Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)I. ÚS 204/2015
PDF · 481.98 KB
No categories available
I. ÚS 204/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka
prerokoval prijatú sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Dušanom Krivským, Sasinkova 24, Skalica, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.
26 Co 7/2014 a jeho uznesením č. k. 26 Co 7/2014 50 z 22. decembra 2014 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom
pod sp. zn. 26 Co 7/2014 a jeho uznesením č. k. 26 Co 7/2014 50 z 22. decembra 2014
p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 26 Co 7/2014 50 z 22. decembra 2014
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.
3. p r i z n á v a trovy konania v sume 296,44 € (slovom
dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov), ktoré j e Krajský súd v Trnave
p o v i n n ý uhradiť na účet advokáta JUDr. Dušana Krivského, Sasinkova 24, Skalica,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Co 7/2014 a jeho uznesením č. k. 26 Co 7/2014 50
z 22. decembra 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 22. decembra 2014“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 10 C 33/2010 z 18. októbra 2011 v spojení s potvrdzujúcim
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 46/2012 z 26. júna 2012 bolo určené, že
nehnuteľnosti evidované vo vlastníctve sťažovateľa ako žalovaného patria do vlastníctva
právnych predchodcov žalobcov (t. j. že patria do dedičstva právnych predchodcov
žalobcov) a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov konania žalobcov.
Sťažovateľ návrhom podaným na okresnom súde 7. decembra 2012 žiadal okresný
súd o povolenie obnovy konania v právoplatne skončenej právnej veci vedenej
pod sp. zn. 10 C 33/2010. Uvedený návrh okresný súd uznesením č. k. 5 C 288/2012 31
z 18. septembra 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) zamietol. Krajský súd
na odvolanie sťažovateľa svojím uznesením z 22. decembra 2014 potvrdil uznesenie
okresného súdu ako vecne správne.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie ním označených základných práv postupom
a uznesením krajského súdu z 22. decembra 2014 v konaní o jeho návrhu na povolenie
obnovy konania, ktoré vidí v nesprávnych skutkových a právnych záveroch krajského súdu
a v nedostatočnom vysporiadaní sa s jeho odvolacími dôvodmi uvedenými v jeho odvolaní
proti uzneseniu okresného súdu.
Podľa sťažovateľa tak okresný súd, ako aj krajský súd, ktorý sa v plnom rozsahu
stotožnil so závermi okresného súdu, dospeli k nesprávnym záverom o splnení podmienky
pre povolenie obnovy konania. Podľa sťažovateľa bol vo veci daný dôvod na povolenie
obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku, pretože
sa objavil nový dôkaz, ktorý bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní a ktorý
môže pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Sťažovateľ ako nový dôkaz predložil letecké snímky dotknutého zemského povrchu,
ktoré podľa neho preukazujú existenciu dvoch rodinných domov na dotknutom území
na rozdiel od záverov všeobecných súdov v základnom konaní o existencii jedného
rodinného domu, ku ktorému mali právni predchodcovia žalobcov nadobudnúť vlastnícke
právo darovacou zmluvou. Na základe predložených nových dôkazov sťažovateľ dôvodil
o neplatnosti darovacej zmluvy z dôvodu jej neurčitosti vo vymedzení predmetu daru.
Sťažovateľ k tomu uviedol:
«Napriek tomuto oba rozsudky konštatovali, že zmluva je zrozumiteľná aj určitá
a zobrali za dané, že sa jedná o dom pôvodné č. 454, nové č. 457, aj keď toto nie je pravda.
Teraz sa objavil ďalší dôkaz o tom, že sa jedná o dva domy. Jedná sa o autentické obrazové
podklady z leteckých meračských snímok (ďalej len LMS), ktorý mi poskytol Topografický
ústav Banská Bystrica. O existencii tohto dôkazu som v čase pôvodného konania nevedel
a dozvedel som sa o ňom 20. 10. 2012. Po konzultácii s mojim pr. zástupcom som listom
poslaným 25. 10. 2012 pod podacím č. RR448375578SK požiadal Topografický ústav
o zaslanie snímkov z r. 1938 a z r. 2009.
