Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 212/2015
PDF · 576.18 KB
No categories available
III. ÚS 212/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Ďurčaťovou, Kollárova 35, Martin, pre namietané
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného
súdu Prievidza sp. zn. 11 P 64/2012 z 20. novembra 2012, rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 19 Cop 5/2013 z 28. februára 2013 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 125/2013 z 11. septembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra
2013 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 11 P 64/2012 z 20. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“),
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Cop 5/2013
z 28. februára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 125/2013
z 11. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ 21. júna 2003
uzatvoril manželstvo s , ktoré bolo rozvedené rozsudkom Okresného
súdu Partizánske sp. zn. 5 C 221/2008 z 29. apríla 2009. Sťažovateľ je od 27. apríla 2011
v dôsledku nepriaznivého zdravotného stavu práceneschopný, nepoberá sociálne dávky,
nemocenské dávky, dávku v hmotnej núdzi ani dávku v nezamestnanosti, teda nemá žiaden
príjem a nie je schopný pre nepriaznivý zdravotný stav sám sa živiť. Keďže od rozvodu
manželstva neuplynulo viac ako päť rokov, v zmysle § 72 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ zákon
o rodine“) návrhom podaným okresnému súdu žiadal o určenie výživného na rozvedeného
manžela.
Ako uvádza sťažovateľ, okresný súd jeho návrh zamietol a svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že „s prihliadnutím na všetky dôkazy a skutočnosti, ktoré vyšli v priebehu
konania najavo, dospel k záveru, že hoci navrhovateľ nie je schopný sám sa živiť pre
dočasnú práceneschopnosť, bolo by však v rozpore s dobrými mravmi, aby mu súd priznal
príspevok na rozvedeného manžela z dôvodov, že po rozvode manželstva vykonával
pracovnú činnosť predajom zatepľovacích systémov, teda mal príjem, mal vyplácané
provízie z OVB a mal príjem aj z časti nájmu rodinného domu, peniaze minul a
nezabezpečil svoju výživu a podľa názoru súdu nie ani v schopnostiach a možnostiach
odporkyne, aby platila príspevok na navrhovateľa. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia tiež uviedol, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že navrhovateľ
preukázateľne nepoberá nemocenské dávky, dávku v hmotnej núdzi a nepoberá ani dávku
v nezamestnanosti. Počas práceneschopnosti nepoberá nemocenské dávky, pretože nebol
nemocensky poistený, preto mu Sociálna poisťovňa nemocenské dávky nevypláca. Ďalej
uviedol, že do takejto situácie sa dostal sám svojim pričinením, pretože ak by si svoje
povinnosti plnil, Sociálna poisťovňa by mu nemocenské dávky počas pracovnej
neschopnosti vyplácala. Navrhovateľ si mal svoje finančné prostriedky z pracovnej činnosti
regulovať tak, aby mal dostatok financií na svoju výživu a nie všetky minúť a že mal
so svojimi financiami nakladať tak, aby si zabezpečil svoju výživu na takej úrovni, ako
počas manželstva.“.
Krajský súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil, pretože nedospel k inému
záveru, len že by bolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 75 ods. 2 zákona o rodine,
aby za daných okolností bol sťažovateľovi priznaný nárok na výživné rozvedeného manžela,
keď svojím konaním nepochybne zavinil, že hoci je práceneschopný, nie je schopný sám sa
živiť, uspokojovať svoje životné potreby, či už výnosom z vlastného majetku alebo
finančnými dávkami, ktoré poskytuje štát, túto situáciu si privodil úmyselne.
