Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 283/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Advokátska kancelária, Radlinského 1718, Dolný

Kubín, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 24. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 24. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu

Námestovo (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 10. mája 2013 uznaný vinným

zo zločinu vydierania podľa a a Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a iné a bol mu uložený trest

odňatia slobody v trvaní stoštyridsaťsedem mesiacov, pre výkon ktorého bol zaradený do

ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa rozsudkom

sp. zn. z 30. októbra 2013 rozhodol o zrušení prvostupňového rozhodnutia

a sám uznal sťažovateľa za vinného z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu

vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a) a b) a ods. 3 písm. a), § 138 písm. a) a § 139

ods. 1 písm. a) a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní desať rokov

nepodmienečne. Ako uvádza samotný sťažovateľ, „Vzhľadom na skutočnosť, že po

právoplatnosti rozhodnutia sa objavili nové skutočnosti, ktoré svedčia v prospech

sťažovateľa... podal návrh na povolenie obnovy konania vedeného na Okresnom súde

Námestovo sp. zn.: a Krajskom súde Žilina: sp. zn.: .“. Okresný

súd svojím uznesením sp. zn. z 25. novembra 2014 v spojení s napadnutým

rozhodnutím krajského súdu zamietol sťažovateľov návrh na povolenie obnovy konania.

V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.

3. Z vyjadrenia sťažovateľa vyplýva, že „Návrh na povolenie obnovy konania...

odôvodnil tou skutočnosťou, že bol prvostupňovým súdom odsúdený za spáchanie trestného

činu, najmä na základe výpovedí poškodených. Obidvaja poškodení v priebehu konania

zmenili výpovede, kde uviedli, že skutok nemal spáchať odsúdený , ale osoba

jemu podobná. Výpoveď zmenili bez akéhokoľvek nátlaku alebo vyhrážania. Vzhľadom na

skutočnosť, že podľa ich vlastných tvrdení boli dosť opití si z toho večera moc nepamätali

a mohlo sa stať, že za páchateľa označili nesprávnu osobu. Túto skutočnosť si uvedomili až

neskôr, keď raz v bare za nimi prišla osoba, ktorá sa im začala vyhrážať aby zotrvali na

svojej výpovedí ináč budú mať problémy. A práve táto osoba bola nápadne podobná

odsúdenému . Po tomto stretnutí došlo k zmene výpovede, lebo si

uvedomili, že nespáchal predmetný skutok.“. Postupu všeobecných súdov

sťažovateľ vytkol predovšetkým to, že „... Okresný súd Námestovo ani porušovateľ sa

dostatočne nezaoberal existenciou dôvodov pre povolenie obnovy konania pôvodne

vedeného na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. . Všeobecné súdy prijali

taký výklad a interpretáciu ustanovenia , ktorý nezabezpečil

plnohodnotnú realizáciu garantovaných práv sťažovateľa.“. Sťažovateľ je teda

presvedčený, že „Záver porušovateľa o neexistencii dôvodov pre povolenie obnovy konania

v zmysle ust. v prejednávanej veci je nesprávny a napadnutým rozhodnutím

porušovateľa došlo k takému výkladu a interpretácii ustanovenia

Z. z., ktorý je nezlučiteľný s SR a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách ( mutatis mutandis , , ,

)“, v dôsledku čoho „... postupom a rozhodnutím súdu boli porušené... práva

sťažovateľa, nakoľko porušovateľ svojím rozhodnutím ponechal v platnosti rozhodnutie súdu

prvého stupňa, ktorým arbitrárne rozhodol o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy

konania tým, že svoje skutkové zistenia a právne závery riadne neodôvodnil“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. zo dňa 24.02.2015

bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa SR, spočívajúce v práve na

súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a základné právo podľa SR

spočívajúce v zásade zákonnosti trestného konania a trestu.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k.

zo dňa 24.02.2015 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie

konanie.

3. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

271,82 € a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde).

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

8. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie

ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

9. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by

ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

10. Krajský súd v uznesení sp. zn. z 24. februára 2015 v podstatnom

uviedol:

«Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle

správnosť a zákonnosť napadnutého uznesenia, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo,

a zistil, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Podľa orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol

náležite zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu

nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo

obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou

starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré

svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu

spravodlivé rozhodnutie.

Povinnosť vyplývajúca z citovaného zákonného ustanovenia , t.j.

zistiť skutkový stav veci náležite a v takej kvalite, aby o ňom nevznikli dôvodné pochybnosti,

platí nielen pre rozhodovanie o otázke viny a trestu, či nároku na náhradu škody, ale aj pre

rozhodovanie ktorejkoľvek otázky, ktorú treba v trestnom konaní riešiť. Uplatňuje sa

v každom štádiu trestného konania, teda aj v konaní o povolenie obnovy konania. Preto

náležite musí byť zistené tiež to, či sú splnené podmienky pre povolenie obnovy konania

v zmysle ustanovenia Z týchto zistení treba vychádzať pri rozhodovaní.

