Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 188/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti a

, obaja bytom , zastúpených RASLEGAL, s. r. o.,

Františkánske námestie 3, Bratislava, konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa

JUDr. Slavomíra Rabatina, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu

Bratislava III, takto

rozhodol:

1. Základné právo a na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom

pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. a p r i z n á v a finančné zadosťučinenie

každému v sume po 4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré j e im Okresný súd Bratislava III

p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť a

trovy konania v sume 360,19 € (slovom tristošesťdesiat eur a devätnásť centov) na

účet RASLEGAL, s. r. o., Františkánske námestie 3, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. decembra 2014 doručená sťažnosť a , obaja bytom

(spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených RASLEGAL, s. r. o.,

Františkánske námestie 3, Bratislava, konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa

JUDr. Slavomíra Rabatina, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“).

Z vyžiadaného spisu a zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú právnymi nástupcami

pôvodného odporcu (sú jeho rodičmi, pozn.) v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. o zaplatenie istiny 93 097,64 € s príslušenstvom z dôvodu úhrady

nákladov spojených s investíciou do nehnuteľnosti vo vlastníctve pôvodného odporcu.

Návrh na začatie konania bol okresnému súdu doručený 9. mája 2005. Sťažovatelia sa stali

účastníkmi konania na základe univerzálnej sukcesie z dôvodu úmrtia pôvodného odporcu

3. septembra 2010.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú:

„Do úmrtia pôvodného žalovaného trvalo konanie vyše 5 rokov a neuskutočnilo sa

ani jedno pojednávanie v merite veci. Napriek tomu, že súd v tomto období rozhodoval

najmä o opakovaných návrhoch žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia, (ktorým

bolo opakovane vyhovené), v tomto období došlo aj k viacerým procesným pochybeniam

na strane konajúceho súdu. V dôsledku toho boli viaceré rozhodnutia porušovateľa

o predbežnom opatrení odvolacím súdom zmenené resp. zrušené a vrátené súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. Príkladmo možno uviesť rozhodnutia odvolacieho súdu

sp. zn. z 30. 10. 2007, , , z 28. 8. 2008,

ktorým boli zrušené uznesenia súdu prvého stupňa z 11. 1. 2006 a 3. 1. 2008 z dôvodu

nedôsledného a predčasného postupu súdu prvého stupňa pri rozhodovaní o procesných

návrhoch žalobcu. Ďalším dôkazom procesného pochybenia porušovateľa je aj uznesenie

odvolacieho súdu sp. zn. z 9. 2. 2012, ktorým bolo zrušené uznesenie

prvostupňového súdu o nezrušení predbežného opatrenia pre nepreskúmateľnosť.

Po vstupe sťažovateľov do konania sa konalo prvé pojednávanie (čo bolo vôbec prvé

pojednávanie vo veci samej v predmetnom konaní) až dňa 22. 3. 2012. Odvtedy sa

uskutočnilo niekoľko pojednávaní, avšak od posledného pojednávania (15. 1. 2013), ktoré

bolo odročené na neurčito za účelom vykonania znaleckého dokazovania, nebolo za takmer

2 roky opätovne vytýčené ďalšie pojednávanie vo veci. Znalecké dokazovanie bolo síce

súdom nariadené uznesením z 4. 3. 2013, avšak znalecký posudok bol znalcom vypracovaný

až 21. 2. 2014. To znamená, že tento úkon, ktorého vykonanie mohol súd priamo ovplyvniť

(včasným vyplatením preddavku a včasným zaslaním spisu znalcovi) trval takmer rok.

Sám znalec pritom listom z 18. 4. 2013 urgoval súd o zaslanie súdneho spisu a poskytnutie

preddavku na znalecké dokazovanie. Opätovne znalec žiadal súd o poskytnutie preddavku

v liste z 20. 11. 2013. Z uvedeného vyplýva, že tieto prieťahy v znaleckom dokazovaní a teda

aj v konaní vo veci samej nespôsobil znalec, ale porušovateľ.