Sťažovateľ v sťažnosti cituje zo zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákona
č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov , ako aj zo zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov a poukazuje na to, že z nich vyplýva, že „občan nemá nárok na dávku
v hmotnej núdzi, ak si neuplatní zákonné nároky, ktorými si môže zabezpečiť základné
životné podmienky a pomôcť si v hmotnej núdzi, medzi ktoré patrí aj uplatnenie si nároku
na výživné, čo si uplatnil. Taktiež je z citovaných ustanovení zrejmé, že občan, ktorý je
práceneschopný sa nezaradí do evidencie uchádzačov o zamestnanie a teda ak nie je
evidovaný ako uchádzač o zamestnanie, nemá ani nárok na poberanie dávky
v nezamestnanosti. Sťažovateľ ako samostatne zárobkovo činná osoba si neplatil
nemocenské poistenie a teda mu nevznikol ani nárok na nemocenské, pretože mal nízke
príjmy. Ak by mu však aj tento nárok vznikol, nemocenské by už v čase rozhodovania súdov
nepoberal, pretože nárok na nemocenské zaniká dňom nasledujúcim po skončení dočasnej
pracovnej neschopnosti, najneskôr uplynutím 52. týždňa od vzniku dočasnej pracovnej
neschopnosti, t. j. nárok na nemocenské by sťažovateľovi zanikol v apríli 2012 avšak
sťažovateľ je stále nepretržite práceneschopný.“.
Na tieto skutočnosti sťažovateľ poukazoval už v konaní pred súdom prvého stupňa
aj v podanom odvolaní. Ani prvostupňový súd, ani odvolací sa nezaoberali jeho námietkou,
že aj keby si plnil odvodové povinnosti, mal by vzhľadom na to, že je práceneschopný nárok
iba na nemocenské, ktoré však v zmysle „zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení
zaniká najneskôr uplynutím 52. týždňa od vzniku dočasnej pracovnej neschopnosti, t. j.
nárok na nemocenské by sťažovateľovi zanikol v apríli 2012“, a tiež námietkou, z čoho si
mal vytvoriť finančnú rezervu na niekoľko rokov dopredu, ak jeho príjmy boli na úrovni iba
minimálnej mzdy, a teda nebolo to v jeho možnostiach a schopnostiach. Ani prvostupňový,
ani odvolací súd v odôvodnení rozsudku neuviedli, ako vyhodnotili tieto sťažovateľom
namietané skutočnosti.
V odôvodneniach obidvoch rozsudkov podľa názoru sťažovateľa absentuje dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie, ako bola súdmi posúdená skutočnosť, že sťažovateľ už v čase
vydania rozsudku súdu prvého stupňa nemal zo zákona nárok na nemocenské, pretože aj
keby naň mal nárok, bolo by mu nemocenské vyplácané iba do apríla 2012, a keďže je
práceneschopný, nemá nárok ani na dávku v nezamestnanosti, pretože pre práceneschopnosť
sa nemôže uchádzať o zamestnanie a o dávku v hmotnej núdzi nemôže požiadať z dôvodu,
že uplatnenie si nárokov na výživné má predchádzať žiadosti o dávku v hmotnej núdzi, a
takisto z akých finančných prostriedkov si ma zabezpečiť príjem pre prípad dlhodobej
práceneschopnosti.
Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré odôvodnil
predovšetkým nedostatočným odôvodnením rozhodnutí súdov nižších stupňov, ktoré malo
za následok odňatie možnosti konať pred súdom, ktoré ako jedna z procesných vád zakladá
nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť. Dovolací súd dovolanie odmietol
s odôvodnením, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným
na odôvodnenie rozsudku. V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa primárne vysvetlil,
z akých úvah vychádzal pri závere, že v prípade navrhovateľa nie sú dané predpoklady
pre priznanie ním žiadaného príspevku a z akých dôvodov dospel k záveru, že by bolo
v rozpore s dobrými mravmi, ak by súd vyhovel jeho návrhu (keďže sťažovateľ svoje príjmy
po rozvode minul a nezabezpečil svoju výživu) a že by vzhľadom na majetkové pomery
odporkyne táto ani nebola schopná prispievať na výživu navrhovateľa. Odvolací súd sa so
závermi súdu prvého stupňa stotožnil a na zdôraznenie správnosti jeho dôvodov v dôvodoch
svojho rozhodnutia uviedol ďalšie dôvody.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že „nemá v súčasnosti žiaden príjem, ani
žiaden majetok a vzhľadom na nepriaznivý zdravotný stav (ako aj pobyty v nemocnici) má
obmedzenú schopnosť dosiahnuť príjem. Podľa oznámenia jeho ošetrujúcej lekárky...
vzhľadom na zhoršujúci sa zdravotný stav sťažovateľa sa ukončenie PN nepredpokladá. Bez
svojho zavinenia sa ocitol v situácii, že nie je schopný sám sa živiť. Pokiaľ mu na živobytie
a pokrytie nákladov spojených s liečbou postačovali ušetrené peňažné prostriedky, ktoré
nadobudol v čase, keď bol schopný zaobstarať si príjem, snažil sa žiť z týchto prostriedkov.
