Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 176/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť

, , zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Stopka, JUDr.

Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s. r. o., Potočná 2835/1 A, Čadca, konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Petra Strapáča PhD., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva podľa postupom

Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného

súdu Žilina, a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Okresného súdu Žilina

v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €

(slovom tisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 190,58 € (slovom stodeväťdesiat eur a päťdesiatosem centov) na účet

Advokátskej kancelárie JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s. r. o.,

Potočná 2835/1 A, Čadca, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. augusta 2014 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) postupom Okresného súdu Žilina

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

konanie“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou

súdneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. ako žalobkyňa, v

ktorom sa proti žalovanej obchodnej spoločnosti domáha z titulu náhrady škody zaplatenia

sumy 1 572,37 € s príslušenstvom.

Z dôvodu, že sťažovateľka zastáva názor, že postupom okresného súdu došlo

v dôsledku jeho nečinnosti v napadnutom konaní k porušeniu ňou označeného základného

práva, podala ústavnému súdu sťažnosť, ktorú odôvodňuje takto:

„Dňa 25. 05. 2010 bol na Okresný súd Žilina podaný návrh na začatie konania...

V predmetnej právnej veci bol dňa 15. 06. 2010 vydaný platobný rozkaz, voči ktorému

podal odporca dňa 16. 07. 2010 odpor. Dňa 11. 01. 2011 bola zo strany sťažovateľky

prostredníctvom jej právneho zástupcu na Okresný súd Žilina doručená urgencia, aby súd

2

konal, keďže od podania odporu uplynula doba dlhšia ako 6 mesiacov a vo veci

neboli vykonané žiadne ďalšie úkony. Následne súd nariadil termín pojednávania na deň

22. 06. 2011. Toto pojednávanie bolo dňa 22. 06. 2011 odročené na neurčito, a to

za účelom predvolania svedkov. Dňa 12. 03. 2013 bola súdu zo strany sťažovateľky

doručená žiadosť o neodkladné vytýčenie pojednávania a konanie vo veci, keďže odo dňa

posledného pojednávania uplynulo už 21 mesiacov a súd vo veci nekoná a spôsobuje tak

vo veci subjektívne prieťahy.

Vzhľadom na skutočnosť, že súd na túto žiadosť nereagoval a termín pojednávania

nevytýčil, sťažovateľka súdu doručila k rukám predsedu súdu sťažnosť na prieťahy v konaní

datovanú k 04. 04. 2013. Následne súd nariadil termín pojednávania na deň 15. 05. 2013.

Toto pojednávanie uskutočnené dňa 15. 05. 2013 bolo odročené na neurčito za účelom

zabezpečenia výsluchu svedkov. Dňa 31. 05. 2013 bolo sťažovateľke doručené vyjadrenie

predsedu Okresného súdu Žilina k jej sťažnosti na prieťahy v konaní datované

k 22. 05. 2013. V tomto vyjadrení predseda Okresného súdu Žilina konštatuje, že sťažnosť

je dôvodná, činnosť súdu považuje za neefektívnu, čím došlo k porušeniu práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a že procesnú aktivitu súdu nemožno

hodnotiť ako činnosť smerujúcu efektívne k meritórnemu rozhodnutiu veci v primeranom

čase. Následne sťažovateľka dňa 03. 10. 2013 doručila súdu opätovnú urgenciu, keďže

aj napriek opakovaným urgenciám a konštatovaniu predsedu súdu o subjektívnych

prieťahoch v predmetnej veci súd i naďalej nekonal. Zo strany sťažovateľky bola opätovne

prostredníctvom jej právneho zástupcu na Okresný súd Žilina doručená sťažnosť

na prieťahy v konaní k rukám predsedu súdu datovaná k 26. 02. 2014. Následne súd vytýčil

ďalšie pojednávanie na termín 14. 04. 2014, ktoré bolo opäť odročené na neurčito.

Dňa 14. 04. 2014 bolo sťažovateľke doručené vyjadrenie predsedu Okresného súdu Žilina

k jej sťažnosti na prieťahy v konaní datované k 03. 04. 2014. V tomto vyjadrení predseda

Okresného súdu Žilina konštatuje, že sťažnosť je dôvodná. Nečinnosť súdu v období

od 15. 05. 2013 do 14. 04. 2014, teda po dobu 11 mesiacov považuje sťažovateľka

za opätovné subjektívne prieťahy v konaní...

