Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 360/2015
PDF · 352.98 KB
No categories available
I. ÚS 360/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015
predbežne prerokoval sťažnosť
zastúpeného advokátom JUDr. Ondrejom Lučivjanským,
Murgašova 3, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.
16 C 276/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2015
doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že bol ako žalobca účastníkom konania vo veci
vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 16 C 276/2010. O veci bolo právoplatne rozhodnuté
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 16 C 276/2010 z 19. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 11 Co 486/2013 190 z 8. októbra 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v 2. rade 22. decembra 2014 dovolanie.
K dovolaniu sa sťažovateľ vyjadril podaním z 10. februára 2015 doručeným okresnému súdu
13. februára 2015. Podľa sťažovateľa od tohto dňa nič nebránilo okresnému súdu, aby
predložil spis na rozhodnutie o dovolaní Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“). Napriek tomu okresný súd expedoval dovolanie spolu so spisom
najvyššiemu súdu až 26. júna 2015. V tomto postupe okresného súdu vidí sťažovateľ
porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Okresný súd Košice I, v konaní vedenom pod sp. zn. 16C/276/2010 porušil právo
..., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručených
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej
lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
10.000 €, ktoré je Okresný súd Košice I povinný mu vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti
tohto nálezu.
sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je
Okresný súd Košice I povinný vyplatiť jeho právnemu zástupcovi do 30 dní od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,
ktorá je zjavne neopodstatnená.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 16 C 276/2010.
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru,
že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal zo svojej
stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty
sťažovateľa (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného
súdu v nadväznosti na takto vymedzený účel označeného práva vyplýva, že ochranu
základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods.
2 ústavy ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase,
keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej
moci v tom čase ešte mohla trvať (napr. m. m. II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07, IV. ÚS 263/08,
Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP, ako
to vyplýva z jeho rozhodnutia o sťažnosti č. 16970/05 vo veci sťažovateľa Miroslava
Mazureka proti Slovenskej republike.
Zo sťažnosti a z jej príloh okrem iného vyplýva, že okresný súd zaslal najvyššiemu
súdu dovolanie žalovaného v 2. rade proti rozsudku krajského súdu spolu so spisom
na rozhodnutie o dovolaní 26. júna 2015. Sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu, bola ústavnému súdu doručená až 29. júla 2015, teda v čase, keď
k namietanému porušovaniu označených práv postupom okresného súdu už nemohlo
dochádzať.
Okresný súd predložením dovolania spolu so spisom najvyššiemu súdu vykonal
všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty
sťažovateľa. Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd nemohol vykonávať, a preto
záležitosť možno posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej úloha
okresného súdu pri odstraňovaní stavu právnej neistoty sťažovateľa skončila pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu.
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti ústavnému súdu
už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, spôsobovať
prípadné prieťahy, a teda nemohol ani porušovať základné právo sťažovateľa zaručené v čl.
48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd zároveň poznamenáva, že z jeho judikatúry vyplýva, že nie každý
zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01,
I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je
pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle
čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich
rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov,
sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). Z uvedeného vyplýva,
že postup okresného súdu spočívajúci v tom, že vec predložil najvyššiemu súdu na
rozhodnutie o dovolaní po uplynutí viac ako 4 mesiacov od doby, keď sa ku dovolaniu
vyjadril sťažovateľ, nemožno hodnotiť ako zbytočné prieťahy, ktorými by bolo porušené
základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015