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným

rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo nové

skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení

so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo

vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu

alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom

trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia

súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom

páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Vyššie citované ustanovenie stanovuje formálne podmienky pre

tzv. iudicium rescindens (obnovovacie konanie) existenciu právoplatného rozhodnutia

a novej skutočnosti alebo dôkazu. Rozhodovanie o povolení obnovy konania je však

podmienené materiálnou podmienkou spočívajúcou v povinnosti súdu konajúceho

o povolení obnovy konania vyhodnotiť vplyv novej skutočnosti alebo nového dôkazu na už

ustálený skutkový stav. V tomto štádiu rozhodovania je potrebné vyhodnotiť novú skutočnosť

alebo nový dôkaz z hľadiska jeho novosti a spôsobilosti odôvodniť iné rozhodnutie o vine.

Je dôležité tiež pripomenúť, že obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok,

a teda akýkoľvek zásah do právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu je prípustný

iba vo výnimočných prípadoch. Ďalej treba zdôrazniť, že v konaní o povolenie obnovy

konania nie je možné preskúmavať vecnú správnosť rozsudku vydaného v základnom

konaní.

Za skutočnosti súdu skôr neznáme sa považujú také, ktoré neboli predmetom

dokazovania alebo zisťovania pred rozhodnutím, ktorého sa týka návrh na obnovu konania.

Takou skutočnosťou je objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci dôkazom, ale

ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Novú skutočnosť treba v konaní

o obnove konania spravidla preukázať dôkazom.

Za dôkazy súdu skôr neznáme sa považujú predovšetkým dôkazy, ktoré neboli

vykonané v pôvodnom konaní, alebo v pôvodnom konaní boli síce vykonané, ale s novým

obsahom, odlišným od obsahu v pôvodnom konaní vykonaných dôkazov.

Za nové skutočnosti alebo dôkazy v zmysle nemožno považovať

skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú zistiteľné z obsahu spisov, a to aj vtedy, keď sa súd s nimi

v rozhodnutí nevysporiadal alebo ich dokonca prehliadol, resp. sa mýlil pri hodnotení

vykonaných dôkazov, prípadne ich nesprávne vyhodnotil.

Pri posudzovaní podmienok obnovy konania i podľa citovaného ustanovenia zákona

( ) súd hodnotí návrh z dvoch hľadísk:

1. či ide o skutočnosti alebo dôkazy predtým súdu neznáme,

2. či by tieto skutočnosti alebo dôkazy samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami

alebo dôkazmi známymi už v pôvodnom konaní mohli viesť k inému rozhodnutiu, než je

pôvodné právoplatné rozhodnutie uvedené v ods. 1

Skúmanie, či nové skutočnosti alebo dôkazy sú tak kvalifikované, že sú spôsobilé

samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné než

pôvodné právoplatné rozhodnutie, sa realizuje porovnaním doteraz vykonaných dôkazov

a doterajšieho skutkového zistenia uvedeného vo výroku právoplatného rozhodnutia

s dôkaznou silou a významom novotvrdených skutočností a novonavrhovaných dôkazov.

Ako už bolo uvedené vyššie, pre pozitívne rozhodnutie o návrhu na povolenie obnovy

konania musí byť výsledkom tohto skúmania dôvodný predpoklad pre možnú zmenu

pôvodného právoplatného rozhodnutia.

Okresný súd v danom prípade postupoval dôsledne a dokazovaním, ktoré na

verejnom zasadnutí vykonal, si vytvoril dostatočný skutkový základ pre rozhodnutie, že

v prípade odsúdeného nie sú splnené podmienky pre povolenie obnovy

konania v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. .

Výrok o zamietnutí návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania tak zodpovedá

stavu veci a zákonu.

Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že konanie, ktoré predchádzalo

napadnutému uzneseniu, bolo vykonané prvostupňovým súdom v súlade s príslušnými

ustanoveniami .

Rozhodnutiu Okresného súdu Námestovo nemožno vytknúť žiadnu chybu či

nedostatok, pričom odôvodnenie rozhodnutia učinil prvostupňový súd zodpovedajúcim

spôsobom, dostatočne a presvedčivo, a preto krajský súd v zásade na odôvodnenie

napadnutého uznesenia odkazuje. Nadriadený súd zistil, že okresný súd v odôvodnení

napadnutého uznesenia podrobne popísal skutkový stav, ktorý bol podkladom pre jeho

záver o zamietnutí návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania. Okresný súd v

napadnutom uznesení veľmi podrobne rozpísal skutkové i právne dôvody, ktoré odôvodňujú

zamietnutie návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania. Dôvody napadnutého

uznesenia sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností

prípadu a relevantných právnych noriem. Nadriadený súd znovu pripomína, že v

dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii vysoko

kvalifikovaného rozhodnutia súdu prvého stupňa nadriadenému súdu nezostáva nič iné, len

v podrobnostiach poukázať na veľmi správne a erudované dôvody, na ktorých okresný súd

založil svoje rozhodnutie.

