Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 441/2014
PDF · 509.87 KB
No categories available
II. ÚS 441/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti ,
zastúpenej advokátom JUDr. Františkom Buhlom, Advokátska kancelária, Šoltésovej 5,
Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní
vedenom pod sp. zn. 11 C 154/2009 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 154/2009
p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 11 C 154/2009 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet
advokáta JUDr. Františka Buhlu, Advokátska kancelária, Šoltésovej 5, Košice, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. II. ÚS 441/2014 6 z 29. júla 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 154/2009 (ďalej aj
„napadnuté konanie“).
Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v napadnutom konaní, ktoré začalo
3. júna 2009, žalobkyňou v druhom rade. Žalovaným subjektom v prvej žalobe bola
Slovenská republika – Národná rada Slovenskej republiky, ktorú rozšírila v októbri 2009 aj
o žalovaných v druhom rade Slovenská republika – Kancelária Národnej rady Slovenskej
republiky a v treťom rade Slovenská republika – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky. Predmetom konania „je určenie, že odmeňovanie navrhovateliek je v rozpore
so zásadou rovnakého zaobchádzania a o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch“.
V súčasnosti je po podaní sťažovateľky v októbri 2014 žalovaným subjektom už len
Slovenská republika – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.
V ďalšom sťažovateľka uviedla, že od podania návrhu okresný súd nekonal viac ako
16 mesiacov a prvým úkonom bola výzva 6. októbra 2010 na zaplatenie súdneho poplatku.
Až do júla 2014, teda viac ako po 5 rokoch, sa vo veci neuskutočnilo ani jedno
pojednávanie. Okresný súd dosiaľ stále nevyriešil otázku súdneho poplatku, pretože
sťažovateľka žiadala o oslobodenie od povinnosti platiť súdny poplatok, okresný súd ho
uznesením z 24. mája 2011 (teda skoro po dvoch rokoch, odo dňa podania návrhu na začatie
konania) nepriznal, predmetné uznesenie bolo sťažovateľkou napadnuté odvolaním 13. júla
2011 a následne odvolacím súdom zrušené uznesením z 30. apríla 2012.
Okresný súd o povinnosti zaplatiť súdny poplatok opakovane rozhodol až
18. septembra 2013 (teda po viac ako 4 rokoch odo dňa podania návrhu na začatie konania).
Voči tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie spolu so žiadosťou o opravu
odôvodnenia napadnutého uznesenia a 9. októbra 2013 okresný súd vydal opravné
uznesenie týkajúce sa odôvodnenia. Opravné uznesenie je dosiaľ posledným úkonom
okresného súdu.
Sťažovateľka zastáva názor, že v konkrétnom spore boli prieťahy spôsobené len
a výlučne postupom súdu, pretože zložitosť veci a ani správanie sťažovateľa nespôsobili
prieťahy, najmä nečinnosť súdu po samotnom podaní návrhu, ako aj jeho ďalší liknavý
postup.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
«1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy... a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 11C/154/2009 porušené boli.
2. Okresnému súdu Bratislava I prikazuje, aby vo veci vedenej
pod sp. zn. 11C 154/2009 konal bez zbytočných prieťahov.
3. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
10.000, € (slovom „desaťtisíc eur“), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť jej
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume
284,08 € (slovom „dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov“), ktorú je Okresný súd
Bratislava I povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. Františka Buhlu
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.»
K sťažnosti sa vyjadril i okresný súd, ktorý vo svojom podaní sp. zn. Spr. 3606/2014
doručenom ústavnému súdu 30. októbra 2014 uviedol:
„V prvom rade by som rada poukázala na skutočnosť, že navrhovateľka v druhom
rade pred podaním ústavnej sťažnosti nevyčerpala opravné prostriedky alebo iné právne
prostriedky, ktoré jej zákon priznáva. Lustráciou v registri sťažností som zistila, že
navrhovateľka v druhom rade nepodala sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní
predsedovi súdu. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva (I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05,
IV. ÚS 74/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť
na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu
a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo jeho nečinnosťou.
Vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu, vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných
právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi poskytuje, je jedným z atribútov
prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci
individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.
K samotnému priebehu konania vo vecí vedenej na Okresnom súde Bratislava
I pod sp. zn. 11C/154/2009 uvádzam vykonané procesné úkony súdu a účastníkov konania,
týkajúcich sa navrhovateľky v druhom rade, a to od doručenia návrhu na začatie konania
na tunajší súd... Žalobným návrhom zo dňa 01.06.2009, po úprave okruhu účastníkov
na strane odporcu, sa navrhovateľka v druhom rade spolu s navrhovateľkou v prvom rade
voči odporcom: 1) Slovenská republika zastúpená Národnou radou SR.. 2) Slovenská
republika zastúpená Kanceláriou Národnej rady SR..., 3) Slovenská republika zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR..., domáha určenia, že odmeňovanie navrhovateliek je
v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a priznania náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch.
Dňa 03.06.2009 bola žaloba doručená súdu.
Dňa 15.10.2009 obe navrhovateľky spoločným podaním upravili okruh odporcov.
Dňa 06.10.2010 bol vyrubený súdny poplatok za návrh.
Dňa 09.11.2010 bola výzva na zaplatenie súdneho poplatku doručená navrhovateľke
v druhom rade.
Dňa 22.11.2010 navrhovateľka v druhom rade (spolu s navrhovateľkou v prvom
rade) žiadala predĺžiť lehotu na zaplatenie súdneho poplatku.
Dňa 10.01.2011 súd vyhovel návrhu navrhovateliek na predĺženie lehoty
na zaplatenie súdneho poplatku a doručil novú výzvu s uvedením správnej položky zákona
o súdnych poplatkoch.
Dňa 24.03.2011 navrhovateľka v druhom rade požiadala o oslobodenie od platenia
súdnych poplatkov.
Dňa 14.04.2011 bola navrhovateľka v druhom rade vyzvaná na preukázanie svojich
majetkových pomerov.
Dňa 02.05.2011 navrhovateľka v druhom rade požiadala o predĺženie lehoty
na predloženie dokladov o majetkových pomeroch.
Dňa 04.05.2011 navrhovateľka v druhom rade predložila súdom žiadané doklady.
Dňa 24.05.2011 súd uznesením č. k. 11C/154/2009 46 nepriznal navrhovateľke
v druhom rade oslobodenie od platenia súdneho poplatku.
Dňa 16.06.2011 navrhovateľka v druhom rade podala proti uzneseniu
č. k. 11C/154/2009 46 zo dňa 24.5.2011 odvolanie a zároveň podala návrh na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku s tým, aby súd podal
Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku.
Dňa 20.06.2011 Okresný súd... vydal opravné uznesenie č. k. 11C/154/2009 55,
ktorým opravil uznesenie č. k. 11C/154/2009 46 zo dňa 24.5.2011 a ktoré bolo
navrhovateľke v druhom rade doručené dňa 29.6.2011.
Dňa 27.07.2011 Okresný súd... vydal opravné uznesenie č. k. 11C/154/2009 66,
ktorým opravil uznesenie č. k. 11C/154/2009 46 zo dňa 24.5.2011 a ktoré bolo
navrhovateľke v druhom rade doručené dňa 17.8.2011.
Dňa 06.09.2011 navrhovateľka v druhom rade požiadala o doručenie rozhodnutia,
ktorým bolo rozhodnuté o jej žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.
Dňa 16.11.2011 bol spis predložený Krajskému súdu.. na rozhodnutie o odvolaniach.
