Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 496/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti LEVEN, a. s., 29. augusta 31, Banská Bystrica, zastúpenej advokátkou

JUDr. Sylviou Filipovou, Na vŕšku 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 26. marca 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti LEVEN, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra

2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti LEVEN, a. s. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

(ďalej len „“), práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 26. marca 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že proti napadnutému uzneseniu podal ústavnému

súdu sťažnosť podľa už 28. mája 2014. O sťažnosti v tejto časti

rozhodol ústavný súd tak, že ju uznesením č. k. z 9. júla 2014 odmietol

ako neprípustnú z dôvodu, že sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu aj dovolanie,

o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v čase prerokúvania

sťažnosti ešte nerozhodol. O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1

Obdo 51/2014 z 30. septembra 2014 tak, že ho odmietol.

Riadiac sa právnym názorom ústavného súdu v uznesení č. k.

z 9. júla 2014 a vzhľadom na výsledok konania o dovolaní, sťažovateľ podal opäť sťažnosť

ústavnému súdu proti napadnutému uzneseniu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:

Okresný súd uznesením č. k. z 25. júla 2013 začal voči

sťažovateľovi reštrukturalizačné konanie podľa o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o konkurze“). Následne okresný súd uznesením z 8. augusta 2013 povolil reštrukturalizáciu

sťažovateľa, ustanovil reštrukturalizačného správcu a vyzval veriteľov, aby prihlásili

pohľadávky.

Okresný súd uznesením č. k. z 8. januára 2014 zamietol návrh

veriteľa – (ďalej len „veriteľ 1“), a veriteľa –

(ďalej len „veriteľ 2“), na zastavenie reštrukturalizačného

konania, na začatie konkurzného konania a na vyhlásenie konkurzu na majetok sťažovateľa

z dôvodu tvrdeného porušenia povinností správcu.

2

Proti tomuto uzneseniu podali veriteľ 1 a veriteľ 2 odvolania, o ktorých

rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že zrušil uznesenie okresného súdu

č. k. z 8. januára 2014, keďže dospel k záveru, že správkyňa závažne

porušila svoje povinnosti, a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresnému súdu prikázal

postupovať podľa § 131 ods. 2 písm. a) zákona o konkurze, zastaviť reštrukturalizačné

konanie, začať konkurzné konanie a vyhlásiť konkurz na majetok sťažovateľa.

Na základe právneho názoru krajského súdu okresný súd uznesením

č. k. zo 16. apríla 2014 zastavil reštrukturalizačné konanie, začal konkurzné

konanie, vyhlásil konkurz na majetok sťažovateľa, ustanovil konkurzného správcu a vyzval

veriteľov na prihlasovanie pohľadávok.

Sťažovateľ v prvom rade uvádza, že jeho sťažnosť smeruje „proti Zrušujúcemu

uzneseniu“, poukazuje však na vzájomný vzťah napadnutého uznesenia a uznesenia

okresného súdu č. k. zo 16. apríla 2014 a uvádza, že «je nevyhnutné

rovnaké vady, akými trpí Zrušujúce uznesenie, pričítať aj „závislému“ Uzneseniu

o vyhlásení konkurzu».

Podľa sťažovateľa k porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo v prvom rade tým, že krajský súd meritórne prerokoval

odvolania veriteľa 1 a veriteľa 2.

„Krajský súd dospel k záveru, že odvolania boli prípustné, pretože Prvostupňové

uznesenie je uznesením vydaným podľa ... a nie podľa ZoKR.

Dôvodil, že ZoKR upravuje len uznesenie, ktorým reštrukturalizačný súd zastaví

reštrukturalizačné konanie, začne konkurzné konanie a vyhlási konkurz. Neupravuje

uznesenie, ktorým by súd zamietol návrh na zastavenie reštrukturalizačného konania,

začatie konkurzného konania a vyhlásenie konkurzu (akým je Prvostupňové uznesenie).

