Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 357/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015

prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti RUMIT SLOVAKIA, spol. s r. o.,

Nad Medzou 6, Spišská Nová Ves, zastúpenej advokátom JUDr. Ivanom Jánošíkom,

Klincová 35, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa , základného práva vlastniť majetok

podľa , 4 a 5 , práva na ochranu majetku podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 12

ods. 1 postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. apríla 2012, postupom

Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 7. februára 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti RUMIT SLOVAKIA, spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra

2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti RUMIT SLOVAKIA, spol. s r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), základného práva

vlastniť majetok podľa , 4 a 5 , práva na ochranu majetku podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) a postupom Okresného súdu Spišská Nová

Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 26. apríla 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 7. februára 2013 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. mája 2014 (ďalej aj „uznesenie

najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa pred okresným súdom konečným návrhom

domáhala od (ďalej len „žalovaná“) vydania motorového

vozidla BMW X3 a zaplatenia sumy 43 695,18 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody

a bezdôvodného obohatenia. Rozsudkom okresného súdu bola žaloba sťažovateľky

zamietnutá a sťažovateľka zaviazaná nahradiť žalovanej trovy konania v sume 4 048,07 € na

účet jej právneho zástupcu. V odvolacom konaní krajský súd rozsudok okresného súdu

potvrdil a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Sťažovateľkou podané

dovolanie proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 30. mája 2014 z dôvodu jeho neprípustnosti odmietol.

Sťažovateľka „sa domnieva, že postup a rozhodnutie súdu prvého stupňa,

odvolacieho súdu ako aj dovolacieho súdu bol v danom prípade nezákonný, a navyše pokiaľ

sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich

v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú“. Následne odôvodňuje

záver o porušení základného práva vlastniť majetok podľa , 4 a 5

v spojení s a práva na pokojné užívanie majetku podľa

dodatkového protokolu. V tejto súvislosti namieta, že súdy v napadnutom konaní

„nerozlišovali medzi právami spoločníka a právami konateľa. Ide o stav, ktorý bol

spôsobený skutočnosťou, že obaja konatelia navrhovateľa mali súčasne postavenie

spoločníkov. Uvedená skutočnosť však nemá význam k tomu, aby súd považoval práva

konateľov za rovnaké s právami spoločníkov, a už vôbec nie k tomu, aby vyslovil názor, že

pokiaľ spoločník nemá právo, ktoré patrí konateľovi, dochádza k diskriminačnému

správaniu, ktoré sa zakazuje.

Sťažovateľ je toho názoru, že pokiaľ súd rozdielnosť postavenia štatutárneho orgánu

spoločnosti a spoločníka spoločnosti, ktoré vyplýva z právnej úpravy vymedzenej

považuje za diskriminačné konanie a na takýto vzťah aplikuje

úpravu vymedzenú ust. , ide o aplikáciu neprípustnú,

v dôsledku ktorej dochádza k zásahu vlastníckeho práva sťažovateľa.“.

Následne poukazuje na to, že sťažovateľkino vlastnícke právo k spornému

motorovému vozidlu nebolo v konaní spochybnené, a preto „ako jediný oprávnený vlastník

má právo v medziach zákona predmet svojho vlastníctva držať, požívať jeho plody a úžitky

a nakladať s ním...

Javí sa ako nemožné, aby bolo odmietnuté vydanie veci oprávnenému vlastníkovi

s odôvodnením, že žalovaný ako vlastník nepreukázal porušenie povinnosti žalovanou.

Žalovaná však nikdy za konania nepreukázala, že by mala právo predmetnú vec užívať

a vo veci nebol jediný dôvod, pre ktorý by oprávnenému vlastníkovi, t. j. žalobcovi malo byť

bránené v užívaní veci v medziach svojho vlastníckeho práva.

Žalovaná sa navyše po skončení dedičského konania nestala konateľkou spoločnosti

a vstúpila do majetkových práv poručiteľa len v rozsahu postavenia a k tomu

prislúchajúcich práv a povinností spoločníka spoločnosti. Na výkon funkcie konateľa však

nie je právny nárok, rovnako ako nie je právny nárok na práva, ktoré podľa povahy patria

a spájajú sa výlučne s funkciou konateľa, v danom prípade právo užívať motorové vozidlo

na riadny výkon funkcie štatutárneho orgánu.