Uznesením z 5. 12. 2013 súd prvého stupňa rozhodol o zrušení predbežného

opatrenia nariadeného súdom ešte dňa 10. 10. 2008 len v časti týkajúceho sa zákazu

prenájmu nehnuteľnosti. Aj toto uznesenie porušovateľa však bolo vydané so zásadnou

chybou (absencia zamietavého výroku v rozhodnutí). To súd napravil až na základe

odvolania sťažovateľov z 30. 12. 2013, keď súd vydal dňa 20. 1. 2014 opravné uznesenie.

Odvtedy sa vo veci samej nekonalo, nakoľko zrejme celý spis bol postúpený na Krajský súd

v Bratislave na rozhodnutie o našom odvolaní z 30.12.2013, pričom do dnešného dňa tak

nebolo v predmetnej veci o našom odvolaní rozhodnuté.“

Podľa názoru sťažovateľov „... postup porušovateľa v konaní vedenom

pod spis. zn. nemožno hodnotiť ako rešpektovanie SR

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Naopak, na základe uvedeného namietame, že porušovateľ svojím

postupom v predmetnej veci porušil základné právo sťažovateľov i ich právneho predchodcu

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v SR a právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

V súlade s už citovaným nálezom z 25. 8. 2005 sťažovatelia žiadajú, aby

ústavný súd preskúmal a zohľadnil celkovú dĺžku konania sp. zn. a teda aj

obdobie, v ktorom bol účastníkom konania právny predchodca sťažovateľov.“.

Sťažovatelia žiadajú o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 5 000 € pre každého z nich, keďže „... Stav neistoty ohľadne uplatneného nároku,

ako už bolo uvedené vyššie, sa plynutím času značne prehlbuje a riziko potenciálneho

zásahu do majetkovej sféry sťažovateľov sa len zvyšuje. V prípade eventuálneho úspechu

žalobcu v konaní sp. zn. , t. j. v prípade priznania aspoň časti zo žalovanej

pohľadávky budú sťažovatelia povinní znášať okrem iného aj neprimerane vysoké úroky

z omeškania (16,5 %) za celé doterajšie obdobie súdneho konania, ktoré by sťažovatelia

znášať nemuseli, ak by porušovateľ o nároku žalobcov rozhodol v primeranej lehote.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„a/ Základné právo ... a ... na prerokovanie

a rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli postupom Okresného súdu Bratislava III v

konaní vedenom pod spis. zn. porušené.

b/ Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Bratislava III, aby

v konaní konal ďalej bez zbytočných prieťahov.

c/ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom ...

a ... primerané finančné zadosťučinenie a to každému zo sťažovateľov

samostatne vo výške 5.000, € (slovom: päťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava III

povinný vyplatiť sťažovateľom v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

d/ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom ...

a ... náhradu trov konania / právneho zastúpenia vo výške 360,19 €

vrátane DPH (2x2 úkony právnej služby [prevzatie a príprava zastúpenia + návrh

na začatie konania] po 67 € + 2x2 režijné paušály vo výške 8,04 € + 20% DPH), ktoré je

Okresný súd Bratislava III povinný zaplatiť sťažovateľom na účet ich právneho zástupcu,

advokátskej kancelárie RASLEGAL, s. r. o..., v lehote do dvoch mesiacov právoplatnosti

tohto rozhodnutia.“

Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedu okresného súdu

o vyjadrenie k sťažnosti. Na žiadosť ústavného súdu reagoval predseda okresného súdu

v prípise sp. zn. Spr 3152/2015 zo 6. marca 2015, v ktorom okrem prehľadu procesných

úkonov uviedol:

„... konanie vzhľadom k tomu, že začalo v máji 2005 a do dnešného dňa nebolo

vo veci meritórne rozhodnuté trvá neprimerane dlho, avšak ako som už vyššie uviedol,

navrhujem ústavnému súdu, aby vo svojom rozhodnutí zohľadnil najmä tú skutočnosť,

že najmä v období keď účastníkom bol právny predchodca odporcov v období rokov 2005

2010 to bol práve on, ktorý bránil meritórnemu začatiu konania vo veci samej

nedostavovaním sa na pojednávanie resp. opakovanými žiadosťami o jeho odročenie.

Potom ako nastúpili do konania sťažovatelia, súd plynulo od roku 2012 vo veci konal.

