Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 272/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátkou JUDr. Vierou Strakovou, Advokátska kancelária, Kpt. Nálepku 5, Prešov,

vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a práva pokojne užívať svoj majetok podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Prešove sp. zn. z 30. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. júna 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 30. januára 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského

súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný

súd“) rozsudkom sp. zn. z 15. februára 2012 vyhovel žalobe mesta

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom

2

území mesta , a to parcelám zastavaná plocha o výmere 666 m

2

a zastavaná plocha o výmere 83 m, ktoré boli novoutvorené z časti

pôvodnej mpč. zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. katastrálneho

územia Prešov, geometrickým plánom obchodnej spoločnosti ,

č. zo 14. februára 2007, ktorý bol úradne overený Správou katastra v Prešove

pod č. z 23. februára 2007. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky potvrdil

rozsudok okresného súdu sp. zn. z 15. februára 2012 ako vecne správny.

V ostatnom podala sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu. Podľa sťažovateľky

2

„Spornými parcelami sú parcely Zastavaná plocha o výmere 666 ma

2

Zastavaná plocha o výmere 83 mvytvorené z pôvodnej mpč. zapísanej

v pozemkovoknižnej vložke č. kat. úz. Prešov a základe geometrického plánu

zo dňa 14.02.2007. Pôvodnú parcelu mpč. vlastnili právni predchodcovia odporkyne

(jej rodičia) a po ½.“.

3. Sťažovateľka v merite svojej argumentácie poukázala predovšetkým na to, že

„Navrhovateľ, ak mal pochybnosti ohľadne zápisov mal uvedenú situáciu riešiť žalobou voči

katastru nehnuteľnosti, ktorý zapísal odporcov na LV a to žalobou podľa zákona

č. o náhrade za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov.“. Podľa nej „Obidvaja účastníci konania mali zákonný dôvod

nadobudnutia vlastníckeho práva (pôvodní odporcovia titulom dedenia a navrhovateľ

rozhodnutím o vyvlastnení, t. j. rozhodnutím štátneho orgánu). Išlo teda o kolíziu dvoch

rovnocenných práv. Navyše vyvlastnenie bolo uskutočnené po r. 1964 a preto bol potrebný

zápis do KN formou záznamu, aj keď v prípade nadobudnutia vlastníctva rozhodnutím

štátneho orgánu sa vlastníctvo nadobúda dňom uvedeným v rozhodnutí, a ak taký deň

určený nie je tak právoplatnosťou rozhodnutia. Súd prakticky priznal titulu vyvlastnenia

vyššiu hodnotu ako titulu dedenia. Uvedená vec sa preto mala riešiť v rámci predpisov

správneho práva (, zákon o katastri nehnuteľnosti oprava chýb

v katastrálnom operáte a pod.), a nie v režime určovacej žaloby.“. Krajský súd

„... prakticky jedno vlastníctvo zrušil a druhé, aj keď sporné priznal.“. Podľa predstáv

sťažovateľky „Postupom Krajského súdu v Prešove teda došlo k porušeniu základného

práva, a to práva vlastniť majetok. Bol porušený princíp rovnakého zákonného obsahu

a rovnakej ochrany vlastníckeho práva. Podľa SR sa dedenie zaručuje, čo v danom

prípade súd nerešpektoval a navrhovateľovi určil vlastníctvo titulom vyvlastnenia, aj keď

vyvlastňovací proces nebol perfektný.“. Za sporné sťažovateľka považovala aj

„... preukázanie naliehavého právneho záujmu v zmysle nakoľko súdy

usporiadanie vlastníckych vzťahov v katastri nehnuteľnosti považujú za notoriettu.“.

4. Sťažovateľka na základe uvedeného ústavnému súdu navrhla, aby ústavný súd

vydal tento nález:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 30.01.2014

došlo k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa SR

a k porušeniu práva na ochranu majetku podľa Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo dňa 30.01.2014 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľom náhradu trov konania...“.

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

7. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4). Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje

len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky

výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by

ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , , ,

, , ).

8. Podľa ustanovenia každý má právo vlastniť majetok.

Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa

zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

9. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol, že vykladá a aplikuje

tak, aby jeho výklad a aplikácia boli v súlade s dodatkového protokolu

() i s jeho výkladom a aplikáciou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj

„ESĽP“). Preto aj v tomto prípade ústavný súd námietky sťažovateľky týkajúce sa porušenia

práv podľa dodatkového protokolu a posudzoval spoločne, a to aj

z toho dôvodu, že sťažovateľka namieta porušenie týchto práv rovnakým skutkovým

stavom, resp. napadnutým rozhodnutím krajského súdu.

