Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 328/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, a , ,

zastúpených advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19

ods. 1, , a a 2 a práv podľa

ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko

Banská Bystrica, v konaní vedenom pod sp. zn. BB a jeho rozsudkom

z 27. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2013

doručená sťažnosť , , a ,

(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr.

Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojich

základných práv podľa čl. 15 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 21 ods. 1, čl. 33 a čl.

46 ods. 1 a 2 (ďalej len „“) a práv podľa , čl.

6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská

Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. BB 4 T

52/2012 a jeho rozsudkom z 27. marca 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia mali v trestnom konaní

vedenom proti obvinenému (ďalej len „obvinený“) postavenie

poškodených.

Obvinený bol stíhaný pre spáchanie obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy

podľa a , sčasti dokonaný a sčasti v štádiu pokusu v

súbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294

ods. 1 a prečinom porušovania domovej slobody podľa a

písm. a) . Obvinený počas stíhaného skutku, ktorý sa stal 16. júna 2012,

usmrtil tri osoby (príbuzných sťažovateľov), pričom sťažovatelia pri pokuse obvineného

o ich zavraždenie utrpeli strelné poranenia.

Obvinený bol rozsudkom špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB

z 27. marca 2013 uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu úkladnej

vraždy podľa a s poukazom na

, sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa Trestného

zákona v súbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami

podľa a prečinom porušovania domovej slobody podľa

ods. 1 a 2 písm. a) s poukazom na , za čo

mu bol uložený podľa § 144 ods. 2, § 38 ods. 2 a 8, § 36 písm. j) a l), § 37 písm. f) a h), § 41

ods. 1 a úhrnný trest odňatia slobody v trvaní

9 rokov, trest prepadnutia veci, ústavné ochranné psychiatrické liečenie a ochranný dohľad

na dobu 3 rokov. Sťažovateľov (ako aj ďalších poškodených) odkázal špecializovaný trestný

súd s ich nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Keďže obvinený aj prokurátor sa po vyhlásení napadnutého rozsudku vzdali

odvolania, predseda senátu vyhotovil zjednodušený písomný rozsudok, ktorý neobsahuje

odôvodnenie. Výrok, ktorým špecializovaný trestný súd odkázal poškodených

(sťažovateľov) s ich nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie, sťažovatelia

napadli odvolaním, o ktorom v čase podania sťažnosti ústavnému súdu ešte nebolo

rozhodnuté.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že zákon im „... neumožňuje podať riadny opravný

prostriedok voči vyššie uvedenému rozsudku..., v časti do výroku o vine a treste, ktorý má

za následok porušenie vyššie uvedených základných práv a slobôd a taktiež má význam

na rozhodovanie o nároku sťažovateľov ako poškodených na náhradu škody v rámci

adhézneho konania. Voči uvedenému rozsudku v časti do výroku o náhrade škody

sťažovatelia podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie, o ktorom v čase podania tejto

sťažnosti nebolo rozhodnuté a táto časť ani nie je predmetom tejto sťažnosti.“.

Podstata sťažnosti je založená na tvrdení sťažovateľov, že trest uložený obvinenému

je celkom neprimeraný, pričom zároveň zastávajú názor, že všeobecný súd pochybil, pokiaľ

na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o zmenšenej príčetnosti obvineného,

v dôsledku ktorej pristúpil k mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody za súčasného

uloženia ochranného liečenia.

Znalecký posudok z oblasti psychiatrie a psychológie vypracovaný v trestnom konaní

považujú sťažovatelia za neobjektívny a jeho závery spochybňujú, keďže

znalci boli neobjektívni [má ísť o tých istých znalcov (dvaja zo znalcov), ktorí „sa

podpísali pod návrh na skúmanie duševného stavu v zdravotníckom ústave v kauze

, pričom túto problematiku riešilo aj Medzinárodné kolokvium znalcov –

psychiatrov, ktorí vyslovili znepokojenie nad tým, že v tomto prípade sú indikované jasné

známky zneužitia psychiatrie, ktoré sú v rozpore s princípmi Svetovej psychiatrickej

organizácie.“],

znalecký posudok obsahuje množstvo zastaraných odborných pojmov,

diagnózy uvedené v znaleckom posudku nezodpovedajú v zmysle odbornej

literatúry symptomatológii príslušných diagnóz,

je v nich nedôvodné konštatovanie výpadkov pamäti u obvineného,

výpovede znalcov na hlavnom pojednávaní si navzájom protirečili.

Z uvedených dôvodov sťažovatelia navrhovali počas hlavného pojednávania doplniť

dokazovanie nariadením kontrolného znaleckého dokazovania z oblasti psychiatrie

a psychológie, pričom špecializovaný trestný súd o ich návrhu na doplnenie dokazovania

nijakým spôsobom nerozhodol a vec uzavrel bez nariadenia kontrolného znaleckého

dokazovania.

