Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 357/2015
PDF · 533.13 KB
No categories available
III. ÚS 357/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015
prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti RUMIT SLOVAKIA, spol. s r. o.,
Nad Medzou 6, Spišská Nová Ves, zastúpenej advokátom JUDr. Ivanom Jánošíkom,
Klincová 35, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 12
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 Cb 51/2009 a jeho rozsudkom z 26. apríla 2012, postupom
Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 122/2012 a jeho
rozsudkom zo 7. februára 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 26/2013 a jeho uznesením z 30. mája 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti RUMIT SLOVAKIA, spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra
2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti RUMIT SLOVAKIA, spol. s r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) a čl. 12 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Spišská Nová
Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 51/2009 a jeho
rozsudkom z 26. apríla 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 122/2012
a jeho rozsudkom zo 7. februára 2013 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Obdo 26/2013 a jeho uznesením z 30. mája 2014 (ďalej aj „uznesenie
najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa pred okresným súdom konečným návrhom
domáhala od (ďalej len „žalovaná“) vydania motorového
vozidla BMW X3 a zaplatenia sumy 43 695,18 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody
a bezdôvodného obohatenia. Rozsudkom okresného súdu bola žaloba sťažovateľky
zamietnutá a sťažovateľka zaviazaná nahradiť žalovanej trovy konania v sume 4 048,07 € na
účet jej právneho zástupcu. V odvolacom konaní krajský súd rozsudok okresného súdu
potvrdil a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Sťažovateľkou podané
dovolanie proti rozsudku krajského súdu najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Obdo 26/2013
z 30. mája 2014 z dôvodu jeho neprípustnosti odmietol.
Sťažovateľka „sa domnieva, že postup a rozhodnutie súdu prvého stupňa,
odvolacieho súdu ako aj dovolacieho súdu bol v danom prípade nezákonný, a navyše pokiaľ
sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich
v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú“. Následne odôvodňuje
záver o porušení základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy
v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu. V tejto súvislosti namieta, že súdy v napadnutom konaní
„nerozlišovali medzi právami spoločníka a právami konateľa. Ide o stav, ktorý bol
spôsobený skutočnosťou, že obaja konatelia navrhovateľa mali súčasne postavenie
spoločníkov. Uvedená skutočnosť však nemá význam k tomu, aby súd považoval práva
konateľov za rovnaké s právami spoločníkov, a už vôbec nie k tomu, aby vyslovil názor, že
pokiaľ spoločník nemá právo, ktoré patrí konateľovi, dochádza k diskriminačnému
správaniu, ktoré sa zakazuje.
Sťažovateľ je toho názoru, že pokiaľ súd rozdielnosť postavenia štatutárneho orgánu
spoločnosti a spoločníka spoločnosti, ktoré vyplýva z právnej úpravy vymedzenej
Obchodným zákonníkom považuje za diskriminačné konanie a na takýto vzťah aplikuje
úpravu vymedzenú ust. § 56a ods. 2 Obchodného zákonníka, ide o aplikáciu neprípustnú,
v dôsledku ktorej dochádza k zásahu vlastníckeho práva sťažovateľa.“.
Následne poukazuje na to, že sťažovateľkino vlastnícke právo k spornému
motorovému vozidlu nebolo v konaní spochybnené, a preto „ako jediný oprávnený vlastník
má právo v medziach zákona predmet svojho vlastníctva držať, požívať jeho plody a úžitky
a nakladať s ním...
Javí sa ako nemožné, aby bolo odmietnuté vydanie veci oprávnenému vlastníkovi
s odôvodnením, že žalovaný ako vlastník nepreukázal porušenie povinnosti žalovanou.
Žalovaná však nikdy za konania nepreukázala, že by mala právo predmetnú vec užívať
a vo veci nebol jediný dôvod, pre ktorý by oprávnenému vlastníkovi, t. j. žalobcovi malo byť
bránené v užívaní veci v medziach svojho vlastníckeho práva.
