Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 84/2015
PDF · 455.93 KB
No categories available
III. ÚS 84/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2015 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra
Dobríka v konaní o sťažnosti , , zastúpeného
advokátom JUDr. Igorom Klamárom, Družstevná 5, Bratislava, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 50/2008 v období
po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 327/2011
z 26. októbra 2011, takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 50/2008
v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II. ÚS 327/2011 z 26. októbra 2011 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €
(slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť mu
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 388,68 € (slovom tristoosemdesiatosem eur a šesťdesiatosem centov)
na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Igora Klamára, Družstevná 5, Bratislava, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. III. ÚS 84/2015 zo 17. marca 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 50/2008 (ďalej aj
„napadnuté konanie“) v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 327/2011 z 26. októbra 2011.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že ústavný súd už nálezom sp. zn.
II. ÚS 327/2011 z 26. októbra 2011 rozhodol, že v petite sťažnosti označené práva
sťažovateľa boli postupom okresného súdu v napadnutom konaní porušené, prikázal
okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a sťažovateľovi priznal
finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ako aj úhradu trov konania.
Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie
v jeho právnej veci právoplatne skončené.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd v náleze vyslovil,
že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a zároveň
navrhol prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov.
Napokon sa domáhal aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € a úhrady trov
konania.
Okresný súd na základe výzvy ústavného súdu zaujal k sťažnosti stanovisko
vo vyjadrení sp. zn. Spr. 2039/2015 doručenom ústavnému súdu 29. apríla 2015, v ktorom
okrem iného uviedol:
„Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu uvádzam, že Nálezom Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 327/2008 zo dňa 26.10.2011, bolo tunajšiemu súdu
prikázané konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľovi bolo priznané finančné
zadosťučinenie v sume 2.000€, ktoré bolo sťažovateľovi vyplatené.
V čase od právoplatnosti označeného Nálezu Ústavného súdu SR sa spis nachádzal
u, v tom čase vo veci konajúcej zákonnej sudkyne JUDr. Marcely Gandelovej, ktorá vo veci
začala konať, stanovila termín pojednávania. Tento bol však odročený z dôvodu rokovania
účastníkov o mimosúdnom vyriešení sporu. Následne sudkyňa vec prejednávala,
v primeraných lehotách vo veci konala až do času jej práceneschopnosti, z dôvodu ktorej
bolo pojednávanie stanovené na deň 25.09.2013 odročené a následného vzdania sa funkcie
sudcu.
Z dôvodu vzdania sa funkcie sudcu bol spis v zmysle dodatku k rozvrhu práce
prikázaný opatrením zo dňa 24.02.2014 na rozhodovanie JUDr. Karolovi Posluchoví,
sudcovi tunajšieho súdu.
Uznesením Súdnej rady SR zo dňa 31.03.2014 bol JUDr. Karol Posluch súčinnosťou
od 01.04.2014 preložený na výkon funkcie sudcu na Okresný súd Bratislava V, pričom
vzniknutá situácia pri pôvodnom prideľovaní veci nebola predvídateľná.
Uznesením Súdnej rady SR zo dňa 31.03.2014 bola na tunajší súd preložená sudkyňa
JUDr. Petra Priečinská, ktorej bola predmetná vec od 02.05.2014 prikázaná na ďalšie
konanie. Zákonná sudkyňa od prevzatia veci koná plynulé, bez prieťahov, dňa 11.09.2014
bol vo veci vyhlásený rozsudok.
Po niekoľkých nevyhnutných procesných úkonoch tunajšieho súdu, bližšie
špecifikovaných v pripojenom chronologickom prehľade úkonov bol spis predložený dňa
25.03.2015 odvolaciemu súdu.
