Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 283/2015
PDF · 591.63 KB
No categories available
I. ÚS 283/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Advokátska kancelária, Radlinského 1718, Dolný
Kubín, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 a čl. 49 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 Tos 19/2015
z 24. februára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
1 Tos 19/2015 z 24. februára 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu
Námestovo (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 11/2012 z 10. mája 2013 uznaný vinným
zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a) a b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné a bol mu uložený trest
odňatia slobody v trvaní stoštyridsaťsedem mesiacov, pre výkon ktorého bol zaradený do
ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa rozsudkom
sp. zn. 2 To 74/2013 z 30. októbra 2013 rozhodol o zrušení prvostupňového rozhodnutia
a sám uznal sťažovateľa za vinného z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu
vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a) a b) a ods. 3 písm. a), § 138 písm. a) a § 139
ods. 1 písm. a) Trestného zákona a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní desať rokov
nepodmienečne. Ako uvádza samotný sťažovateľ, „Vzhľadom na skutočnosť, že po
právoplatnosti rozhodnutia sa objavili nové skutočnosti, ktoré svedčia v prospech
sťažovateľa... podal návrh na povolenie obnovy konania vedeného na Okresnom súde
Námestovo sp. zn.: 4T/11/2012 a Krajskom súde Žilina: sp. zn.: 2 To/74/2013.“. Okresný
súd svojím uznesením sp. zn. 6 Nt 2/2014 z 25. novembra 2014 v spojení s napadnutým
rozhodnutím krajského súdu zamietol sťažovateľov návrh na povolenie obnovy konania.
V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu.
3. Z vyjadrenia sťažovateľa vyplýva, že „Návrh na povolenie obnovy konania...
odôvodnil tou skutočnosťou, že bol prvostupňovým súdom odsúdený za spáchanie trestného
činu, najmä na základe výpovedí poškodených. Obidvaja poškodení v priebehu konania
zmenili výpovede, kde uviedli, že skutok nemal spáchať odsúdený , ale osoba
jemu podobná. Výpoveď zmenili bez akéhokoľvek nátlaku alebo vyhrážania. Vzhľadom na
skutočnosť, že podľa ich vlastných tvrdení boli dosť opití si z toho večera moc nepamätali
a mohlo sa stať, že za páchateľa označili nesprávnu osobu. Túto skutočnosť si uvedomili až
neskôr, keď raz v bare za nimi prišla osoba, ktorá sa im začala vyhrážať aby zotrvali na
svojej výpovedí ináč budú mať problémy. A práve táto osoba bola nápadne podobná
odsúdenému . Po tomto stretnutí došlo k zmene výpovede, lebo si
uvedomili, že nespáchal predmetný skutok.“. Postupu všeobecných súdov
sťažovateľ vytkol predovšetkým to, že „... Okresný súd Námestovo ani porušovateľ sa
dostatočne nezaoberal existenciou dôvodov pre povolenie obnovy konania pôvodne
vedeného na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 4T/11/2012. Všeobecné súdy prijali
taký výklad a interpretáciu ustanovenia § 394 zákona č. 301/2005 Z. z., ktorý nezabezpečil
plnohodnotnú realizáciu ústavou garantovaných práv sťažovateľa.“. Sťažovateľ je teda
presvedčený, že „Záver porušovateľa o neexistencii dôvodov pre povolenie obnovy konania
v zmysle ust. §394 Tr. por. v prejednávanej veci je nesprávny a napadnutým rozhodnutím
porušovateľa došlo k takému výkladu a interpretácii ustanovenia § 394 zákona č. 301/2005
Z. z., ktorý je nezlučiteľný s Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
I. ÚS 17/01)“, v dôsledku čoho „... postupom a rozhodnutím súdu boli porušené... práva
sťažovateľa, nakoľko porušovateľ svojím rozhodnutím ponechal v platnosti rozhodnutie súdu
prvého stupňa, ktorým arbitrárne rozhodol o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy
konania tým, že svoje skutkové zistenia a právne závery riadne neodôvodnil“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
nálezom takto rozhodol:
„1. Uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 1 Tos/19/2015 86 zo dňa 24.02.2015
bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce v práve na
súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a základné právo podľa čl. 49 Ústavy SR
spočívajúce v zásade zákonnosti trestného konania a trestu.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k.
1 Tos/19/2015 86 zo dňa 24.02.2015 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie
konanie.
3. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
271,82 € a túto poukázať jeho právnemu zástupcovi.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde).
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
8. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, odôvodnenie
ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
9. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by
ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
10. Krajský súd v uznesení sp. zn. 1 Tos 19/2015 z 24. februára 2015 v podstatnom
uviedol:
«Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 Tr. por.
správnosť a zákonnosť napadnutého uznesenia, ako i konanie, ktoré mu predchádzalo,
a zistil, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.
Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol
náležite zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu
nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo
obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou
starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré
svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu
spravodlivé rozhodnutie.