Pokiaľ aj od uplynutia nariadenia znaleckého dokazovania 04. 03. 2013 do jeho ukončenia

24. 02. 2014 uplynul dlhší časový úsek, čo som konštatoval i v odpovedi na sťažnosť, keď

som túto kvalifikoval z titulu prieťahov v konaní ako dôvodnú, tento prieťah však nemožno

kvalifikovať ako porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv, prípadne

porušenie článku 48 ods. 2 SR. Z tohto pohľadu sa javí žiadosť o primerané

zadosťučinenie vo výške 5.000, Eur každému z odporcov za zrejme neprimeraný.“

Uznesením č. k. z 26. marca 2015 ústavný súd prijal sťažnosť

sťažovateľov na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia ich základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedu okresného súdu,

aby prípadne doplnil predchádzajúce vyjadrenie okresného súdu k sťažnosti a zároveň

oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda okresného súdu

v prípise sp. zn. Spr. 3152/2015 z 13. mája 2015 oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd

upustil od ústneho pojednávania, a pridržiava sa svojho pôvodného vyjadrenia

sp. zn. Spr 3152/2015 zo 6. marca 2015.

Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľov, aby sa vyjadrila,

či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedu okresného

súdu sp. zn. Spr 3152/2015 zo 6. marca 2015 a z 13. mája 2015 na vedomie a prípadné

zaujatie stanoviska.

Právna zástupkyňa sťažovateľov v podaní doručenom ústavnému súdu 29. mája 2015

oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a žiadala, „... aby Ústavný súd

SR rozhodol v zmysle petitu našej sťažnosti z 22. 12. 2014“.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľov a predsedu okresného

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd zisťoval skutočnosti o doterajšom priebehu napadnutého konania

zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. a z písomného vyjadrenia

predsedu okresného súdu, ktorý v rámci podrobného prehľadu procesných úkonov

vykonaných v napadnutom konaní najmä uviedol:

„Návrhom na začatie konania, ktorý bol súdu doručený dňa 9. 5. 2005 sa

navrhovateľ (COLONIAL, spol. s r.o.) domáhal, aby súd zaviazal odporcu ( )

zaplatiť mu 2.804.659,60 Sk s príslušenstvom, z titulu náhrady nákladov adaptácie

rodinného domu na reštauráciu.

Dňa 13. 6. 2005 súd vydal platobný rozkaz, voči ktorému podal odporca odôvodnený

odpor... pojednávanie bolo vytýčené na 3. 11. 2005.

Navrhovateľ podal dňa 17. 10. 2005 návrh na zmenu účastníka, z dôvodu postúpenia

pohľadávky. Termín pojednávania bol zmenený na 5. 12. 2005.

Dňa 29. 11. 2005 podal navrhovateľ návrh na nariadenie predbežného opatrenia,

ktorému súd dňa 7. 12. 2005 vyhovel, rozhodnutím č. k. . Rozhodnutím zo

dňa 30. 10. 2007 krajský súd napadnuté uznesenie zmenil a návrh na nariadenie

predbežného opatrenia zamietol, spis bol súdu prvého stupňa doručený dňa 20. 11. 2007.

Uznesením zo dňa 23. 12. 2005 226 v spojení s opravným uznesením

zo dňa 30. 11. 2007 súd pripustil, aby do konania na miesto navrhovateľa vstúpil

. Toto rozhodnutie bolo krajským súdom potvrdené.

Dňa 15. 11. 2005 odporca žiadal vydanie predbežného opatrenia, o jeho návrhu súd

rozhodol uznesením č. k. zo dňa 11. 1. 2006. Uznesením zo dňa

28. 8. 2008 krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 3. 12. 2007 podal COLONIAL, spol. s. r. o., návrh na vydanie predbežného

opatrenia, návrh bol vzatý späť a konanie uznesením zo dňa 1. 2. 2008 č. k.

313 zastavené.

Dňa 19. 12. 2007 navrhovateľ (Ing. Kalný) podal návrh na nariadenie predbežného

opatrenia.

Uznesením č. k. zo dňa 3. 1. 2008 súd nariadil predbežné

opatrenie, ktorým zakázal odporcovi nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami. Aj toto

uznesenie krajský súd uznesením zo dňa 28. 8. 2008 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Spis bol súdu prvého stupňa doručený dňa 10. 9. 2008.

