Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 212/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Ďurčaťovou, Kollárova 35, Martin, pre namietané

porušenie základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného

súdu Prievidza sp. zn. z 20. novembra 2012, rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 28. februára 2013 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 11. septembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra

2013 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 20. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“),

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 28. februára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ 21. júna 2003

uzatvoril manželstvo s , ktoré bolo rozvedené rozsudkom Okresného

súdu Partizánske sp. zn. z 29. apríla 2009. Sťažovateľ je od 27. apríla 2011

v dôsledku nepriaznivého zdravotného stavu práceneschopný, nepoberá sociálne dávky,

nemocenské dávky, dávku v hmotnej núdzi ani dávku v nezamestnanosti, teda nemá žiaden

príjem a nie je schopný pre nepriaznivý zdravotný stav sám sa živiť. Keďže od rozvodu

manželstva neuplynulo viac ako päť rokov, v zmysle o rodine

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ zákon

o rodine“) návrhom podaným okresnému súdu žiadal o určenie výživného na rozvedeného

manžela.

Ako uvádza sťažovateľ, okresný súd jeho návrh zamietol a svoje rozhodnutie

odôvodnil tým, že „s prihliadnutím na všetky dôkazy a skutočnosti, ktoré vyšli v priebehu

konania najavo, dospel k záveru, že hoci navrhovateľ nie je schopný sám sa živiť pre

dočasnú práceneschopnosť, bolo by však v rozpore s dobrými mravmi, aby mu súd priznal

príspevok na rozvedeného manžela z dôvodov, že po rozvode manželstva vykonával

pracovnú činnosť predajom zatepľovacích systémov, teda mal príjem, mal vyplácané

provízie z OVB a mal príjem aj z časti nájmu rodinného domu, peniaze minul a

nezabezpečil svoju výživu a podľa názoru súdu nie ani v schopnostiach a možnostiach

odporkyne, aby platila príspevok na navrhovateľa. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia tiež uviedol, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že navrhovateľ

preukázateľne nepoberá nemocenské dávky, dávku v hmotnej núdzi a nepoberá ani dávku

v nezamestnanosti. Počas práceneschopnosti nepoberá nemocenské dávky, pretože nebol

nemocensky poistený, preto mu Sociálna poisťovňa nemocenské dávky nevypláca. Ďalej

uviedol, že do takejto situácie sa dostal sám svojim pričinením, pretože ak by si svoje

povinnosti plnil, Sociálna poisťovňa by mu nemocenské dávky počas pracovnej

neschopnosti vyplácala. Navrhovateľ si mal svoje finančné prostriedky z pracovnej činnosti

regulovať tak, aby mal dostatok financií na svoju výživu a nie všetky minúť a že mal

so svojimi financiami nakladať tak, aby si zabezpečil svoju výživu na takej úrovni, ako

počas manželstva.“.

Krajský súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil, pretože nedospel k inému

záveru, len že by bolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 75 ods. 2 zákona o rodine,

aby za daných okolností bol sťažovateľovi priznaný nárok na výživné rozvedeného manžela,

keď svojím konaním nepochybne zavinil, že hoci je práceneschopný, nie je schopný sám sa

živiť, uspokojovať svoje životné potreby, či už výnosom z vlastného majetku alebo

finančnými dávkami, ktoré poskytuje štát, túto situáciu si privodil úmyselne.

Sťažovateľ v sťažnosti cituje zo o pomoci v hmotnej núdzi

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákona

č. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov , ako aj zo o sociálnom poistení v znení

neskorších predpisov a poukazuje na to, že z nich vyplýva, že „občan nemá nárok na dávku

v hmotnej núdzi, ak si neuplatní zákonné nároky, ktorými si môže zabezpečiť základné

