Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 204/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka

prerokoval prijatú sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Dušanom Krivským, Sasinkova 24, Skalica, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením č. k. z 22. decembra 2014 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením č. k. z 22. decembra 2014

p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. z 22. decembra 2014

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a trovy konania v sume 296,44 € (slovom

dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov), ktoré j e Krajský súd v Trnave

p o v i n n ý uhradiť na účet advokáta JUDr. Dušana Krivského, Sasinkova 24, Skalica,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“) a základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením č. k. 50

z 22. decembra 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 22. decembra 2014“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 18. októbra 2011 v spojení s potvrdzujúcim

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 26. júna 2012 bolo určené, že

nehnuteľnosti evidované vo vlastníctve sťažovateľa ako žalovaného patria do vlastníctva

právnych predchodcov žalobcov (t. j. že patria do dedičstva právnych predchodcov

žalobcov) a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov konania žalobcov.

Sťažovateľ návrhom podaným na okresnom súde 7. decembra 2012 žiadal okresný

súd o povolenie obnovy konania v právoplatne skončenej právnej veci vedenej

pod sp. zn. . Uvedený návrh okresný súd uznesením č. k.

z 18. septembra 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) zamietol. Krajský súd

na odvolanie sťažovateľa svojím uznesením z 22. decembra 2014 potvrdil uznesenie

okresného súdu ako vecne správne.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie ním označených základných práv postupom

a uznesením krajského súdu z 22. decembra 2014 v konaní o jeho návrhu na povolenie

obnovy konania, ktoré vidí v nesprávnych skutkových a právnych záveroch krajského súdu

a v nedostatočnom vysporiadaní sa s jeho odvolacími dôvodmi uvedenými v jeho odvolaní

proti uzneseniu okresného súdu.

Podľa sťažovateľa tak okresný súd, ako aj krajský súd, ktorý sa v plnom rozsahu

stotožnil so závermi okresného súdu, dospeli k nesprávnym záverom o splnení podmienky

pre povolenie obnovy konania. Podľa sťažovateľa bol vo veci daný dôvod na povolenie

obnovy konania podľa , pretože

sa objavil nový dôkaz, ktorý bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní a ktorý

môže pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Sťažovateľ ako nový dôkaz predložil letecké snímky dotknutého zemského povrchu,

ktoré podľa neho preukazujú existenciu dvoch rodinných domov na dotknutom území

na rozdiel od záverov všeobecných súdov v základnom konaní o existencii jedného

rodinného domu, ku ktorému mali právni predchodcovia žalobcov nadobudnúť vlastnícke

právo darovacou zmluvou. Na základe predložených nových dôkazov sťažovateľ dôvodil

o neplatnosti darovacej zmluvy z dôvodu jej neurčitosti vo vymedzení predmetu daru.

Sťažovateľ k tomu uviedol:

«Napriek tomuto oba rozsudky konštatovali, že zmluva je zrozumiteľná aj určitá

a zobrali za dané, že sa jedná o dom pôvodné č. 454, nové č. 457, aj keď toto nie je pravda.

Teraz sa objavil ďalší dôkaz o tom, že sa jedná o dva domy. Jedná sa o autentické obrazové

podklady z leteckých meračských snímok (ďalej len LMS), ktorý mi poskytol Topografický

ústav Banská Bystrica. O existencii tohto dôkazu som v čase pôvodného konania nevedel

a dozvedel som sa o ňom 20. 10. 2012. Po konzultácii s mojim pr. zástupcom som listom

poslaným 25. 10. 2012 pod podacím č. RR448375578SK požiadal Topografický ústav

o zaslanie snímkov z r. 1938 a z r. 2009.

Topografický ústav snímky poslal a okamžite po ich doručení som požiadal

o zameranie a porovnanie stavieb na pozemkoch

parc. č. a (pôvodné PK parc. č. a ) k. ú. .

toto vyhotovil dňa 29. 11. 2012.

Súdu predkladám jednak 2 originály snímok LMS, o ktorých existencii som sa

dozvedel 20. 10. 2012 a jednak zameranie a porovnanie stavieb na pozemkoch parc. č.

a (pôvodné PK parc. č. a ) k. ú. , ktoré bolo vyhotovené

na základe týchto snímok dňa 29. 11. 2012. Jedná sa o nové dôkazy, ktoré v pôvodnom

konaní nemohli byt použité, pretože mne neboli známe.