Povinnosť vyplývajúca z citovaného zákonného ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. por., t.j.
zistiť skutkový stav veci náležite a v takej kvalite, aby o ňom nevznikli dôvodné pochybnosti,
platí nielen pre rozhodovanie o otázke viny a trestu, či nároku na náhradu škody, ale aj pre
rozhodovanie ktorejkoľvek otázky, ktorú treba v trestnom konaní riešiť. Uplatňuje sa
v každom štádiu trestného konania, teda aj v konaní o povolenie obnovy konania. Preto
náležite musí byť zistené tiež to, či sú splnené podmienky pre povolenie obnovy konania
v zmysle ustanovenia § 394 ods. 1 Tr. por. Z týchto zistení treba vychádzať pri rozhodovaní.
Podľa § 394 ods. 1 Tr. por. obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným
rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo nové
skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení
so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo
vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu
alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom
trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia
súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom
páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Vyššie citované ustanovenie Trestného poriadku stanovuje formálne podmienky pre
tzv. iudicium rescindens (obnovovacie konanie) existenciu právoplatného rozhodnutia
a novej skutočnosti alebo dôkazu. Rozhodovanie o povolení obnovy konania je však
podmienené materiálnou podmienkou spočívajúcou v povinnosti súdu konajúceho
o povolení obnovy konania vyhodnotiť vplyv novej skutočnosti alebo nového dôkazu na už
ustálený skutkový stav. V tomto štádiu rozhodovania je potrebné vyhodnotiť novú skutočnosť
alebo nový dôkaz z hľadiska jeho novosti a spôsobilosti odôvodniť iné rozhodnutie o vine.
Je dôležité tiež pripomenúť, že obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok,
a teda akýkoľvek zásah do právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu je prípustný
iba vo výnimočných prípadoch. Ďalej treba zdôrazniť, že v konaní o povolenie obnovy
konania nie je možné preskúmavať vecnú správnosť rozsudku vydaného v základnom
konaní.
Za skutočnosti súdu skôr neznáme sa považujú také, ktoré neboli predmetom
dokazovania alebo zisťovania pred rozhodnutím, ktorého sa týka návrh na obnovu konania.
Takou skutočnosťou je objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci dôkazom, ale
ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Novú skutočnosť treba v konaní
o obnove konania spravidla preukázať dôkazom.
Za dôkazy súdu skôr neznáme sa považujú predovšetkým dôkazy, ktoré neboli
vykonané v pôvodnom konaní, alebo v pôvodnom konaní boli síce vykonané, ale s novým
obsahom, odlišným od obsahu v pôvodnom konaní vykonaných dôkazov.
Za nové skutočnosti alebo dôkazy v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. nemožno považovať
skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú zistiteľné z obsahu spisov, a to aj vtedy, keď sa súd s nimi
v rozhodnutí nevysporiadal alebo ich dokonca prehliadol, resp. sa mýlil pri hodnotení
vykonaných dôkazov, prípadne ich nesprávne vyhodnotil.
Pri posudzovaní podmienok obnovy konania i podľa citovaného ustanovenia zákona
(§ 394 ods. 1 Tr. por.) súd hodnotí návrh z dvoch hľadísk:
1. či ide o skutočnosti alebo dôkazy predtým súdu neznáme,
2. či by tieto skutočnosti alebo dôkazy samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami
alebo dôkazmi známymi už v pôvodnom konaní mohli viesť k inému rozhodnutiu, než je
pôvodné právoplatné rozhodnutie uvedené v ods. 1 § 394 Tr. por.
Skúmanie, či nové skutočnosti alebo dôkazy sú tak kvalifikované, že sú spôsobilé
samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné než
pôvodné právoplatné rozhodnutie, sa realizuje porovnaním doteraz vykonaných dôkazov
a doterajšieho skutkového zistenia uvedeného vo výroku právoplatného rozhodnutia
s dôkaznou silou a významom novotvrdených skutočností a novonavrhovaných dôkazov.
Ako už bolo uvedené vyššie, pre pozitívne rozhodnutie o návrhu na povolenie obnovy
konania musí byť výsledkom tohto skúmania dôvodný predpoklad pre možnú zmenu
pôvodného právoplatného rozhodnutia.
Okresný súd v danom prípade postupoval dôsledne a dokazovaním, ktoré na
verejnom zasadnutí vykonal, si vytvoril dostatočný skutkový základ pre rozhodnutie, že
v prípade odsúdeného nie sú splnené podmienky pre povolenie obnovy
konania v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 4T/11/2012.
Výrok o zamietnutí návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania tak zodpovedá
stavu veci a zákonu.
Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že konanie, ktoré predchádzalo
napadnutému uzneseniu, bolo vykonané prvostupňovým súdom v súlade s príslušnými
ustanoveniami Trestného poriadku.
