Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/486/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň Mgr. Angeliky Sopoligovej a JUDr. Zuzany Matyiovej vo veci žalobcu Y. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. XX, Y., prechodne bytom XX N. J., F. I. F., L. V. U. F. E. L. Í., zast. JUDr. Ondrejom Lučivjanským, advokátom, so sídlom Advokátskej kancelárie Floriánska 19, Košice, proti žalovaným: 1./ SN. C. - Y. L. L., Ž. W. XX, F. a 2./ L. C. - J. T. L., Š. X, F., o zaplatenie 3.551,37 € s prísl. o odvolaní žalovaného v 2. rade proti rozsudku -141 z 19.4.2013 Okresného súdu Košice I

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutých výrokoch o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.403,84 € s prísl. (výrok IV.) a trovách konania (výrok VI.).

V prevyšujúcej časti odvolanie odmieta (výroky II. a III.).

Žalobcovi sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania vo výške 197,81 €, ktorú je povinný žalovaný zaplatiť JUDr. Ondrejovi Lučivjanskému, advokátovi, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa rozsudkom konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.351,37 € od 3.6.2010 do 3.12.2010 zastavil (výrok I.). Žalobu proti žalovanému v 1. rade zamietol (výrok II.). Vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade náhradu trov konania žalovanému v 1. rade nepriznal (výrok III.). Žalovaného v 2. rade zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 3.403,84 € a úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.403,84 € od 4.12.2010 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok IV.). V prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok V.). Žalobcovi priznal náhradu trov konania v sume 1.061,88 € pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia, ktorú je žalovaný v 2. rade povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok VI.).

Rozhodol tak o žalobe doručenej súdu prvého stupňa dňa 13.9.2010, ktorou žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu 3.551,37 € s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 3.6.2010 do zaplatenia a náhradu trov konania, titulom zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Žalobu odôvodnil tým, že bol trestne stíhaný pre zločin prijímania úplatku podľa , a pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa a na základe uznesenia o vznesení obvinenia a začatí trestného stíhania vydaného Prezídiom PZ, Úradom boja proti korupcii U. U. V.K. ČVS: T.-XX/BPK-U.-XXXX zo dňa 14.6.2006 bolo proti nemu začaté trestné stíhanie s tým, že po skončení vyšetrovania bola podaná obžaloba prokurátorom. Trestná vec bola právoplatne skončená na Krajskom súde v Trenčíne, ktorý uznesením sp. zn. XXTov/X/XXXX zo dňa 20.4.2010 rozhodol o zamietnutí odvolania prokurátora vojenskej prokuratúry pre jeho nedôvodnosť a potvrdil rozsudok

Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa 28.8.2009, ktorým bol žalobca oslobodený, nakoľko skutok nie je trestným činom. Z dôvodov opatrnosti žaloba žalobcu smerovala voči obom žalovaným. Nárok žalobcu pozostával z náhrady škody vo výške 3.551,37 € titulom náhrady trov obhajoby, ktoré by žalobca nebol nútený vynaložiť v prípade, ak by nedošlo k nezákonnému rozhodnutiu o vznesení obvinenia. Keďže žalovaní v 1. a 2. rade žalobcovi škodu neuhradili, žalobca si uplatnil dňom doručenia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, t.j. dňom 3.6.2009 úrok z omeškania vo výške 9 % ročne od 3.6.2010 v zmysle . Žalovaní v 1. a 2. rade so žalobou nesúhlasili a vzniesli námietku pasívnej vecnej legitimácie v tomto konaní, v zmysle nimi podaných vyjadrení. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 17.1.2013 svoj návrh v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.551,37 € od 3.6.2010 do 3.12.2010 vzal späť a v tejto časti žiadal konanie zastaviť. Keďže žalovaní súhlasili so späťvzatím žaloby sčasti, súd v podľa konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.551,37 € od 3.6.2010 do 3.12.2010 zastavil. Na základe vykonaného dokazovania súd vec právne posúdil v zmysle § 1, § 2, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. a/, b/, e/, k/, § 6 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1, 3 zák. č. 514/2013 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov účinného do 31.12.2010, až 4 o prokuratúre účinného do 31.3.2009, , účinného do 31.3.2010, a dospel k záveru v súvislosti s námietkou žalovaných v 1. a 2. rade, ktorí namietali, že nie sú v konaní pasívne legitimovaným účastníkom konania, že pasívne legitimovaným účastníkom konania je L. C. - J.N. T. L. (žalovaný v 2. rade). Súd pri posúdení pasívnej vecnej legitimácie žalovaných vychádzal z tej skutočnosti, ktorá bola v konaní nepochybne preukázaná, že žalobca svoju žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhrady škody podal u žalovaného v 1. rade dňa 3.6.2010, ktorý bez toho, aby konal vo veci, postúpil vec žalovanému v 2. rade, ktorý už konal o nároku žalobcu v rámci predbežného prerokovania nároku na náhrady škody, a uzavrel, že žalovaný v 1. rade nie je pasívne vecne legitimovaný, a preto žalobu žalobcu proti žalovanému v 1. rade zamietol. Vychádzajúc z tej skutočnosti, že žalovaný v 2. rade oznámil žalobcovi, že jeho žiadosť považuje za nedôvodnú, preto jeho nárok neuspokojí - oznámenie žalovaného v 2. rade adresované žalobcovi zo dňa 5.6.2010, súd uzavrel, že pasívne legitimovaným účastníkom konania je teda žalovaný v 2. rade L. C. - J. T. L. a nie L. C. - Y. U. L., vychádzajúc z tej skutočnosti, že uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobcovi vydal policajný orgán s poukazom na citované ustanovenie , , a účinného do 31.12.2010. V danom prípade došlo ku škode žalobcu v trestnom konaní a podľa ust. ( účinného do 31.12.2006) orgány činné v trestnom konaní sú prokurátor a policajt. Citoval zák. ust. , , druhá a piata veta, prvá veta, a , , , účinného do 31.3.2010 a uzavrel, že z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že na úseku trestného konania, ktoré začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšené podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ policajného zboru, ako aj prokurátor. Vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak Y. U.M. L. C., ako aj J. T. L.. Z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v tom ktorom prípade orgán konajúci v mene štátu je rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Ak žiadosť bola podaná na oboch uvedených orgánoch, je príslušný ten z nich, ktorý vo veci začal konať ako prvý ( účinného do 31.12.2010). Iba v prípade, ak nemožno príslušný orgán určiť podľa ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR. V prejednávanej veci na základe vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobca žiadosť na predbežné prerokovanie nároku podal u žalovaného v 1. rade, ktorý vec postúpil bez prerokovania nároku žalovanému v 2. rade, ktorý nárok žalobcu prerokoval a oznámil žalobcovi, že jeho nárok neuspokojí. Súd preto dospel k záveru, že v danej veci je daná pasívna legitimácia žalovaného v 2. rade ako orgánu verejnej moci, ktorým bola spôsobená škoda a zároveň žalovaný v 2. rade je orgánom verejnej moci konajúcim v mene štátu podľa , keďže podľa ust. uvedeného zákona ako príslušný orgán bolo možné určiť. Preto postup žalovaného v 1. rade, ktorý žiadosť žalobcu postúpil žalovanému v 2. rade súd považoval za správny, keďže žalovaný v 1. rade by mohol konať v mene štátu iba v tom prípade, ak nemožno určiť príslušný orgán podľa Súd argumentáciu žalovaného v 2. rade o tom, že v danom prípade pasívne legitimovaným účastníkom konania je L. C.