Topografický ústav snímky poslal a okamžite po ich doručení som požiadal
o zameranie a porovnanie stavieb na pozemkoch
parc. č. a (pôvodné PK parc. č. a ) k. ú. .
toto vyhotovil dňa 29. 11. 2012.
Súdu predkladám jednak 2 originály snímok LMS, o ktorých existencii som sa
dozvedel 20. 10. 2012 a jednak zameranie a porovnanie stavieb na pozemkoch parc. č.
a (pôvodné PK parc. č. a ) k. ú. , ktoré bolo vyhotovené
na základe týchto snímok dňa 29. 11. 2012. Jedná sa o nové dôkazy, ktoré v pôvodnom
konaní nemohli byt použité, pretože mne neboli známe.
Zároveň sa jedná o dôkazy, ktoré jednoznačne môžu privodiť pre mňa priaznivejšie
rozhodnutie vo veci, čím je daný dôvod na obnovu konania podľa ustanovenia § 228 ods. 1,
písm. a, OSP. O tom, že sa jedná o takýto dôkaz svedčí najmä záverečné zhrnutie
Zamerania a porovnania stavieb na pozemkoch parc. č. a (pôvodné PK
parc. č. a ) k. ú. uvedené pod bodom 10 tohto dokumentu.
Citujem: „... môžeme konštatovať, že stavba nového rod. domu na parc. č.
(súp. č. ) nemá nič spoločné s pôvodnými stavbami na PK parc. č. (súp. č. )“
Tento záver jednoznačne dokazuje, že údajná darovacia zmluva, ktorou
darovala nehnuteľnosti právnym predchodcom navrhovateľov je neplatná aj z dôvodu jej
neurčitosti a nezrozumiteľnosti. ...
Súdy svojimi nesprávnymi rozhodnutiami uznesením Okr. súdu Senica 5 C
288/2013 a uznesením Kraj. súdu Trnava 26 Co 7/2014, ktorými zamietli môj návrh na
obnovu konania mi znemožnili použiť dôkaz, ktorý by bol schopný napraviť predošlý
nesprávny rozsudok. Týmito uzneseniami porušili moje ústavné právo na súdnu ochranu
zaručené v čl. 46 Ústavy SR. Zároveň bolo porušené moje právo vlastniť majetok zaručené v
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Co 7/2014 porušil základné
právo na súdnu ochranu, ako aj vlastniť majetok podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Uznesenie Krajského súdu Trnava 26 Co 7/2014 50 zo dňa 22. 12. 2014 sa zrušuje
a vec sa vracia na ďalšie konanie.
sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je
Krajský súd Trnava povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 204/2015 8 z 29. apríla 2015 prijal podľa § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril krajský súd podaním sp. zn.
Spr 272/15 doručeným ústavnému súdu 28. mája 2015, v ktorom sťažnosť sťažovateľa
hodnotil ako nedôvodnú a okrem iného uviedol:
«Spor účastníkov vznikol preto, že navrhovateľ sa návrhom podaným na Okresný súd
Senica dňa 7. 12. 2012 domáhal, aby súd povolil obnovu konania vedeného na Okresnom
súde Senica sp. zn. 10 C/33/2012. Predmetom konania sp. zn. 10 C/33/2010, ktorého
obnovu sa snažil navrhovateľ dosiahnuť, bolo konanie o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam... Rozsudkom Okresného súdu Senica č. k. 10 C/33/2010 zo dňa
18. 10. 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co/46/2012 súd určil,
že nehnuteľnosti... patria do dedičstva po nebohej ... a do dedičstva
po nebohom ...
