Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 263/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v spojení

s , a postupom Okresného

súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 11. júna 2014, ako aj postupom Krajského súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 21. januára 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

(ďalej len „dohovor“) v spojení s , a postupom

Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. júna 2014, ako aj postupom Krajského

súdu Trnava (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 21. januára 2015.

2. Sťažovateľ bol účastníkom konania vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti

(zvýšenie výživného otca na maloleté deti), ktoré bolo vedené na okresnom

súde pod sp. zn. . Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva,

že okresný súd rozsudkom z 11. júna 2014 výživné stanovené rozsudkom č. k.

z 15. decembra 2010 na maloletého z doterajších 45 € zvýšil

na 90 € a na maloletého z doterajších 30 € zvýšil na sumu 60 €, ktoré je povinný otec

(sťažovateľ) platiť k rukám matky maloletých spolu so súdom určenými splátkami

na ročnom dlhu na výživnom. V ostatnej časti okresný súd svoj rozsudok z 15. decembra

2010 ponechal bez zmeny. Rozsudok okresného súdu z 11. júna 2014 napadol sťažovateľ

odvolaním, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 21. januára

2015, ktorým „rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zvýšenia bežného výživného

a vo výroku o trovách konania potvrdzuje“. V časti ročného výživného rozsudok zmenil.

3. Sťažovateľ uviedol, že postupom všeobecných súdov a ich namietanými

rozsudkami došlo k porušeniu ním označených základných práv zaručených , práva

zaručeného dohovorom, ako aj označených článkov (pozri body 1 a 5).

4. Podľa názoru sťažovateľa „Okresný ani Krajský súd objektívne neskúmali

a neposúdili jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery, pretože keby tak urobili , zistili

by, že sťažovateľ nie je v súčasnosti schopný uhrádzať súdom priznané zvýšené bežné

výživné spolu s pravidelnými mesačnými splátkami zročného výživného...“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo ... na súdnu ochranu podľa ...,

právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru... a princíp

predvídateľnosti rozhodnutí ako súčasť princípu právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1

..., postupom a rozhodnutím Okresného súdu..., sp. zn. zo dňa

11.06.2014 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu..., sp. zn. 138

zo dňa 21.01.2015, porušené bolo.

Základné právo ... na rovnosť občanov pred zákonom v zmysle čl. 12

ods. 1 ..., v spojení so zásadou rovnosti účastníkov konania podľa

..., postupom a rozhodnutím Okresného súdu..., zo dňa 11.06.2014 a postupom

a rozhodnutím Krajského súdu... zo dňa 21.01.2015, porušené bolo.

Základné právo ... na uloženie povinnosti len na základe zákona, v jeho

medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd podľa ..., postupom

a rozhodnutím Okresného súdu... zo dňa 11.06.2014 a postupom a rozhodnutím Krajského

súdu... zo dňa 21.01.2015, porušené bolo.

Ústavný súd... ruší rozhodnutie Krajského súdu... a rozhodnutia Okresného súdu...

a vec vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu...“ Súčasne požiadal o priznanie náhrady

trov právneho zastúpenia „vo výške 355,73 €“. Navrhol tiež, aby ústavný súd odložil

„vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu... zo dňa 21.01.2015 v spojení s rozsudkom

Okresného súdu... zo dňa 11.06.2014“.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažovateľovu sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

10. V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na jej

odmietnutie podľa .

II.A

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv postupom okresného

súdu

11. Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa mohol domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím mu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva,

že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný

prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

12. O ochrane práv sťažovateľa, ktorých porušenie namietal vo vzťahu k postupu

okresného súdu, mal právomoc rozhodovať (a aj rozhodol – pozri bod 2) v odvolacom

konaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci

ústavného súdu preskúmať postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

14 a jeho rozsudok z 11. júna 2014.

13. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie označených práv postupom okresného súdu

podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

14. Sťažovateľ ďalej namietal najmä porušenie svojho „základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

Európskeho dohovoru“ postupom krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

15. Ústavný súd už uviedol, že „predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý

proces, ktorý sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (napr. ). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

16. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu a inú právnu ochranu

zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní

pred ním (). Základného práva na inú právnu ochranu podľa

sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi

(napr. ). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach. Súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom, a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo

v občianskoprávnom spore (, ).

17. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je

ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

18. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru označeným rozhodnutím krajského

súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že vo veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky

výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa

rozsudkom sp. zn. z 21. januára 2015 sú zlučiteľné s označeným článkom

, resp. dohovoru.

19. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho

argumentácia vychádzajúca z výsledkov v konaní vykonaného dokazovania a z neho

vychádzajúcich právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd podrobne

oboznámil podstatu skutkových a právnych záverov okresného súdu a odvolacej

argumentácie sťažovateľa, vyjadrenia matky detí a tiež kolízneho opatrovníka. Svoje

rozhodnutie krajský súd odôvodnil takto:

„Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že

odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou – účastníkom

konania ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (

a ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (

ods. 1 ), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania

( v spojení s ), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania, keď vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 214

ods. 2 ) a dospel k záveru, že odvolaniu otca maloletých detí nie je možné priznať

úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a je ho potrebné

zmeniť len v časti zročného výživného.

Odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide

o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie podmienok na určenie výživného, keď

prvostupňový súd vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a na jeho základe dospel

k správnym skutkovým zisteniam, nesprávne iba určil výšku výživného.

Podľa § 62 ods. 1, 2, 4 a 5 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov

k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

Obaja rodičia pritom prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností

a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý

z rodičov bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť si

svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného

minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného

zákona. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti pritom súd prihliada na to, ktorý

z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má prednosť pred inými

výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného

rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj

na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti

a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého

dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu ;rovnako prihliadne

aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie (§ 75 ods. 1 Zákona

o rodine).