Preto sa vo vzťahu k Prvostupňovému uzneseniu neuplatní obmedzenie prípustnosti

odvolania podľa § 198 ods. 1 druhej vety ZoKR.

S názorom krajského súdu nemožno súhlasiť... obmedzenie prípustnosti odvolania

podľa § 198 ods. 1 druhej vety ZoKR je nevyhnutné aplikovať aj na Prvostupňové uznesenie

vtedy, ak bolo vydané v reštrukturalizačnom konaní. Nie je rozhodujúce, či predmetné

rozhodnutie výslovne predpokladá ZoKR (ako tvrdí krajský súd). Rozhodujúce je len to,

v akom konaní bolo vydané.

... každé uznesenie, ktoré súd vydá v predmetnej veci (i) po tom, ako je v Obchodnom

vestníku zverejnené uznesenie o začatí reštrukturalizačného konania, a zároveň (ii) pred

tým, ako je začaté reštrukturalizačné konanie právoplatne zastavené alebo inak právoplatne

ukončené, je uznesením vydaným v reštrukturalizačnom konaní. Uvedené podmienky spĺňa

aj Prvostupňové uznesenie. Preto ide o uznesenie vydané v reštrukturalizačnom konaní.“

Právny názor o neprípustnosti odvolania proti uzneseniu okresného súdu

č. k. z 8. januára 2014 podporuje sťažovateľ aj tým argumentom, že toto

uznesenie je označené rovnakou spisovou značkou ako uznesenie okresného súdu o začatí

reštrukturalizačného konania, pričom uvedené uznesenia sa týkajú tej istej právnej veci –

reštrukturalizácie sťažovateľa. Navyše, toto uznesenie okresného súdu z 8. januára 2014

nemohlo byť vydané v inom ako reštrukturalizačnom konaní.

Sťažovateľ poukazuje tiež na judikatúru najvyššieho súdu (uznesenie

sp. zn. z 11. 9. 2013) a ústavného súdu (), z ktorých je zrejmý

záver, že prerokovanie odvolania, ktoré podľa zákona nie je prípustné, predstavuje

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že označené práva boli porušené aj nesprávnym výrokom

napadnutého uznesenia. Poukazuje na to, že krajský súd dospel k záveru, že správkyňa

závažne porušila svoje povinnosti. Domnieva sa, že neboli splnené zákonné podmienky

podľa (ďalej len „OSP“) na zrušenie

uznesenia. S prihliadnutím na mal krajský súd uznesenie okresného súdu

č. k. z 8. januára 2014 zmeniť. Sťažovateľ poukazuje tiež na judikatúru

4

najvyššieho súdu () a ústavného súdu (), z ktorej vyplýva,

že postup krajského súdu bol nezákonný.

Sťažovateľ tiež namieta, že napadnuté uznesenie nie je riadne odôvodnené,

pretože krajský súd na niektoré otázky nedal vôbec odpoveď, na niektoré iba čiastočne

a na niektoré otázky odpovedal protirečivo. V súvislosti s touto námietkou sťažovateľ

predovšetkým poukazuje na právny záver krajského súdu o tom, že správkyňa závažne

porušila svoje povinnosti, pričom uvádza: «prečo správkyňa v dôsledku neúčasti zástupcu

súdu na schôdzi veriteľov porušila svoje povinnosti, a to dokonca závažne, keď samotný

odvolací súd výslovne uviedol, že (i) správca nemá povinnosť zabezpečovať účasť zástupcu

súdu na schôdzi veriteľov, (ii) je vylúčené, aby zákon umožnil správcovi vynútiť si účasť

zástupcu súdu na schôdzi veriteľov a (iii) neúčasť zástupcu súdu na schôdzi veriteľov nie je

porušením povinnosti správkyne, ale súdu...

