Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 176/2015
PDF · 483.02 KB
No categories available
II. ÚS 176/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť
, , zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Stopka, JUDr.
Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s. r. o., Potočná 2835/1 A, Čadca, konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Petra Strapáča PhD., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 170/2010, za účasti Okresného
súdu Žilina, a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 170/2010 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
8 C 170/2010 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €
(slovom tisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 190,58 € (slovom stodeväťdesiat eur a päťdesiatosem centov) na účet
Advokátskej kancelárie JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s. r. o.,
Potočná 2835/1 A, Čadca, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. augusta 2014 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 170/2010 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou
súdneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 8 C 170/2010 ako žalobkyňa, v
ktorom sa proti žalovanej obchodnej spoločnosti domáha z titulu náhrady škody zaplatenia
sumy 1 572,37 € s príslušenstvom.
Z dôvodu, že sťažovateľka zastáva názor, že postupom okresného súdu došlo
v dôsledku jeho nečinnosti v napadnutom konaní k porušeniu ňou označeného základného
práva, podala ústavnému súdu sťažnosť, ktorú odôvodňuje takto:
„Dňa 25. 05. 2010 bol na Okresný súd Žilina podaný návrh na začatie konania...
V predmetnej právnej veci bol dňa 15. 06. 2010 vydaný platobný rozkaz, voči ktorému
podal odporca dňa 16. 07. 2010 odpor. Dňa 11. 01. 2011 bola zo strany sťažovateľky
prostredníctvom jej právneho zástupcu na Okresný súd Žilina doručená urgencia, aby súd
2
konal, keďže od podania odporu uplynula doba dlhšia ako 6 mesiacov a vo veci
neboli vykonané žiadne ďalšie úkony. Následne súd nariadil termín pojednávania na deň
22. 06. 2011. Toto pojednávanie bolo dňa 22. 06. 2011 odročené na neurčito, a to
za účelom predvolania svedkov. Dňa 12. 03. 2013 bola súdu zo strany sťažovateľky
doručená žiadosť o neodkladné vytýčenie pojednávania a konanie vo veci, keďže odo dňa
posledného pojednávania uplynulo už 21 mesiacov a súd vo veci nekoná a spôsobuje tak
vo veci subjektívne prieťahy.
Vzhľadom na skutočnosť, že súd na túto žiadosť nereagoval a termín pojednávania
nevytýčil, sťažovateľka súdu doručila k rukám predsedu súdu sťažnosť na prieťahy v konaní
datovanú k 04. 04. 2013. Následne súd nariadil termín pojednávania na deň 15. 05. 2013.
Toto pojednávanie uskutočnené dňa 15. 05. 2013 bolo odročené na neurčito za účelom
zabezpečenia výsluchu svedkov. Dňa 31. 05. 2013 bolo sťažovateľke doručené vyjadrenie
predsedu Okresného súdu Žilina k jej sťažnosti na prieťahy v konaní datované
k 22. 05. 2013. V tomto vyjadrení predseda Okresného súdu Žilina konštatuje, že sťažnosť
je dôvodná, činnosť súdu považuje za neefektívnu, čím došlo k porušeniu práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a že procesnú aktivitu súdu nemožno
hodnotiť ako činnosť smerujúcu efektívne k meritórnemu rozhodnutiu veci v primeranom
čase. Následne sťažovateľka dňa 03. 10. 2013 doručila súdu opätovnú urgenciu, keďže
aj napriek opakovaným urgenciám a konštatovaniu predsedu súdu o subjektívnych
prieťahoch v predmetnej veci súd i naďalej nekonal. Zo strany sťažovateľky bola opätovne
prostredníctvom jej právneho zástupcu na Okresný súd Žilina doručená sťažnosť
na prieťahy v konaní k rukám predsedu súdu datovaná k 26. 02. 2014. Následne súd vytýčil
ďalšie pojednávanie na termín 14. 04. 2014, ktoré bolo opäť odročené na neurčito.
Dňa 14. 04. 2014 bolo sťažovateľke doručené vyjadrenie predsedu Okresného súdu Žilina
k jej sťažnosti na prieťahy v konaní datované k 03. 04. 2014. V tomto vyjadrení predseda
Okresného súdu Žilina konštatuje, že sťažnosť je dôvodná. Nečinnosť súdu v období
od 15. 05. 2013 do 14. 04. 2014, teda po dobu 11 mesiacov považuje sťažovateľka
za opätovné subjektívne prieťahy v konaní...
