Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 441/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti ,

zastúpenej advokátom JUDr. Františkom Buhlom, Advokátska kancelária, Šoltésovej 5,

Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní

vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom

pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet

advokáta JUDr. Františka Buhlu, Advokátska kancelária, Šoltésovej 5, Košice, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. 6 z 29. júla 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„napadnuté konanie“).

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v napadnutom konaní, ktoré začalo

3. júna 2009, žalobkyňou v druhom rade. Žalovaným subjektom v prvej žalobe bola

Slovenská republika – Národná rada Slovenskej republiky, ktorú rozšírila v októbri 2009 aj

o žalovaných v druhom rade Slovenská republika – Kancelária Národnej rady Slovenskej

republiky a v treťom rade Slovenská republika – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky. Predmetom konania „je určenie, že odmeňovanie navrhovateliek je v rozpore

so zásadou rovnakého zaobchádzania a o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch“.

V súčasnosti je po podaní sťažovateľky v októbri 2014 žalovaným subjektom už len

Slovenská republika – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

V ďalšom sťažovateľka uviedla, že od podania návrhu okresný súd nekonal viac ako

16 mesiacov a prvým úkonom bola výzva 6. októbra 2010 na zaplatenie súdneho poplatku.

Až do júla 2014, teda viac ako po 5 rokoch, sa vo veci neuskutočnilo ani jedno

pojednávanie. Okresný súd dosiaľ stále nevyriešil otázku súdneho poplatku, pretože

sťažovateľka žiadala o oslobodenie od povinnosti platiť súdny poplatok, okresný súd ho

uznesením z 24. mája 2011 (teda skoro po dvoch rokoch, odo dňa podania návrhu na začatie

konania) nepriznal, predmetné uznesenie bolo sťažovateľkou napadnuté odvolaním 13. júla

2011 a následne odvolacím súdom zrušené uznesením z 30. apríla 2012.

Okresný súd o povinnosti zaplatiť súdny poplatok opakovane rozhodol až

18. septembra 2013 (teda po viac ako 4 rokoch odo dňa podania návrhu na začatie konania).

Voči tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie spolu so žiadosťou o opravu

odôvodnenia napadnutého uznesenia a 9. októbra 2013 okresný súd vydal opravné

uznesenie týkajúce sa odôvodnenia. Opravné uznesenie je dosiaľ posledným úkonom

okresného súdu.

Sťažovateľka zastáva názor, že v konkrétnom spore boli prieťahy spôsobené len

a výlučne postupom súdu, pretože zložitosť veci a ani správanie sťažovateľa nespôsobili

prieťahy, najmä nečinnosť súdu po samotnom podaní návrhu, ako aj jeho ďalší liknavý

postup.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

«1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručené v ... a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu

Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. porušené boli.

2. Okresnému súdu Bratislava I prikazuje, aby vo veci vedenej

pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

10.000, € (slovom „desaťtisíc eur“), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť jej

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume

284,08 € (slovom „dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov“), ktorú je Okresný súd

Bratislava I povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. Františka Buhlu

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.»

K sťažnosti sa vyjadril i okresný súd, ktorý vo svojom podaní sp. zn. Spr. 3606/2014

doručenom ústavnému súdu 30. októbra 2014 uviedol:

„V prvom rade by som rada poukázala na skutočnosť, že navrhovateľka v druhom

rade pred podaním ústavnej sťažnosti nevyčerpala opravné prostriedky alebo iné právne

prostriedky, ktoré jej zákon priznáva. Lustráciou v registri sťažností som zistila, že

navrhovateľka v druhom rade nepodala sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní

predsedovi súdu. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva (, ,

), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť

na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu

a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo jeho nečinnosťou.

Vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu, vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných

právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi poskytuje, je jedným z atribútov

prípustnosti sťažnosti podľa , a teda podmienkou konania vo veci

individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

K samotnému priebehu konania vo vecí vedenej na Okresnom súde Bratislava

I pod sp. zn. uvádzam vykonané procesné úkony súdu a účastníkov konania,

týkajúcich sa navrhovateľky v druhom rade, a to od doručenia návrhu na začatie konania

na tunajší súd... Žalobným návrhom zo dňa 01.06.2009, po úprave okruhu účastníkov

na strane odporcu, sa navrhovateľka v druhom rade spolu s navrhovateľkou v prvom rade

voči odporcom: 1) Slovenská republika zastúpená Národnou radou SR.. 2) Slovenská

republika zastúpená Kanceláriou Národnej rady SR..., 3) Slovenská republika zastúpená

Ministerstvom spravodlivosti SR..., domáha určenia, že odmeňovanie navrhovateliek je

v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a priznania náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch.