Rozhodnutiu Okresného súdu Námestovo nemožno vytknúť žiadnu chybu či
nedostatok, pričom odôvodnenie rozhodnutia učinil prvostupňový súd zodpovedajúcim
spôsobom, dostatočne a presvedčivo, a preto krajský súd v zásade na odôvodnenie
napadnutého uznesenia odkazuje. Nadriadený súd zistil, že okresný súd v odôvodnení
napadnutého uznesenia podrobne popísal skutkový stav, ktorý bol podkladom pre jeho
záver o zamietnutí návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania. Okresný súd v
napadnutom uznesení veľmi podrobne rozpísal skutkové i právne dôvody, ktoré odôvodňujú
zamietnutie návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania. Dôvody napadnutého
uznesenia sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností
prípadu a relevantných právnych noriem. Nadriadený súd znovu pripomína, že v
dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii vysoko
kvalifikovaného rozhodnutia súdu prvého stupňa nadriadenému súdu nezostáva nič iné, len
v podrobnostiach poukázať na veľmi správne a erudované dôvody, na ktorých okresný súd
založil svoje rozhodnutie.
Treba stručne pripomenúť, že odsúdený žiada povoliť obnovu konania v trestnej veci
vedenej na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 4T/11/2012. Rozsudkom Okresného súdu
Námestovo, sp. zn. 4T/11/2012 z 10.5.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline,
sp. zn. 2To/74/2013 z 30.10.2013 bol uznaný za vinného zo spáchania
pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a),
b), ods. 3 písm. a) Tr. zák., § 138 písm. a) Tr. zák., § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Za tento
obzvlášť závažný zločin bol právoplatne odsúdený podľa § 189 ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j)
Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov
so zaradením na výkon trestu do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.
Skutkovým základom pôvodného právoplatného rozsudku bolo zistenie súdu, že
odsúdený :
1./ v dobe od 23.15 hod. dňa 30.7.2011 do 00.20 hod. dňa 31.7.2011, po tom, ako
vytiahol , , z diskotéky na parkovisko pred futbalové ihrisko
v obci , žiadal od neho, aby mu povedal, kde je zváračka
, kde po zápornej odpovedi vybral z tam stojaceho nestotožneného vozidla
palicu, ktorou minimálne päťkrát udrel do rôznych častí tela, potom sa
ho opäť opýtal, kde je zváračka a po zápornej odpovedi mu prikázal zatelefonovať
, aby tento prišiel k nim pred futbalové ihrisko, následne prikázal
, aby šiel do garáže zváračku nájsť, pričom spôsobil
pomliaždenie ľavého ramena, pomliaždenie v oblasti ľavej bedrovej kosti,
pomliaždenie a odreninu prednej hrudnej steny, pomliaždeniny a odreniny prednej strany
krku, pomliaždenie ľavej paže, nevyžadujúce si vystavenie práceneschopnosti.
2./ po príchode , , na parkovisko pred futbalové ihrisko
v obci , sa aj tohto spýtal, kde je zváračka a po zápornej
odpovedi ho raz udrel päsťou do tváre, v dôsledku čoho spadol na zem, kde ho
nezistený počet krát udrel palicou do rôznych častí tela, pričom naňho stále
kričal, aby mu povedal, kde je zváračka, a potom, čo sa postavil, vytiahol
plynovú pištoľ a po zamierení smerom na jeho tvár jedenkrát vystrelil, na čo
spadol na zem, pričom následkom konania utrpel
trieštivú zlomeninu ľavej čeľuste s posunom úlomkov, trieštivú zlomeninu ľavej očnice
s posunom úlomkov, viacnásobnú zlomeninu čeľustno jarmovo očnicového komplexu vľavo,
zakrvácanie do čuchovej prínosovej dutiny obojstranne, zakrvácame do ľavej čeľustnej
prínosovej dutiny, krvácanie do ľavej očnej gule s odlúčením sietnice, krvácanie do prednej
očnej komory vľavo, pomliaždenie ľavej očnej gule ťažkého stupňa s krvácaním do očnej
gule, tržnozmliaždenú ranu v ľavej podočnicovej oblasti s rozpadom rany, krvné podliatiny
okoloočnicové obojstranne, vychýlenie nosovej prepážky doľava, ktoré zranenie si vyžiadalo
práceneschopnosť v dĺžke viac ako 42 dní s trvalým následkom straty funkcie oka v dôsledku
odstránenia ľavej očnej gule so zohyzdením tváre.
Po preskúmaní spisového materiálu krajský súd konštatuje, že odsúdeným
v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania neboli predložené také
skutočnosti a dôkazy, ktoré by boli súdu skôr neznáme a ktoré by mohli samy o sebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine či
treste odsúdeného.
Odsúdený svojím návrhom na obnovu konania principiálne sledoval
prehodnotenie dôkazov vo svoj prospech, čo je iste v intenciách jeho pôvodnej obhajoby
legálne, ale po právoplatnosti odsúdenia tomuto zámeru nemôže slúžiť inštitút
mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je obnova konania. Tento inštitút je striktne
viazaný na preukázanie nových skôr neznámych skutočností alebo dôkazov, čo sa
v rozhodovanej veci nestalo realitou.
Krajský súd uvádza, že v danom prípade neboli splnené formálne podmienky pre
povolenie obnovy konania.