Odo dňa podania návrhu na začatie konania 25. 05. 2010 sa teda

i napriek opakovaným urgenciám v predmetnej veci uskutočnili tri pojednávania, a to dňa

22. 06. 2011, dňa 15. 05. 2013 a dňa 14. 04. 2014. Posledné pojednávanie uskutočnené dňa

14. 04. 2014 bolo opätovne odročené na neurčito a doposiaľ nebol vytýčený ďalší termín

pojednávania, čo vzhľadom na časový odstup medzi jednotlivými pojednávania možno

považovať za opätovný zrejmý prieťah v konaní.“

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že podľa jej názoru daná vec nie je „nadmerne“

zložitá, svojím postupom nezapríčinila vzniknuté prieťahy v namietanom konaní, a preto

zastáva názor, že okresný súd nepostupoval v tomto konaní dostatočne efektívne, keďže

jeho postup ani po viac ako štyroch rokoch neviedol k odstráneniu stavu jej právnej

neistoty.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručené v , aby prikázal okresnému súdu konať

vo veci bez zbytočných prieťahov a aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €

a úhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základného

práva podľa postupom okresného súdu v napadnutom konaní, predbežne

prerokoval na neverejnom zasadnutí a uznesením č. k. 12 z 18. marca 2015

ju podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prijal na ďalšie

konanie.

Následne spolu s prípisom č. k. zo 14. apríla 2015 ústavný súd

doručil predsedovi okresného súdu sťažnosť a uznesenie č. k. 12

z 18. marca 2015, ktorým prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie, a vyzval ho, aby sa

4

k sťažnosti písomne vyjadril a zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie.

Podpredseda okresného súdu na výzvu ústavného súdu vo svojom vyjadrení

č. z 1. júna 2015 (doručenom ústavnému súdu 3. júna 2015) okrem iného

uvádza:

„Konanie je skutkovo náročné, avšak podľa názoru predsedu súdu, ktorý sa vyjadril

aj vo vybavení sťažnosti nie je celkom primeraná, avšak bola zapríčinená procesnými

prekážkami, nemožnosťou zabezpečenia výsluchu navrhnutých svedkov, ktorých vypočutie

je dôležité pre zistenie skutkových okolností vzniku úrazu. Bez náležitého vykonania

dokazovania nie je možné vo veci rozhodnúť. Vo veci súd nariadil ohliadku, ktorú doposiaľ

nevykonal. Nepochybne aj pri celkovej zaťaženosti sudcu, sú určité obdobia poznačené

neodôvodnenou nečinnosťou.

Personálna situácia na Okresnom súde v Žiline je spojená so zaťažením sudcom

zvýšeným nápadom, ktorý sa od vymenovania sudcu do funkcie zvýšil 2,5 krát, neumožňuje

efektívne riešenie. So sudcom bolo vykonaných viacero pohovorov s upozornením

na povinnosť plniť si jeho povinnosti a bol podaný návrh na disciplinárne konanie.

Pokiaľ by aj Ústavný súd SR vzhliadol v postupe Okresného súdu Žilina

neodôvodnené prieťahy v konaní, navrhujem, aby Ústavný súd SR priznal sťažovateľke

primerané zadosťučinenie so zreteľom na uplatňovanú výšku nárokov, kedy neistota

spôsobená sťažovateľke postupom súdu, by mala byť väčšia ako škoda, o ktorej má súd

rozhodnúť.“

Podpredseda okresného súdu spolu s vyjadrením zaslaným ústavnému súdu prípisom

č. z 1. júna 2015 zaslal ústavnému súdu aj vyjadrenie zákonného sudcu

z 25. mája 2015, ktorý v ňom okrem iného uvádza: „Vec som prejednal

na pojednávaniach konaných 22. 6. 2011, 15. 5. 2013 a 14. 4. 2014. Vec je skutkovo zložitá,

špecifická v tvrdenom mechanizme spôsobenej škody, keď škoda mala nastať

pri vystupovaní poškodenej z lyžiarskeho vleku. Prekážky postupu v predchádzajúcom

priebehu konania tvorila nedostupnosť navrhnutých svedkov včítane zamestnanca lanovky,

pri fluktuácii zamestnancov a tvrdenej práci v zahraničí. Je pravdou, že pojednávanie

14. 4. 2014 bolo odročené za účelom ohliadky na mieste samom vo vhodnom období roka

a k tejto dosiaľ nedošlo pre nepravidelný klimatický priebeh v zimnom období 2014 − 2015

a prekážky v materiálno technickom zabezpečení súdu.