životné podmienky a pomôcť si v hmotnej núdzi, medzi ktoré patrí aj uplatnenie si nároku

na výživné, čo si uplatnil. Taktiež je z citovaných ustanovení zrejmé, že občan, ktorý je

práceneschopný sa nezaradí do evidencie uchádzačov o zamestnanie a teda ak nie je

evidovaný ako uchádzač o zamestnanie, nemá ani nárok na poberanie dávky

v nezamestnanosti. Sťažovateľ ako samostatne zárobkovo činná osoba si neplatil

nemocenské poistenie a teda mu nevznikol ani nárok na nemocenské, pretože mal nízke

príjmy. Ak by mu však aj tento nárok vznikol, nemocenské by už v čase rozhodovania súdov

nepoberal, pretože nárok na nemocenské zaniká dňom nasledujúcim po skončení dočasnej

pracovnej neschopnosti, najneskôr uplynutím 52. týždňa od vzniku dočasnej pracovnej

neschopnosti, t. j. nárok na nemocenské by sťažovateľovi zanikol v apríli 2012 avšak

sťažovateľ je stále nepretržite práceneschopný.“.

Na tieto skutočnosti sťažovateľ poukazoval už v konaní pred súdom prvého stupňa

aj v podanom odvolaní. Ani prvostupňový súd, ani odvolací sa nezaoberali jeho námietkou,

že aj keby si plnil odvodové povinnosti, mal by vzhľadom na to, že je práceneschopný nárok

iba na nemocenské, ktoré však v zmysle „ o sociálnom poistení

zaniká najneskôr uplynutím 52. týždňa od vzniku dočasnej pracovnej neschopnosti, t. j.

nárok na nemocenské by sťažovateľovi zanikol v apríli 2012“, a tiež námietkou, z čoho si

mal vytvoriť finančnú rezervu na niekoľko rokov dopredu, ak jeho príjmy boli na úrovni iba

minimálnej mzdy, a teda nebolo to v jeho možnostiach a schopnostiach. Ani prvostupňový,

ani odvolací súd v odôvodnení rozsudku neuviedli, ako vyhodnotili tieto sťažovateľom

namietané skutočnosti.

V odôvodneniach obidvoch rozsudkov podľa názoru sťažovateľa absentuje dostatočné

a presvedčivé odôvodnenie, ako bola súdmi posúdená skutočnosť, že sťažovateľ už v čase

vydania rozsudku súdu prvého stupňa nemal zo zákona nárok na nemocenské, pretože aj

keby naň mal nárok, bolo by mu nemocenské vyplácané iba do apríla 2012, a keďže je

práceneschopný, nemá nárok ani na dávku v nezamestnanosti, pretože pre práceneschopnosť

sa nemôže uchádzať o zamestnanie a o dávku v hmotnej núdzi nemôže požiadať z dôvodu,

že uplatnenie si nárokov na výživné má predchádzať žiadosti o dávku v hmotnej núdzi, a

takisto z akých finančných prostriedkov si ma zabezpečiť príjem pre prípad dlhodobej

práceneschopnosti.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré odôvodnil

predovšetkým nedostatočným odôvodnením rozhodnutí súdov nižších stupňov, ktoré malo

za následok odňatie možnosti konať pred súdom, ktoré ako jedna z procesných vád zakladá

nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť. Dovolací súd dovolanie odmietol

s odôvodnením, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným

na odôvodnenie rozsudku. V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa primárne vysvetlil,

z akých úvah vychádzal pri závere, že v prípade navrhovateľa nie sú dané predpoklady

pre priznanie ním žiadaného príspevku a z akých dôvodov dospel k záveru, že by bolo

v rozpore s dobrými mravmi, ak by súd vyhovel jeho návrhu (keďže sťažovateľ svoje príjmy

po rozvode minul a nezabezpečil svoju výživu) a že by vzhľadom na majetkové pomery

odporkyne táto ani nebola schopná prispievať na výživu navrhovateľa. Odvolací súd sa so

závermi súdu prvého stupňa stotožnil a na zdôraznenie správnosti jeho dôvodov v dôvodoch

svojho rozhodnutia uviedol ďalšie dôvody.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že „nemá v súčasnosti žiaden príjem, ani

žiaden majetok a vzhľadom na nepriaznivý zdravotný stav (ako aj pobyty v nemocnici) má

obmedzenú schopnosť dosiahnuť príjem. Podľa oznámenia jeho ošetrujúcej lekárky...

vzhľadom na zhoršujúci sa zdravotný stav sťažovateľa sa ukončenie PN nepredpokladá. Bez

svojho zavinenia sa ocitol v situácii, že nie je schopný sám sa živiť. Pokiaľ mu na živobytie

a pokrytie nákladov spojených s liečbou postačovali ušetrené peňažné prostriedky, ktoré

nadobudol v čase, keď bol schopný zaobstarať si príjem, snažil sa žiť z týchto prostriedkov.