Sťažovatelia tiež namietajú skutočnosť, že vo veci bol vyhotovený zjednodušený

rozsudok s poukazom na . V tejto súvislosti sťažovatelia,

vychádzajúc z , tvrdia, že bolo povinnosťou špecializovaného trestného

súdu odôvodniť napadnutý rozsudok aspoň v časti týkajúcej sa nároku na náhradu škody,

keďže v sa ustanovuje možnosť vzdať sa odvolania len

prokurátorovi obvinenému, nie však poškodeným.

Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že na hlavnom pojednávaní konanom 26. marca 2013

boli ich splnomocnencom kladené znalcom otázky, ktorých časť nebola špecializovaným

trestným súdom pripustená z dôvodu, že mali presahovať rámec, v ktorom si môžu

uplatňovať svoje práva poškodení.

Sťažovatelia formulujú svoje výhrady aj k tomu, že špecializovaný trestný súd sa

podľa nich nevysporiadal s rasovým motívom konania obvineného, a tvrdia, že v dôsledku

zákonnej úpravy, ktorá poškodeným neumožňuje podať opravný prostriedok proti výroku

o vine a treste (obzvlášť za situácie, keď právo podať opravný prostriedok nevyužije

prokurátor), došlo v ich prípade k porušeniu čl. 13 dohovoru, ktorý zaručuje právo

na účinný prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom.

V súvislosti s namietaným zásahom do práva na život (čl. 2 ods. 1 dohovoru a čl. 15

ods. 1 ) sťažovatelia namietajú, že štát vo vzťahu k obvinenému zlyhal, pretože

nezákonnému zásahu do práva na život bolo možné zabrániť a predísť tak tragédii. Obvinený

bol v čase spáchania skutku zamestnaný ako príslušník obecnej polície a podľa názoru

sťažovateľov bol teda v postavení verejného činiteľa. Ak by u príslušníkov obecnej polície

dochádzalo k opakovanému výkonu psychologických testov (nielen pri ich prijímaní),

mohlo sa predísť tragédii. V súvislosti s právom na život sťažovatelia poukazujú na

pozitívny záväzok štátu a jeho povinnosť účinne vyšetriť zásah do práva na život, pričom

táto povinnosť sa podľa nich nevzťahuje len na vyšetrovanie pred začatím konania na súde,

ale na celé konanie ako také (Onerzildiz v. Turecko). Záväzok štátu podľa čl. 2 dohovoru

nemožno podľa sťažovateľov splniť len konaním o náhrade spôsobenej škody (Kaya

v. Turecko).

Sťažovatelia zdôrazňujú, že vyšetrovanie v ich trestnej veci nemohlo byť v žiadnom

prípade účinné, keďže

existujú dôvodné pochybnosti o kvalite vyhotoveného znaleckého posudku,

špecializovaný trestný súd sa nevysporiadal sa s ich návrhom na doplnenie

dokazovania nariadením kontrolného znaleckého dokazovania,

špecializovaný trestný súd nepripustil viacero otázok, ktoré kládol ich

splnomocnenec pri výsluchu svedkov,

napadnutý rozsudok nie je odôvodnený,

špecializovaný trestný súd sa nevysporiadal s rasovým motívom.

Trest uložený obvinenému podľa sťažovateľov nespĺňa účel všeobecnej prevencie,

keďže trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov za trojnásobnú vraždu a dvojnásobný pokus

o vraždu nepôsobí odstrašujúco tak, aby sa v budúcnosti predišlo podobným útokom.

Naopak, podľa názoru sťažovateľov takýto trest pôsobí na verejnosť povzbudzujúco,

ako to vyplýva z reakcií verejnosti prezentovaných na internetových diskusných fórach,

ktoré schvaľujú, ba až vyzdvihujú konanie obvineného.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľov na život a na jeho ochranu podľa čl. 15 ods. 1, ods. 2

SR a v zmysle Dohovoru, práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia

podľa SR, práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej

povesti a na ochranu mena podľa SR, práva na nedotknuteľnosť obydlia

a korešpondencie podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru, práva na rovnaké zaobchádzanie bez ohľadu

na príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej skupine podľa čl. 33

SR, zákazu diskriminácie podľa článku 14 Dohovoru v spojení s článkom 2 (1) a 13

Dohovoru, práva na spravodlivý súdny proces v zmysle , ods. 2 SR

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok v zmysle čl. 13 Dohovoru

bolo porušené postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica,

v konaní vedenom pod sp. zn. a následným rozsudkom Špecializovaného

trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. zo dňa 27. 3. 2013.

Ústavný súd zrušuje rozsudok Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská

Bystrica, sp. zn. zo dňa 27. 3. 2013 a zároveň vracia vec na ďalšie

konanie Špecializovanému trestnému súdu, pracovisko Banská Bystrica.

