Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_16Co-412-2012.pdf
PDF · 103.11 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/412/2012
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v právnej veci navrhovateľky P.. U. O., nar. XX. 9. XXXX, trvale bytom D., O. XXXX/X, zastúpenej splnomocneným advokátom JUDr. Milanom Franekom, Advokátska kancelária so sídlom Lučenec, Komenského 17, proti odporcom 1/ Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Štúrova 2, 2/ Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2 a 3/ Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie 2.334,86 EUR s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 9C/69/2011-188 zo dňa 25. 10. 2012, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľky voči odporcom 1/, 2/ a 3/ v celom rozsahu zamietol. Odporcom 1/ a 3/ priznal náhradu trov konania vo výške 100 % potrebných na účelné bránenie ich práv. Odporcovi 2/ náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení svojho rozhodnutia súd uviedol, že navrhovateľka sa návrhom vo veci samej domáhala, aby súd zaviazal odporcov spoločne a nerozdielne zaplatiť jej sumu 2.334,86 EUR s príslušenstvom ako náhradu škody vzniknutú nezákonnými rozhodnutiami vyšetrovateľa, prokurátora i okresného súdu a alternatívne i nesprávnym úradným postupom týchto orgánov. V návrhu na začatie konania uviedla, že uznesením vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Lučenec zo dňa 22. 2. 2006 pod ČVS: ORP-582/OEK-LC-2005 bolo voči nej vznesené obvinenie pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, 3 zákona č. 140/1961 Zb. a následne prokurátorom Okresnej prokuratúry v Lučenci bola na ňu dňa 5. 12. 2006 pod č. 1Pv 160/05-47 podaná obžaloba. Trestným rozkazom Okresného súdu v Lučenci č. k. 4T/172/2006-286 bola následne uznaná vinnou a bol jej uložený trest odňatia slobody na 1 rok s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 18 mesiacov. Po podaní odporu voči trestnému rozkazu bola navrhovateľka rozsudkom Okresného súdu Lučenec č. k. 4T/172/2006-348 zo dňa 15. 4. 2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30. 7. 2008 sp. zn. 3To/165/2008 oslobodená od obžaloby. V priebehu trestného konania uhradila zvolenému advokátovi zmluvnú odmenu 2.382,95 EUR a tiež uhradila náklady na vypracovanie odborného stanoviska Ing. Editou Jellmannovou v sume 265,55 EUR. V zákonnej lehote dňa 26. 1. 2010 podala návrh na predbežné prerokovanie svojho nároku na náhradu škody voči štátu podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Ministerstvu spravodlivosti SR. Dňa 2. 2. 2010 Ministerstvo spravodlivosti SR postúpilo jej žiadosť Generálnej prokuratúre SR, nakoľko podľa právneho názoru ministerstva posúdenie danej veci spadá pod právomoc Generálnej prokuratúry SR. Generálna prokuratúra SR však žiadosť navrhovateľky o predbežné prerokovanie nároku dňa 3. 3. 2010 odmietla. Navrhovateľka poukázala na to, že v jej prípade síce nedošlo k zrušeniu rozhodnutí pre ich nezákonnosť, ale v konečnom dôsledku sa ukázali ako nezákonné (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/183/2009). Mala za to, že oslobodenie od obžaloby má, rovnako ako zastavenie trestného stíhania, za následok zánik účinkov rozhodnutia o začatí trestného stíhania, a teda vyšlo najavo, že uvedené uznesenie bolo vydané nezákonne. Analogicky tak boli nezákonne vydané aj rozhodnutia prokuratúry (obžaloba) a súdov (trestný rozkaz). Okresný súd však nárok navrhovateľky nepovažoval za dôvodný. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že pokiaľ ide o odporcu 2/, bol návrh navrhovateľky podaný predčasne, pretože navrhovateľka odporcovi 2/ nepodala žiadosť o predbežné prerokovanie nároku. Voči odporcovi 3/ okresný súd návrh zamietol z dôvodu, že odporca 3/ preukázal, že žiadosť navrhovateľky postúpil odporcovi 1/, ktorý túto žiadosť aj prejednal. Tým bola teda založená príslušnosť odporcu 1/ konať za štát. V tomto smere okresný súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/194/2010, kde bolo konštatované, že ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy, pokiaľ ide o úsek trestného konania, ktorý začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšený podaním obžaloby, tak Ministerstvo vnútra SR ako aj Generálna prokuratúra SR. Z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v tom - ktorom prípade orgánom konajúcim v mene štátu, je rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. V predmetnej veci bola žiadosť navrhovateľkou podaná odporcovi 3/, ktorý ju postúpil na odporcu 1/. Odporca 1/ si jej prejednaním založil príslušnosť konať za štát. Pokiaľ ide o návrh voči odporcovi 1/ v tej časti, kde sa navrhovateľka domáhala náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, tento je podaný predčasne, a to z dôvodu, že návrhom na predbežné prerokovanie nároku navrhovateľka žiadala predbežne prerokovať len náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Čo sa týka náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, navrhovateľka neuviedla, že by išlo o nesprávny úradný postup v súvislosti s porušením povinnosti orgánu urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie, nečinnosť orgánu, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Navrhovateľka uviedla len to, že neprávny úradný postup vidí v tom, že došlo k porušeniu zákonnosti. V žiadosti o predbežné prerokovanie návrhu neuviedla v čom vidí nesprávny úradný postup a z jej podaní v rámci súdneho konania vyplýva, že si uplatňuje náhradu škody v súvislosti s rozhodnutiami, ktoré boli vydané v priebehu trestného konania. Tieto však neboli predbežne prerokované. Z uvedených dôvodov okresný súd návrh navrhovateľky na začatie konania v plnom rozsahu zamietol. O trovách konania okresný súd rozhodol vo vzťahu k odporcom 1/ a 3/ podľa ust. § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“) a § 151 ods. 7 O. s. p. a v konaní úspešným odporcom 1/ a 3/ priznal náhradu účelne vynaložených trov konania vo výške 100 %. Odporca 2/ si náhradu trov konania v zákonnej lehote neuplatnil, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.
Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka. V prvom rade uviedla, že návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podala na Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré uvedený návrh postúpilo na Generálnu prokuratúru SR. Za vzniknutú škodu v uvedenom čase navrhovateľka považovala zodpovedného vyšetrovateľa, prokurátora ako aj okresný súd, ktorý vydal trestný rozkaz, ktorým bola uznaná vinnou z trestného činu. V uvedenom období ešte nebola Najvyšším súdom SR ustálená judikatúra ako tomu bolo neskôr po vydaní judikátov pod sp. zn. 4M Cdo 15/2009, 4Cdo 183/2009 i 3Cdo 194/2010. Preto navrhovateľka podala návrh na prerokovanie svojej žiadosti Ministerstvu spravodlivosti SR v súlade s § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (ak nemožno zistiť príslušný orgán, koná Ministerstvo spravodlivosti SR). Nie je pritom namieste, aby bola navrhovateľka poškodená neexistenciou zjednocujúceho výkladu zákona č. 514/2003 Z. z.. Ďalej poukázala na skutočnosť, že je irelevantné, či podala návrh na predbežné prejednanie svojho nároku na náhradu škody len z titulu škody vzniknutej nesprávnym úradným postupom, a to z dôvodu, že sa jedná o ten istý právny inštitút - náhradu škody v dôsledku konania štátneho orgánu, a to bez ohľadu na to, pod aký inštitút možno subsumovať porušenie právnej povinnosti, teda či ide o nesprávny úradný postup alebo nezákonné rozhodnutie. V zmysle zásady súd pozná právo je úlohou súdu určiť, či prizná náhradu škody, aj pod ktoré ustanovenie hmotného práva toto podriadi. Z návrhu na predbežné prerokovanie nároku navyše možno vyvodiť, že navrhovateľka si v tomto podaní uplatnila náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a to bez ohľadu na to, či to tam bolo uvedené, nakoľko podanie sa