Odo dňa podania návrhu na začatie konania 25. 05. 2010 sa teda
i napriek opakovaným urgenciám v predmetnej veci uskutočnili tri pojednávania, a to dňa
22. 06. 2011, dňa 15. 05. 2013 a dňa 14. 04. 2014. Posledné pojednávanie uskutočnené dňa
14. 04. 2014 bolo opätovne odročené na neurčito a doposiaľ nebol vytýčený ďalší termín
pojednávania, čo vzhľadom na časový odstup medzi jednotlivými pojednávania možno
považovať za opätovný zrejmý prieťah v konaní.“
Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že podľa jej názoru daná vec nie je „nadmerne“
zložitá, svojím postupom nezapríčinila vzniknuté prieťahy v namietanom konaní, a preto
zastáva názor, že okresný súd nepostupoval v tomto konaní dostatočne efektívne, keďže
jeho postup ani po viac ako štyroch rokoch neviedol k odstráneniu stavu jej právnej
neistoty.
Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 C 170/2010 bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, aby prikázal okresnému súdu konať
vo veci bez zbytočných prieťahov a aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €
a úhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
Ústavný súd sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní, predbežne
prerokoval na neverejnom zasadnutí a uznesením č. k. II. ÚS 176/2015 12 z 18. marca 2015
ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie
konanie.
Následne spolu s prípisom č. k. II. ÚS 176/2015 17 zo 14. apríla 2015 ústavný súd
doručil predsedovi okresného súdu sťažnosť a uznesenie č. k. II. ÚS 176/2015 12
z 18. marca 2015, ktorým prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie, a vyzval ho, aby sa
4
k sťažnosti písomne vyjadril a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie.
Podpredseda okresného súdu na výzvu ústavného súdu vo svojom vyjadrení
č. 1 SprS 187/2015 z 1. júna 2015 (doručenom ústavnému súdu 3. júna 2015) okrem iného
uvádza:
„Konanie je skutkovo náročné, avšak podľa názoru predsedu súdu, ktorý sa vyjadril
aj vo vybavení sťažnosti nie je celkom primeraná, avšak bola zapríčinená procesnými
prekážkami, nemožnosťou zabezpečenia výsluchu navrhnutých svedkov, ktorých vypočutie
je dôležité pre zistenie skutkových okolností vzniku úrazu. Bez náležitého vykonania
dokazovania nie je možné vo veci rozhodnúť. Vo veci súd nariadil ohliadku, ktorú doposiaľ
nevykonal. Nepochybne aj pri celkovej zaťaženosti sudcu, sú určité obdobia poznačené
neodôvodnenou nečinnosťou.
Personálna situácia na Okresnom súde v Žiline je spojená so zaťažením sudcom
zvýšeným nápadom, ktorý sa od vymenovania sudcu do funkcie zvýšil 2,5 krát, neumožňuje
efektívne riešenie. So sudcom bolo vykonaných viacero pohovorov s upozornením
na povinnosť plniť si jeho povinnosti a bol podaný návrh na disciplinárne konanie.
Pokiaľ by aj Ústavný súd SR vzhliadol v postupe Okresného súdu Žilina
neodôvodnené prieťahy v konaní, navrhujem, aby Ústavný súd SR priznal sťažovateľke
primerané zadosťučinenie so zreteľom na uplatňovanú výšku nárokov, kedy neistota
spôsobená sťažovateľke postupom súdu, by mala byť väčšia ako škoda, o ktorej má súd
rozhodnúť.“
Podpredseda okresného súdu spolu s vyjadrením zaslaným ústavnému súdu prípisom
č. 1 SprS 187/2015 z 1. júna 2015 zaslal ústavnému súdu aj vyjadrenie zákonného sudcu
z 25. mája 2015, ktorý v ňom okrem iného uvádza: „Vec 8 C 170/2010 som prejednal
na pojednávaniach konaných 22. 6. 2011, 15. 5. 2013 a 14. 4. 2014. Vec je skutkovo zložitá,
špecifická v tvrdenom mechanizme spôsobenej škody, keď škoda mala nastať
pri vystupovaní poškodenej z lyžiarskeho vleku. Prekážky postupu v predchádzajúcom
priebehu konania tvorila nedostupnosť navrhnutých svedkov včítane zamestnanca lanovky,
pri fluktuácii zamestnancov a tvrdenej práci v zahraničí. Je pravdou, že pojednávanie
14. 4. 2014 bolo odročené za účelom ohliadky na mieste samom vo vhodnom období roka
a k tejto dosiaľ nedošlo pre nepravidelný klimatický priebeh v zimnom období 2014 − 2015
a prekážky v materiálno technickom zabezpečení súdu.