Ústavný súd priznáva sťažovateľom a

náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 331,15 € vrátane DPH, ktorá je splatná

do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa

JUDr. Stanislava Jakubčíka...“

Dňa 14. februára 2014 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľov

z 10. februára 2014 označené ako „Vec: Doplnenie sťažnosti“ (ďalej len „doplnenie

sťažnosti“), v ktorom ústavný súd informujú, že proti napadnutému rozsudku

špecializovaného trestného súdu podali spolu s ostatnými poškodenými 19. apríla 2013

odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

uznesením sp. zn. z 18. septembra 2013 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu

z 18. septembra 2013“) tak, že ich odvolanie zamietol.

Sťažovatelia v doplnení sťažnosti vyjadrujú nesúhlas so záverom najvyššieho súdu,

podľa ktorého mali byť v zmysle (v súlade s napadnutým rozsudkom špecializovaného

trestného súdu) odkázaní so svojím nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

V tejto súvislosti sťažovatelia poukazujú na iné mediálne známe kauzy, v ktorých boli

odsúdení zaviazaní na náhradu škody pozostalým príbuzným z titulu nemajetkovej ujmy.

Zároveň poukazujú na to, že páchatelia v týchto medializovaných kauzách dostali omnoho

prísnejšie tresty než obvinený.

V nadväznosti na predchádzajúcu argumentáciu sťažovatelia v záverečnej časti

doplnenia sťažnosti uvádzajú: „V kontexte vyššie uvedených rozhodnutí o odškodnení ako aj

o výške trestu zakladá postup Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica

a následne aj postup Najvyššieho súdu SR vážne pochybnosti o dodržiavaní práva

na rovnaké zaobchádzanie bez ohľadu na príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine

alebo etnickej skupine podľa SR a rešpektovaní zákazu diskriminácie podľa

čl. 14 Dohovoru v spojení s článkom 2 (1) a 13 Dohovoru.“ Z citovaného, ako aj celého

obsahu doplnenia sťažnosti nemožno vyvodiť, žeby sťažovatelia jeho prostredníctvom

navrhli doplniť petit sťažnosti o namietané porušenie svojich práv uznesením najvyššieho

súdu z 18. septembra 2013.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým

v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. ,

, ).

Z petitu citovaného v časti I tohto uznesenia vyplýva, že sťažovatelia, zastúpení

kvalifikovaným právnym zástupcom, namietajú porušenie svojich základných práv podľa

a 2, , , , a a 2

a práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru postupom

špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB – a jeho

rozsudkom z 27. marca 2013.

Z časti I tohto uznesenia vyplýva, že proti napadnutému rozsudku špecializovaného

trestného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 18. septembra 2013 tak, že ho zamietol. Sťažovatelia formulujú

v doplnení sťažnosti výhrady proti označenému uzneseniu najvyššieho súdu, ktoré ale

nepremietli do petitu sťažnosti, t. j. najvyšší súd v petite neoznačujú za porušovateľa svojich

práv. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd mohol v súlade so svojou ustálenou judikatúrou

sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokovať len v rozsahu namietaného porušenia

sťažovateľmi označených práv podľa a dohovoru napadnutým rozsudkom

špecializovaného trestného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Vychádzajúc z obsahovej analýzy sťažnosti sťažovateľov (časť I tohto uznesenia),

možno konštatovať, že sťažovatelia uplatnili proti napadnutému rozsudku špecializovaného

trestného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, viacero námietok, ktoré možno

rozdeliť do dvoch základných skupín,

1. námietky proti časti napadnutého rozsudku, ktorým boli sťažovatelia odkázaní

s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie;

2. námietky týkajúce sa napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa rozhodnutia o vine

a treste, ako aj postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu (ďalej aj „ostatné námietky“).

II.1 K námietkam proti časti napadnutého rozsudku špecializovaného trestného

súdu, ktorou boli sťažovatelia odkázaní s nárokom na náhradu škody na občianske

súdne konanie

Z priloženej fotokópie napadnutého rozsudku vyplýva, že špecializovaný trestný súd

osobitným výrokom podľa odkázal sťažovateľov ako

poškodených s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Vo vzťahu k výroku napadnutého rozsudku o náhrade škody sťažovatelia v prvom

rade namietajú, že špecializovaný trestný súd v rozpore s aplikačnou praxou všeobecných

súdov v obdobných medializovaných kauzách uplatnil v ich veci postup podľa § 288 ods. 1

, keď ich odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske súdne

konanie a nerozhodol o náhrade škody sám (podľa , pozn.),

a namietajú tiež skutočnosť, že výrok o náhrade škody špecializovaný trestný súd

neodôvodnil („... je nepochopiteľné, že Špecializovaný trestný súd... nepriznal aspoň

čiastočne v adhéznom konaní náhradu škody a nemajetkovej ujmy a poškodených odkázal

s ich nárokom na občianske súdne konanie a navyše toto rozhodnutie neodôvodnil“).