Avšak vzhľadom na zhoršujúci sa zdravotný stav, ktorý u neho dlhodobo pretrváva nemá

možnosť si zaobstarať príjem, preto bol nútený využiť možnosť zakotvenú v zákone o rodine

a požadoval, aby mu v čase jeho práceneschopnosti a teda kým nebude schopný dosahovať

príjem prispievala na výživu bývalá manželka podľa jej možností a schopností. Sťažovateľ si

na živobytie a na úhradu výživného pre jeho maloletú dcéru musel požičať značnú sumu

peňažných prostriedkov.“.

Pretože odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom zakladá podľa sťažovateľa

nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť a znamená porušenie práva

na spravodlivý proces, sťažovateľ je toho názoru, že „dovolací súd mal rozsudok

odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie“.

Sťažovateľ zastáva názor, že označenými rozhodnutiami súdov „bolo porušené jeho

právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie“, a preto

na základe uvedeného v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:

,,1. Základné práva ... podľa Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 11.09.2013, rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. zo dňa 28.02.2013 rozsudkom Okresného súdu Prievidza

sp. zn. zo dňa 20.11.2012 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 28.02.2013 sa

ruší a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia...“.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu a krajského súdu, ako aj napadnutým

uznesením najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže zákonom ustanoveným postupom domáhať

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi základným právom na súdnu ochranu podľa

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto

potrebné posudzovať spoločne.

1. K napadnutému rozsudku okresného súdu

Ústavný súd konštatuje, že preskúmaniu napadnutého rozsudku okresného súdu

vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu označených práv bráni princíp

subsidiarity vyjadrený v , z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba

alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať

o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý

pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne , ,

, ). Takýmto súdom bol vo vzťahu ku okresnému súdu krajský

súd, ktorý na základe odvolania sťažovateľa napadnutý rozsudok potvrdil. Z uvedeného

dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K napadnutému rozsudku krajského súdu

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu odôvodnenej v podstate tým, že krajský súd sa nevysporiadal

s jeho námietkami spočívajúcimi v tom, že aj keby si plnil odvodové povinnosti, mal by

vzhľadom na to, že je práceneschopný, nárok iba na nemocenské, ktoré však v zmysle

„ o sociálnom poistení zaniká najneskôr uplynutím 52. týždňa

od vzniku dočasnej pracovnej neschopnosti, t. j. nárok na nemocenské by sťažovateľovi

zanikol v apríli 2012“, a taktiež námietkou, z čoho si mal vytvoriť finančnú rezervu

na niekoľko rokov dopredu, ak jeho príjmy boli na úrovni iba minimálnej mzdy, a teda

nebolo to v jeho možnostiach a schopnostiach.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky, pretože nie je oprávnený zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných

porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd

je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky

výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci

konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom

konaní.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie

daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu

(napr. ). Okrem toho môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu

vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných

na prerokúvaný skutkový prípad. Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru

ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených

v . Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva

účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade,

ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore

s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli

zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu sa uvádza:

„V prejednávanej veci okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na. určenie

príspevku na výživu rozvedeného manžela z dôvodu, že navrhovateľ, hoci nie je schopný

sám sa živiť, si situáciu zavinil sám tým, že neplatil odvody do Sociálnej poisťovne

a finančné prostriedky, ktoré pred dobou práceneschopnosti získal vykonávaním pracovnej

činnosti, ako aj z prenájmu, minul bez toho, aby si do budúcna finančné prostriedky

na výživu odložil a tiež aj z dôvodu, že nie je v možnostiach a schopnostiach odporkyne

na primeranú výživu navrhovateľa prispievať.