Návrhom, ktorý bol súdu doručený dňa 17. 9. 2008, navrhovateľ žiadal vydanie

predbežného opatrenia. Uznesením č. k. zo dňa 10. 10. 2008 súd

nariadil predbežné opatrenie. Dňa 10. 10. 2008 uznesením č. k. súd

zamietol návrh odporcu na nariadenie predbežného opatrenia. Krajský súd o opravných

prostriedkoch rozhodol uznesením zo dňa 9. 2. 2009 tak, že obe odvolania odmietol. Spis

bol súdu prvého stupňa doručený dňa 11. 2. 2009.

Uznesením č. k. zo dňa 10. 10. 2008 súd návrh odporcu

na vydanie predbežného opatrenia zamietol, zároveň zamietol aj návrh spoločnosti

COLONIAL, spol. s r. o., na vydanie predbežného opatrenia.

Uznesením č. k. zo dňa 10. 10. 2008 súd nariadil predbežné

opatrenie, ktorým zakázal nakladať s nehnuteľnosťami.

Vo veci bol vytýčený termín na deň 16. 12. 2008, na ktorý sa odporca ospravedlnil

a žiadal odročenie. Súd stanovil nový termín na 24. 2. 2009. Tento termín bol zrušený

z dôvodu podaného návrhu odporcu (spis na KS).

Na odvolanie krajský súd odvolanie voči uzneseniu č. k.

a odvolanie voči uzneseniu č. k. odmietol.

Pojednávanie stanovené na deň 23. 2. 2009 bolo odročené z dôvodu PN PZN na deň

31. 3. 2009.

Dňa 25. 2. 2009 bol súdu doručený návrh odporcu na prerušenie konania.

Uznesením č. k. zo dňa 27. 2. 2009 súd zamietol návrh odporcu zo dňa

25. 2. 2009 na prerušenie konania. Krajský súd uznesením zo dňa 6. 10. 2009 napadnuté

uznesenie potvrdil, spis bol súdu doručený dňa 12. 11. 2009.

Vo veci bolo nariadené pojednávanie na 26. 1. 2010, na ktoré sa odporca

ospravedlnil a žiadal odročenie, z dôvodu práceneschopnosti. Súd nariadil pojednávanie

na deň 25. 2. 2010. Ak na tento termín sa odporca ospravedlnil a žiadal pojednávanie

odročiť z dôvodu práceneschopnosti.

Uznesením č. k. zo dňa 8. 3. 2010 súd zamietol návrh odporcu

zo dňa 15. 2. 2010 na prerušenie konania.

Krajský súd o podanom odvolaní rozhodol dňa 23. 12. 2010 tak, že uznesenie

potvrdil. Spis bol súdu doručený dňa 17. 1. 2011.

Odporca zomrel dňa 3. 9. 2010, uznesením zo dňa 1. 2. 2011

č. k. súd konanie prerušil do skončenia konania o dedičstve. Osvedčenie

o dedičstve nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 12. 2011.

Dňa 21. 9. 2011 bol súdu doručený návrh , domnelého dediča,

ktorým sa domáhal zrušenia predbežného opatrenia. Uznesením č. k.

zo dňa 17. 10. 2011 súd jeho návrh zamietol. Krajský súd rozhodnutím zo dňa 9. 2. 2012

napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Spis bol súdu doručený

dňa 17. 2. 2012.

Uznesením zo dňa 16. 3. 2012 súd opätovne rozhodol o návrhu na zrušenie

predbežného opatrenia uznesením č. k. tak, že návrh zamietol.

Vo veci bol vytýčený termín pojednávania na deň 22. 3. 2012, na ktorom súd otvoril

pojednávanie vo veci samej a bol vypočutý navrhovateľ. Ďalší termín bol stanovený na deň

17. 5. 2012, na ktorom boli vypočutí odporcovia. Spis bol následne predložený na KS

za účelom rozhodnutia o podanom odvolaní.

Uznesením zo dňa 29. 6. 2012 krajský súd napadnuté uznesenie č. k.

541 zo dňa 16. 3. 2012 potvrdil. Spis bol súdu doručený dňa 3. 8. 2012.