Mám za to, že v konaní v čase po právoplatnosti Nálezu ÚS SR sp. zn. II.ÚS
327/2011 tunajší súd konal bez prieťahov, situácia bola skomplikovaná personálnymi
zmenami v obsadení senátu 9C.“
Súčasťou vyjadrenia okresného súdu z 22. apríla 2015 k sťažnosti bol aj tento prehľad
procesných úkonov doterajšieho priebehu napadnutého konania v období po náleze
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 327/2011 z 26. októbra 2011:
„07.12.2011 stanovený T pojednávania na deň 11.01.2012
11.01.2011 žiadosť účastníkov o odročenie pojednávania z dôvodu rokovania
účastníkov o mimosúdnom vyriešení sporu, odročené na T 27.02.2012
22.02.2012 zrušenie termínu pojednávania 27.02.2012 z dôvodu PN zákonného
sudcu
18.04.2012 opatrenie predsedu súdu prikázanie veci na vybavenie inému
sudcovi /v súlade s Rozvrhom práce Okresného súdu Bratislava II na rok 2012, bodu 25
pravidiel určovania zákonného sudcu a v súlade s ust. § 51 ods. 4 písm. a) zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch a vzhľadom na skutočnosť, že práceneschopnosť zákonného sudcu
presiahla šesť týždňov došlo k prerozdeleniu senátu zákonnej sudkyne, náhodným výberom
pomocou technických a programových prostriedkov sudcom vybavujúcim príslušnú agendu/
28.05.2012 opatrenie predsedu súdu vrátenie spisov zákonnej sudkyni
(po ukončení práceneschopnosti a návrate zákonného sudcu končí funkcia zastupujúcich
sudcov a prerozdelené veci sa pomocou technických a programových prostriedkov vrátia
zákonnému sudcovi bod 25 pravidiel určovania zákonného sudcu, Rozvrh práce
Okresného súdu Bratislava II)
29.06.2012 stanovený T pojednávania na deň 01.08.2012
20.07.2012 oznámenie o zrušení termínu pojednávania navrhovateľovi, z dôvodu
žiadosti zástupcu odporcu o odročenie pojednávania
01.08.2012 odročené na T 22.08.2012
22.08.2012 prejednanie veci, odročené na nový T 15.10.2012
15.10.2012 prejednanie veci, odročené na nový T 21.11.2012
21.11.2012 prejednanie veci, odročené na nový T 28.01.2013 za účelom výsluchu
svedkov
28.01.2012 uznesenie, ktorým bol navrhovateľ vyzvaný na doplnenie neúplného
návrhu 28.01.2013 uznesenie krátkou cestou doručené na pojednávaní navrhovateľovi,
odročené na T 11.03.2013
19.02.2013 dopyt na Plynárenský odborový zväz, pokyn na pripojenie súdneho
spisu 10C predvolanie svedkov
30.01.2013 námietka navrhovateľa proti zneniu zápisnice 05.02.2013 podanie
navrhovateľa ku konaniu
11.03.2013 prejednanie veci, výsluch svedka, odročené na nový T 15.04.2013
18.03.2013 podanie navrhovateľa doplnenie návrhu na konanie
15.04.2013 prejednanie veci, výsluch svedkyne, odročené na nový T 03.06.2013...
03.06.2013 zástupca navrhovateľa doložil do spisu podpisový poriadok spoločnosti
odporcu, pojednávanie odročené na nový T 10.07.2013 s tým, že odporca sa písomne
vyjadrí k podaniu navrhovateľa zo dňa 20.05.2013
17.06.2013 podanie odporcu
20.06.2013 navrhovateľ si prevzal podanie odporcu
10.07.2013 pojednávanie z náhlych zdravotných dôvodov zákonnej sudkyne
odročené na neurčito 19.08.2013 stanovený T 25.09.2013
25.09.2013 pojednávanie odročené na T 09.10.2013 z dôvodu PN sudcu
09.10.2013 uznesenie o nepripustení zmeny návrhu, prejednanie veci, dokazovanie
vyhlásené za skončené, odročené za účelom vyhlásenia rozsudku na 30.10.2013
22.10.2013 odvolanie navrhovateľa voči uzneseniu zo dňa 09.10.2013
29.10.2013 pojednávanie z dôvodu úrazu zákonnej sudkyne zrušené
25.11.2013 pokyn na predvolanie účastníkov na vyhlásenie rozsudku na deň
16.12.2013
24.02.2013 opatrenie predsedu súdu prikázanie veci inému sudcovi v zmysle
Rozvrhu práce (z dôvodu vzdania sa funkcie sudcu zákonnej sudkyne)
02.05.2014 opatrenie predsedu súdu prikázanie veci inému sudcovi v zmysle
Rozvrhu práce (z dôvodu preloženia zákonného sudcu na výkon funkcie sudcu na iný súd)
06.05.2014 informácia zákonnej sudkyne o stave oddelenia a upozornenie na
neprimeraný počet pridelených vecí
15.05.2014 stanovený T na 11.09.2014 za účelom vyhlásenia rozsudku
11.09.2014 vyhlásený rozsudok
19.09.2014 návrh navrhovateľa na doplnenie rozsudku
26.09.2014 odvolanie odporcu voči rozsudku
07.10.2014 navrhovateľovi doručované odvolanie odporcu na vyjadrenie
17.10.2014 uznesenie, ktorým bol návrh navrhovateľa na doplnenie rozsudku
zamietnutý
