Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 371/2015
PDF · 460.38 KB
No categories available
II. ÚS 371/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,
PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené
pod sp. zn. Rvp 14115/2014 – sp. zn. Rvp 14148/2014 vo veci namietaného porušenia jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 223/2014 z 20. augusta 2014
(Rvp 14115/2014), sp. zn. 4 Cdo 296/2013 z 21. augusta 2014 (Rvp 14116/2014),
sp. zn. 4 Cdo 366/2013 z 21. augusta 2014 (Rvp 14117/2014), sp. zn. 4 Cdo 302/2013
z 21. augusta 2014 (Rvp 14118/2014), sp. zn. 4 Cdo 207/2014 z 20. augusta 2014
(Rvp 14119/2014), sp. zn. 4 Cdo 235/2014 z 20. augusta 2014 (Rvp 14120/2014),
sp. zn. 4 Cdo 229/2014 z 20. augusta 2014 (Rvp 14121/2014), sp. zn. 7 Cdo 386/2014
z 20. augusta 2014 (Rvp 14122/2014), sp. zn. 7 Cdo 181/2014 z 26. augusta 2014
(Rvp 14123/2014), sp. zn. 7 Cdo 153/2014 z 26. augusta 2014 (Rvp 14124/2014),
sp. zn. 5 Cdo 51/2014 z 12. augusta 2014 (Rvp 14125/2014), sp. zn. 5 Cdo 185/2014
z 11. augusta 2014 (Rvp 14126/2014), sp. zn. 7 Cdo 247/2014 z 26. augusta 2014
(Rvp 14127/2014), sp. zn. 5 Cdo 170/2014 z 11. augusta 2014 (Rvp 14128/2014),
sp. zn. 5 Cdo 40/2014 z 12. augusta 2014 (Rvp 14129/2014), sp. zn. 3 Cdo 225/2014
z 12. augusta 2014 (Rvp 14130/2014), sp. zn. 3 Cdo 211/2014 z 12. augusta 2014
(Rvp 14131/2014), sp. zn. 4 Cdo 193/2014 z 23. júla 2014 (Rvp 14132/2014),
sp. zn. 4 Cdo 167/2014 z 23. júla 2014 (Rvp 14133/2014), sp. zn. 3 Cdo 164/2014
z 13. mája 2014 (Rvp 14134/2014), sp. zn. 1 Cdo 82/2014 z 27. mája 2014
(Rvp 14135/2014), sp. zn. 8 Cdo 136/2014 zo 6. augusta 2014 (Rvp 14136/2014),
sp. zn. 8 Cdo 135/2014 zo 6. augusta 2014 (Rvp 14137/2014), sp. zn. 8 Cdo 134/2014
zo 6. augusta 2014 (Rvp 14138/2014), sp. zn. 8 Cdo 133/2014 zo 6. augusta 2014
(Rvp 14139/2014), sp. zn. 8 Cdo 132/2014 zo 6. augusta 2014 (Rvp 14140/2014),
sp. zn. 8 Cdo 131/2014 zo 6. augusta 2014 (Rvp 14141/2014), sp. zn. 8 Cdo 125/2014
zo 6. augusta 2014 (Rvp 14142/2014), sp. zn. 5 Cdo 57/2014 z 12. augusta 2014
(Rvp 14143/2014), sp. zn. 2 Cdo 252/2013 z 31. júla 2014 (Rvp 14144/2014),
sp. zn. 3 Cdo 256/2014 z 1. augusta 2014 (Rvp 14145/2014), sp. zn. 7 Cdo 336/2014
z 20. augusta 2014 (Rvp 14146/2014), sp. zn. 6 Cdo 256/2014 z 21. augusta 2014
(Rvp 14147/2014) a sp. zn. 6 Cdo 121/2014 z 21. augusta 2014 (Rvp 14148/2014) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené
pod sp. zn. Rvp 14115/2014 – sp. zn. Rvp 14148/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré
bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14115/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 31. októbra
2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
uvedenými v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkyne
v konaniach vedených Okresným súdom Ružomberok, Okresným súdom Martin, Okresným
súdom Dolný Kubín, Okresným súdom Trenčín, Okresným súdom Prievidza, Okresným
súdom Trebišov, Okresným súdom Spišská Nová Ves, Okresným súdom Košice II,
Okresným súdom Zvolen, Okresným súdom Žiar nad Hronom, Okresným súdom
Bratislava V, Okresným súdom Bratislava III, Okresným súdom Bratislava II, Okresným
súdom Bratislava I a Okresným súdom Pezinok (ďalej len „okresné súdy“), predmetom
ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú teda súčasne
súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobili. Na základe
uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov a spory budú
prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode príslušného krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdy
svojimi rozhodnutiami zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené
námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo
jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, Krajský súd v Žiline, Krajský súd v Trenčíne,
Krajský súd v Košiciach, Krajský súd v Banskej Bystrici a Krajský súd v Bratislave (ďalej
len „krajské súdy“) svojimi rozhodnutiami potvrdili rozhodnutia okresných súdov ako vecne
správne.