Treba stručne pripomenúť, že odsúdený žiada povoliť obnovu konania v trestnej veci

vedenej na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. . Rozsudkom Okresného súdu

Námestovo, sp. zn. z 10.5.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline,

sp. zn. z 30.10.2013 bol uznaný za vinného zo spáchania

pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a),

b), ods. 3 písm. a) Tr. zák., § 138 písm. a) Tr. zák., § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Za tento

obzvlášť závažný zločin bol právoplatne odsúdený podľa § 189 ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j)

Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov

so zaradením na výkon trestu do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Skutkovým základom pôvodného právoplatného rozsudku bolo zistenie súdu, že

odsúdený :

1./ v dobe od 23.15 hod. dňa 30.7.2011 do 00.20 hod. dňa 31.7.2011, po tom, ako

vytiahol , , z diskotéky na parkovisko pred futbalové ihrisko

v obci , žiadal od neho, aby mu povedal, kde je zváračka

, kde po zápornej odpovedi vybral z tam stojaceho nestotožneného vozidla

palicu, ktorou minimálne päťkrát udrel do rôznych častí tela, potom sa

ho opäť opýtal, kde je zváračka a po zápornej odpovedi mu prikázal zatelefonovať

, aby tento prišiel k nim pred futbalové ihrisko, následne prikázal

, aby šiel do garáže zváračku nájsť, pričom spôsobil

pomliaždenie ľavého ramena, pomliaždenie v oblasti ľavej bedrovej kosti,

pomliaždenie a odreninu prednej hrudnej steny, pomliaždeniny a odreniny prednej strany

krku, pomliaždenie ľavej paže, nevyžadujúce si vystavenie práceneschopnosti.

2./ po príchode , , na parkovisko pred futbalové ihrisko

v obci , sa aj tohto spýtal, kde je zváračka a po zápornej

odpovedi ho raz udrel päsťou do tváre, v dôsledku čoho spadol na zem, kde ho

nezistený počet krát udrel palicou do rôznych častí tela, pričom naňho stále

kričal, aby mu povedal, kde je zváračka, a potom, čo sa postavil, vytiahol

plynovú pištoľ a po zamierení smerom na jeho tvár jedenkrát vystrelil, na čo

spadol na zem, pričom následkom konania utrpel

trieštivú zlomeninu ľavej čeľuste s posunom úlomkov, trieštivú zlomeninu ľavej očnice

s posunom úlomkov, viacnásobnú zlomeninu čeľustno jarmovo očnicového komplexu vľavo,

zakrvácanie do čuchovej prínosovej dutiny obojstranne, zakrvácame do ľavej čeľustnej

prínosovej dutiny, krvácanie do ľavej očnej gule s odlúčením sietnice, krvácanie do prednej

očnej komory vľavo, pomliaždenie ľavej očnej gule ťažkého stupňa s krvácaním do očnej

gule, tržnozmliaždenú ranu v ľavej podočnicovej oblasti s rozpadom rany, krvné podliatiny

okoloočnicové obojstranne, vychýlenie nosovej prepážky doľava, ktoré zranenie si vyžiadalo

práceneschopnosť v dĺžke viac ako 42 dní s trvalým následkom straty funkcie oka v dôsledku

odstránenia ľavej očnej gule so zohyzdením tváre.

Po preskúmaní spisového materiálu krajský súd konštatuje, že odsúdeným

v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania neboli predložené také

skutočnosti a dôkazy, ktoré by boli súdu skôr neznáme a ktoré by mohli samy o sebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine či

treste odsúdeného.

Odsúdený svojím návrhom na obnovu konania principiálne sledoval

prehodnotenie dôkazov vo svoj prospech, čo je iste v intenciách jeho pôvodnej obhajoby

legálne, ale po právoplatnosti odsúdenia tomuto zámeru nemôže slúžiť inštitút

mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je obnova konania. Tento inštitút je striktne

viazaný na preukázanie nových skôr neznámych skutočností alebo dôkazov, čo sa

v rozhodovanej veci nestalo realitou.

Krajský súd uvádza, že v danom prípade neboli splnené formálne podmienky pre

povolenie obnovy konania.

Po preskúmaní spisového materiálu a s prihliadnutím na okolnosti, ktoré vyšli

najavo v konaní o povolenie obnovy konania, krajský súd uzatvára, že skutočnosť, že sa

súdený skutok stal tak, ako to bolo uvedené v odsudzujúcom rozsudku Okresného súdu

Námestovo, sp. zn. z 10.5.2013 a spáchal ho práve odsúdený, nebola, a to ani

so značným časovým odstupom, spochybnená.