- Y. U. L. C., vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považoval za právne bezvýznamné, keďže, ako to vyplýva aj z podanej žaloby na začatie konania, žalobca označil za žalovaného v 2. rade L. C. - J. T. L., i keď je nepochybné, že ako orgán verejnej moci konajúci v mene štátu prichádza do úvahy aj Y. U. L.. Uvedený právny názor bol vyslovený aj v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 30.3.2011, a preto súd poukázal na uvedené rozhodnutie, kde otázka orgánu verejnej moci ako orgánu konajúceho v mene štátu bola riešená ako otázka zásadného právneho významu. Vzhľadom na uvádzané skutočnosti súd uzavrel, že v prejednávanej veci je daná objektívna zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú žalobcovi, ktorý má právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia voči žalovanému v 2. rade, pričom súdu bola preukázaná aj tá skutočnosť, že trestné stíhanie vedené proti žalobcovi sa nezavŕšilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu, preto uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobcovi súd považoval za nezákonné rozhodnutie, a preto žalobca má právo na náhradu škody, ktorá mu vznikla v trestnom konaní titulom náhrady trov obhajoby, keďže v trestnom konaní žalobcu zastupoval obhajca, ktorého si žalobca sám zvolil (§ 18 ods. 1, 3 citovaného zákona). Súd pri posúdení výšky nároku žalobcu vychádzal z trov obhajoby, ktoré žalobcovi dôvodne vznikli v trestnom konaní a ktoré zistil z pripojeného trestného spisu Okresného súdu Prešov sp. zn. XT/X/XXXX, ktoré boli účelne vynaložené na obhajobu žalobcu v trestnom konaní a ktoré pozostávali z úkonov právnej pomoci v odôvodnení rozsudku presne špecifikovaných a vyčíslených. Trovy právneho zastúpenia účelne vynaložené na obhajobu žalobcu v trestnom konaní súd priznal za 1. až 14. úkon právnej služby v sume 129,94 € (46.091 Sk) a za 15. až 19. úkon právnej služby v sume 623,43 €, spolu v sume 2.153,37 €. Ďalej mu súd priznal aj náhradu cestovných výdavkov, ktoré boli účelné a preukázateľne vynaložené právnym zástupcom žalobcu v súvislosti s trestným konaním vedeným proti žalobcovi v zmysle vyhl. č. účinnej do 31.5.2010, o cestovných náhradách v spojení s opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. , č. a č. o sumách základnej náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách, v zmysle vyčíslenej špecifikácie uvedenej v odôvodnení rozsudku na str. 15, 16, 17 a priznal náhradu cestovných výdavkov spolu v sume 574,42 €. Taktiež súd priznal žalobcovi aj náhradu za stratu času v zmysle vyhl. č. účinnej do 31.5.2010, podľa ktorej pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času vo výške 1/16- iny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu, a to v rokoch 2007, 2008, 2009 a 2010 vo výške 676,05 €. Zhrnúc hore uvedené skutočnosti súd žalobu žalobcu považoval za dôvodnú iba v sume 3.403,84 € (tarifná odmena právneho zástupcu žalobcu v sume 2.153,37 € + cestovné výdavky v sume 574,42 € + náhrada za stratu času v sume 676,05 €) a na zaplatenie uvedenej sumy zaviazal žalovaného v 2. rade, pričom v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu považoval za nedôvodnú, a preto ju zamietol. Citujúc zákonné ust. prvá veta, (ďalej len „“), ako aj v zmysle ustanovenia nariadenia vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia , v znení účinnom od 1.1.2009, súd by mal priznať žalobcovi úrok z omeškania dňom 13.8.2010, keďže v konaní nebolo sporné, že odpoveď žalovaného v 2. rade o neuznaní nároku žalobcu na náhradu škody bola doručená žalobcovi dňa 12.8.2010, a preto sa žalovaný v 2. rade dostal do omeškania so splnením svojho dlhu žalobcovi dňom 13.8.2010, kedy základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola vo výške 1 % ročne (s pripočítaním ďalších 8 %- ných bodov, teda vo výške 9 % ročne). Keďže žalobca žiadal priznať úrok z omeškania až odo dňa 4.12.2010, súd jeho žalobu nemohol prekročiť, a preto priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.403,84 € až odo dňa 4.12.2010, aj keď žalobca by mal nárok na úrok z omeškania vo vyššie uvedenej výške už odo dňa 13.8.2010. Keďže žalobca vzal späť žalobu v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.551,37 € od 3.6.2010 do 3.12.2010, súd v tejto časti konanie zastavil. O trovách konania rozhodol podľa Žalobca si žalobou uplatnil zaplatenie sumy 3.551, € s príslušenstvom, pričom súd zaviazal žalovaného v 2. rade na zaplatenie sumy 3.403,84 € s príslušenstvom, a preto žalobca mal úspech vo výške 95,85 % a neúspech vo výške 4,15 %, pričom pomer úspechu a neúspechu teda predstavuje 91,7 %. Žalobca má tak právo na náhradu trov potrebných na účelné uplatnenie svojho práva proti žalovanému v 2. rade v rozsahu 91,7 % z celkovej výšky vynaložených trov v zmysle ich vyčíslenia, spolu vo výške 1.061,88 €. Súd nepriznal žalobcovi náhradu trov konania za 1 úkon právnej služby účtovaný právnym zástupcom žalobcu, a to za podanie - rozšírenie predmetu konania zo dňa 16.1.2013, ktorým žalobca žiadal o rozšírenie žaloby o zaplatenie 47,22 € s príslušenstvom, keďže žalobca následne na pojednávaní už netrval na rozšírení svojej žaloby. Preto súd tento úkon právnej služby a trovy s ním spojené nepovažoval za trovy, ktoré boli žalobcom účelne vynaložené na uplatnenie svojho práva.