Je namieste skonštatovať, že vec bola objektívne vybavovaná po dlhšiu dobu, než ako

by mohla byť vybavovaná pri možnosti výhradnej pozornosti súdu, a ak vo veci vznikajú

prieťahy, tak objektívneho charakteru pre okolnosti, na ktoré tiež ďalej poukazujem.“

Vec prerokúvajúci sudca vo svojom vyjadrení ďalej podrobne popísal dôvody, ktoré

mu dlhodobo bránia vybavovať mu pridelené veci a ktoré súvisia s personálnymi

problémami a zvýšeným nápadom vecí na okresnom súde.

Prípisom č. k. z 3. júna 2015 ústavný súd vyzval právnu

zástupkyňu sťažovateľky, aby oznámila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň

jej zaslal vyjadrenie okresného súdu č. z 1. júna 2015, ako aj vyjadrenie

zákonného sudcu z 25. mája 2015 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právna

zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 10. júna 2015 oznámila,

že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a v zastúpení sťažovateľky skonštatovala,

že „[z]výšený nápad akéhokoľvek súdu a sudcu súdu nemôže byť v žiadnom prípade na ujmu

účastníka konania, túto skutočnosť ani účastník konania neovplyvňuje a preto je zrejmé, že i

za prieťahy, ktoré sú spôsobené z takýchto dôvodov zodpovedá konkrétny súd“.

Právna zástupkyňa sťažovateľky ďalej poukázala na skutočnosť, že „nápad

na Okresnom súde v Žiline je rozdeľovaný rovnomerne a delený medzi jednotlivými

sudcami, takže každý sudca je rovnomerne zaťažený a medzi pojednávania v tejto veci sú

neúmerné, nezdôvodniteľné, pri systematickej práci nemožné prieťahy, nakoľko medzi prvým

a druhým pojednávaním bolo temer 2 roky, potom opäť 1 rok a ku dnešnému dňu čo je vyše

roka opäť nebol vytýčený termín pojednávania. Takéto prieťahy sú teda celkom jednoznačne

subjektívneho charakteru, nemôžu byť ospravedlnené ani náročnosťou veci, ani zvýšeným

nápadom sudcu.“.

6

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a podpredsedu okresného

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil

možnosť podľa a upustil od ústneho pojednávania,

pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno

očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článku

. Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorý je určený povahou v sťažnosti

namietaného porušenia označených práv sťažovateľky, ústavný súd nepovažuje ústne

pojednávanie ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností

potrebných na meritórne rozhodnutie veci (m. m. , ), a preto ďalej

konal bez nariadenia ústneho pojednávania.

II.

Z obsahu sťažnosti, priložených písomností, vyjadrení účastníkov konania a z obsahu

na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania

vedeného okresným súdom pod sp. zn. .

Dňa 25. mája 2010 bol okresnému súdu podaný návrh, ktorým sa sťažovateľka

domáhala zaplatenia sumy 1 527,37 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody.

Platobným rozkazom č. k. z 15. júna 2010 okresný súd zaviazal

žalovanú zaplatiť sťažovateľke ňou požadovanú sumu, ako aj uhradiť jej trovy konania.

Dňa 16. júla 2010 žalovaná doručila okresnému súdu prostredníctvom faxu odpor

proti označenému platobnému rozkazu, ktorý následne 19. júla 2010 doplnila predložením

jeho originálu.

Uznesením z 25. augusta 2010 okresný súd vyzval žalovanú, aby v stanovenej lehote

zaplatila súdny poplatok za podanie odporu proti platobnému rozkazu.

Dňa 11. januára 2011 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľky označené

ako „Urgencia“, ktorým ho upozornila, že vo veci nekoná.

Dňa 25. februára 2011 okresný súd nariadil pojednávanie na 22. jún 2011 a zároveň

vyzval žalovanú, aby v určenej lehote doplnila adresy svedkov označených v odpore.

Dňa 24. marca 2011 žalovaná odpovedala na výzvu okresného súdu a doplnila adresy

ňou označených svedkov.

Dňa 16. mája 2011 a 8. júna 2011 bolo okresnému doručené ospravedlnenie dvoch

svedkov predvolaných na nariadené pojednávanie.

Dňa 22. júna 2011 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd vypočul

sťažovateľku a niektorých svedkov s tým, že pojednávanie bolo odročené na neurčito „za

účelom znovu predvolania účastníkov a... neprítomných svedkov...“.

Dňa 12. marca 2013 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľky označené

ako „Žiadosť“, ktorým poukázala na nečinnosť okresného súdu v trvaní 21 mesiacov

a žiadala o nariadenie termínu pojednávania.

Dňa 5. apríla 2013 okresný súd nariadil pojednávanie na 15. máj 2013.

