Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 13/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti , ,

zastúpenej advokátkou JUDr. Dominikou Horváthovou, Advokátska kancelária, Jašíkova 2,

Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní

vedenom pod sp. zn. , takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C

153/2005 p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom

pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €

(slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 209,73 € (slovom dvestodeväť eur a sedemdesiattri centov) na účet

advokátky JUDr. Dominiky Horváthovej, Advokátska kancelária, Jašíkova 2, Bratislava,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. z 15. januára 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „napadnuté konanie“).

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 7. apríla 2005 na okresnom súde

žalobu proti Slovenskej sporiteľni, a. s. (ďalej len „žalovaný 1“), a (ďalej

len „žalovaný 2“) „o neplatnosť zmluvy“. Prvé pojednávanie okresný súd nariadil až 11.

februára 2008 a vo veci samej rozhodol rozsudkom 14. februára 2008. Po podaní odvolania

odporcom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 18. júna 2009 rozsudok

okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom období bol okresný súd nečinný a pojednávanie konané až 24. júna 2011

odročil na neurčito z dôvodu, že je potrebné rozhodnúť o procesných návrhoch účastníkov.

Napriek tomu, že okresný súd o týchto návrhoch rozhodol uznesením už 7. júla 2011, ďalšie

pojednávanie určil až na 16. október 2012 a následné pojednávanie 6. decembra 2012 zrušil

z dôvodu, že žalovaný 2 nemá vykázané doručenie a bude mu ustanovený opatrovník, hoci

„mal vedomosť o nemožnosti doručovať listiny odporcovi v 2. rade minimálne od konca

roku 2010, keď žiadal od navrhovateľky oznámenie inej známej adresy“.

Ďalšie pojednávanie bolo nariadené až na 28. jún 2013 a potom nasledovalo dlhšie

obdobie nečinnosti okresného súdu. Z úkonov v rozpätí rokov 2009 – 2014 je zrejmé, že

okresný súd koná v rozpore so zásadami hospodárnosti konania a zdĺhavo rieši procesné

otázky účastníctva v konaní a vysporadúva sa so vznesenou námietkou premlčania.

Sťažovateľka 8. októbra 2014 podala aj sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní

predsedovi okresného súdu, pričom celkovú dobu konania 9 a pol roka považuje

za neprimerane dlhú.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené v a právo na prejednanie veci súdom

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu Bratislava II

v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. Okresnému súdu Bratislava II prikazuje vo veci vedenej pod sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 7.000, €, ktoré je

Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu...

4. Okresný súd Bratislava II je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania

a právneho zastúpenia vo výške 209,73 € na č. účtu..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

K prijatej sťažnosti sa vyjadril aj okresný súd, ktorý vo svojom podaní

sp. zn. Spr. 2012/2015 z 27. februára 2015 doručenom ústavnému súdu 13. marca 2015

uviedol:

„Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu vyplýva, že v predmetnej veci došlo

opakovane ku zmene zákonného sudcu, čo možno kvalifikovať ako jeden z faktorov

podmieňujúcich dĺžku trvania predmetného konania, nakoľko po zmene zákonného sudcu

musel nový zákonný sudca vec opätovne naštudovať. Okrem toho je zo spisu zrejmé,

že v období od 01. 08. 2013 boli vo veci prieťahy spôsobené aj nečinnosťou zákonnej

sudkyne JUDr. Marcely Gandelovej.

K ďalšiemu konaniu vo veci je potrebné uviesť, že sudkyňa JUDr. Marcela

Gandelová, ktorá bola zákonnou sudkyňou v predmetnej veci v období od 01. 08. 2013, sa

listom prezidentovi SR zo dňa 21. 01. 2014 vzdala funkcie sudcu a táto je zanikla ku dňu

31. 01. 2014. Následne bola vec dňa 24. 02. 2014 prikázaná opatrením predsedu súdu

zákonnému sudcovi JUDr. Karolovi Posluchoví, avšak z dôvodu jeho preloženia Súdnou

radou SR na výkon funkcie sudcu na Okresný súd Bratislava V musela byť predmetná vec

opätovne opatrením predsedu súdu prikázaná na vybavenie novému zákonnému sudcovi,

a to JUDr. Petre Priečinskej, ktorá vo veci koná bez prieťahov.

