Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 866/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv a slobôd podľa čl. 36 písm. a) a b), čl. 38 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2

, práv podľa a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ako aj porušenia a 4 Slovenskej

republiky rozsudkom Okresného súdu Piešťany č. k. -217 z 26. februára 2013

a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. -255 z 23. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. januára 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 36

písm. a) a b), a 2, a 3 a

(ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie a 4

rozsudkom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) č. k. -217

z 26. februára 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -255 z 23. októbra 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že v nadväznosti na svoju sťažnosť z 24. júna 2013,

ktorá podľa neho bola „nespravodlivo odmietnutá uznesením zo dňa 12. novembra 2013,

vedená pod sp. zn.: -10“, podáva novú sťažnosť, v ktorej dopĺňa sťažnosť

„o následne pretrvávajúce porušovanie mojich práv po nespravodlivom rozhodnutí

vedenom pod č. k.: ... v rozhodnutí Krajského súdu v Trnave zo dňa 23. októbra

2013, sp. zn.: -255, ktorý nespravodlivo potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňa (č. k. -217 z 26. februára 2013, pozn.).

Domnievam sa, že nespravodlivé rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, vedené pod

sp. zn. -255 zo dňa 23. 10. 2013 bolo uskutočnené pod tlakom ústavného

súdu, najmä z dôvodu, že Ústavný súd SR zisťoval skutočnosti trvania súdneho sporu

na krajskom súde, pričom – (ústavný súd konštatuje, že doručenie veci – odvolania

krajskému súdu, uplynul relatívne krátky čas /necelé štyri mesiace/, preto zatiaľ o porušení

označeného práva sťažovateľa je predčasne uvažovať)...

Čo sa týka odvolávania sa ústavného súdu v odmietnutí sťažnosti podanej zo dňa

24. júna 2013 na ustanovenie , že sťažnosť možno podať

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia... Táto lehota sa pri opatrení alebo

inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu

dozvedieť, uvádzam nasledovné:

K horeuvedenému odvolaniu sa ústavného súdu na § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde, toto neobstojí, k čomu oznamujem, že z komplexu sporného spisu vedenom

na Okresnom súde v Trnave pod č. k.: , následne v pokračovaní v konaní

pod č. k.: a po reorganizácii súdov na Okresnom súde v Piešťanoch pod č. k.:

a po odvolaniach, doložená príslušná spisová dokumentácia súvisiaca

aj s rozhodnutiami Krajského súdu v Trnave dokazuje, a z toho jednoznačne vyplýva,

že doteraz nebolo v zásadných veciach súdom spravodlivo rozhodnuté a súdy o mojich

podstatných návrhoch vo veci ani doteraz nekonali a taktiež nerozhodli, následkom čoho

mi je odňatá možnosť konať pred súdom.“.

2

Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza, že nesúhlasí s tým, že ústavný súd sa odvoláva

na uplynutie lehoty pre typ konania vo veci sp. zn. , pretože v označenej veci

neboli prerokované všetky jeho návrhy. K tomu dodáva:

„Okrem tejto sťažnosti, z dôvodu dodržania zákonných lehôt, na podanie dovolania

a taktiež podanie sťažnosti na ústavný súd, som podal na Najvyšší súd Slovenskej republiky

dovolania zo dňa 03. 01. 2014 vrátane doplnenia dovolania zo dňa 18. 01. 2014 – viď

prílohy.

Predpokladám, že ústavný súd nebude konať vo veci tejto sťažnosti až do rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR o podanom dovolaní.

Z uvedeného dôvodu žiadam v tomto prípade, ak by ústavný súd nekonal o sťažnosti

z dôvodu neukončeného dovolania na Najvyššom súde SR, aby túto sťažnosť prijal na ďalšie

konanie, o ktorej bude konať po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Ústavný súd konštatuje, že boli vo veci sťažovateľa

porušené základné práva a slobody v nasledovných článkoch :

čl. 12 ods. 1, ods. 4, čl. 36 písm. a, písm. b, čl. 38 ods. 1, ods. 2, čl. 46 ods. 1, ods. 3, čl. 48

ods. 2, taktiež v rámci Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných a slobôd boli

porušené čl. 6 ods. 1., čl. 13.

Ústavný súd zrušuje nasledovné rozhodnutie Okresného súdu v Piešťanoch zo dňa

26. 02. 2013 sp. zn. – (pôvodná sp. zn.: Okresného súdu Trnava )

spoločne s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 23. októbra 2013 sp. zn.:

-255.

Ústavný súd vec vedenú na Okresnom súde v Piešťanoch pod č. k.:

vracia na ďalšie konanie, v ktorom nebudú porušované základné práva a slobody zaručené

SR, alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd prikazuje, aby Okresný súd v Piešťanoch vo veci vedenej pod sp. zn.:

a následne Krajský súd v Trnave pod sp. zn.: -255 spravodlivo

a efektívne konali bez zbytočných súdnych prieťahov a tak zohľadnili skutočnosti, v ktorých

boli porušené základné práva sťažovateľa .

Ústavný súd priznáva primerane finančné zadosťučinenie v sume

150.000.- eur, ktoré mu je Okresný súd v Piešťanoch povinný vyplatiť do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd v Piešťanoch je povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet

právneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca od nadobudnutia právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z príloh k sťažnosti, ako aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti sťažnosťou

napadnutému rozsudku krajského súdu č. k. -255 z 23. októbra 2013, ktorý

mu bol doručený 20. decembra 2013, ako aj proti rozsudku okresného súdu č. k.

4

-217 z 26. februára 2013 podal sťažovateľ, zastúpený právnym zástupcom,

3. januára 2014 dovolanie okresnému súdu, ktoré doplnil 18. januára 2014. O tomto

dovolaní do dňa predbežného prerokovania sťažnosti nebolo právoplatne rozhodnuté.

O dovolaní rozhoduje v súčasnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“), pričom predmetný súdny spis sp. zn. vo veci sťažovateľa bol doručený

tomuto súdu 22. septembra 2015.

1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu

č. k. -217 z 26. februára 2013

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom

je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa . Zmysel

a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd

spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus; jej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v ().

Sťažovateľ mal voči rozsudku okresného súdu právo podať odvolanie, čo aj využil.

Ústavný súd vzhľadom na svoju subsidiárnu právomoc v tejto časti sťažnosť odmietol

podľa pre nedostatok právomoci.

2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom krajského súdu

č. k. -255 z 23. októbra 2013

V danom prípade sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie

(3. januára 2014) ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1

.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru

(m. m. ), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných

právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo

slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných

predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou,

ale až rozhodnutia o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním

dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril stav,

keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd

ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho

princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci

dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu,

možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho

súdu za predčasné (m. m. ).

V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ustálil právny názor (napr. ,

), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. , , I. ÚS

239/09, , ), že lehota na podanie sťažnosti po rozhodnutí o

dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

6

právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne

vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň

aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu, že by príslušný súd

dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,

odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok ESĽP z 8. 11. 2007 vo veci

Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo

veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53,

54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1

v spojení s .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať

o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2015