Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 332/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. mája 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť Bratislavského

samosprávneho kraja, Sabinovská 16, Bratislava-Ružinov, zastúpeného Advokátskou

kanceláriou SOUKENÍK – ŠTRPKA, s. r. o., Šoltésovej 14, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát JUDr. Peter Štrpka, PhD., vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a , základných práv

podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Bratislava II č. k. -749 z 2. júna 2014 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -829 z 13. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Bratislavského samosprávneho kraja o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. decembra 2015 doručená sťažnosť Bratislavského samosprávneho kraja (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 (ďalej len „“), základných práv podľa

ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -749 z 2. júna 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -829 z 13. októbra

2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutý rozsudok okresného súdu

a rozsudok krajského súdu boli vydané v právnej veci navrhovateľa

(ďalej len „navrhovateľ“), proti odporcovi v 1. rade (sťažovateľ) a odporcovi

v 2. rade (Slovenská republika − Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky,

ďalej aj „odporca v 2. rade“) o zaplatenie 1 454 500,48 € s prísl.

Navrhovateľ sa 27. júla 2011 podanou žalobou domáhal náhrady škody spôsobenej

pri výkone verejnej moci od sťažovateľa a odporcu v 2. rade, pričom žiadal, aby sťažovateľ

a odporca v 2. rade boli na náhradu škody zaviazaní spoločne a nerozdielne.

K uplatneniu nároku na náhradu škody navrhovateľ pristúpil z dôvodu, že sťažovateľ

vydal 15. apríla 2004 rozhodnutie č. -1073/2004 (ďalej len „rozhodnutie

z 15. apríla 2004“), právoplatné 21. apríla 2004, ktorým povolil navrhovateľovi

poskytovanie lekárenskej starostlivosti vo verejnej lekárni .

Proti tomuto rozhodnutiu bol 21. júla 2005 podaný protest prokurátora. Sťažovateľ

o proteste prokurátora rozhodol 17. augusta 2005 rozhodnutím č. 1765/2005-ZDR (ďalej

len „rozhodnutie sťažovateľa zo 17. augusta 2005“) tak, že protestu prokurátora vyhovel.

Proti rozhodnutiu sťažovateľa zo 17. augusta 2005 podal navrhovateľ odvolanie,

o ktorom rozhodoval odporca v 2. rade. Odporca v 2. rade 14. marca 2006 rozhodnutím

č. 04203/2006-SP (ďalej len „rozhodnutie odporcu zo 14. marca 2006“) odvolanie

navrhovateľa zamietol a napadnuté rozhodnutie sťažovateľa zo 17. augusta 2005 potvrdil.

Navrhovateľ podal 27. apríla 2006 krajskému súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia odporcu v 2. rade zo 14. marca 2006. Sťažovateľ uvádza, že nebol účastníkom

tohto konania krajského súdu.

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 24. januára 2008 a následne

potvrdzujúcim rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 31. júla 2009 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) bolo

rozhodnutie odporcu v 2. rade zo 14. marca 2006 v spojení s rozhodnutím sťažovateľa

zo 17. augusta 2005 zrušené ako nezákonné.

Sťažovateľ uvádza, že rozsudkom najvyššieho súdu bol stanovený právny základ

nároku navrhovateľa na náhradu škody. V konaní o náhradu škody bolo následne

napadnutým rozsudkom okresného súdu rozhodnuté tak, že „Odporca v 1. rade a odporca

v 2. rade sú povinní zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.139.235 € spolu s úrokom z omeškania

vo výške 9 % ročne zo sumy 1.139.235 € od 31. 07. 2010 do zaplatenia, do troch dní

odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Súd návrh vo zvyšku zamieta.

Odporca v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania

vo výške 32.556,45 € na účet vedený v , č. ú.: , do troch

dní od právoplatnosti rozsudku.“.

V odvolacom konaní bolo napadnutým rozsudkom rozhodnuté tak, že: „Odvolací

súd rozsudok prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti mení tak, že odporcovia 1/ a 2/

sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.139.235,- eur spolu

s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.139.235 € od 31. 07. 2010

do zaplatenia, do troch dní.