Zároveň sa jedná o dôkazy, ktoré jednoznačne môžu privodiť pre mňa priaznivejšie

rozhodnutie vo veci, čím je daný dôvod na obnovu konania podľa ustanovenia § 228 ods. 1,

písm. a, . O tom, že sa jedná o takýto dôkaz svedčí najmä záverečné zhrnutie

Zamerania a porovnania stavieb na pozemkoch parc. č. a (pôvodné PK

parc. č. a ) k. ú. uvedené pod bodom 10 tohto dokumentu.

Citujem: „... môžeme konštatovať, že stavba nového rod. domu na parc. č.

(súp. č. ) nemá nič spoločné s pôvodnými stavbami na PK parc. č. (súp. č. )“

Tento záver jednoznačne dokazuje, že údajná darovacia zmluva, ktorou

darovala nehnuteľnosti právnym predchodcom navrhovateľov je neplatná aj z dôvodu jej

neurčitosti a nezrozumiteľnosti. ...

Súdy svojimi nesprávnymi rozhodnutiami uznesením Okr. súdu Senica 5 C

288/2013 a uznesením Kraj. súdu Trnava , ktorými zamietli môj návrh na

obnovu konania mi znemožnili použiť dôkaz, ktorý by bol schopný napraviť predošlý

nesprávny rozsudok. Týmito uzneseniami porušili moje ústavné právo na súdnu ochranu

zaručené v SR. Zároveň bolo porušené moje právo vlastniť majetok zaručené v

SR...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné

právo na súdnu ochranu, ako aj vlastniť majetok podľa čl. 46 ods. 1

a .

Uznesenie Krajského súdu Trnava zo dňa 22. 12. 2014 sa zrušuje

a vec sa vracia na ďalšie konanie.

sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je

Krajský súd Trnava povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd uznesením č. k. z 29. apríla 2015 prijal podľa § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril krajský súd podaním sp. zn.

Spr 272/15 doručeným ústavnému súdu 28. mája 2015, v ktorom sťažnosť sťažovateľa

hodnotil ako nedôvodnú a okrem iného uviedol:

«Spor účastníkov vznikol preto, že navrhovateľ sa návrhom podaným na Okresný súd

Senica dňa 7. 12. 2012 domáhal, aby súd povolil obnovu konania vedeného na Okresnom

súde Senica sp. zn. . Predmetom konania sp. zn. , ktorého

obnovu sa snažil navrhovateľ dosiahnuť, bolo konanie o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam... Rozsudkom Okresného súdu Senica č. k. zo dňa

18. 10. 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. súd určil,

že nehnuteľnosti... patria do dedičstva po nebohej ... a do dedičstva

po nebohom ...

Podstatou problému, ktorým sťažovateľ odôvodňuje svoju ústavnú sťažnosť je to, že

po právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Senica č. k. zo dňa 18. 10. 2011

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. , ktorým bolo vyhovené

návrhu navrhovateľov (pozn: tu vystupoval sťažovateľ v postavení odporcu a bol v konaní

neúspešný)... sa objavili nové dôkazy, ktoré nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom

konaní a tieto dôkazy môže jednoznačne privodiť preňho priaznivejšie rozhodnutie. Týmito

dôkazmi sú ,,autentické obrazové podklady z leteckých meračských snímok z roku 1938

a 2009, ktoré sťažovateľovi poskytol Topografický ústav Banská Bystrica. O existencii

týchto nových dôkazov sa dozvedel 20. októbra 2012, keď sa mu dostali do rúk verejnosti

neprístupné, doteraz neznáme autentické obrazové podklady z leteckých meračských snímok

z rokov 1938 a 2009.

... Navrhovateľ listom zo dňa 25. 10. 2012 požiadal Topografický ústav o zaslanie

týchto snímok. Topografický ústav snímky poslal a navrhovateľ okamžite po ich doručení

požiadal o zameranie a porovnanie stavieb

na pozemkoch... Zároveň sa koncom októbra 2012 navrhovateľ na Správe katastra Skalica

dozvedel, že pôvodný rozsudok bol Okresnému súdu Senica vrátený, pretože na základe

výroku tohto rozsudku nie je možné vykonať zápis vlastníckeho práva. Vzhľadom k tomu, že

ide o nové dôkazy a aj o nové skutočnosti, ktoré bez viny navrhovateľa nemohli byť

v pôvodnom konaní použité a ktoré môžu pre navrhovateľa privodiť priaznivejšie

rozhodnutie, navrhovateľ navrhol, aby súd povolil obnovu konania vo veci vedenej

na Okresnom súde Senica pod sp. zn. a zároveň, aby súd po novom

prejednaní veci vydal rozsudok, ktorým návrh odporcov v 1. až 5. rade zamietne a súčasne

ich zaviaže zaplatiť odporcovi náhradu trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia.