Dňa 03.06.2009 bola žaloba doručená súdu.

Dňa 15.10.2009 obe navrhovateľky spoločným podaním upravili okruh odporcov.

Dňa 06.10.2010 bol vyrubený súdny poplatok za návrh.

Dňa 09.11.2010 bola výzva na zaplatenie súdneho poplatku doručená navrhovateľke

v druhom rade.

Dňa 22.11.2010 navrhovateľka v druhom rade (spolu s navrhovateľkou v prvom

rade) žiadala predĺžiť lehotu na zaplatenie súdneho poplatku.

Dňa 10.01.2011 súd vyhovel návrhu navrhovateliek na predĺženie lehoty

na zaplatenie súdneho poplatku a doručil novú výzvu s uvedením správnej položky zákona

o súdnych poplatkoch.

Dňa 24.03.2011 navrhovateľka v druhom rade požiadala o oslobodenie od platenia

súdnych poplatkov.

Dňa 14.04.2011 bola navrhovateľka v druhom rade vyzvaná na preukázanie svojich

majetkových pomerov.

Dňa 02.05.2011 navrhovateľka v druhom rade požiadala o predĺženie lehoty

na predloženie dokladov o majetkových pomeroch.

Dňa 04.05.2011 navrhovateľka v druhom rade predložila súdom žiadané doklady.

Dňa 24.05.2011 súd uznesením č. k. nepriznal navrhovateľke

v druhom rade oslobodenie od platenia súdneho poplatku.

Dňa 16.06.2011 navrhovateľka v druhom rade podala proti uzneseniu

č. k. zo dňa 24.5.2011 odvolanie a zároveň podala návrh na prerušenie

konania podľa s tým, aby súd podal

Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku.

Dňa 20.06.2011 Okresný súd... vydal opravné uznesenie č. k. ,

ktorým opravil uznesenie č. k. zo dňa 24.5.2011 a ktoré bolo

navrhovateľke v druhom rade doručené dňa 29.6.2011.

Dňa 27.07.2011 Okresný súd... vydal opravné uznesenie č. k. ,

ktorým opravil uznesenie č. k. zo dňa 24.5.2011 a ktoré bolo

navrhovateľke v druhom rade doručené dňa 17.8.2011.

Dňa 06.09.2011 navrhovateľka v druhom rade požiadala o doručenie rozhodnutia,

ktorým bolo rozhodnuté o jej žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Dňa 16.11.2011 bol spis predložený Krajskému súdu.. na rozhodnutie o odvolaniach.

Dňa 30.04.2012 Krajský súd... uznesením č. k. , 9Co/149

150/2012 zrušil uznesenia Okresného súdu... č. k. zo dňa 24.5.2011,

č. k. zo dňa 24.5.2011, č. k. zo dňa 20.6.2011,

č. k. zo dňa 20.6.2011, č. k. zo dňa 27.7.2011 a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Navrhovateľka v druhom rade uznesenie krajského súdu prevzala

dňa 22.6.2012.

Dňa 11.09.2012 Okresný súd... opäť navrhovateľku v druhom rade vyzval

na preukázanie jej osobných, majetkových a zárobkových pomerov.

Dňa 18.10.2012 navrhovateľka namietla nesprávne doručenie výzvy na preukázanie

svojich majetkových pomerov.

Dňa 19.11.2012 navrhovateľka v druhom rade doručila súdu vyplnené tlačivo

na zdokladovanie svojich majetkových pomerov.

Dňa 04.12.2012 za účelom skúmania ďalších podmienok na priznanie oslobodenia

od platenia súdnych poplatkov, súd vyzval navrhovateľku v druhom rade na predloženie

výpisu z účtu v banke.

Dňa 28.01.2013 navrhovateľka v druhom rade oznámila zostatky na účtoch v banke

(výpisy nepredložila).

Dňa 18.09.2013 súd uznesením č. k. navrhovateľke v druhom

rade nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Navrhovateľka v druhom rade uznesenie

prevzala dňa 25.9.2013 a dňa 9.10.2013 podala na poštovú prepravu odvolanie voči nemu.