prečo správkyňa... porušila svoje povinnosti..., keď nie je dôvod predpokladať,

že za prítomnosti zástupcu súdu by mohlo dôjsť k iným výsledkom schôdze veriteľov...;

navyše veritelia 1/ a 2/ nenamietajú proti samotnému priebehu či výsledkom schôdze;

v akom ustanovení ZoKR je zakotvená povinnosť správkyne zvolať opakovanú

schôdzu veriteľov v prípade, ak sa pôvodne zvolanej schôdze nezúčastní zástupca súdu;

... prečo porušenie neurčito zakotvenej a ťažko identifikovateľnej povinnosti

správkyne znamená automaticky závažné porušenie jej povinnosti so všetkými dôsledkami

z toho plynúcimi, navyše ak by splnenie tejto „povinnosti“ spravidla znamenalo porušenie

inej, v zákone presne a určito zakotvenej povinnosti správkyne...;

prečo má správkyňa povinnosť zvolať opakovanú schôdzu veriteľov..., keď ZoKR

výslovne počíta len s dvoma schôdzami... schôdzou veriteľov zvolávanou za účelom zistenia

stanovísk veriteľov a voľby veriteľského výboru (§ 126 a nasl. ZoKR) a schvaľovacou

schôdzou (§ 146 a nasl. ZoKR) − a zákon v žiadnom prípade nepočíta s tým,

že by správkyňa opakovane zvolávala schôdzu veriteľov a menila termín schôdze oznámený

v Obchodnom vestníku;...

prečo má správkyňa povinnosť zvolať opakovanú schôdzu veriteľov v prípade,

ak sa pôvodne zvolanej schôdze nezúčastní zástupca súdu, keď podľa § 127 ods. 1 poslednej

vety a § 131 ods. 2 písm. d) ZoKR by nezvolenie veriteľského výboru na prvej zvolanej

schôdzi veriteľov malo nevyhnutne za následok vyhlásenie konkurzu na majetok sťažovateľa,

a teda zvolanie opakovanej schôdze veriteľov by nemalo žiadny zmysel;

(ako, pozn.) ... dospel odvolací súd k záveru, že z § 126 ods. 1 ZoKR možno vyvodiť

možnosť a povinnosť správkyne zvolať opakovanú schôdzu, keď takýto záver z citovaného

ustanovenia zjavne nevyplýva...;

prečo má správkyňa povinnosť zvolať opakovanú schôdzu veriteľov... keď takýto

postup by takmer s istotou mal za následok porušenie kogentným ustanovením zakotvenej

povinnosti správkyne zvolať schôdzu veriteľov v stanovenej lehote a zároveň tak,

aby sa uskutočnila v zákonom stanovenom 6 dňovom intervale (§ 126 ods. 1 ZoKR);

prečo má mať povinnosť správkyne, ktorá nie je v zákone výslovne zakotvená...

prednosť pred splnením inej povinnosti správkyne týkajúcej sa dodržania lehôt podľa § 126

ods. 1 ZoKR, ktorá je naopak v zákone stanovená jednoznačne a explicitne;

ako by mala správkyňa postupovať, keď by súd nezabezpečil účasť svojho zástupcu

ani na žiadnej ďalšej opakovanej schôdzi veriteľov...?».

Podľa sťažovateľa napadnutým uznesením bol porušený , pretože

krajský súd nezvolil ústavne súladný výklad príslušných zákonných ustanovení. Ním

zvolený výklad je v rozpore s princípom právnej istoty podľa ,

a to z identických dôvodov, ktoré uvádza v súvislosti s námietkou, že napadnuté uznesenie

nie je riadne odôvodnené. Navyše poukazuje na to, že výkladom zvoleným krajským súdom

„sú dotknuté práva veriteľov, čo je v civilnom konaní neprípustné;... je... bežnou praxou,

že schôdza veriteľov sa uskutoční bez účasti zástupcu súdu a napriek tomu nedochádza ku

konverzii reštrukturalizačného konania...“.