Podľa ak sa po vyhlásení rozsudku prokurátor

aj obvinený vzdali odvolania alebo taký prejav urobili v lehote troch pracovných dní

od vyhlásenia rozsudku, môže sa vyhotoviť zjednodušený písomný rozsudok, ktorý

neobsahuje odôvodnenie.

Podľa ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný

čin, ktorým spôsobil inému škodu, uvedenú v § 46 ods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku,

aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený. Ak tomu nebráni

zákonná prekážka, súd uloží obžalovanému vždy povinnosť nahradiť neuhradenú škodu

alebo jej neuhradenú časť, ak jej výška je súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku

rozsudku, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného, alebo ak ide o náhradu morálnej

škody spôsobenej úmyselným násilným trestným činom podľa osobitného zákona, ak škoda

nebola dosiaľ uhradená.

Podľa ak podľa výsledku dokazovania nie je

podklad na vyslovenie povinnosti na náhradu škody alebo ak by bolo treba na rozhodnutie

o povinnosti na náhradu škody vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby

trestného stíhania a predĺžilo by ho, súd odkáže poškodeného na občianske súdne konanie,

prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom. Poškodeného treba označiť jeho

menom a priezviskom, dátumom a miestom narodenia a miestom bydliska.

Ak je poškodeným právnická osoba, treba ju označiť jej obchodným menom alebo názvom,

sídlom a identifikačným číslom podľa záznamu v obchodnom registri, živnostenskom

registri alebo inom registri.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak,

rozsudok môže odvolaním napadnúť poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.

Podľa osoba oprávnená podať odvolanie proti

niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako

aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo

spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.

Podľa v neprospech obžalovaného môže rozsudok

napadnúť odvolaním prokurátor; len čo do povinnosti na náhradu škody má toto právo

aj poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Proti výroku napadnutého rozsudku špecializovaného trestného súdu týkajúceho sa

náhrady škody mohli sťažovatelia v zmysle §

podať odvolanie (čo aj využili); z dikcie pritom vyplýva, že

odvolaním mohli namietať aj postup špecializovaného trestného súdu, ktorý predchádzal

vydaniu napadnutého rozsudku (teda aj skutočnosť, že špecializovaný trestný súd vyhotovil

v zmysle aj v časti týkajúcej sa výroku o náhrade škody

zjednodušený rozsudok, t. j. rozsudok, ktorý neobsahuje odôvodnenie, pozn.). O odvolaní

sťažovateľov bol oprávnený rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľov v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd

preto túto časť sťažnosti odmietol podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

Aj keď v súlade s (vzhľadom na petit sťažnosti)

ústavnému súdu neprislúchalo preskúmavať príslušnú časť uznesenia najvyššieho súdu ako

odvolacieho súdu sp. zn. z 18. septembra 2013, považoval za vhodné poukázať

na jeho relevantnú časť, v ktorej sa uvádza: „Vo vzťahu k napadnutému výroku rozsudku

prvostupňového súdu o náhrade škody je potrebné zdôrazniť, že súd rozhodol v súlade

so zákonom zjednodušeným písomným rozsudkom, bez jeho písomného odôvodnenia,

pretože obžalovaný aj prokurátor sa vzdali práva na podanie odvolania (§ 172 ods. 2

). Odvolací súd preto nemohol posúdiť z akého konkrétneho dôvodu špecializovaný

trestný súd podľa všetkých poškodených odkázal s ich nárokmi

na náhradu škody na občianske súdne konanie. Napriek tomuto konštatovaniu sa však

Najvyšší súd Slovenskej republiky úplne stotožnil s výrokom prvostupňového súdu

o odkázaní všetkých poškodených strán na konanie vo veciach občianskoprávnych.

Predovšetkým treba zdôrazniť, že vo veci spravodlivého a objektívneho rozhodnutia

o nárokoch poškodených na náhradu škody bude potrebné vykonať v rámci občianskeho

súdneho konania ešte ďalšie značne rozsiahle dokazovanie.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že z rozhodnutí Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky v zmysle príslušných ustanovení

o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, priznaná náhrada škody a to

konkrétne vo výške 16 360 eur a 4 090 eur (zo dňa 15. júla 2013

č. 35660/2013 – 1537/62, a č. 35660/2013 – 1537/66), poškodenej

vo výške 2.358 eur (zo dňa 18. júna 2013 č. 35660/2013 – 1537/65), poškodenej

vo výške 4 090 eur (zo dňa 15. júla 2013 č. 35660/2013 – 1537/63)

a poškodenému vo výške 4 090 eur (zo dňa 15. júla 2013

č. 35660/2013 – 1537/64). Tieto rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti sú už v súčasnosti

právoplatné a malo by dôjsť k úhrade priznaných odškodnených súm jednotlivým

poškodeným.