Spôsobilým dôvodom obnovy konania je nový dôkaz, ktorý nemohol účastník

bez svojej viny použiť v pôvodnom občianskom súdnom konaní, ak ním možno preukázať

skutočnosť, ktorá môže pre účastníka privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Nemožnosťou použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svojej viny v pôvodnom

konaní sa rozumie nemožnosť vykonať dokazovanie v súdnom konaní, alebo nemožnosť

označiť či predložiť tieto skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy účastníkom konania voči

súdu. Nejde však o prípady nevykonania možného dokazovania súdom o tých

skutočnostiach, rozhodnutiach a dôkazoch, ktoré účastníci konania označili, avšak súd ich

nepokladal za rozhodujúce, a preto sa k ich dokazovaniu neprikročilo.

Je treba uviesť, že dôkazy, ktoré sťažovateľ predložil, existovali už v čase vydania

rozhodnutia v pôvodnom konaní. Predmetné dôkazy, letecké meračské snímky z rokov 1938

a 2009 majú preukazovať, že rodinné domy s. č. 454 a 455 sú postavené na inom mieste ako

dom s. č. 730. Tieto dôkazy podľa vyjadrenia sťažovateľa, nemohol použiť v pôvodnom

konaní, pretože mu nebola známa ich existencia, resp. ich obsah nepoznal. Tu je treba

uviesť, že nemožnosť vykonania dôkazu v pôvodnom konaní je len z dôvodu objektívnej

prekážky t. j., že sťažovateľ bez svojej viny v pôvodnom konaní [§ 228 odst. 1 písm. a/

] nemal možnosť tieto dôkazy označiť, predložiť a preto neboli vykonané. Tu však

nejde o prípad, keď dôkazy nemohli byť označené resp. predložené preto, že sťažovateľ o ich

existencii nevedel, keďže oni objektívne existovali. Z uvedeného je zrejmé, že nevedomosť

o dôkaze, ktorý existuje, nemôže byť dôvodom na obnovu konania, preto považujem

za vecne správny záver odvolacieho súdu o tom, že dôvody na obnovu konania neboli

preukázané a tak bol správny záver súdu 1. stupňa ktorý tento návrh zamietol.

Z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že toto bolo vydané v súlade s procesnými

pravidlami občianskeho súdneho konania, je skutkovo i právne podložené. Rozhodnutie

odvolacieho súdu je náležité odôvodnené, zrozumiteľné, preskúmateľné a odvolací súd sa

v ňom vyporiadal so všetkými relevantnými argumentmi obsiahnutými v odvolaní

sťažovateľa. Odvolací súd reagoval na odvolacie námietky odvolateľa a svoje rozhodnutie

odôvodnil v súlade s požiadavkami, ktoré na odôvodnenie rozsudku stanovujú príslušné

zákonné ustanovenia ( ) rešpektujúc to, že odôvodnenie rozhodnutia

musí byť zrejmé, jasné a zrozumiteľné nielen súdu, ale aj účastníkovi konania, keďže súd

rozhoduje o jeho právnej veci (). K jasným a zrozumiteľným dôvodom

rozhodnutia odvolacieho súdu nie je potrebné nič dodať.

Na základe uvedených skutočností preto postup odvolacieho súdu v predmetnom

konaní považujem za vecne správny a sťažnosť sťažovateľa navrhujem posúdiť ako

nedôvodnú a ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť, pretože sa nestotožňujem

s argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou v jeho ústavnej sťažnosti...»

K vyjadreniu krajského súdu sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu

zaujal stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 11. júna 2015, v ktorom zotrval

na dôvodnosti svojej sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť

prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len

na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho

súdneho spisu.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a uznesením krajského súdu z 22. decembra 2014, ktorým krajský

súd stotožniac sa so závermi okresného súdu potvrdil uznesenie okresného súdu

o zamietnutí návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Základné právo vyjadrené v zaručuje každému právo na prístup

k súdu a právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom,

inak povedané, právo na spravodlivý proces (napr. , ). Ústavný

súd ale zároveň zdôrazňuje, že základné právo podľa nemožno

interpretovať ako právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,

teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.

Neúspech v súdnom konaní nemožno automaticky považovať za porušenie základného

práva.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal taký výklad dotknutej právnej normy, ktorý je

v súlade s , čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu tejto

právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa patrí aj

právo účastníka konania na odôvodnenie, ktorého rámec určuje .