Vo veci bolo nariadené pojednávanie na deň 27. 9. 2012, ktoré sa uskutočnilo, bolo

odročené na 27. 11. 2012, na ktorom navrhovateľ navrhol pristúpenie ďalšieho účastníka do

konania. Pojednávanie bolo odročené na 15. 1. 2013.

Uznesením zo dňa 28. 11. 2012 č. k. súd pripustil, aby na strane

navrhovateľa pristúpila spoločnosť COLONIAL, spol. s r. o., zároveň pripustil zmenu petitu.

Pojednávanie sa uskutočnilo dňa 15. 1. 2013, bolo odročené za účelom nariadenia

znaleckého dokazovania.

Dňa 4. 3. 2013 súd uznesením č. k. nariadil znalecké

dokazovanie, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 3. 2013.

Dňa 2. 10. 2013 bol súdu doručený návrh odporcov na zrušenie predbežného

opatrenia.

Rozhodnutím zo dňa 5. 12. 2013, č. k. súd o danom návrhu

rozhodol. Dňa 20. 1. 2014 bolo vydané doplňujúce uznesenie č. k. .

Voči tomuto rozhodnutiu bolo podané odvolanie.

Dňa 24. 2. 2014 bol súdu zaslaný znalecký posudok, ktorý bol doručovaný

účastníkom konania a vec bola predložená krajskému súdu na rozhodnutie o podanom

odvolaní. Krajskému súdu bola vec predložená dňa 4. 3. 2014, vo veci nebolo doteraz

rozhodnuté.“

Ústavný súd zo spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. zistil, že

popis doterajšieho priebehu konania obsiahnutý vo vyjadrení predsedu okresného súdu

zodpovedá obsahu označeného spisu, a preto z neho pri rozhodovaní o sťažnosti

sťažovateľov vychádzal. Navyše ústavný súd zistil, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) uznesením sp. zn. z 30. októbra 2007 zmenil rozhodnutie

okresného súdu sp. zn. zo 7. decembra 2005 a návrh na nariadenie predbežného

opatrenia zamietol z dôvodu „vážnych procesných pochybení“ súdu prvého stupňa

a z dôvodu nedostatku aktívnej procesnej legitimácie.

Ústavný súd tiež zistil, že krajský súd uznesením sp. zn. ,

sp. zn. z 28. augusta 2008 zrušil aj uznesenia okresného súdu

sp. zn. z 11. januára 2006 a z 3. januára 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie

z dôvodu, že sa účastníkovi odňala postupom súdu prvého stupňa možnosť konať

pred súdom. Uznesením sp. zn. z 9. februára 2012 krajský súd rovnako zrušil

rozhodnutie okresného súdu sp. zn. zo 17. októbra 2011 a vec mu vrátil

na ďalšie konanie z dôvodu, že sa účastníkovi odňala postupom súdu prvého stupňa

možnosť konať pred súdom.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej

len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z a , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie

pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo

upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod

na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam

pre sťažovateľa (, , ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd

konštatuje, že spory o zaplatenie peňažnej sumy s príslušenstvom z titulu nájomných zmlúv,

ktoré tvoria aj podstatu namietaného konania, patria do bežnej rozhodovacej agendy

všeobecných súdov. Keďže v danej veci je potrebné vykonať dokazovanie v súvislosti

s preukazovaním, či došlo k zhodnoteniu nehnuteľnosti, ústavný súd pripúšťa určitú mieru

faktickej zložitosti namietaného konania. Zároveň ale ústavný súd konštatuje, že faktická

zložitosť veci nemôže ospravedlniť stav, v akom sa namietané konanie nachádzalo v čase

doručenia sťažnosti ústavnému súdu, možno ju však zohľadniť pri rozhodovaní o výške

primeraného finančného zadosťučinenia.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa

uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu nezistil žiadnu významnú okolnosť,

ktorú by bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľov, ktorí sú účastníkmi napadnutého

konania, v súvislosti s prieťahmi v tomto konaní.