Krajským súdom zvolený výklad je tiež v rozpore so základným právom na rovnosť

účastníkov podľa . Sťažovateľ uvádza, že veriteľský výbor

8. januára 2014 schválil návrh reštrukturalizačného plánu a následne veritelia s hlasovacím

právom na schvaľovacej schôdzi 7. februára 2014 schválili reštrukturalizačný plán. Výklad

krajského súdu má za následok konverziu s tým, že tento postup „je v rozpore s vôľou

6

prejavenou oprávnenými veriteľmi ako účastníkmi reštrukturalizačného konania a má

za následok negovanie výsledkov nimi uplatnených práv... zvýhodňuje tých veriteľov...,

ktorí v súlade so zákonom nemali hlasovacie právo a ktorým takto súd umožnil opätovne

v celom rozsahu uplatniť všetky práva v konkurznom konaní, ktoré by inak

v reštrukturalizačnom konaní nemali.“.

Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd nezohľadnil nespravodlivé dôsledky svojho

rozhodnutia na účastníkov konania a nezohľadnil spoločný záujem veriteľov – ktorým

je maximálna miera uspokojenia veriteľov. Základným dôsledkom napadnutého uznesenia

je vyhlásenie konkurzu na majetok sťažovateľa, a teda dosiahnutie nižšej miery uspokojenia

veriteľov sťažovateľa ako pri reštrukturalizácii.

„Odvolací súd bol tento dôsledok s poukazom na citovanú judikatúru Ústavného

súdu SR, ako aj s poukazom na § 5 ZoKR, povinný pri rozhodovaní zohľadniť. Neurobil tak,

čím porušil svoju povinnosť. K tejto otázke sa v Zrušujúcom uznesení vôbec nevyjadril.

Vôbec neuviedol, či otázku porovnania miery uspokojenia veriteľov pri reštrukturalizácii

a pri konkurze bral pri rozhodovaní do úvahy. Vôbec nevyhodnotil, aká miera uspokojenia

veriteľov bude v konkurze v porovnaní s reštrukturalizáciou dosiahnutá. Vôbec

sa nevyjadril k otázke, prečo je prípadná nižšia miera uspokojenia veriteľov v konkurze

spravodlivým dôsledkom pre účastníkov konania. Jeho rozhodnutie je vo vzťahu k týmto

otázkam aj nepreskúmateľné.

Ďalšou podstatnou okolnosťou, ktorú mal odvolací súd pri rozhodovaní zohľadniť

z pohľadu (ne)spravodlivosti dôsledkov rozhodnutia na účastníkov konania, je otázka

nevyhnutnosti zániku sťažovateľa. Krajský súd sa vôbec nezaoberal otázkou,

či je spravodlivé, a ak áno, tak prečo je spravodlivé uplatniť výklad zákona, ktorý vedie

k zániku sťažovateľa ako účastníka konania, hoci je prípustný aj iný výklad zákona,

ktorý by k takémuto radikálnemu dôsledku neviedol (naopak by umožnil sťažovateľovi

naďalej podnikať a platiť dane). Vôbec sa nezaoberal otázkou, prečo je spravodlivé uplatniť

výklad zákona smerujúci k zániku sťažovateľa, hoci samotný sťažovateľ nesporne žiadnu

svoju povinnosť neporušil a akékoľvek porušenie povinnosti v súvislosti s neprítomnosťou

zástupcu súdu na schôdzi veriteľov nezavinila ani správkyňa, ale súd prvého stupňa.

Zrušujúce uznesenie je v tomto smere aj nepreskúmateľné.

Ďalšou podstatnou okolnosťou, ktorú mal odvolací súd pri rozhodovaní zohľadniť

z pohľadu (ne)spravodlivosti dôsledkov rozhodnutia na účastníkov konania, je otázka

umožnenia opakovaného zvolania schôdze veriteľov a riadneho ukončenia

reštrukturalizácie. Krajský súd svojim arbitrárnym rozhodnutím sám znemožnil, aby došlo

„k náprave" a schôdza veriteľov bola opakovane zvolaná. Odňal tak sťažovateľovi možnosť

konať pred súdom v reštrukturalizačnom konaní.