Žalovaná sa navyše po skončení dedičského konania nestala konateľkou spoločnosti
a vstúpila do majetkových práv poručiteľa len v rozsahu postavenia a k tomu
prislúchajúcich práv a povinností spoločníka spoločnosti. Na výkon funkcie konateľa však
nie je právny nárok, rovnako ako nie je právny nárok na práva, ktoré podľa povahy patria
a spájajú sa výlučne s funkciou konateľa, v danom prípade právo užívať motorové vozidlo
na riadny výkon funkcie štatutárneho orgánu.
Vo veci však došlo k popretiu vlastníckeho práva v rozsahu práva vec užívať a týmto
právam sťažovateľa nebola poskytnutá právna ochrana. Súdy sa danou otázkou vôbec
nezaoberali a posúdenie daného vzťahu, na ktorý bolo konštantne poukazované, a ktorý
vyvolával zásah do vlastníckeho práva žalobcu, subsumovali pod ust. § 56a ods. 2
Obchodného zákonníka a porušenie vlastníckeho práva bolo prehliadané. Práve naopak,
žalovaná nikdy nepreukázala užívacie právo k hnuteľným veciam a súdy priznali ochranu
neexistujúcemu užívaciemu právu žalovanej, a to napriek tomu, že takýto postup vylučuje
Čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a konštantná judikatúra.“. Na podporu svojej argumentácie
sťažovateľka cituje z judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 29/2010), ako aj najvyššieho súdu
(sp. zn. Obdo V 53/2003).
Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy dáva
sťažovateľka do súvislosti s názorom, že „žalovaná nezískala užívaním hnuteľných vecí
vo vlastníctve žalobcu bezdôvodné obohatenie, ktoré by mala vydať, nakoľko predmetné veci
užívala sama, tieto neprenajímala, teda nemala z nich žiaden zisk a preto sa nemohla
obohatiť. Uvedený názor je absurdný a rozporný s existujúcou judikatúrou vo veci
bezdôvodného obohatenia. Bezdôvodné obohatenie je lége artis koncipované podstatne
širšie ako ho v predmetnej veci vykladá súd prvého stupňa. Bezdôvodné obohatenie je
konštruované ako záväzkový vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor
koho sa niekto obohatil. Je konštruované ako predmet plnenia, ktorý sa má vydať. Má sa
vydať to, o čo sa doterajší majetok obohateného rozmnožil (nové majetkové hodnoty),
prípadne to, o čo sa jeho doterajší majetok nezmenšil, hoci by k tomu inak došlo, keby
obohatený bol býval plnil svoje povinnosti. Bezdôvodné obohatenie je teda zamerané na to,
aby sa vydalo tomu, na úkor koho bolo získané. Ide pritom o vzťah, ktorý má objektívnu
povahu (nevyžaduje sa zavinenie).“. V tejto súvislosti cituje z judikatúry najvyššieho súdu
(napr. 5 Cdo 126/97, 3 Cdo 252/2007, 1 M Obdo 3/2007, stanovisko najvyššieho súdu
Cpj 48/85) a judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 243/07, I. ÚS 198/07), pričom uvádza, že
právne posúdenie všeobecných súdov v konaní nemalo v nej oporu a tiež ani v existujúcej
právnej úprave. Sťažovateľ považuje rozhodnutie odvolacieho súdu za rozhodnutie, ktoré je
v extrémnom nesúlade s vykonaným dokazovaním a skutkovými zisteniami, ktoré boli
považované za nesporné. Podľa jeho názoru „stav, ktorý bol vyvolaný súdmi v predmetnej
veci, má závažný dopad na zmenu vnímania doterajšej konštantnej judikatúry Ústavného
súdu SR a Najvyššieho súdu SR a vyvoláva stav, za ktorého sa každý spoločník či akcionár
bude môcť domáhať rovnakých práv aké patria výlučne členom štatutárnych orgánov alebo
dozornej rady, pretože rozdiel v právach bude predstavovať znevýhodnenie spoločníka
a takýto vzťah bude subsumovateľný pod ust. § 56a ods. 2 Obchodného zákonníka“.