Dňa 30.04.2012 Krajský súd... uznesením č. k. 9Co/503 505/2012, 9Co/149
150/2012 zrušil uznesenia Okresného súdu... č. k. 11C/154/2009 45 zo dňa 24.5.2011,
č. k. 11C/154/2009 46 zo dňa 24.5.2011, č. k. 11C/154/2009 54 zo dňa 20.6.2011,
č. k. 11C/154/2009 55 zo dňa 20.6.2011, č. k. 11C/154/2009 66 zo dňa 27.7.2011 a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Navrhovateľka v druhom rade uznesenie krajského súdu prevzala
dňa 22.6.2012.
Dňa 11.09.2012 Okresný súd... opäť navrhovateľku v druhom rade vyzval
na preukázanie jej osobných, majetkových a zárobkových pomerov.
Dňa 18.10.2012 navrhovateľka namietla nesprávne doručenie výzvy na preukázanie
svojich majetkových pomerov.
Dňa 19.11.2012 navrhovateľka v druhom rade doručila súdu vyplnené tlačivo
na zdokladovanie svojich majetkových pomerov.
Dňa 04.12.2012 za účelom skúmania ďalších podmienok na priznanie oslobodenia
od platenia súdnych poplatkov, súd vyzval navrhovateľku v druhom rade na predloženie
výpisu z účtu v banke.
Dňa 28.01.2013 navrhovateľka v druhom rade oznámila zostatky na účtoch v banke
(výpisy nepredložila).
Dňa 18.09.2013 súd uznesením č. k. 11C/154/2009 121 navrhovateľke v druhom
rade nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Navrhovateľka v druhom rade uznesenie
prevzala dňa 25.9.2013 a dňa 9.10.2013 podala na poštovú prepravu odvolanie voči nemu.
Dňa 21.10.2013 Okresný súd Bratislava I vydal opravné uznesenie
č. k. 11C/154/2009 127, ktorým opravil uznesenie č. k. 11C/154/2009... zo dňa 18.9.2013
a ktoré bolo navrhovateľke v druhom rade doručené dňa 29.6.2011.
Dňa 06.11.2013 v zmysle Dodatku č. 17 k Rozvrhu práce Okresného súdu... na rok
2013 vec bola pridelená sudkyni JUDr. Jeanette Hajdinovej.
Dňa 13.12.2013 bol spis predložený Krajskému súdu... na rozhodnutie o odvolaniach
navrhovateliek.
Dňa 31.03.2014 Krajský súd... uznesením č. k. 9Co/697/2013, 9 Co 129/2014
potvrdil uznesenie č. k. 11C/154/2009 121 zo dňa 18.9.2013 v spojení s opravným
uznesením č. k. 11C/154/2009 127 zo dňa 21.10.2013. Uznesenie Okresného súdu...
č. k. 11C/154/2009 121 zo dňa 18.9.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu...
č. k. 9Co/697/2013, 9 Co 129/2014 nadobudlo právoplatnosť dňom 5.9.2014.
Dňa 07.08.2014 bol daný pokyn zákonnej sudkyne na doručenie žaloby odporcom
s výzvou na vyjadrenie k nej.
Dňa 23.09.2014 súd vyzval navrhovateľku v druhom rade, či vzhľadom na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu..., trvá na podaní zo dňa 15.10.2009 ohľadne označenia
okruhu účastníkov na strane odporcu.
K veci samej si dovolím poukázať na vyjadrenie zákonnej sudkyne JUDr. Jeannette
Hajdinovej (ktoré vyjadrenie Vám zároveň v prílohe predkladám), v ktorom poukázala
na to, že v záujme hospodárnosti a rýchlosti konania a vzhľadom na celkovú dĺžku súdneho
konania v predmetnej právnej veci napriek tomu, že navrhovateľka v druhom rade ešte
nezaplatila súdny poplatok za návrh na začatie konania a v súčasnosti jej ešte plynie lehota
na jeho zaplatenie, zákonná sudkyňa dala pokyn na výzvu pre navrhovateľky v prvom
a druhom rade, aby sa vyjadrili, či trvajú na okruhu účastníkov na strane odporcu, aj pokyn
odporcom na vyjadrenie sa k návrhu na začatie konania. Ak navrhovateľka v druhom rade
zaplatí súdny poplatok za návrh, bude tak možné plynulé v konaní pokračovať bez
prieťahov. Ak navrhovateľka v druhom rade nezaplatí súdny poplatok, tieto výzvy nie sú
prekážkou zastavenia konania pre nezaplatenie súdneho poplatku podľa § 10 ods. 1 zákona
č. 71/1992 Zb. Napokon, aj pri skončení konania procesným rozhodnutím musí mať súd
vedomosť o okruhu účastníkov na strane odporcu.
