Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 272/2015
PDF · 459.92 KB
No categories available
I. ÚS 272/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátkou JUDr. Vierou Strakovou, Advokátska kancelária, Kpt. Nálepku 5, Prešov,
vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 20 Co 90/2012 z 30. januára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. júna 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 20 Co 90/2012 z 30. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského
súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný
súd“) rozsudkom sp. zn. 20 Co/90/2012 z 15. februára 2012 vyhovel žalobe mesta
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom
2
území mesta , a to parcelám zastavaná plocha o výmere 666 m
2
a zastavaná plocha o výmere 83 m, ktoré boli novoutvorené z časti
pôvodnej mpč. zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. katastrálneho
územia Prešov, geometrickým plánom obchodnej spoločnosti ,
č. zo 14. februára 2007, ktorý bol úradne overený Správou katastra v Prešove
pod č. z 23. februára 2007. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky potvrdil
rozsudok okresného súdu sp. zn. 20 Co/90/2012 z 15. februára 2012 ako vecne správny.
V ostatnom podala sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu. Podľa sťažovateľky
2
„Spornými parcelami sú parcely Zastavaná plocha o výmere 666 ma
2
Zastavaná plocha o výmere 83 mvytvorené z pôvodnej mpč. zapísanej
v pozemkovoknižnej vložke č. kat. úz. Prešov a základe geometrického plánu
zo dňa 14.02.2007. Pôvodnú parcelu mpč. vlastnili právni predchodcovia odporkyne
(jej rodičia) a po ½.“.
3. Sťažovateľka v merite svojej argumentácie poukázala predovšetkým na to, že
„Navrhovateľ, ak mal pochybnosti ohľadne zápisov mal uvedenú situáciu riešiť žalobou voči
katastru nehnuteľnosti, ktorý zapísal odporcov na LV a to žalobou podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. o náhrade za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov.“. Podľa nej „Obidvaja účastníci konania mali zákonný dôvod
nadobudnutia vlastníckeho práva (pôvodní odporcovia titulom dedenia a navrhovateľ
rozhodnutím o vyvlastnení, t. j. rozhodnutím štátneho orgánu). Išlo teda o kolíziu dvoch
rovnocenných práv. Navyše vyvlastnenie bolo uskutočnené po r. 1964 a preto bol potrebný
zápis do KN formou záznamu, aj keď v prípade nadobudnutia vlastníctva rozhodnutím
štátneho orgánu sa vlastníctvo nadobúda dňom uvedeným v rozhodnutí, a ak taký deň
určený nie je tak právoplatnosťou rozhodnutia. Súd prakticky priznal titulu vyvlastnenia
vyššiu hodnotu ako titulu dedenia. Uvedená vec sa preto mala riešiť v rámci predpisov
správneho práva (zákon č. 514/2003 Z. z., zákon o katastri nehnuteľnosti oprava chýb
v katastrálnom operáte a pod.), a nie v režime určovacej žaloby.“. Krajský súd
„... prakticky jedno vlastníctvo zrušil a druhé, aj keď sporné priznal.“. Podľa predstáv
sťažovateľky „Postupom Krajského súdu v Prešove teda došlo k porušeniu základného
práva, a to práva vlastniť majetok. Bol porušený princíp rovnakého zákonného obsahu
a rovnakej ochrany vlastníckeho práva. Podľa Ústavy SR sa dedenie zaručuje, čo v danom
prípade súd nerešpektoval a navrhovateľovi určil vlastníctvo titulom vyvlastnenia, aj keď
vyvlastňovací proces nebol perfektný.“. Za sporné sťažovateľka považovala aj
„... preukázanie naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. nakoľko súdy
usporiadanie vlastníckych vzťahov v katastri nehnuteľnosti považujú za notoriettu.“.
4. Sťažovateľka na základe uvedeného ústavnému súdu navrhla, aby ústavný súd
vydal tento nález:
„1. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20Co/90/2012 zo dňa 30.01.2014
došlo k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR
a k porušeniu práva na ochranu majetku podľa Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20Co/90/2012
zo dňa 30.01.2014 a vracia mu vec na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd priznáva sťažovateľom náhradu trov konania...“.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania.
7. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4). Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná
princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje
len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky
výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by
ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 268/05).