Vo veci však došlo k popretiu vlastníckeho práva v rozsahu práva vec užívať a týmto

právam sťažovateľa nebola poskytnutá právna ochrana. Súdy sa danou otázkou vôbec

nezaoberali a posúdenie daného vzťahu, na ktorý bolo konštantne poukazované, a ktorý

vyvolával zásah do vlastníckeho práva žalobcu, subsumovali pod ust. § 56a ods. 2

a porušenie vlastníckeho práva bolo prehliadané. Práve naopak,

žalovaná nikdy nepreukázala užívacie právo k hnuteľným veciam a súdy priznali ochranu

neexistujúcemu užívaciemu právu žalovanej, a to napriek tomu, že takýto postup vylučuje

Čl. 20 ods. 1 SR a konštantná judikatúra.“. Na podporu svojej argumentácie

sťažovateľka cituje z judikatúry ústavného súdu (), ako aj najvyššieho súdu

(sp. zn. Obdo V 53/2003).

Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa dáva

sťažovateľka do súvislosti s názorom, že „žalovaná nezískala užívaním hnuteľných vecí

vo vlastníctve žalobcu bezdôvodné obohatenie, ktoré by mala vydať, nakoľko predmetné veci

užívala sama, tieto neprenajímala, teda nemala z nich žiaden zisk a preto sa nemohla

obohatiť. Uvedený názor je absurdný a rozporný s existujúcou judikatúrou vo veci

bezdôvodného obohatenia. Bezdôvodné obohatenie je lége artis koncipované podstatne

širšie ako ho v predmetnej veci vykladá súd prvého stupňa. Bezdôvodné obohatenie je

konštruované ako záväzkový vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor

koho sa niekto obohatil. Je konštruované ako predmet plnenia, ktorý sa má vydať. Má sa

vydať to, o čo sa doterajší majetok obohateného rozmnožil (nové majetkové hodnoty),

prípadne to, o čo sa jeho doterajší majetok nezmenšil, hoci by k tomu inak došlo, keby

obohatený bol býval plnil svoje povinnosti. Bezdôvodné obohatenie je teda zamerané na to,

aby sa vydalo tomu, na úkor koho bolo získané. Ide pritom o vzťah, ktorý má objektívnu

povahu (nevyžaduje sa zavinenie).“. V tejto súvislosti cituje z judikatúry najvyššieho súdu

(napr. , , , stanovisko najvyššieho súdu

) a judikatúry ústavného súdu (, ), pričom uvádza, že

právne posúdenie všeobecných súdov v konaní nemalo v nej oporu a tiež ani v existujúcej

právnej úprave. Sťažovateľ považuje rozhodnutie odvolacieho súdu za rozhodnutie, ktoré je

v extrémnom nesúlade s vykonaným dokazovaním a skutkovými zisteniami, ktoré boli

považované za nesporné. Podľa jeho názoru „stav, ktorý bol vyvolaný súdmi v predmetnej

veci, má závažný dopad na zmenu vnímania doterajšej konštantnej judikatúry Ústavného

súdu SR a Najvyššieho súdu SR a vyvoláva stav, za ktorého sa každý spoločník či akcionár

bude môcť domáhať rovnakých práv aké patria výlučne členom štatutárnych orgánov alebo

dozornej rady, pretože rozdiel v právach bude predstavovať znevýhodnenie spoločníka

a takýto vzťah bude subsumovateľný pod ust. “.

Na základe uvedeného sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje vysloviť porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa , základného

práva vlastniť majetok podľa , 4 a 5 , práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu a postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a „výrokom“ jeho rozsudku z 26. apríla 2012,

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a „výrokom“ jeho

rozsudku zo 7. februára 2013 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a „výrokom“ jeho uznesenia z 30. mája 2014. Nadväzne na to

navrhuje uznesenie najvyššieho súdu, rozsudok krajského súdu a rozsudok okresného súdu

zrušiť, vec vrátiť okresnému súdu na nové rozhodnutie a sťažovateľke uhradiť trovy konania

v sume 340,90 € na účet jej právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

2.1 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

č. k. 229 z 26. apríla 2012

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže (mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

jej prerokovanie (napr. , , , ,

, ).

Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,

ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré

sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde (, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem

iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,

ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku bolo možné podať odvolanie

ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený rozsudok okresného

súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup tohto súdu, ktorý vydaniu rozhodnutia

predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom.

S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

rozsudkom krajského súdu č. k. 263 zo 7. februára

2013

Majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

a nasl. , ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že

v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je

lehota sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská

verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Vzhľadom na výsledky

dovolacieho prieskumu, v rámci ktorého najvyšší súd dovolanie ako neprípustné odmietol,

zostala ústavnému súdu právomoc posúdiť, či právne závery napadnutého rozsudku

krajského súdu a postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, možno z ústavného hľadiska

považovať za udržateľné.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,

vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , II.

ÚS 98/06, ).

Podstatou sťažovateľkiných námietok je jej nesúhlas s výkladom a aplikáciou § 56a

zakazujúceho zneužitie práv spoločníka alebo akékoľvek konanie

znevýhodňujúce niektorého zo spoločníkov zneužívajúcim spôsobom v sťažovateľkinom

prípade a posúdením sťažovateľkiných nárokov z bezdôvodného obohatenia, ako aj

s tvrdením, že krajský súd rozhodol v rozpore s najvyšším súdom ustálenou judikatúrou,

pokiaľ ide o ochranu jej vlastníckych práv.

Krajský súd sa v rozsudku č. k. 263 zo 7. februára 2013 stotožnil

s právnym posúdením nároku sťažovateľky okresným súdom i s odôvodnením uvedeným

v jeho rozsudku, pričom v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku krajský súd

uviedol:

„V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa vychádzal z toho, že hnuteľné veci,

vydania ktorých sa žalobca domáha, sú vo vlastníctve žalobcu avšak mal za to, že žalobca

neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie, že dve motorové vozidlá boli spoločnosťou

dané do užívania a výlučne z titulu ich postavenia konateľov

a mal preukázané, že uvedené vozidlá ako aj ďalšie dve vozidlá využívali uvedené osoby

a ich manželky pre súkromné účely. Žalobca síce v konaní tvrdil, že jeho vôľa bola

prejavená a obmedzená výlučne na užívanie vozidiel pre výkon funkcie konateľa, ako

štatutárneho zástupcu spoločnosti, avšak na toto tvrdenie nepredložil žiaden dôkaz.

Takýmto dôkazom mohol byť napr. záznam o odovzdaní vozidiel do užívania, alebo

zápisnica z valného zhromaždenia, z pracovnej porady, alebo iný dôkaz. Pokiaľ ide

o manželky uvedených osôb, žalobca tvrdil, že im boli dané osobné motorové vozidla

zn. Honda do užívania z titulu ich pracovného pomeru so žalobcom, pričom pracovné

zmluvy s nimi uzavreté boli pre neuvedenie druhu vykonávanej práce neplatné a okrem toho

ani nebolo preukázané, že by vôbec nejakú prácu pre spoločnosť vykonávali, pričom

žalovaná výslovne uviedla, že žiadnu prácu pre spoločnosť nevykonávala a vozidlo užívala

na súkromné účely. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovým zistením súdu prvého

stupňa, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie, že vozidlá boli dané

do užívania z titulu výkonu funkcie konateľa a pracovníka žalobcu, ale z vykonaného

dokazovania je potrebné vyvodiť, že spoločnosť dala súhlas na užívanie motorových vozidiel

či už zn. BMW alebo Honda osobám v postavení spoločníkov a ich manželiek pre výkon

nešpecifikovaných činností.

