Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 455/2015
PDF · 367.57 KB
No categories available
II. ÚS 455/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej LEGAL IURIS – advokátska kancelária s. r. o., Tehelná 11, Rožňava,
prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Pavol Krajec, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Okresného súdu Rožňava sp. zn. 5 C 66/2009 z 2. decembra 2013 v spojení s dopĺňacím
rozsudkom Okresného súdu Rožňava sp. zn. 5 C 66/2009 zo 7. januára 2014 a rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Co 70/2014 z 27. novembra 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej LEGAL IURIS – advokátska kancelária s. r. o., Tehelná 11, Rožňava,
prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Pavol Krajec, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 5 C 66/2009 z 2. decembra 2013 v spojení s dopĺňacím rozsudkom okresného
súdu sp. zn. 5 C 66/2009 zo 7. januára 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 70/2014 z 27. novembra
2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa ako
navrhovateľka v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 C 66/2009 domáhala
zriadenia vecného bremena vo forme prechodu peši, osobným a nákladným motorovým
vozidlom cez nehnuteľnosti bližšie špecifikované v návrhu. Okresný súd rozsudkom sp. zn.
5 C 66/2009 z 1. júla 2010 (ďalej len „rozsudok z 1. júla 2010“) návrh sťažovateľky
zamietol. O odvolaní proti uvedenému rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd
rozsudkom sp. zn. 11 Co 278/2010 z 18. mája 2011 tak, že rozsudok okresného súdu
z 1. júla 2010 zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Následne okresný
súd o návrhu napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že návrh opätovne zamietol. Na
základe odvolania sťažovateľky bol napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdený ako
vecne správny napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že proti napadnutým rozsudkom okresného súdu
a krajského súdu podala 25. mája 2015 dovolanie, čím „vyčerpala všetky možné riadne
a mimoriadne opravné prostriedky“.
Podľa sťažovateľky „Súdy svoje rozhodnutia postavili na nesprávne vyhodnotených
dôkazoch a nedostatočne sa vysporiadali s listinnými dôkazmi svedčiacimi v prospech
sťažovateľky. Sťažovateľka predložila konajúcim súdom všetky rozhodujúce a právne
významné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení vrátane geometrického plánu, projektovej
dokumentácie rodinného domu, kolaudačné rozhodnutie, kúpnu zmluvu, skoršie rozhodnutie
Okresného súdu Rožňava v obdobnej právnej veci, na základe ktorého bolo zriadené vecné
bremeno v prospech všetkých vlastníkov susediacich parciel na danej ulici, územný plán
mesta Rožňava, na základe ktorého je nespevnený pozemok za domom ochranným pásmom,
i napriek tomu sa súdy nezaoberali s predloženým dôkazmi a nerešpektovali zákonné
ustanovenie v zmysle § 151n Občianskeho zákonníka. Konajúce súdy sa zamerali na
dôkazy, niektoré aj protizákonne získané, predovšetkým výsluch osôb, ktoré boli ovplyvnené
žalovanými. Jednotlivé dôkazy neboli zhodnotené vo vzájomnej súvislosti z hľadiska ich
vierohodnosti, pravdivosti a význame pre posúdenie veci z právneho hľadiska. Obmedzenie
vlastníckeho práva, ku ktorému by došlo zriadením vecného bremena nepredstavuje tak
veľký zásah do práv žalovaných a z rozhodnutí nevyplýva skutočný dôvod, ktorý by bránil
zriadeniu vecného bremena v prospech sťažovateľky.“.
Napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu sú podľa sťažovateľky
„nespravodlivé, nezákonné a vykonané dôkazy boli nesprávne konajúcimi súdmi
vyhodnotené“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd Rožňava, v konaní o zriadenie vecného bremena, vedenom pod sp. zn.
5 C/66/2009 porušil právo ... na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a porušil právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Krajský súd v Košiciach, v konaní o zriadenie vecného bremena, vedenom pod sp. zn.
4 Co/70/2014 porušil právo ... na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a porušil právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Zrušuje sa rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4 Co/70/2014 397,
zo dňa 27. 11. 2014, právoplatného dňa 25. 04. 2015, ktorým bol rozsudok Okresného súdu
Rožňava sp. zn. 5 C/66/2009 360 zo dňa 2. 12. 2013 v spojení s dopĺňacím rozsudkom
Okresného súdu Rožňava sp. zn. 5 C/66/2009 365 zo dňa 7. 1. 2014 potvrdený a ktorým
bola priznaná žalovaným v 2. a 3. rade náhrada trov konania a vracia sa vec na ďalšie
konanie a rozhodnutie.
sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000, €,
ktoré je Okresný súd Rožňava povinný jej vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000, €,
ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný jej vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto
nálezu.
sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Okresný
súd v Rožňave a Krajský súd v Košiciach povinní vyplatiť jej právnemu zástupcovi do 30 dní
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnosti
v rámci jej predbežného prerokovania zo sťažnosti zistil, že sťažovateľka „podala Dovolanie
dňa 25. 5. 2015“. Následne dopytom na okresnom súde zistil, že spis vzťahujúci sa na
konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 5 C 66/2009 nebol do rozhodnutia ústavného
súdu o sťažnosti predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie
o podanom dovolaní.
Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je
založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel
a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd
spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Ústavný súd odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa
ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už
samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako aj
podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali
súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako
dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp
právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho
súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno
považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako
predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 467/2013).
Ústavný súd v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí
o dovolaní sa považuje v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne
vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň
aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel
k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť
pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8.
11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká
republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1
v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2015