24.10.2014 vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu odporcu
07.11.2014 podanie navrhovateľa zaslané na oboznámenie odporcovi
26.11.2014 spis daný na lehotu do právoplatnosti uznesenia zo dňa 17.10.2014
03.12.2014 odvolanie navrhovateľa voči uzneseniu zo dňa 17.10.2014
11.12.2014 odvolanie navrhovateľa zaslané odporcovi
09.01.2014 vyjadrenie odporcu
16.01.2015 prešetrenie dátumu podania zásielky odporcu (doručované odvolanie)
prostredníctvom Slovenskej pošty
12.02.2015 urgencia žiadosti zo dňa 16.01.2015
09.03.2015 opätovná urgencia žiadosti zo dňa 16.01.2015
10.03.2015 oznámenie Slovenskej pošty o dátume podania zásielky
25.03.2015 predloženie spisu odvolaciemu súdu.“
K vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti zaujal sťažovateľ stanovisko podaním
doručeným ústavnému súdu 14. mája 2015, v ktorom okrem iného uviedol:
„S názorom súdu, že Okresný súd Bratislava II od právoplatnosti Nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 327/2011 v predmetnej veci plynulé konal
nesúhlasím, a to z nasledovných dôvodov:
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 327/2011 nadobudol
právoplatnosť 26.10.2011. Prvé pojednávanie po právoplatnosti nálezu ústavného súdu
bolo po neúspešnom pokuse účastníkov konania o mimosúdne urovnanie sporu zaplatením
náhrady mzdy navrhovateľovi vytýčené až na 01.08.2012, pričom toto pojednávanie bolo
bez vážneho dôvodu odročené (právny zástupca odporcu sa mohol dať zastúpiť
na pojednávaní na základe substitučnej plnej moci)...
V roku 2012 sa v predmetnom súdnom konaní uskutočnili tri pojednávnia
(22.08.2012, 15.10.2012 a 21.11.2012), pričom tieto pojednávania neboli zo strany súdu
dostatočne pripravené tak, aby ochrana páv bola rýchla a účinná.
V roku 2013 sa vo veci uskutočnilo päť pojednávaní (28.01.2013, 11.03.2013,
15.04.2013, 03.06.2013 a 09.10.2013). Tieto pojednávania taktiež neviedli k rýchlej
a účinnej ochrane práv. Na pojednávaní 28.01.2013 súd len doručil krátkou cestou
navrhovateľovi dôkazy predložené odporcom do súdneho spisu a uznesenie sp. zn.
Súd predvolával svedkov jednotlivo, a to p. na 11.03.2013 a
na 15.04.2013 pričom svedkov bolo možné vypočuť na jednom
pojednávaní. Naviac, som toho názoru, že výpovede svedkov vzhľadom na skutkovú
a právnu podstatu sporu (nedodržanie hmotnoprávnych podmienok výpovede) boli z
hľadiska meritórneho rozhodnutia vo veci bezvýznamné, čo je dôvodom pre konštatovanie
nehospodárnosti konania a nesúladu postupu súdu s ust. § 6, § 100 ods. 1 a § 114 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku.“
Ďalej sťažovateľ uviedol:
„Súd na pojednávaní konanom dňa 9.10.2013 uznesením vyhlásil dokazovanie
za skončené a odročil pojednávanie na 30.10.2013 za účelom vyhlásenia rozsudku vo veci,
pričom do ukončenia dokazovania nerozhodol o námietkach navrhovateľa proti zneniu
zápisnice zo dňa 22.08.2012. Skutková a právna zložitosť prejednávanej veci podľa môjho
názoru nevykazuje také znaky, ktoré by pri náležitej starostlivosti a zodpovednej príprave
nedovoľovali súdu rozhodnúť vec do jedného roka po neúspešnom pokuse o mimosúdnu
dohodu medzi účastníkmi konania...
Z chronologického prehľadu procesných úkonov súdu vo veci je zrejmé, že Okresný
súd Bratislava II následne porušil aj ustanovenie 156 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku, keď rozsudok vo veci nevyhlásil najneskôr do troch týždňov odo dňa 09.10.2013 a
to ani 30.10.2013, ani 16.12.2013. Rozsudok údajne súd vyhlásil až 11.09.2014, teda po
jedenástich mesiacoch od skončenia dokazovania...
Odporca dňa 26.09.2014 podal proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k.
9 C/50/2008 376 zo dňa 11.09.2014 odvolanie. Súd odvolanie odporcu spolu s včas
podaným vyjadrením navrhovateľa k podanému odvolaniu odporcu zaslal odvolaciemu
súdu Krajskému súdu v Bratislave až 25.03.2015, čím došlo k porušeniu § 209a ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku podľa ktorého je povinnosťou prvostupňového súdu zaslať
odvolanie odvolaciemu súdu bez zbytočného odkladu.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 50/2008 dochádzalo k porušovaniu práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II.
ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet
sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.