Rovnako treba zdôrazniť, že rozhodujúce pre konečný záver krajského súdu v konaní

o povolenie obnovy konania bolo, že trestnú činnosť odsúdeného konkretizovanú

vo výrokovej časti namietaného rozsudku preukázali dôkazy vykonané v základnom konaní.

Pokiaľ ide o skutočnosti uvádzané v návrhu na obnovu konania,

že bol odsúdený najmä na základe výpovedí poškodených, pričom obaja poškodení v čase

skutku boli dosť opití a udalosti z kritického času si moc nepamätali a v priebehu konania

tiež zmenili svoje výpovede, že skutok nespáchal on, ale osoba jemu podobná, krajský súd

zdôrazňuje, že svedecké výpovede poškodených boli z hľadiska vierohodnosti už hodnotené

v rozhodnutí, ktorým sa právoplatne skončilo pôvodné trestné konanie. Tieto skutočnosti

odsúdený namietal aj v podanom odvolaní a zaoberal sa nimi aj krajský súd. Možno

uzavrieť, že obidva súdy (okresný súd aj odvolací súd) v pôvodnom konaní výpovede

poškodených, o ktoré opreli výrok o vine, skúmali z hľadiska ich vierohodnosti aj

s prihliadnutím na skutočnosti uvádzané odsúdeným v návrhu na povolenie obnovy konania.

Súdy ako hodnoverné vyhodnotili výpovede poškodených z prípravného konania, pri

ktorých odsúdeného jednoznačne usvedčovali zo spáchania súdeného obzvlášť závažného

zločinu vydierania. Poškodení podrobne opísali priebeh skutku, ako aj to, že sa ho

jednoznačne a bezpečne dopustil práve odsúdený . Treba konštatovať, že

poškodení prvotné výpovede učinili v krátkom čase po spáchaní súdeného skutku. Ako

vyplynulo zo spisového materiálu, odsúdený aj obidvaja poškodení majú trvalý pobyt v obci

, v ktorej od narodenia žijú, a je vylúčené, že by sa poškodení zmýlili

v identifikácii a opoznaní osoby, ktorá ich mala v kritickom čase vydierať a spôsobiť im

ťažkú ujmu na zdraví.

Svedok poškodený vo výpovedi v prípravnom konaní 24.8.2011 (č.l.

46 47 spisu) v podstatnom uviedol:

„ mi telefonoval, aby som prišiel na parkovisko pred futbalové ihrisko, že mi

chce niečo povedať. Hneď na to som vyšiel sám pred ihrisko a videl som . Pristúpil

som k nemu a pri ňom som videl stáť a , ktorých osobne

poznám, som si na sto percent istý, že to boli oni, poznám ich veľmi dobre.

poznám minimálne 6 7 rokov.

V ten večer ma určite napadol , ... bol to , ktorý mi povedal, že

nech sa neopieram o jeho auto, lebo ma zabije.

sa ma hneď spýtal, že kde je tá zváračka.

A hneď na to ma aj udrel päsťou do tváre.

Na to som dostal ďalšiu bitku bil ma len .

Ďalej si spomínam, že keď som sa postavil, mal v ruke palicu.

Zrazu na mňa mieril pištoľou. Mieril mi na tvár a vystrelil. Myslel

som si, že je to naozajstná pištoľ, veľmi som sa zľakol a bál.

Aj potom, ako som po výstrele z tej pištole ležal na zemi, sa ma stále len

pýtal, kde je tá zváračka.

V dôsledku toho, že mi vystrelil z pištole na tvár z bezprostrednej

blízkosti, prišiel som o ľavé oko.“

Pokiaľ ide o list poškodeného zo dňa 16.12.2013, ktorý sa nachádza na

č.l. 593 594 základného spisu sp.zn. a je aj súčasťou spisu Okresného súdu

Námestovo sp.zn. , treba konštatovať, že uvedený list nemá takú dôkaznú silu,

aby zvrátil usvedčujúcu výpoveď poškodeného z prípravného konania

v spojení s ďalšími priamymi dôkazmi a nepriamymi dôkazmi vykonanými v tejto veci

(svedecká výpoveď poškodeného a svedkyne , ako aj

znalecký posudok z odboru zdravotrúctvo chirurgia, v ktorom sú podrobne popísané

zranenia, ktoré boli poškodeným spôsobené) a ktorý list by mohol odôvodniť iné

rozhodnutie o vine či treste odsúdeného.