Predmetné uznesenia krajských súdov napadla sťažovateľka dovolaniami, o ktorých
rozhodol najvyšší súd napadnutými uzneseniami tak, že ich odmietol ako procesne
neprípustné. V dovolaniach sťažovateľka namietala, že ako žalobkyňa nepodala návrh
na začatie konania (za nepodanie návrhu považovala nepodanie námietky zaujatosti), hoci
podľa zákona bol potrebný, a preto existuje dovolací dôvod podľa § 237 písm. e)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), súčasne sa jej odňala možnosť konať
pred súdom, čo predstavuje dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, a v jej veciach
rozhodoval vylúčený sudca, čo je dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP
v spojení s § 237 písm. g) OSP.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniami
najvyšší súd porušil ňou označené práva, keďže:
1. „interpretoval a aplikoval § 237 písm. e) OSP na zistený skutkový stav bez
existencie relevantných dôvodov nesprávne, v rozpore s právnou doktrínou a ustálenou
justičnou praxou...“;
2. „spojil naplnenie § 237 písm. e) OSP výlučne s ust. § 79 ods. 1 OSP a na takto
zvolenom princípe potom odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné....“;
3. neprihliadol na skutočnosť, že sťažovateľke sa odňala možnosť konať pred súdom
vzhľadom na „prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu“, čo je v ustálenej rozhodovacej
praxi najvyššieho súdu považované za zásah do právnej istoty;
4. jeho rozhodnutia trpia nedostatkom riadneho odôvodnenia, keď o merite veci bolo
rozhodnuté odlišne od ustáleného právneho názoru vychádzajúceho z jeho vlastnej
rozhodovacej praxe, čím sa sťažovateľke tiež odňala možnosť konať pred súdom;
5. sa nevysporiadal so skutkovými dôvodmi vylúčenia všetkých sudcov príslušných
okresných súdov v zmysle § 14 ods. 1 OSP v súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že v jej
veciach rozhodoval vylúčený sudca.
Sťažovateľka vo vzťahu k odôvodneniu napadnutých rozhodnutí a konštatovaniu
najvyššieho súdu, že nemohlo dôjsť k porušeniu práva na zákonného sudcu v jej veciach,
ďalej uviedla, že „trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná.
Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:
a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj
z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);
b) vylúčený je sudca preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);
c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných
prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.
V tejto súvislosti sťažovateľka ďalej argumentovala, že krajské súdy nedostatočne
vyhodnotili dôvody vylúčenia sudcov príslušných okresných súdov , pokiaľ ide o ich pomer
k účastníkom konania z hľadiska objektívnej stránky zaujatosti, keďže podľa sťažovateľky
«„ekonomická závislosť“ okresného súdu (ako právnickej osoby, ktorého personálnu zložku
tvoria aj sudcovia vykonávajúci súdnictvo) spočívajúca v náhrade škody a nemajetkovej
ujmy» zakladá pomer týchto sudcov k sťažovateľke ako účastníkovi konania, čo je dôvodom
ich vylúčenia z prerokúvania a rozhodovania daných vecí. Najvyšší súd tento postup
krajských súdov podľa sťažovateľky neskúmal a v napadnutých uzneseniach ani žiadnym
spôsobom nevysvetlil.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti
na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. V zmysle § 112
ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré
sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o
ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a
zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť
na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 14115/2014 – sp. zn. Rvp 14148/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a všeobecného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný
súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu označených práv napadnutými uzneseniami
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí
orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov
verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej
inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.
V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli
k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 378/08) ďalej
pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov
a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou
do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych
noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho
odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto
nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého
rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06,
III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti
s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu
právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej
normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne
protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody
zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08,
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili
sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky
č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto
uzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky
zaujatosti nepodala, a preto žiadala zrušiť uznesenia okresných súdov v celom rozsahu.
Krajské súdy ako odvolacie súdy uznesenia okresných súdov potvrdili ako vecne správne,
pričom v ich odôvodnení poukázali najmä na skutočnosť, že sťažovateľka vo svojich
návrhoch na začatie konania žiadala o prikázanie jej vecí inému súdu prvého stupňa
v obvode krajského súdu podľa § 12 ods. 1 OSP, pretože sudcovia jednotlivých okresných
súdov sú podľa sťažovateľky vylúčení z prerokúvania a rozhodovania veci vzhľadom na ich
pomer k veci a účastníkom konania, a teda vzniesla námietky zaujatosti. Nutná delegácia je
totiž podľa názoru krajských súdov vždy dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov podľa § 14
OSP, a to buď z dôvodu účastníkom konania vznesenej námietky zaujatosti alebo na tom
základe, že samotní sudcovia sa cítia byť vo veci zaujatí. Na základe dovolaní podaných
sťažovateľkou najvyšší súd rozhodol o ich odmietnutí z dôvodu procesnej neprípustnosti.
Sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší súd napadnutými uzneseniami, ktorými
odmietol dovolania podané sťažovateľkou, porušil ňou označené práva, keď arbitrárnym
spôsobom interpretoval a aplikoval § 237 písm. e) a § 237 písm. g) OSP, a ich odôvodnenie
je nedostatočné.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo... prejednaná... súdom..., ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch...
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí vyplýva, že najvyšší súd posúdil prípustnosť
dovolaní podaných sťažovateľkou z hľadiska § 239 ods. 1 a 2 OSP a dospel k záveru, že
tieto na základe týchto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku prípustné nie sú. Keďže
v daných veciach prichádzala do úvahy prípustnosť dovolania, ak v konaniach došlo
k niektorej z taxatívne vymenovaných procesných vád podľa § 237 OSP, pristúpil najvyšší
súd k ich preskúmaniu. Keďže existencia procesných vád podľa § 237 písm. a) až d) a f)
OSP nevyšla v dovolacom konaní najavo, najvyšší súd pristúpil k preskúmaniu
sťažovateľkou namietanej existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f) OSP, t. j. že sa jej
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Za skutočnosť, ktorá založila odňatie
možnosti konať, videla prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu.
Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol, že v danom prípade o takýto odlišný právny
názor jednoznačne nejde, pričom z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplynulo,
že sa riadne vysporiadal s odvolacími námietkami a jeho odôvodnenie neobsahovalo žiadne
právne argumenty, ku ktorým by sa žalobkyňa (sťažovateľka) nemala možnosť vyjadriť.
Z odôvodnenia dovolania vyplývalo, že dovolateľka v skutočnosti namietala nesprávnu
aplikáciu položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov tvrdiac, že sa
v zmysle tejto položky súdny poplatok vyrubuje len za žalobu, a nie za podané odvolanie.
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantným dovolacím dôvodom, avšak nezakladá aj
prípustnosť dovolania, teda aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené,
mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, ale
nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 OSP.
Takéto odôvodnenie uznesení dovolacieho senátu najvyššieho súdu nemožno
považovať za arbitrárne, či dokonca zjavne svojvoľné, ako to vidí sťažovateľka. Nie je
úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnosti rozvíjať, prípadne potvrdzovať správnosť
právnych záverov najvyššieho súdu. V súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahov
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základné
práva a slobody, ústavný súd konštatuje, že v napadnutých rozhodnutiach najvyššieho súdu
nevzhliadol žiadnu skutočnosť, ktorá by mala alebo mohla mať za následok porušenie
označených práv sťažovateľky. Napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu sú náležite
odôvodnené, ich záverom nechýba predchádzajúca logická interpretácia príslušných
právnych noriem a nemožno ich považovať za zjavne svojvoľné.
Ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd v napadnutých rozhodnutiach použil takú
interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej
právnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých sú založené súdne rozhodnutia,
absentovali, boli zjavne protirečivými alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnej
logiky, a závery najvyššieho súdu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpore
s princípmi spravodlivosti.
Základné právo na súdnu ochranu uvedené v čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo
na úspech v konaní pred súdom (II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95). Ústavno súdna korekcia
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade sťažovateľa by teda bola možná len
v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie všeobecného súdu priamo zasahovalo
do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy). K porušeniu ústavou garantovaného práva
na súdnu ochranu, resp. analogického práva na spravodlivý proces podľa dohovoru, by
mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal
možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr.
II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia
svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05). Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú
tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu robila
ústavne neakceptovateľnými, a teda vyžadujúcimi ústavno súdnu korekciu z dôvodu zásahu
do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.
Ústavný súd konštatuje, že je nepochybné, že povinnosťou najvyššieho súdu bolo
v predmetných veciach skúmať, či sú splnené všetky zákonné podmienky pre prípustnosť
dovolaní podaných sťažovateľkou. Sťažovateľka, ktorá bola kvalifikovane zastúpená
v konaní pred všeobecnými súdmi, vo svojich sťažnostiach neuviedla žiadnu skutočnosť,
na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté uznesenia najvyššieho súdu sú
postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o ich zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv
sťažovateľky, tak ako to tvrdila vo svojich sťažnostiach. Skutočnosť, že najvyšší súd
kvalifikoval dovolania sťažovateľky ako neprípustné a že pri tom vyslovil právny názor,
s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva
na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa označeného článku ústavy
a dohovoru.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu najvyššieho
súdu k rozhodovaniu v obdobných veciach.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne
závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval
rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických
prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)
zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných
veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého
súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).
K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.
Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako
regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne
právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovať
svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,
§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu
(resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať
stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú
oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov
súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného
súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou
a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva
alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle,
resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu
sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné tieto rozhodnutia
hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Na základe uvedeného bolo potrebné sťažnosti sťažovateľky odmietnuť ako zjavne
neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2015