Rozsudok vo výrokoch č. II., III., IV. a VI. napadol včas podaným odvolaním žalovaný v 2. rade (ďalej aj „žalovaný“) a navrhoval rozsudok v napadnutých výrokoch zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd po vykonanom dokazovaní porušil zákon, pričom citoval zák. ust. a veta prvá (ďalej len ), keďže sa

citovanými ustanoveniami súd prvého stupňa dôsledne neriadil. Prvotným pochybením bolo, že konanie viedol voči dvom žalovaným, hoci v skutočnosti v konaní vystupuje len jeden žalovaný, a to štát - t.j. L. C.. Bolo povinnosťou súdu vyzvať žalobcu hneď v úvode, aby sám ustálil ústredný orgán verejnej moci príslušný v tomto konaní vystupovať ako zástupca štátu a ak by žalobca požiadavke súdu nevyhovel, mal súd sám ustáliť konkrétneho zástupcu a v ďalšom konaní konať len s takto zastúpenou L. C.. Ak súd tak nekonal, konal bez opory v zákone, s tým, že voči takto definovanému žalovanému v 1. rade žalobu zamietol a žalovaného v 2. rade zaviazal na plnenie sa dopustil vady konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (viď uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 20.2.2013 č.k. -227). Pochybenie súdu videl taktiež v tej skutočnosti, že aj napriek vlastnému zisteniu, že žalobca nezaplatil svojmu obhajcovi za obhajobu v trestnej veci 912,94 € (str. 6 rozsudku), nezamietol v tomto rozsahu jeho žalobu, ale naopak žalovaného v 2. rade zaviazal k náhrade nevzniknutej (t.j. neexistentnej) škody v rozsahu 912,94 €. Vychádzajúc z vyššie uvedenej argumentácie tak podané odvolanie odôvodňoval odvolacím dôvodom v zmysle , t.j., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a keďže súd naviac ani nezistil, s kým má konať ako so žalovaným, je tu daný dôvod na zrušenie jeho rozsudku v napadnutej časti a vrátenie veci v tejto časti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie v zmysle

Žalobca vo vyjadrení k žalobe navrhoval, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch ako vecne správny a zaviazal žalovaného v 2. rade nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 197,81 €, v zmysle Mal za to, že súd prvého stupňa správne postupoval, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaný v 2. rade je orgánom verejnej moci, ktorým bola spôsobená škoda žalobcovi a zároveň je orgánom verejnej moci konajúcim v mene štátu v zmysle , z čoho vyplýva, že orgán konajúci v mene štátu je tak žalovaný v 2. rade. Podľa právneho názoru žalobcu súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania sám ustálil konkrétny orgán konajúci v mene štátu tým, že zaviazal na náhradu škody žalovaného v 2. rade. Žalobca sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že v rámci konania mal súd ustáliť konkrétneho zástupcu štátu a len s ním konať, nakoľko tento argument nemá oporu v zákone. Žalobca poukazoval na ods. 2 str. 6 predmetného rozsudku, kde sa uvádza „z predložených faktúr Č.. XXXXXXXX, XXXXXXXX, XXXXXXXX E. XXXXXXXX vyplýva, že R.. I. N. vyúčtoval žalobcovi zálohy na odmene za právne služby v súvislosti s trestným konaním vedeným pod sp. zn. Č.:T.-XX/BPK- U.-XXXX a zostatok odmeny za právne služby v sume 25.000 Sk, v sume 38.030 Sk, v sume 593,44 € a v sume 912,94 €“. Tým si žalovaný zle vysvetlil odôvodnenie súdu prvého stupňa, pričom žalobca do súdneho spisu predložil doklad o zaplatení zvyšnej sumy, t.j. 912,54 €, a preto súd prvého stupňa nemal dôvod v tomto rozsahu zamietnuť žalobu žalobcu.

Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania ( ) v rozsahu vyplývajúcom z , a z hľadísk uplatneného odvolacieho dôvodu podľa v spojení s , pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 2.10.2014 (, ) a rozsudok v napadnutých výrokoch o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.403,84 € s prísl. (výrok IV.) a trovách konania (výrok VI.) potvrdil podľa , ako vecne správny a v prevyšujúcej časti odvolanie žalovaného odmietol (výroky II. a III.) v zmysle ( ), keďže na podanie odvolania proti týmto výrokom napadnutého rozsudku žalovaný nie je oprávnenou osobou z dôvodu, že týmito výrokmi žalovanému nebola spôsobená žiadna ujma na jeho právach.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi právnymi závermi súdu prvého stupňa a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Žalovaný v 2. rade podané odvolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci (odvolací dôvod podľa ) v spojení s , čo má za následok zrušenie rozsudku odvolacím súdom len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav a vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho

predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci, či určitej právnej otázky (odvolací dôvod podľa ) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil na správne zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov).