Naviac treba uviesť, že podľa zistenia odvolacieho súdu na Okresnom súde Komárno

v súčasnej dobe prebieha občianske súdne konanie (vedené pod sp. zn. )

na základe žaloby o náhradu predmetnej škody a nemajetkovej ujmy podanej právnym

zástupcom poškodených.

Za tejto situácie Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že rozhodovanie

o uplatnených nárokoch jednotlivých poškodených samotným odvolacím súdom

za súčasného stavu veci by bolo predčasné a vzhľadom na zložitosť problematiky

a nepochybnú potrebu vykonania ďalšieho značne rozsiahleho dokazovania (vzhľadom

na závažné a rozsiahle následky spáchanej trestnej činnosti a s tým súvisiacou

komplikovanosťou posúdenia oprávnenosti a rozsahu uplatnených nárokov na náhradu

škody) presahovalo by rámec rozhodovania súdu v trestnom konaní.“

II.2 K ostatným námietkam sťažovateľov

Popri námietkach proti časti napadnutého rozsudku špecializovaného trestného súdu,

ktorou boli odkázaní so svojím nárokom na náhradu škody na občianskej súdne konanie,

sťažovatelia uplatnili v sťažnosti aj ďalšie námietky týkajúce sa vo svojej podstate výroku

o vine a treste (v nepriamej súvislosti aj výroku, ktorým špecializovaný trestný súd uložil

obvinenému ochranné psychiatrické liečenie). V konkrétnostiach ide najmä o tieto

námietky:

1. Námietka proti vyhotoveniu zjednodušeného rozsudku v zmysle § 172 ods. 2

;

2. Námietka nedostatočného vysporiadania sa s rasovým motívom konania

obvineného v nadväznosti na nemožnosť podania opravného prostriedku proti výroku o vine

a treste;

3. Námietka proti výške trestu odňatia slobody (9 rokov) uloženého obvinenému,

ktorý sťažovatelia považujú za neprimerane nízky;

4. Námietka proti záveru o zmenšení príčetnosti obvineného, ktorá viedla

k mimoriadnemu zníženiu trestu, a v tej súvislosti námietky proti znaleckému posudku

a námietka proti tomu, že špecializovaný trestný súd nevyhovel ich návrhu na vykonanie

kontrolného znaleckého dokazovania.

Vo vzťahu k ostatným námietkam smerujúcim proti napadnutému rozsudku

špecializovaného trestného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nemohli

sťažovatelia podať odvolanie ani žiaden iný právny prostriedok ochrany ich práv, čo v súlade

s princípom subsidiarity zakladá právomoc ústavného súdu na ich posúdenie.

V súvislosti s ostatnými námietkami sťažovateľov ústavný súd v prvom rade

poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a

zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu všeobecným súdom možno

uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , )

Do ustálenej judikatúry ústavného súdu patrí aj právny názor, podľa ktorého postup

všeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi

predpismi konania v trestnoprávnej veci) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných

práv a slobôd (napr. , , ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, sa ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní časti sťažnosti týkajúcej sa ostatných námietok sťažovateľov sústredil

na posúdenie, či ju možno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou

judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

). Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba nesporne

považovať aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení,

resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich

ústavnoprávny rozmer vrátane miery, ktorou sťažovateľ priamo alebo nepriamo

k pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany dotknutému orgánu verejnej moci

svojím konaním prispel, a ich únosnosť z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého

porušenie sa namieta ().

Vo vzťahu k námietke sťažovateľov, že napadnutý rozsudok nie je odôvodnený,

ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že špecializovaný trestný súd pri jeho

vyhotovovaní uplatnil postup, ktorý mu umožňuje už citovaný § 172 ods. 2 Trestného

poriadku, v zmysle ktorého je príslušný všeobecný súd oprávnený v prípade, ak sa

po vyhlásení rozsudku prokurátor aj obvinený vzdali odvolania, alebo taký prejav urobili

v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku (sťažovatelia nespochybňujú, že tieto

zákonné podmienky boli splnené, pozn.), vyhotoviť zjednodušený písomný rozsudok, ktorý

neobsahuje odôvodnenie. Sťažovatelia špecializovanému trestnému súdu vytýkajú, že

vzhľadom na konkrétne okolnosti ich trestnej veci uplatnil postup podľa § 172 ods. 2

, t. j. vyhotovil rozsudok bez odôvodnenia. Ústavný súd nemá v zásade

dôvod na spochybňovanie tejto námietky sťažovateľov, zároveň ale pripomína,

že aj v prípade, ak by skutočnosť, že špecializovaný trestný súd využil (fakultatívnu)

možnosť, ktorú mu ponúka označené ustanovenie , hodnotil ako jeho

pochybenie, nemohol by na jeho základe vysloviť porušenie garantovaných práv

sťažovateľov. V tejto súvislosti ústavný súd opätovne poukazuje na svoj už citovaný

ustálený právny názor, podľa ktorého postup všeobecného súdu, ktorý je v súlade

so zákonom, nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd.