Po preskúmaní spisového materiálu a s prihliadnutím na okolnosti, ktoré vyšli
najavo v konaní o povolenie obnovy konania, krajský súd uzatvára, že skutočnosť, že sa
súdený skutok stal tak, ako to bolo uvedené v odsudzujúcom rozsudku Okresného súdu
Námestovo, sp. zn. 4T/11/2012 z 10.5.2013 a spáchal ho práve odsúdený, nebola, a to ani
so značným časovým odstupom, spochybnená.
Rovnako treba zdôrazniť, že rozhodujúce pre konečný záver krajského súdu v konaní
o povolenie obnovy konania bolo, že trestnú činnosť odsúdeného konkretizovanú
vo výrokovej časti namietaného rozsudku preukázali dôkazy vykonané v základnom konaní.
Pokiaľ ide o skutočnosti uvádzané v návrhu na obnovu konania,
že bol odsúdený najmä na základe výpovedí poškodených, pričom obaja poškodení v čase
skutku boli dosť opití a udalosti z kritického času si moc nepamätali a v priebehu konania
tiež zmenili svoje výpovede, že skutok nespáchal on, ale osoba jemu podobná, krajský súd
zdôrazňuje, že svedecké výpovede poškodených boli z hľadiska vierohodnosti už hodnotené
v rozhodnutí, ktorým sa právoplatne skončilo pôvodné trestné konanie. Tieto skutočnosti
odsúdený namietal aj v podanom odvolaní a zaoberal sa nimi aj krajský súd. Možno
uzavrieť, že obidva súdy (okresný súd aj odvolací súd) v pôvodnom konaní výpovede
poškodených, o ktoré opreli výrok o vine, skúmali z hľadiska ich vierohodnosti aj
s prihliadnutím na skutočnosti uvádzané odsúdeným v návrhu na povolenie obnovy konania.
Súdy ako hodnoverné vyhodnotili výpovede poškodených z prípravného konania, pri
ktorých odsúdeného jednoznačne usvedčovali zo spáchania súdeného obzvlášť závažného
zločinu vydierania. Poškodení podrobne opísali priebeh skutku, ako aj to, že sa ho
jednoznačne a bezpečne dopustil práve odsúdený . Treba konštatovať, že
poškodení prvotné výpovede učinili v krátkom čase po spáchaní súdeného skutku. Ako
vyplynulo zo spisového materiálu, odsúdený aj obidvaja poškodení majú trvalý pobyt v obci
, v ktorej od narodenia žijú, a je vylúčené, že by sa poškodení zmýlili
v identifikácii a opoznaní osoby, ktorá ich mala v kritickom čase vydierať a spôsobiť im
ťažkú ujmu na zdraví.
Svedok poškodený vo výpovedi v prípravnom konaní 24.8.2011 (č.l.
46 47 spisu) v podstatnom uviedol:
„ mi telefonoval, aby som prišiel na parkovisko pred futbalové ihrisko, že mi
chce niečo povedať. Hneď na to som vyšiel sám pred ihrisko a videl som . Pristúpil
som k nemu a pri ňom som videl stáť a , ktorých osobne
poznám, som si na sto percent istý, že to boli oni, poznám ich veľmi dobre.
poznám minimálne 6 7 rokov.
V ten večer ma určite napadol , ... bol to , ktorý mi povedal, že
nech sa neopieram o jeho auto, lebo ma zabije.
sa ma hneď spýtal, že kde je tá zváračka.
A hneď na to ma aj udrel päsťou do tváre.
Na to som dostal ďalšiu bitku bil ma len .
Ďalej si spomínam, že keď som sa postavil, mal v ruke palicu.
Zrazu na mňa mieril pištoľou. Mieril mi na tvár a vystrelil. Myslel
som si, že je to naozajstná pištoľ, veľmi som sa zľakol a bál.
Aj potom, ako som po výstrele z tej pištole ležal na zemi, sa ma stále len
pýtal, kde je tá zváračka.
V dôsledku toho, že mi vystrelil z pištole na tvár z bezprostrednej
blízkosti, prišiel som o ľavé oko.“
Pokiaľ ide o list poškodeného zo dňa 16.12.2013, ktorý sa nachádza na
č.l. 593 594 základného spisu sp.zn. 4T/11/2012 a je aj súčasťou spisu Okresného súdu
Námestovo sp.zn. 6Nt/2/2014, treba konštatovať, že uvedený list nemá takú dôkaznú silu,
aby zvrátil usvedčujúcu výpoveď poškodeného z prípravného konania
v spojení s ďalšími priamymi dôkazmi a nepriamymi dôkazmi vykonanými v tejto veci
(svedecká výpoveď poškodeného a svedkyne , ako aj
znalecký posudok z odboru zdravotrúctvo chirurgia, v ktorom sú podrobne popísané
zranenia, ktoré boli poškodeným spôsobené) a ktorý list by mohol odôvodniť iné
rozhodnutie o vine či treste odsúdeného.