Odvolací súd preto posudzoval, či tento odvolací dôvod je daný, a teda či z hľadiska tohto odvolacieho dôvodu sú napadnuté výroky rozsudku vecne správne. Existencia týchto odvolacích dôvodov však odvolacím súdom nebola zistená, lebo súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam vychádzajúc z dôkazov, ktoré mal v čase rozhodovania súdu ( ) a taktiež rozhodnutie súdu vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa zistený skutkový stav podriadil pod správne právne predpisy, a tieto aj správne aplikoval.

Odvolacie námietky žalovaného nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, ani právne posúdenie prejednávanej veci.

Odvolacia námietka žalovaného sa týka toho, že s poukazom na citované uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20.2.2013 č.k. -227, ktoré tvorí prílohu odvolania, bolo povinnosťou súdu prvého stupňa vyzvať žalobcu hneď v úvode konania, aby sám ustálil ústredný orgán verejnej moci príslušný v tomto konaní vystupovať ako zástupca štátu a v prípade, ak by žalobca takejto požiadavke súdu nevyhovel, mal súd sám ustáliť konkrétneho zástupcu a v ďalšom konaní konať len s takto zastúpenou L. C., pričom vyriešenie problému právneho zastúpenia štátu v tomto konaní nie je riešením otázky pasívnej legitimácie, ktorá je na strane štátu daná. Žalovaný pochybenie súdu teda videl v tom, že súd prvého stupňa konanie viedol voči dvom žalovaným, hoci v skutočnosti v konaní vystupuje len jeden žalovaný, a to Š. - L. C.. Pluralita žalovaných nemôže zakladať rozličnosť zástupcov žalovaných, pretože táto okolnosť nemá právne významný vplyv na identitu žalovaného.

Odvolací súd konštatuje, že je pravda skutočnosť namietaná zo strany žalovaného a odvolací súd sa s touto námietkou žalovaného aj stotožňuje, ale v danom prípade ide o takú procesnú vadu, ktorá nemá za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). Je potrebné uzavrieť, že súd prvého stupňa v konaní správne ustálil otázku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného, keďže po procesnej stránke má súd povinnosť rozhodnúť o procesných návrhoch účastníka konania, a preto správne ako účastníka konania na strane žalovaného označil L. C., v zastúpení J. T. L.. Treba dodať, že súd správne vyriešil otázku zástupcu L. C. v tomto konaní, ktorým je správne J. T. L., ktorý je orgánom verejnej moci konajúcim v mene štátu podľa ust. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov účinného do 31.12.2010, z ktorého podľa ust. cit. zák. ako príslušný orgán bolo možné určiť práve J. T. L., na ktorú Y. L. L. postúpilo žiadosť žalobcu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, aj keď J. T. L. nárok žalobcu neuspokojila s tým, že sa môže uplatnenia práva resp. uspokojenia nároku domáhať na príslušnom súde v občianskom právnom konaní, čo žalobca aj učinil. Súd správne vychádzal aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30.3.2011, v ktorom otázka orgánu verejnej moci ako orgánu konajúceho v mene štátu bola riešená ako otázka zásadného právneho významu. Aj keď procesným pochybením súdu je tá skutočnosť, že už v priebehu konania a teda pred začatím dokazovania si nevyriešil otázku, ktorý konkrétny ústredný orgán zastupuje Š. t.j. L. C. v tomto konaní, ale z dôvodu, že táto procesná vada nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), odvolaciemu súdu neostávalo nič iné ako rozsudok v napadnutých výrokoch IV. a VI. potvrdiť ako vecne správny v zmysle

K ďalšej uvádzanej námietke žalovaného, že žalobca nezaplatil svojmu obhajcovi za obhajobu v trestnej veci sumu 912,94 € a napriek tomu súd zaviazal žalovaného k ich náhrade, odvolací súd udáva, že zo spisového materiálu je nepochybné, že právny zástupca žalovaného vystavil žalobcovi faktúru č. XXXXXXXXX zo dňa 26.4.2007 na sumu 912,94 € ako zostatok odmeny za právne služby v súvislosti s trestným konaním vedeným pod sp. zn. pred Okresným súdom Prešov a Krajským súdom Trenčín pod sp. zn. v zmysle predloženého vyúčtovania (č.l. 26), na základe ktorej žalobca túto sumu zaplatil právnemu zástupcovi R.. I. N. dňa 29.4.2010 na jeho účet (č.l. 22 spisu). Vzhľadom na túto skutočnosť preto súd prvého stupňa nemal dôvod v tomto rozsahu zamietnuť žalobu žalobcu ako

nedôvodnú, a teda vo veci správne rozhodol, ak zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.403,84 € a úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.403,84 € od 4.12.2010 do zaplatenia.