Okresný súd rozhodol správne, keď z dôkazov navrhovaných odsúdeným v konaní

o povolenie obnovy konania vykonal len výsluch svedkyne a vykonanie

ostatných dôkazov (opätovný výsluch poškodeného v súvislosti s jeho listom

zo 16.12.2013) odmietol, nakoľko aj podľa názoru nadriadeného súdu sa týkajú okolností,

ktoré bolo možné zistiť už skôr navrhovanými dôkazmi, ktoré boli v pôvodnom konaní

vyhodnotené a na základe nich bolo rozhodnuté.

Svedeckú výpoveď aj nadriadený súd vyhodnotil ako

nedostatočne spôsobilú na rozhodnutie o nevine odsúdeného vzhľadom na už ustálený

skutkový stav a dôkazy vykonané v základnom konaní. Súd prvého stupňa postupoval

správne, keď odmietol vykonať výsluch svedka , ktorý mal vypovedať na

podklade výpovede svedkyne , ktorej výpoveď však bola súdom

vyhodnotená ako nevierohodná.

Podľa názoru krajského súdu dôvody uvádzané odsúdeným

neboli vzhľadom na uvedené skutočnosti spôsobilými pre povolenie obnovy konania

v predmetnej trestnej veci, neboli spôsobilé odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo treste

odsúdeného.

Sťažnosť odsúdeného proti napadnutému uzneseniu okresného súdu

preto krajský súd zamietol ako nedôvodnú postupom podľa ..»

11. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ako sťažnostného

súdu a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho

názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (, , ), pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Taktiež

v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri zamietnutí

odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu

(rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59 –

60). Už uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých

rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (). Dané východiská nachádzajú

svoje uplatnenie aj v konaní všeobecných súdov o návrhoch na povolenie obnovy konania.

V dôsledku uvedeného považoval ústavný súd za potrebné odcitovať aj z uznesenia

okresného súdu sp. zn. z 25. novembra 2014, ktorý v podstatnom uviedol:

«Podľa v znení neskorších zmien a doplnkov,

obnova konania, v ktorej sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným

trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme,

ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi

odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v

zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa alebo uložený druh trestu

by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania

alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu

alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa , súd návrh na povolenie obnovy konania

zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.

Odsúdený priamo ako aj prostredníctvom svojej obhajkyne požiadal súd, aby verejné

zasadnutie ohľadom návrhu na povolenie obnovy konania v predmetnej trestnej veci

vykonal v jeho neprítomnosti, zároveň predložil súdu splnomocnenie udelené

na preberanie poštových zásielok a zároveň určil splnomocnenca na

preberanie poštových zásielok, prostredníctvom poštového úradu. Keďže súd v predmetnej

veci nepovažoval za potrebné vypočuť k predmetu verejného zasadnutia odsúdeného,

verejné zasadnutia vykonal v jeho neprítomnosti podľa a na verejnom

zasadnutí konanom dňa 25. 11.2014 vypočul v podnete navrhnutú svedkyňu

.

Svedkyňa vypovedala, že v januári 2014 sa vrátila z

a dopočula sa o odsúdení a keďže bola svedkom udalosti, sama sa

prihlásila ako svedok. Ku skutku uviedla, že dňa 30.07.2011 sa nachádzala na ihrisku

v , chcela pred odchodom do pozdraviť všetkých známych. Počas

zábavy na ihrisku stretla dlhoročného kamaráta , ktorý pochádza z

a zdržiavala sa v jeho spoločnosti. Asi o 22.50 hod. si privolala taxík a spolu

s kamarátom , ako vychádzali z ihriska smerom na parkovisko, videla prísť nejaké

čierne auto a všimla si, že z tohto auta vystúpil . Počas doby ako čakala na

taxík si spolu s zapálili cigaretu, stáli asi 2 3 metre od vozidla, na ktorom prišiel

, pričom počas celej doby videla ako stojí pri vozidle

a rozprával sa spolu s a ešte jedným neznámym mužom. Potom

nastúpil do vozidla a odišiel preč. Z videnia pozná aj a

, ale v blízkosti ich nevidela, bola tam tma. Počas celej doby sa

na parkovisku nič výnimočné neudialo, nebola svedkom žiadnej bitky.

pozná iba z videnia, toho večerajú iba zaregistrovala niekde v bare, ale na parkovisku pred

ihriskom ju vôbec nevidela.

Súd po dôkladnom preskúmaní predmetného návrhu, spisového materiálu,

vykonaných listinných dôkazov, po vypočutí svedka na verejnom zasadnutí má za to, že

návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania nie je dôvodný.

Súd skúmal, či dôkazy navrhnuté odsúdeným majú povahu dôkazov, ktoré by boli

súdu v čase rozhodnutia neznáme a či sú takého charakteru, že by mohli samy o sebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

v predmetnej trestnej veci a že by tak odôvodnili zásah do právoplatnosti a nezmeniteľnosti

súdom vydaného rozhodnutia, ktorým bol odsúdený uznaný vinným z pokračovacieho

obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, 2 písm. a/, b/, ods. 3 písm. a/ Tr.

zákona.