8. Podľa ustanovenia čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.
Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa
zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
9. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol, že vykladá a aplikuje
čl. 20 ústavy tak, aby jeho výklad a aplikácia boli v súlade s čl. 1 dodatkového protokolu
(PL. ÚS 17/00) i s jeho výkladom a aplikáciou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj
„ESĽP“). Preto aj v tomto prípade ústavný súd námietky sťažovateľky týkajúce sa porušenia
práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 20 ods. 1 ústavy posudzoval spoločne, a to aj
z toho dôvodu, že sťažovateľka namieta porušenie týchto práv rovnakým skutkovým
stavom, resp. napadnutým rozhodnutím krajského súdu.
10. Podľa ESĽP môže byť majetkom, resp. vlastníctvom v zmysle uvedených článkov
len existujúci majetok (rozsudok Van der Mussele v. Belgicko z 23. 11. 1983, séria A, č. 70,
s. 23, ods. 48, III. ÚS 60/04,) alebo majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých
sťažovateľ môže tvrdiť, že má aspoň legitímnu nádej, že budú zhmotnené, resp.
konkretizované (rozsudok Pine Valley Developments Ltd. a iní v. Írsko z 29. 11. 1991, séria
A, č. 222, s. 23, ods. 51 a rozsudok Pressos Compania Naviera S. A. a iní v. Belgicko z 20.
11. 1995, séria A, č. 332, ods. 31). Európsky súd pre ľudské práva zastáva stanovisko, že
majetok existuje len od chvíle, keď naň vlastník môže uplatniť nesporný nárok, pričom
vlastnícke právo nezahŕňa právo na nadobudnutie majetku.
11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že slovné spojenie „právo
na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj potrebu
minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy
a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01). Rovnako
ESĽP pri rozhodovaní o porušení čl. 1 dodatkového protokolu skúma okrem iného
i dodržiavanie procesných pravidiel príslušnými orgánmi [napr. v rozsudku z 21. mája 2002
vo veci Jokela v. Fínsko (No 28 856/95) hovorí tiež o „inherent procedural requirements“
(základných procesných požiadavkách) označeného ustanovenia]. Súčasťou procesných
záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež
právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
13. Krajský súd v rozsudku sp. zn. 20 Co 90/2012 z 30. januára 2014 v podstatnom
uviedol:
« Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutom výroku spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo podľa zásad upravených v ust. § 212 O. s. p., bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 O. s. p. a zistil, že odvolanie nie je dôvodné.
Podľa právneho názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd na zistený skutkový stav
použil správny právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových
záverov vyvodil správne právne závery. Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na vecne
správne právne závery prvostupňového súdu a len na ich doplnenie uvádza nasledovné:
Navrhovateľ sa podanou žalobou domáhal určenia vlastníckeho práva k predmetným
2
parcelám zastavaná plocha o výmere 666 ma zastavaná
2
plocha o výmere 83 mv kat. úz. Prešov, ktoré boli novoutvorené z časti pôvodnej
mpč. zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. kat. úz. geometrickým plánom
, s.r.o. vyhotoveným dňa 14.2.2007, číslo plánu úradne
overeného Správou katastra v Prešove dňa 23.2.2007 číslo .
Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné
rozumieť výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu
z ust. § 132 O. s. p., pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo z prednesov nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul
rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania
najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov, popr. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov konania, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti),
zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak hodnotenie
dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O. s. p. (porov. rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky vo veci 21Cdo 65/2000).
Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov (§ 132 O. s. p.) poukazuje na to, že
hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia
dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených
skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného
sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami,
ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už
od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Z týchto rozhodných
skutočností potom môže vylúčiť tie, o ktorých medzi účastníkmi nebol spor. Podstatou
zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných
skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami
získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže
predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov,
tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý
myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu
o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom
pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak
tvoria zistený skutkový stav.
Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností
mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných
logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával
rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom
istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho
protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť
jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie
bolo dostatočne odôvodnené (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo
veci 6MCdo 1/2010).
Je potrebné prisvedčiť záveru prvostupňového súdu, že navrhovateľ uniesol dôkazné
bremeno týkajúce sa vyvlastnenia spornej parcely, a to predložením rozhodnutia Mestského
Národného Výboru v Prešove č. , Ev. c. zo dňa 23.11.1972.
Z uvedeného rozhodnutia nepochybne vyplýva, že vyvlastnenie častí z nehnuteľnosti parcel.
č. mp. , , a k. ú. Prešov na základe odčleňovacieho geometrického
plánu čís. zo dňa 21.3.1972 (či 4 8). Na predmetné vyvlastňovacie
rozhodnutie poukázal i právny predchodca odporkyne ( ) v odvolaní,
ktoré je obsahom dedičského spisu, sám potvrdil vyvlastnenie parcely č. poukazujúc
na rozhodnutie Mestského Národného Výboru v Prešove č. , Ev. c.
zo dňa 23.11.1972 (č. 1. 9 spisu Okresného súdu Prešov č. k. ).
