Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 263/2015
PDF · 457.44 KB
No categories available
I. ÚS 263/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v spojení
s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného
súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 14 P 46/2013 a jeho rozsudkom
z 11. júna 2014, ako aj postupom Krajského súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.
24 CoP 90/2014 a jeho rozsudkom z 21. januára 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
(ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 ústavy postupom
Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 14 P 46/2013 a jeho rozsudkom z 11. júna 2014, ako aj postupom Krajského
súdu Trnava (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 CoP 90/2014 a jeho
rozsudkom z 21. januára 2015.
2. Sťažovateľ bol účastníkom konania vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti
(zvýšenie výživného otca na maloleté deti), ktoré bolo vedené na okresnom
súde pod sp. zn. 14 P 46/2013. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva,
že okresný súd rozsudkom z 11. júna 2014 výživné stanovené rozsudkom č. k.
12 C 148/2009 83 z 15. decembra 2010 na maloletého z doterajších 45 € zvýšil
na 90 € a na maloletého z doterajších 30 € zvýšil na sumu 60 €, ktoré je povinný otec
(sťažovateľ) platiť k rukám matky maloletých spolu so súdom určenými splátkami
na ročnom dlhu na výživnom. V ostatnej časti okresný súd svoj rozsudok z 15. decembra
2010 ponechal bez zmeny. Rozsudok okresného súdu z 11. júna 2014 napadol sťažovateľ
odvolaním, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 24 Cop 90/2014 z 21. januára
2015, ktorým „rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zvýšenia bežného výživného
a vo výroku o trovách konania potvrdzuje“. V časti ročného výživného rozsudok zmenil.
3. Sťažovateľ uviedol, že postupom všeobecných súdov a ich namietanými
rozsudkami došlo k porušeniu ním označených základných práv zaručených ústavou, práva
zaručeného dohovorom, ako aj označených článkov ústavy (pozri body 1 a 5).
4. Podľa názoru sťažovateľa „Okresný ani Krajský súd objektívne neskúmali
a neposúdili jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery, pretože keby tak urobili , zistili
by, že sťažovateľ nie je v súčasnosti schopný uhrádzať súdom priznané zvýšené bežné
výživné spolu s pravidelnými mesačnými splátkami zročného výživného...“.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo ... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...,
právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru... a princíp
predvídateľnosti rozhodnutí ako súčasť princípu právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1
Ústavy..., postupom a rozhodnutím Okresného súdu..., sp. zn. 14 P/46/2013 zo dňa
11.06.2014 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu..., sp. zn. 24 Cop/90/2014 138
zo dňa 21.01.2015, porušené bolo.
Základné právo ... na rovnosť občanov pred zákonom v zmysle čl. 12
ods. 1 Ústavy..., v spojení so zásadou rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3
Ústavy..., postupom a rozhodnutím Okresného súdu..., zo dňa 11.06.2014 a postupom
a rozhodnutím Krajského súdu... zo dňa 21.01.2015, porušené bolo.
Základné právo ... na uloženie povinnosti len na základe zákona, v jeho
medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd podľa čl. 13 ods. 1 Ústavy..., postupom
a rozhodnutím Okresného súdu... zo dňa 11.06.2014 a postupom a rozhodnutím Krajského
súdu... zo dňa 21.01.2015, porušené bolo.
Ústavný súd... ruší rozhodnutie Krajského súdu... a rozhodnutia Okresného súdu...
a vec vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu...“ Súčasne požiadal o priznanie náhrady
trov právneho zastúpenia „vo výške 355,73 €“. Navrhol tiež, aby ústavný súd odložil
„vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu... zo dňa 21.01.2015 v spojení s rozsudkom
Okresného súdu... zo dňa 11.06.2014“.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažovateľovu sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju
zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
10. V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.A
K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv postupom okresného
súdu
11. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa mohol domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím mu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom
verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva,
že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný
prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu
k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody
(I. ÚS 36/96).