Pri hodnotení správania pôvodného odporcu (sťažovatelia vstúpili do konania

na základe univerzálnej sukcesie) ústavný súd konštatuje, že na celkovej dĺžke konania mal

svoj podiel aj pôvodný odporca najmä tým, že sa v období od decembra 2008 do februára

2010 spolu štyrikrát neustanovil na pojednávanie, avšak svoju neprítomnosť ospravedlnil

práceneschopnosťou. V konečnom dôsledku to však vzhľadom na celkovú dĺžku konania

nemalo podstatný vplyv na jeho doterajší priebeh.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poznamenáva, že univerzálna sukcesia

(na rozdiel od singulárnej sukcesie) vyvoláva automaticky aj procesnoprávne nástupníctvo,

konajúci súd nemusí o pripustení tejto zmeny rozhodnúť svojím uznesením. Keďže pri

zmene účastníkov nedochádza k vzniku nového procesnoprávneho vzťahu,

ale k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu

(m. m. , ), ústavný súd nemá pochybnosť o tom, že sťažovatelia

môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré

tejto zmene predchádzalo.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu

v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej

zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného

súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k

odstráneniu právnej neistoty (, , ).

Rozhodujúce pochybenie okresného súdu podľa názoru ústavného súdu spočíva

v tom, že konanie ako celok je poznačené neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou

súvisiacou najmä s rozhodovaním o návrhoch účastníkov konania, ktorými sa domáhali

predbežnej úpravy právnych vzťahov bez toho, aby konal vo veci samej. Ústavný súd

poukazuje tiež na dôvody, pre ktoré boli predbežné opatrenia nariadené okresným súdom

zrušené súdom druhého stupňa (uznesením sp. zn. z 30. októbra 2007 zmenil

rozhodnutie okresného súdu sp. zn. zo 7. decembra 2005 a návrh na nariadenie

predbežného opatrenia zamietol z dôvodu „vážnych procesných pochybení“ súdu prvého

stupňa a z dôvodu nedostatku aktívnej procesnej legitimácie, uznesením

sp. zn. , sp. zn. z 28. augusta 2008 zrušil uznesenia okresného

súdu sp. zn. z 11. januára 2006 a z 3. januára 2008 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie z dôvodu, že sa účastníkovi odňala postupom súdu prvého stupňa možnosť konať

pred súdom, uznesením sp. zn. z 9. februára 2012 zrušil rozhodnutie okresného

súdu sp. zn. zo 17. októbra 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že

sa účastníkovi odňala postupom súdu prvého stupňa možnosť konať pred súdom). Takýto

postup nesmeruje efektívne k odstráneniu stavu právnej neistoty účastníka konania, a preto

nie je zlučiteľný so základným právom sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov.

Zohľadňujúc aj doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného konania (desať rokov

bez rozhodnutia vo veci samej), ústavný súd dospel k záveru, že v jeho doterajšom priebehu

došlo k zbytočným prieťahom, ktoré boli spôsobené najmä neefektívnou, resp.

nesústredenou činnosťou okresného súdu. Na tomto základe ústavný súd rozhodol,

že postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené základné právo

sťažovateľov podľa a ich právo podľa dohovoru (bod 1

výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania

ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa prikázal

okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. konal bez zbytočných

prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovatelia sa domáhajú priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5

000 € pre každého z nich z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na charakter neefektívnej činnosti okresného súdu, berúc do úvahy

doterajšiu neprimeranú dĺžku napadnutého konania, ako i skutočnosť, že ide o konanie

fakticky zložitejšie, dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade bude priznanie

finančného zadosťučinenia v sume 4 000 € pre každého z nich primerané konkrétnym

okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním

RASLEGAL, s. r. o., Františkánske námestie 3, Bratislava. Ústavný súd vychádzal

pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené

v roku 2014).

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané (prevzatie a prípravu

zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 13a ods. 1

písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Každému zo sťažovateľov priznal za každý úkon vykonaný v roku 2014 sumu 134 €,

čo po znížení o 50 % podľa § 13 ods. 2 vyhlášky predstavuje sumu 268 € a režijný paušál

(§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony pri dvoch sťažovateľoch vykonané v roku 2014 po 8,04 €,

čo spolu predstavuje sumu 300,16 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPH, keďže právna

zástupkyňa sťažovateľov je platcom DPH; celková odmena za poskytnuté právne služby tak

predstavuje sumu 360,19 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľov ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2015