Podstatou problému, ktorým sťažovateľ odôvodňuje svoju ústavnú sťažnosť je to, že
po právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 10 C/332010 zo dňa 18. 10. 2011
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co/46/2012, ktorým bolo vyhovené
návrhu navrhovateľov (pozn: tu vystupoval sťažovateľ v postavení odporcu a bol v konaní
neúspešný)... sa objavili nové dôkazy, ktoré nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom
konaní a tieto dôkazy môže jednoznačne privodiť preňho priaznivejšie rozhodnutie. Týmito
dôkazmi sú ,,autentické obrazové podklady z leteckých meračských snímok z roku 1938
a 2009, ktoré sťažovateľovi poskytol Topografický ústav Banská Bystrica. O existencii
týchto nových dôkazov sa dozvedel 20. októbra 2012, keď sa mu dostali do rúk verejnosti
neprístupné, doteraz neznáme autentické obrazové podklady z leteckých meračských snímok
z rokov 1938 a 2009.
... Navrhovateľ listom zo dňa 25. 10. 2012 požiadal Topografický ústav o zaslanie
týchto snímok. Topografický ústav snímky poslal a navrhovateľ okamžite po ich doručení
požiadal o zameranie a porovnanie stavieb
na pozemkoch... Zároveň sa koncom októbra 2012 navrhovateľ na Správe katastra Skalica
dozvedel, že pôvodný rozsudok bol Okresnému súdu Senica vrátený, pretože na základe
výroku tohto rozsudku nie je možné vykonať zápis vlastníckeho práva. Vzhľadom k tomu, že
ide o nové dôkazy a aj o nové skutočnosti, ktoré bez viny navrhovateľa nemohli byť
v pôvodnom konaní použité a ktoré môžu pre navrhovateľa privodiť priaznivejšie
rozhodnutie, navrhovateľ navrhol, aby súd povolil obnovu konania vo veci vedenej
na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 10 C/33/2010 a zároveň, aby súd po novom
prejednaní veci vydal rozsudok, ktorým návrh odporcov v 1. až 5. rade zamietne a súčasne
ich zaviaže zaplatiť odporcovi náhradu trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia.
Spôsobilým dôvodom obnovy konania je nový dôkaz, ktorý nemohol účastník
bez svojej viny použiť v pôvodnom občianskom súdnom konaní, ak ním možno preukázať
skutočnosť, ktorá môže pre účastníka privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Nemožnosťou použiť skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svojej viny v pôvodnom
konaní sa rozumie nemožnosť vykonať dokazovanie v súdnom konaní, alebo nemožnosť
označiť či predložiť tieto skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy účastníkom konania voči
súdu. Nejde však o prípady nevykonania možného dokazovania súdom o tých
skutočnostiach, rozhodnutiach a dôkazoch, ktoré účastníci konania označili, avšak súd ich
nepokladal za rozhodujúce, a preto sa k ich dokazovaniu neprikročilo.
Je treba uviesť, že dôkazy, ktoré sťažovateľ predložil, existovali už v čase vydania
rozhodnutia v pôvodnom konaní. Predmetné dôkazy, letecké meračské snímky z rokov 1938
a 2009 majú preukazovať, že rodinné domy s. č. 454 a 455 sú postavené na inom mieste ako
dom s. č. 730. Tieto dôkazy podľa vyjadrenia sťažovateľa, nemohol použiť v pôvodnom
konaní, pretože mu nebola známa ich existencia, resp. ich obsah nepoznal. Tu je treba
uviesť, že nemožnosť vykonania dôkazu v pôvodnom konaní je len z dôvodu objektívnej
prekážky t. j., že sťažovateľ bez svojej viny v pôvodnom konaní [§ 228 odst. 1 písm. a/
O. s. p.] nemal možnosť tieto dôkazy označiť, predložiť a preto neboli vykonané. Tu však
nejde o prípad, keď dôkazy nemohli byť označené resp. predložené preto, že sťažovateľ o ich
existencii nevedel, keďže oni objektívne existovali. Z uvedeného je zrejmé, že nevedomosť
o dôkaze, ktorý existuje, nemôže byť dôvodom na obnovu konania, preto považujem
za vecne správny záver odvolacieho súdu o tom, že dôvody na obnovu konania neboli
preukázané a tak bol správny záver súdu 1. stupňa ktorý tento návrh zamietol.