Okresný súd rozhodoval o návrhu na určenie výživy rozvedeného manžela podľa § 72

ods. 1, 2 Zákona o rodine, podľa ktorého rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa

živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa

svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Ak sa bývalí manželia nedohodnú,

určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj

na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi.

Rozvodom manželstva zanikajú všetky osobné a právne vzťahy medzi manželmi.

V materiálnej oblasti sa preto predpokladá, že každý z manželov je povinný sa postarať sám

o seba. Na zmiernenie niektorých majetkových dopadov, vyplývajúcich z rozvodu

manželstva, zákon upravuje výnimky.

Základnou podmienkou pre priznanie nároku na vyživovaciu povinnosť po rozvode

manželstva je skutočnosť, že rozvedený manžel nie je schopný sám sa živiť, prípadne, že mu

príjem nestačí na úhradu nákladov na jeho primeranú výživu. Primeraná výživa podľa

súčasného znenia Zákona o rodine neznamená pokrytie len nevyhnutných nákladov

na stravovanie, ale tiež uspokojovanie ďalších nevyhnutných potrieb rozvedeného manžela

vyplývajúcich z jeho veku, zdravotného stavu, spôsobu života a podobne, ktoré je potrebné

posudzovať individuálne. Primeranou výživou sa považuje príspevok vyšší, než by

zodpovedal iba tzv. nevyhnutnej výžive. Pri určovaní príspevku na výživu rozvedeného

manžela je potrebné tiež v zmysle § 75 ods. 1 prihliadnuť na odôvodnené potreby

oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Príspevok

na výživu rozvedeného manžela je podmienený tým, že jeho poskytovanie nie je v rozpore

s dobrými mravmi (§ 75 ods. 2).“

S ohľadom na uvedené bolo podľa krajského súdu úlohou súdu prvého stupňa

predovšetkým ustáliť, či obstojí tvrdenie sťažovateľa, že nie je schopný sám sa živiť, že nie

je schopný zaistiť si primeranú výživu z vlastných zárobkových, majetkových alebo iných

zdrojov a až následne u odporkyne skúmať, aké sú jej schopnosti, možnosti a majetkové

pomery na primeranú výživu rozvedeného manžela prispievať, a to všetko za podmienky, či

požadovaný príspevok na výživu rozvedeného manžela nie je v rozpore s dobrými mravmi.

Krajský súd ďalej uviedol, že „sporové konanie je ovládané zásadou prejednacou,

ktorá je tradične chápaná tak, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať dôkazy, je zásadne vecou

účastníkov konania. Právna úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromaždení dôkazov

zaťažuje zásadne účastníkov a ukladá im, aby na preukázanie svojich tvrdení označili

dôkazy. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie

nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať

zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké následky

potom postihujú aj toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení,

avšak hodnotenie vykonaných dôkazov súdom dospelo k záveru, že dokazovanie nepotvrdilo

pravdivosť skutkových tvrdení účastníka.“.

Z listinného dôkazu (lekárskej správy , všeobecnej lekárky

pre dospelých) pre krajský súd vyplynulo, že sťažovateľ je práceneschopný a vzhľadom

na jeho neustále zhoršujúci sa zdravotný stav nie je predpoklad ukončenia

práceneschopnosti. Z tejto lekárskej správy bolo pre krajský súd nepochybné,

„že navrhovateľ nie je schopný pracovať. Nie je schopný vlastnou prácou sa živiť. Nie je

schopný dosiahnuť príjem z pracovnej činnosti, ktorý by pokrýval jeho náklady.“. Pokiaľ

sťažovateľ nebol schopný živiť sa vlastnou prácou, správne prvostupňový súd podľa názoru

krajského súdu zameral dokazovanie, či sťažovateľ nie je schopný živiť sa ani výnosom

z vlastného majetku a či nie je schopný sa živiť z takých štátnych dávok, ktoré sú v podstate

určené ako náhrada za pracovný príjem, čo je forma pomoci osobám s nedostatočným

príjmom, ktorý slúži na uspokojovanie ich životných potrieb.

