Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 368/2015
PDF · 470.9 KB
No categories available
III. ÚS 368/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Annou Lacovou, advokátska
kancelária, Pražská 4, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu
v Košiciach č. k. 1 Co 207/2013 389 z 9. júla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra
2014 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Co 207/2013 389
z 9. júla 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ od 12. marca 2008 vystupoval
ako žalobca v konaní vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 39 C 37/2008, ktorého predmetom bolo určenie neplatnosti uznesenia schôdze
vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome
(ďalej len „bytový dom“). Sporným uznesením z 21. februára 2008 vlastníci
bytov a nebytových priestorov vypovedali zmluvu o výkone správy bytového domu
uzavretú so sťažovateľom ako správcom. Podľa názoru sťažovateľa sa schôdze vlastníkov
bytov a nebytových priestorov zúčastnili aj osoby, ktoré neboli oprávnené zastupovať
vlastníkov bytov a nebytových priestorov, a pri hlasovaní o napadnutom uznesení sa
nedosiahla potrebná nadpolovičná väčšina hlasov všetkých vlastníkov bytov a nebytových
priestorov.
Sťažovateľovi bola 19. júna 2008 doručená výzva spoločnosti BYTEX Slovensko,
s. r. o., Palackého 14, Košice (ďalej len „nový správca“), na odovzdanie výkonu správy
bytového domu, pretože vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome
písomným hlasovaním z 2. apríla 2008 schválili prevzatie výkonu správy novým správcom.
Sťažovateľ doručil 27. júna 2008 okresnému súdu návrh na nariadenie
predbežného opatrenia podľa § 102 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), na základe ktorého okresný súd uznesením
č. k. 39 C 37/2008 239 z 28. júla 2008 určil, že do právoplatného rozhodnutia vo veci samej
zabezpečuje a vykonáva správu bytov a nebytových priestorov v bytovom dome sťažovateľ.
Na ďalšej schôdzi konanej 16. októbra 2008 vlastníci bytov a nebytových priestorov
schválili uznesenie o vypovedaní zmluvy o výkone správy bytov a nebytových priestorov
v bytovom dome uzavretej so sťažovateľom. Súčasne schválili zmluvu o výkone správy
bytov a nebytových priestorov v bytovom dome s novým správcom.
Sťažovateľ doručil 11. decembra 2008 okresnému súdu späťvzatie svojej určovacej
žaloby z marca 2008, a to z dôvodu vypovedania zmluvy o správe bytov a nebytových
priestorov uzavretej s ním ako správcom, ku ktorému došlo hlasovaním vlastníkov bytov
a nebytových priestorov na schôdzi konanej 16. októbra 2008. V späťvzatí sťažovateľ
navrhol, aby mu okresný súd priznal náhradu trov konania podľa § 146 ods. 2 druhej vety
OSP.
Okresný súd uznesením vyššieho súdneho úradníka č. k. 39 C 37/2008 258
z 30. marca 2009 konanie o sťažovateľovej žalobe zastavil, keďže žalovaní
so späťvzatím žaloby súhlasili. O trovách konania rozhodol okresný súd samostatným
uznesením č. k. 39 C 37/2008 263 zo 17. februára 2010, a to tak, že sťažovateľ ako žalobca
nemá právo na náhradu trov konania, a žalovaným náhradu trov konania nepriznal. Súčasne
vrátil sťažovateľovi súdny poplatok zaplatený za návrh na začatie konania.
Okresný súd v uznesení o trovách dôvodil, že „v tomto prípade nie je... namieste
aplikácia ustanovenia § 146 ods. 2 druhá veta O. s. p., teda, že k zastaveniu konania došlo
pre správanie odporcu, pretože zákon má v predmetnom ustanovení na mysli prípady,
kedy je žaloba podaná dôvodne a k späťvzatiu žaloby došlo pre správanie odporcu, v praxi
ide väčšinou o prípady, kedy odporca po podaní návrhu zaplatil žalovanú pohľadávku.