Dňa 21.10.2013 Okresný súd Bratislava I vydal opravné uznesenie

č. k. , ktorým opravil uznesenie č. k. ... zo dňa 18.9.2013

a ktoré bolo navrhovateľke v druhom rade doručené dňa 29.6.2011.

Dňa 06.11.2013 v zmysle Dodatku č. 17 k Rozvrhu práce Okresného súdu... na rok

2013 vec bola pridelená sudkyni JUDr. Jeanette Hajdinovej.

Dňa 13.12.2013 bol spis predložený Krajskému súdu... na rozhodnutie o odvolaniach

navrhovateliek.

Dňa 31.03.2014 Krajský súd... uznesením č. k. ,

potvrdil uznesenie č. k. zo dňa 18.9.2013 v spojení s opravným

uznesením č. k. zo dňa 21.10.2013. Uznesenie Okresného súdu...

č. k. zo dňa 18.9.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu...

č. k. , nadobudlo právoplatnosť dňom 5.9.2014.

Dňa 07.08.2014 bol daný pokyn zákonnej sudkyne na doručenie žaloby odporcom

s výzvou na vyjadrenie k nej.

Dňa 23.09.2014 súd vyzval navrhovateľku v druhom rade, či vzhľadom na ustálenú

judikatúru Najvyššieho súdu..., trvá na podaní zo dňa 15.10.2009 ohľadne označenia

okruhu účastníkov na strane odporcu.

K veci samej si dovolím poukázať na vyjadrenie zákonnej sudkyne JUDr. Jeannette

Hajdinovej (ktoré vyjadrenie Vám zároveň v prílohe predkladám), v ktorom poukázala

na to, že v záujme hospodárnosti a rýchlosti konania a vzhľadom na celkovú dĺžku súdneho

konania v predmetnej právnej veci napriek tomu, že navrhovateľka v druhom rade ešte

nezaplatila súdny poplatok za návrh na začatie konania a v súčasnosti jej ešte plynie lehota

na jeho zaplatenie, zákonná sudkyňa dala pokyn na výzvu pre navrhovateľky v prvom

a druhom rade, aby sa vyjadrili, či trvajú na okruhu účastníkov na strane odporcu, aj pokyn

odporcom na vyjadrenie sa k návrhu na začatie konania. Ak navrhovateľka v druhom rade

zaplatí súdny poplatok za návrh, bude tak možné plynulé v konaní pokračovať bez

prieťahov. Ak navrhovateľka v druhom rade nezaplatí súdny poplatok, tieto výzvy nie sú

prekážkou zastavenia konania pre nezaplatenie súdneho poplatku podľa § 10 ods. 1 zákona

č. Napokon, aj pri skončení konania procesným rozhodnutím musí mať súd

vedomosť o okruhu účastníkov na strane odporcu.

K meritu veci uvádzam, že sa jedná o vec po skutkovej i právnej stránke zložitú.

V prípade, ak Ústavný súd... dospeje k záveru, že právo sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené, dovoľujem si požiadať Ústavný súd..., aby pri

rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia vzal do úvahy vyššie uvedené objektívne

dôvody a skutočnosť, že sťažovateľka pred podaním ústavnej sťažnosti nevyčerpala účinné

opravné prostriedky a z uvedených dôvodov navrhujem, aby sťažovateľke uplatnený nárok

na finančné zadosťučinenie nepriznal v plnej výške.

Konečné rozhodnutie ponechávam na zváženie Ústavnému súdu...“

Súčasťou vyjadrenia predsedníčky okresného súdu bol chronologický prehľad

procesných úkonov a stanovisko zákonnej sudkyne v tejto veci z 26. novembra 2014,

v ktorom sa okrem iného uvádza:

«.... navrhovateľka v druhom rade súdu neoznámila podstatnú skutočnosť, že jej

minister spravodlivosti SR podľa o sudcoch... prerušil

výkon funkcie sudcu s účinnosťou od 20.9.2014; súd sa túto skutočnosť dozvedel len

prostredníctvom webového sídla Ministerstva spravodlivosti SR. V čase môjho vyjadrenia

navrhovateľke v druhom rade ešte plynula lehota na zaplatenie súdneho poplatku. V záujme

hospodárnosti a rýchlosti konania a vzhľadom na celkovú dĺžku súdneho konania

v predmetnej právnej veci som napriek tomu, že navrhovateľka v druhom rade ešte

nezaplatila súdny poplatok za návrh na začatie konania a v súčasnosti jej ešte plynie lehota

na jeho zaplatenie, dala pokyn na výzvu pre navrhovateľky v prvom a druhom rade, aby sa

vyjadrili, či trvajú na okruhu účastníkov na strane odporcu, aj pokyn odporcom

na vyjadrenie sa k návrhu na začatie konania.