Vykonaným dokazovaním pred prvostupňovým súdom považoval krajský súd

za preukázané, že sťažovateľ daroval rodinný dom maloletej dcére, pričom tento rodinný

dom sťažovateľ užíva s tým, že ho má od dcéry prenajatý za 1 €. Zároveň z výpovede

sťažovateľa vyplynulo, že tento rodinný dom prenajal v časti nájomníčke a vopred vyplatené

nájomné za dobu piatich rokov finančné prostriedky použil na rekonštrukciu tohto domu.

Dokazovaním pred súdom prvého stupňa bolo podľa krajského súdu taktiež

nepochybne zistené a ani sám sťažovateľ tieto zistenia nespochybňoval, „že v období, keď

navrhovateľ vykonával samostatne zárobkovú činnosť, neplatil odvody do Sociálnej

poisťovne, a tak mu nevznikol nárok na nemocenské dávky, a nakoľko nebol nemocensky

poistený, neboli mu priznané ani vyplácané žiadne dávky v nezamestnanosti, o pomoc

v hmotnej núdzi navrhovateľ nepožiadal“. Najvyšší súd preto nemohol dospieť k inému

záveru, „len že by bolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 75 ods. 2 Zákona o rodine,

aby za daných okolností bol navrhovateľovi priznaný nárok na výživné rozvedeného

manžela, keď svojím konaním nepochybne zavinil, že hoci je práceneschopný, nie je

schopný sám sa živiť, uspokojovať svoje životné potreby, či už výnosom zvláštneho majetku

alebo finančnými dávkami, ktoré poskytuje štát, túto situáciu si privodil úmyselne“.

Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým sťažovateľovi

nepriznal nárok na príspevok na výživu rozvedeného manžela, podľa § 219 ods. 1

(ďalej aj ,,OSP“) potvrdil.

Ústavný súd pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posúdenia všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresného

súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom

poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Ústavný súd preto

preskúmal aj rozsudok okresného súdu, z ktorého vyplýva, že okresný súd z vykonaného

dokazovania (podrobne tam rozvedeného) považoval za preukázané, že „... nie je v

schopnostiach a možnostiach odporkyne, aby prispievala na výživu navrhovateľa“.

Z rozsudku okresného súdu ďalej vyplýva, že „neschopnosť sám sa živiť môže

vyplývať zo subjektívnych alebo objektívnych skutočností na strane oprávneného bývalého

manžela. Medzi subjektívne patrí zlý zdravotný stav, žiadna kvalifikácia, alebo jej strata

v dôsledku dlhodobej absencie zo zamestnania z dôvodu výkonu osobnej starostlivosti o deti

a rodinu. Objektívnymi skutočnosťami sú osobná starostlivosť o maloleté dieťa do 3 rokov

veku, resp. staršie dieťa, ak vyžaduje nepretržitú .opateru alebo faktická nemožnosť

umiestniť dieťa do zariadenia poskytujúceho dennú starostlivosť v danom mieste alebo

faktická nemožnosť nájsť si zamestnanie v danom mieste zodpovedajúce jeho fyzických

a duševným schopnostiam. Schopnosť bývalého manžela živiť sa sám sa však neodvodzuje

len od jeho skutočných a potencionálnych zárobkových možností, ale aj od jeho

majetkových pomerov. Tento príspevok nemá charakter sankčného výživného, preto je

irelevantné z akých dôvodov došlo k rozvratu manželstva. Súd by však právo na príspevok

nepriznal, ak by to odporovalo dobrým mravom, a to ani v prípade, ak by bola splnená

podmienka odkázanosti na strane navrhovateľa a zároveň aj podmienka schopnosti

poskytovať príspevok na strane odporcu.“.