Keďže nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 druhá veta O. s. p., (ktorý je výnimkou
z ustanovenia § 146 ods. 1 veta prvá O. s. p.) z procesného hľadiska zásadne platí,
že zastavenie konania zavinil žalobca, pretože zobral späť žalobu v celom rozsahu. Súd by
teda pri rozhodovaní o trovách konania mal postupovať podľa § 146 ods. 2 veta prvá
O. s. p. a zaviazať žalobcu nahradiť žalovaným v 1., 2., 4. až 23. rade, 26. až 35. rade. 38.,
39., 40., 42. až 50. rade trovy právneho zastúpenia a žalovaným v 3., 24., 36., 37. a 41. rade
náhradu trov konania nepriznať, pretože im trovy konania nevznikli.“. Okresný súd však
aplikujúc § 150 ods. 1 OSP žalovaným nepriznal náhradu trov konania, lebo „bez ohľadu
na počet žalovaných, ktorých právny zástupca žalovaných v 1., 2., 4. až 23. rade,
26. Až 35. rade. 38., 39., 40., 42. až 50. rade zastupoval išlo vždy vo vzťahu k žalovaným
o rovnaký úkon právnej služby a to písomné podanie na súd zo dňa 15. 4. 2008 a písomné
podanie zo dňa 17. 2. 2009 a tiež v tom, že nepriznanie trov konania sa nedotkne majetkovej
sféry žalovaných v 1., 2., 4. až 23. rade, 26. až 35. rade. 38., 39., 40., 42. až 50. rade“.
Na odvolanie žalovaných zastúpených právnym zástupcom okresný súd uznesením
č. k. 39 C 37/2008 279 zo 7. februára 2011 uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť
žalovaným zastúpeným právnym zástupcom trovy konania spočívajúce v trovách právneho
zastúpenia spoločne v sume 5 325,81 €. Konštatoval, že „v danom prípade treba rozhodnúť
o náhrade trov konania z hľadiska procesného zavinenia zastavenia konania.
Pretože žalobca svojím späťvzatím zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný
nahradiť trovy konania... Podľa názoru súdu nie je možný postup podľa druhej vety
príslušného ustanovenia, pretože skutočnosť, že bolo opätovne rozhodnuté o vypovedaní
zmluvy o výkone správy žalobcovi ako správcovi na schôdzi vlastníkov bytov dňa 16. 10.
2008, nemá žiaden vplyv platnosť, príp. neplatnosť predchádzajúceho uznesenia schôdze
vlastníkov bytov zo dňa 21. 2. 2008. A teda, v danom prípade nemožno hovoriť o tom, že
žalobca zobral žalobu späť pre správanie žalovaných.“.
Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, v ktorom argumentoval
v prospech aplikácie § 146 ods. 2 druhej vety OSP tvrdením, že „žalovaní vlastníci bytov,
aj keď vedeli o zahájenom súdnom konaní, nepočkali za rozhodnutím súdu vo veci samej
a dňa 16.10.2008 sa z ich podnetu konala ďalšia schôdza s tým istým programom, teda
vypovedanie zmluvy o výkone správy správcovi“. Schôdza vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v bytovom dome konaná 16. októbra 2008 bola podľa sťažovateľa „konaná plne
v súlade so zákonom,... a teda žalobca na určení neplatnosti uznesení z vlastníckej schôdze
zo dňa 21. 02. 2008 v tomto konaní už nemal ani naliehavý právny záujem... No zastáva
názor, že k späťvzatiu žaloby došlo pre správanie žalovaných, ktorí mali vedomosť
o podanej žalobe, ktorou sa žalobca domáha určenia neplatnosti uznesení, a sami uznali,
že vlastnícka schôdza dňa 21. 02. 2008 nebola konaná v súlade so zákonom... a preto
zvolali ďalšiu schôdzu s tým istým programom...“.
Krajský súd uznesením č. k. 4 Co 137/2011 299 z 30. novembra 2011 zrušil
odvolaním sťažovateľa napadnuté prvostupňové uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Okresný súd bol podľa názoru krajského súdu povinný „sa zaoberať
otázkou, či v danej veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu ust. § 150
O. s. p. na rozhodnutie o trovách konania (keďže v pôvodnom rozhodnutí o trovách konania
sa na toto ustanovenie procesného predpisu odvolal) a až v prípade, ak dospeje k záveru,
že tieto dôvody tu neexistujú, podanému odvolaniu v napadnutej časti podľa ust. § 374
ods. 4 O. s. p. vyhovieť. Zároveň bolo jeho povinnosťou napadnuté uznesenie
prvostupňového súdu náležitým spôsobom odôvodniť, tak, aby závery, ku ktorým na základe
svojich úvah dospel, boli racionálne a presvedčivé.“.