Okresný súd rozhodol správne, keď z dôkazov navrhovaných odsúdeným v konaní
o povolenie obnovy konania vykonal len výsluch svedkyne a vykonanie
ostatných dôkazov (opätovný výsluch poškodeného v súvislosti s jeho listom
zo 16.12.2013) odmietol, nakoľko aj podľa názoru nadriadeného súdu sa týkajú okolností,
ktoré bolo možné zistiť už skôr navrhovanými dôkazmi, ktoré boli v pôvodnom konaní
vyhodnotené a na základe nich bolo rozhodnuté.
Svedeckú výpoveď aj nadriadený súd vyhodnotil ako
nedostatočne spôsobilú na rozhodnutie o nevine odsúdeného vzhľadom na už ustálený
skutkový stav a dôkazy vykonané v základnom konaní. Súd prvého stupňa postupoval
správne, keď odmietol vykonať výsluch svedka , ktorý mal vypovedať na
podklade výpovede svedkyne , ktorej výpoveď však bola súdom
vyhodnotená ako nevierohodná.
Podľa názoru krajského súdu dôvody uvádzané odsúdeným
neboli vzhľadom na uvedené skutočnosti spôsobilými pre povolenie obnovy konania
v predmetnej trestnej veci, neboli spôsobilé odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo treste
odsúdeného.
Sťažnosť odsúdeného proti napadnutému uzneseniu okresného súdu
preto krajský súd zamietol ako nedôvodnú postupom podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por...»
11. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ako sťažnostného
súdu a argumentácie v ňom uvedenej ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho
názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Taktiež
v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri zamietnutí
odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59 –
60). Už uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých
rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Dané východiská nachádzajú
svoje uplatnenie aj v konaní všeobecných súdov o návrhoch na povolenie obnovy konania.
V dôsledku uvedeného považoval ústavný súd za potrebné odcitovať aj z uznesenia
okresného súdu sp. zn. 6 Nt 2/2014 z 25. novembra 2014, ktorý v podstatnom uviedol:
«Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku v znení neskorších zmien a doplnkov,
obnova konania, v ktorej sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným
trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme,
ktoré by mohli samy o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi
odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v
zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa alebo uložený druh trestu
by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania
alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu by bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu
alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku, súd návrh na povolenie obnovy konania
zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.
Odsúdený priamo ako aj prostredníctvom svojej obhajkyne požiadal súd, aby verejné
zasadnutie ohľadom návrhu na povolenie obnovy konania v predmetnej trestnej veci
vykonal v jeho neprítomnosti, zároveň predložil súdu splnomocnenie udelené
na preberanie poštových zásielok a zároveň určil splnomocnenca na
preberanie poštových zásielok, prostredníctvom poštového úradu. Keďže súd v predmetnej
veci nepovažoval za potrebné vypočuť k predmetu verejného zasadnutia odsúdeného,
verejné zasadnutia vykonal v jeho neprítomnosti podľa § 293 ods. 7 Tr. por. a na verejnom
zasadnutí konanom dňa 25. 11.2014 vypočul v podnete navrhnutú svedkyňu
.
Svedkyňa vypovedala, že v januári 2014 sa vrátila z
a dopočula sa o odsúdení a keďže bola svedkom udalosti, sama sa
prihlásila ako svedok. Ku skutku uviedla, že dňa 30.07.2011 sa nachádzala na ihrisku
v , chcela pred odchodom do pozdraviť všetkých známych. Počas
zábavy na ihrisku stretla dlhoročného kamaráta , ktorý pochádza z
a zdržiavala sa v jeho spoločnosti. Asi o 22.50 hod. si privolala taxík a spolu
s kamarátom , ako vychádzali z ihriska smerom na parkovisko, videla prísť nejaké
čierne auto a všimla si, že z tohto auta vystúpil . Počas doby ako čakala na
taxík si spolu s zapálili cigaretu, stáli asi 2 3 metre od vozidla, na ktorom prišiel
, pričom počas celej doby videla ako stojí pri vozidle
a rozprával sa spolu s a ešte jedným neznámym mužom. Potom
nastúpil do vozidla a odišiel preč. Z videnia pozná aj a
, ale v blízkosti ich nevidela, bola tam tma. Počas celej doby sa
na parkovisku nič výnimočné neudialo, nebola svedkom žiadnej bitky.
pozná iba z videnia, toho večerajú iba zaregistrovala niekde v bare, ale na parkovisku pred
ihriskom ju vôbec nevidela.
Súd po dôkladnom preskúmaní predmetného návrhu, spisového materiálu,
vykonaných listinných dôkazov, po vypočutí svedka na verejnom zasadnutí má za to, že
návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania nie je dôvodný.
Súd skúmal, či dôkazy navrhnuté odsúdeným majú povahu dôkazov, ktoré by boli
súdu v čase rozhodnutia neznáme a či sú takého charakteru, že by mohli samy o sebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
v predmetnej trestnej veci a že by tak odôvodnili zásah do právoplatnosti a nezmeniteľnosti
súdom vydaného rozhodnutia, ktorým bol odsúdený uznaný vinným z pokračovacieho
obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, 2 písm. a/, b/, ods. 3 písm. a/ Tr.
zákona.
