysielaného spotu. Takýto dôkazný prostriedok (ohliadku) nie je možné nahradiť
analýzou ani prepisom, nakoľko tieto sú až druhotným, sprostredkovaným náhľadom na
vec, navyše nie nestranným. ...
Sťažovateľka má v prejednávanej veci za to, že členovia Rady sa s predmetnými
dôkazmi, nijakým spôsobom priamo neoboznámili a tieto nevykonali. ...
V prípade, ak Rada uvádza, že sa oboznámila s podkladmi pre vydanie rozhodnutia
Rady vo forme vzhliadnutia obrazovo-zvukových záznamov, mala o vykonaní takýchto
dôkazov spísať zápisnicu s náležitosťami podľa § 22 ods. 2 a 3 Správneho poriadku.
Absenciu zápisnice nie je možné zhojiť ani poukazom na „prepis/popis“ skutkového stavu
ani prepis uvedený v odôvodnení rozhodnutia Rady, nakoľko tieto nemajú charakter a
obsah nespĺňa zákonom stanovené náležitosti zápisnice o vykonaní dokazovania.
V prípade ak spis správneho orgánu Rady neobsahuje zápisnicu o vykonaní dôkazu
(vzhliadnutí obrazovo-zvukového záznamu) a v odôvodnení rozhodnutia Rady Rada
opakovane poukazuje na skutočnosť, že sa so záznamami oboznámila, ide o podstatné
porušenie ustanovení o konaní pred správnym orgánom, ktoré má za následok nezákonnosť
rozhodnutia Rady.
V konaní o správnom delikte, ktorého skutková podstata spočíva v porušení
povinnosti pri vysielaní programu, je obrazovo-zvukový záznam posudzovanej časti
vysielania kľúčovým a v podstate nezastupiteľným dôkazom obzvlášť v prípadoch, kedy
Rada nevykonáva žiaden iný dôkaz na objasnenie skutkového stavu veci. Takýto dôkaz preto
musí byť vykonaní riadnym procesným spôsobom. ...
S ohľadom na citeľnú ekonomickú ujmu, ktorú môžu pokuty Rady znamenať, je
potrebné dôsledne dbať na to, aby účastníci konania mali zaručené všetky procesné práva.»
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti vydal tento nález:
„1. Základné práva spoločnosti MAC TV, s.r.o... podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2
v spojení s článkom 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 v spojení
s článkom 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.:
7Sž/8/2013 zo dňa 24.09.2014, porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.:
7Sž/8/2013 zo dňa 24.09.2014 sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Najvyššiemu
súdu na Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinní uhradiť spoločnosti MAC TV, s.r.o...
trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR na účet Advokátskej kancelárie Bugala –
Ďurček, s.r.o., do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej
správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu. Najvyšší súd označeným rozhodnutím potvrdil
podľa § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie Rady, keďže
dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu sú v súlade so zákonom.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné
posudzovať spoločne.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na
súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1
dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá
povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.
Ústavný súd argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť
ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu a nezistil, že by najvyšším súdom
aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych
záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade
s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd sa
relevantne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky (ktoré tvoria aj jej sťažnostnú
argumentáciu) a svoje závery dostatočne odôvodnil, keď uviedol:
„Proti rozhodnutiu odporkyne /pozn. Rady/ navrhovateľka /pozn. Sťažovateľka/
podľa § 64 ods. 6 zákona o vysielaní a retransmisii podala 5. septembra 2013 na Najvyšší
súd Slovenskej republiky opravný prostriedok. Namietala, že zistenie skutkového stavu je
v rozpore s obsahom spisov je nedostačujúce na posúdenie veci a v konaní bola zistená taká
vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Tiež namietala, že odporkyňa
podľa § 34 ods. 2 a § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny
poriadok) nevykonala dôkaz, a to ohliadku záznamu z vysielania vyššie uvedených
programov odvysielaných na televíznej programovej službe JOJ Plus a o vykonaní tohto
dôkazu nevyhotovila zápisnicu. Navrhovateľka preto tvrdila, že odporkyňa pri vykonávaní
dôkazov postupovala v rozpore so správnym poriadkom, čím nedostatočne zistila skutkový
stav veci, a táto procesná vada má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. ...