Námietku sťažovateľov, že špecializovaný trestný súd vyhotovil v predmetnej veci

v zmysle zjednodušený rozsudok, možno nepochybne

vnímať aj ako námietku nezlučiteľnosti označeného ustanovenia

s príslušnými (v sťažnosti označenými) ustanoveniami a dohovoru. V tejto súvislosti

ústavný súd taktiež považuje za vhodné poukázať na právny názor vyplývajúci z jeho

ustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie pred ústavným súdom možno začať len

ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich

nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného

rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje

výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť

iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“ (, tiež , III.

ÚS 184/06, ). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti

podľa nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v

konaní o súlade právnych predpisov podľa . Záver vyplývajúci z citovaného

právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v

konaní, ktoré patrí v zmysle do pôsobnosti senátu ústavného súdu,

mala uplatniť právomoc, ktorú zveruje do pôsobnosti pléna ( ), čo

je aj prípad sťažovateľov. Aj ústavný súd je totiž viazaný , a preto si senát

ústavného súdu preskúmavajúci vec sťažovateľov nemôže v rozpore s ústavnou úpravou

atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu

mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj ). Senát

ústavného súdu nedisponuje teda právomocou rozhodnúť o tom, či § 172 ods. 2 Trestného

poriadku je v súlade s právami podľa a dohovoru, ktorých porušenie sťažovatelia

namietajú. Tento záver možno analogicky vzťahovať aj na výhrady sťažovateľov, ktoré

smerujú ku skutočnosti, že ako poškodení nemajú v zmysle platnej právnej úpravy právo

podať opravný prostriedok proti výroku napadnutého rozsudku o vine a treste.

Bez ohľadu na už uvedené ústavný súd konštatuje, že samotná skutočnosť,

že napadnutý rozsudok špecializovaného trestného súdu nie je odôvodnený, sťažuje

preskúmanie jeho ústavnej konformnosti. Ústavný súd totiž ďalšie námietky sťažovateľov

môže posúdiť len rámcovo z ostatnej dokumentácie tvoriacej obsah spisu (predovšetkým

znaleckého posudku a zápisnice o hlavnom pojednávaní).

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, rozsudok

môže odvolaním napadnúť

a) prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku,

b) obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vine

v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera

spáchanie skutku uvedeného v obžalobe,

c) poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody,

d) zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci.

§ 308 [Komentár Iura]

(1) V neprospech obžalovaného môže rozsudok napadnúť odvolaním prokurátor; len

čo do povinnosti na náhradu škody má toto právo aj poškodený, ktorý uplatnil nárok

na náhradu škody.

Námietky sťažovateľov smerujúce proti výroku napadnutému rozsudku o vine a treste

ústavný súd taktiež v prvom rade vníma ako námietky proti platnej právnej úprave,

konkrétne ustanoveniam , ktoré upravujú okruh osôb, ktoré sú oprávnené

podať proti výroku o vine a treste riadne a mimoriadne opravné prostriedky (ide najmä

o a , ako aj ) z hľadiska ich prípadného nesúladu

s a platnými medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky. V tejto súvislosti

ústavný súd opätovne poukazuje na svoju už citovanú judikatúru, v zmysle ktorej nie je

v konaní o sťažnosti podľa oprávnený posudzovať prípadný nesúlad

právnej úpravy označenej sťažovateľmi s , príp. kvalifikovanými medzinárodnými

zmluvami, vzhľadom na skutočnosť, že to patrí do pôsobnosti pléna ústavného súdu.

Za týchto okolností námietka sťažovateľov o tom, že nemali možnosť napadnúť

prostredníctvom opravného prostriedku to, že v napadnutom rozsudku špecializovaného

trestného súdu bol obvinenému uložený neprimerane nízky trest (námietka smerujúca

v prvom rade k porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru, pozn.), v konaní o sťažnosti podľa

č. 127 ods. 1 presahuje ústavný rámec pôsobnosti senátu ústavného súdu. Ústavný

súd navyše poukazuje na skutočnosť, že ani z medzinárodných záväzkov Slovenskej

republiky nemožno vyvodiť jej povinnosť ustanoviť vo svojom právnom poriadku osobám,

ktoré boli poškodené trestným činom, právo podávať opravné prostriedky proti

rozhodnutiam trestných súdov o vine a treste. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa aplikovateľnosti čl. 6

dohovoru, ktorý v prvom rade garantuje právo na spravodlivé súdne konanie (teda

v trestných veciach aj právo na spravodlivé rozhodnutie o výške trestu, pozn.),

na poškodeného v trestnom konaní. Európsky súd pre ľudské práva zastáva názor, že

označený článok dohovoru môže byť vo svojej trestnej časti aplikovaný iba vo vzťahu

k obvinenému, nie však k poškodenému, keďže proti nemu nebolo vznesené žiadne trestné

obvinenie, o oprávnenosti ktorého by sa malo rozhodovať. Článok 6 síce môže byť vo vzťahu

k poškodenému teoreticky aplikovateľný, avšak iba vo svojej civilnej časti (Perez proti

Francúzsku, rozsudok Veľkého senátu č. 47287/99 z 12. 2. 2004, Pfleger proti Českej

republike, rozsudok č. 58116/00 z 27. 7. 2004).