Na základe uvedeného sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje vysloviť porušenie
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy, práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 12 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 Cb 51/2009 a „výrokom“ jeho rozsudku z 26. apríla 2012,
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 122/2012 a „výrokom“ jeho
rozsudku zo 7. februára 2013 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Obdo 26/2013 a „výrokom“ jeho uznesenia z 30. mája 2014. Nadväzne na to
navrhuje uznesenie najvyššieho súdu, rozsudok krajského súdu a rozsudok okresného súdu
zrušiť, vec vrátiť okresnému súdu na nové rozhodnutie a sťažovateľke uhradiť trovy konania
v sume 340,90 € na účet jej právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
2.1 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu
č. k. 10 Cb 51/2009 229 z 26. apríla 2012
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže (mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným
štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na
jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,
ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré
sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem
iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,
ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku bolo možné podať odvolanie
ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený rozsudok okresného
súdu, ako aj sťažovateľkou namietaný postup tohto súdu, ktorý vydaniu rozhodnutia
predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu realizovaného krajským súdom.
S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
2.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob 122/2012 263 zo 7. februára
2013
Majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46
a nasl. Ústavy, ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že
v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je
lehota sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská
verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Vzhľadom na výsledky
dovolacieho prieskumu, v rámci ktorého najvyšší súd dovolanie ako neprípustné odmietol,
zostala ústavnému súdu právomoc posúdiť, či právne závery napadnutého rozsudku
krajského súdu a postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, možno z ústavného hľadiska
považovať za udržateľné.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,
vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II.
ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podstatou sťažovateľkiných námietok je jej nesúhlas s výkladom a aplikáciou § 56a
Obchodného zákonníka zakazujúceho zneužitie práv spoločníka alebo akékoľvek konanie
znevýhodňujúce niektorého zo spoločníkov zneužívajúcim spôsobom v sťažovateľkinom
prípade a posúdením sťažovateľkiných nárokov z bezdôvodného obohatenia, ako aj
s tvrdením, že krajský súd rozhodol v rozpore s najvyšším súdom ustálenou judikatúrou,
pokiaľ ide o ochranu jej vlastníckych práv.
Krajský súd sa v rozsudku č. k. 3 Cob 122/2012 263 zo 7. februára 2013 stotožnil
s právnym posúdením nároku sťažovateľky okresným súdom i s odôvodnením uvedeným
v jeho rozsudku, pričom v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku krajský súd
uviedol:
„V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa vychádzal z toho, že hnuteľné veci,
vydania ktorých sa žalobca domáha, sú vo vlastníctve žalobcu avšak mal za to, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie, že dve motorové vozidlá boli spoločnosťou
dané do užívania a výlučne z titulu ich postavenia konateľov
a mal preukázané, že uvedené vozidlá ako aj ďalšie dve vozidlá využívali uvedené osoby
a ich manželky pre súkromné účely. Žalobca síce v konaní tvrdil, že jeho vôľa bola
prejavená a obmedzená výlučne na užívanie vozidiel pre výkon funkcie konateľa, ako
štatutárneho zástupcu spoločnosti, avšak na toto tvrdenie nepredložil žiaden dôkaz.
Takýmto dôkazom mohol byť napr. záznam o odovzdaní vozidiel do užívania, alebo
zápisnica z valného zhromaždenia, z pracovnej porady, alebo iný dôkaz. Pokiaľ ide
o manželky uvedených osôb, žalobca tvrdil, že im boli dané osobné motorové vozidla
zn. Honda do užívania z titulu ich pracovného pomeru so žalobcom, pričom pracovné
zmluvy s nimi uzavreté boli pre neuvedenie druhu vykonávanej práce neplatné a okrem toho
ani nebolo preukázané, že by vôbec nejakú prácu pre spoločnosť vykonávali, pričom
žalovaná výslovne uviedla, že žiadnu prácu pre spoločnosť nevykonávala a vozidlo užívala
na súkromné účely. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovým zistením súdu prvého
stupňa, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie, že vozidlá boli dané
do užívania z titulu výkonu funkcie konateľa a pracovníka žalobcu, ale z vykonaného
dokazovania je potrebné vyvodiť, že spoločnosť dala súhlas na užívanie motorových vozidiel
či už zn. BMW alebo Honda osobám v postavení spoločníkov a ich manželiek pre výkon
nešpecifikovaných činností.