Odvolací súd sa taktiež stotožňuje s posúdením konania žalobcu ako

znevýhodňujúceho žalovanú podľa tým, že po smrti

manžela, kedy s ňou rozviazal /aj tak neplatný/ pracovný pomer, nedal jej možnosť jedno

z vozidiel odkúpiť, pričom jedno z vozidiel odpredal manželke druhého spoločníka. Žalobca

v konaní tvrdí, že takúto ponuku žalovanej dal, ale ani na výzvu odvolacieho súdu zo dňa

11.10.2011 (č. l. 194) takýto dôkaz nepredložil a neuviedol ani kúpnu cenu, za ktorú bolo

vozidlo odpredané , manželke druhého spoločníka a nepredložil ani znalecký

posudok na túto kúpnu cenu, i keď na pojednávaní dňa 26.4.2012 konateľ žalobcu

vypovedal, že vozidlo bolo predané, za cenu podľa znaleckého posudku. Okrem toho

odvolací súd z evidencie vozidiel zistil, že žalobca už nemá vo svojom vlastníctve druhé

vozidlo BMW, ktoré malo byť pridelené druhému spoločníkovi ,

ale toto je evidované ako vlastníctvo , ako fyzickej osoby

podnikateľa, a to od 9.3.2012. Z uvedeného vyplýva, že žalobca odpredal obe vozidla

(zn. Honda a BMW) spoločníkovi a jeho manželke, pričom

takýto postup nebol uplatnený aj voči žalovanej. Ako vyplýva z podania právneho zástupcu

žalobcu zo dňa 7.9.2013 /č. l. 183/, žalobca vystavil kúpne zmluvy zo dňa 1.6.2011 aj na

predaj vozidiel Honda a BMW, ktoré mala v držbe žalovaná a v ktorých je ako kupujúci

uvedený , avšak pokiaľ ide o vozidlo BMW, toto nebolo

kupujúcemu odovzdané, a preto kupujúci nenadobudol k nemu vlastnícke právo. Takýto

postup žalobcu odvolací súd považuje podľa za

konanie znevýhodňujúce žalovanú a uvádza, že žalobca, ktorého konateľom je jeden zo

spoločníkov, by mal usporiadať vzťahy medzi spoločníkmi tak, aby nedochádzalo k

znevýhodňovaniu niektorého zo spoločníkov.

V rámci zabezpečenia rovnakých práv pre oboch spoločníkov spoločnosti

a zamedzeniu zneužitia postavenia jedného spoločníka na úkor druhého spoločníka (§ 56a

ods. 1, 2 ), odvolací súd má za to, že ak spoločnosť dala do užívania

svojim spoločníkom po dve motorové vozidlá, tak za situácie, že jeden spoločník zomrel,

avšak do jeho práv a povinností vstúpila žalovaná, ako jeho manželka, pričom doposiaľ

nedošlo k zániku jej postavenia ako spoločníčky žalobcu, tak i naďalej má právo na užívanie

minimálne jedného motorového vozidla, a preto žalobcovi nevzniklo právo na jeho vydanie.

Uvedené vozidlo je i naďalej vo vlastníctve žalobcu, keďže doposiaľ nedošlo k jeho predaju

žalovanej, ako ani k nadobudnutiu vlastníckeho práva pre (§ 443

ods. 1 ).

Nárok žalobcu na náhradu škody ako aj na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa

a predpokladá porušenie

povinnosti zo záväzkového vzťahu alebo získanie bezdôvodného obohatenia. Keďže, ako

vyplýva z vyššie uvedeného, žalovaná neporušila žiadnu povinnosť v súvislosti s užívaním

motorového vozidla ani sa jeho užívaním neobohatila na úkor žalobcu, súd prvého stupňa

dôvodne posúdil nárok žalobcu na zaplatenie sumy 43.695,18 eur ako nedôvodný.

Ak žalovanej nevznikla povinnosť zaplatiť uvedenú sumu, tak s jej úhradou nie je v omeškaní

a žalobcovi nevzniklo právo ani na úrok z omeškania.“

Okresný súd pritom k zásadnej sťažovateľovej námietke o spôsobe aplikácie § 56a

ods. 2 uviedol, že toto ustanovenie „zahŕňa nielen zneužitie práva

zo strany spoločníka, ale aj zo strany spoločnosti. Pri používaní majetku jednotlivými

spoločníkmi je nevyhnutné, aby spoločnosť postupovala tak, aby nedošlo

k znevýhodňujúcemu konaniu voči niektorému zo spoločníkov, pretože zákon takéto konanie

zakazuje.