Je namieste skonštatovať, že vec bola objektívne vybavovaná po dlhšiu dobu, než ako
by mohla byť vybavovaná pri možnosti výhradnej pozornosti súdu, a ak vo veci vznikajú
prieťahy, tak objektívneho charakteru pre okolnosti, na ktoré tiež ďalej poukazujem.“
Vec prerokúvajúci sudca vo svojom vyjadrení ďalej podrobne popísal dôvody, ktoré
mu dlhodobo bránia vybavovať mu pridelené veci a ktoré súvisia s personálnymi
problémami a zvýšeným nápadom vecí na okresnom súde.
Prípisom č. k. II. ÚS 176/2015 23 z 3. júna 2015 ústavný súd vyzval právnu
zástupkyňu sťažovateľky, aby oznámila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň
jej zaslal vyjadrenie okresného súdu č. 1 SprS 187/2015 z 1. júna 2015, ako aj vyjadrenie
zákonného sudcu z 25. mája 2015 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právna
zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 10. júna 2015 oznámila,
že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a v zastúpení sťažovateľky skonštatovala,
že „[z]výšený nápad akéhokoľvek súdu a sudcu súdu nemôže byť v žiadnom prípade na ujmu
účastníka konania, túto skutočnosť ani účastník konania neovplyvňuje a preto je zrejmé, že i
za prieťahy, ktoré sú spôsobené z takýchto dôvodov zodpovedá konkrétny súd“.
Právna zástupkyňa sťažovateľky ďalej poukázala na skutočnosť, že „nápad
na Okresnom súde v Žiline je rozdeľovaný rovnomerne a delený medzi jednotlivými
sudcami, takže každý sudca je rovnomerne zaťažený a medzi pojednávania v tejto veci sú
neúmerné, nezdôvodniteľné, pri systematickej práci nemožné prieťahy, nakoľko medzi prvým
a druhým pojednávaním bolo temer 2 roky, potom opäť 1 rok a ku dnešnému dňu čo je vyše
roka opäť nebol vytýčený termín pojednávania. Takéto prieťahy sú teda celkom jednoznačne
subjektívneho charakteru, nemôžu byť ospravedlnené ani náročnosťou veci, ani zvýšeným
nápadom sudcu.“.
6
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a podpredsedu okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil
možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania,
pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno
očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článku
ústavy. Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorý je určený povahou v sťažnosti
namietaného porušenia označených práv sťažovateľky, ústavný súd nepovažuje ústne
pojednávanie ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností
potrebných na meritórne rozhodnutie veci (m. m. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03), a preto ďalej
konal bez nariadenia ústneho pojednávania.
II.
Z obsahu sťažnosti, priložených písomností, vyjadrení účastníkov konania a z obsahu
na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania
vedeného okresným súdom pod sp. zn. 8 C 170/2010.
Dňa 25. mája 2010 bol okresnému súdu podaný návrh, ktorým sa sťažovateľka
domáhala zaplatenia sumy 1 527,37 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody.
Platobným rozkazom č. k. 8 Ro 122/2010 23 z 15. júna 2010 okresný súd zaviazal
žalovanú zaplatiť sťažovateľke ňou požadovanú sumu, ako aj uhradiť jej trovy konania.
Dňa 16. júla 2010 žalovaná doručila okresnému súdu prostredníctvom faxu odpor
proti označenému platobnému rozkazu, ktorý následne 19. júla 2010 doplnila predložením
jeho originálu.
Uznesením z 25. augusta 2010 okresný súd vyzval žalovanú, aby v stanovenej lehote
zaplatila súdny poplatok za podanie odporu proti platobnému rozkazu.
Dňa 11. januára 2011 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľky označené
ako „Urgencia“, ktorým ho upozornila, že vo veci nekoná.
Dňa 25. februára 2011 okresný súd nariadil pojednávanie na 22. jún 2011 a zároveň
vyzval žalovanú, aby v určenej lehote doplnila adresy svedkov označených v odpore.
Dňa 24. marca 2011 žalovaná odpovedala na výzvu okresného súdu a doplnila adresy
ňou označených svedkov.
Dňa 16. mája 2011 a 8. júna 2011 bolo okresnému doručené ospravedlnenie dvoch
svedkov predvolaných na nariadené pojednávanie.
Dňa 22. júna 2011 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd vypočul
sťažovateľku a niektorých svedkov s tým, že pojednávanie bolo odročené na neurčito „za
účelom znovu predvolania účastníkov a... neprítomných svedkov...“.