Odôvodnenie rozhodnutí umožňuje účastníkom konania posúdiť, ako všeobecný súd v ich

veci vyložil a aplikoval príslušné procesné a hmotnoprávne predpisy a akými úvahami sa

riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej.

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 predpokladá, že účastníkovi súdneho alebo iného právom upraveného konania

sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie

zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(napr. m. m. ). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.

Podľa právneho názoru ústavného súdu ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich

sa rozhodovacej činnosti súdov a iných orgánov verejnej moci Slovenskej republiky

predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá

základnému právu každého na súdnu a inú právnu ochranu podľa (,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia ústavný súd v zásade nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené

v jeho rozhodnutiach. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd aj v posudzovanej veci rešpektuje svoj právny názor vyjadrený

v doterajšej judikatúre, podľa ktorého jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach

podľa nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného

rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich

zo zákonov a všeobecne záväzných právnych predpisov, a z týchto aspektov jeho

„vylepšovanie“ (m. m. ), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti

a udržateľnosti.

Článok 2 ods. 2 obsahuje ústavné pravidlo, v rámci ktorého každý orgán

verejnej moci vrátane štátnych orgánov sám (autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej

úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to, akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlade

s princípom právneho štátu, ktorý je vyjadrený v citovanom článku . Ústavný príkaz,

ktorý je obsiahnutý v , je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať

ústavné a zákonné normy tak, aby sa tento ústavný príkaz rešpektoval v celom vymedzenom

rozsahu. Uvedené ústavné pravidlo sa vzťahuje v celom rozsahu aj na ochranu základných

práv a slobôd, ktorú poskytujú orgány verejnej moci v rozsahu svojich kompetencií, vrátane

základného práva na súdnu ochranu podľa .

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, pričom pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu

a účelu príslušnej právnej úpravy a dbá o to, aby prijaté riešenie bolo akceptovateľné

aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , ,

).

Ústavný súd sa preto zaoberal otázkou, či vo vzťahu k namietanému uzneseniu

krajského súdu neexistujú dôvody zakladajúce záver o jeho ústavnej neakceptovateľnosti

z hľadiska záruk, ktoré vo svojej judikatúre poskytuje základnému právu na súdnu ochranu

podľa .

Podstata námietok sťažovateľa v súvislosti s namietaným porušením jeho základného

práva podľa (aj podľa ) uznesením krajského súdu

z 22. decembra 2014 v konaní o jeho návrhu na povolenie obnovy konania je založená

na jeho tvrdení o nezákonnosti, svojvoľnosti a neodôvodnenosti tohto uznesenia, keďže

krajský súd stotožniac sa so závermi okresného súdu dospel podľa sťažovateľa

k nesprávnemu záveru o nesplnení podmienok pre sťažovateľom požadovanú obnovu

konania.

Účelom právnej regulácie obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku

je vytvorenie právnej možnosti pre opätovné prerokovanie veci, o ktorej už bolo

právoplatne rozhodnuté, a to za splnenia zákonnom vymedzených podmienok. Jednou

z takýchto zákonom ustanovených podmienok, ktoré majú obnovu konania umožniť, je

v súlade s objavenie sa nového dôkazu, ktorý účastník bez svojej

viny nemohol použiť v pôvodnom konaní a tento dôkaz môže pre neho privodiť priaznivejšie

rozhodnutie vo veci.

V danom prípade novoobjavený dôkaz, ktorým sťažovateľ odôvodňoval povolenie

obnovy konania, boli letecké meračské snímky sporných nehnuteľností z rokov 1938 a 2009

(určenie vlastníckeho práva, ku ktorým bolo predmetom pôvodného konania), o existencii

ktorých sťažovateľ získal vedomosť náhodne v októbri 2012, „keď sa mu dostali do rúk

verejnosti neprístupné, doteraz neznáme autentické obrazové podklady z leteckých

meračských snímok z rokov 1938 a 2009“, ktoré si následne vyžiadal z Topografického

ústavu v Banskej Bystrici.