10. Podľa ESĽP môže byť majetkom, resp. vlastníctvom v zmysle uvedených článkov

len existujúci majetok (rozsudok Van der Mussele v. Belgicko z 23. 11. 1983, séria A, č. 70,

s. 23, ods. 48, ,) alebo majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých

sťažovateľ môže tvrdiť, že má aspoň legitímnu nádej, že budú zhmotnené, resp.

konkretizované (rozsudok Pine Valley Developments Ltd. a iní v. Írsko z 29. 11. 1991, séria

A, č. 222, s. 23, ods. 51 a rozsudok Pressos Compania Naviera S. A. a iní v. Belgicko z 20.

11. 1995, séria A, č. 332, ods. 31). Európsky súd pre ľudské práva zastáva stanovisko, že

majetok existuje len od chvíle, keď naň vlastník môže uplatniť nesporný nárok, pričom

vlastnícke právo nezahŕňa právo na nadobudnutie majetku.

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že slovné spojenie „právo

na ochranu“, ktoré je použité aj v , implikuje v sebe aj potrebu

minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v

a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a nasl. (). Rovnako

ESĽP pri rozhodovaní o porušení čl. 1 dodatkového protokolu skúma okrem iného

i dodržiavanie procesných pravidiel príslušnými orgánmi [napr. v rozsudku z 21. mája 2002

vo veci Jokela v. Fínsko (No 28 856/95) hovorí tiež o „inherent procedural requirements“

(základných procesných požiadavkách) označeného ustanovenia]. Súčasťou procesných

záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež

právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

12. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

13. Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 30. januára 2014 v podstatnom

uviedol:

« Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutom výroku spolu s konaním, ktoré mu

predchádzalo podľa zásad upravených v ust. , bez nariadenia pojednávania

podľa a zistil, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa právneho názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd na zistený skutkový stav

použil správny právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových

záverov vyvodil správne právne závery. Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na vecne

správne právne závery prvostupňového súdu a len na ich doplnenie uvádza nasledovné:

Navrhovateľ sa podanou žalobou domáhal určenia vlastníckeho práva k predmetným

2

parcelám zastavaná plocha o výmere 666 ma zastavaná

2

plocha o výmere 83 mv kat. úz. Prešov, ktoré boli novoutvorené z časti pôvodnej

mpč. zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. kat. úz. geometrickým plánom

, s.r.o. vyhotoveným dňa 14.2.2007, číslo plánu úradne

overeného Správou katastra v Prešove dňa 23.2.2007 číslo .

Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné

rozumieť výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu

z ust. , pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov

alebo z prednesov nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul

rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania

najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov, popr. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

účastníkov konania, alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti),

zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak hodnotenie

dôkazov odporuje ust. až 135 (porov. rozsudok Najvyššieho súdu

Českej republiky vo veci ).

Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov ( ) poukazuje na to, že

hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia

dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených

skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného

sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami,

ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už

od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Z týchto rozhodných

skutočností potom môže vylúčiť tie, o ktorých medzi účastníkmi nebol spor. Podstatou

zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných

skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami

získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže

predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov,

tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý

myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu

o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom

pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak

tvoria zistený skutkový stav.

Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností

mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných

logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával

rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom

istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho

protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť

jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie

bolo dostatočne odôvodnené (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo

veci ).

Je potrebné prisvedčiť záveru prvostupňového súdu, že navrhovateľ uniesol dôkazné

bremeno týkajúce sa vyvlastnenia spornej parcely, a to predložením rozhodnutia Mestského

Národného Výboru v Prešove č. , Ev. c. zo dňa 23.11.1972.

Z uvedeného rozhodnutia nepochybne vyplýva, že vyvlastnenie častí z nehnuteľnosti parcel.

č. mp. , , a k. ú. Prešov na základe odčleňovacieho geometrického

plánu čís. zo dňa 21.3.1972 (či 4 8). Na predmetné vyvlastňovacie

rozhodnutie poukázal i právny predchodca odporkyne ( ) v odvolaní,

ktoré je obsahom dedičského spisu, sám potvrdil vyvlastnenie parcely č. poukazujúc

na rozhodnutie Mestského Národného Výboru v Prešove č. , Ev. c.

zo dňa 23.11.1972 (č. 1. 9 spisu Okresného súdu Prešov č. k. ).