Okresný súd hodnotiac dôkazy individuálne a vo vzájomných súvislostiach

s prihliadnutím na všetky dôkazy a skutočnosti, ktoré vyšli v priebehu konania najavo,

dospel k záveru, že hoci sťažovateľ „nie je schopný sám sa živiť pre dočasnú

práceneschopnosť, bob by však v rozpore s dobrými mravmi, aby súd priznal navrhovateľovi

príspevok na rozvedeného manžela z dôvodov už uvedených vyššie, hlavne z dôvodu, že

navrhovateľ po rozvode manželstva vykonával pracovnú činnosť predajom zatepľovacích

systémov, teda mal príjem, mal vyplácané provízie z OVB a mal príjem aj z časti nájmu

rodinného domu. peniaze minul a nezabezpečil svoju výživu. Nie je ani v schopnostiach a

možnostiach odporkyne, aby platila príspevok na navrhovateľa na rozvedeného manžela

vzhľadom na už uvedené v odôvodnení tohto rozsudku.“.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou štandardu súdnej ochrany je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ( ).

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah sa ústavný súd zaoberal posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd

na argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom (hoci na označené námietky

sťažovateľa nereagoval), jeho rozhodnutie v spojení s rozhodnutím okresného súdu sa

vysporiadalo s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Spôsob, akým sa okresný súd posúdil

návrh sťažovateľa o určenie príspevku na rozvedeného manžela za odporujúci dobrým

mravom v zmysle § 75 ods. 2 zákona o rodine, považoval krajský súd za súladný

so zákonom. Ústavný súd preto na rozdiel od sťažovateľa považuje odôvodnenie rozsudku

krajského súdu za dostatočné.

Na tomto mieste ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na to, že vykonaným

dokazovaním bolo preukázané aj to, že i tak nebolo v schopnostiach a možnostiach

manželky sťažovateľa, aby prispievala na jeho výživu.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu (v spojení

s rozsudkom okresného súdu) presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal

v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď

na všetky podstatné okolnosti prípadu. Toto odôvodnenie nevykazuje znaky arbitrárnosti, je

ústavne akceptovateľné, pričom ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich

o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel základného práva na súdnu

ochranu, keďže súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel, a oprel ich o

skutkové zistenia. V okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by ním mohlo dôjsť k

porušeniu základného práva sťažovateľa podľa alebo práva podľa

ods. 1 dohovoru. Uvedené platí aj v prípade, keď sa podstata právnych úvah sťažovateľa

odlišovala od právneho názoru všeobecných súdov, ktoré síce rozhodli spôsobom, s ktorým

sťažovateľ nesúhlasí, avšak svoje rozhodnutia dostatočne odôvodnil na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný

nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným

súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym

základom pre namietanie porušenia základného práva.

Navyše, úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu

z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (), ale posúdenie

jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti. Pre nedostatok právomoci pritom

neprislúcha ústavnému súdu vylepšovať či dopĺňať dôvody napadnutého rozsudku krajského

súdu.

Keďže ústavný súd dospel k záveru o absencii príčinnej súvislosti medzi

sťažovateľom označenými právami a napadnutým rozsudkom krajského súdu, bolo potrebné

podľa jeho sťažnosť v tejto časti odmietnuť z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

3. K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej.

Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacieho

konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia §

236 a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu z výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len

pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je

prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v .

V posudzovanom prípade dovolací súd konštatoval:

„V predmetnom konaní išlo o príspevok na výživu rozvedeného manžela. Právna

úprava tohto príspevku je obsiahnutá v... § 72 a § 73 Zákona o rodine. To znamená,

že prejednávanou bola taká vec upravená Zákonom o rodine, v prípade ktorej nešlo

o žiadnu z výnimiek uvedených v Napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu v dôsledku toho vykazuje znaky rozsudku, v prípade ktorého je procesná prípustnosť

dovolania vylúčená ustanovením

Vzhľadom na obsah dovolania a tiež zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných

vád uvedených v ( ), neobmedzil sa dovolací súd len na

skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie

nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je

dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo

veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona

bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, že nemá žiadne obmedzenia vo

výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z

hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet komína významný,

preto ak je konanie postihnuté niektorou zvád vymenovaných v , možno ním

napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie neprípustné. Prípustnosť

dovolania v zmysle nezakladá samo tvrdenie účastníka o existencii niektorej z

uvedených procesných vád, ale zistenie, že k vade tejto povahy skutočne došlo.