Krajský súd stotožniac sa so záverom okresného súdu pri posudzovaní splnenia

podmienok pre povolenie obnovy konania v zmysle dospel

k záveru, že za stavu, keď letecké snímky objektívne existovali už v čase pôvodného

konania, nemožno ich hodnotiť ako novoobjavený dôkaz, ktorý sťažovateľ bez svojej viny

nemohol použiť v pôvodnom konaní. Pričom v odôvodnení svojich záverov, ako aj

vo svojom vyjadrení k sťažnosti zdôrazňuje, že samotná nevedomosť sťažovateľa o existencii

predmetných leteckých snímok, ktoré objektívne existovali v čase pôvodného konania,

nemôže byť dôvodom na obnovu konania, pričom uvádza: „Nemožnosťou použiť

skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svojej viny v pôvodnom konaní sa rozumie

nemožnosť vykonať dokazovanie v súdnom konaní, alebo nemožnosť označiť či predložiť

tieto skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy účastníkom konania voči súdu. ... Tieto dôkazy

podľa vyjadrenia sťažovateľa, nemohol použiť v pôvodnom konaní, pretože mu nebola

známa ich existencia, resp. ich obsah nepoznal. Tu je treba uviesť, že nemožnosť vykonania

dôkazu v pôvodnom konaní je len z dôvodu objektívnej prekážky t. j., že sťažovateľ bez svojej

viny v pôvodnom konaní [ ] nemal možnosť tieto dôkazy

označiť, predložiť a preto neboli vykonané. Tu však nejde o prípad, keď dôkazy nemohli byť

označené resp. predložené preto, že sťažovateľ o ich existencii nevedel, keďže oni objektívne

existovali. Z uvedeného je zrejmé, že nevedomosť o dôkaze, ktorý existuje, nemôže byť

dôvodom na obnovu konania...“

V skutkových okolnostiach danej veci ústavný súd nepovažuje závery krajského súdu

z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné z dôvodu ústavne neudržateľnej, striktne

formálnej a so znením a zmyslom rozpornej interpretácie

relevantného právneho predpisu.

Ústavný súd konštatuje, že krajským súdom uvedené závery v preskúmavanom

uznesení v podstate vylučujú použitie akéhokoľvek listinného dôkazu v rámci navrhovanej

obnovy konania, ktorý objektívne existoval v čase vedenia pôvodného konania, čo je

rozporné so samotným znením aj zmyslom zákonom vymedzených podmienok obnovy

konania. Takýto výklad vylučuje aj samotné doslovné znenie ,

ktorý ustanovuje podmienku, že účastník novoobjavený dôkaz nemohol použiť v pôvodnom

konaní bez svojej viny. To znamená, že už zákonná požiadavka skúmania viny účastníka

na nepredložení alebo neoznačení dôkazu v pôvodnom konaní pojmovo predpokladá

objektívnu existenciu takéhoto dôkazu v čase pôvodného konania. V okolnostiach daného

prípadu teda nie je ústavne akceptovateľný záver, že k nepredloženiu, resp. neoznačeniu

leteckých snímok v pôvodnom konaní, ktorých verejnú neprípustnosť v čase pôvodného

konania nespochybnil ani krajský súd, došlo vinou sťažovateľa.

Ústavný súd uvádza, že v danom prípade išlo zo strany krajského súdu o formálny

výkon práva, ktorý je v rozpore s požiadavkami základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa až do tej miery, že vzbudzuje nedôveru verejnosti

v zákonné rozhodovanie všeobecných súdov. Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude

rešpektovať názor ústavného súdu a preskúmať zákonnosť uznesenia okresného súdu

o zamietnutí návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania v súlade so závermi

ústavného súdu.

Ústavný súd na základe uvedeného uzatvára, že uznesenie krajského súdu je

rozhodnutím, ktoré nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto

rozhodol, že namietaným uznesením a jeho vydaniu predchádzajúcim postupom krajského

súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa .

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20

ods. 1 sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci

všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa

preskúmavané (, ). Uvedené vyplýva z jeho subsidiárneho

postavenia pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (napr. , ) z toho, že v nadväznosti

na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa

napadnutým uznesením krajského súdu a jeho zrušením sa otvára priestor na to, aby sa

krajský súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou uvedených práv hmotného

charakteru.

Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel, uprednostňujúc

právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania

pred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec

vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil, že uznesením krajského súdu bolo

porušené sťažovateľom označené základné právo podľa , zároveň

rozhodol aj o zrušení tohto uznesenia a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný právnym názorom

ústavného súdu vysloveným v časti II. tohto nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia

advokátom. Ústavný súd pri priznaní odmeny vychádzal z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)

a počtu úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastupovania a písomné podanie

sťažnosti ústavnému súdu). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena

advokáta za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015 1/6 z výpočtového

základu zo sumy 839 €, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume

139,83 € a 8,39 € režijný paušál, teda za dva úkony právnej služby prináleží advokátovi

suma 296,44 €.

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015