K meritu veci uvádzam, že sa jedná o vec po skutkovej i právnej stránke zložitú.
V prípade, ak Ústavný súd... dospeje k záveru, že právo sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené, dovoľujem si požiadať Ústavný súd..., aby pri
rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia vzal do úvahy vyššie uvedené objektívne
dôvody a skutočnosť, že sťažovateľka pred podaním ústavnej sťažnosti nevyčerpala účinné
opravné prostriedky a z uvedených dôvodov navrhujem, aby sťažovateľke uplatnený nárok
na finančné zadosťučinenie nepriznal v plnej výške.
Konečné rozhodnutie ponechávam na zváženie Ústavnému súdu...“
Súčasťou vyjadrenia predsedníčky okresného súdu bol chronologický prehľad
procesných úkonov a stanovisko zákonnej sudkyne v tejto veci z 26. novembra 2014,
v ktorom sa okrem iného uvádza:
«.... navrhovateľka v druhom rade súdu neoznámila podstatnú skutočnosť, že jej
minister spravodlivosti SR podľa § 24 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch... prerušil
výkon funkcie sudcu s účinnosťou od 20.9.2014; súd sa túto skutočnosť dozvedel len
prostredníctvom webového sídla Ministerstva spravodlivosti SR. V čase môjho vyjadrenia
navrhovateľke v druhom rade ešte plynula lehota na zaplatenie súdneho poplatku. V záujme
hospodárnosti a rýchlosti konania a vzhľadom na celkovú dĺžku súdneho konania
v predmetnej právnej veci som napriek tomu, že navrhovateľka v druhom rade ešte
nezaplatila súdny poplatok za návrh na začatie konania a v súčasnosti jej ešte plynie lehota
na jeho zaplatenie, dala pokyn na výzvu pre navrhovateľky v prvom a druhom rade, aby sa
vyjadrili, či trvajú na okruhu účastníkov na strane odporcu, aj pokyn odporcom
na vyjadrenie sa k návrhu na začatie konania.
K aktuálnemu stavu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava
I pod sp. zn. 11C/154/2009 uvádzam, že navrhovateľke v druhom rade uplynula lehota
na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania v sume 6.491,50 € dňom
bol 4.11.2014 (utorok, pracovný deň). V uvedenej lehote súdny poplatok za návrh
nezaplatila a až po jej márnom uplynutí dňa 11.11.2014 opäť požiadala oslobodenie
od súdnych poplatkov (žiadosť bola súdu doručená dňa 14.11.2014). V opätovnej žiadosti
o oslobodenie od súdnych poplatkov uviedla, že sa zmenili jej pomery, pretože dňa
20.9.2014 jej minister spravodlivosti SR prerušil výkon funkcie sudcu a od tohto dátumu je
jej príjmom starobný dôchodok v sume 926,80 € a príplatok k dôchodku v sume 660,50 €,
teda o prerušení výkonu funkcie sudcu konajúci súd informovala až v žiadosti o oslobodenie
od súdnych poplatkov zo dňa 11.11.2014 a po vyjadrení súdu k jej ústavnej sťažnosti,
v ktorej poukázal na to, že navrhovateľka v druhom rade mu túto skutočnosť neoznámila
podľa § 79 ods. 1, ods. 2 OSP.