Zo spisov vyplýva, že predmetom súdneho konania je preskúmanie zákonnosti
postupu a rozhodnutia odporkyne z 2. júla 2013 číslo RP/054/2013, o uložení pokuty
vo výške 5 000 € za porušenie povinnosti ustanovenej v § 35 ods. 3 a § 36 ods. 2 zákona
o vysielaní a retransmisii.
Úlohou najvyššieho súdu v zmysle námietok navrhovateľky bolo posúdiť, či
navrhovateľka odvysielaním týchto programov porušila zákonné ustanovenia špecifikované
odporkyňou v rozhodnutí a či teda sankcia bola uložená v súlade so zákonom. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preskúmal, či napadnuté rozhodnutie odporkyne nevybočilo z medzí
a hľadísk ustanovených zákonom, či jej závery zodpovedajú zásadám logického myslenia
a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. ...
Navrhovateľka v opravnom prostriedku... namietala skutočnosť, že z dôvodu
nespísania zápisnice o zisťovaní skutkového stavu veci nebol skutkový stav veci zistený
úplne a v dostatočnom rozsahu.
Z obsahu opravného prostriedku navrhovateľky jednoznačne vyplýva, že proti
skutkovému stavu, ktorý odporkyňa uviedla v preskúmavanom rozhodnutí a ani vo veci
porušenia § 36 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii navrhovateľka nemala námietky.
Dostatočne bolo preukázané, že odporkyňa vo výroku rozhodnutia jasne a zrozumiteľne
popísala dôkazy, ktoré a stali podkladom pre rozhodnutie (§ 47 ods. 3 správneho poriadku).
Najvyšší súd, rovnako ako odporkyňa zastáva názor, že námietka navrhovateľky
o nespísaní zápisnice o ohliadke nie je vadou, ktorá by mohla spôsobiť nezákonnosť
preskúmavaného rozhodnutia.
Podľa § 34 ods. 1 správneho poriadku spôsob zisťovania skutkového stavu ohliadkou
je len jedným z možných podkladov pre jeho zistenie a premietnutie záznamu z vysielania
nie je ohliadkou na mieste samom, ale je priamo jedným z dôkazov pre zistenie skutočného
stavu veci.
Z obsahu spisov súd zistil, že odporkyňa pred rozhodnutím zistila riadne skutočný
stav veci a oboznámila sa s vykonaným dokazovaním a aj s jednotlivými dôkazmi. Vzhľadom
na skutočnosť, že skutkový stav o dodržiavaní povinností podľa zákona o vysielaní
a retransmisii bol zisťovaný z obrazového a zvukového záznamu vysielania, ktorý
v rozhodnutí je prepísaný do písomnej formy, odporkyňa postupovala v súlade s § 34 ods. 1
správneho poriadku s tým, že dostatočne zistila skutkový stav potrebný pre rozhodnutie
o porušení povinnosti ustanovenej v § 35 ods. 3 a v § 36 ods. 2 zákona o vysielaní
a retransmisii.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že
odporkyňa riadne zistila skutočný stav veci a svoje rozhodnutie aj právne správne
odôvodnila, preto nezistil dôvod pre zrušenie rozhodnutia odporkyne.
Z uvedeného dôvodu Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne
z 2. júla 2013 číslo RP/054/2013 podľa § 250q ods. 2 OSP potvrdil.“
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
v spojení s čl. 1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že v čl. 12 ods. 1 ústavy sú zakotvené
základné princípy a postuláty Slovenskej republiky, avšak nepredstavujú konkrétne
základné práva alebo slobody, ktorých ochrany by sa sťažovateľka mohla pred ústavným
súdom v konaní podľa čl. 127 ústavy domáhať. Obdobné platí aj vo vzťahu k čl. 1
dohovoru, ktorý vyjadruje záväzok vysokých zmluvných strán dodržiavať ľudské práva.
Keďže ústavný súd nezistil možnosť sťažovateľkou namietaného porušenia
označených práv rozsudkom najvyššieho súdu, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súd
ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. januára 2015