Po vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd uznesením č. k. 39 C 37/2008 353
z 5. apríla 2013 uložil sťažovateľovi nahradiť žalovaným, zastúpeným právnym zástupcom,
trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia v sume 6 390,97 €. Zotrval
na svojom názore zo skoršieho zrušeného uznesenia a zároveň zdôraznil, že „predmetom
konania... bolo... určenie neplatnosti uznesenia schôdze vlastníkov bytov zo dňa 21. 2. 2008.
Neskorším rozhodnutím vlastníkov bytov totiž nedošlo k zrušeniu predchádzajúceho ich
rozhodnutia o výpovedi zmluvy o výkone správy, tiež nebola príp. súdnym rozhodnutím
vyslovená ani neplatnosť výpovede zo zmluvy o výkone správy a preto bez ohľadu na to,
že vlastníci bytov opätovne dali žalobcovi výpoveď zo správcovstva, právne následky
z výpovede zo zmluvy o výkone správy nastali už na základe skoršej výpovede
a nie až na základe výpovede druhej v poradí, a to bez ohľadu na to, ako si následne
vlastníci a tiež žalobca ako bývalý správca usporiadali právne vzťahy“.
V odvolaní proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ na podklade
chronologickej rekapitulácie priebehu konania o jeho žalobe zdôraznil, že „časová
postupnosť žalovaných a opakujúci sa, ten istý predmet zvolávaných schôdzí... svedčí o tom,
že žalovaní neboli ochotní rešpektovať právny stav a vyčkať na rozhodnutie súdu o platnosti
alebo neplatnosti uznesení z už konaných schôdzí, ktorých vyslovenia neplatnosti sa žalobca
domáhal žalobou na súde... v danom prípade žalovaní zámerne, zvolaním v poradí tretej
vlastníckej schôdze s tým istým predmetom, použili prostriedok, ktorý sám o sebe nie je
zakázaný a z hľadiska práva nenapadnuteľný pre dosiahnutie svojho cieľa bez toho,
aby rešpektovali právny stav vyvolaný aj vydaním predbežného opatrenia v súdnom konaní
a vyčkali na rozhodnutie súd. Podľa názoru žalobcu je ich konanie konaním in fraudem
legis, keď sa chovajú podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahli cielený výsledok,
nerešpektujúc existujúci právny stav.“.
Sťažovateľ podľa vlastného názoru „preukázal, že k späťvzatiu žaloby došlo
pre správanie sa žalovaných, ktorí si boli vedomí nesplnenia zákonných podmienok
pri zvolávaní a konaní vlastníckych schôdzí a neplatnosti uznesení nimi prijatými
a preto zvolali v poradí tretiu vlastnícku schôdzu s tým istým programom, ktorá bola
zvolaná a konala sa v súlade so zákonom a ktorej rozhodnutia musel žalobca rešpektovať
ak sa nechcel vystaviť súdnym žalobám, v ktorých by bol neúspešný“. Sťažovateľ teda
„nepristúpil k späťvzatiu žaloby na základe svojho rozhodnutia, ale rešpektujúc uplynutím
času vzniknutý právny stav vyvolaný úkonmi žalovaných“.
Krajský súd uznesením č. k. 1 Co 207/2013 389 z 9. júla 2014 o odvolaní sťažovateľa
rozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. S poukazom na nesporné
skutkové okolnosti prípadu a na ustálenú súdnu prax pri posudzovaní aplikačného vzťahu
oboch noriem zakotvených v čl. 146 ods. 2 OSP zhodnotil, že „v danom prípade došlo
k zastaveniu konania pred začatím pojednávania (až na ktorom súd vykonáva dokazovanie
o predmete sporu)“, a tak „pre súdne rozhodnutie o zastavení konania a o náhrade trov
konania nemuselo byť podkladom úplné zistenie skutkových okolností tak, ako sa to
vyžaduje v prípade meritórneho rozhodnutia vo veci samej, ale otázku dôvodnosti podania
žaloby súd posudzuje len z procesného hľadiska (hľadiska vzťahu medzi výsledkom
správania sa žalovaných a požiadavkou žalobcu vyjadrenou v žalobe), pri ktorej nie je
rozhodujúce, aký by bol výsledok vtedy, keby nedošlo k zastaveniu konania“.