Je zrejmé, že napadnuté rozhodnutia sú svojimi účinkami zjavne neprimerané

k dôvodom, ktoré viedli k ich vydaniu.“

K porušeniu základného práva podľa , práva podľa

dohovoru – a to princípu kontradiktórnosti konania a princípu rovnosti zbraní – došlo tým,

že ani okresný súd a ani krajský súd nedoručili sťažovateľovi odvolania veriteľa 1 a veriteľa

2, čím porušili a , a tak odňali sťažovateľovi možnosť

konať pred súdom. Sťažovateľ nemal možnosť reagovať na odvolaciu argumentáciu veriteľa

1 a veriteľa 2 a poukazuje na to, že tento postup je v rozpore s ustálenou judikatúrou

najvyššieho súdu (uvádza napr. rozhodnutia sp. zn.: , ,

, ), s judikatúrou ústavného súdu (uvádza rozhodnutia

sp. zn.: , , , ) a s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva (poukazuje na rozhodnutia vo veciach Hudáková proti Slovensku,

Komanický proti Slovensku).

Napadnutým uznesením bolo podľa sťažovateľa porušené aj jeho základné právo

podľa a právo podľa dodatkového protokolu.

„Reštrukturalizácia je podstatne šetrnejšia než konkurz. Kým konkurz má likvidačný

charakter, podmienkou čo i len odporučenia reštrukturalizácie správcom je zachovanie

aspoň podstatnej časti prevádzky podniku dlžníka a predpoklad väčšieho rozsahu

uspokojenia veriteľov dlžníka ako v prípade vyhlásenia konkurzu [§ 109 ods. 3 písm. c) a d)

ZoKR]. Primárnym účelom konkurzu na rozdiel od reštrukturalizácie nie je ozdravenie

8

dlžníka (sťažovateľa) a pokračovanie v jeho podnikateľskej činnosti, ale len pomerné

uspokojenie veriteľov (v nižšej miere ako pri reštrukturalizácii) a následný zánik dlžníka

(sťažovateľa). Ide o zásadnú a nezvratnú zmenu, ktorej dôsledkom je zánik možnosti

sťažovateľa pokračovať v podnikateľskej činnosti a vytvárať zisk. Pokiaľ k takémuto

zásadnému zásahu do právneho postavenia dlžníka dôjde v rozpore so zákonom či

SR..., dochádza i k porušeniu práva dlžníka vlastniť a pokojne užívať majetok.“

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru..., základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov podľa

SR, základné ľudského právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa SR

a právo sťažovateľa na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici so sp. zn. z 26. 3. 2014

porušené boli.

... Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici so sp. zn.

z 26. 3. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie

konanie.

... Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania v sume 340,90 €..., ktorú

je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ v sťažnosti tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení

podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a odložil vykonateľnosť

napadnutého uznesenia krajského súdu. Poukazuje na rozhodnutia ústavného súdu

v obdobných veciach sp. zn. a sp. zn. , v ktorých ústavný súd

vyhovel návrhu podľa . V súvislosti s týmto návrhom

ďalej uvádza:

„Vzhľadom na to, že Ústavný súd SR pri vyhovení sťažnosti Zrušujúce uznesenie

aj Uznesenie o vyhlásení konkurzu zruší, ich právne dôsledky môžu byť rozhodnutím

o sťažnosti zvrátené. K postupu prikázanému krajským súdom a realizovanému okresným

súdom, ktorý má na právne postavenie sťažovateľa zásadný právny dopad a smeruje

o. i. k jeho zániku, nemusí dôjsť, ak Ústavný súd SR dospeje k záveru, že došlo k porušeniu

práv sťažovateľa. Okamžitý postup v súlade so Zrušujúcim uznesením a Uznesením

o vyhlásení konkurzu by mal naopak pre sťažovateľa likvidačné dôsledky, ktoré by boli

nezvratné. Ustanovený konkurzný správca by musel začať vykonávať nezvratné úkony

poškodzujúce sťažovateľa, najmä nakladať s majetkom sťažovateľa a speňažovať ho,

čo by následne znemožnilo úspešne zrealizovať reštrukturalizáciu sťažovateľa.