Avšak vzhľadom na zhoršujúci sa zdravotný stav, ktorý u neho dlhodobo pretrváva nemá
možnosť si zaobstarať príjem, preto bol nútený využiť možnosť zakotvenú v zákone o rodine
a požadoval, aby mu v čase jeho práceneschopnosti a teda kým nebude schopný dosahovať
príjem prispievala na výživu bývalá manželka podľa jej možností a schopností. Sťažovateľ si
na živobytie a na úhradu výživného pre jeho maloletú dcéru musel požičať značnú sumu
peňažných prostriedkov.“.
Pretože odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom zakladá podľa sťažovateľa
nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť a znamená porušenie práva
na spravodlivý proces, sťažovateľ je toho názoru, že „dovolací súd mal rozsudok
odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie“.
Sťažovateľ zastáva názor, že označenými rozhodnutiami súdov „bolo porušené jeho
právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie“, a preto
na základe uvedeného v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:
,,1. Základné práva ... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo/125/2013 zo dňa 11.09.2013, rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 19 CoP/5/2013 zo dňa 28.02.2013 rozsudkom Okresného súdu Prievidza
sp. zn. 11 P/64/2012 zo dňa 20.11.2012 porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 CoP/5/2013 zo dňa 28.02.2013 sa
ruší a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia...“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu a krajského súdu, ako aj napadnutým
uznesením najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže zákonom ustanoveným postupom domáhať
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd poznamenáva, že medzi základným právom na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto
potrebné posudzovať spoločne.
1. K napadnutému rozsudku okresného súdu
Ústavný súd konštatuje, že preskúmaniu napadnutého rozsudku okresného súdu
vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu označených práv bráni princíp
subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať
o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý
pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04,
IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo vzťahu ku okresnému súdu krajský
súd, ktorý na základe odvolania sťažovateľa napadnutý rozsudok potvrdil. Z uvedeného
dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. K napadnutému rozsudku krajského súdu
K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu odôvodnenej v podstate tým, že krajský súd sa nevysporiadal
s jeho námietkami spočívajúcimi v tom, že aj keby si plnil odvodové povinnosti, mal by
vzhľadom na to, že je práceneschopný, nárok iba na nemocenské, ktoré však v zmysle
„zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení zaniká najneskôr uplynutím 52. týždňa
od vzniku dočasnej pracovnej neschopnosti, t. j. nárok na nemocenské by sťažovateľovi
zanikol v apríli 2012“, a taktiež námietkou, z čoho si mal vytvoriť finančnú rezervu
na niekoľko rokov dopredu, ak jeho príjmy boli na úrovni iba minimálnej mzdy, a teda
nebolo to v jeho možnostiach a schopnostiach.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky, pretože nie je oprávnený zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných
porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd
je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky
výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci
konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom
konaní.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie
daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností
prerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných
a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu
(napr. IV. ÚS 115/03). Okrem toho môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu
vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných
na prerokúvaný skutkový prípad. Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru
ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených
v čl. 127 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva
účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade,
ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore
s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu sa uvádza:
„V prejednávanej veci okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na. určenie
príspevku na výživu rozvedeného manžela z dôvodu, že navrhovateľ, hoci nie je schopný
sám sa živiť, si situáciu zavinil sám tým, že neplatil odvody do Sociálnej poisťovne
a finančné prostriedky, ktoré pred dobou práceneschopnosti získal vykonávaním pracovnej
činnosti, ako aj z prenájmu, minul bez toho, aby si do budúcna finančné prostriedky
na výživu odložil a tiež aj z dôvodu, že nie je v možnostiach a schopnostiach odporkyne
na primeranú výživu navrhovateľa prispievať.
