Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 328/2015
PDF · 579.69 KB
No categories available
II. ÚS 328/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, a , ,
zastúpených advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19
ods. 1, čl. 21 ods. 1, čl. 33 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 2
ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko
Banská Bystrica, v konaní vedenom pod sp. zn. BB 4 T 52/2012 a jeho rozsudkom
z 27. marca 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2013
doručená sťažnosť , , a ,
(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr.
Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojich
základných práv podľa čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 21 ods. 1, čl. 33 a čl.
46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 2 ods. 1, čl.
6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská
Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. BB 4 T
52/2012 a jeho rozsudkom z 27. marca 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia mali v trestnom konaní
vedenom proti obvinenému (ďalej len „obvinený“) postavenie
poškodených.
Obvinený bol stíhaný pre spáchanie obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy
podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona, sčasti dokonaný a sčasti v štádiu pokusu v
súbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294
ods. 1 Trestného zákona a prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2
písm. a) Trestného zákona. Obvinený počas stíhaného skutku, ktorý sa stal 16. júna 2012,
usmrtil tri osoby (príbuzných sťažovateľov), pričom sťažovatelia pri pokuse obvineného
o ich zavraždenie utrpeli strelné poranenia.
Obvinený bol rozsudkom špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB 4 T 52/2012
z 27. marca 2013 uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu úkladnej
vraždy podľa § 144 ods.1 a 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j)
Trestného zákona, sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného
zákona v súbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami
podľa § 294 ods. 1 Trestného zákona a prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194
ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona, za čo
mu bol uložený podľa § 144 ods. 2, § 38 ods. 2 a 8, § 36 písm. j) a l), § 37 písm. f) a h), § 41
ods. 1 a § 39 ods. 2 písm. c) Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní
9 rokov, trest prepadnutia veci, ústavné ochranné psychiatrické liečenie a ochranný dohľad
na dobu 3 rokov. Sťažovateľov (ako aj ďalších poškodených) odkázal špecializovaný trestný
súd s ich nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.
Keďže obvinený aj prokurátor sa po vyhlásení napadnutého rozsudku vzdali
odvolania, predseda senátu vyhotovil zjednodušený písomný rozsudok, ktorý neobsahuje
odôvodnenie. Výrok, ktorým špecializovaný trestný súd odkázal poškodených
(sťažovateľov) s ich nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie, sťažovatelia
napadli odvolaním, o ktorom v čase podania sťažnosti ústavnému súdu ešte nebolo
rozhodnuté.
Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že zákon im „... neumožňuje podať riadny opravný
prostriedok voči vyššie uvedenému rozsudku..., v časti do výroku o vine a treste, ktorý má
za následok porušenie vyššie uvedených základných práv a slobôd a taktiež má význam
na rozhodovanie o nároku sťažovateľov ako poškodených na náhradu škody v rámci
adhézneho konania. Voči uvedenému rozsudku v časti do výroku o náhrade škody
sťažovatelia podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie, o ktorom v čase podania tejto
sťažnosti nebolo rozhodnuté a táto časť ani nie je predmetom tejto sťažnosti.“.
Podstata sťažnosti je založená na tvrdení sťažovateľov, že trest uložený obvinenému
je celkom neprimeraný, pričom zároveň zastávajú názor, že všeobecný súd pochybil, pokiaľ
na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o zmenšenej príčetnosti obvineného,
v dôsledku ktorej pristúpil k mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody za súčasného
uloženia ochranného liečenia.
Znalecký posudok z oblasti psychiatrie a psychológie vypracovaný v trestnom konaní
považujú sťažovatelia za neobjektívny a jeho závery spochybňujú, keďže
znalci boli neobjektívni [má ísť o tých istých znalcov (dvaja zo znalcov), ktorí „sa
podpísali pod návrh na skúmanie duševného stavu v zdravotníckom ústave v kauze
, pričom túto problematiku riešilo aj Medzinárodné kolokvium znalcov –
psychiatrov, ktorí vyslovili znepokojenie nad tým, že v tomto prípade sú indikované jasné
známky zneužitia psychiatrie, ktoré sú v rozpore s princípmi Svetovej psychiatrickej
organizácie.“],
znalecký posudok obsahuje množstvo zastaraných odborných pojmov,
diagnózy uvedené v znaleckom posudku nezodpovedajú v zmysle odbornej
literatúry symptomatológii príslušných diagnóz,
je v nich nedôvodné konštatovanie výpadkov pamäti u obvineného,
výpovede znalcov na hlavnom pojednávaní si navzájom protirečili.
Z uvedených dôvodov sťažovatelia navrhovali počas hlavného pojednávania doplniť
dokazovanie nariadením kontrolného znaleckého dokazovania z oblasti psychiatrie
a psychológie, pričom špecializovaný trestný súd o ich návrhu na doplnenie dokazovania
nijakým spôsobom nerozhodol a vec uzavrel bez nariadenia kontrolného znaleckého
dokazovania.