Obrana o nezaplatení náhrady za vyvlastnenie sa preto javí ako účelová a v tomto

smere sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením prvostupňového súdu.

Zo znaleckého posudku nepochybne vyplynulo, že parcely a

ako časti pôvodnej pozemkovoknižnej parcely mpč. zapísanej v pozemkovoknižnej

vložke č. v kat. úz. Prešov boli vykúpené v prospech Československého štátu v zastúpení

MsNV Prešov (či. 74). V prílohe znaleckého posudku sú kópie geometrických plánov

slúžiacich na majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov v spornej lokalite. Parcely

2

a zodpovedajú novovytvoreným parcelám o výmere 666 m

2

a o výmere 83 mpodľa geometrického plánu ,

č. vyhotoveného 14.2.2007 (51. 71 84).

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku týkajúcu sa nespôsobilosti zápisu rozsudku

do katastra nehnuteľností, je potrebné uviesť, že tento záver nie je správny. Zápisu rozsudku

nebránia ani formálne zmeny vykonané na LV č. v súbore E KN. Rozdelenie

nehnuteľnosti na dva nové objekty tej istej vlastníckej skupiny nemení nič na fakte, že ide

o identické diely stavu právneho (čl. 188). Parcely a zodpovedajú

novovytvoreným parcelám (čl. 74).

Odvolací súd v súlade s uvedeným konštatuje, že odôvodnenie prvostupňového súdu

je výsledkom starostlivého zhodnotenia relevantných faktov, nie je doprovodom vopred

prijatého rozhodnutia a nie je svojvoľné. S poukazom na vyššie uvedené je preto potrebné

trvať na logickej súladnosti (bezrozpornosti) a vecnej konzistencii odôvodnenia rozhodnutia

prvostupňového súdu, ktoré neopomenulo dôležité skutočnosti a tieto neponechalo bez

odpovede. Odvolacie námietky odporkyne sú preto nedôvodné.

Za takejto situácie odvolací súd s osvojením si dôvodov napadnutý rozsudok ako

vecne správny potvrdil v zmysle ust. , .»

14. Vzhľadom na obsahovú spojitosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu

s rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 15. februára 2012 považoval ústavný

súd za potrebné odcitovať aj relevantnú časť prvostupňového rozhodnutia, na ktorú sa

odvoláva aj krajský súd a z ktorej vyplýva, že:

«Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázanú históriu nadobúdania

vlastníckych práv na pôvodnej mpč. Parcele v pozemnoknižnej vložke č. kat. úz.

, kde pôvodnými vlastníkmi týchto nehnuteľností boli v podiele ½

a v podiele 1/2,. Je nepochybné a nespochybňoval to ani jeden

z účastníkov, že následne v dobách socializmu a to v 60 tych a 70 tych rokoch minulého

storočia došlo k deleniu predmetnej parcely, a to jednak kúpnymi zmluvami, ako aj

vyvlastnením časti tejto parcely. Predložené listinné dôkazy o tom svedčili. Súd za kľúčové

pri nadobúdaní týchto nehnuteľností považuje práve podaný znalecký posudok znalcom

, ktorý ozrejmil a prílohami v znaleckom posudku zakreslil pôvodnú

pozemnoknižnú parcelu a to, čo sa na nej v súčasnej dobe nachádza. Predmetom tejto

žaloby sú parcely č. a , ktoré v geometrickom pláne predloženom

navrhovateľom sú totožné s parcelami , a . Práve ako je

zo znaleckého posudku zrejmé, bolo pre súd určujúce, či v 60 tych a 70 tych rokoch došlo

k odpredaju aj týchto časti z pôvodnej mpč. parcely, alebo či prišlo k vydržaniu. Na základe

predložených listinných dôkazov a znaleckého posudku dospel súd k záveru, že vlastnícke

právo zostalo na pôvodných vlastníkoch iba pri parcelách a

2

o celkovej výmere 1048 m. Ostatná časť z pôvodnej pozemnoknižnej parcely bola

buď odpredaná alebo vyvlastnená na základe predložených listinných dôkazov a túto

skutočnosť súd považoval za preukázanú a relevantne dokázanú.