Naopak, ak Ústavný súd SR sťažnosti nevyhovie, nič nebude brániť OS BB,

aby po skončení konania pred Ústavným súdom SR postupoval v súlade s vydaným

Uznesením o vyhlásení konkurzu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o

ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo

len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

10

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa vychádzal ústavný súd zo skutočnosti, že

uznesením sp. zn. z 9. júla 2014 odmietol sťažnosť sťažovateľa v tej

časti, v ktorej smerovala proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 26. marca 2014, ako neprípustnú z toho dôvodu, že sťažovateľ proti uzneseniu krajského

súdu podal aj dovolanie, o ktorom v tom čase najvyšší súd nerozhodol, a

v náleze sp. zn. zo 4. februára 2015 vyslovil porušenie základného

práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , základného práva na rovnosť

účastníkov podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa ods.

1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. zo 16. apríla 2014, týmto

nálezom toto uznesenie aj zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd v odôvodnení nálezu sp. zn. zo 4. februára 2015

konštatuje, že okresný súd bol viazaný právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho

súdu, ktorý vyslovil v uznesení sp. zn. z 26. marca 2014. Vo svojom

náleze podrobne uvádza odôvodnenie napadnutého uznesenia (porovnaj strany 8 až 12

uvedeného nálezu).

Ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. výslovne preskúmal

argumentáciu sťažovateľa, ktorou namietal, že

krajský súd v napadnutom uznesení neodpovedal na ním vymedzené relevantné

skutočnosti, ktoré sú spojené s jeho záverom, že správca porušil svoje povinnosti závažným

spôsobom tým, že uskutočnil prvú schôdzu veriteľov bez účasti súdu,

závery krajského súdu v napadnutom uznesení sú v rozpore s princípom právnej

istoty a so základným právom na rovnosť účastníkov podľa ,

krajský súd nezohľadnil nespravodlivé dôsledky svojho rozhodnutia na účastníkov

konania a tiež spoločný záujem veriteľov.

Ústavný súd v náleze sp. zn. zo 4. februára 2015 výslovne uviedol,

že túto argumentáciu sťažovateľa „je možné podľa jej obsahu vyhodnotiť

aj ako argumentáciu namietajúcu samotné závery krajského súdu, ktoré boli osvojené

okresným súdom v napadnutom uznesení“, pričom ďalej uviedol, že podstatu sťažnosti

a aj konania všeobecných súdov tvorí interpretácia ustanovení zákona o konkurze, „najmä

právne posúdenie, či uskutočnenie prvej schôdze veriteľov reštrukturalizačným správcom

za neúčasti zástupcu súdu, ktorý svoju neúčasť vopred ospravedlnil v deň konania schôdze,

je možné hodnotiť ako porušenie povinností reštrukturalizačného správcu závažným

spôsobom s následkom konverzie reštrukturalizačného konania na konkurzné konanie

na majetok sťažovateľky“ .

Ústavný súd následne dospel k záveru, že „argumentáciu uvedenú v odôvodnení

pre okresný súd záväzného uznesenia krajského súdu hodnotí ako ústavne nekonformnú...