Na verejnom zasadnutí súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými
dôkazmi, a to oboznámil podstatný obsah trestného spisu Okresného súdu Námestovo sp.
zn. 4T/11/12 a vypočul svedkyňu . Vykonaným dokazovaním na
verejnom zasadnutí bolo zistené, že po vykonaní dokazovania na hlavných pojednávaniach
bol obž. rozsudkom Okresného súdu Námestovo č.k. 4T/11/12 488 zo dňa
10.05.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 2To/74/2013 558 zo dňa
30.10.2013, uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu
vydierania podľa § 189 ods. 1, 2 písm. a/, b/, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona a podľa § 189 ods. 3
Tr. zákona, § 36 písm. j/, § 38 ods. 2,3 Tr. zákona mu bol uložený trest odňatia slobody vo
výmere 10 (desať) rokov a na výkon trestu bol podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zákona
zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Na hlavných
pojednávaniach boli vypočutí obžalovaní, svedkovia poškodení ,
, svedkovia , , , ,
, , , bola prečítaná svedecká výpoveď
, boli oboznámené znalecké posudky z odboru zdravotníctva a znalecký posudok
KEU PZ č. PPZ KÚ SL EX 2011/2943, zápisnica o ohliadke miesta činu s
fotodokumentáciou, lekárske správy. Na podklade takto vykonaného dokazovania, bolo vo
veci rozhodnuté o vine a treste prvostupňovým súdom, pričom rozhodnutie prvostupňového
súdu bolo predmetom aj preskúmania odvolacieho súdu, ktorý zrušil rozsudok
prvostupňového súdu vo výroku o vine a treste a vo veci sám meritórne rozhodol, pričom sa
stotožnil s vykonaným rozsahom dokazovania a s výnimkou úpravy okolnosti spáchania
skutku a právnej kvalifikácie, v podstate sa stotožnil aj s hodnotením dôkazov
prvostupňovým súdom. Odvolací súd odvolacie konanie uzavrel stým, že dokazovaním
vykonaným prvostupňovým súdom bolo bezpečne preukázané, že obžalovaný spáchal skutky
spôsobom a za okolnosti uvedených vo výrokovej časti rozsudku odvolacieho súdu. Na
návrh odsúdeného súd vypočul na verejnom zasadnutí svedkyňu , aby
posúdil, či sa jedná o dôkaz, ktorý by zakladal dôvod, aby súd vyhovel návrhu na povolenie
obnovy konania v predmetnej trestnej veci. Pri hodnotení výpovede svedkyne
súd prihliadal najmä k vnútornej štruktúre jej výpovede, či neodporuje v
podstatných okolnostiach ostaným dôkazom, ďalej prihliadal k logickým súvislostiam a pod.
Súd však neuveril výpovedi svedkyne, že bola priamym očitým svedkom súdeného prípadu,
nakoľko jej výpoveď nezapadala v podstatných častiach ani do výpovede obž.
a ani do výpovede svedkov , , ,
. V tomto smere súd uvádza, že ak by sa svedkyňa nachádzala v čase
incidentu na inkriminovanom mieste, bola by svedkom stretu medzi a
, o ktorom vypovedali všetci vyššie uvedení svedkovia, vrátane
. Konkrétne išlo o udalosť, ktorú popísal tak, že ako stál na
parkovisku pri vozidle, prišla k nemu , ktorá mu svietila do tváre mobilom a
tvrdila, že jej dobil manžela, pričom o uvedenej udalostí vypovedali všetci vyššie spomenutí
svedkovia, vrátane svedkyne . Svedkyňa , ktorá podľa
jej vyjadrenia bola na parkovisku po celú dobu ako sa tam zdržiaval , od jeho
príchodu až po jeho odchod, na otázku predsedníčky senátu uviedla, že počas celej doby sa
na parkovisku nič výnimočné neudialo, nebola svedkom žiadnej bitky a
pozná iba z videnia, toho večera ju iba zaregistrovala niekde v bare, ale na parkovisku pred
ihriskom ju vôbec nevidela. Súd tak výpovedi svedkyne, ktorá sa snažila presvedčiť súd, že
súdený skutok nespáchal, pretože ako bol na parkovisku, na parkovisku celú
dobu stála od neho vzdialená iba 2 3 m, pričom nič výnimočné sa tam nestalo. Uviedla, že
iba stál pri svojom vozidle a rozprával sa s a inou
osobou. Svedkyňou tvrdené skutočnosti nezapadajú ani len do výpovede a
, ktorých svedkyňa označila.
Pokiaľ súd odmietol vykonať výsluch svedka , bolo tomu tak preto, že
výsluch tohto svedka navrhla obhajoba na podklade výpovede svedkyne
, ktorej výpoveď súd vyhodnotil ako nevierohodnú. Pokiaľ ide o návrh na
výsluch svedka , a to v súvislosti s obsahom jeho listu na 61. 593 594, súd
k tomuto návrhu uvádza, že v predmetnom liste nie sú uvedené žiadne nove skutočnosti,
ktoré by neboli známe súdom oboch stupňov v čase rozhodovania o vine obžalovaného.