Odvolací súd sa taktiež stotožňuje s posúdením konania žalobcu ako
znevýhodňujúceho žalovanú podľa § 56a ods. 2 Obchodného zákonníka tým, že po smrti
manžela, kedy s ňou rozviazal /aj tak neplatný/ pracovný pomer, nedal jej možnosť jedno
z vozidiel odkúpiť, pričom jedno z vozidiel odpredal manželke druhého spoločníka. Žalobca
v konaní tvrdí, že takúto ponuku žalovanej dal, ale ani na výzvu odvolacieho súdu zo dňa
11.10.2011 (č. l. 194) takýto dôkaz nepredložil a neuviedol ani kúpnu cenu, za ktorú bolo
vozidlo odpredané , manželke druhého spoločníka a nepredložil ani znalecký
posudok na túto kúpnu cenu, i keď na pojednávaní dňa 26.4.2012 konateľ žalobcu
vypovedal, že vozidlo bolo predané, za cenu podľa znaleckého posudku. Okrem toho
odvolací súd z evidencie vozidiel zistil, že žalobca už nemá vo svojom vlastníctve druhé
vozidlo BMW, ktoré malo byť pridelené druhému spoločníkovi ,
ale toto je evidované ako vlastníctvo , ako fyzickej osoby
podnikateľa, a to od 9.3.2012. Z uvedeného vyplýva, že žalobca odpredal obe vozidla
(zn. Honda a BMW) spoločníkovi a jeho manželke, pričom
takýto postup nebol uplatnený aj voči žalovanej. Ako vyplýva z podania právneho zástupcu
žalobcu zo dňa 7.9.2013 /č. l. 183/, žalobca vystavil kúpne zmluvy zo dňa 1.6.2011 aj na
predaj vozidiel Honda a BMW, ktoré mala v držbe žalovaná a v ktorých je ako kupujúci
uvedený , avšak pokiaľ ide o vozidlo BMW, toto nebolo
kupujúcemu odovzdané, a preto kupujúci nenadobudol k nemu vlastnícke právo. Takýto
postup žalobcu odvolací súd považuje podľa § 56a ods. 2 Obchodného zákonníka za
konanie znevýhodňujúce žalovanú a uvádza, že žalobca, ktorého konateľom je jeden zo
spoločníkov, by mal usporiadať vzťahy medzi spoločníkmi tak, aby nedochádzalo k
znevýhodňovaniu niektorého zo spoločníkov.
V rámci zabezpečenia rovnakých práv pre oboch spoločníkov spoločnosti
a zamedzeniu zneužitia postavenia jedného spoločníka na úkor druhého spoločníka (§ 56a
ods. 1, 2 Obchodného zákonníka), odvolací súd má za to, že ak spoločnosť dala do užívania
svojim spoločníkom po dve motorové vozidlá, tak za situácie, že jeden spoločník zomrel,
avšak do jeho práv a povinností vstúpila žalovaná, ako jeho manželka, pričom doposiaľ
nedošlo k zániku jej postavenia ako spoločníčky žalobcu, tak i naďalej má právo na užívanie
minimálne jedného motorového vozidla, a preto žalobcovi nevzniklo právo na jeho vydanie.
Uvedené vozidlo je i naďalej vo vlastníctve žalobcu, keďže doposiaľ nedošlo k jeho predaju
žalovanej, ako ani k nadobudnutiu vlastníckeho práva pre (§ 443
ods. 1 Obchodného zákonníka).
Nárok žalobcu na náhradu škody ako aj na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa
§ 373 Obchodného zákonníka a § 451 Občianskeho zákonníka predpokladá porušenie
povinnosti zo záväzkového vzťahu alebo získanie bezdôvodného obohatenia. Keďže, ako
vyplýva z vyššie uvedeného, žalovaná neporušila žiadnu povinnosť v súvislosti s užívaním
motorového vozidla ani sa jeho užívaním neobohatila na úkor žalobcu, súd prvého stupňa
dôvodne posúdil nárok žalobcu na zaplatenie sumy 43.695,18 eur ako nedôvodný.