Je pravdou, že pôvodní odporcovia v tejto veci boli vypočutí ako svedkovia, boli

zapísaní na listy vlastníctva a to tak, ako samy poukazovali, že nevedeli o tom, že tieto

parcely by im mali byť zapísané ako vlastníkom. Dozvedeli sa o tom len náhodou. Ich

obrana v konaní spočívala v tom, že navrhovateľ nepreukázal vyvlastnenie, resp. odkúpenie

týchto častí parciel, čo však ako bolo vyššie uvedené a s poukazom na znalecký posudok

a predložené listinné dôkazy nie je pravdou. Ďalej svoju obranu opreli o skutočnosť, že

navrhovateľ nepredložil dôkaz, že za vyvlastnenie, resp. odkúpenie týchto nehnuteľnosti

bolo aj reálne zaplatené. Takýto argument však súd považuje za vysoko účelový, pretože

k zaplateniu nedošlo do rúk právnych predchodcov súčasných odporcov, teda pôvodných

odporcov vo veci, ale ich právnych predchodcov, čo oni už samy reálne preukázať nemôžu

a nemôžu si na to ani pamätať. Podporne súd chce poukázať aj na priložený starý dedičský

spis, v ktorom pôvodný odporca v tejto veci v roku 1976 napísal odvolanie a sám opísal

genézu vyvlastnenia a odkupovania častí tejto parcely, kde ale nespomenul, že by nedošlo

k zaplateniu za nejakú časť tejto parcely. Tieto okolnosti súd považoval za kľúčové

a s poukazom na všetky uvedené dôkazy súd žalobe vyhovel.

Predložené listinné dôkazy ako aj znalecký posudok dostatočne preukázali

skutočnosť, že parcely, ktoré sú predmetom tohto konania boli vytvorené z časti

pozemkovoknižnej parcely mpč. . Tieto parcely boli vykúpené v prospech

Československého štátu v zastúpení MsNV Prešov a zodpovedajú parcelám podľa

geometrického plánu predloženého navrhovateľom uvedeného vo výroku tohto rozhodnutia.

Argument o dobrej viere súčasných vlastníkov predmetných nehnuteľností súd taktiež

považoval za účelový. Súčasní vlastníci nehnuteľnosti sú deťmi pôvodných odporcov, vedeli,

o akú nehnuteľnosť ide, čo sa na predmetnej nehnuteľnosti nachádza a vedeli tiež, že táto

nehnuteľnosť je sporová, pretože ku kúpe od vlastných rodičov došlo až po začatí tohto

konania. Súd teda nemôže akceptovať argumentáciu dobromyseľných nadobúdateľov

vlastníckeho práva, pretože v tomto prípade odporcovia vedeli akú nehnuteľnosť

nadobúdajú, čo je na tejto nehnuteľnosti, že je tu vedené konanie o určenie vlastníckeho

práva a sú deťmi pôvodných odporcov v tomto konaní.

Na základe všetkých vyššie uvedených argumentov súd uzatvára, že návrh

navrhovateľa bol dôvodný, navrhovateľ preukázal svoje vlastnícke právo predloženými

listinnými dôkazmi, ktoré boli potvrdené znaleckým posudkom, preto súd návrhu v celom

rozsahu vyhovel.»

15. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského

súdu vrátane sťažovateľkou prezentovaných nosných úvah (pozri bod 3, pozn.) konštatuje,

že krajský súd ako súd odvolací konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné

a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich

hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie

krajského súdu aj náležite odôvodnené. Inými slovami, krajský súd vychádzajúc z právneho

názoru prvostupňového súdu vyslovil právny názor odôvodnený a interpretačne zvládnutý

na takej úrovni, na akej je odvolací súd štandardne posudzuje a rozhoduje právne otázky

v odvolacom konaní. Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje so skutkovým hodnotením

a právnym posúdením merita jej právnej veci krajským súdom, nemôže sama o sebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia krajského

súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov,

ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba

v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný,

a teda krajský súd by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od

znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (), resp.

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu by bolo úplne odchylné od veci samej alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS

150/03, ). Aj z pohľadu judikatúry ESĽP krajský súd vo svojom napadnutom

rozhodnutí poskytol špecifickú odpoveď na tie právne otázky, ktoré boli pre rozhodnutie

v merite veci kľúčové (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2.

1998), resp. účinne sa zaoberal námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov,

ktoré boli pre právne posúdenie veci rozhodujúce (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

). Teda odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. , IV. ÚS

112/05).

16. Ústavný súd teda uzatvára, že právne závery krajského súdu nie je možné

považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho nezistil príčinnú

súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a sťažovateľkou namietaným

porušením práv podľa a dodatkového protokolu, v dôsledku čoho

sťažnosť sťažovateľky podľa odmietol z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie

o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky (zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského

súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2015