Spoločnosť zakúpila motorové vozidlá a tieto dala do užívania spoločníkom a ich

manželkám. Po smrti spoločníka spoločnosti postupovala voči žalovanej, ako spoločníčke,

ktorá postavenie nadobudla dedením, znevýhodňujúcim spôsobom. Dedič vstupuje smrťou

spoločníka do všetkých jeho majetkoprávnych vzťahov v celej ich šírke, čo v súvislosti

s obchodným podielom znamená, že vstupuje do všetkých práv a povinností voči spoločnosti

v rozsahu, v akom tieto existovali ku dňu smrti poručiteľa. Žalovanej neumožnil vykonávať

svoje práva na valnom zhromaždení, podieľať sa na chode spoločnosti a znemožňuje jej

užívať motorové vozidlá, tieto práva má naďalej spoločník a konateľ spoločnosti. Toto

konanie zjavne znevýhodňuje žalovanú.

Skutočnosť, že hnuteľné veci sú vo vlastníctve spoločnosti síce samo o sebe

neznamená, že spoločníkom vzniká právo užívania predmetných veci, ibaže by k tomuto

stavu oprávňovala spoločníka spoločenská zmluva, zmluva o užívaní veci, alebo zmluva

obdobného typu medzi spoločnosťou a spoločníkom. Z vykonaného dokazovania je zrejmé,

že spoločnosť prejavila vôľu prenechať do užívania spoločníkom hnuteľné vecí autá, resp.

dala súhlas s užívaním hnuteľných vecí, keď ich po zakúpení dala spoločníkom a ich

manželkám na užívame a tiež na súkromné účely a spoločník žalovaná takto držanú vec

užíva oprávnene a teda nemohla spôsobiť spoločnosti žalobcovi škodu a ani nezískala

bezdôvodné obohatenie, pretože, motorové vozidla sú naďalej vo vlastníctve žalobcu.

V prípade, žeby spoločník závažným spôsobom porušoval svoje povinnosti, žalobca

by sa mohol domáhať vylúčenia spoločníka zo spoločnosti. Žalobca mal najprv vyriešiť

účasť žalovanej v spoločnosti, zvolať riadne valné zhromaždenie a pri vyrovnaní, tieto autá

započítať, alebo žiadať vrátiť. Žalobca sa nesnažil vyriešiť vzťahy medzi spoločníkmi a preto

toto konanie súd považuje za znevyhodňujúce žalovanú. Z uvedených dôvodov súd považuje

nárok žalobcu na náhradu škody a bezdôvodné obohatenie za neodôvodnený, a čo sa týka

vydania motorového vozidla považuje žalobu za predčasne podanú a na základe uvedeného

žalobu v celom rozsahu zamietol.“

V zhode so svojou judikatúrou ústavný súd pripomína, že jeho ingerencia do výkonu

právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jej nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle

judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu

iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že

by zásadne poprel ich účel a význam.

Pri hodnotení ústavnej akceptovateľnosti rozsudku krajského súdu ústavný súd

v prvom rade upriamuje pozornosť na jeho záver o neunesení dôkazného bremena

sťažovateľkou, ktorej tvrdenia o obmedzení užívacieho práva k označenému motorovému

vozidlu len v prospech konateľov nemali byť v konaní preukázané. V dôsledku toho sa záver

krajského súdu o tom, že sporné motorové vozidlo užíval spoločník sťažovateľa, ktorý bol

právnym predchodcom žalovanej, nejaví ako extrémne nesúladný s ustálenými skutkovými

zisteniami (inými slovami, arbitrárny), a tak zasahujúci do obsahu základného práva na

súdnu ochranu podľa . Preto aj napriek nesúhlasu sťažovateľky možno

akceptovať právny záver o oprávnenom užívaní motorového vozidla patriaceho sťažovateľke

jedným z jej spoločníkov. Ústavne akceptovateľne krajský súd odôvodnil aj poskytnutie

právnej ochrany žalovanej aplikáciou , keďže priebeh konania

pred všeobecnými sudmi a v ňom zistené skutočnosti priamo svedčia o sporoch medzi

vlastníkmi (t. j. spoločníkmi) sťažovateľky. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nie

je ďalšou (štvrtou) opravnou inštanciou všeobecného súdnictva, ale nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neudržateľné.

