Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 371/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,

s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,

PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené

pod sp. zn. – sp. zn. vo veci namietaného porušenia jej

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. augusta 2014

(), sp. zn. z 21. augusta 2014 (),

sp. zn. z 21. augusta 2014 (), sp. zn.

z 21. augusta 2014 (), sp. zn. z 20. augusta 2014

(), sp. zn. z 20. augusta 2014 (),

sp. zn. z 20. augusta 2014 (), sp. zn.

z 20. augusta 2014 (), sp. zn. z 26. augusta 2014

(), sp. zn. z 26. augusta 2014 (),

sp. zn. z 12. augusta 2014 (), sp. zn.

z 11. augusta 2014 (), sp. zn. z 26. augusta 2014

(), sp. zn. z 11. augusta 2014 (),

sp. zn. z 12. augusta 2014 (), sp. zn.

z 12. augusta 2014 (), sp. zn. z 12. augusta 2014

(), sp. zn. z 23. júla 2014 (),

sp. zn. z 23. júla 2014 (), sp. zn.

z 13. mája 2014 (), sp. zn. z 27. mája 2014

(), sp. zn. zo 6. augusta 2014 (),

sp. zn. zo 6. augusta 2014 (), sp. zn.

zo 6. augusta 2014 (), sp. zn. zo 6. augusta 2014

(), sp. zn. zo 6. augusta 2014 (),

sp. zn. zo 6. augusta 2014 (), sp. zn.

zo 6. augusta 2014 (), sp. zn. z 12. augusta 2014

(), sp. zn. z 31. júla 2014 (),

sp. zn. z 1. augusta 2014 (), sp. zn.

z 20. augusta 2014 (), sp. zn. z 21. augusta 2014

() a sp. zn. z 21. augusta 2014 () a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené

pod sp. zn. – sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré

bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 31. októbra

2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

uvedenými v záhlaví tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkyne

v konaniach vedených Okresným súdom Ružomberok, Okresným súdom Martin, Okresným

súdom Dolný Kubín, Okresným súdom Trenčín, Okresným súdom Prievidza, Okresným

súdom Trebišov, Okresným súdom Spišská Nová Ves, Okresným súdom Košice II,

Okresným súdom Zvolen, Okresným súdom Žiar nad Hronom, Okresným súdom

Bratislava V, Okresným súdom Bratislava III, Okresným súdom Bratislava II, Okresným

súdom Bratislava I a Okresným súdom Pezinok (ďalej len „okresné súdy“), predmetom

ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú teda súčasne

súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobili. Na základe

uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov a spory budú

prikázané inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode príslušného krajského súdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné súdy

svojimi rozhodnutiami zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené

námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo

jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, Krajský súd v Žiline, Krajský súd v Trenčíne,

Krajský súd v Košiciach, Krajský súd v Banskej Bystrici a Krajský súd v Bratislave (ďalej

len „krajské súdy“) svojimi rozhodnutiami potvrdili rozhodnutia okresných súdov ako vecne

správne.

Predmetné uznesenia krajských súdov napadla sťažovateľka dovolaniami, o ktorých

rozhodol najvyšší súd napadnutými uzneseniami tak, že ich odmietol ako procesne

neprípustné. V dovolaniach sťažovateľka namietala, že ako žalobkyňa nepodala návrh

na začatie konania (za nepodanie návrhu považovala nepodanie námietky zaujatosti), hoci

podľa zákona bol potrebný, a preto existuje dovolací dôvod podľa § 237 písm. e)

(ďalej aj „OSP“), súčasne sa jej odňala možnosť konať

pred súdom, čo predstavuje dovolací dôvod podľa , a v jej veciach

rozhodoval vylúčený sudca, čo je dovolacím dôvodom podľa

v spojení s .

Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniami

najvyšší súd porušil ňou označené práva, keďže:

1. „interpretoval a aplikoval na zistený skutkový stav bez

existencie relevantných dôvodov nesprávne, v rozpore s právnou doktrínou a ustálenou

justičnou praxou...“;

2. „spojil naplnenie výlučne s ust. a na takto

zvolenom princípe potom odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné....“;

3. neprihliadol na skutočnosť, že sťažovateľke sa odňala možnosť konať pred súdom

vzhľadom na „prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu“, čo je v ustálenej rozhodovacej

praxi najvyššieho súdu považované za zásah do právnej istoty;

4. jeho rozhodnutia trpia nedostatkom riadneho odôvodnenia, keď o merite veci bolo

rozhodnuté odlišne od ustáleného právneho názoru vychádzajúceho z jeho vlastnej

rozhodovacej praxe, čím sa sťažovateľke tiež odňala možnosť konať pred súdom;

5. sa nevysporiadal so skutkovými dôvodmi vylúčenia všetkých sudcov príslušných

okresných súdov v zmysle v súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že v jej

veciach rozhodoval vylúčený sudca.

Sťažovateľka vo vzťahu k odôvodneniu napadnutých rozhodnutí a konštatovaniu

najvyššieho súdu, že nemohlo dôjsť k porušeniu práva na zákonného sudcu v jej veciach,

ďalej uviedla, že „trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná.

Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj

z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu

priamo dotknutý vo svojich právach (ust. );

b) vylúčený je sudca preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než

z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);

c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných

prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

V tejto súvislosti sťažovateľka ďalej argumentovala, že krajské súdy nedostatočne

vyhodnotili dôvody vylúčenia sudcov príslušných okresných súdov , pokiaľ ide o ich pomer

k účastníkom konania z hľadiska objektívnej stránky zaujatosti, keďže podľa sťažovateľky

«„ekonomická závislosť“ okresného súdu (ako právnickej osoby, ktorého personálnu zložku

tvoria aj sudcovia vykonávajúci súdnictvo) spočívajúca v náhrade škody a nemajetkovej

ujmy» zakladá pomer týchto sudcov k sťažovateľke ako účastníkovi konania, čo je dôvodom

ich vylúčenia z prerokúvania a rozhodovania daných vecí. Najvyšší súd tento postup

krajských súdov podľa sťažovateľky neskúmal a v napadnutých uzneseniach ani žiadnym

spôsobom nevysvetlil.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti

na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov. V zmysle

ods. 1 v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré

sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o

ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť

na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom

pod sp. zn. – sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu

a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľky a všeobecného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný

súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených práv napadnutými uzneseniami

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí

orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov

verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou () ďalej

pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov

a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou

do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych

noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho

odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto

nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého

rozsudku s (, ).

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. rozhodnutia , , , ,

, ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili

sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky

č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov “. Proti týmto

uzneseniam podala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky

zaujatosti nepodala, a preto žiadala zrušiť uznesenia okresných súdov v celom rozsahu.

Krajské súdy ako odvolacie súdy uznesenia okresných súdov potvrdili ako vecne správne,

pričom v ich odôvodnení poukázali najmä na skutočnosť, že sťažovateľka vo svojich

návrhoch na začatie konania žiadala o prikázanie jej vecí inému súdu prvého stupňa

v obvode krajského súdu podľa , pretože sudcovia jednotlivých okresných

súdov sú podľa sťažovateľky vylúčení z prerokúvania a rozhodovania veci vzhľadom na ich

pomer k veci a účastníkom konania, a teda vzniesla námietky zaujatosti. Nutná delegácia je

totiž podľa názoru krajských súdov vždy dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov podľa § 14

, a to buď z dôvodu účastníkom konania vznesenej námietky zaujatosti alebo na tom

základe, že samotní sudcovia sa cítia byť vo veci zaujatí. Na základe dovolaní podaných

sťažovateľkou najvyšší súd rozhodol o ich odmietnutí z dôvodu procesnej neprípustnosti.

Sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší súd napadnutými uzneseniami, ktorými

odmietol dovolania podané sťažovateľkou, porušil ňou označené práva, keď arbitrárnym

spôsobom interpretoval a aplikoval a , a ich odôvodnenie

je nedostatočné.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo... prejednaná... súdom..., ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch...