Obrana o nezaplatení náhrady za vyvlastnenie sa preto javí ako účelová a v tomto
smere sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením prvostupňového súdu.
Zo znaleckého posudku nepochybne vyplynulo, že parcely a
ako časti pôvodnej pozemkovoknižnej parcely mpč. zapísanej v pozemkovoknižnej
vložke č. v kat. úz. Prešov boli vykúpené v prospech Československého štátu v zastúpení
MsNV Prešov (či. 74). V prílohe znaleckého posudku sú kópie geometrických plánov
slúžiacich na majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov v spornej lokalite. Parcely
2
a zodpovedajú novovytvoreným parcelám o výmere 666 m
2
a o výmere 83 mpodľa geometrického plánu ,
č. vyhotoveného 14.2.2007 (51. 71 84).
Pokiaľ ide o odvolaciu námietku týkajúcu sa nespôsobilosti zápisu rozsudku
do katastra nehnuteľností, je potrebné uviesť, že tento záver nie je správny. Zápisu rozsudku
nebránia ani formálne zmeny vykonané na LV č. v súbore E KN. Rozdelenie
nehnuteľnosti na dva nové objekty tej istej vlastníckej skupiny nemení nič na fakte, že ide
o identické diely stavu právneho (čl. 188). Parcely a zodpovedajú
novovytvoreným parcelám (čl. 74).
Odvolací súd v súlade s uvedeným konštatuje, že odôvodnenie prvostupňového súdu
je výsledkom starostlivého zhodnotenia relevantných faktov, nie je doprovodom vopred
prijatého rozhodnutia a nie je svojvoľné. S poukazom na vyššie uvedené je preto potrebné
trvať na logickej súladnosti (bezrozpornosti) a vecnej konzistencii odôvodnenia rozhodnutia
prvostupňového súdu, ktoré neopomenulo dôležité skutočnosti a tieto neponechalo bez
odpovede. Odvolacie námietky odporkyne sú preto nedôvodné.
Za takejto situácie odvolací súd s osvojením si dôvodov napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p..»
14. Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu
s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 28 C 61/2009 z 15. februára 2012 považoval ústavný
súd za potrebné odcitovať aj relevantnú časť prvostupňového rozhodnutia, na ktorú sa
odvoláva aj krajský súd a z ktorej vyplýva, že:
«Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázanú históriu nadobúdania
vlastníckych práv na pôvodnej mpč. Parcele v pozemnoknižnej vložke č. kat. úz.
, kde pôvodnými vlastníkmi týchto nehnuteľností boli v podiele ½
a v podiele 1/2,. Je nepochybné a nespochybňoval to ani jeden
z účastníkov, že následne v dobách socializmu a to v 60 tych a 70 tych rokoch minulého
storočia došlo k deleniu predmetnej parcely, a to jednak kúpnymi zmluvami, ako aj
vyvlastnením časti tejto parcely. Predložené listinné dôkazy o tom svedčili. Súd za kľúčové
pri nadobúdaní týchto nehnuteľností považuje práve podaný znalecký posudok znalcom
, ktorý ozrejmil a prílohami v znaleckom posudku zakreslil pôvodnú
pozemnoknižnú parcelu a to, čo sa na nej v súčasnej dobe nachádza. Predmetom tejto
žaloby sú parcely č. a , ktoré v geometrickom pláne predloženom
navrhovateľom sú totožné s parcelami , a . Práve ako je
zo znaleckého posudku zrejmé, bolo pre súd určujúce, či v 60 tych a 70 tych rokoch došlo
k odpredaju aj týchto časti z pôvodnej mpč. parcely, alebo či prišlo k vydržaniu. Na základe
predložených listinných dôkazov a znaleckého posudku dospel súd k záveru, že vlastnícke
právo zostalo na pôvodných vlastníkoch iba pri parcelách a
2
o celkovej výmere 1048 m. Ostatná časť z pôvodnej pozemnoknižnej parcely bola
buď odpredaná alebo vyvlastnená na základe predložených listinných dôkazov a túto
skutočnosť súd považoval za preukázanú a relevantne dokázanú.