Sťažovatelia tiež namietajú skutočnosť, že vo veci bol vyhotovený zjednodušený
rozsudok s poukazom na § 172 ods. 2 Trestného poriadku. V tejto súvislosti sťažovatelia,
vychádzajúc z čl. 46 ods. 1 ústavy, tvrdia, že bolo povinnosťou špecializovaného trestného
súdu odôvodniť napadnutý rozsudok aspoň v časti týkajúcej sa nároku na náhradu škody,
keďže v § 172 ods. 2 Trestného poriadku sa ustanovuje možnosť vzdať sa odvolania len
prokurátorovi obvinenému, nie však poškodeným.
Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že na hlavnom pojednávaní konanom 26. marca 2013
boli ich splnomocnencom kladené znalcom otázky, ktorých časť nebola špecializovaným
trestným súdom pripustená z dôvodu, že mali presahovať rámec, v ktorom si môžu
uplatňovať svoje práva poškodení.
Sťažovatelia formulujú svoje výhrady aj k tomu, že špecializovaný trestný súd sa
podľa nich nevysporiadal s rasovým motívom konania obvineného, a tvrdia, že v dôsledku
zákonnej úpravy, ktorá poškodeným neumožňuje podať opravný prostriedok proti výroku
o vine a treste (obzvlášť za situácie, keď právo podať opravný prostriedok nevyužije
prokurátor), došlo v ich prípade k porušeniu čl. 13 dohovoru, ktorý zaručuje právo
na účinný prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom.
V súvislosti s namietaným zásahom do práva na život (čl. 2 ods. 1 dohovoru a čl. 15
ods. 1 ústavy) sťažovatelia namietajú, že štát vo vzťahu k obvinenému zlyhal, pretože
nezákonnému zásahu do práva na život bolo možné zabrániť a predísť tak tragédii. Obvinený
bol v čase spáchania skutku zamestnaný ako príslušník obecnej polície a podľa názoru
sťažovateľov bol teda v postavení verejného činiteľa. Ak by u príslušníkov obecnej polície
dochádzalo k opakovanému výkonu psychologických testov (nielen pri ich prijímaní),
mohlo sa predísť tragédii. V súvislosti s právom na život sťažovatelia poukazujú na
pozitívny záväzok štátu a jeho povinnosť účinne vyšetriť zásah do práva na život, pričom
táto povinnosť sa podľa nich nevzťahuje len na vyšetrovanie pred začatím konania na súde,
ale na celé konanie ako také (Onerzildiz v. Turecko). Záväzok štátu podľa čl. 2 dohovoru
nemožno podľa sťažovateľov splniť len konaním o náhrade spôsobenej škody (Kaya
v. Turecko).
Sťažovatelia zdôrazňujú, že vyšetrovanie v ich trestnej veci nemohlo byť v žiadnom
prípade účinné, keďže
existujú dôvodné pochybnosti o kvalite vyhotoveného znaleckého posudku,
špecializovaný trestný súd sa nevysporiadal sa s ich návrhom na doplnenie
dokazovania nariadením kontrolného znaleckého dokazovania,
špecializovaný trestný súd nepripustil viacero otázok, ktoré kládol ich
splnomocnenec pri výsluchu svedkov,
napadnutý rozsudok nie je odôvodnený,
špecializovaný trestný súd sa nevysporiadal s rasovým motívom.
Trest uložený obvinenému podľa sťažovateľov nespĺňa účel všeobecnej prevencie,
keďže trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov za trojnásobnú vraždu a dvojnásobný pokus
o vraždu nepôsobí odstrašujúco tak, aby sa v budúcnosti predišlo podobným útokom.
Naopak, podľa názoru sťažovateľov takýto trest pôsobí na verejnosť povzbudzujúco,
ako to vyplýva z reakcií verejnosti prezentovaných na internetových diskusných fórach,
ktoré schvaľujú, ba až vyzdvihujú konanie obvineného.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľov na život a na jeho ochranu podľa čl. 15 ods. 1, ods. 2
Ústavy SR a v zmysle čl. 2 ods. 1 Dohovoru, práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia
podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy SR, práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej
povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, práva na nedotknuteľnosť obydlia
a korešpondencie podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru, práva na rovnaké zaobchádzanie bez ohľadu
na príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej skupine podľa čl. 33
Ústavy SR, zákazu diskriminácie podľa článku 14 Dohovoru v spojení s článkom 2 (1) a 13
Dohovoru, práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok v zmysle čl. 13 Dohovoru
bolo porušené postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica,
v konaní vedenom pod sp. zn. BB – 4 T/52/2012 a následným rozsudkom Špecializovaného
trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB – 4 T/52/2012 zo dňa 27. 3. 2013.
Ústavný súd zrušuje rozsudok Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská
Bystrica, sp. zn. BB – 4 T/52/2012 zo dňa 27. 3. 2013 a zároveň vracia vec na ďalšie
konanie Špecializovanému trestnému súdu, pracovisko Banská Bystrica.