V časti náhrady trov konania rozsudok súdu prvého stupňa mení tak, že odporcovia

1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania

vo výške 31.423,41 eur, na účet právneho zástupcu navrhovateľa, do troch dní.

Odporcovia 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi

náhradu trov odvolacieho konania vo výške 6.519,08 eur, na účet právneho zástupcu

navrhovateľa, do troch dní.“

Sťažovateľ zastáva názor, že v konaní o náhradu škody nebol pasívne vecne

legitimovaný, a preto sa s ním ani nemalo konať ako s odporcom. Jediným odporcom

v tomto konaní mal byť podľa o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

účinnom od 1. júla 2004 (ďalej len „“) odporca v 2. rade.

Podľa sťažovateľa z a vyplýva, že orgán

samosprávy môže byť pasívne vecne legitimovaný, len ak tento samosprávny orgán bol

účastníkom konania, v ktorom bolo jeho rozhodnutie vyhlásené za nezákonné. Sťažovateľ

však nebol účastníkom súdneho konania, v ktorom by sa rozhodlo o nezákonnosti jeho

rozhodnutia, a teda nemá pasívnu vecnú legitimáciu v napadnutom konaní o náhrade škody.

Akékoľvek jeho konanie je podľa jeho názoru potrebné v predmetnej veci považovať

za konanie, ktoré bolo realizované na základe preneseného výkonu štátnej správy, pretože

odporca v 2. rade nemá ako odvolací správny orgán zákonnú kompetenciu konať vo veciach

samosprávy. Vzhľadom na uvedené zastáva názor, že krajský súd a okresný súd vo svojich

rozhodnutiach pochybili, keď v rozpore s platným právom konštatovali, že rozhodnutie

sťažovateľa nie je vydané v rámci preneseného výkonu štátnej správy, ale v rámci výkonu

samosprávy.

Sťažovateľ tiež namieta, že okresný súd ani krajský súd neakceptovali jeho námietku

o protiústavnosti, že „ak by rozhodnutie Odporcu v 1. rade (sťažovateľa, pozn.) malo byť

kvalifikované ako rozhodnutie vydané v rámci výkonu samosprávy a Rozhodnutie Odporcu

v 2. rade by malo byť kvalifikované ako rozhodnutie vydané v rámci štátnej správy (pričom

obe boli vydané v rámci jedného správneho konania ako prvostupňové rozhodnutie

a rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu) a ak uvedené súdy mali odlišný názor, tak

s námietkou Odporcu v 1. rade o rozpore predmetného kompetenčného rozdelenia s čl. 2

ods. 2 SR, mali súdy konanie vo veci prerušiť v súlade s ust.

a súčasne mali požiadať Ústavný súd SR o zaujatie

stanoviska“.

Sťažovateľ ďalej zastáva názor, že krajský súd nesprávne právne posúdil procesné

spoločenstvo. „Nesprávne právne posúdenie procesného spoločenstva na strane odporcov

zo strany Krajského súdu v Bratislave spočíva v tom, že konania Odporcu v 1. rade

a Odporcu v 2. rade pri vydávaní svojich rozhodnutí, nie je možné navonok, smerom

k Navrhovateľovi považovať za samostatné konania, ktoré sú podmienkou pre aplikáciu

ust. .

Odporca v 1. rade a Odporca v 2. rade konali v rámci jedného správneho konania,

pričom Rozhodnutie Odporcu v 1. rade a Rozhodnutie Odporcu v 2. rade samostatne

nie sú konečnými právoplatnými rozhodnutiami, ale sú právoplatné len vo vzájomnom

spojení. Výsledkom jedného správneho konania môže byť len jedno konečné právoplatné

rozhodnutie.

Ust. by bolo možné aplikovať len v prípade,

ak by škoda na strane Navrhovateľa bola spôsobená napr. aj rozhodnutím iného organu

verejnej správy v inom samostatnom správnom konaní, či v konaní ktorého výsledkom by

bolo nezákonné rozhodnutie (iné než Rozhodnutie Odporcu v 2. rade). Napr. rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej správy na úseku hygieny, či ochrany verejného zdravia a pod.,

ktoré by viedlo k zatvoreniu lekárne .