Bez ohľadu na uvedené ústavný súd vo vzťahu k námietke, že obvinenému bol

uložený neprimerane nízky trest odňatia slobody, považuje za potrebné poukázať na jeho

zlučiteľnosť s a , ktoré upravujú inštitút

zníženia trestu.

Podľa ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo

vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto

zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti

postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu

trestu ustanoveného týmto zákonom.

Podľa súd môže znížiť trest pod dolnú hranicu

trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa, ktorý spáchal

trestný čin v stave zmenšenej príčetnosti, a súd má za to, že vzhľadom na zdravotný stav

páchateľa by bolo možné za súčasného uloženia ochranného liečenia dosiahnuť ochranu

spoločnosti aj trestom kratšieho trvania, pričom nie je viazaný obmedzeniami uvedenými

v odseku 3 a zároveň uloží ochranné liečenie.

Z napadnutého rozsudku špecializovaného trestného súdu vyplýva, že obvinenému

bol uložený trest za spáchanie obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144

ods. 1 a 2 písm. c) s poukazom na , sčasti

dokonaný a sčasti v štádiu pokusu podľa v súbehu

so zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1

a prečinom porušovania domovej slobody podľa a

s poukazom na ustanovenie , pričom

ukladá v prípade obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa

ods. 1 a 2 trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov alebo trest odňatia

slobody na doživotie. Vzhľadom na to, že u obvineného znalci konštatovali zmenšenú

príčetnosť v okamihu spáchania trestného činu, špecializovaný trestný súd mu v zmysle § 39

ods. 2 písm. c) znížil trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej

a uložil trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov [uplatňujúc pritom aj

ustanovenia a , a , a ] a

zároveň mu uložil podľa ústavné ochranné

psychiatrické liečenie a podľa a ochranný dohľad

na dobu 3 rokov.

Vzhľadom na skutočnosť, že špecializovaný trestný súd dospel na základe znaleckého

posudku k záveru o zmenšenej príčetnosti obvineného v okamihu spáchania trestného činu,

zodpovedá výška uloženého trestu odňatia slobody miere diskrécie, ktorou špecializovaný

trestný súd pri ukladaní trestu obvinenému (vzhľadom na uplatnenie už označených

ustanovení ) disponoval, t. j. trest, ktorý bol obvinenému uložený,

nemožno považovať za svojvoľný. Ústavný súd podotýka, že ak sa výška uloženého trestu v

posudzovanej veci nachádza v vymedzenom rámci, jeho prípadná úvaha

o tom, že vzhľadom na konkrétne okolnosti danej veci nemal špecializovaný trestný súd

mimoriadne znížiť trest obvinenému takým výrazným spôsobom, ako to v napadnutom

rozsudku urobil (na dolnej hranici zákonom ustanoveného rámca, pozn.), nemôže sama

osebe viesť k záveru o ústavnej neudržateľnosti tej časti napadnutého rozsudku, ktorým bol

obvinenému uložený trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov. Opačný záver by totiž bol

prejavom neprimeraného aktivizmu ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ktorý by spochybňoval ich zákonom vymedzenú diskréciu, ktorá je

prejavom ich garantovanej nezávislosti.

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že na výšku uloženého trestu odňatia slobody mal

podstatný vplyv záver o zmenšenej príčetnosti obvineného, ku ktorému špecializovaný

trestný súd dospel na základe zákonne vykonaného dôkazu – znaleckého posudku z odboru

zdravotníctva a farmácie, odvetvia psychiatrie a z odboru psychológie, odvetvia klinickej

psychológie dospelých, psychológie sexuality, dopravnej psychológie a výsluchu znalcov

na hlavnom pojednávaní. Ústavný súd podotýka, že znalci formulovali v znaleckom

posudku pozornosť aj motívu konania obvineného [vo väzbe na námietku sťažovateľov

týkajúcu sa osobitného motívu konania obvineného podľa

– etnická, resp. rasová nenávisť, pozn.].