Na verejnom zasadnutí súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými

dôkazmi, a to oboznámil podstatný obsah trestného spisu Okresného súdu Námestovo sp.

zn. a vypočul svedkyňu . Vykonaným dokazovaním na

verejnom zasadnutí bolo zistené, že po vykonaní dokazovania na hlavných pojednávaniach

bol obž. rozsudkom Okresného súdu Námestovo č.k. zo dňa

10.05.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. zo dňa

30.10.2013, uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu

vydierania podľa § 189 ods. 1, 2 písm. a/, b/, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona a podľa § 189 ods. 3

Tr. zákona, § 36 písm. j/, § 38 ods. 2,3 Tr. zákona mu bol uložený trest odňatia slobody vo

výmere 10 (desať) rokov a na výkon trestu bol podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zákona

zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Na hlavných

pojednávaniach boli vypočutí obžalovaní, svedkovia poškodení ,

, svedkovia , , , ,

, , , bola prečítaná svedecká výpoveď

, boli oboznámené znalecké posudky z odboru zdravotníctva a znalecký posudok

KEU PZ č. PPZ KÚ SL EX 2011/2943, zápisnica o ohliadke miesta činu s

fotodokumentáciou, lekárske správy. Na podklade takto vykonaného dokazovania, bolo vo

veci rozhodnuté o vine a treste prvostupňovým súdom, pričom rozhodnutie prvostupňového

súdu bolo predmetom aj preskúmania odvolacieho súdu, ktorý zrušil rozsudok

prvostupňového súdu vo výroku o vine a treste a vo veci sám meritórne rozhodol, pričom sa

stotožnil s vykonaným rozsahom dokazovania a s výnimkou úpravy okolnosti spáchania

skutku a právnej kvalifikácie, v podstate sa stotožnil aj s hodnotením dôkazov

prvostupňovým súdom. Odvolací súd odvolacie konanie uzavrel stým, že dokazovaním

vykonaným prvostupňovým súdom bolo bezpečne preukázané, že obžalovaný spáchal skutky

spôsobom a za okolnosti uvedených vo výrokovej časti rozsudku odvolacieho súdu. Na

návrh odsúdeného súd vypočul na verejnom zasadnutí svedkyňu , aby

posúdil, či sa jedná o dôkaz, ktorý by zakladal dôvod, aby súd vyhovel návrhu na povolenie

obnovy konania v predmetnej trestnej veci. Pri hodnotení výpovede svedkyne

súd prihliadal najmä k vnútornej štruktúre jej výpovede, či neodporuje v

podstatných okolnostiach ostaným dôkazom, ďalej prihliadal k logickým súvislostiam a pod.

Súd však neuveril výpovedi svedkyne, že bola priamym očitým svedkom súdeného prípadu,

nakoľko jej výpoveď nezapadala v podstatných častiach ani do výpovede obž.

a ani do výpovede svedkov , , ,

. V tomto smere súd uvádza, že ak by sa svedkyňa nachádzala v čase

incidentu na inkriminovanom mieste, bola by svedkom stretu medzi a

, o ktorom vypovedali všetci vyššie uvedení svedkovia, vrátane

. Konkrétne išlo o udalosť, ktorú popísal tak, že ako stál na

parkovisku pri vozidle, prišla k nemu , ktorá mu svietila do tváre mobilom a

tvrdila, že jej dobil manžela, pričom o uvedenej udalostí vypovedali všetci vyššie spomenutí

svedkovia, vrátane svedkyne . Svedkyňa , ktorá podľa

jej vyjadrenia bola na parkovisku po celú dobu ako sa tam zdržiaval , od jeho

príchodu až po jeho odchod, na otázku predsedníčky senátu uviedla, že počas celej doby sa

na parkovisku nič výnimočné neudialo, nebola svedkom žiadnej bitky a

pozná iba z videnia, toho večera ju iba zaregistrovala niekde v bare, ale na parkovisku pred

ihriskom ju vôbec nevidela. Súd tak výpovedi svedkyne, ktorá sa snažila presvedčiť súd, že

súdený skutok nespáchal, pretože ako bol na parkovisku, na parkovisku celú

dobu stála od neho vzdialená iba 2 3 m, pričom nič výnimočné sa tam nestalo. Uviedla, že

iba stál pri svojom vozidle a rozprával sa s a inou

osobou. Svedkyňou tvrdené skutočnosti nezapadajú ani len do výpovede a

, ktorých svedkyňa označila.