Procesné vady konania v zmysle až e/ a dovolateľ

nenamietal a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania

preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.“

Ďalej najvyšší súd uviedol, že sťažovateľ v dovolaní vytýka súdom, že v odôvodnení

ich rozsudkov absentuje dostatočné a presvedčivé odôvodnenie ich záverov a že sa riadne

nevyrovnali s jeho námietkou, že aj keby splnil svoje odvodové povinnosti, nárok

na nemocenské by mu v apríli 2012 aj tak zanikol a podľa názoru sťažovateľa tieto

nedostatky zakladajú prípustnosť a odôvodnenosť jeho dovolania v zmysle § 237 písm. f)

.

Vo vzťahu k uvedenému najvyšší súd poukázal na judikatúru ústavného súdu

a odcitoval z uznesenia sp. zn. z 3. júla 2003, podľa ktorého: „Všeobecný

súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového,

ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces.“ Dovolací súd považoval za potrebné v tejto súvislosti upozorniť aj

na iné uznesenie ústavného súdu sp. zn. zo 16. marca 2005, podľa ktorého

«Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46

ods. 1 je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo

upravená v Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (

). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“.

Za porušenie základného práva zaručeného v

v žiadnom prípade nemožno považoval' to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa

predstáv navrhovateľa.».

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že «rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie; rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých

úvah vychádzal pri závere, že v prípade navrhovateľa nie sú dané predpoklady pre

priznanie ním žiadaného príspevku a z akých dôvodov dospel k záveru, že by bolo v rozpore

s dobrými mravmi, ak by súd vyhovel jeho návrhu (keďže navrhovateľ svoje príjmy

po rozvode manželstva účastníkov „minul a nezabezpečil svoju výživu“) a že by vzhľadom

na jej majetkové pomery odporkyňa by nebola ani schopná prispievať na výživu

navrhovateľa. Odvolací súd sa stotožnil s uvedenými závermi súdu prvého stupňa

a na zdôraznenie správnosti jeho dôvodov v dôvodoch svojho rozhodnutie uviedol ďalšie

dôvody.».

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov

nižšieho stupňa netrpia nedostatkom riadneho odôvodnenia, ktoré by malo za následok

vznik vady podľa .

Ďalej najvyšší súd skonštatoval, že „z odôvodnenia dovolania navrhovateľa vyplýva,

že z určujúceho obsahového hľadiska ( ) ani nejde z jeho strany

o námietku vady v zmysle ustanovenia , ale o námietku inú, ktorú

navrhovateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych

záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje

rozhodnutia.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Do kategórie vád pri

právnom posúdení veci patrí aj námietka navrhovateľa, že súdy neprihliadli na úpravu

v o sociálnom zabezpečení, podľa ktorej by mu nárok

na nemocenské aj tak zanikol.

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo

o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby boli tvrdenia navrhovateľa

o existencii tohto dovolacieho dôvodu opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu

neposudzoval), vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého

rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho

by posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali

alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, prichádzalo

do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné; to však v prejednávanej veci

nie je.“.

Dovolací súd preto uzavrel, že „nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali

prípustnosť dovolania podľa a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa

, Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok

navrhovateľa odmietol podľa v spojení s

bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu“.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že najvyšší súd postupoval

v súlade s procesnoprávnymi predpismi, keď odmietol dovolanie sťažovateľa ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,

po skonštatovaní neexistencie dovolacích dôvodov v zmysle s osobitným

zameraním sa na sťažovateľovo tvrdenie, že konanie je postihnuté vadou podľa § 237

písm. f) a taktiež ako dovolanie, ktoré nebolo prípustné ani podľa . Takýto

postup a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňuje,

preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku. Uznesenie najvyššieho súdu

obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde

o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku.

Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným postupom najvyššieho súdu

a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti

na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v

tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2015