Je pravdou, že pôvodní odporcovia v tejto veci boli vypočutí ako svedkovia, boli
zapísaní na listy vlastníctva a to tak, ako samy poukazovali, že nevedeli o tom, že tieto
parcely by im mali byť zapísané ako vlastníkom. Dozvedeli sa o tom len náhodou. Ich
obrana v konaní spočívala v tom, že navrhovateľ nepreukázal vyvlastnenie, resp. odkúpenie
týchto častí parciel, čo však ako bolo vyššie uvedené a s poukazom na znalecký posudok
a predložené listinné dôkazy nie je pravdou. Ďalej svoju obranu opreli o skutočnosť, že
navrhovateľ nepredložil dôkaz, že za vyvlastnenie, resp. odkúpenie týchto nehnuteľnosti
bolo aj reálne zaplatené. Takýto argument však súd považuje za vysoko účelový, pretože
k zaplateniu nedošlo do rúk právnych predchodcov súčasných odporcov, teda pôvodných
odporcov vo veci, ale ich právnych predchodcov, čo oni už samy reálne preukázať nemôžu
a nemôžu si na to ani pamätať. Podporne súd chce poukázať aj na priložený starý dedičský
spis, v ktorom pôvodný odporca v tejto veci v roku 1976 napísal odvolanie a sám opísal
genézu vyvlastnenia a odkupovania častí tejto parcely, kde ale nespomenul, že by nedošlo
k zaplateniu za nejakú časť tejto parcely. Tieto okolnosti súd považoval za kľúčové
a s poukazom na všetky uvedené dôkazy súd žalobe vyhovel.
Predložené listinné dôkazy ako aj znalecký posudok dostatočne preukázali
skutočnosť, že parcely, ktoré sú predmetom tohto konania boli vytvorené z časti
pozemkovoknižnej parcely mpč. . Tieto parcely boli vykúpené v prospech
Československého štátu v zastúpení MsNV Prešov a zodpovedajú parcelám podľa
geometrického plánu predloženého navrhovateľom uvedeného vo výroku tohto rozhodnutia.
Argument o dobrej viere súčasných vlastníkov predmetných nehnuteľností súd taktiež
považoval za účelový. Súčasní vlastníci nehnuteľnosti sú deťmi pôvodných odporcov, vedeli,
o akú nehnuteľnosť ide, čo sa na predmetnej nehnuteľnosti nachádza a vedeli tiež, že táto
nehnuteľnosť je sporová, pretože ku kúpe od vlastných rodičov došlo až po začatí tohto
konania. Súd teda nemôže akceptovať argumentáciu dobromyseľných nadobúdateľov
vlastníckeho práva, pretože v tomto prípade odporcovia vedeli akú nehnuteľnosť
nadobúdajú, čo je na tejto nehnuteľnosti, že je tu vedené konanie o určenie vlastníckeho
práva a sú deťmi pôvodných odporcov v tomto konaní.
Na základe všetkých vyššie uvedených argumentov súd uzatvára, že návrh
navrhovateľa bol dôvodný, navrhovateľ preukázal svoje vlastnícke právo predloženými
listinnými dôkazmi, ktoré boli potvrdené znaleckým posudkom, preto súd návrhu v celom
rozsahu vyhovel.»
15. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského
súdu vrátane sťažovateľkou prezentovaných nosných úvah (pozri bod 3, pozn.) konštatuje,
že krajský súd ako súd odvolací konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné
a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich
hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie
krajského súdu aj náležite odôvodnené. Inými slovami, krajský súd vychádzajúc z právneho
názoru prvostupňového súdu vyslovil právny názor odôvodnený a interpretačne zvládnutý
na takej úrovni, na akej je odvolací súd štandardne posudzuje a rozhoduje právne otázky
v odvolacom konaní. Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje so skutkovým hodnotením
a právnym posúdením merita jej právnej veci krajským súdom, nemôže sama o sebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia krajského
súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov,
ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba
v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný,
a teda krajský súd by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od
znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 115/02), resp.
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu by bolo úplne odchylné od veci samej alebo aj
extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS
150/03, I. ÚS 301/06). Aj z pohľadu judikatúry ESĽP krajský súd vo svojom napadnutom
rozhodnutí poskytol špecifickú odpoveď na tie právne otázky, ktoré boli pre rozhodnutie
v merite veci kľúčové (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2.
1998), resp. účinne sa zaoberal námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov,
ktoré boli pre právne posúdenie veci rozhodujúce (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,
II. ÚS 410/06). Teda odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS
112/05).
16. Ústavný súd teda uzatvára, že právne závery krajského súdu nie je možné
považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú
súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a sťažovateľkou namietaným
porušením práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, v dôsledku čoho
sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie
o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky (zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského
súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. mája 2015