Tvrdenia svedka v liste sú zhodné s jeho výpoveďou na hlavnom pojednávaní
dňa 28. 2. 2013, kde zmenil svoju predchádzajúcu výpoveď z prípravného konania, ktorá mu
bola následne prečítaná za účelom odstránenia rozporov, a potom v rámci hodnotenia
dôkazov, táto jeho výpoveď bola vyhodnotená súdmi oboch stupňov v rámci svojich
meritórnych rozhodnutí. Aj tento návrh bol preto súdom odmietnutý. V tejto súvislosti súd
ešte dodáva, že obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom a zo samotnej
úpravy tohto inštitútu v Trestnom poriadku vyplýva, že predstavuje výnimočný prielom do
inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej
istoty. Možnosti podania obnovy konania sú striktne vymedzené tak, aby tento mimoriadny
opravný prostriedok nebol chápaný len ako ďalšie odvolanie, ktorým sa navrhovateľ
domáha iného hodnotenia dôkazov.
V danom prípade súd vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dospel k
záveru, že k naplneniu zákonných podmienok na povolenie obnovy konania nedošlo a preto
návrh na povolenie obnovy konania ako nedôvodný zamietol...»
12. Ústavný súd považuje v prvom rade za podstatné uviesť, že podľa už spomenutej
konštantnej judikatúry nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného
súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Ústavný súd teda pripomína už spomenutý
obmedzený rozsah jeho právomoci preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov, Trestný poriadok a Trestný zákon
nevynímajúc, viedli k rozhodnutiu vo veci samej. K tomu dodáva, že nepatrí do jeho
právomoci zaoberať sa rozhodnutím o vine a treste (II. ÚS 31/94) ani otázkou právnej
kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania a o ktorom sa s konečnou
platnosťou koná a rozhoduje pred všeobecnými súdmi (I. ÚS 18/00). Inými slovami, úlohou
súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy taktiež vyplýva, že
ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov (m. m. I. ÚS 19/02), a taktiež ústavný súd pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa
ktorej skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv
sťažovateľa, sama osebe nie je právnym základom na namietnutie porušenia jeho práva
na súdnu ochranu sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pretože označené právo v sebe
nezahŕňa záruku úspechu v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
13. Ústavný súd v prvom rade vo všeobecnej rovine poukazuje na to, že v konaní
o povolení obnovy konania nie je povinnosťou konajúcich súdov a priori prijať sťažovateľom
ponúknuté dôkazy a osvojiť si ich vyhodnotenie z pohľadu sťažovateľa, povinnosť
konajúcich súdov sa obmedzuje len na posúdenie závažnosti, resp. kvality týchto dôkazov
a následnú formuláciu odpovede, prečo tieto dôkazy považujú/nepovažujú za také, ktoré by
spĺňali parametre tzv. nového dôkazu predvídaného ustanovením § 394 ods. 1 Trestného
poriadku. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu (vrátane
príslušnej časti odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu, s ktorým sa stotožnil krajský súd,
pozn.) ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď
príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy
vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne
akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa
vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných ustanovení (predovšetkým § 394 ods. 1 a § 399
ods. 2 Trestného poriadku, pozn.) je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite
odôvodnené. Krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí (vychádzajúc a vyslovujúc
súhlas s právnym názorom okresného súdu, pozn.) z hľadiska právnej argumentácie
postačujúcim a zrozumiteľným, ako aj ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo
nepovažoval sťažovateľom predostreté nové dôkazy za spôsobilé na povolenie obnovy
konania v jeho právoplatne skončenej trestnej veci. K zmenenej výpovedi poškodeného
okresný súd konštatoval prítomnosť tohto dôkazu už v pôvodnom konaní
a výpoveď vyhodnotil ako nevierohodnú, pretože, citujúc vyjadrenie
okresného súdu, „... jej výpoveď nezapadala v podstatných častiach ani do výpovede obž.
a ani do výpovede svedkov , ,
, “. V nadväznosti na uvedený záver okresný súd nepripustil
výpoveď ďalšieho svedka , ktorého výpoveď mala potvrdzovať okolnosti
výpovede svedkyne , ktorej výpoveď bola vyhodnotená ako
nevierohodná, a to v konfrontácii s výpoveďami svedkov a samotného sťažovateľa ako
odsúdeného. Sťažovateľ teda v konaní o povolenie obnovy konania neprodukoval žiadny
nový dôkaz, ktorý by bol potenciálne spôsobilý naplniť zákonnú dikciu § 394 ods. 1
Trestného poriadku. Inými slovami, vychádzajúc z obsahu napadnutého rozhodnutia
krajského súdu (s prihliadnutím na závery okresného súdu, pozn.), ústavný súd je toho
názoru, že interpretáciou dotknutých ustanovení § 394 ods. 1 Trestného poriadku konajúce
súdy sťažovateľovi jasne vysvetlili podmienky obnovy konania, teda pojem nového dôkazu
a skutočnosti a s tým súvisiaci rozsah dôkazného procesu v rámci konania o návrhu na
povolenie obnovy konania. V záveroch, ktorými vo veci konajúce súdy vyhodnotili
sťažovateľom produkované dôkazy za nespôsobilé na prelomenie zásady nezmeniteľnosti
právoplatných súdnych rozhodnutí, ústavný súd nezistil známky ústavnej diformity.