Posudzujúc obsah rozsudku krajského súdu v spojitosti s rozsudkom okresného súdu

(odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu totiž aj v zmysle

ustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno posudzovať izolovane – napr. ,

a iné) dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd pri svojom rozhodovaní

rešpektoval ústavné hľadiská vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu, keď sa

zaoberal všetkými relevantnými námietkami sťažovateľky a poskytol na ne ústavne

akceptovateľné odpovede. Predložené sťažnostné námietky v skutočnosti len odzrkadľujú

nespokojnosť sťažovateľky s výsledkom napadnutého konania, čo však samo osebe nemôže

viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označeného základného práva na súdnu ochranu

podľa .

V danom prípade teda v postupe krajského súdu a jeho rozsudku ústavný súd

nevzhliadol také relevantné skutočnosti, ktoré by popierali účel a zmysel právnej úpravy

a aplikovateľných právnych inštitútov upravených , prípadne

, pričom skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom

uvedeným v napadnutom rozsudku nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Odôvodnenie

rozsudku krajského súdu spĺňa podľa názoru ústavného súdu požiadavky kladené na obsah

súdnych rozhodnutí a z ústavnoprávneho hľadiska ho hodnotí ako ústavne udržateľné.

S prihliadnutím na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť, ktorou bolo namietané porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa rozsudkom krajského súdu,

za zjavne neopodstatnenú.

2.3 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa

, 4 a 5 , práva na ochranu majetku podľa dodatkového

protokolu a namietanému porušeniu rozsudkom krajského súdu

č. k. 263 zo 7. februára 2013

Podľa sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy,

ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide

o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu

verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Sťažovateľka namieta porušenie práv zaručujúcich vlastníctvo a užívanie majetku

z dôvodu, že všeobecné súdy jej nepriznali právo na vydanie veci, vo vzťahu ku ktorej

nebolo jej vlastnícke právo spochybnené.

Vychádzajúc z dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku krajského súdu ústavný

súd poukazuje na to, že konajúce súdy pri svojom rozhodovaní o sťažovateľkou uplatnenom

nároku dospeli k záveru o predčasnosti podanej žaloby, prihliadajúc pritom

na neusporiadanie právnych vzťahov medzi spoločníkmi disponujúcimi obchodnými

podielmi u sťažovateľky, ako aj na vzájomné spory medzi nimi odôvodňujúce priznanie

právnej ochrany spoločníkovi obchodnej spoločnosti pred konaním druhého spoločníka

alebo samotnej spoločnosti, pokiaľ toto malo znevýhodňujúci alebo zneužívajúci charakter.

S ohľadom na dôvody uvedené v bode 2.2 tejto časti odôvodnenia uznesenia ústavný súd

konštatuje udržateľnosť aplikácie v danom prípade, a tým aj

oprávnenosť dočasného obmedzenia užívacích práv sťažovateľky v prospech jej

spoluvlastníka, ktorého neoprávnenosť držby a užívania motorového vozidla nebola dôkazne

preukázaná. Prihliadajúc na uvedené ústavný súd nepovažoval krajským súdom zvolenú

aplikáciu relevantných hmotnoprávnych predpisov za ústavne neakceptovateľnú a intenzitou

jej následkov za rozpornú s obsahom základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20

, resp. dodatkového protokolu.

V súvislosti s porušením označených práv navyše ústavný súd pripomína svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , , ), ktorej súčasťou

je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria uvedené základné práva, ak

toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy zaručené v až , resp. dohovoru. Takéto porušenie

ústavných princípov však ústavný súd nevzhliadol, pričom zvolenú aplikáciu a interpretáciu

relevantných právnych noriem na zistený stav veci vyhodnotil ako ústavne udržateľnú,

neodôvodňujúcu zásah ústavného súdu do výsledkov napadnutého konania.