Ústavný súd priznáva sťažovateľom a
náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 331,15 € vrátane DPH, ktorá je splatná
do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa
JUDr. Stanislava Jakubčíka...“
Dňa 14. februára 2014 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľov
z 10. februára 2014 označené ako „Vec: Doplnenie sťažnosti“ (ďalej len „doplnenie
sťažnosti“), v ktorom ústavný súd informujú, že proti napadnutému rozsudku
špecializovaného trestného súdu podali spolu s ostatnými poškodenými 19. apríla 2013
odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
uznesením sp. zn. 1 To 3/2013 z 18. septembra 2013 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu
z 18. septembra 2013“) tak, že ich odvolanie zamietol.
Sťažovatelia v doplnení sťažnosti vyjadrujú nesúhlas so záverom najvyššieho súdu,
podľa ktorého mali byť v zmysle (v súlade s napadnutým rozsudkom špecializovaného
trestného súdu) odkázaní so svojím nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.
V tejto súvislosti sťažovatelia poukazujú na iné mediálne známe kauzy, v ktorých boli
odsúdení zaviazaní na náhradu škody pozostalým príbuzným z titulu nemajetkovej ujmy.
Zároveň poukazujú na to, že páchatelia v týchto medializovaných kauzách dostali omnoho
prísnejšie tresty než obvinený.
V nadväznosti na predchádzajúcu argumentáciu sťažovatelia v záverečnej časti
doplnenia sťažnosti uvádzajú: „V kontexte vyššie uvedených rozhodnutí o odškodnení ako aj
o výške trestu zakladá postup Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica
a následne aj postup Najvyššieho súdu SR vážne pochybnosti o dodržiavaní práva
na rovnaké zaobchádzanie bez ohľadu na príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine
alebo etnickej skupine podľa čl. 33 Ústavy SR a rešpektovaní zákazu diskriminácie podľa
čl. 14 Dohovoru v spojení s článkom 2 (1) a 13 Dohovoru.“ Z citovaného, ako aj celého
obsahu doplnenia sťažnosti nemožno vyvodiť, žeby sťažovatelia jeho prostredníctvom
navrhli doplniť petit sťažnosti o namietané porušenie svojich práv uznesením najvyššieho
súdu z 18. septembra 2013.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Z petitu citovaného v časti I tohto uznesenia vyplýva, že sťažovatelia, zastúpení
kvalifikovaným právnym zástupcom, namietajú porušenie svojich základných práv podľa
čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 21 ods. 1, čl. 33 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru postupom
špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB – 4 T 52/2012 a jeho
rozsudkom z 27. marca 2013.
Z časti I tohto uznesenia vyplýva, že proti napadnutému rozsudku špecializovaného
trestného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením
sp. zn. 1 To 3/2013 z 18. septembra 2013 tak, že ho zamietol. Sťažovatelia formulujú
v doplnení sťažnosti výhrady proti označenému uzneseniu najvyššieho súdu, ktoré ale
nepremietli do petitu sťažnosti, t. j. najvyšší súd v petite neoznačujú za porušovateľa svojich
práv. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd mohol v súlade so svojou ustálenou judikatúrou
sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokovať len v rozsahu namietaného porušenia
sťažovateľmi označených práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým rozsudkom
špecializovaného trestného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Vychádzajúc z obsahovej analýzy sťažnosti sťažovateľov (časť I tohto uznesenia),
možno konštatovať, že sťažovatelia uplatnili proti napadnutému rozsudku špecializovaného
trestného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, viacero námietok, ktoré možno
rozdeliť do dvoch základných skupín,
1. námietky proti časti napadnutého rozsudku, ktorým boli sťažovatelia odkázaní
s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie;
2. námietky týkajúce sa napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa rozhodnutia o vine
a treste, ako aj postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu (ďalej aj „ostatné námietky“).
II.1 K námietkam proti časti napadnutého rozsudku špecializovaného trestného
súdu, ktorou boli sťažovatelia odkázaní s nárokom na náhradu škody na občianske
súdne konanie
Z priloženej fotokópie napadnutého rozsudku vyplýva, že špecializovaný trestný súd
osobitným výrokom podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal sťažovateľov ako
poškodených s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.
Vo vzťahu k výroku napadnutého rozsudku o náhrade škody sťažovatelia v prvom
rade namietajú, že špecializovaný trestný súd v rozpore s aplikačnou praxou všeobecných
súdov v obdobných medializovaných kauzách uplatnil v ich veci postup podľa § 288 ods. 1
Trestného poriadku, keď ich odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdne
konanie a nerozhodol o náhrade škody sám (podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku, pozn.),
a namietajú tiež skutočnosť, že výrok o náhrade škody špecializovaný trestný súd
neodôvodnil („... je nepochopiteľné, že Špecializovaný trestný súd... nepriznal aspoň
čiastočne v adhéznom konaní náhradu škody a nemajetkovej ujmy a poškodených odkázal
s ich nárokom na občianske súdne konanie a navyše toto rozhodnutie neodôvodnil“).