Podľa odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Z ust. vyplýva, že rozsah preskúmavacieho práva a aj povinnosti odvolacieho súdu je určený rozsahom odvolania, ktorým sa rozumejú napadnuté výroky rozhodnutia súdu prvého stupňa a dôvody odvolania podľa ust.

V posudzovanej veci súd prvého stupňa žalobe žalobcu vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.403,84 € a úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.403,84 € od 4.12.2010 do zaplatenia, pričom tento výrok bol napadnutý odvolaním, ako aj výrok o náhrade trov konania v rámci odvolacích dôvodov, ktoré odvolací súd v zmysle posúdil a vysporiadal sa s dôvodom odvolania žalovaného v zmysle Taktiež preskúmal napadnutý rozsudok vo výroku o priznaní náhrady trov konania žalobcovi a uvádza, že tieto trovy boli vyčíslené v súlade s cit. ust. vyhlášky MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom v čase poskytovania právnych služieb, a keďže žalobca mal v konaní úspech len čiastočný súd správne aplikoval zák. ust. a priznal mu v súlade s týmto zák. ust. ako aj cit. vyhláškou v pomere úspechu, a to vo výške 91,7 % náhradu právneho zastupovania.

Z dôvodov, že žalovaný okrem odvolacieho dôvodu v zmysle ďalšie odvolacie dôvody neuvádzal, v zmysle odvolací súd preskumával vecnú správnosť rozsudku len z hľadiska odvolaní napadnutých výrokov rozsudku (výrok II., III., IV., a VI.). Keďže podľa prvá veta účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje, v zmysle odvolací súd odmietol odvolanie žalovaného proti výrokom II. a III., ktorým súd žalobu proti žalovanému v 1. rade zamietol a náhradu trov konania žalovanému v 1. rade nepriznal vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade, keďže podľa ustálenej súdnej praxe, oprávnenie na podanie odvolania chýba tomu účastníkovi, ktorému výrokom rozsudku nebola spôsobená ujma na jeho právach. Subjektívnym predpokladom na podanie odvolania je to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vyznelo v neprospech odvolateľa. Neprospech sa spravidla prejavuje v jeho neúspechu vo veci samej. So zreteľom na uvedené odvolací súd pri posudzovaní otázky, či žalovaný je oprávnenou osobou na podanie odvolania aj proti výrokom II. a III. urobil záver, že je oprávnenou osobou iba pokiaľ jeho odvolanie smeruje proti výroku, ktorým ho súd zaviazal na náhradu škody (výrok IV.) a vo výroku o náhrade trov konania (výrok VI.). Oprávnenie podať odvolanie žalovanému chýba výrokom II. a III. napadnutého rozsudku, a preto jeho odvolanie proti týmto výrokom rozsudku muselo byť odvolacím súdom odmietnuté podľa ako podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s a veta prvá , a keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, má právo na náhradu trov odvolacieho konania s tým, že neúspešný žalovaný je povinný mu ju nahradiť, a to vo výške 197,81 € v súlade s ust. a nasl. vyhl. č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z hodnoty konania 3.403,84 € sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je 131,13 €. Odmena zástupcovi žalobcu patrí za vyjadrenie k odvolaniu žalovaného zo dňa 8.8.2013 v sume 131,13 € a účasť na verejnom vyhlásení rozsudku dňa 8.10.2014 v sume 32,78 € (znížené na 1/4 v súlade s cit. vyhl.), , € paušálna náhrada výdavkov za rok 2013 a , € paušálna náhrada výdavkov za rok 2014, % DPH v sume 35,95 € (, cit. vyhl.), spolu náhrada trov odvolacieho konania je vo výške 215, €. Keďže žalobca uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 197,81 €, bola mu v tejto výške náhrada trov priznaná a v súlade s bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania zástupcovi žalobcu JUDr. Ondrejovi Lučivjanskému, advokátovi, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 ( v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Rozsudok vypracovala sudkyňa Mgr. Angelika Sopoligová.