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II bola uložená povinnosť odporcom zaplatiť

náhradu škody ako samostatnému procesnému spoločenstvu, v rámci delenej zodpovednosti

za škodu.

Vzhľadom na skutočnosť, že Navrhovateľ v žalobe žiadal od odporcov náhradu škody

spoločne a nerozdielne, tak uvedeným Rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II došlo

k porušeniu ust. , kedy zo strany Okresného

súdu Bratislava II došlo k prekročeniu návrhu Navrhovateľa vyjadreného v petite žaloby,

čím zo strany súdu došlo k bezdôvodnému zvýhodneniu jednej z procesných strán a zároveň

takýmto konaním súdu bola porušená rovnosť procesných strán v neprospech Sťažovateľa

garantovaná v SR a v Listiny základných práv a slobôd.“

Sťažovateľ namieta aj arbitrárnosť posúdenia výšky škody. Okresný súd

v napadnutom rozsudku podľa sťažovateľa nezohľadnil jeho námietky, ktoré spočívali

v tom, že „znalecká organizácia priznala Navrhovateľovi nárok na ušlý zisk za obdobie

od 30. 06. 2006 do 31. 12. 2013. Uvedené obdobie bolo súdom akceptované s odôvodnením,

že do 31. 12. 2013 mal Navrhovateľ platnú nájomnú zmluvu.

Odporca v 1. rade namietal, že súd musí pri určovaní rozhodného obdobia, za ktoré

prislúcha Navrhovateľovi nárok na náhradu škody, skúmať priamu príčinnú súvislosť medzi

porušením zákona a vznikom škody. Odporca v 1. rade opakovane namietal, že znalecká

organizácia a súd nezohľadnili skutočnosť, že Rozsudok Krajského súdu v Bratislave,

ktorým boli zrušené rozhodnutia odporcov, nadobudol právoplatnosť dňa 02.10.2009.

Právoplatnosťou uvedeného rozsudku sa obnovil pôvodný právny stav a navrhovateľ mohol

pokračovať v poskytovaní lekárenskej starostlivosti v lekárni . Ak by

sme následne Navrhovateľovi priznali aj primeranú dobu na obnovenie činnosti zatvorenej

lekárne v dĺžke 30 dní (taká istá lehota bola určená na zatvorenie lekárne), tak

od 03.11.2009 by mohol Navrhovateľ opätovne prevádzkovať lekáreň. Ušlý zisk vypočítaný

znaleckou organizáciou po tomto období nie je v priamej príčinnej súvislosti s nezákonnými

rozhodnutiami odporcov...“.

Podľa sťažovateľa „ak Navrhovateľ po obnovení licencie nežiadal o možnosť znovu

prevádzkovať lekáreň, tak podľa názoru Odporcu v 1. rade porušil zakročovaciu povinnosť

podľa ust. . Vzhľadom na skutočnosť, že Navrhovateľ

v čase obnovenia licencie na prevádzkovanie lekárne v , prevádzkoval aj iné

lekárne, mal pri zohľadnení daných okolností dostupné možnosti na zabránenie vzniku

ďalšej škody.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nekontaktoval Odporcu v 1. rade, aby mu bolo

znovu umožnené prevádzkovať lekáreň na pôvodnom mieste. Ak sa Navrhovateľ nepokúsil

žiadnym spôsobom obnoviť svoju prevádzku (samozrejme náklady na znovuzriadenie

prevádzky by bolo možné akceptovať ako súčasť škody), tak Navrhovateľ svojím konaním

neminimalizoval rozsah vzniknutej škody a zároveň nezabránil vzniku ďalšej škody. Za takto

vzniknutú škodu odporcovia nezodpovedajú.

Okresný súd Bratislava II sa k vyššie uvedenej námietke Odporcu v 1. rade žiadnym

spôsobom nevyjadril, ani logickými a právnymi úvahami neuviedol spôsob určenia

časového rámca doby primeranej na výpočet ušlého zisku.