Dňa 12. marca 2013 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľky označené
ako „Žiadosť“, ktorým poukázala na nečinnosť okresného súdu v trvaní 21 mesiacov
a žiadala o nariadenie termínu pojednávania.
Dňa 5. apríla 2013 okresný súd nariadil pojednávanie na 15. máj 2013.
Dňa 9. mája 2013 okresný súd dožiadal o súčinnosť
pri zisťovaní aktuálnej adresy pobytu svedka , ktorý neprevzal
predvolanie zaslané mu na adresu trvalého pobytu v označenej obci.
Dňa 15. mája 2013 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd vypočul
svedkyňu , pojednávanie odročil na neurčito „za účelom zabezpečenia výsluchu
svedkov...“ a zároveň vyzval právneho zástupcu žalovanej, aby v lehote 15 dní
prostredníctvom klientky zistil, kde sa zdržiava ňou navrhnutý svedok .
Dňa 4. októbra 2013 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľky označené
ako „Urgencia“, v ktorom žiada, aby okresný súd vo veci konal.
Dňa 18. marca 2014 okresný súd nariadil pojednávanie, ktorého termín určil
na 14. apríl 2014.
Dňa 14. apríla 2014 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd vypočul
svedka , uznesením zamietol návrh na dopočutie svedka
a pojednávanie odročil na neurčito „za účelom vykonania obhliadky na mieste samom
po predbežnom preskúmaní vhodného obdobia“.
III.
8
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej
sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia, aby
sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie
pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo
upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod
na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna, faktická, prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej
súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).
V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého
kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje,
že predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o nároku sťažovateľky na náhradu
škody, ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku jej úrazu pri vystupovaní z lanovky. Obdobné
spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, pričom k tejto
problematike existuje v zásade ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec
10
sťažovateľky ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú. Obsah súdneho spisu
sp. zn. 8 C 170/2010 v zásade nepotvrdzuje ani nadmernú faktickú zložitosť predmetnej
veci, aj keď je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že pre rozhodnutie v merite veci je
potrebné zistiť skutkové otázky výsluchom svedkov, účastníkov konania, ako aj vykonaním
obhliadky na mieste samom, čo bezpochyby zvyšuje stupeň faktickej náročnosti veci,
pričom tieto okolnosti nie sú spôsobilé odôvodniť opodstatnenosť doterajšej dĺžky
namietaného konania.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právnou ani skutkovou zložitosťou
veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku napadnutého konania.
2. Ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu podľa ďalšieho kritéria,
a to správania sťažovateľky ako účastníčky napadnutého konania, vychádzal z toho,
že v posudzovanom prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať
podľa § 6 a § 120 ods. 1 OSP a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd
mohol o ochrane uplatneného práva rozhodnúť v súlade so zákonom a aj v primeranom čase.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že k právu účastníka konania na efektívny,
rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje aj jeho procesná povinnosť prispievať k
dosiahnutiu účelu súdneho konania včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámením
potrebných skutočností.
Zo správania sťažovateľky v preskúmavanom konaní nevyplývajú také skutočnosti,
ktoré by negatívne ovplyvnili jeho doterajšiu dĺžku. Sťažovateľke preto nemožno pričítať
podiel na stave veci, v akom sa vec nachádza v čase rozhodovania ústavného súdu
o jej sťažnosti.
Pri hodnotení tohto kritéria ústavný súd prihliadol na aktívny prístup sťažovateľky,
keď počas trvania napadnutého konania najprv vec prerokúvajúcemu sudcovi a následne
aj predsedovi okresného súdu postupom podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 757/2004 Z. z.“) opakovane signalizovala existenciu zbytočných prieťahov
v postupe okresného súdu. Sťažovateľka tak, využívajúc aj iné prostriedky spôsobilé aspoň
čiastočne minimalizovať zbytočné prieťahy v postupe okresného súdu, mala snahu aj takto
ovplyvniť, a tým skrátiť celkovú doterajšiu dĺžku napadnutého konania.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
zbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené nielen
samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou
činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II.
ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Z obsahu sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec
sa vzťahujúceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 170/2010 ústavný súd zistil,
že doterajší postup okresného súdu v priebehu napadnutého konania je poznamenaný
obdobiami jeho ničím neodôvodnenej nečinnosti (obdobie august 2010 až jún 2011,
jún 2011 až máj 2013, máj 2013 až apríl 2014, pričom od apríla 2014 je okresný súd
opätovne nečinný), ktoré sú v rozpore s ústavnou požiadavkou prerokovania veci bez
zbytočných prieťahov, pretože okresný súd v týchto obdobiach nevykonal žiadny relevantný
úkon smerujúci k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky. Ústavný súd považuje
za potrebné uviesť, že tieto obdobia nečinnosti okresného súdu mali rozhodujúci podiel
na celkovom spomalení napadnutého konania, a tým aj na predĺžení stavu právnej neistoty
sťažovateľky.