Zároveň uvádzam, že v súčasnosti sú úkony vykonávané plynulo, bez prieťahov,

pojednávanie dňa 02. 01. 2015 bolo odročené z dôvodu čiastočného späťvzatia návrhu

na deň 31. 03. 2015.“

Súčasťou vyjadrenia predsedu okresného súdu bol chronologický prehľad procesných

úkonov okresného súdu v tejto veci.

Právna zástupkyňa sťažovateľky sa k stanovisku okresného súdu vyjadrila v podaní

doručenom ústavnému súdu 2. apríla 2015, v ktorom okrem iného uviedla:

„... Vzniknuté prieťahy v konaní Súd odôvodňuje najmä tým, 2x došlo k opakovane

k zmene zákonného sudcu, v danom prípade 5 krát. Pri tomto argumente musíme zdôrazniť,

že obdobie nečinnosti súdov zapríčinené preťaženosťou súdov a opakovanou zmenou

zákonného sudcu má taký istý dopad na porušenie sťažovateľkiných práv na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov, ako keby tieto prieťahy boli spôsobené nečinnosťou

konkrétneho zákonného sudcu.

V danom prípade súdne konanie trvá viac ako 9 rokov. Už len na základe posúdenia

tohto neprimeraného obdobia ho možno považovať za nezlučiteľné s imperatívom

ustanoveným v a v Dohovoru. Takáto zdĺhavosť konania

totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo

na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate.

Nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa

musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to

len v prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. v

zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia

umožňujúce prerokovanie veci – a teda vykonanie spravodlivosti – bez zbytočných

prieťahov. Systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti nemožno pripisovať

na ťarchu účastníkov konania.

Máme za to, že aj zo samotného vyjadrenia súdu vyplýva, že v danom konaní

prieťahy skutočne vznikli.

Zotrvávame preto na dôvodoch uvedených v sťažnosti zo dňa 03. 11. 2014 a žiadame,

aby ústavný súd prijal navrhovaný nález.“

Z obsahu sťažnosti, k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil tieto podstatné skutočnosti:

Napadnuté konanie začalo 7. júla 2005, keď sťažovateľka ako žalobkyňa v 1. rade

a žalobca v 2. rade Helembai Eugen podali žalobu proti žalovaným 1 a 2 „o neplatnosť

Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam“.

Dňa 7. septembra 2005 okresný súd vyzval žalobcov na zaplatenie súdneho poplatku

1 000 Sk a tí ho zaplatili 21. septembra 2005. Dňa 5. októbra 2005 okresný súd vyzval

žalovaných na vyjadrenie k žalobe, výzvu neprevzal „žalovaný 2“. Od 21. novembra 2005

až do 2. júna 2006 okresný súd cez register obyvateľov Banská Bystrica, Ústrednú

evidenciu väzňov a Sociálnu poisťovňu Bratislava (ďalej len „inštitúcie“) zisťoval adresu

bydliska žalovaného 2, ktorému zaslal žalobu na vyjadrenie opätovne 22. júna 2006.

Dňa 20. apríla 2007 doručil okresnému súdu Mgr. Kušnír, právny zástupca

Slovenskej konsolidačnej, a. s., „návrh na zámenu účastníka konania“ na „

“, o ktorom okresný súd rozhodol 4. januára 2008 tak,

že nepripustil zámenu účastníka na strane žalovaného v 1. rade.

Dňa 11. februára 2008 za účasti účastníkov konania sa uskutočnilo pojednávanie,

ktoré bolo odročené na 14. február 2008, keď bol vyhlásený rozsudok. Proti rozsudku

okresného súdu podal 14. apríla 2008 odvolanie žalovaný 1. Dňa 17. júna 2008 bol spis

doručený krajskému súdu, ktorý 18. júna 2009 zrušil rozsudok okresného súdu

zo 14. februára 2008.