Napokon, pokiaľ sa sťažovateľka v posudzovanom prípade domáhala vyslovenia

porušenia , ústavný súd v zhode so svojou doterajšou judikatúrou

zdôrazňuje, že uvedený článok neobsahuje garanciu konkrétneho základného práva

a slobody, ale je akýmsi základným či všeobecným ustanovením limitujúcim zásahy štátu

vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. V prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

však ústavný súd rozhoduje vždy len o porušení konkrétneho základného práva alebo

slobody zakotveného v druhej hlave , prípadne práva zaručeného medzinárodnými

zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom porušenie iného článku

možno podaním individuálnej sťažnosti podľa namietať len

v spojení s namietaným porušením už konkrétne označeného základného práva alebo

slobody (obdobne napr. , , ). Keďže namietané

porušenie označeného základného práva sťažovateľky (, 4 a 5 ) zistené

nebolo, nie je možné vysloviť ani záver o porušení , ako sa toho v petite

sťažnosti sťažovateľka domáha.

Keďže ústavný súd dospel k záveru o absencii príčinnej súvislosti medzi

sťažovateľkou označeným základným právom vlastniť majetok zaručeným čl. 20 ods. 1, 4

a 5 a právom na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu, ako aj

ďalšieho ňou označeného ustanovenia a namietaným rozsudkom krajského súdu,

bolo potrebné podľa jej sťažnosť odmietnuť aj v tejto

časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.4 K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. mája 2014

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľka neuvádza žiadne

osobitné dôvody o ústavnej neakceptovateľnosti uznesenia najvyššieho súdu, okrem tých,

ktorými namietal právne posúdenie veci krajským súdom a okresným súdom. Na tomto

mieste je však nevyhnutné pripomenúť, že najvyšší súd sa v dovolacom konaní obmedzil len

na preskúmanie prípustnosti dovolania, nie však na prieskum správnosti sťažovateľkinom

napádaného právneho posúdenia jej prípadu. Keďže krajský súd rozsudok okresného súdu

potvrdil bez toho, aby svojím výrokom možnosť dovolania pripustil, najvyšší súd nemal

v zmysle (ďalej aj ,,OSP“) právomoc preskúmavať

dôvodnosť dovolania z hľadiska naplnenia dovolacích dôvodov svedčiacich o existencii inej

vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b)

] alebo jej nesprávneho právneho posúdenia [ ], pretože

dovolanie bolo prípustné len z dovolacích dôvodov vymenovaných v . Existencia

týchto dovolacích dôvodov však najvyšším súdom zistená nebola.

Ústavný súd pripomína, že samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie

dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania je vecou zákonnosti

a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami , ktoré v zmysle

majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu

ochranu, nemôže v konečnom dôsledku viesť k záveru o porušení označených práv

sťažovateľky.

Vyhodnotiac napadnuté uznesenie najvyššieho súdu dospel ústavný súd k záveru, že

najvyšší súd sa štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou

prípustnosti dovolania proti rozsudku krajského súdu, v dostatočnej miere sa zaoberal

jednotlivými námietkami sťažovateľky, pričom odôvodnenie napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu dáva na jej argumentáciu uvedenú v dovolaní dostatočnú odpoveď, ktorej

podstatou však podľa názoru ústavného súdu bol rovnako ako v prípade sťažnosti podľa

nesúhlas s celkovým právnym posúdením veci vyznievajúcim v neprospech

sťažovateľky.

Vzhľadom na to, že uznesenie najvyššieho súdu je len procesným rozhodnutím

konštatujúcim neprípustnosť dovolacieho prieskumu v sťažovateľkinej veci, a nie

rozhodnutím o v prípade relevantných meritórnych otázkach (ktorých prijaté riešenie

sťažovateľka vo svojej argumentácii namieta), ústavný súd vyhodnotil sťažnosť z hľadiska

namietaného porušenia a , 4 a 5 ,

a čl. 1 dodatkového protokolu označeným uznesením najvyššieho súdu za zjavne

neopodstatnenú a na základe toho ju aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol.

Keďže bola sťažnosť ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júla 2015