Hoci bola žiadosť navrhovateľky v druhom rade súdu doručená až po márnom
uplynutí lehoty na zaplatenie súdneho poplatku, konala som o nej a rozhodla. Zdôrazňujem,
že navrhovateľka v druhom rade v žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov neuviedla
všetky rozhodujúce skutočnosti na posúdenie jej žiadosti neuviedla, ani nepoukázala na to,
že jej v súvislosti s prerušením výkonu funkcie sudcu podľa § 24 ods. 4 zákona č. 385/2000
Z. z. bolo vyplatené aj odchodné podľa § 21 ods. 2 citovaného zákona. Z oznámenia
Krajského súdu v Trnave zo dňa 21.11.2014 som zistila, že navrhovateľke v druhom rade
bolo v súvislosti s prerušením funkcie sudcu na základe rozhodnutia Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 1 SprV 254/14 zo dňa 22.9.2014 vyplatené odchodné podľa § 21 ods. 2
zákona č. 385/2000 Z. z. v sume 29.475, €. Toto zistenie má pre posúdenie opodstatnenosti
alebo neopodstatnenosti žiadosti navrhovateľky v druhom rade o oslobodenie od súdnych
poplatkov významný vplyv. Po vyhodnotení žiadosti navrhovateľky v druhom rade
o oslobodenie od súdnych poplatkov a jej príjmovej a majetkovej situácie, ktorá sa mala
podľa nej zmeniť prerušením funkcie sudcu a odchodom do starobného dôchodku, som dňa
24.11.2014 rozhodla o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov nebolo navrhovateľke
v druhom rade. Z uznesenia Okresného súdu... sp. zn. 11C/154/2014 zo dňa 24.11.2014
vyplýva, že: „Súd preto konštatuje, že navrhovateľka v druhom rade neuniesla bremeno
tvrdenia a preukázania svojho tvrdenia vyčerpávajúcim spôsobom, v žiadosti o oslobodenie
od súdnych poplatkov nepopísala všetky skutočnosti rozhodujúce pre rozhodnutie o jej
žiadosti, a teda nekonala v súlade s § 79 ods. 1 a ods. 2 OSP. Z jednorazovej sumy
odchodného 29.475, €, z ktorej môže navrhovateľka v druhom rade, bez problémov
a ohrozenia svojej existenčnej situácie počas poberania starobného dôchodku a príplatku
k nemu, zaplatiť súdny poplatok v sume 6.491,50 €. Z odchodného by jej po zaplatení
súdneho poplatku zostala suma 22.983,50 €, ktorá neohrozuje navrhovateľka ani jej rodinu,
práve naopak.“
Po rozhodnutí o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov som tým istým
uznesením zo dňa 24.11.2014 rozhodla o zastavení konania voči navrhovateľke v druhom
rade, pretože v súdom určenej lehote (ktorá bola predĺžená na jej výslovnú žiadosť)
nezaplatila súdny poplatok za návrh na začatie konania v sume 6.491,50 €; vo výzve
na zaplatenie súdneho poplatku bola uvedená správna položka sadzobníka súdnych
poplatkov, navrhovateľke v druhom rade bol vysvetlený spôsob výpočtu súdneho poplatku,
bola poučená o následku nezaplatenia súdneho poplatku podľa § 10 ods. 1 zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 71/1992 Zb.) a výzva na zaplatenie súdneho
poplatku bola realizovaná v zákonnej lehote vyplývajúcej z § 13 ods. 1 zákona č. 71/1992
Zb. V uznesení o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku
sp. zn. 11 C/154/2009 zo dňa 24.11.2014 som poukázala aj na ustálenú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v súvislosti s platením súdnych poplatkov: „Európsky
súd pre ľudské práva vo svojej stabilizovanej judikatúre nikdy nevylučoval možnosť,
že záujmy riadneho výkonu justície môžu odôvodňovať zavedenie finančného obmedzenia