Ak žalovanej nevznikla povinnosť zaplatiť uvedenú sumu, tak s jej úhradou nie je v omeškaní
a žalobcovi nevzniklo právo ani na úrok z omeškania.“
Okresný súd pritom k zásadnej sťažovateľovej námietke o spôsobe aplikácie § 56a
ods. 2 Obchodného zákonníka uviedol, že toto ustanovenie „zahŕňa nielen zneužitie práva
zo strany spoločníka, ale aj zo strany spoločnosti. Pri používaní majetku jednotlivými
spoločníkmi je nevyhnutné, aby spoločnosť postupovala tak, aby nedošlo
k znevýhodňujúcemu konaniu voči niektorému zo spoločníkov, pretože zákon takéto konanie
zakazuje.
Spoločnosť zakúpila motorové vozidlá a tieto dala do užívania spoločníkom a ich
manželkám. Po smrti spoločníka spoločnosti postupovala voči žalovanej, ako spoločníčke,
ktorá postavenie nadobudla dedením, znevýhodňujúcim spôsobom. Dedič vstupuje smrťou
spoločníka do všetkých jeho majetkoprávnych vzťahov v celej ich šírke, čo v súvislosti
s obchodným podielom znamená, že vstupuje do všetkých práv a povinností voči spoločnosti
v rozsahu, v akom tieto existovali ku dňu smrti poručiteľa. Žalovanej neumožnil vykonávať
svoje práva na valnom zhromaždení, podieľať sa na chode spoločnosti a znemožňuje jej
užívať motorové vozidlá, tieto práva má naďalej spoločník a konateľ spoločnosti. Toto
konanie zjavne znevýhodňuje žalovanú.
Skutočnosť, že hnuteľné veci sú vo vlastníctve spoločnosti síce samo o sebe
neznamená, že spoločníkom vzniká právo užívania predmetných veci, ibaže by k tomuto
stavu oprávňovala spoločníka spoločenská zmluva, zmluva o užívaní veci, alebo zmluva
obdobného typu medzi spoločnosťou a spoločníkom. Z vykonaného dokazovania je zrejmé,
že spoločnosť prejavila vôľu prenechať do užívania spoločníkom hnuteľné vecí autá, resp.
dala súhlas s užívaním hnuteľných vecí, keď ich po zakúpení dala spoločníkom a ich
manželkám na užívame a tiež na súkromné účely a spoločník žalovaná takto držanú vec
užíva oprávnene a teda nemohla spôsobiť spoločnosti žalobcovi škodu a ani nezískala
bezdôvodné obohatenie, pretože, motorové vozidla sú naďalej vo vlastníctve žalobcu.
V prípade, žeby spoločník závažným spôsobom porušoval svoje povinnosti, žalobca
by sa mohol domáhať vylúčenia spoločníka zo spoločnosti. Žalobca mal najprv vyriešiť
účasť žalovanej v spoločnosti, zvolať riadne valné zhromaždenie a pri vyrovnaní, tieto autá
započítať, alebo žiadať vrátiť. Žalobca sa nesnažil vyriešiť vzťahy medzi spoločníkmi a preto
toto konanie súd považuje za znevyhodňujúce žalovanú. Z uvedených dôvodov súd považuje
nárok žalobcu na náhradu škody a bezdôvodné obohatenie za neodôvodnený, a čo sa týka
vydania motorového vozidla považuje žalobu za predčasne podanú a na základe uvedeného
žalobu v celom rozsahu zamietol.“
V zhode so svojou judikatúrou ústavný súd pripomína, že jeho ingerencia do výkonu
právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jej nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle
judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu
iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že
by zásadne poprel ich účel a význam.
Pri hodnotení ústavnej akceptovateľnosti rozsudku krajského súdu ústavný súd
v prvom rade upriamuje pozornosť na jeho záver o neunesení dôkazného bremena
sťažovateľkou, ktorej tvrdenia o obmedzení užívacieho práva k označenému motorovému
vozidlu len v prospech konateľov nemali byť v konaní preukázané. V dôsledku toho sa záver
krajského súdu o tom, že sporné motorové vozidlo užíval spoločník sťažovateľa, ktorý bol
právnym predchodcom žalovanej, nejaví ako extrémne nesúladný s ustálenými skutkovými
zisteniami (inými slovami, arbitrárny), a tak zasahujúci do obsahu základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Preto aj napriek nesúhlasu sťažovateľky možno
akceptovať právny záver o oprávnenom užívaní motorového vozidla patriaceho sťažovateľke
jedným z jej spoločníkov. Ústavne akceptovateľne krajský súd odôvodnil aj poskytnutie
právnej ochrany žalovanej aplikáciou § 56a Obchodného zákonníka, keďže priebeh konania
pred všeobecnými sudmi a v ňom zistené skutočnosti priamo svedčia o sporoch medzi
vlastníkmi (t. j. spoločníkmi) sťažovateľky. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nie
je ďalšou (štvrtou) opravnou inštanciou všeobecného súdnictva, ale nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neudržateľné.