Krajský súd nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 150 ods. 1 OSP),
pretože „žalovaní postupovali vo veci v rámci svojich zákonných oprávnení a uznesenie
v poradí poslednej schôdze vlastníkov bytov a nebytových priestorov... uznesenie schôdze
vlastníkov, ktoré bolo napadnuté žalobcom v tomto konaní nezrušilo, a ani nevyslovilo jeho
neplatnosť, preto žalobca mohol pokračovať v konaní o podanej žalobe“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ opätovne prednáša argumentáciu
použitú v riadnych opravných prostriedkoch podaných v konaní pred okresným súdom
a krajským súdom (časová postupnosť priebehu konania a úkonov žalovaných, ktorá má
dokazovať, že ich konanie je „konaním in fraudem legis“ a že sťažovateľ nemal inú
možnosť, než vziať podanú žalobu späť). Zároveň s poukazom na stabilizovanú judikatúru
ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa
požadovanej kvality odôvodnení súdnych rozhodnutí sťažovateľ tvrdí, že krajský súd sa „pri
rozhodovaní o opravnom prostriedku nevysporiadal s právne relevantnou argumentáciou
adekvátne. Tým, že nezdôvodnil jej irelevantnosť, porušil základné právo na súdnu
ochranu...“.
V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti meritórne
takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa
, ... na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 1 Co/207/2013
398 (správne má byť sp. zn. 1 Co 207/2013 389) zo dňa 09. 07. 2014 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 1 Co/207/2013 398 (správne má
byť sp. zn. 1 Co 207/2013 389) zo dňa 09. 07. 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie
konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi
vo výške 2.000, € (slovom dvetisíc EUR) k rukám právnej zástupkyne sťažovateľa.
4. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške
284,08 € (za dva úkony právnej služby – príprava a prevzatie zastúpenia, písomné podanie
na súd 2 x 134, €, 2 x 8,04 € režijný paušál) do 15 dní od doručenia tohto nálezu k rukám
právnej zástupkyne sťažovateľa.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne
neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí
ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd
pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je
v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka
konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae
aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade
so zákonom (rozhodnutie ESĽP vo veci Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).
Zásadnou sťažnostnou námietkou, na ktorej sťažovateľ zakladá svoj sťažnostný petit,
je tvrdenie nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa jeho názoru mal okresný súd
a následne i krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania na ustálený a nesporný
skutkový stav veci aplikovať § 146 ods. 2 druhú vetu OSP, a nie § 146 ods. 2 prvú vetu
OSP.
Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.
Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo
zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,
ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
K možnosti využitia kasačnej právomoci podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
voči rozhodnutiam všeobecných súdov ústavný súd stabilne judikuje, že nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,
ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Ústavný súd teda nepredstavuje opravnú inštanciu všeobecných súdov
(napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ
tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu
zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Ingerencia
ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola opodstatnená len v prípade
jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby
ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi
zákonov“, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor
všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol arbitrárny, zjavne neodôvodnený,
resp. ústavne nekonformný (napr. III. ÚS 31/2015).
Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie
daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností
prerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných
a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru
ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré zo základných
práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.
Citovaná judikatúra sa ešte viac prehlbuje pri ústavno súdnom prieskume súdnych
rozhodnutí o trovách konania. Ústavný súd iba celkom výnimočne podrobnejšie
preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov
konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia
z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej
interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty
svojvôle (mutatis mutandis IV. ÚS 170/08, II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09).
Okresný súd i krajský súd vo svojich rozhodnutiach o trovách konania vedeného
pod sp. zn. 39 C 37/2008 v prvom rade vychádzali zo systematických súvislostí § 146 ods. 2
OSP, ako aj z ustálenej judikatúry všeobecných súdov týkajúcej sa uvedeného ustanovenia.