Okresný súd rozhodoval o návrhu na určenie výživy rozvedeného manžela podľa § 72
ods. 1, 2 Zákona o rodine, podľa ktorého rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa
živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa
svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Ak sa bývalí manželia nedohodnú,
určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj
na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi.
Rozvodom manželstva zanikajú všetky osobné a právne vzťahy medzi manželmi.
V materiálnej oblasti sa preto predpokladá, že každý z manželov je povinný sa postarať sám
o seba. Na zmiernenie niektorých majetkových dopadov, vyplývajúcich z rozvodu
manželstva, zákon upravuje výnimky.
Základnou podmienkou pre priznanie nároku na vyživovaciu povinnosť po rozvode
manželstva je skutočnosť, že rozvedený manžel nie je schopný sám sa živiť, prípadne, že mu
príjem nestačí na úhradu nákladov na jeho primeranú výživu. Primeraná výživa podľa
súčasného znenia Zákona o rodine neznamená pokrytie len nevyhnutných nákladov
na stravovanie, ale tiež uspokojovanie ďalších nevyhnutných potrieb rozvedeného manžela
vyplývajúcich z jeho veku, zdravotného stavu, spôsobu života a podobne, ktoré je potrebné
posudzovať individuálne. Primeranou výživou sa považuje príspevok vyšší, než by
zodpovedal iba tzv. nevyhnutnej výžive. Pri určovaní príspevku na výživu rozvedeného
manžela je potrebné tiež v zmysle § 75 ods. 1 prihliadnuť na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Príspevok
na výživu rozvedeného manžela je podmienený tým, že jeho poskytovanie nie je v rozpore
s dobrými mravmi (§ 75 ods. 2).“
S ohľadom na uvedené bolo podľa krajského súdu úlohou súdu prvého stupňa
predovšetkým ustáliť, či obstojí tvrdenie sťažovateľa, že nie je schopný sám sa živiť, že nie
je schopný zaistiť si primeranú výživu z vlastných zárobkových, majetkových alebo iných
zdrojov a až následne u odporkyne skúmať, aké sú jej schopnosti, možnosti a majetkové
pomery na primeranú výživu rozvedeného manžela prispievať, a to všetko za podmienky, či
požadovaný príspevok na výživu rozvedeného manžela nie je v rozpore s dobrými mravmi.
Krajský súd ďalej uviedol, že „sporové konanie je ovládané zásadou prejednacou,
ktorá je tradične chápaná tak, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať dôkazy, je zásadne vecou
účastníkov konania. Právna úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromaždení dôkazov
zaťažuje zásadne účastníkov a ukladá im, aby na preukázanie svojich tvrdení označili
dôkazy. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie
nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať
zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké následky
potom postihujú aj toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení,
avšak hodnotenie vykonaných dôkazov súdom dospelo k záveru, že dokazovanie nepotvrdilo
pravdivosť skutkových tvrdení účastníka.“.
Z listinného dôkazu (lekárskej správy , všeobecnej lekárky
pre dospelých) pre krajský súd vyplynulo, že sťažovateľ je práceneschopný a vzhľadom
na jeho neustále zhoršujúci sa zdravotný stav nie je predpoklad ukončenia
práceneschopnosti. Z tejto lekárskej správy bolo pre krajský súd nepochybné,
„že navrhovateľ nie je schopný pracovať. Nie je schopný vlastnou prácou sa živiť. Nie je
schopný dosiahnuť príjem z pracovnej činnosti, ktorý by pokrýval jeho náklady.“. Pokiaľ
sťažovateľ nebol schopný živiť sa vlastnou prácou, správne prvostupňový súd podľa názoru
krajského súdu zameral dokazovanie, či sťažovateľ nie je schopný živiť sa ani výnosom
z vlastného majetku a či nie je schopný sa živiť z takých štátnych dávok, ktoré sú v podstate
určené ako náhrada za pracovný príjem, čo je forma pomoci osobám s nedostatočným
príjmom, ktorý slúži na uspokojovanie ich životných potrieb.