na prístup jednotlivca k súdu spočívajúceho v súdnom poplatku. Požiadavku zaplatiť súdne
poplatky v občianskom súdnom konaní nemožno považovať za obmedzenie práva na prístup
k súdu, ktoré je nezlučiteľné per se s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (napríklad rozsudok vo veci Kreuz v. Poľsko zo dňa 19.6.2011,
č. sťažnosti 28249/95, § 54, 60; Brualla Goméz de la Torre v. Španielsko zo dňa
19.12.1997, Reports of Judgments and Decisions 1997 V1II, str. 2955, § 33; rozsudok
vo veci Tolstoy – Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo zo dňa 13.7.1995, Séria A, č. 316 B,
str. 80 81, §§ 61 a nasl.).“
Vzhľadom na uvedené skutočnosti som toho názoru, že navrhovateľka v druhom rade
svojím konaním predlžovala súdne konanie, v poslednom prípade tým, že nezaplatila súdny
poplatok v určenej lehote, až po uplynutí lehoty na zaplatenie súdneho poplatku požiadala
o oslobodenie od súdneho poplatku (čo je samozrejme jej právo), ale v žiadosti neuviedla
všetky rozhodujúce skutočnosti dôležité pre posúdenie jej žiadosti (vyplatenie odchodného
v sume 29.475, €), požiadala o predĺženie lehoty na zaplatenie súdneho poplatku z 10 dní
na tri mesiace, pričom súd jej žiadosti čiastočne vyhovel a určil jej lehotu na zaplatenie
súdneho poplatku 60 dní. Dovolím si v tejto súvislosti poukázať na judikatúru Ústavného
súdu SR, podľa ktorej dĺžku trvania súdneho konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho
účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných
prieťahov v súdnom konaní (II. ÚS 41/00, III. ÚS 253/09)...
V súčasnosti je konanie voči navrhovateľke v druhom rade zastavené z dôvodu
nezaplatenia súdneho poplatku.»
Právny zástupca sťažovateľky sa k stanovisku okresného súdu vyjadril v podaní
doručenom ústavnému súdu 2. apríla 2015, v ktorom okrem iného uviedol:
„... Vyjadrenia sudkyne a predsedníčky súdu sú irelevantné, ide o údaje, ktoré
nesúvisia s prieťahmi v konaní, spôsobenými Okresným súdom Bratislava I. Vyjadrenia
popisujú nehospodárne konanie súdu o žiadosti žalobkýň o oslobodenie od súdneho
poplatku, žalobkyne predkladali súdu vyjadrenia a doklady v súdom stanovených
procesných lehotách. Za obdobie 5 rokov súd vydával nehospodárne a nesprávne
uznesenia, nebol schopný rozhodnúť vo veci samej.
Od podania sťažnosti na Ústavný súd sťažovateľka obdržala dňa 05.09.2014
rozhodnutie Krajského súdu... zo dňa 31.03.2014, ktorým boli potvrdené uznesenia súdu
prvého stupňa o neoslobodení od platenia súdneho poplatku. Obdržala tiež výzvu OS BA I
na označenie žalovaného, hoci žalovaný je označený jednoznačne a je povinnosťou
konajúceho súdu určiť orgán, ktorý je povinný konať v mene štátu.“
Z obsahu sťažnosti, k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a zo spisu okresného súdu, ktorý mu bol predložený na nahliadnutie 26. júna 2015 ústavný
súd zistil tieto podstatné skutočnosti:
Napadnuté konanie začalo podaním žaloby 3. júna 2009. Dňa 15. októbra 2009
sťažovateľka ako žalobkyňa v druhom rade v spolu so žalobkyňou v prvom rade upravili
okruh žalovaných účastníkov.
Dňa 6. októbra 2010 okresný súd vyzval žalobkyne na zaplatenie súdneho poplatku
(výzva sťažovateľke bola doručená 9. novembra 2009), 22. novembra 2010 žalobkyne
žiadali predĺžiť lehotu na zaplatenie súdneho poplatku, a to o tri mesiace (č. l. 10 spisu).