Z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že toto bolo vydané v súlade s procesnými
pravidlami občianskeho súdneho konania, je skutkovo i právne podložené. Rozhodnutie
odvolacieho súdu je náležité odôvodnené, zrozumiteľné, preskúmateľné a odvolací súd sa
v ňom vyporiadal so všetkými relevantnými argumentmi obsiahnutými v odvolaní
sťažovateľa. Odvolací súd reagoval na odvolacie námietky odvolateľa a svoje rozhodnutie
odôvodnil v súlade s požiadavkami, ktoré na odôvodnenie rozsudku stanovujú príslušné
zákonné ustanovenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.) rešpektujúc to, že odôvodnenie rozhodnutia
musí byť zrejmé, jasné a zrozumiteľné nielen súdu, ale aj účastníkovi konania, keďže súd
rozhoduje o jeho právnej veci (I. ÚS 241/07). K jasným a zrozumiteľným dôvodom
rozhodnutia odvolacieho súdu nie je potrebné nič dodať.
Na základe uvedených skutočností preto postup odvolacieho súdu v predmetnom
konaní považujem za vecne správny a sťažnosť sťažovateľa navrhujem posúdiť ako
nedôvodnú a ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť, pretože sa nestotožňujem
s argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou v jeho ústavnej sťažnosti...»
K vyjadreniu krajského súdu sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu
zaujal stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 11. júna 2015, v ktorom zotrval
na dôvodnosti svojej sťažnosti.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť
prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len
na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho
súdneho spisu.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie základného práva podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu z 22. decembra 2014, ktorým krajský
súd stotožniac sa so závermi okresného súdu potvrdil uznesenie okresného súdu
o zamietnutí návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Základné právo vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup
k súdu a právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom,
inak povedané, právo na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 233/04, IV. ÚS 95/07). Ústavný
súd ale zároveň zdôrazňuje, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno
interpretovať ako právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.
Neúspech v súdnom konaní nemožno automaticky považovať za porušenie základného
práva.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu
základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má
každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal taký výklad dotknutej právnej normy, ktorý je
v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu tejto
právnej normy na zistený skutkový stav veci.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj
právo účastníka konania na odôvodnenie, ktorého rámec určuje § 157 ods. 2 OSP.
Odôvodnenie rozhodnutí umožňuje účastníkom konania posúdiť, ako všeobecný súd v ich
veci vyložil a aplikoval príslušné procesné a hmotnoprávne predpisy a akými úvahami sa
riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej.
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy predpokladá, že účastníkovi súdneho alebo iného právom upraveného konania
sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie
zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať
základné právo účastníkov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(napr. m. m. II. ÚS 63/06). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.
Podľa právneho názoru ústavného súdu ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich
sa rozhodovacej činnosti súdov a iných orgánov verejnej moci Slovenskej republiky
predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá
základnému právu každého na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (I. ÚS 24/00,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia ústavný súd v zásade nie je oprávnený
preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené
v jeho rozhodnutiach. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Ústavný súd aj v posudzovanej veci rešpektuje svoj právny názor vyjadrený
v doterajšej judikatúre, podľa ktorého jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného
rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich
zo zákonov a všeobecne záväzných právnych predpisov, a z týchto aspektov jeho
„vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti
a udržateľnosti.