Posudzujúc obsah rozsudku krajského súdu v spojitosti s rozsudkom okresného súdu
(odôvodnenie rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu totiž aj v zmysle
ustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno posudzovať izolovane – napr. III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08 a iné) dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd pri svojom rozhodovaní
rešpektoval ústavné hľadiská vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu, keď sa
zaoberal všetkými relevantnými námietkami sťažovateľky a poskytol na ne ústavne
akceptovateľné odpovede. Predložené sťažnostné námietky v skutočnosti len odzrkadľujú
nespokojnosť sťažovateľky s výsledkom napadnutého konania, čo však samo osebe nemôže
viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označeného základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
V danom prípade teda v postupe krajského súdu a jeho rozsudku ústavný súd
nevzhliadol také relevantné skutočnosti, ktoré by popierali účel a zmysel právnej úpravy
a aplikovateľných právnych inštitútov upravených Obchodným zákonníkom, prípadne
Občianskym zákonníkom, pričom skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom
uvedeným v napadnutom rozsudku nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Odôvodnenie
rozsudku krajského súdu spĺňa podľa názoru ústavného súdu požiadavky kladené na obsah
súdnych rozhodnutí a z ústavnoprávneho hľadiska ho hodnotí ako ústavne udržateľné.
S prihliadnutím na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť, ktorou bolo namietané porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu,
za zjavne neopodstatnenú.
2.3 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu a namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu
č. k. 3 Cob 122/2012 263 zo 7. februára 2013
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy,
ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide
o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu
verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Sťažovateľka namieta porušenie práv zaručujúcich vlastníctvo a užívanie majetku
z dôvodu, že všeobecné súdy jej nepriznali právo na vydanie veci, vo vzťahu ku ktorej
nebolo jej vlastnícke právo spochybnené.
Vychádzajúc z dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku krajského súdu ústavný
súd poukazuje na to, že konajúce súdy pri svojom rozhodovaní o sťažovateľkou uplatnenom
nároku dospeli k záveru o predčasnosti podanej žaloby, prihliadajúc pritom
na neusporiadanie právnych vzťahov medzi spoločníkmi disponujúcimi obchodnými
podielmi u sťažovateľky, ako aj na vzájomné spory medzi nimi odôvodňujúce priznanie
právnej ochrany spoločníkovi obchodnej spoločnosti pred konaním druhého spoločníka
alebo samotnej spoločnosti, pokiaľ toto malo znevýhodňujúci alebo zneužívajúci charakter.
S ohľadom na dôvody uvedené v bode 2.2 tejto časti odôvodnenia uznesenia ústavný súd
konštatuje udržateľnosť aplikácie § 56a Obchodného zákonníka v danom prípade, a tým aj
oprávnenosť dočasného obmedzenia užívacích práv sťažovateľky v prospech jej
spoluvlastníka, ktorého neoprávnenosť držby a užívania motorového vozidla nebola dôkazne
preukázaná. Prihliadajúc na uvedené ústavný súd nepovažoval krajským súdom zvolenú
aplikáciu relevantných hmotnoprávnych predpisov za ústavne neakceptovateľnú a intenzitou
jej následkov za rozpornú s obsahom základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20
ústavy, resp. čl. 1 dodatkového protokolu.
V súvislosti s porušením označených práv navyše ústavný súd pripomína svoju
stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou
je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria uvedené základné práva, ak
toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy zaručené v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takéto porušenie
ústavných princípov však ústavný súd nevzhliadol, pričom zvolenú aplikáciu a interpretáciu
relevantných právnych noriem na zistený stav veci vyhodnotil ako ústavne udržateľnú,
neodôvodňujúcu zásah ústavného súdu do výsledkov napadnutého konania.