Tá jednoznačne konštatuje, že ak navrhovateľ vezme návrh späť a nejde o prípad
podľa § 146 ods. 2 druhej vety OSP, z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinil
zastavenie konania, a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy konania [napr. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 27. októbra 1992
vo veci sp. zn. 2 Obo 183/92]. Rovnako stabilne súdy judikujú, že pri použití ustanovenia
§ 146 ods. 2 prvej vety OSP treba otázku, či účastník konania zavinil, že konanie muselo
byť zastavené, posudzovať podľa procesného výsledku (napr. rozsudok najvyššieho súdu
z 28. februára 2008 vo veci sp. zn. 3 M Obdo 5/2007, uznesenie najvyššieho súdu
z 13. mája 2008 vo veci sp. zn. 5 Obo 8/2007).
V popísaných interpretačných súvislostiach okresný súd v poradí prvom uznesení
o trovách konania (č. k. 39 C 37/2008 263 zo 17. februára 2010) vyslovil právny názor,
že § 146 ods. 2 druhá veta sa aplikuje väčšinou v prípadoch, „kedy odporca po podaní
návrhu zaplatil žalovanú pohľadávku“. Na tomto názore okresný súd nič nezmenil
ani v poslednom uznesení o trovách sporného konania a vychádzal z neho i krajský súd
v sťažnosťou napadnutom uznesení, keď uviedol, že „otázku dôvodnosti podania žaloby súd
posudzuje len z procesného hľadiska (hľadiska vzťahu medzi výsledkom správania sa
žalovaných a požiadavkou žalobcu vyjadrenou v žalobe), pri ktorej nie je rozhodujúce,
aký by bol výsledok vtedy, keby nedošlo k zastaveniu konania“. Citované právne názory sú
prejavom uplatnenia metód formálnej logiky v interpretačných postupoch oboch
všeobecných súdov, ktoré kritérium dôvodnosti žaloby použité v § 146 ods. 2 druhej vete
OSP kondicionálne previazali s motiváciou pre procesný úkon späťvzatia žaloby žalobcom
(navrhovateľom). Skúmanie kritéria dôvodnosti podania žaloby v relácii k budúcemu
rozhodnutiu vo veci samej by znamenalo prejudikovanie rozhodnutia v merite. Teda,
ak odporca počas konania svojím právnym úkonom uspokojí záujem žalobcu presadzovaný
podanou žalobou, možno z hľadiska aplikácie § 146 ods. 2 druhej vety OSP považovať
žalobu za dôvodne podanú.
Na rekapitulovanej konštrukcii ústavný súd nevidí žiadne známky excesívnosti
signalizujúcej svojvôľu. Rešpektuje totiž jazykové znenie procesnej normy a nechýba jej
vnútorná logika zohľadňujúca aspekty spravodlivosti pri uvažovaní o tom, kto by mal ťarchu
trov zastaveného konania v konečnom dôsledku znášať.
V popísaných okolnostiach je prirodzené, že sťažovateľova argumentácia sa
ťažiskovo orientovala na preukázanie, že konanie schôdze vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v bytovom dome 16. októbra 2008 zakladá dôvodnosť jeho určovacej žaloby
v zmysle § 146 ods. 2 druhej vety OSP. Okresný súd i krajský súd na to reagovali
akcentovaním absencie akejkoľvek právne významnej previazanosti uznesenia schôdze
vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome z 21. februára 2008 napadnutého
žalobou sťažovateľa a uzneseniami totožného obsahu schválenými na schôdzi vlastníkov
bytov a nebytových priestorov v bytovom dome 16. októbra 2008.
Ústavný súd konštatuje, že ani tento právny názor okresného súdu i krajského súdu
nevykazuje náznaky ústavne významnej arbitrárnosti či extrémneho vybočenia
zo štandardných interpretačných prístupov v hmotnom alebo procesnom práve. Právna
úprava v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov nijako nevyvracia názor,
podľa ktorého „neskorším rozhodnutím vlastníkov bytov... nedošlo k zrušeniu
predchádzajúceho ich rozhodnutia o výpovedi zmluvy o výkone správy, tiež nebola
príp. súdnym rozhodnutím vyslovená ani neplatnosť výpovede zo zmluvy o výkone správy
a preto bez ohľadu na to, že vlastníci bytov opätovne dali žalobcovi výpoveď
zo správcovstva, právne následky z výpovede zo zmluvy o výkone správy nastali už
na základe skoršej výpovede a nie až na základe výpovede druhej v poradí, a to bez ohľadu
na to, ako si následne vlastníci a tiež žalobca ako bývalý správca usporiadali právne
vzťahy“.