Podľa § 172 ods. 2 Trestného poriadku ak sa po vyhlásení rozsudku prokurátor
aj obvinený vzdali odvolania alebo taký prejav urobili v lehote troch pracovných dní
od vyhlásenia rozsudku, môže sa vyhotoviť zjednodušený písomný rozsudok, ktorý
neobsahuje odôvodnenie.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný
čin, ktorým spôsobil inému škodu, uvedenú v § 46 ods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku,
aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený. Ak tomu nebráni
zákonná prekážka, súd uloží obžalovanému vždy povinnosť nahradiť neuhradenú škodu
alebo jej neuhradenú časť, ak jej výška je súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku
rozsudku, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného, alebo ak ide o náhradu morálnej
škody spôsobenej úmyselným násilným trestným činom podľa osobitného zákona, ak škoda
nebola dosiaľ uhradená.
Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku ak podľa výsledku dokazovania nie je
podklad na vyslovenie povinnosti na náhradu škody alebo ak by bolo treba na rozhodnutie
o povinnosti na náhradu škody vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby
trestného stíhania a predĺžilo by ho, súd odkáže poškodeného na občianske súdne konanie,
prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom. Poškodeného treba označiť jeho
menom a priezviskom, dátumom a miestom narodenia a miestom bydliska.
Ak je poškodeným právnická osoba, treba ju označiť jej obchodným menom alebo názvom,
sídlom a identifikačným číslom podľa záznamu v obchodnom registri, živnostenskom
registri alebo inom registri.
Podľa § 307 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak,
rozsudok môže odvolaním napadnúť poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.
Podľa § 307 ods. 2 Trestného poriadku osoba oprávnená podať odvolanie proti
niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako
aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo
spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.
Podľa § 308 ods. 1 Trestného poriadku v neprospech obžalovaného môže rozsudok
napadnúť odvolaním prokurátor; len čo do povinnosti na náhradu škody má toto právo
aj poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti výroku napadnutého rozsudku špecializovaného trestného súdu týkajúceho sa
náhrady škody mohli sťažovatelia v zmysle § § 307 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
podať odvolanie (čo aj využili); z dikcie § 307 ods. 2 Trestného poriadku pritom vyplýva, že
odvolaním mohli namietať aj postup špecializovaného trestného súdu, ktorý predchádzal
vydaniu napadnutého rozsudku (teda aj skutočnosť, že špecializovaný trestný súd vyhotovil
v zmysle § 172 ods. 2 Trestného poriadku aj v časti týkajúcej sa výroku o náhrade škody
zjednodušený rozsudok, t. j. rozsudok, ktorý neobsahuje odôvodnenie, pozn.). O odvolaní
sťažovateľov bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť
o odvolaní sťažovateľov v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd
preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
Aj keď v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde (vzhľadom na petit sťažnosti)
ústavnému súdu neprislúchalo preskúmavať príslušnú časť uznesenia najvyššieho súdu ako
odvolacieho súdu sp. zn. 1 To 3/2013 z 18. septembra 2013, považoval za vhodné poukázať
na jeho relevantnú časť, v ktorej sa uvádza: „Vo vzťahu k napadnutému výroku rozsudku
prvostupňového súdu o náhrade škody je potrebné zdôrazniť, že súd rozhodol v súlade
so zákonom zjednodušeným písomným rozsudkom, bez jeho písomného odôvodnenia,
pretože obžalovaný aj prokurátor sa vzdali práva na podanie odvolania (§ 172 ods. 2
Tr. por.). Odvolací súd preto nemohol posúdiť z akého konkrétneho dôvodu špecializovaný
trestný súd podľa § 288 ods. 1 Tr. por. všetkých poškodených odkázal s ich nárokmi
na náhradu škody na občianske súdne konanie. Napriek tomuto konštatovaniu sa však
Najvyšší súd Slovenskej republiky úplne stotožnil s výrokom prvostupňového súdu
o odkázaní všetkých poškodených strán na konanie vo veciach občianskoprávnych.
Predovšetkým treba zdôrazniť, že vo veci spravodlivého a objektívneho rozhodnutia
o nárokoch poškodených na náhradu škody bude potrebné vykonať v rámci občianskeho
súdneho konania ešte ďalšie značne rozsiahle dokazovanie.
V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že z rozhodnutí Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 215/2006 Z. z.
o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, priznaná náhrada škody a to
konkrétne vo výške 16 360 eur a 4 090 eur (zo dňa 15. júla 2013
č. 35660/2013 – 1537/62, a č. 35660/2013 – 1537/66), poškodenej
vo výške 2.358 eur (zo dňa 18. júna 2013 č. 35660/2013 – 1537/65), poškodenej
vo výške 4 090 eur (zo dňa 15. júla 2013 č. 35660/2013 – 1537/63)
a poškodenému vo výške 4 090 eur (zo dňa 15. júla 2013
č. 35660/2013 – 1537/64). Tieto rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti sú už v súčasnosti
právoplatné a malo by dôjsť k úhrade priznaných odškodnených súm jednotlivým
poškodeným.