Nekritické a neodôvodnené akceptovanie dĺžky doby trvania nájomnej zmluvy

na priestory lekárne, ako rozhodného obdobia pre výpočet ušlého zisku, spôsobuje

arbitrárnosť Rozsudku Krajského súdu v Bratislave...

Vzhľadom na skutočnosť, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné,

že Navrhovateľ nekontaktoval odporcov, aby mu bolo po zrušení ich nezákonných

rozhodnutí umožnené pokračovať v prevádzkovaní lekárne v priestoroch nemocnice

v , tak uvedené konštatovanie súdu o nemožnosti pokračovania prevádzkovania

lekárne považujeme zo strany Krajského súdu v Bratislave za svojvoľné a arbitrárne.

Takéto konštatovanie súdu nemá ani oporu v zisteniach znaleckej organizácie, nakoľko ona

sa vo svojom posudku, možnosťou či nemožnosťou obnovenia prevádzkovania lekárne vôbec

nezaoberala.“.

Ďalším dôvodom arbitrárnosti určenia výšky škody na strane navrhovateľa je

podľa sťažovateľa metodika výpočtu ušlého zisku použitá znaleckou organizáciou, ktorá

„nebola dostatočným spôsobom vysvetlená (odporcovia požadovali predložiť výpočtové

vzorce, ktoré použila znalecká organizácia, no súd tejto požiadavke nevyhovel)

a je založená na svojvôli znaleckej organizácie. Konkrétne zo strany znaleckej organizácie

nebolo relevantným spôsobom zdôvodnené použitie faktorov zvyšujúcich predpokladaný

ušlý zisk (viď str. 12 Znaleckého posudku).

Znalecká organizácia relevantným spôsobom nepreukázala, že rast tržieb z predaja

tovarov a služieb a z predaja materiálu by rástol rovnakým tempom ako spotreba liekov

podľa Štatistického úradu SR za daný rok. Ak znalecká organizácia tvrdí, že by počas

predpokladanej doby prevádzky lekárne došlo k zvyšovaniu nárastu tržieb z predaja tovarov

a služieb, tak takéto tvrdenie musí znalecká organizácia podložiť relevantnými vstupnými

údajmi a podporne zdôvodniť príslušnou ekonomickou teóriou. Ako vyplýva aj z výsluchu

zástupcu znaleckej organizácie na pojednávaní dňa 02. 06. 2014 použitie vyššie uvedenej

projekcie vývoju tržieb vychádzalo len z úvahy znaleckej organizácie...“. Podľa sťažovateľa

„rozsudok súdu, ktorý je síce založený na výsledkoch znaleckého dokazovania, no správnosť

postupu znalca, či znaleckej organizácie nie je možné verifikovať kontrolným prepočtom,

ani nie je možné zistiť, z akých ekonomických teórií a skutkových zistení znalec vychádzal

pri vypracovaní znaleckého úkonu, je rozsudkom vecne nepreskúmateľným a rozsudkom

arbitrárnym“.

Sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na napadnutý rozsudok krajského súdu a jeho

odôvodnenie mu nie je jasné, na základe akej rozhodovacej činnosti dospel krajský súd

k výroku v rozsudku, keďže s ohľadom na znalecký posudok a vysporiadanie sa s ním

zo strany krajského súdu nebolo „jasné, zrozumiteľné a už vôbec dostatočne odôvodnené

tak, aby bola minimalizovaná kuriozita sťažovateľa smerom k prístupu súdu k znaleckému

posudku a vzhľadom na to nemá sťažovateľ priestor na stotožnenie sa so záverom procesu

poznania súdu, nakoľko považuje závery porušovateľa a cestu k nim za proces

bez dokázaného sprievodu logiky“.