V zmysle ust. § 76 ods. 1 Zákona o rodine výživné sa platí v pravidelných

opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu.

V zmysle ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom

možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo

zrušenie výživného možné len na návrh.

Odvolací súd sa pridržiava odôvodnenia svojho uznesenia, ktorým už v danej veci

rozhodoval, keď skorší rozsudok súdu prvého stupňa uznesením č. k. 54

z 25. marca 2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa viazaný

názorom odvolacieho súdu rozhodol novým rozsudkom, ktorý odvolací súd považuje

za vecne správny.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide

o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý

vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného

nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne

vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam,

a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne

posúdil, pričom preskúmavané rozhodnutie i náležite v súlade s ust.

vo veci samej odôvodnil, s poukazom na ust. , odvolací súd odkazuje

na správne, podrobné a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného

rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového

súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

Odvolacie argumenty otca sú tie isté, ktorými sa bránil pred súdom prvého stupňa

a ktoré súd prvého stupňa pri svojom novom rozhodnutí zohľadnil, čiastočne akceptoval

a svoje rozhodnutie i v tomto smere riadne odôvodnil Napadnutým rozsudkom stanovené

výživné je primerané s prihliadnutím i na to, že v zmysle § 62 ods. 5 Zákona o rodine

výživné má prednosť pred všetkými inými výdavkami rodičov.

Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom rozsudkom súdu

prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou došlo k zvýšeniu výživného, a výroku o náhrade

trov konania, s použitím a ako vo výroku vecne správne potvrdil.

K zmene napadnutého rozsudku muselo dôjsť len v časti zročného výživného, keď súd

prvého stupňa pochybil, keď zročne výživné pre obe maloleté deti vyčíslil súhrnnou sumou

predstavujúcou súčet zročného výživného pre mal. .

Tak ako sa výživné určuje a následne upravuje samostatne pre každú výživou

oprávnenú osobu (tu, maloletých), tak aj zročné výživné musí byť samostatne vyčísleného

pre každého z nich. Z tohto dôvodu vychádzajúc z obsahu spisu a zistenie v akom rozsahu si

otec doteraz plní vyživovaciu povinnosť súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa postupom

podľa tak, že zročné výživné za dobu 01.10.2013 do 11.06.2014 pre mal.

v sume 376,50 Eur súd otcovi povoľuje splácať v mesačných splátkach po 10, Eur,

ktoré splátky je povinný poukazovať spolu s bežným výživným k rukám matky vždy

do 15. dňa v mesiaci odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že

omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Zročné výživné

za dobu 01.10.2013 do 11.06.2014 pre mal. v sume 251, Eur súd otcovi povoľuje

splácať v mesačných splátkach po 10, Eur, ktoré splátky je povinný poukazovať spolu

s bežným výživným k rukám matky vždy do 15. dňa v mesiaci odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok

zročnosť celého plnenia. Takouto zmenou petitu odvolací súd nezmenil ani výšku

vyčísleného dlhu, ani výšku súdom prvého stupňa povolených splátok, ktoré výslovne

odvolacími dôvodmi napadnuté neboli.“

20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského

súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) konštatuje, že krajský súd konal v medziach

svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, nie sú celkom zjavne nelogické,

a preto ich ani nemožno bez ďalšieho považovať za nelegitímne a právne neakceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona ( Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov, o rodine a o zmene

a doplnení niektorých zákonov), ako aj obsahu relevantných dôkazov je napadnuté

rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje preto postup

krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne –

v nevyhnutnom rozsahu – korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých

zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

21. Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnutý

rozsudok krajského súdu nie je svojvoľný. Podľa názoru ústavného súdu základné právo

na súdnu ochranu v zmysle (resp. právo podľa dohovoru)

nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich

záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného

súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne

neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

22. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s postupom krajského súdu

ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(resp. dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude

spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných

práv (obdobne napr. , ).

23. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu

a sťažovateľom namietaným porušením označených práv, sťažnosť v tejto jej časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

24. Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 3

: „Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní“ (podľa odseku 2 citovanej

právnej normy: „Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi... za podmienok

stanovených zákonom“.).

25. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

, ) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru (ku ktorým patrí

aj základné právo vyplývajúce z ), ak toto porušenie nevyplýva z toho,

že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení týchto

(uvedených) práv by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až ( dohovoru),

resp. v spojení s ich porušením. Keďže namietaným rozhodnutím krajského súdu nebolo

porušené základné právo zaručené a 2 a ani právo zaručené

dohovoru (bod 17), nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva zaručeného čl. 47

ods. 3 .

26. Ustanovenie patrí medzi základné interpretačné pravidlá

tvorby a aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky vyjadrujúce princíp právneho

štátu a princíp právnej istoty.

Ustanovenie a sú všeobecnými ustanoveniami

k základným právam upravenými (resp. medzinárodnou zmluvou) adresovanými

predovšetkým orgánom štátu pôsobiacim v normotvornej činnosti a významným

aplikačným pravidlom ochrany základných práv a slobôd. Uvedené základné, resp.

všeobecné pravidlá nemajú charakter samostatne uplatňovaného práva. Ich porušenie možno

namietať len súčasne s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd zaručených

(resp. medzinárodnou zmluvou). Keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces označeným rozhodnutím

krajského súdu (bod 23), nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto základných interpretačných,

resp. aplikačných pravidiel.

27. Ústavný súd, vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov, odmietol sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti (body 25 a 26) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2

).

28. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už jeho ďalšími návrhmi (uvedenými v bode 5) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015