Dňa 10. januára 2011 okresný súd vyhovel ich návrhu na predĺženie lehoty
na zaplatenie súdneho poplatku a 24. marca 2011 sťažovateľka požiadala o oslobodenie
od platenia súdnych poplatkov z dôvodu, že jej to nedovoľujú jej osobné a majetkové
pomery. Dňa 24. mája 2011 jej okresný súd nepriznal oslobodenie od platenia súdneho
poplatku, preto 16. júna 2011 podala odvolanie.
Od 16. novembra 2011 do 5. mája 2012 sa spis nachádzal na odvolacom súde, ktorý
30. apríla 2012 zrušil rozhodnutie okresného súdu o nepriznaní oslobodenia od platenia
súdneho poplatku a vec mu vrátil na ďalšie konanie [sťažovateľka uznesenie Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) prevzala 22. júna 2012]. Po výzve okresného súdu z
11. septembra 2012 sťažovateľka doručila 19. novembra 2012 doklady preukazujúce jej
osobné a majetkové pomery a 4. decembra 2012 ju okresný súd vyzval na predloženie
výpisu z jej banky.
Dňa 28. januára 2013 sťažovateľka oznámila zostatky na účtoch v banke
a 18. septembra 2013 jej okresný súd nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.
Dňa 13. decembra 2013 bol spis doručený odvolaciemu súdu (z dôvodu podaného odvolania
11. októbra 2013 sťažovateľkou), ktorý 31. marca 2014 potvrdil uznesenie okresného súdu
z 18. septembra 2013. Vec bola vrátená okresnému súdu 29. apríla 2014 a sťažovateľka
rozhodnutie krajského súdu prevzala 5. septembra 2014.
Dňa 7. augusta 2014 bola žaloba doručená žalovaným na vyjadrenie a 23. septembra
2014 okresný súd vyzval sťažovateľku oznámiť, či vzhľadom na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, trvá na svojom podaní z 15. októbra 2009
týkajúcom sa označenia okruhu účastníkov na strane žalovaných, aby súd konal
so žalovanou Slovenská republika – zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky.
Uznesením z 24. novembra 2014 okresný súd nepriznal sťažovateľke oslobodenie
od súdnych poplatkov a súčasne konanie voči nej zastavil (č. l. 198 v spise). Rozhodnutie
bolo sťažovateľke 18. decembra 2014 doručené, sťažovateľka podala proti nemu odvolanie
22. decembra 2014 (č. l. 209), o ktorom krajský súd rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie
okresného súdu z 24. novembra 2014 v časti nepriznania oslobodenia od súdnych poplatkov
uznesením sp. zn. 4 Co 231/2015 z 28. mája 2015 potvrdil. V súčasnosti je daný pokyn
na doručenie tohto rozhodnutia sťažovateľke. Okresný súd následne po zaplatení súdneho
poplatku 22. decembra 2014 sťažovateľkou (č. l. 213) uznesením z 19. marca 2015 v časti
zastavenia konania zrušil svoje uznesenie z 24. novembra 2014. Konanie nie je ešte
právoplatne skončené.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov, a porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby
jej záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby
vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02,
III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd
prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05).
1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje,
že sťažovateľka sa na okresnom súde domáhala určenia, že jej odmeňovanie je v rozpore
so zásadou rovnakého zaobchádzania, preto žiadala zaplatiť z tohto titulu sumu
214 195,58 € s prísl., z návrhu ktorého bola vypočítaná výška súdneho poplatku v sume
6 491,50 €, ktorú sťažovateľka na základe výzvy okresného súdu zo 6. októbra 2010
zaplatila až po piatich rokoch. Navyše, z obsahu súdneho spisu predloženého ústavnému
súdu je možné ustáliť, že okresný súd dosiaľ riešil len otázky procesného charakteru
a nevykonával žiadne dokazovanie vo veci samej, preto nie je možné ani uvažovať
o skutkovej či právnej zložitosti veci samej ako o príčine doterajšej dĺžky konania, ako to
uviedol okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti (obdobne aj III. ÚS 357/2014).