Pokiaľ súd odmietol vykonať výsluch svedka , bolo tomu tak preto, že

výsluch tohto svedka navrhla obhajoba na podklade výpovede svedkyne

, ktorej výpoveď súd vyhodnotil ako nevierohodnú. Pokiaľ ide o návrh na

výsluch svedka , a to v súvislosti s obsahom jeho listu na 61. 593 594, súd

k tomuto návrhu uvádza, že v predmetnom liste nie sú uvedené žiadne nove skutočnosti,

ktoré by neboli známe súdom oboch stupňov v čase rozhodovania o vine obžalovaného.

Tvrdenia svedka v liste sú zhodné s jeho výpoveďou na hlavnom pojednávaní

dňa 28. 2. 2013, kde zmenil svoju predchádzajúcu výpoveď z prípravného konania, ktorá mu

bola následne prečítaná za účelom odstránenia rozporov, a potom v rámci hodnotenia

dôkazov, táto jeho výpoveď bola vyhodnotená súdmi oboch stupňov v rámci svojich

meritórnych rozhodnutí. Aj tento návrh bol preto súdom odmietnutý. V tejto súvislosti súd

ešte dodáva, že obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom a zo samotnej

úpravy tohto inštitútu v vyplýva, že predstavuje výnimočný prielom do

inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej

istoty. Možnosti podania obnovy konania sú striktne vymedzené tak, aby tento mimoriadny

opravný prostriedok nebol chápaný len ako ďalšie odvolanie, ktorým sa navrhovateľ

domáha iného hodnotenia dôkazov.

V danom prípade súd vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dospel k

záveru, že k naplneniu zákonných podmienok na povolenie obnovy konania nedošlo a preto

návrh na povolenie obnovy konania ako nedôvodný zamietol...»

12. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej

konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného

súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý

obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, a

nevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho

právomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste () ani otázkou právnej

kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou

platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (). Inými slovami, úlohou

súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. ).

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (m. m. ), a taktiež ústavný súd pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa

ktorej skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv

sťažovateľa, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia jeho práva

na súdnu ochranu sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože označené právo v sebe

nezahŕňa záruku úspechu v konaní (, , ,

).

13. Ústavný súd v prvom rade vo všeobecnej rovine poukazuje na to, že v konaní

o povolení obnovy konania nie je povinnosťou konajúcich súdov a priori prijať sťažovateľom

ponúknuté dôkazy a osvojiť si ich vyhodnotenie z pohľadu sťažovateľa, povinnosť

konajúcich súdov sa obmedzuje len na posúdenie závažnosti, resp. kvality týchto dôkazov

a následnú formuláciu odpovede, prečo tieto dôkazy považujú/nepovažujú za také, ktoré by

spĺňali parametre tzv. nového dôkazu predvídaného ustanovením § 394 ods. 1 Trestného

poriadku. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu (vrátane

príslušnej časti odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu, s ktorým sa stotožnil krajský súd,

pozn.) ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď

príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne

akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa

vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných ustanovení (predovšetkým § 394 ods. 1 a § 399

ods. 2 , pozn.) je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite

odôvodnené. Krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí (vychádzajúc a vyslovujúc

súhlas s právnym názorom okresného súdu, pozn.) z hľadiska právnej argumentácie

postačujúcim a zrozumiteľným, ako aj ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo

nepovažoval sťažovateľom predostreté nové dôkazy za spôsobilé na povolenie obnovy

konania v jeho právoplatne skončenej trestnej veci. K zmenenej výpovedi poškodeného

okresný súd konštatoval prítomnosť tohto dôkazu už v pôvodnom konaní

a výpoveď vyhodnotil ako nevierohodnú, pretože, citujúc vyjadrenie

okresného súdu, „... jej výpoveď nezapadala v podstatných častiach ani do výpovede obž.

a ani do výpovede svedkov , ,

, “. V nadväznosti na uvedený záver okresný súd nepripustil

výpoveď ďalšieho svedka , ktorého výpoveď mala potvrdzovať okolnosti

výpovede svedkyne , ktorej výpoveď bola vyhodnotená ako

nevierohodná, a to v konfrontácii s výpoveďami svedkov a samotného sťažovateľa ako

odsúdeného. Sťažovateľ teda v konaní o povolenie obnovy konania neprodukoval žiadny

nový dôkaz, ktorý by bol potenciálne spôsobilý naplniť zákonnú dikciu § 394 ods. 1

. Inými slovami, vychádzajúc z obsahu napadnutého rozhodnutia

krajského súdu (s prihliadnutím na závery okresného súdu, pozn.), ústavný súd je toho

názoru, že interpretáciou dotknutých ustanovení konajúce

súdy sťažovateľovi jasne vysvetlili podmienky obnovy konania, teda pojem nového dôkazu

a skutočnosti a s tým súvisiaci rozsah dôkazného procesu v rámci konania o návrhu na

povolenie obnovy konania. V záveroch, ktorými vo veci konajúce súdy vyhodnotili

sťažovateľom produkované dôkazy za nespôsobilé na prelomenie zásady nezmeniteľnosti

právoplatných súdnych rozhodnutí, ústavný súd nezistil známky ústavnej diformity.