12. O ochrane práv sťažovateľa, ktorých porušenie namietal vo vzťahu k postupu
okresného súdu, mal právomoc rozhodovať (a aj rozhodol – pozri bod 2) v odvolacom
konaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci
ústavného súdu preskúmať postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
14 P 46/2013 a jeho rozsudok z 11. júna 2014.
13. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie označených práv postupom okresného súdu
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.B
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
14. Sťažovateľ ďalej namietal najmä porušenie svojho „základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru“ postupom krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
15. Ústavný súd už uviedol, že „predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý
proces, ktorý sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (napr. II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
16. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu a inú právnu ochranu
zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní
pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi
(napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach. Súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)
súdom, a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo
v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
17. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je
ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
18. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského
súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že vo veci nebola vylúčená právomoc
všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky
výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa
rozsudkom sp. zn. 24 CoP 90/2014 z 21. januára 2015 sú zlučiteľné s označeným článkom
ústavy, resp. dohovoru.
19. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu dospel
k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho
argumentácia vychádzajúca z výsledkov v konaní vykonaného dokazovania a z neho
vychádzajúcich právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd podrobne
oboznámil podstatu skutkových a právnych záverov okresného súdu a odvolacej
argumentácie sťažovateľa, vyjadrenia matky detí a tiež kolízneho opatrovníka. Svoje
rozhodnutie krajský súd odôvodnil takto:
„Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O. s. p.), oprávnenou osobou – účastníkom
konania (§ 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201
a § 202 O. s. p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205
ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania
(§212 ods. 1 písm. A) v spojení s § 81 ods. 1 O. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, keď vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 214
ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolaniu otca maloletých detí nie je možné priznať
úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a je ho potrebné
zmeniť len v časti zročného výživného.
Odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide
o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie podmienok na určenie výživného, keď
prvostupňový súd vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a na jeho základe dospel
k správnym skutkovým zisteniam, nesprávne iba určil výšku výživného.
Podľa § 62 ods. 1, 2, 4 a 5 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov
k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
Obaja rodičia pritom prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností
a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý
z rodičov bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť si
svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného
minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného
zákona. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti pritom súd prihliada na to, ktorý
z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má prednosť pred inými
výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného
rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj
na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého
dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu ;rovnako prihliadne
aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie (§ 75 ods. 1 Zákona
o rodine).
V zmysle ust. § 76 ods. 1 Zákona o rodine výživné sa platí v pravidelných
opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu.
V zmysle ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom
možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo
zrušenie výživného možné len na návrh.
Odvolací súd sa pridržiava odôvodnenia svojho uznesenia, ktorým už v danej veci
rozhodoval, keď skorší rozsudok súdu prvého stupňa uznesením č. k. 24 CoP 18/2014 54
z 25. marca 2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa viazaný
názorom odvolacieho súdu rozhodol novým rozsudkom, ktorý odvolací súd považuje
za vecne správny.
Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide
o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý
vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného
nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne
vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam,
a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne
posúdil, pričom preskúmavané rozhodnutie i náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p.
vo veci samej odôvodnil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O. s. p., odvolací súd odkazuje
na správne, podrobné a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného
rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového
súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.
Odvolacie argumenty otca sú tie isté, ktorými sa bránil pred súdom prvého stupňa
a ktoré súd prvého stupňa pri svojom novom rozhodnutí zohľadnil, čiastočne akceptoval
a svoje rozhodnutie i v tomto smere riadne odôvodnil Napadnutým rozsudkom stanovené
výživné je primerané s prihliadnutím i na to, že v zmysle § 62 ods. 5 Zákona o rodine
výživné má prednosť pred všetkými inými výdavkami rodičov.
Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom rozsudkom súdu
prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou došlo k zvýšeniu výživného, a výroku o náhrade
trov konania, s použitím § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vo výroku vecne správne potvrdil.
K zmene napadnutého rozsudku muselo dôjsť len v časti zročného výživného, keď súd
prvého stupňa pochybil, keď zročne výživné pre obe maloleté deti vyčíslil súhrnnou sumou
predstavujúcou súčet zročného výživného pre mal. .