Dňa 15. januára 2010 okresný súd doručoval svoje uznesenie o nepripustení zámeny

účastníkov zo 4. januára 2008 a 12. augusta 2010 vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky

a ďalších účastníkov oznámiť, či súhlasia so zámenou žalovaného v 1. rade. Od 27. októbra

2010 do 12. novembra 2010 okresný súd zisťoval cez inštitúcie pobyt žalovaného 2.

Dňa 15. novembra 2010 právny zástupca žalovaného 3 oznámil, že „netrvá na vstupe

do konania na strane navrhovateľa“, a 24. novembra 2010 oznámil, že žiada žalobu

zamietnuť, pretože „navrhovateľ si v konaní neuplatnil nárok voči pasívne legitimovanému

subjektu“. Dňa 29. decembra 2010 okresný súd ustanovil žalovanému 2 opatrovníka

a 29. apríla 2011 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky na oznámenie, či trvá

na návrhu, „nakoľko... spol. oznámila, že berie svoj návrh

na zámenu odporcu v 1. rade späť“.

Dňa 20. mája 2011 právna zástupkyňa sťažovateľky oznámila, že trvá na podanej

žalobe. Dňa 31. mája 2011 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľka bola prítomná. Bolo

odročené na 24. jún 2011 a 2. júna 2011 okresný súd zrušil svoje uznesenie o ustanovení

opatrovníka žalovanému 2. Dňa 15. júna 2011 právna zástupkyňa sťažovateľky požiadala,

aby okresný súd pripustil do konania na strane žalovaného „

“.

Dňa 24. júna 2011 sa uskutočnilo pojednávanie, sťažovateľka bola prítomná. Bolo

odročené na neurčito a 7. júla 2011 okresný súd pripustil do konania „Genaro Investsments

Limited...“.

Dňa 29. júla 2011 Mgr. Kušnír doložil plnú moc „na zastupovanie spoločnosti proti

dlžníkovi a spol.“ a súčasne oznámil, že vznáša námietku premlčania.

Dňa 26. júla 2012 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky na vyjadrenie

sa k námietke premlčania a 16. októbra 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bola

sťažovateľka prítomná. Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito (účastníci sa mali

pokúsiť o mimosúdnu dohodu). Dňa 16. novembra 2012 sťažovateľka oznámila, že medzi

účastníkmi nedošlo k mimosúdnej dohode. Dňa 27. novembra 2012 okresný súd opätovne

ustanovil opatrovníka žalovanému 2. Dňa 29. mája 2013 sa uskutočnilo pojednávanie.

Sťažovateľka ani jej právna zástupkyňa neboli prítomné. Dňa 28. júna 2013 sa uskutočnilo

ďalšie pojednávanie, za sťažovateľku bola prítomná právna zástupkyňa. Ďalšie pojednávania

sa konali 9. decembra 2014 (účastníci sa mali pokúsiť o mimosúdnu dohodu) a 31. marca

2015. Konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov, a porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, aby jej záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. , , ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z (ďalej

len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby

vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu základného práva podľa (práva podľa

dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd

prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní

a jeho význam pre sťažovateľa (napr. , ).

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory

„o neplatnosť zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam“ tvoria bežnú súčasť

rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani

skutkovo zložité, hoci v priebehu konania bolo potrebné rozhodovať aj o procesných

návrhoch účastníkov. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania podľa ústavného súdu

nebol závislý od skutkovej náročnosti prerokovávanej veci a ani okresný súd nenamietal

vo svojom vyjadrení k sťažnosti prípadnú právnu alebo skutkovú zložitosť veci.

2. Pri hodnotení podľa druhého kritéria, t. j. správania sťažovateľky a jej právnej

zástupkyne, ústavný súd dospel k záveru, že ich správanie podstatným spôsobom neprispelo

k predĺženiu posudzovaného konania. Zúčastňovali sa všetkých nariadených pojednávaní

a v roku 2014 podali aj sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedovi okresného súdu.