Vykonaným dokazovaním pred prvostupňovým súdom považoval krajský súd
za preukázané, že sťažovateľ daroval rodinný dom maloletej dcére, pričom tento rodinný
dom sťažovateľ užíva s tým, že ho má od dcéry prenajatý za 1 €. Zároveň z výpovede
sťažovateľa vyplynulo, že tento rodinný dom prenajal v časti nájomníčke a vopred vyplatené
nájomné za dobu piatich rokov finančné prostriedky použil na rekonštrukciu tohto domu.
Dokazovaním pred súdom prvého stupňa bolo podľa krajského súdu taktiež
nepochybne zistené a ani sám sťažovateľ tieto zistenia nespochybňoval, „že v období, keď
navrhovateľ vykonával samostatne zárobkovú činnosť, neplatil odvody do Sociálnej
poisťovne, a tak mu nevznikol nárok na nemocenské dávky, a nakoľko nebol nemocensky
poistený, neboli mu priznané ani vyplácané žiadne dávky v nezamestnanosti, o pomoc
v hmotnej núdzi navrhovateľ nepožiadal“. Najvyšší súd preto nemohol dospieť k inému
záveru, „len že by bolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 75 ods. 2 Zákona o rodine,
aby za daných okolností bol navrhovateľovi priznaný nárok na výživné rozvedeného
manžela, keď svojím konaním nepochybne zavinil, že hoci je práceneschopný, nie je
schopný sám sa živiť, uspokojovať svoje životné potreby, či už výnosom zvláštneho majetku
alebo finančnými dávkami, ktoré poskytuje štát, túto situáciu si privodil úmyselne“.
Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým sťažovateľovi
nepriznal nárok na príspevok na výživu rozvedeného manžela, podľa § 219 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“) potvrdil.
Ústavný súd pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posúdenia všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresného
súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom
poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Ústavný súd preto
preskúmal aj rozsudok okresného súdu, z ktorého vyplýva, že okresný súd z vykonaného
dokazovania (podrobne tam rozvedeného) považoval za preukázané, že „... nie je v
schopnostiach a možnostiach odporkyne, aby prispievala na výživu navrhovateľa“.
Z rozsudku okresného súdu ďalej vyplýva, že „neschopnosť sám sa živiť môže
vyplývať zo subjektívnych alebo objektívnych skutočností na strane oprávneného bývalého
manžela. Medzi subjektívne patrí zlý zdravotný stav, žiadna kvalifikácia, alebo jej strata
v dôsledku dlhodobej absencie zo zamestnania z dôvodu výkonu osobnej starostlivosti o deti
a rodinu. Objektívnymi skutočnosťami sú osobná starostlivosť o maloleté dieťa do 3 rokov
veku, resp. staršie dieťa, ak vyžaduje nepretržitú .opateru alebo faktická nemožnosť
umiestniť dieťa do zariadenia poskytujúceho dennú starostlivosť v danom mieste alebo
faktická nemožnosť nájsť si zamestnanie v danom mieste zodpovedajúce jeho fyzických
a duševným schopnostiam. Schopnosť bývalého manžela živiť sa sám sa však neodvodzuje
len od jeho skutočných a potencionálnych zárobkových možností, ale aj od jeho
majetkových pomerov. Tento príspevok nemá charakter sankčného výživného, preto je
irelevantné z akých dôvodov došlo k rozvratu manželstva. Súd by však právo na príspevok
nepriznal, ak by to odporovalo dobrým mravom, a to ani v prípade, ak by bola splnená
podmienka odkázanosti na strane navrhovateľa a zároveň aj podmienka schopnosti
poskytovať príspevok na strane odporcu.“.