Dňa 9. mája 2013 okresný súd dožiadal o súčinnosť

pri zisťovaní aktuálnej adresy pobytu svedka , ktorý neprevzal

predvolanie zaslané mu na adresu trvalého pobytu v označenej obci.

Dňa 15. mája 2013 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd vypočul

svedkyňu , pojednávanie odročil na neurčito „za účelom zabezpečenia výsluchu

svedkov...“ a zároveň vyzval právneho zástupcu žalovanej, aby v lehote 15 dní

prostredníctvom klientky zistil, kde sa zdržiava ňou navrhnutý svedok .

Dňa 4. októbra 2013 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľky označené

ako „Urgencia“, v ktorom žiada, aby okresný súd vo veci konal.

Dňa 18. marca 2014 okresný súd nariadil pojednávanie, ktorého termín určil

na 14. apríl 2014.

Dňa 14. apríla 2014 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd vypočul

svedka , uznesením zamietol návrh na dopočutie svedka

a pojednávanie odročil na neurčito „za účelom vykonania obhliadky na mieste samom

po predbežnom preskúmaní vhodného obdobia“.

III.

8

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej

sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný urobiť vhodné opatrenia, aby

sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z a , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie

pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo

upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod

na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna, faktická, prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej

súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého

kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam

pre sťažovateľa (, , ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje,

že predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o nároku sťažovateľky na náhradu

škody, ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku jej úrazu pri vystupovaní z lanovky. Obdobné

spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, pričom k tejto

problematike existuje v zásade ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec

10

sťažovateľky ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú. Obsah súdneho spisu

sp. zn. v zásade nepotvrdzuje ani nadmernú faktickú zložitosť predmetnej

veci, aj keď je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že pre rozhodnutie v merite veci je

potrebné zistiť skutkové otázky výsluchom svedkov, účastníkov konania, ako aj vykonaním

obhliadky na mieste samom, čo bezpochyby zvyšuje stupeň faktickej náročnosti veci,

pričom tieto okolnosti nie sú spôsobilé odôvodniť opodstatnenosť doterajšej dĺžky

namietaného konania.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právnou ani skutkovou zložitosťou

veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

2. Ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu podľa ďalšieho kritéria,

a to správania sťažovateľky ako účastníčky napadnutého konania, vychádzal z toho,

že v posudzovanom prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať

podľa a a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd

mohol o ochrane uplatneného práva rozhodnúť v súlade so zákonom a aj v primeranom čase.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že k právu účastníka konania na efektívny,

rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje aj jeho procesná povinnosť prispievať k

dosiahnutiu účelu súdneho konania včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámením

potrebných skutočností.

Zo správania sťažovateľky v preskúmavanom konaní nevyplývajú také skutočnosti,

ktoré by negatívne ovplyvnili jeho doterajšiu dĺžku. Sťažovateľke preto nemožno pričítať

podiel na stave veci, v akom sa vec nachádza v čase rozhodovania ústavného súdu

o jej sťažnosti.

Pri hodnotení tohto kritéria ústavný súd prihliadol na aktívny prístup sťažovateľky,

keď počas trvania napadnutého konania najprv vec prerokúvajúcemu sudcovi a následne

aj predsedovi okresného súdu postupom podľa a nasl.

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) opakovane signalizovala existenciu zbytočných prieťahov

v postupe okresného súdu. Sťažovateľka tak, využívajúc aj iné prostriedky spôsobilé aspoň

čiastočne minimalizovať zbytočné prieťahy v postupe okresného súdu, mala snahu aj takto

ovplyvniť, a tým skrátiť celkovú doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu

v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej

zbytočné prieťahy v konaní (ako aj neprimeraná dĺžka konania) môžu byť zapríčinené nielen

samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou

činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II.

ÚS 32/03, , ).

Z obsahu sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec

sa vzťahujúceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil,

že doterajší postup okresného súdu v priebehu napadnutého konania je poznamenaný

obdobiami jeho ničím neodôvodnenej nečinnosti (obdobie august 2010 až jún 2011,

jún 2011 až máj 2013, máj 2013 až apríl 2014, pričom od apríla 2014 je okresný súd

opätovne nečinný), ktoré sú v rozpore s ústavnou požiadavkou prerokovania veci bez

zbytočných prieťahov, pretože okresný súd v týchto obdobiach nevykonal žiadny relevantný

úkon smerujúci k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky. Ústavný súd považuje

za potrebné uviesť, že tieto obdobia nečinnosti okresného súdu mali rozhodujúci podiel

na celkovom spomalení napadnutého konania, a tým aj na predĺžení stavu právnej neistoty

sťažovateľky.