Ústavný súd neakceptoval argumentáciu okresného súdu uvedenú v prípise
č. 1 SprS 187/2015 z 1. júna 2015, ktorou reagoval na sťažnosť sťažovateľky, kde vzniknuté
prieťahy odôvodňuje aj s poukazom na nadmerné množstvo vybavovaných vecí
a personálnu situáciu na okresnom súde. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju
judikatúru, v ktorej už viackrát uviedol (napr. I. ÚS 23/03, I. ÚS 141/03, II. ÚS 153/06,
III. ÚS 399/2011), že personálne problémy a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí
12
zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len
v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 39/00,
I. ÚS 55/02, III. ÚS 399/2011).
Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiska
skutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľky, postupu okresného súdu
poznamenaného viacerými opakovanými obdobiami jeho nečinnosti, zohľadňujúc pritom
charakter a význam predmetu napadnutého konania, ako aj skutočnosť, že konanie nie je ani
po piatich rokoch právoplatne skončené, rozhodol, že bolo porušené základné právo
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.
IV.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,
aby vo veci konal.
Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu
porušené a vec nebola v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončená, prikázal
mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty,
v ktorej sa sťažovateľka domáhajúca sa vybavenia svojej záležitosti nachádza (bod 2 výroku
tohto nálezu).
Sťažovateľka sa okrem vyslovenia porušenia označeného práva domáha aj priznania
finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.
Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľkou označeného základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto
svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto
považoval za potrebné zaoberať sa aj vecnou opodstatnenosťou návrhu sťažovateľky
na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde
náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za stav spôsobenej právnej neistoty,
postupom orgánov verejnej moci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva
boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €. Tento
svoj návrh odôvodňuje s poukazom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a s tým
súvisiacim stavom svojej právnej neistoty.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu
vzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančného
zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza
14
zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd
zohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania okresného súdu (viac ako 5 rokov),
prihliadol na viaceré dlhodobé obdobia nečinnosti okresného súdu, predmet sporu
(rozhodovanie o náhrade škody v sume 1 527,37 € s príslušenstvom) jeho skutkovú
a právnu zložitosť, jeho význam pre sťažovateľku, správanie sťažovateľky v posudzovanom
období, ako aj na opakované upozornenia sťažovateľky na prieťahy v napadnutom konaní,
ktorými sa aktívne podieľala na odstraňovaní stavu svojej právnej neistoty.
Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považoval
v konkrétnych okolnostiach daného prípadu priznanie sumy 1 000 € sťažovateľke
za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavný
súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.
Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľka v sťažnosti pôvodne žiadala, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov
konania v sume 190,58 € za dva právne úkony právnej pomoci – prípravu a prevzatie veci
a podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 1 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3
a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“). V stanovisku, ktorým sťažovateľka reaguje na písomné
vyjadrenie okresného súdu, požaduje náhradu trov konania aj za tento úkon právnej služby
[§ 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky] v sume 79,76 € vrátane paušálnej náhrady niektorých
hotových výdavkov (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Sťažovateľka tak celkovo žiada, aby jej ústavný
súd priznal náhradu trov konania v sume 286,30 €.
Ústavný súd pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľky na úhradu trov konania prihliadol
na skutočnosť, že tretí úkon právnej služby (stanovisko sťažovateľky k vyjadreniu okresného
súdu) neobsahuje žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli prispieť k ďalšiemu objasneniu
veci, a preto vynaloženie nákladov na tento úkon právnej služby účelne neviedlo k
dosiahnutiu jej procesného úspechu v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu ústavný súd
úhradu za písomné stanovisko sťažovateľky k vyjadreniu okresného súdu sťažovateľke
nepriznal.
V súvislosti s návrhom sťažovateľky na úhradu trov konania za úkony právnej služby
– prípravu a prevzatie veci a podanie sťažnosti ústavnému súdu – ústavný súd konštatuje,
že trovy konania požadované sťažovateľkou neprekračujú sumu, ktorá sťažovateľke patrí
podľa § 11 ods. 3 vyhlášky, a preto jej priznal úhradu trov konania v ňou požadovanej
výške.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP;
bod 4 výroku tohto nálezu).
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. augusta 2015
16