Článok 2 ods. 2 ústavy obsahuje ústavné pravidlo, v rámci ktorého každý orgán
verejnej moci vrátane štátnych orgánov sám (autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej
úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to, akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlade
s princípom právneho štátu, ktorý je vyjadrený v citovanom článku ústavy. Ústavný príkaz,
ktorý je obsiahnutý v čl. 2 ods. 2 ústavy, je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať
ústavné a zákonné normy tak, aby sa tento ústavný príkaz rešpektoval v celom vymedzenom
rozsahu. Uvedené ústavné pravidlo sa vzťahuje v celom rozsahu aj na ochranu základných
práv a slobôd, ktorú poskytujú orgány verejnej moci v rozsahu svojich kompetencií, vrátane
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, pričom pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu
a účelu príslušnej právnej úpravy a dbá o to, aby prijaté riešenie bolo akceptovateľné
aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, I. ÚS 57/07,
Ústavný súd sa preto zaoberal otázkou, či vo vzťahu k namietanému uzneseniu
krajského súdu neexistujú dôvody zakladajúce záver o jeho ústavnej neakceptovateľnosti
z hľadiska záruk, ktoré vo svojej judikatúre poskytuje základnému právu na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podstata námietok sťažovateľa v súvislosti s namietaným porušením jeho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj podľa čl. 20 ods. 1 ústavy) uznesením krajského súdu
z 22. decembra 2014 v konaní o jeho návrhu na povolenie obnovy konania je založená
na jeho tvrdení o nezákonnosti, svojvoľnosti a neodôvodnenosti tohto uznesenia, keďže
krajský súd stotožniac sa so závermi okresného súdu dospel podľa sťažovateľa
k nesprávnemu záveru o nesplnení podmienok pre sťažovateľom požadovanú obnovu
konania.
Účelom právnej regulácie obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku
je vytvorenie právnej možnosti pre opätovné prerokovanie veci, o ktorej už bolo
právoplatne rozhodnuté, a to za splnenia zákonnom vymedzených podmienok. Jednou
z takýchto zákonom ustanovených podmienok, ktoré majú obnovu konania umožniť, je
v súlade s § 228 ods. 1 písm. a) OSP objavenie sa nového dôkazu, ktorý účastník bez svojej
viny nemohol použiť v pôvodnom konaní a tento dôkaz môže pre neho privodiť priaznivejšie
rozhodnutie vo veci.
V danom prípade novoobjavený dôkaz, ktorým sťažovateľ odôvodňoval povolenie
obnovy konania, boli letecké meračské snímky sporných nehnuteľností z rokov 1938 a 2009
(určenie vlastníckeho práva, ku ktorým bolo predmetom pôvodného konania), o existencii
ktorých sťažovateľ získal vedomosť náhodne v októbri 2012, „keď sa mu dostali do rúk
verejnosti neprístupné, doteraz neznáme autentické obrazové podklady z leteckých
meračských snímok z rokov 1938 a 2009“, ktoré si následne vyžiadal z Topografického
ústavu v Banskej Bystrici.
Krajský súd stotožniac sa so záverom okresného súdu pri posudzovaní splnenia
podmienok pre povolenie obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. a) OSP dospel
k záveru, že za stavu, keď letecké snímky objektívne existovali už v čase pôvodného
konania, nemožno ich hodnotiť ako novoobjavený dôkaz, ktorý sťažovateľ bez svojej viny
nemohol použiť v pôvodnom konaní. Pričom v odôvodnení svojich záverov, ako aj
vo svojom vyjadrení k sťažnosti zdôrazňuje, že samotná nevedomosť sťažovateľa o existencii
predmetných leteckých snímok, ktoré objektívne existovali v čase pôvodného konania,
nemôže byť dôvodom na obnovu konania, pričom uvádza: „Nemožnosťou použiť
skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy bez svojej viny v pôvodnom konaní sa rozumie
nemožnosť vykonať dokazovanie v súdnom konaní, alebo nemožnosť označiť či predložiť
tieto skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy účastníkom konania voči súdu. ... Tieto dôkazy
podľa vyjadrenia sťažovateľa, nemohol použiť v pôvodnom konaní, pretože mu nebola
známa ich existencia, resp. ich obsah nepoznal. Tu je treba uviesť, že nemožnosť vykonania
dôkazu v pôvodnom konaní je len z dôvodu objektívnej prekážky t. j., že sťažovateľ bez svojej
viny v pôvodnom konaní [§ 228 odst. 1 písm. a/ O. s. p.] nemal možnosť tieto dôkazy
označiť, predložiť a preto neboli vykonané. Tu však nejde o prípad, keď dôkazy nemohli byť
označené resp. predložené preto, že sťažovateľ o ich existencii nevedel, keďže oni objektívne
existovali. Z uvedeného je zrejmé, že nevedomosť o dôkaze, ktorý existuje, nemôže byť
dôvodom na obnovu konania...“
V skutkových okolnostiach danej veci ústavný súd nepovažuje závery krajského súdu
z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné z dôvodu ústavne neudržateľnej, striktne
formálnej a so znením a zmyslom § 228 ods. 1 písm. a) OSP rozpornej interpretácie
relevantného právneho predpisu.