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí vyplýva, že najvyšší súd posúdil prípustnosť

dovolaní podaných sťažovateľkou z hľadiska a a dospel k záveru, že

tieto na základe týchto ustanovení prípustné nie sú. Keďže

v daných veciach prichádzala do úvahy prípustnosť dovolania, ak v konaniach došlo

k niektorej z taxatívne vymenovaných procesných vád podľa , pristúpil najvyšší

súd k ich preskúmaniu. Keďže existencia procesných vád podľa § 237 písm. a) až d) a f)

nevyšla v dovolacom konaní najavo, najvyšší súd pristúpil k preskúmaniu

sťažovateľkou namietanej existencie procesnej vady podľa , t. j. že sa jej

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Za skutočnosť, ktorá založila odňatie

možnosti konať, videla prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu.

Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol, že v danom prípade o takýto odlišný právny

názor jednoznačne nejde, pričom z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplynulo,

že sa riadne vysporiadal s odvolacími námietkami a jeho odôvodnenie neobsahovalo žiadne

právne argumenty, ku ktorým by sa žalobkyňa (sťažovateľka) nemala možnosť vyjadriť.

Z odôvodnenia dovolania vyplývalo, že dovolateľka v skutočnosti namietala nesprávnu

aplikáciu položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov tvrdiac, že sa

v zmysle tejto položky súdny poplatok vyrubuje len za žalobu, a nie za podané odvolanie.

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantným dovolacím dôvodom, avšak nezakladá aj

prípustnosť dovolania, teda aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené,

mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, ale

nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle .

Takéto odôvodnenie uznesení dovolacieho senátu najvyššieho súdu nemožno

považovať za arbitrárne, či dokonca zjavne svojvoľné, ako to vidí sťažovateľka. Nie je

úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnosti rozvíjať, prípadne potvrdzovať správnosť

právnych záverov najvyššieho súdu. V súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahov

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základné

práva a slobody, ústavný súd konštatuje, že v napadnutých rozhodnutiach najvyššieho súdu

nevzhliadol žiadnu skutočnosť, ktorá by mala alebo mohla mať za následok porušenie

označených práv sťažovateľky. Napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu sú náležite

odôvodnené, ich záverom nechýba predchádzajúca logická interpretácia príslušných

právnych noriem a nemožno ich považovať za zjavne svojvoľné.

Ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd v napadnutých rozhodnutiach použil takú

interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej

právnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých sú založené súdne rozhodnutia,

absentovali, boli zjavne protirečivými alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnej

logiky, a závery najvyššieho súdu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpore

s princípmi spravodlivosti.

Základné právo na súdnu ochranu uvedené v neznamená právo

na úspech v konaní pred súdom (, ). Ústavno súdna korekcia

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade sťažovateľa by teda bola možná len

v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie všeobecného súdu priamo zasahovalo

do práva na súdnu ochranu ( ). K porušeniu garantovaného práva

na súdnu ochranu, resp. analogického práva na spravodlivý proces podľa dohovoru, by

mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal

možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr.

), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia

svojho rozhodnutia (napr. ), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (napr. ). Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú

tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu robila

ústavne neakceptovateľnými, a teda vyžadujúcimi ústavno súdnu korekciu z dôvodu zásahu

do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd konštatuje, že je nepochybné, že povinnosťou najvyššieho súdu bolo

v predmetných veciach skúmať, či sú splnené všetky zákonné podmienky pre prípustnosť

dovolaní podaných sťažovateľkou. Sťažovateľka, ktorá bola kvalifikovane zastúpená

v konaní pred všeobecnými súdmi, vo svojich sťažnostiach neuviedla žiadnu skutočnosť,

na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté uznesenia najvyššieho súdu sú

postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o ich zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv

sťažovateľky, tak ako to tvrdila vo svojich sťažnostiach. Skutočnosť, že najvyšší súd

kvalifikoval dovolania sťažovateľky ako neprípustné a že pri tom vyslovil právny názor,

s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva

na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa označeného článku

a dohovoru.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu najvyššieho

súdu k rozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne

závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter

precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval

rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických

prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)

zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných

veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého

súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako

regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne

právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovať

svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré o

súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,

§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu

(resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať

stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov (m. m. , ). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú

oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov

súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného

súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou

a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva

alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle,

resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu

sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné tieto rozhodnutia

hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Na základe uvedeného bolo potrebné sťažnosti sťažovateľky odmietnuť ako zjavne

neopodstatnené podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015