Naviac treba uviesť, že podľa zistenia odvolacieho súdu na Okresnom súde Komárno
v súčasnej dobe prebieha občianske súdne konanie (vedené pod sp. zn. 13 C/556/2012)
na základe žaloby o náhradu predmetnej škody a nemajetkovej ujmy podanej právnym
zástupcom poškodených.
Za tejto situácie Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že rozhodovanie
o uplatnených nárokoch jednotlivých poškodených samotným odvolacím súdom
za súčasného stavu veci by bolo predčasné a vzhľadom na zložitosť problematiky
a nepochybnú potrebu vykonania ďalšieho značne rozsiahleho dokazovania (vzhľadom
na závažné a rozsiahle následky spáchanej trestnej činnosti a s tým súvisiacou
komplikovanosťou posúdenia oprávnenosti a rozsahu uplatnených nárokov na náhradu
škody) presahovalo by rámec rozhodovania súdu v trestnom konaní.“
II.2 K ostatným námietkam sťažovateľov
Popri námietkach proti časti napadnutého rozsudku špecializovaného trestného súdu,
ktorou boli odkázaní so svojím nárokom na náhradu škody na občianskej súdne konanie,
sťažovatelia uplatnili v sťažnosti aj ďalšie námietky týkajúce sa vo svojej podstate výroku
o vine a treste (v nepriamej súvislosti aj výroku, ktorým špecializovaný trestný súd uložil
obvinenému ochranné psychiatrické liečenie). V konkrétnostiach ide najmä o tieto
námietky:
1. Námietka proti vyhotoveniu zjednodušeného rozsudku v zmysle § 172 ods. 2
2. Námietka nedostatočného vysporiadania sa s rasovým motívom konania
obvineného v nadväznosti na nemožnosť podania opravného prostriedku proti výroku o vine
a treste;
3. Námietka proti výške trestu odňatia slobody (9 rokov) uloženého obvinenému,
ktorý sťažovatelia považujú za neprimerane nízky;
4. Námietka proti záveru o zmenšení príčetnosti obvineného, ktorá viedla
k mimoriadnemu zníženiu trestu, a v tej súvislosti námietky proti znaleckému posudku
a námietka proti tomu, že špecializovaný trestný súd nevyhovel ich návrhu na vykonanie
kontrolného znaleckého dokazovania.
Vo vzťahu k ostatným námietkam smerujúcim proti napadnutému rozsudku
špecializovaného trestného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nemohli
sťažovatelia podať odvolanie ani žiaden iný právny prostriedok ochrany ich práv, čo v súlade
s princípom subsidiarity zakladá právomoc ústavného súdu na ich posúdenie.
V súvislosti s ostatnými námietkami sťažovateľov ústavný súd v prvom rade
poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a
zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu všeobecným súdom možno
uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03)
Do ustálenej judikatúry ústavného súdu patrí aj právny názor, podľa ktorého postup
všeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi
predpismi konania v trestnoprávnej veci) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných
práv a slobôd (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, sa ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní časti sťažnosti týkajúcej sa ostatných námietok sťažovateľov sústredil
na posúdenie, či ju možno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou
judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
III. ÚS 198/07). Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne
považovať aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení,
resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich
ústavnoprávny rozmer vrátane miery, ktorou sťažovateľ priamo alebo nepriamo
k pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany dotknutému orgánu verejnej moci
svojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého
porušenie sa namieta (IV. ÚS 62/08).
Vo vzťahu k námietke sťažovateľov, že napadnutý rozsudok nie je odôvodnený,
ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že špecializovaný trestný súd pri jeho
vyhotovovaní uplatnil postup, ktorý mu umožňuje už citovaný § 172 ods. 2 Trestného
poriadku, v zmysle ktorého je príslušný všeobecný súd oprávnený v prípade, ak sa
po vyhlásení rozsudku prokurátor aj obvinený vzdali odvolania, alebo taký prejav urobili
v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku (sťažovatelia nespochybňujú, že tieto
zákonné podmienky boli splnené, pozn.), vyhotoviť zjednodušený písomný rozsudok, ktorý
neobsahuje odôvodnenie. Sťažovatelia špecializovanému trestnému súdu vytýkajú, že
vzhľadom na konkrétne okolnosti ich trestnej veci uplatnil postup podľa § 172 ods. 2
Trestného poriadku, t. j. vyhotovil rozsudok bez odôvodnenia. Ústavný súd nemá v zásade
dôvod na spochybňovanie tejto námietky sťažovateľov, zároveň ale pripomína,
že aj v prípade, ak by skutočnosť, že špecializovaný trestný súd využil (fakultatívnu)
možnosť, ktorú mu ponúka označené ustanovenie Trestného poriadku, hodnotil ako jeho
pochybenie, nemohol by na jeho základe vysloviť porušenie ústavou garantovaných práv
sťažovateľov. V tejto súvislosti ústavný súd opätovne poukazuje na svoj už citovaný
ustálený právny názor, podľa ktorého postup všeobecného súdu, ktorý je v súlade
so zákonom, nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd.