2. Pri hodnotení podľa druhého kritéria, t. j. správania sťažovateľky, ústavný súd
dospel k záveru, že jej správanie podstatným spôsobom prispelo k predĺženiu
posudzovaného konania. Najprv žiadala o predĺženie lehoty na zaplatenie súdneho poplatku,
potom požiadala o jeho oslobodenie, neskôr neoznámila okresnému súdu, že už nie je
sudkyňou, taktiež podávala opravné prostriedky proti rozhodnutiami okresného súdu,
v dôsledku čoho sa spis nachádzal takmer rok na odvolacom súde (v jednom prípade bola
síce úspešná, ale v konečnom dôsledku bola neúspešná). Hoci má na to nesporne ako
účastníčka konania právo, ale na druhej strane okresný súd musel na jej podania aj
adekvátne reagovať a rozhodovať o nich, čím sa konanie predlžovalo. Napokon sťažovateľka
tiež nepodala sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedníčke okresného súdu a na jej ťarchu
možno pripísať aj to, že zaplatila súdny poplatok, ktorý bol splatný podaním žaloby v roku
2009, až v decembri 2014. Ústavný súd je preto toho názoru, že sťažovateľka sa výraznou
mierou podieľala na predĺžení tohto konania.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci
a poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania od roku 2009 na okresnom súde bez
jediného pojednávania je neprimerané. Okresný súd vykonal síce viac procesných úkonov,
ako to vyplýva z predloženého prehľadu, a ústavný súd nezistil väčšie obdobia jeho úplnej
nečinnosti, ale napriek tomu ústavný súd poukazuje na to, že dĺžka predmetného konania na
jednom stupni bez rozhodnutia vo veci samej je neakceptovateľná. Uvedený postup
okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou
uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Keďže všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť
aj za zabezpečenie efektívneho postupu, ktorý mal smerovať k odstráneniu právnej neistoty,
v ktorej sa sťažovateľka v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzala, čo je
základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr.
I. ÚS 41/02), jeho neefektívna činnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k názoru, že doterajším
postupom okresného súdu v konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. 11 C 154/2009, došlo
k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pretože ústavný súd zistil porušenie označeného základného práva sťažovateľky
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní
vedenom pod sp. zn. 11 C 154/2009, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných
prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka
domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci, keďže v súčasnosti nie je konanie ešte
právoplatne skončené (bod 2 výroku rozhodnutia).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých
dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľka žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia, pretože samotné
trvanie sporu jej spôsobuje „vzhľadom na jej vek a zdravotný stav značné ťažkosti formou
zbytočného stresového pôsobenia“. Vzhľadom na to považuje za spravodlivé, aby bola
odškodnená formou finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €, ktorého výšku považuje
za primeranú, keďže sa na prieťahoch žiadnym spôsobom nepodieľala.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Ústavný súd, vyhodnotiac jednotlivé kritériá stanovené pre zisťovanie okolností
prieťahov v konaní, najmä správanie sťažovateľky a berúc do úvahy tiež konkrétne okolnosti
daného prípadu, konštatuje, že v danom prípade postačí konštatovanie porušenia
označeného práva sťažovateľky okresným súdom (bod 1 výroku rozhodnutia), a preto
vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľke nevyhovel (bod 4 výroku rozhodnutia).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátom
JUDr. Františkom Buhlom, ktorý ich vyčíslil v petite sťažnosti spolu sumou 284,08 €.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená suma je totožná
so sumou, ktorá by patrila sťažovateľke podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov, a neodporuje tejto vyhláške. Ústavný súd jej
preto priznal trovy právneho zastúpenia v požadovanej sume (bod 3 výroku tohto
rozhodnutia).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júla 2015