Okresný súd hodnotiac dôkazy individuálne a vo vzájomných súvislostiach
s prihliadnutím na všetky dôkazy a skutočnosti, ktoré vyšli v priebehu konania najavo,
dospel k záveru, že hoci sťažovateľ „nie je schopný sám sa živiť pre dočasnú
práceneschopnosť, bob by však v rozpore s dobrými mravmi, aby súd priznal navrhovateľovi
príspevok na rozvedeného manžela z dôvodov už uvedených vyššie, hlavne z dôvodu, že
navrhovateľ po rozvode manželstva vykonával pracovnú činnosť predajom zatepľovacích
systémov, teda mal príjem, mal vyplácané provízie z OVB a mal príjem aj z časti nájmu
rodinného domu. peniaze minul a nezabezpečil svoju výživu. Nie je ani v schopnostiach a
možnostiach odporkyne, aby platila príspevok na navrhovateľa na rozvedeného manžela
vzhľadom na už uvedené v odôvodnení tohto rozsudku.“.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Ústavný súd uznáva, že súčasťou štandardu súdnej ochrany je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (§ 157 ods. 2 OSP).
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah sa ústavný súd zaoberal posúdením
obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd
na argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom (hoci na označené námietky
sťažovateľa nereagoval), jeho rozhodnutie v spojení s rozhodnutím okresného súdu sa
vysporiadalo s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Spôsob, akým sa okresný súd posúdil
návrh sťažovateľa o určenie príspevku na rozvedeného manžela za odporujúci dobrým
mravom v zmysle § 75 ods. 2 zákona o rodine, považoval krajský súd za súladný
so zákonom. Ústavný súd preto na rozdiel od sťažovateľa považuje odôvodnenie rozsudku
krajského súdu za dostatočné.
Na tomto mieste ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na to, že vykonaným
dokazovaním bolo preukázané aj to, že i tak nebolo v schopnostiach a možnostiach
manželky sťažovateľa, aby prispievala na jeho výživu.
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu (v spojení
s rozsudkom okresného súdu) presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal
v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď
na všetky podstatné okolnosti prípadu. Toto odôvodnenie nevykazuje znaky arbitrárnosti, je
ústavne akceptovateľné, pričom ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich
o tom, že by ho bolo možné považovať za popierajúce zmysel základného práva na súdnu
ochranu, keďže súd zrozumiteľne vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel, a oprel ich o
skutkové zistenia. V okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by ním mohlo dôjsť k
porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Uvedené platí aj v prípade, keď sa podstata právnych úvah sťažovateľa
odlišovala od právneho názoru všeobecných súdov, ktoré síce rozhodli spôsobom, s ktorým
sťažovateľ nesúhlasí, avšak svoje rozhodnutia dostatočne odôvodnil na základe vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný
nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným
súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym
základom pre namietanie porušenia základného práva.
Navyše, úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu
z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie
jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti. Pre nedostatok právomoci pritom
neprislúcha ústavnému súdu vylepšovať či dopĺňať dôvody napadnutého rozsudku krajského
súdu.
Keďže ústavný súd dospel k záveru o absencii príčinnej súvislosti medzi
sťažovateľom označenými právami a napadnutým rozsudkom krajského súdu, bolo potrebné
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde jeho sťažnosť v tejto časti odmietnuť z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
3. K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky
na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto
právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy
neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej.
Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacieho
konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia §
236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len
pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je
prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 OSP.
V posudzovanom prípade dovolací súd konštatoval:
„V predmetnom konaní išlo o príspevok na výživu rozvedeného manžela. Právna
úprava tohto príspevku je obsiahnutá v... § 72 a § 73 Zákona o rodine. To znamená,
že prejednávanou bola taká vec upravená Zákonom o rodine, v prípade ktorej nešlo
o žiadnu z výnimiek uvedených v § 238 ods. 4 O. s. p. Napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu v dôsledku toho vykazuje znaky rozsudku, v prípade ktorého je procesná prípustnosť
dovolania vylúčená ustanovením § 238 ods. 4 O. s. p.