Námietku sťažovateľov, že špecializovaný trestný súd vyhotovil v predmetnej veci
v zmysle § 172 ods. 2 Trestného poriadku zjednodušený rozsudok, možno nepochybne
vnímať aj ako námietku nezlučiteľnosti označeného ustanovenia Trestného poriadku
s príslušnými (v sťažnosti označenými) ustanoveniami ústavy a dohovoru. V tejto súvislosti
ústavný súd taktiež považuje za vhodné poukázať na právny názor vyplývajúci z jeho
ustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie pred ústavným súdom možno začať len
ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich
nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného
rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje
výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť
iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III.
ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v
konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Záver vyplývajúci z citovaného
právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v
konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti senátu ústavného súdu,
mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo
je aj prípad sťažovateľov. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát
ústavného súdu preskúmavajúci vec sťažovateľov nemôže v rozpore s ústavnou úpravou
atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu
mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010). Senát
ústavného súdu nedisponuje teda právomocou rozhodnúť o tom, či § 172 ods. 2 Trestného
poriadku je v súlade s právami podľa ústavy a dohovoru, ktorých porušenie sťažovatelia
namietajú. Tento záver možno analogicky vzťahovať aj na výhrady sťažovateľov, ktoré
smerujú ku skutočnosti, že ako poškodení nemajú v zmysle platnej právnej úpravy právo
podať opravný prostriedok proti výroku napadnutého rozsudku o vine a treste.
Bez ohľadu na už uvedené ústavný súd konštatuje, že samotná skutočnosť,
že napadnutý rozsudok špecializovaného trestného súdu nie je odôvodnený, sťažuje
preskúmanie jeho ústavnej konformnosti. Ústavný súd totiž ďalšie námietky sťažovateľov
môže posúdiť len rámcovo z ostatnej dokumentácie tvoriacej obsah spisu (predovšetkým
znaleckého posudku a zápisnice o hlavnom pojednávaní).
Podľa § 307 ods. 1 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, rozsudok
môže odvolaním napadnúť
a) prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku,
b) obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vine
v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera
spáchanie skutku uvedeného v obžalobe,
c) poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody,
d) zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci.
§ 308 [Komentár Iura]
(1) V neprospech obžalovaného môže rozsudok napadnúť odvolaním prokurátor; len
čo do povinnosti na náhradu škody má toto právo aj poškodený, ktorý uplatnil nárok
na náhradu škody.
Námietky sťažovateľov smerujúce proti výroku napadnutému rozsudku o vine a treste
ústavný súd taktiež v prvom rade vníma ako námietky proti platnej právnej úprave,
konkrétne ustanoveniam Trestného poriadku, ktoré upravujú okruh osôb, ktoré sú oprávnené
podať proti výroku o vine a treste riadne a mimoriadne opravné prostriedky (ide najmä
o § 307 a § 308, ako aj § 369 Trestného poriadku) z hľadiska ich prípadného nesúladu
s ústavou a platnými medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky. V tejto súvislosti
ústavný súd opätovne poukazuje na svoju už citovanú judikatúru, v zmysle ktorej nie je
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený posudzovať prípadný nesúlad
právnej úpravy označenej sťažovateľmi s ústavou, príp. kvalifikovanými medzinárodnými
zmluvami, vzhľadom na skutočnosť, že to patrí do pôsobnosti pléna ústavného súdu.
Za týchto okolností námietka sťažovateľov o tom, že nemali možnosť napadnúť
prostredníctvom opravného prostriedku to, že v napadnutom rozsudku špecializovaného
trestného súdu bol obvinenému uložený neprimerane nízky trest (námietka smerujúca
v prvom rade k porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru, pozn.), v konaní o sťažnosti podľa
č. 127 ods. 1 ústavy presahuje ústavný rámec pôsobnosti senátu ústavného súdu. Ústavný
súd navyše poukazuje na skutočnosť, že ani z medzinárodných záväzkov Slovenskej
republiky nemožno vyvodiť jej povinnosť ustanoviť vo svojom právnom poriadku osobám,
ktoré boli poškodené trestným činom, právo podávať opravné prostriedky proti
rozhodnutiam trestných súdov o vine a treste. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa aplikovateľnosti čl. 6
dohovoru, ktorý v prvom rade garantuje právo na spravodlivé súdne konanie (teda
v trestných veciach aj právo na spravodlivé rozhodnutie o výške trestu, pozn.),
na poškodeného v trestnom konaní. Európsky súd pre ľudské práva zastáva názor, že
označený článok dohovoru môže byť vo svojej trestnej časti aplikovaný iba vo vzťahu
k obvinenému, nie však k poškodenému, keďže proti nemu nebolo vznesené žiadne trestné
obvinenie, o oprávnenosti ktorého by sa malo rozhodovať. Článok 6 síce môže byť vo vzťahu
k poškodenému teoreticky aplikovateľný, avšak iba vo svojej civilnej časti (Perez proti
Francúzsku, rozsudok Veľkého senátu č. 47287/99 z 12. 2. 2004, Pfleger proti Českej
republike, rozsudok č. 58116/00 z 27. 7. 2004).