Napokon, pokiaľ sa sťažovateľka v posudzovanom prípade domáhala vyslovenia
porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy, ústavný súd v zhode so svojou doterajšou judikatúrou
zdôrazňuje, že uvedený článok neobsahuje garanciu konkrétneho základného práva
a slobody, ale je akýmsi základným či všeobecným ustanovením limitujúcim zásahy štátu
vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. V prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy však ústavný súd rozhoduje vždy len o porušení konkrétneho základného práva alebo
slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva zaručeného medzinárodnými
zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom porušenie iného článku
ústavy možno podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať len
v spojení s namietaným porušením už konkrétne označeného základného práva alebo
slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže namietané
porušenie označeného základného práva sťažovateľky (čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy) zistené
nebolo, nie je možné vysloviť ani záver o porušení čl. 12 ods. 1 ústavy, ako sa toho v petite
sťažnosti sťažovateľka domáha.
Keďže ústavný súd dospel k záveru o absencii príčinnej súvislosti medzi
sťažovateľkou označeným základným právom vlastniť majetok zaručeným čl. 20 ods. 1, 4
a 5 ústavy a právom na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, ako aj
ďalšieho ňou označeného ustanovenia ústavy a namietaným rozsudkom krajského súdu,
bolo potrebné podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde jej sťažnosť odmietnuť aj v tejto
časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
2.4 K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Obdo 26/2013 z 30. mája 2014
Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľka neuvádza žiadne
osobitné dôvody o ústavnej neakceptovateľnosti uznesenia najvyššieho súdu, okrem tých,
ktorými namietal právne posúdenie veci krajským súdom a okresným súdom. Na tomto
mieste je však nevyhnutné pripomenúť, že najvyšší súd sa v dovolacom konaní obmedzil len
na preskúmanie prípustnosti dovolania, nie však na prieskum správnosti sťažovateľkinom
napádaného právneho posúdenia jej prípadu. Keďže krajský súd rozsudok okresného súdu
potvrdil bez toho, aby svojím výrokom možnosť dovolania pripustil, najvyšší súd nemal
v zmysle § 238 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“) právomoc preskúmavať
dôvodnosť dovolania z hľadiska naplnenia dovolacích dôvodov svedčiacich o existencii inej
vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b)
OSP] alebo jej nesprávneho právneho posúdenia [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP], pretože
dovolanie bolo prípustné len z dovolacích dôvodov vymenovaných v § 237 OSP. Existencia
týchto dovolacích dôvodov však najvyšším súdom zistená nebola.
Ústavný súd pripomína, že samotná otázka posúdenia podmienok pre uskutočnenie
dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti dovolania je vecou zákonnosti
a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré v zmysle
čl. 46 ods. 4 ústavy majú ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu
ochranu, nemôže v konečnom dôsledku viesť k záveru o porušení označených práv
sťažovateľky.
Vyhodnotiac napadnuté uznesenie najvyššieho súdu dospel ústavný súd k záveru, že
najvyšší súd sa štandardným a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s otázkou
prípustnosti dovolania proti rozsudku krajského súdu, v dostatočnej miere sa zaoberal
jednotlivými námietkami sťažovateľky, pričom odôvodnenie napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu dáva na jej argumentáciu uvedenú v dovolaní dostatočnú odpoveď, ktorej
podstatou však podľa názoru ústavného súdu bol rovnako ako v prípade sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy nesúhlas s celkovým právnym posúdením veci vyznievajúcim v neprospech
sťažovateľky.
Vzhľadom na to, že uznesenie najvyššieho súdu je len procesným rozhodnutím
konštatujúcim neprípustnosť dovolacieho prieskumu v sťažovateľkinej veci, a nie
rozhodnutím o v prípade relevantných meritórnych otázkach (ktorých prijaté riešenie
sťažovateľka vo svojej argumentácii namieta), ústavný súd vyhodnotil sťažnosť z hľadiska
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy, čl. 12 ods. 1 ústavy
a čl. 1 dodatkového protokolu označeným uznesením najvyššieho súdu za zjavne
neopodstatnenú a na základe toho ju aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol.
Keďže bola sťažnosť ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júla 2015