Ani okresný súd neuviedol žiadne dôvody, ktorými by sa mali podieľať na doterajšej dĺžke

konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom v posudzovanej veci a ako vyplýva

z prehľadu procesných úkonov, okresný súd bol úplne nečinný takmer 13 mesiacov,

t. j. od 7. decembra 2006, keď zaslal vyjadrenie žalovanej v 1. rade sťažovateľke,

až do 4. januára 2008, keď rozhodol o nepripustení ďalšieho účastníka na strane žalovaných,

alebo viac ako 15 mesiacov, t. j. od 7. júla 2011, keď pripustil toho účastníka do konania,

ktorého predtým nepripustil do konania v roku 2008, až do 16. októbra 2012, keď sa

uskutočnilo pojednávanie, nečinnosť bola zistená aj od 28. júna 2013 (pojednávanie)

až do 9. decembra 2014 (pojednávanie), ktorú priznal aj samotný okresný súd. Okrem

nečinnosti bol postup okresného súdu aj neefektívny, pretože jeho rozsudok zo 14. februára

2008, ktorým vyhovel žalobe sťažovateľky, bol zrušený krajským súdom v júni 2009.

Ústavný súd v súlade so svojou stabilnou judikatúrou (napr. ,

, ) zastáva názor, že takéto konanie už len vzhľadom

na dĺžku jeho trvania nie je potrebné ďalej osobitne vyhodnocovať a podrobne rozoberať aj

iný neefektívny, resp. nesústredený postup okresného súdu, pretože už len s poukazom

na celkovú dobu trvania konania možno konštatovať porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Takáto zdĺhavosť konania predlžuje stav

právnej neistoty účastníka do takej miery, že sa jeho právo na súdnu ochranu stáva

iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis ,

, ).

Nemožno akceptovať ani obranné tvrdenie okresného súdu, že na predĺžení konania

sa výraznou mierou podieľali zmeny zákonných sudcov, pretože tieto okolnosti

v oblasti výkonu spravodlivosti nemožno pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania,

čo uviedla aj právna zástupkyňa sťažovateľky v stanovisku k vyjadreniu okresného súdu.

Vychádzajúc teda zo samotnej dĺžky predmetného konania a zo zistených období

nečinnosti konajúceho súdu a jeho neefektívnej činnosti, ústavný súd dospel k záveru,

že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. bolo porušené

základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené

v a právo podľa dohovoru tak, ako to je uvedené v bode 1

výroku tohto rozhodnutia.

Pretože v súčasnosti nie je konanie právoplatne skončené, ústavný súd tiež prikázal

okresnému súdu vzhľadom na stav, v akom sa napadnuté konanie nachádzalo ku dňu

rozhodovania ústavného súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku

rozhodnutia).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie. Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých

dôvodov sa ho domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo

slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia, pretože stav právnej

neistoty nepriaznivo vplýva na jej psychický stav. Vzhľadom na to považuje za spravodlivé,

aby na zmiernenie jej nemajetkovej ujmy bola odškodnená formou finančného

zadosťučinenia v sume 7 000 €, ktorého výšku považuje za obvykle priznávanú Európskym

súdom pre ľudské práva a ústavným súdom.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného

pod sp. zn. , berúc do úvahy tiež konkrétne okolnosti daného prípadu, ktoré

sú spomínané v hodnotení jednotlivých kritérií, považoval ústavný súd priznanie sumy

3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa ,

a preto vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel (bod 5 výroku rozhodnutia).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátkou

JUDr. Dominikou Horváthovou, Advokátska kancelária, Jašíkova 2, Bratislava, ktorá ich

vyčíslila v petite sťažnosti spolu sumou 209,73 €. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní

trov konania zistil, že uplatnená suma je nižšia ako suma, ktorá by patrila sťažovateľke

podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov, a neodporuje tejto vyhláške Ústavný súd jej preto trovy právneho zastúpenia

priznal v požadovanej sume (bod 4 výroku tohto rozhodnutia).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2015