Bez ohľadu na uvedené ústavný súd vo vzťahu k námietke, že obvinenému bol
uložený neprimerane nízky trest odňatia slobody, považuje za potrebné poukázať na jeho
zlučiteľnosť s § 39 ods. 1 a § 39 ods. 2 písm. c) Trestného zákona, ktoré upravujú inštitút
zníženia trestu.
Podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo
vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto
zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti
postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu
trestu ustanoveného týmto zákonom.
Podľa § 39 ods. 2 písm. c) Trestného zákona súd môže znížiť trest pod dolnú hranicu
trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa, ktorý spáchal
trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti, a súd má za to, že vzhľadom na zdravotný stav
páchateľa by bolo možné za súčasného uloženia ochranného liečenia dosiahnuť ochranu
spoločnosti aj trestom kratšieho trvania, pričom nie je viazaný obmedzeniami uvedenými
v odseku 3 a zároveň uloží ochranné liečenie.
Z napadnutého rozsudku špecializovaného trestného súdu vyplýva, že obvinenému
bol uložený trest za spáchanie obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144
ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona, sčasti
dokonaný a sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona v súbehu
so zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1
Trestného zákona a prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. a)
Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. a) Trestného zákona, pričom
Trestný zákon ukladá v prípade obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144
ods. 1 a 2 Trestného zákona trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov alebo trest odňatia
slobody na doživotie. Vzhľadom na to, že u obvineného znalci konštatovali zmenšenú
príčetnosť v okamihu spáchania trestného činu, špecializovaný trestný súd mu v zmysle § 39
ods. 2 písm. c) Trestného zákona znížil trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej
Trestným zákonom a uložil trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov [uplatňujúc pritom aj
ustanovenia § 36 písm. j) a l), § 37 písm. f) a h), § 38 ods. 2 a 8 Trestného zákona] a
zároveň mu uložil podľa § 73 ods. 2 písm. a) Trestného zákona ústavné ochranné
psychiatrické liečenie a podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona ochranný dohľad
na dobu 3 rokov.
Vzhľadom na skutočnosť, že špecializovaný trestný súd dospel na základe znaleckého
posudku k záveru o zmenšenej príčetnosti obvineného v okamihu spáchania trestného činu,
zodpovedá výška uloženého trestu odňatia slobody miere diskrécie, ktorou špecializovaný
trestný súd pri ukladaní trestu obvinenému (vzhľadom na uplatnenie už označených
ustanovení Trestného zákona) disponoval, t. j. trest, ktorý bol obvinenému uložený,
nemožno považovať za svojvoľný. Ústavný súd podotýka, že ak sa výška uloženého trestu v
posudzovanej veci nachádza v Trestným zákonom vymedzenom rámci, jeho prípadná úvaha
o tom, že vzhľadom na konkrétne okolnosti danej veci nemal špecializovaný trestný súd
mimoriadne znížiť trest obvinenému takým výrazným spôsobom, ako to v napadnutom
rozsudku urobil (na dolnej hranici zákonom ustanoveného rámca, pozn.), nemôže sama
osebe viesť k záveru o ústavnej neudržateľnosti tej časti napadnutého rozsudku, ktorým bol
obvinenému uložený trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov. Opačný záver by totiž bol
prejavom neprimeraného aktivizmu ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ktorý by spochybňoval ich zákonom vymedzenú diskréciu, ktorá je
prejavom ich ústavou garantovanej nezávislosti.
Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že na výšku uloženého trestu odňatia slobody mal
podstatný vplyv záver o zmenšenej príčetnosti obvineného, ku ktorému špecializovaný
trestný súd dospel na základe zákonne vykonaného dôkazu – znaleckého posudku z odboru
zdravotníctva a farmácie, odvetvia psychiatrie a z odboru psychológie, odvetvia klinickej
psychológie dospelých, psychológie sexuality, dopravnej psychológie a výsluchu znalcov
na hlavnom pojednávaní. Ústavný súd podotýka, že znalci formulovali v znaleckom
posudku pozornosť aj motívu konania obvineného [vo väzbe na námietku sťažovateľov
týkajúcu sa osobitného motívu konania obvineného podľa § 140 písm. f) Trestného zákona
– etnická, resp. rasová nenávisť, pozn.].