14. V širších súvislostiach poukazuje ústavný súd na komentované znenie § 394

ods. 1 podľa ktorého „Skutočnosťou predtým neznámou sa rozumie

objektívne existujúci jav, ktorý je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na

zistenie skutkového stavu veci. Nové skutočnosti v konaní o povolení obnovy konania treba

zvyčajne preukázať novými dôkazmi... Predtým neznámym dôkazom sa rozumie

predovšetkým dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom konaní (napr. výpoveď predtým

nevypočutého svedka), ale aj dôkaz síce v pôvodnom konaní vykonaný, ale s novým

obsahom (napr. zmena výpovede tzv. spolupracujúceho svedka). Ak by v dôsledku tohto

dôkazu došlo k podstatnej zmene výpovede svedka, predmetom hodnotenia súdu musí byť aj

okolnosť, pre ktorú došlo k obsahovej zmene dôkazu.“. (Štefan Minárik a kolektív. Trestný

poriadok, stručný komentár. Druhé, prepracované a doplnené vydanie. Iura Edition, 2010).

15. V tejto súvislosti upriamuje ústavný súd pozornosť sťažovateľa na platnú

judikatúru týkajúcu sa obnovy konania (R 6/1997), v zmysle ktorej „V konaní o povolení

obnovy nemožno preskúmať vecnú správnosť rozsudku vydaného v základnom konaní. Toto

konanie sa... obmedzuje predovšetkým na riešenie otázky, či návrh na povolenie obnovy

konania obsahuje skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú pre súd nové, skôr neznáme. Za nové

skutočnosti alebo dôkazy... nemožno považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré možno

zistiť z obsahu spisov, a to ani vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal alebo ich

dokonca prehliadol, resp. sa zmýlil pri hodnotení vykonaných dôkazov, prípadne ich

nesprávne vyhodnotil.“.

16. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na

súdnu ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných

práv (obdobne napr. , ). Taktiež podľa už mnohonásobne

judikovaného názoru ústavného súdu právo na súdnu ochranu podľa

nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich

záveroch s požiadavkami účastníka konania. Po analýze napadnutého rozhodnutia krajského

súdu (odvolávajúc sa aj na právne závery okresného súdu, s ktorými sa krajský súd

stotožnil, pozn.) ústavný súd hodnotí ním predostreté právne závery odôvodňujúce

nesplnenie formálnych podmienok obnovy konania ako zákonné a ústavne súladné. Inými

slovami, z pohľadu ústavného súdu nie je možné považovať právne závery krajského súdu

za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, že

nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu (vrátane záverov

okresného súdu, ktoré krajský súd odobril, pozn.) a namietaným porušením označeného

práva na súdnu ochranu podľa .

17. Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký

trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie. Článok

49 neobsahuje garanciu konkrétneho základného práva alebo slobody, ale je

ústavným princípom, ktorý umožňuje len zákonodarcovi, aby ustanovil, ktoré konanie je

trestným činom a aký trest v prípade ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho

spáchanie. Z tohto princípu vyplýva subjektívne právo osoby, aby mohla byť trestne

postihnutá spôsobom ustanoveným zákonodarcom len za konanie, ktoré ustanoví

ako trestný čin iba zákonodarca (napr. , ). Vychádzajúc

z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach veci nezistil žiadne porušenia

zákona, ktoré by mohli znamenať porušenie , pretože sťažovateľ bol uznaný

vinným zo spáchania dvoch skutkov kvalifikovaných ako pokračovací obzvlášť závažný

zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, 2 písm. a) a b) a ods. 3 písm. a), § 138 písm. a)

a (okresný súd pôvodne postihol konanie

sťažovateľa ako dva samostatné skutky kvalifikované ako zločin vydierania podľa § 189 ods.

1 a 2 písm. a) a b) a obzvlášť závažný zločin vydierania podľa ods.

1, 2 písm. a) a ods. 3 písm. a) , čomu zodpovedala aj výmera uloženého

trestu, toto pochybenie odstránil krajský súd v odvolacom konaní, pozn.), za ktorý zákon

umožňoval uložiť trest odňatia slobody v trvaní/rozmedzí od desať rokov do dvadsať rokov

odňatia slobody, pričom sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody na úplne dolnej

hranici trestnej sadzby. Trest bol teda sťažovateľovi uložený v rámci zákonom ustanovenej

trestnej sadzby. Taktiež trestnoprávna kvalifikácia konania sťažovateľa zodpovedala

zákonnej dikcii trestného činu vydierania podľa .

18. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu (vrátane

príslušnej časti odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a s prihliadnutím na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(, , , , ), ústavný súd

sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol

zaoberať opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich

je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015