K aktuálnemu stavu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava

I pod sp. zn. uvádzam, že navrhovateľke v druhom rade uplynula lehota

na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania v sume 6.491,50 € dňom

bol 4.11.2014 (utorok, pracovný deň). V uvedenej lehote súdny poplatok za návrh

nezaplatila a až po jej márnom uplynutí dňa 11.11.2014 opäť požiadala oslobodenie

od súdnych poplatkov (žiadosť bola súdu doručená dňa 14.11.2014). V opätovnej žiadosti

o oslobodenie od súdnych poplatkov uviedla, že sa zmenili jej pomery, pretože dňa

20.9.2014 jej minister spravodlivosti SR prerušil výkon funkcie sudcu a od tohto dátumu je

jej príjmom starobný dôchodok v sume 926,80 € a príplatok k dôchodku v sume 660,50 €,

teda o prerušení výkonu funkcie sudcu konajúci súd informovala až v žiadosti o oslobodenie

od súdnych poplatkov zo dňa 11.11.2014 a po vyjadrení súdu k jej ústavnej sťažnosti,

v ktorej poukázal na to, že navrhovateľka v druhom rade mu túto skutočnosť neoznámila

podľa , .

Hoci bola žiadosť navrhovateľky v druhom rade súdu doručená až po márnom

uplynutí lehoty na zaplatenie súdneho poplatku, konala som o nej a rozhodla. Zdôrazňujem,

že navrhovateľka v druhom rade v žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov neuviedla

všetky rozhodujúce skutočnosti na posúdenie jej žiadosti neuviedla, ani nepoukázala na to,

že jej v súvislosti s prerušením výkonu funkcie sudcu podľa

Z. z. bolo vyplatené aj odchodné podľa § 21 ods. 2 citovaného zákona. Z oznámenia

Krajského súdu v Trnave zo dňa 21.11.2014 som zistila, že navrhovateľke v druhom rade

bolo v súvislosti s prerušením funkcie sudcu na základe rozhodnutia Krajského súdu

v Trnave sp. zn. zo dňa 22.9.2014 vyplatené odchodné podľa § 21 ods. 2

v sume 29.475, €. Toto zistenie má pre posúdenie opodstatnenosti

alebo neopodstatnenosti žiadosti navrhovateľky v druhom rade o oslobodenie od súdnych

poplatkov významný vplyv. Po vyhodnotení žiadosti navrhovateľky v druhom rade

o oslobodenie od súdnych poplatkov a jej príjmovej a majetkovej situácie, ktorá sa mala

podľa nej zmeniť prerušením funkcie sudcu a odchodom do starobného dôchodku, som dňa

24.11.2014 rozhodla o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov nebolo navrhovateľke

v druhom rade. Z uznesenia Okresného súdu... sp. zn. zo dňa 24.11.2014

vyplýva, že: „Súd preto konštatuje, že navrhovateľka v druhom rade neuniesla bremeno

tvrdenia a preukázania svojho tvrdenia vyčerpávajúcim spôsobom, v žiadosti o oslobodenie

od súdnych poplatkov nepopísala všetky skutočnosti rozhodujúce pre rozhodnutie o jej