Ústavný súd konštatuje, že krajským súdom uvedené závery v preskúmavanom
uznesení v podstate vylučujú použitie akéhokoľvek listinného dôkazu v rámci navrhovanej
obnovy konania, ktorý objektívne existoval v čase vedenia pôvodného konania, čo je
rozporné so samotným znením aj zmyslom zákonom vymedzených podmienok obnovy
konania. Takýto výklad vylučuje aj samotné doslovné znenie § 228 ods. 1 písm. a) OSP,
ktorý ustanovuje podmienku, že účastník novoobjavený dôkaz nemohol použiť v pôvodnom
konaní bez svojej viny. To znamená, že už zákonná požiadavka skúmania viny účastníka
na nepredložení alebo neoznačení dôkazu v pôvodnom konaní pojmovo predpokladá
objektívnu existenciu takéhoto dôkazu v čase pôvodného konania. V okolnostiach daného
prípadu teda nie je ústavne akceptovateľný záver, že k nepredloženiu, resp. neoznačeniu
leteckých snímok v pôvodnom konaní, ktorých verejnú neprípustnosť v čase pôvodného
konania nespochybnil ani krajský súd, došlo vinou sťažovateľa.
Ústavný súd uvádza, že v danom prípade išlo zo strany krajského súdu o formálny
výkon práva, ktorý je v rozpore s požiadavkami základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy až do tej miery, že vzbudzuje nedôveru verejnosti
v zákonné rozhodovanie všeobecných súdov. Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude
rešpektovať názor ústavného súdu a preskúmať zákonnosť uznesenia okresného súdu
o zamietnutí návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania v súlade so závermi
ústavného súdu.
Ústavný súd na základe uvedeného uzatvára, že uznesenie krajského súdu je
rozhodnutím, ktoré nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto
rozhodol, že namietaným uznesením a jeho vydaniu predchádzajúcim postupom krajského
súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20
ods. 1 ústavy sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci
všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
preskúmavané (IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010). Uvedené vyplýva z jeho subsidiárneho
postavenia pri ochrane základných práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho, že v nadväznosti
na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením krajského súdu a jeho zrušením sa otvára priestor na to, aby sa
krajský súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou uvedených práv hmotného
charakteru.
Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel, uprednostňujúc
právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania
pred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec
vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil, že uznesením krajského súdu bolo
porušené sťažovateľom označené základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zároveň
rozhodol aj o zrušení tohto uznesenia a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Krajský súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný právnym názorom
ústavného súdu vysloveným v časti II. tohto nálezu.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia
advokátom. Ústavný súd pri priznaní odmeny vychádzal z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)
a počtu úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastupovania a písomné podanie
sťažnosti ústavnému súdu). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena
advokáta za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015 1/6 z výpočtového
základu zo sumy 839 €, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume
139,83 € a 8,39 € režijný paušál, teda za dva úkony právnej služby prináleží advokátovi
suma 296,44 €.
Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2015