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzatvára, že konanie schôdze veriteľov

za neúčasti zástupcu súdu, keď sa tento ospravedlnil (a to bez toho, že by pri svojom

ospravedlnení sa dal akýkoľvek pokyn správcovi neuskutočniť schôdzu z dôvodu jeho

neúčasti) nie je možné hodnotiť s ohľadom na § 126 ods. 1 tretiu vetu zákona o konkurze

a reštrukturalizácii a § 126 ods. 4 tretiu vetu zákona o konkurze a reštrukturalizácii,

a to ani s prihliadnutím na úpravu práv veriteľov v konkurzom konaní v zmysle § 35 ods. 8

zákona o konkurze a reštrukturalizácii a § 131 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii

ako závažné porušenie povinnosti správcu s dôsledkom konverzie reštrukturalizácie

na konkurz podľa § 131 ods. 2 písm. a) zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

Ak okresný súd (viazaný závermi krajského súdu) v okolnostiach posudzovaného

prípadu dospel k záveru o závažnom porušení povinnosti správcu na základe opísaného

skutkového a právneho stavu a napadnutým uznesením zo 16. apríla 2014 rozhodol

o konverzii reštrukturalizácie na konkurz z uvedeného dôvodu, porušil tak základné právo

sťažovateľky na súdnu ochranu ( ), jej právo na spravodlivé súdne

12

konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) v spojení s jej základným právom na rovnosť účastníkov

v súdnom (reštrukturalizačnom) konaní ( ). Ústavný súd preto prvým

výrokom tohto nálezu vyslovil porušenie označených práv uznesením okresného súdu

zo 16. apríla 2014.“.

Z uvedených skutočností vyplýva, že ústavný súd v náleze sp. zn.

zo 4. februára 2015 podrobil závery krajského súdu v napadnutom uznesení ústavnému

prieskumu a rozhodol, že právny záver krajského súdu (ktorým bol okresný súd viazaný)

o porušení povinností správcu závažným spôsobom nie je ústavne súladný. Týmto

spôsobom ústavný súd preskúmal argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa aj napadnutého

uznesenia a sťažovateľovi v tomto smere poskytol ústavnú ochranu.

Ústavný súd navyše nálezom sp. zn. zo 4. februára 2015 zrušil

uznesenie okresného súdu sp. zn. zo 16. apríla 2014 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Uviedol pritom, že okresný súd bude v ďalšom konaní „viazaný vysloveným

právnym názorom ústavného súdu ( )“. Právny názor

krajského súdu ako odvolacieho súdu v napadnutom uznesení preto pre okresný súd

v ďalšom konaní v rozsahu, v akom odporuje právnemu názoru ústavného súdu v náleze

zo 4. februára 2015, už nie je právne záväzný.

Na tomto základe sa duplicitný ústavný prieskum záverov krajského súdu

v napadnutom uznesení v aktuálnom konaní ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa

z 10. decembra 2014, ktorá obsahuje identickú argumentáciu ako sťažnosť sťažovateľa

v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. , javí ako nadbytočný.

Ústavná ochrana poskytnutá sťažovateľovi v konaní vedenom pod sp. zn.

v rozsahu jeho argumentácie je pre sťažovateľa úplná a dostatočná. Vyslovenie porušenia

základných práv sťažovateľa podľa a a práva podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn.

z 26. marca 2014 už nie je spôsobilé ovplyvniť právnu pozíciu sťažovateľa a poskytnúť

mu intenzívnejšiu, prípadne vyššiu mieru ochrany ako tú, ktorá mu bola poskytnutá

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Vzhľadom na uvedené je bez právneho dôvodu skúmať argumentáciu sťažovateľa,

ktorá nebola predmetom ústavného prieskumu v konaní vedenom pod sp. zn.

, týkajúcu sa námietok sťažovateľa, že krajský súd mal meritórne preskúmať

neprípustné odvolania, mal svojím uznesením zmeniť uznesenie okresného súdu,

a nie ho zrušiť, a mal mu odňať možnosť konať pred súdom tým, že mu nedoručil odvolania

veriteľa 1 a veriteľa 2.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť

už pri jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol

ako neprípustnú, keďže sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol skorším rozhodnutím.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2015

14