žiadosti, a teda nekonala v súlade s a . Z jednorazovej sumy

odchodného 29.475, €, z ktorej môže navrhovateľka v druhom rade, bez problémov

a ohrozenia svojej existenčnej situácie počas poberania starobného dôchodku a príplatku

k nemu, zaplatiť súdny poplatok v sume 6.491,50 €. Z odchodného by jej po zaplatení

súdneho poplatku zostala suma 22.983,50 €, ktorá neohrozuje navrhovateľka ani jej rodinu,

práve naopak.“

Po rozhodnutí o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov som tým istým

uznesením zo dňa 24.11.2014 rozhodla o zastavení konania voči navrhovateľke v druhom

rade, pretože v súdom určenej lehote (ktorá bola predĺžená na jej výslovnú žiadosť)

nezaplatila súdny poplatok za návrh na začatie konania v sume 6.491,50 €; vo výzve

na zaplatenie súdneho poplatku bola uvedená správna položka sadzobníka súdnych

poplatkov, navrhovateľke v druhom rade bol vysvetlený spôsob výpočtu súdneho poplatku,

bola poučená o následku nezaplatenia súdneho poplatku podľa § 10 ods. 1 zákona

č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov (ďalej len ) a výzva na zaplatenie súdneho

poplatku bola realizovaná v zákonnej lehote vyplývajúcej z

Zb. V uznesení o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku

sp. zn. zo dňa 24.11.2014 som poukázala aj na ustálenú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva v súvislosti s platením súdnych poplatkov: „Európsky

súd pre ľudské práva vo svojej stabilizovanej judikatúre nikdy nevylučoval možnosť,

že záujmy riadneho výkonu justície môžu odôvodňovať zavedenie finančného obmedzenia

na prístup jednotlivca k súdu spočívajúceho v súdnom poplatku. Požiadavku zaplatiť súdne

poplatky v občianskom súdnom konaní nemožno považovať za obmedzenie práva na prístup

k súdu, ktoré je nezlučiteľné per se s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (napríklad rozsudok vo veci Kreuz v. Poľsko zo dňa 19.6.2011,

č. sťažnosti 28249/95, § 54, 60; Brualla Goméz de la Torre v. Španielsko zo dňa

19.12.1997, Reports of Judgments and Decisions 1997 V1II, str. 2955, § 33; rozsudok

vo veci Tolstoy – Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo zo dňa 13.7.1995, Séria A, č. 316 B,

str. 80 81, §§ 61 a nasl.).“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti som toho názoru, že navrhovateľka v druhom rade

svojím konaním predlžovala súdne konanie, v poslednom prípade tým, že nezaplatila súdny

poplatok v určenej lehote, až po uplynutí lehoty na zaplatenie súdneho poplatku požiadala

o oslobodenie od súdneho poplatku (čo je samozrejme jej právo), ale v žiadosti neuviedla

všetky rozhodujúce skutočnosti dôležité pre posúdenie jej žiadosti (vyplatenie odchodného

v sume 29.475, €), požiadala o predĺženie lehoty na zaplatenie súdneho poplatku z 10 dní

na tri mesiace, pričom súd jej žiadosti čiastočne vyhovel a určil jej lehotu na zaplatenie

súdneho poplatku 60 dní. Dovolím si v tejto súvislosti poukázať na judikatúru Ústavného

súdu SR, podľa ktorej dĺžku trvania súdneho konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho

účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných

prieťahov v súdnom konaní (, )...

V súčasnosti je konanie voči navrhovateľke v druhom rade zastavené z dôvodu

nezaplatenia súdneho poplatku.»

Právny zástupca sťažovateľky sa k stanovisku okresného súdu vyjadril v podaní

doručenom ústavnému súdu 2. apríla 2015, v ktorom okrem iného uviedol:

„... Vyjadrenia sudkyne a predsedníčky súdu sú irelevantné, ide o údaje, ktoré

nesúvisia s prieťahmi v konaní, spôsobenými Okresným súdom Bratislava I. Vyjadrenia

popisujú nehospodárne konanie súdu o žiadosti žalobkýň o oslobodenie od súdneho

poplatku, žalobkyne predkladali súdu vyjadrenia a doklady v súdom stanovených

procesných lehotách. Za obdobie 5 rokov súd vydával nehospodárne a nesprávne

uznesenia, nebol schopný rozhodnúť vo veci samej.

Od podania sťažnosti na Ústavný súd sťažovateľka obdržala dňa 05.09.2014

rozhodnutie Krajského súdu... zo dňa 31.03.2014, ktorým boli potvrdené uznesenia súdu

prvého stupňa o neoslobodení od platenia súdneho poplatku. Obdržala tiež výzvu OS BA I

na označenie žalovaného, hoci žalovaný je označený jednoznačne a je povinnosťou

konajúceho súdu určiť orgán, ktorý je povinný konať v mene štátu.“

Z obsahu sťažnosti, k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a zo spisu okresného súdu, ktorý mu bol predložený na nahliadnutie 26. júna 2015 ústavný

súd zistil tieto podstatné skutočnosti:

Napadnuté konanie začalo podaním žaloby 3. júna 2009. Dňa 15. októbra 2009

sťažovateľka ako žalobkyňa v druhom rade v spolu so žalobkyňou v prvom rade upravili

okruh žalovaných účastníkov.