Vo vzťahu k záveru o zmenšenej príčetnosti obvineného v čase spáchania trestného
činu, ako aj motívom konania obvineného ústavný súd poukazuje na relevantnú časť
znaleckého psychiatrického a psychologického posudku vypracovaného v napadnutom
trestnom konaní, v ktorej sa uvádza:
«Motivačné predpolie konania obvineného vytvárajú najmä jeho osobnostné
charakteristiky a osobitosti správania Rómov v jeho okolí. Za významné motívy
determinujúce správanie obvineného pred a počas skutku možno označiť opätovné
prežívanie frustrácie pri výkone vlastnej práce, pocit nedostatočného pracovného
uplatnenia pri snahe o riešenie verejného poriadku v meste, najmä čo sa týka problémov
viažucich sa na rómsku časť obyvateľstva, syndróm vyhorenia (prežívanie emočnej
vyčerpanosti, osobné zaujatie, nenaplnený pocit úspešnosti, strata potešenia z práce,
prejavy, ktoré sa vymykajú z rámci zaužívaných pracovných aktivít, svedčiace o prežívaní
stresu a o vyššej miere podráždenosti), strach o svoj život a životy osôb jemu blízkych
a napokon paranoický vývoj osobnosti obvineného, súčasťou ktorého bola jeho paranoická
obranná aktivita. Bezprostredný motív konania obvineného v kritickom čase skutku nie je
jednoznačne jasný. Zo psychologického hľadiska je však evidentné, že došlo k zníženiu
prahu tolerancie obvineného jednak na problematické správanie Rómov, s ktorými
prichádzal do styku, jednak na znášanie nimi naznačovaného zúčtovania s ním
a v neposlednom rade došlo k naliehavej, neodkladnej potrebe realizácie obranne –
ofenzívneho opatrenia formou útoku v predstihu a navyše s poslaním, ktoré sám považoval
za výsostne prosociálne. Pri zaplavenosti vnútorného prežívania obvineného uvedenými
problémami je spustenie správania s extrémnym priebehom možné takmer kedykoľvek.
... Obvinený... v posudzovanom čase trpel prechodnou duševnou poruchou –
abnormnou, skratovou reakciou s klinickým priebehom vystupňovaného afektu. Podstatnou,
pre tento stav z hľadiska forenzne – psychiatrického posúdenia, bola zmena kvalitatívnej
zložky vedomia u obvineného, ktoré bolo v čase skutku /obzvlášť závažný zločin vraždy/
zakalené, zmätené, čo bolo podmienené búrlivým afektom, ktorý bol dôsledkom dlhodobo
hromadeného emočného napätia (prostredníctvom mechanizmov osobnosti obvineného –
viď interpretáciu klinicko – psychologickej expertízy). Konanie v rámci vystupňovaného
afektu bolo extrémne heteroagresívne/homicídne. Stav vystupňovaného afektu „vybitím“
odznel, pamäťová nedostatočnosť na svoje konanie u obvineného odpovedá uvedenej
kvalitatívnej zmene vedomia, a teda je jej dôsledkom. V súčasnosti ide u obvineného
o poruchu osobnosti, kde dominuje paranoický vývin a diskrétne prejavy organickej
poruchy osobnosti.
... Obvinený, vzhľadom na svoj stav abnormnej – skratovej reakcie s vystupňovaným
afektom mal podstatne zníženú schopnosť rozpoznať protiprávnosť svojho konania
pre spoločnosť a mal podstatne zníženú schopnosť ovládať svoje konanie v čase spáchania
trestných činov /predovšetkým obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy.../, za ktoré je
obvinený. Znalci nemôžu však považovať ovládaciu a rozpoznávaciu zložku
inkriminovaného konania u obvineného za vymiznuté.»
Závery formulované v citovanej časti znaleckého posudku vyznievajú zrozumiteľne,
logicky a objektívne. Ústavný súd aj vzhľadom na svoje ústavné postavenie vo väzbe
na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov nenachádza relevantný dôvod na to, aby
spochybňoval závery predmetného znaleckého posudku. Podľa názoru ústavného súdu
predstavovali tieto závery z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný základ
na vydanie napadnutého rozsudku. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s týmito závermi
nestotožňujú a navrhli vykonať kontrolné znalecké dokazovanie, ktorému špecializovaný
trestný súd nevyhovel, nemôže zakladať dostatočný dôvod na to, aby ústavný súd ich
sťažnosti vyhovel.
Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel
k záveru, že napadnutý rozsudok je z ústavného hľadiska udržateľný aj v konfrontácii
s ostatnými námietkami sťažovateľov. Keďže podľa názoru ústavného súdu neexistuje medzi
napadnutým rozsudkom špecializovaného trestného súdu a obsahom sťažovateľmi
označených práv podľa ústavy a dohovoru taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohla (vo vzťahu k námietkam sťažovateľov
týkajúcich sa výšky trestu uloženého v predmetnej trestnej veci obvinenému, pozn.) viesť
k záveru o vyslovení ich porušenia, ústavný súd túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol.
Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov ako celok,
bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015