I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom
prípade.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom napadnutého
občianskoprávneho konania je určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, t. j. vec,
ktorej povaha (spor o existenciu pracovného pomeru, ktorý je zdrojom príjmov sťažovateľa)
si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania,
čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup
tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň
osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03,
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka
posudzovaného konania nebola závislá od zložitosti veci ani v etape po právoplatnosti
nálezu sp. zn. II. ÚS 327/2011 z 26. októbra 2011. Napokon ani predsedníčka okresného
súdu vo svojom vyjadrení nepoukázala na skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa
v preskúmavanom konaní, ústavný súd v jeho doterajšom priebehu nezistil žiadnu
významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní
otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom.
3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní došlo
k zbytočným prieťahom, bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd nepovažoval
za potrebné osobitne vyhodnocovať priebeh postupu a jednotlivé procesné úkony vykonané
okresným súdom, pretože z ústavnoprávneho hľadiska nie je akceptovateľné, aby napadnuté
konanie v tak citlivej veci pre sťažovateľa (určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru) nebolo ani po viac ako 7 rokoch od jeho začatia právoplatne skončené napriek
tomu, že ústavný súd už svojím nálezom sp. zn. II. ÚS 327/2011 z 26. októbra 2011
vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné právo
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a okresnému súdu
prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd navyše poukazuje na to, že postup okresného
súdu v napadnutom konaní bol neefektívny a nesústredený. V súvislosti s uvedeným
ústavný súd konštatuje, že okresný súd pojednávanie uskutočnené 9. októbra 2013 odročil
pre účely vyhlásenia rozsudku na 30. október 2013, pričom rozsudok v skutočnosti vyhlásil
až 11. septembra 2014. Podľa názoru ústavného súdu nebol postup okresného súdu
v napadnutom konaní dostatočne efektívny ani pri predvolávaní svedkov, keď pri
sústredenom postupe by bolo možné viacerých svedkov vypočuť na jednom pojednávaní,
a tým urýchliť proces dokazovania.
Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním efektivity napadnutého konania upriamuje
pozornosť na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj neefektívna
(nesústredená) činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie
ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť
štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli
ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne
napr. IV. ÚS 380/08, I. ÚS 7/2011).
Ústavný súd sa nemohol stotožniť s argumentáciou obsiahnutou vo vyjadrení
predsedníčky okresného súdu k sťažnosti, ktorá okrem iného uviedla, že „situácia bola
skomplikovaná personálnymi zmenami v obsadení senátu 9 C“, a následne poukázala na to,
že vec bola opakovane pridelená inému zákonnému sudcovi v dôsledku preloženia sudcu
na výkon funkcie na iný súd, resp. vzdania sa funkcie sudcu.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06)
nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,
že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet
sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie
svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za
pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.
Ústavný súd neakceptoval ani argumenty uvedené predsedníčkou okresného súdu
vo vyjadrení k sťažnosti ospravedlňujúce nečinnosť a neefektívnosť postupu okresného súdu
v napadnutom konaní práceneschopnosťou zákonnej sudkyne, keď v súvislosti s uvedeným
vo svojej judikatúre už vyslovil, že ani táto skutočnosť nemôže byť vo vzťahu
k oprávnenému subjektu, ktorý sa obrátil na všeobecný súd so žiadosťou o odstránenie
právnej neistoty, dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a nezbavuje štát zodpovednosti za pomalý priebeh konania a v jeho
dôsledku za vznik zbytočných prieťahov v označenom súdnom konaní (IV. ÚS 137/04).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším namietaným
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 50/2008 v období
po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 327/2011 z 26. októbra 2011 došlo
k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez
zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že túto povinnosť mu uložil už vo svojom náleze
sp. zn. II. ÚS 327/2011 z 26. októbra 2011.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
3 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že „sedem rokov
pretrvávajúci stav právnej neistoty... negatívne vplýva na duševné a telesné zdravie
sťažovateľa“ a spôsobuje taktiež „stratu viery v spravodlivosť, nezávislosť a nestrannosť
súdnictva“.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
9 C 50/2008 a zároveň berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj
skutočnosť že okresný súd nerešpektoval príkaz ústavného súdu vyslovený v náleze sp. zn.
II. ÚS 327/2011 z 26. októbra 2011, ktorým okresnému súdu prikázal konať v tejto veci bez
zbytočných prieťahov, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli
v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti advokátom JUDr. Igorom
Klamárom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá
bola 839,83 €.
Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov konania za tri úkony právnej služby
vrátane režijného paušálu v sume 388,68 € je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom
podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov a neodporuje tejto vyhláške. Ústavný súd preto priznal sťažovateľovi úhradu trov
konania v sume uplatnenej jeho právnym zástupcom.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho
súdneho poriadku) v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2015