Dňa 6. októbra 2010 okresný súd vyzval žalobkyne na zaplatenie súdneho poplatku

(výzva sťažovateľke bola doručená 9. novembra 2009), 22. novembra 2010 žalobkyne

žiadali predĺžiť lehotu na zaplatenie súdneho poplatku, a to o tri mesiace (č. l. 10 spisu).

Dňa 10. januára 2011 okresný súd vyhovel ich návrhu na predĺženie lehoty

na zaplatenie súdneho poplatku a 24. marca 2011 sťažovateľka požiadala o oslobodenie

od platenia súdnych poplatkov z dôvodu, že jej to nedovoľujú jej osobné a majetkové

pomery. Dňa 24. mája 2011 jej okresný súd nepriznal oslobodenie od platenia súdneho

poplatku, preto 16. júna 2011 podala odvolanie.

Od 16. novembra 2011 do 5. mája 2012 sa spis nachádzal na odvolacom súde, ktorý

30. apríla 2012 zrušil rozhodnutie okresného súdu o nepriznaní oslobodenia od platenia

súdneho poplatku a vec mu vrátil na ďalšie konanie [sťažovateľka uznesenie Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) prevzala 22. júna 2012]. Po výzve okresného súdu z

11. septembra 2012 sťažovateľka doručila 19. novembra 2012 doklady preukazujúce jej

osobné a majetkové pomery a 4. decembra 2012 ju okresný súd vyzval na predloženie

výpisu z jej banky.

Dňa 28. januára 2013 sťažovateľka oznámila zostatky na účtoch v banke

a 18. septembra 2013 jej okresný súd nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 13. decembra 2013 bol spis doručený odvolaciemu súdu (z dôvodu podaného odvolania

11. októbra 2013 sťažovateľkou), ktorý 31. marca 2014 potvrdil uznesenie okresného súdu

z 18. septembra 2013. Vec bola vrátená okresnému súdu 29. apríla 2014 a sťažovateľka

rozhodnutie krajského súdu prevzala 5. septembra 2014.

Dňa 7. augusta 2014 bola žaloba doručená žalovaným na vyjadrenie a 23. septembra

2014 okresný súd vyzval sťažovateľku oznámiť, či vzhľadom na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, trvá na svojom podaní z 15. októbra 2009

týkajúcom sa označenia okruhu účastníkov na strane žalovaných, aby súd konal

so žalovanou Slovenská republika – zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky.

Uznesením z 24. novembra 2014 okresný súd nepriznal sťažovateľke oslobodenie

od súdnych poplatkov a súčasne konanie voči nej zastavil (č. l. 198 v spise). Rozhodnutie

bolo sťažovateľke 18. decembra 2014 doručené, sťažovateľka podala proti nemu odvolanie

22. decembra 2014 (č. l. 209), o ktorom krajský súd rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie

okresného súdu z 24. novembra 2014 v časti nepriznania oslobodenia od súdnych poplatkov

uznesením sp. zn. z 28. mája 2015 potvrdil. V súčasnosti je daný pokyn

na doručenie tohto rozhodnutia sťažovateľke. Okresný súd následne po zaplatení súdneho

poplatku 22. decembra 2014 sťažovateľkou (č. l. 213) uznesením z 19. marca 2015 v časti

zastavenia konania zrušil svoje uznesenie z 24. novembra 2014. Konanie nie je ešte

právoplatne skončené.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov, a porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby

jej záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. , , ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z (ďalej

len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby

vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu základného práva podľa (práva podľa

dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd

prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní

a jeho význam pre sťažovateľa (napr. , ).