Sťažovateľ opätovne poukazuje na to, že nebol účastníkom súdneho konania

vedeného krajským súdom pod sp. zn. ani konania vedeného najvyšším

súdom pod sp. zn. , a preto pokiaľ sa „rozsudok NS SR (o určení

nezákonnosti Rozhodnutia Odporcu v 2. v spojení s Rozhodnutím Odporcu v 1. rade)

nevzťahoval na Odporcu v 1. rade, mali byť Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v

Bratislave viazaní okruhom účastníkov uvedeného konania, ktorého rozhodnutie vo veci je

základnou podmienkou priznania náhrady škody podľa a teda súdy

mohli zákonným spôsobom priznať náhradu škody Navrhovateľovi len zo strany Odporcu

v 2. rade...“.

Sťažovateľ zastáva názor, že napadnutý rozsudok krajského súdu vykazuje značné

prvky arbitrárnosti, krajský súd svoj rozsudok neodôvodnil riadne, týmto postupom tak

odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom a porušil jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 a listiny, ako aj právo dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozhodnutím Okresného

súdu Bratislava II, Rozsudkom zo dňa 02. 06. 2014, č. k. -749,

IČS:1211218616 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave Rozsudkom zo dňa

13. 10. 2015, č. k. -829, IČS: 1211218616 boli porušené základné ľudské práva

Sťažovateľa podľa a , podľa

bod 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3

Listiny základných práv a slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Okresného súdu Bratislava II,

č. k. -749, IČS: 1211218616 zo dňa 02. 06. 2014 a Rozsudok Krajského súdu

v Bratislave, č. k. -829, IČS: 1211218616 zo dňa 13. 10. 2015 zrušuje a vec vracia

Okresnému súdu Bratislava II na nové konanie.

Porušovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy

konania v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom okresného súdu

a napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46

ods. 1 a a podľa a listiny a právo podľa

ods. 1 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom okresného súdu

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

svojej právomoci podľa . Z princípu subsidiarity zakotveného v

ods. 1 vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam

a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú

povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného

súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov

(m. m. ). Každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta

porušenie svojho základného práva, preto musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany

a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý

pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. , ,

, , ).

Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo

slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť

už pri predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu ústavný súd konštatuje,

že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z , nemá ústavný

súd právomoc preskúmavať rozsudok okresného súdu, pretože príslušným súdom

na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu označených práv bol v odvolacom

konaní krajský súd.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

v časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnosti

v časti týkajúcej sa napadnutého rozsudku krajského súdu v rámci predbežného

prerokovania zistil, že sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu

dovolanie, ktoré doručil osobne najvyššiemu súdu ešte 3. decembra 2015. Okrem

sťažovateľa dovolanie podal aj žalovaný v 2. rade, a to 23. novembra 2015 prostredníctvom

okresného súdu.

Najvyšší súd následne uznesením sp. zn. z 30. marca 2017 (ďalej len

„uznesenie najvyššieho súdu“) návrh sťažovateľa na prerušenie dovolacieho konania

zamietol a rozsudok krajského súdu zrušil a vec krajskému súdu vrátil na ďalšie konanie.

Z obsahu uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ svoje dovolanie odôvodnil

v podstate tými istými argumentmi ako sťažnosť, ktorú následne podal aj ústavnému súdu.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

V danom prípade sťažovateľ podal vo svojej veci dovolanie ešte predtým

(3. decembra 2015, pozn.), ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa .

Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje na svoju doterajšiu judikatúru

(m. m. ), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných

právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo

slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných

predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou,

ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním

dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď

by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako

dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp

právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho

súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno

považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako

predčasné (m. m. , , , ).

Ústavný súd aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej

rozhodovacej činnosti zastáva názor (napr. , ), podľa ktorého

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu, uplatnením

zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2

.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať

o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že zo zistení ústavného súdu

vyplýva, že proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie sťažovateľ, žalovaný v prvom

rade (3. decembra 2015), ako aj žalovaný v druhom rade (23. novembra 2015). Najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 30. marca 2017 rozhodol tak, že návrh sťažovateľa

na prerušenie konania zamietol, zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie, t. j. rozhodol v prospech sťažovateľa. Vec sa od 12. mája 2017 nachádza

na okresnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2017