Ústavný súd neakceptoval argumentáciu okresného súdu uvedenú v prípise

č. z 1. júna 2015, ktorou reagoval na sťažnosť sťažovateľky, kde vzniknuté

prieťahy odôvodňuje aj s poukazom na nadmerné množstvo vybavovaných vecí

a personálnu situáciu na okresnom súde. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju

judikatúru, v ktorej už viackrát uviedol (napr. , , ,

), že personálne problémy a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí

12

zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len

v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia (m. m. ,

, ).

Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiska

skutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľky, postupu okresného súdu

poznamenaného viacerými opakovanými obdobiami jeho nečinnosti, zohľadňujúc pritom

charakter a význam predmetu napadnutého konania, ako aj skutočnosť, že konanie nie je ani

po piatich rokoch právoplatne skončené, rozhodol, že bolo porušené základné právo

sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa .

Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,

aby vo veci konal.

Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa bolo postupom okresného súdu

porušené a vec nebola v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončená, prikázal

mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty,

v ktorej sa sťažovateľka domáhajúca sa vybavenia svojej záležitosti nachádza (bod 2 výroku

tohto nálezu).

Sťažovateľka sa okrem vyslovenia porušenia označeného práva domáha aj priznania

finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.

Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľkou označeného základného práva

podľa , nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto

svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto

považoval za potrebné zaoberať sa aj vecnou opodstatnenosťou návrhu sťažovateľky

na priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa

náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za stav spôsobenej právnej neistoty,

postupom orgánov verejnej moci.

Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva

boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €. Tento

svoj návrh odôvodňuje s poukazom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a s tým

súvisiacim stavom svojej právnej neistoty.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (m. m. ). Podľa názoru ústavného súdu

vzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančného

zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza

14

zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd

zohľadňoval predovšetkým celkovú dĺžku konania okresného súdu (viac ako 5 rokov),

prihliadol na viaceré dlhodobé obdobia nečinnosti okresného súdu, predmet sporu

(rozhodovanie o náhrade škody v sume 1 527,37 € s príslušenstvom) jeho skutkovú

a právnu zložitosť, jeho význam pre sťažovateľku, správanie sťažovateľky v posudzovanom

období, ako aj na opakované upozornenia sťažovateľky na prieťahy v napadnutom konaní,

ktorými sa aktívne podieľala na odstraňovaní stavu svojej právnej neistoty.

Vychádzajúc z komplexného posúdenia týchto skutočností, ústavný súd považoval

v konkrétnych okolnostiach daného prípadu priznanie sumy 1 000 € sťažovateľke

za primerané finančné zadosťučinenie podľa . Ústavný

súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Ústavný súd podľa rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka v sťažnosti pôvodne žiadala, aby jej ústavný súd priznal náhradu trov

konania v sume 190,58 € za dva právne úkony právnej pomoci – prípravu a prevzatie veci

a podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 1 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3

a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“). V stanovisku, ktorým sťažovateľka reaguje na písomné

vyjadrenie okresného súdu, požaduje náhradu trov konania aj za tento úkon právnej služby

[§ 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky] v sume 79,76 € vrátane paušálnej náhrady niektorých

hotových výdavkov (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Sťažovateľka tak celkovo žiada, aby jej ústavný

súd priznal náhradu trov konania v sume 286,30 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľky na úhradu trov konania prihliadol

na skutočnosť, že tretí úkon právnej služby (stanovisko sťažovateľky k vyjadreniu okresného

súdu) neobsahuje žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli prispieť k ďalšiemu objasneniu

veci, a preto vynaloženie nákladov na tento úkon právnej služby účelne neviedlo k

dosiahnutiu jej procesného úspechu v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu ústavný súd

úhradu za písomné stanovisko sťažovateľky k vyjadreniu okresného súdu sťažovateľke

nepriznal.

V súvislosti s návrhom sťažovateľky na úhradu trov konania za úkony právnej služby

– prípravu a prevzatie veci a podanie sťažnosti ústavnému súdu – ústavný súd konštatuje,

že trovy konania požadované sťažovateľkou neprekračujú sumu, ktorá sťažovateľke patrí

podľa § 11 ods. 3 vyhlášky, a preto jej priznal úhradu trov konania v ňou požadovanej

výške.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s ;

bod 4 výroku tohto nálezu).

V zmysle , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2015

16