Tak ako sa výživné určuje a následne upravuje samostatne pre každú výživou
oprávnenú osobu (tu, maloletých), tak aj zročné výživné musí byť samostatne vyčísleného
pre každého z nich. Z tohto dôvodu vychádzajúc z obsahu spisu a zistenie v akom rozsahu si
otec doteraz plní vyživovaciu povinnosť súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa postupom
podľa § 220 O.s.p. tak, že zročné výživné za dobu 01.10.2013 do 11.06.2014 pre mal.
v sume 376,50 Eur súd otcovi povoľuje splácať v mesačných splátkach po 10, Eur,
ktoré splátky je povinný poukazovať spolu s bežným výživným k rukám matky vždy
do 15. dňa v mesiaci odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že
omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Zročné výživné
za dobu 01.10.2013 do 11.06.2014 pre mal. v sume 251, Eur súd otcovi povoľuje
splácať v mesačných splátkach po 10, Eur, ktoré splátky je povinný poukazovať spolu
s bežným výživným k rukám matky vždy do 15. dňa v mesiaci odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok
zročnosť celého plnenia. Takouto zmenou petitu odvolací súd nezmenil ani výšku
vyčísleného dlhu, ani výšku súdom prvého stupňa povolených splátok, ktoré výslovne
odvolacími dôvodmi napadnuté neboli.“
20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského
súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) konštatuje, že krajský súd konal v medziach
svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval
a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, nie sú celkom zjavne nelogické,
a preto ich ani nemožno bez ďalšieho považovať za nelegitímne a právne neakceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov, zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene
a doplnení niektorých zákonov), ako aj obsahu relevantných dôkazov je napadnuté
rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje preto postup
krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne –
v nevyhnutnom rozsahu – korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých
zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
21. Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok krajského súdu nie je svojvoľný. Podľa názoru ústavného súdu základné právo
na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich
záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného
súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne
neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
22. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s postupom krajského súdu
ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude
spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných
práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
23. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu
a sťažovateľom namietaným porušením označených práv, sťažnosť v tejto jej časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
24. Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 3
ústavy: „Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní“ (podľa odseku 2 citovanej
právnej normy: „Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi... za podmienok
stanovených zákonom“.).
25. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05,
I. ÚS 310/08, I. ÚS 369/2011) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru (ku ktorým patrí
aj základné právo vyplývajúce z čl. 47 ods. 3 ústavy), ak toto porušenie nevyplýva z toho,
že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení týchto
(uvedených) práv by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany
všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru),
resp. v spojení s ich porušením. Keďže namietaným rozhodnutím krajského súdu nebolo
porušené základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a ani právo zaručené čl. 6 ods. 1
dohovoru (bod 17), nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva zaručeného čl. 47
ods. 3 ústavy.
26. Ustanovenie čl. 1 ods. 1 ústavy patrí medzi základné interpretačné pravidlá
tvorby a aplikácie právneho poriadku Slovenskej republiky vyjadrujúce princíp právneho
štátu a princíp právnej istoty.
Ustanovenie čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 ústavy sú všeobecnými ustanoveniami
k základným právam upravenými ústavou (resp. medzinárodnou zmluvou) adresovanými
predovšetkým orgánom štátu pôsobiacim v normotvornej činnosti a významným
aplikačným pravidlom ochrany základných práv a slobôd. Uvedené základné, resp.
všeobecné pravidlá nemajú charakter samostatne uplatňovaného práva. Ich porušenie možno
namietať len súčasne s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd zaručených ústavou
(resp. medzinárodnou zmluvou). Keďže v posudzovanej veci nebolo zistené porušenie
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces označeným rozhodnutím
krajského súdu (bod 23), nemohlo dôjsť ani k porušeniu týchto základných interpretačných,
resp. aplikačných pravidiel.
27. Ústavný súd, vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov, odmietol sťažnosť
sťažovateľa aj v tejto časti (body 25 a 26) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2
28. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd sa už jeho ďalšími návrhmi (uvedenými v bode 5) nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júna 2015