Okresný súd a prostredníctvom potvrdenia citovaného právneho názoru i krajský súd
takto zdôraznili aj fakt, že výpoveď zmluvy schválenú z 21. februára 2008 bolo možné
spochybniť len určovacím rozsudkom vo veci samej, nie neskorším schválením uznesenia
s rovnakým obsahom a rovnakými zamýšľanými účinkami. Sťažovateľ však späťvzatím
žaloby zabránil vydaniu meritórneho rozhodnutia, čím okrem iného sám vylúčil eventualitu
vyhovenia jeho žalobe. V popísaných okolnostiach preto podľa názoru ústavného súdu
nemožno považovať záver okresného súdu i krajského súdu o nenaplnení podmienok
podľa § 146 ods. 2 druhej vety OSP, a tým o nevyhnutnosti aplikácie § 146 ods. 2 prvej vety
OSP za arbitrárny či extrémne vybočujúci z pravidiel upravujúcich náhradu trov civilného
sporového konania.
Uvažovanie sťažovateľa, podľa ktorého schválením uznesení na schôdzi vlastníkov
bytov a nebytových priestorov v bytovom dome 16. októbra 2008 ďalšie pokračovanie
konania o určení neplatnosti sporného uznesenia zo schôdze konanej 21. februára 2008
stratilo svoje opodstatnenie, sa síce na prvý pohľad môže zdať logickým, jeho akceptovanie
po procesno právnej stránke by však znamenalo prejudikovanie rozhodnutia vo veci samej,
čo vzhľadom na už konštatovanú absenciu právneho dopadu uznesení schôdze vlastníkov
bytov a nebytových priestorov v bytovom dome zo 16. októbra 2008 na platnosť uznesenia
atakovaného určovacou žalobou nie je ani na účel aplikácie § 146 ods. 2 druhej vety OSP
akceptovateľné.
Ústavný súd dospel k záveru o akceptovateľnosti právnych záverov okresného súdu
i krajského súdu z hľadiska požiadaviek plynúcich zo základného práva sťažovateľa
na súdnu ochranu aj na podklade preskúmania ich právnych názorov formulovaných
v odôvodneniach ich rozhodnutí. Nemožno preto prijať ani druhú námietku prednesenú
sťažovateľom v jeho sťažnosti, ktorá spočívala v tvrdení nedostatočného odôvodnenia
napadnutého uznesenia krajského súdu. Sťažovateľ podľa vlastného názoru vo svojich
opravných prostriedkoch prednášal právne relevantnú argumentáciu a krajský súd
„nezdôvodnil jej irelevantnosť“.
Krajský súd sa stotožnil so závermi okresného súdu, preto v rovine kvality
odôvodnenia jeho uznesenia je potrebné vychádzať z ustáleného právneho názoru,
podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),
pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Krajský súd aj tým, že sa stotožnil s právnymi názormi okresného súdu, dal odpoveď
na dôvody prednesené sťažovateľom v jeho odvolaní proti prvostupňovému uzneseniu
okresného súdu (tie sa zásadným spôsobom neodlišovali od argumentácie sťažovateľa
prednesenej v podaniach, v ktorých sa vyjadroval k problémovej právnej otázke,
ako aj v skorších opravných prostriedkoch). Navyše sa cielene vyjadril k problému splnenia
kritéria dôvodnosti podania žaloby ako podmienky pre aplikáciu sťažovateľom
preferovaného § 146 ods. 2 druhou vetou OSP (ústavný súd nepovažuje za potrebné
opätovne na tomto mieste citovať právny názor krajského súdu), čím dal odpoveď na tie
otázky, ktoré mali podľa stabilizovanej judikatúry hodnotiacej kvalitu odôvodnení súdnych
rozhodnutí (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05) pre vec podstatný význam.
Preto aj námietka sťažovateľa založená na tvrdenej nedostatočnosti odôvodnenia
napadnutého uznesenia krajského súdu je nedôvodná.
Ústavný súd tak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadnu možnosť
pre prípadné konštatovanie porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy po jej prijatí na ďalšie konanie. Preto bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v jeho sťažnostnom petite (návrh na zrušenie
napadnutého uznesenia krajského súdu, návrh na priznanie finančného zadosťučinenia,
návrh na priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júla 2015