14. V širších súvislostiach poukazuje ústavný súd na komentované znenie § 394
ods. 1 Trestného poriadku podľa ktorého „Skutočnosťou predtým neznámou sa rozumie
objektívne existujúci jav, ktorý je v tej istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na
zistenie skutkového stavu veci. Nové skutočnosti v konaní o povolení obnovy konania treba
zvyčajne preukázať novými dôkazmi... Predtým neznámym dôkazom sa rozumie
predovšetkým dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom konaní (napr. výpoveď predtým
nevypočutého svedka), ale aj dôkaz síce v pôvodnom konaní vykonaný, ale s novým
obsahom (napr. zmena výpovede tzv. spolupracujúceho svedka). Ak by v dôsledku tohto
dôkazu došlo k podstatnej zmene výpovede svedka, predmetom hodnotenia súdu musí byť aj
okolnosť, pre ktorú došlo k obsahovej zmene dôkazu.“. (Štefan Minárik a kolektív. Trestný
poriadok, stručný komentár. Druhé, prepracované a doplnené vydanie. Iura Edition, 2010).
15. V tejto súvislosti upriamuje ústavný súd pozornosť sťažovateľa na platnú
judikatúru týkajúcu sa obnovy konania (R 6/1997), v zmysle ktorej „V konaní o povolení
obnovy nemožno preskúmať vecnú správnosť rozsudku vydaného v základnom konaní. Toto
konanie sa... obmedzuje predovšetkým na riešenie otázky, či návrh na povolenie obnovy
konania obsahuje skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú pre súd nové, skôr neznáme. Za nové
skutočnosti alebo dôkazy... nemožno považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré možno
zistiť z obsahu spisov, a to ani vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal alebo ich
dokonca prehliadol, resp. sa zmýlil pri hodnotení vykonaných dôkazov, prípadne ich
nesprávne vyhodnotil.“.
16. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti
s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných
práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne
judikovaného názoru ústavného súdu právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich
záveroch s požiadavkami účastníka konania. Po analýze napadnutého rozhodnutia krajského
súdu (odvolávajúc sa aj na právne závery okresného súdu, s ktorými sa krajský súd
stotožnil, pozn.) ústavný súd hodnotí ním predostreté právne závery odôvodňujúce
nesplnenie formálnych podmienok obnovy konania ako zákonné a ústavne súladné. Inými
slovami, z pohľadu ústavného súdu nie je možné považovať právne závery krajského súdu
za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, že
nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu (vrátane záverov
okresného súdu, ktoré krajský súd odobril, pozn.) a namietaným porušením označeného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
17. Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký
trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie. Článok
49 ústavy neobsahuje garanciu konkrétneho základného práva alebo slobody, ale je
ústavným princípom, ktorý umožňuje len zákonodarcovi, aby ustanovil, ktoré konanie je
trestným činom a aký trest v prípade ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho
spáchanie. Z tohto princípu vyplýva subjektívne právo osoby, aby mohla byť trestne
postihnutá spôsobom ustanoveným zákonodarcom len za konanie, ktoré ustanoví
ako trestný čin iba zákonodarca (napr. III. ÚS 61/01, III. ÚS 107/08). Vychádzajúc
z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach veci nezistil žiadne porušenia
zákona, ktoré by mohli znamenať porušenie čl. 49 ústavy, pretože sťažovateľ bol uznaný
vinným zo spáchania dvoch skutkov kvalifikovaných ako pokračovací obzvlášť závažný
zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, 2 písm. a) a b) a ods. 3 písm. a), § 138 písm. a)
a § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona (okresný súd pôvodne postihol konanie
sťažovateľa ako dva samostatné skutky kvalifikované ako zločin vydierania podľa § 189 ods.
1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona a obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods.
1, 2 písm. a) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona, čomu zodpovedala aj výmera uloženého
trestu, toto pochybenie odstránil krajský súd v odvolacom konaní, pozn.), za ktorý zákon
umožňoval uložiť trest odňatia slobody v trvaní/rozmedzí od desať rokov do dvadsať rokov
odňatia slobody, pričom sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody na úplne dolnej
hranici trestnej sadzby. Trest bol teda sťažovateľovi uložený v rámci zákonom ustanovenej
trestnej sadzby. Taktiež trestnoprávna kvalifikácia konania sťažovateľa zodpovedala
zákonnej dikcii trestného činu vydierania podľa § 189 Trestného zákona.
18. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu (vrátane
príslušnej časti odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a s prihliadnutím na to, že
obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní
(II. ÚS 218/02, IV. ÚS 277/05, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol
zaoberať opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich
je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2015