Vzhľadom na obsah dovolania a tiež zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), neobmedzil sa dovolací súd len na
skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie
nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo
veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, že § 237 O. s. p. nemá žiadne obmedzenia vo
výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z
hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet komína významný,
preto ak je konanie postihnuté niektorou zvád vymenovaných v§ 237 O. s. p., možno ním
napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie neprípustné. Prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nezakladá samo tvrdenie účastníka o existencii niektorej z
uvedených procesných vád, ale zistenie, že k vade tejto povahy skutočne došlo.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. dovolateľ
nenamietal a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania
preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.“
Ďalej najvyšší súd uviedol, že sťažovateľ v dovolaní vytýka súdom, že v odôvodnení
ich rozsudkov absentuje dostatočné a presvedčivé odôvodnenie ich záverov a že sa riadne
nevyrovnali s jeho námietkou, že aj keby splnil svoje odvodové povinnosti, nárok
na nemocenské by mu v apríli 2012 aj tak zanikol a podľa názoru sťažovateľa tieto
nedostatky zakladajú prípustnosť a odôvodnenosť jeho dovolania v zmysle § 237 písm. f)
OSP.
Vo vzťahu k uvedenému najvyšší súd poukázal na judikatúru ústavného súdu
a odcitoval z uznesenia sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003, podľa ktorého: „Všeobecný
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového,
ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces.“ Dovolací súd považoval za potrebné v tejto súvislosti upozorniť aj
na iné uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, podľa ktorého
«Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo
upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211
O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“.
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v žiadnom prípade nemožno považoval' to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa
predstáv navrhovateľa.».
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že «rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie; rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani
taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by
bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých
úvah vychádzal pri závere, že v prípade navrhovateľa nie sú dané predpoklady pre
priznanie ním žiadaného príspevku a z akých dôvodov dospel k záveru, že by bolo v rozpore
s dobrými mravmi, ak by súd vyhovel jeho návrhu (keďže navrhovateľ svoje príjmy
po rozvode manželstva účastníkov „minul a nezabezpečil svoju výživu“) a že by vzhľadom
na jej majetkové pomery odporkyňa by nebola ani schopná prispievať na výživu
navrhovateľa. Odvolací súd sa stotožnil s uvedenými závermi súdu prvého stupňa
a na zdôraznenie správnosti jeho dôvodov v dôvodoch svojho rozhodnutie uviedol ďalšie
dôvody.».
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov
nižšieho stupňa netrpia nedostatkom riadneho odôvodnenia, ktoré by malo za následok
vznik vady podľa § 237 písm. f) OSP .
Ďalej najvyšší súd skonštatoval, že „z odôvodnenia dovolania navrhovateľa vyplýva,
že z určujúceho obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.) ani nejde z jeho strany
o námietku vady v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú
navrhovateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych
záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje
rozhodnutia.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Do kategórie vád pri
právnom posúdení veci patrí aj námietka navrhovateľa, že súdy neprihliadli na úpravu
v zákone č. 461/2003 Z. z. o sociálnom zabezpečení, podľa ktorej by mu nárok
na nemocenské aj tak zanikol.
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo
o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237
O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby boli tvrdenia navrhovateľa
o existencii tohto dovolacieho dôvodu opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu
neposudzoval), vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého
rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho
by posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali
alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, prichádzalo
do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné; to však v prejednávanej veci
nie je.“.
Dovolací súd preto uzavrel, že „nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali
prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa
§ 238 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok
navrhovateľa odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.
bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu“.
Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že najvyšší súd postupoval
v súlade s procesnoprávnymi predpismi, keď odmietol dovolanie sťažovateľa ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,
po skonštatovaní neexistencie dovolacích dôvodov v zmysle § 237 OSP s osobitným
zameraním sa na sťažovateľovo tvrdenie, že konanie je postihnuté vadou podľa § 237
písm. f) OSP a taktiež ako dovolanie, ktoré nebolo prípustné ani podľa § 238 OSP. Takýto
postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje,
preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej
ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku. Uznesenie najvyššieho súdu
obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde
o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku.
Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným postupom najvyššieho súdu
a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti
na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v
tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia
základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. mája 2015