Vo vzťahu k záveru o zmenšenej príčetnosti obvineného v čase spáchania trestného

činu, ako aj motívom konania obvineného ústavný súd poukazuje na relevantnú časť

znaleckého psychiatrického a psychologického posudku vypracovaného v napadnutom

trestnom konaní, v ktorej sa uvádza:

«Motivačné predpolie konania obvineného vytvárajú najmä jeho osobnostné

charakteristiky a osobitosti správania Rómov v jeho okolí. Za významné motívy

determinujúce správanie obvineného pred a počas skutku možno označiť opätovné

prežívanie frustrácie pri výkone vlastnej práce, pocit nedostatočného pracovného

uplatnenia pri snahe o riešenie verejného poriadku v meste, najmä čo sa týka problémov

viažucich sa na rómsku časť obyvateľstva, syndróm vyhorenia (prežívanie emočnej

vyčerpanosti, osobné zaujatie, nenaplnený pocit úspešnosti, strata potešenia z práce,

prejavy, ktoré sa vymykajú z rámci zaužívaných pracovných aktivít, svedčiace o prežívaní

stresu a o vyššej miere podráždenosti), strach o svoj život a životy osôb jemu blízkych

a napokon paranoický vývoj osobnosti obvineného, súčasťou ktorého bola jeho paranoická

obranná aktivita. Bezprostredný motív konania obvineného v kritickom čase skutku nie je

jednoznačne jasný. Zo psychologického hľadiska je však evidentné, že došlo k zníženiu

prahu tolerancie obvineného jednak na problematické správanie Rómov, s ktorými

prichádzal do styku, jednak na znášanie nimi naznačovaného zúčtovania s ním

a v neposlednom rade došlo k naliehavej, neodkladnej potrebe realizácie obranne –

ofenzívneho opatrenia formou útoku v predstihu a navyše s poslaním, ktoré sám považoval

za výsostne prosociálne. Pri zaplavenosti vnútorného prežívania obvineného uvedenými

problémami je spustenie správania s extrémnym priebehom možné takmer kedykoľvek.

... Obvinený... v posudzovanom čase trpel prechodnou duševnou poruchou –

abnormnou, skratovou reakciou s klinickým priebehom vystupňovaného afektu. Podstatnou,

pre tento stav z hľadiska forenzne – psychiatrického posúdenia, bola zmena kvalitatívnej

zložky vedomia u obvineného, ktoré bolo v čase skutku /obzvlášť závažný zločin vraždy/

zakalené, zmätené, čo bolo podmienené búrlivým afektom, ktorý bol dôsledkom dlhodobo

hromadeného emočného napätia (prostredníctvom mechanizmov osobnosti obvineného –

viď interpretáciu klinicko – psychologickej expertízy). Konanie v rámci vystupňovaného

afektu bolo extrémne heteroagresívne/homicídne. Stav vystupňovaného afektu „vybitím“

odznel, pamäťová nedostatočnosť na svoje konanie u obvineného odpovedá uvedenej

kvalitatívnej zmene vedomia, a teda je jej dôsledkom. V súčasnosti ide u obvineného

o poruchu osobnosti, kde dominuje paranoický vývin a diskrétne prejavy organickej

poruchy osobnosti.

... Obvinený, vzhľadom na svoj stav abnormnej – skratovej reakcie s vystupňovaným

afektom mal podstatne zníženú schopnosť rozpoznať protiprávnosť svojho konania

pre spoločnosť a mal podstatne zníženú schopnosť ovládať svoje konanie v čase spáchania

trestných činov /predovšetkým obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy.../, za ktoré je

obvinený. Znalci nemôžu však považovať ovládaciu a rozpoznávaciu zložku

inkriminovaného konania u obvineného za vymiznuté.»

Závery formulované v citovanej časti znaleckého posudku vyznievajú zrozumiteľne,

logicky a objektívne. Ústavný súd aj vzhľadom na svoje ústavné postavenie vo väzbe

na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov nenachádza relevantný dôvod na to, aby

spochybňoval závery predmetného znaleckého posudku. Podľa názoru ústavného súdu

predstavovali tieto závery z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný základ

na vydanie napadnutého rozsudku. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s týmito závermi

nestotožňujú a navrhli vykonať kontrolné znalecké dokazovanie, ktorému špecializovaný

trestný súd nevyhovel, nemôže zakladať dostatočný dôvod na to, aby ústavný súd ich

sťažnosti vyhovel.

Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel

k záveru, že napadnutý rozsudok je z ústavného hľadiska udržateľný aj v konfrontácii

s ostatnými námietkami sťažovateľov. Keďže podľa názoru ústavného súdu neexistuje medzi

napadnutým rozsudkom špecializovaného trestného súdu a obsahom sťažovateľmi

označených práv podľa a dohovoru taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohla (vo vzťahu k námietkam sťažovateľov

týkajúcich sa výšky trestu uloženého v predmetnej trestnej veci obvinenému, pozn.) viesť

k záveru o vyslovení ich porušenia, ústavný súd túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov ako celok,

bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015