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje,

že sťažovateľka sa na okresnom súde domáhala určenia, že jej odmeňovanie je v rozpore

so zásadou rovnakého zaobchádzania, preto žiadala zaplatiť z tohto titulu sumu

214 195,58 € s prísl., z návrhu ktorého bola vypočítaná výška súdneho poplatku v sume

6 491,50 €, ktorú sťažovateľka na základe výzvy okresného súdu zo 6. októbra 2010

zaplatila až po piatich rokoch. Navyše, z obsahu súdneho spisu predloženého ústavnému

súdu je možné ustáliť, že okresný súd dosiaľ riešil len otázky procesného charakteru

a nevykonával žiadne dokazovanie vo veci samej, preto nie je možné ani uvažovať

o skutkovej či právnej zložitosti veci samej ako o príčine doterajšej dĺžky konania, ako to

uviedol okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti (obdobne aj ).

2. Pri hodnotení podľa druhého kritéria, t. j. správania sťažovateľky, ústavný súd

dospel k záveru, že jej správanie podstatným spôsobom prispelo k predĺženiu

posudzovaného konania. Najprv žiadala o predĺženie lehoty na zaplatenie súdneho poplatku,

potom požiadala o jeho oslobodenie, neskôr neoznámila okresnému súdu, že už nie je

sudkyňou, taktiež podávala opravné prostriedky proti rozhodnutiami okresného súdu,

v dôsledku čoho sa spis nachádzal takmer rok na odvolacom súde (v jednom prípade bola

síce úspešná, ale v konečnom dôsledku bola neúspešná). Hoci má na to nesporne ako

účastníčka konania právo, ale na druhej strane okresný súd musel na jej podania aj

adekvátne reagovať a rozhodovať o nich, čím sa konanie predlžovalo. Napokon sťažovateľka

tiež nepodala sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedníčke okresného súdu a na jej ťarchu

možno pripísať aj to, že zaplatila súdny poplatok, ktorý bol splatný podaním žaloby v roku

2009, až v decembri 2014. Ústavný súd je preto toho názoru, že sťažovateľka sa výraznou

mierou podieľala na predĺžení tohto konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci

a poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania od roku 2009 na okresnom súde bez

jediného pojednávania je neprimerané. Okresný súd vykonal síce viac procesných úkonov,

ako to vyplýva z predloženého prehľadu, a ústavný súd nezistil väčšie obdobia jeho úplnej

nečinnosti, ale napriek tomu ústavný súd poukazuje na to, že dĺžka predmetného konania na

jednom stupni bez rozhodnutia vo veci samej je neakceptovateľná. Uvedený postup

okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou

uloženou mu v , aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Keďže všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť

aj za zabezpečenie efektívneho postupu, ktorý mal smerovať k odstráneniu právnej neistoty,

v ktorej sa sťažovateľka v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzala, čo je

základným účelom práva zaručeného v citovanom článku (pozri napr.

), jeho neefektívna činnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k názoru, že doterajším

postupom okresného súdu v konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. , došlo

k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie označeného základného práva sťažovateľky

podľa a práva podľa dohovoru okresným súdom v konaní

vedenom pod sp. zn. , prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných

prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka

domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci, keďže v súčasnosti nie je konanie ešte

právoplatne skončené (bod 2 výroku rozhodnutia).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie. Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých

dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo

slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia, pretože samotné

trvanie sporu jej spôsobuje „vzhľadom na jej vek a zdravotný stav značné ťažkosti formou

zbytočného stresového pôsobenia“. Vzhľadom na to považuje za spravodlivé, aby bola

odškodnená formou finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €, ktorého výšku považuje

za primeranú, keďže sa na prieťahoch žiadnym spôsobom nepodieľala.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd, vyhodnotiac jednotlivé kritériá stanovené pre zisťovanie okolností

prieťahov v konaní, najmä správanie sťažovateľky a berúc do úvahy tiež konkrétne okolnosti

daného prípadu, konštatuje, že v danom prípade postačí konštatovanie porušenia

označeného práva sťažovateľky okresným súdom (bod 1 výroku rozhodnutia), a preto

vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľke nevyhovel (bod 4 výroku rozhodnutia).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátom

JUDr. Františkom Buhlom, ktorý ich vyčíslil v petite sťažnosti spolu sumou 284,08 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená suma je totožná

so sumou, ktorá by patrila sťažovateľke podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov, a neodporuje tejto vyhláške. Ústavný súd jej

preto priznal trovy právneho zastúpenia v požadovanej sume (bod 3 výroku tohto

rozhodnutia).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júla 2015