posudzuje podľa obsahu a nie podľa svojho označenia. Ďalej poukázala na dôvodovú správu k § 14 a 15 zákona č. 514/2003 Z. z. kde sa uvádza: „Ak poškodený uplatní nárok na súde bez predchádzajúceho prerokovania, nemôže súd návrh zamietnuť, ani bez ďalšieho konanie zastaviť, ale má poškodeného vyzvať na odstránenie nedostatku tejto podmienky so stanovením primeranej lehoty“. Je teda zrejmé, že okresný súd pochybil, keď nevyzval navrhovateľku, aby podala návrh na predbežné prerokovanie žiadosti aj odporcovi 2/, a rovnako aj návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vzniknutej nezákonným rozhodnutím voči príslušnému orgánu. Rovnako sa nestotožnila so zamietnutím návrhu voči Generálnej prokuratúre SR. Príslušná okresná prokuratúra totiž pochybila v rámci trestného konania proti navrhovateľke tým, že bola porušená zásada prezumpcie neviny ako aj zásada in dubio pro reo. Je neprípustné aby bol občan Slovenskej republiky stíhaný bez náležitého zistenia skutkového stavu. Okresná prokuratúra sa dopustila pochybenia spočívajúceho v nesprávnom úradnom postupe, keďže prokurátor má podľa § 230 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku vykonávať dohľad nad zákonnosťou trestného stíhania. Napriek tomu prokurátor okresnej prokuratúry nesmeroval vyšetrovateľa k tomu, aby náležite zistil skutkový stav, a navyše bez náležitého zistenia skutkového stavu prokurátor okresnej prokuratúry podal obžalobu. Odporcovia sa vo všeobecnosti nemôžu zbaviť svojej zodpovednosti za škodu spôsobenú navrhovateľke, a to z dôvodu, že sa jedná o zodpovednosť objektívnu. Pokiaľ namietajú nedostatok príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním, tu je potrebné uviesť, že táto súvislosť je jednoznačne daná. Až v dôsledku nezákonne vzneseného obvinenia navrhovateľka využila svoje právo zvoliť si obhajcu, pričom až na základe náležitej obrany sa navrhovateľke podarilo preukázať svoju nevinu. V závere svojho odvolania navrhovateľka poukázala na skutočnosť, že nežalovala len škodu vzniknutú nezákonným rozhodnutím, ale aj nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní. Súd však týmto smerom nevykonal žiadne dokazovanie, čím nedostatočne zistil skutkový stav veci. Na základe uvedeného odvolateľka navrhla krajskému súdu napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Spolu s odvolaním si uplatnila i trovy odvolacieho konania vo výške 150,66 EUR.
Odporca 1/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že navrhovateľka sa svojou žiadosťou domáhala predbežného prerokovania nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, a nie z titulu nezákonného rozhodnutia tak, ako to vyplýva z jej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, kde sa vyslovene odvoláva na ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z.. Už pri predbežnom prerokovaní nároku bola pritom zastúpená právnym zástupcom. Z ust. § 16 zákona č. 514/2003 Z. z. pritom vyplýva, že navrhovateľ má právo uplatniť svoj nárok na náhradu škody súdnou cestou, ale len v rozsahu, v ktorom si svoj nárok predbežne prerokoval a z titulu, ktorý si predbežne prerokoval. Nárok z iného titulu potom nemôže priznať ani súd s poukazom na zásadu iura novit curia. Zákonnou podmienkou na súdne konanie je predbežné prerokovanie nároku. Pri predbežnom prerokovaní nároku si navrhovateľka určila titul, z ktorého žiadala svoj nárok prerokovať a v uvedenom rozsahu bol aj prerokovaný. Ak by bol totiž správny názor, že v priebehu súdneho konania môže byť dôvod, na základe ktorého sa navrhovateľka škody domáha, pozmenený, inštitút predbežného prerokovania nároku by stratil na význame a nebol by naplnený zámer zákonodarcu a ani účel zákona. Inštitút predbežného prerokovania nároku a následné súdne konanie sú previazané procesy. Iba ak dôjde k predbežnému prerokovaniu nároku z určitého titulu, je možné si uplatniť svoj nárok súdnou cestou. Ďalej uviedol, že ak by aj súd pripustil možnosť, že navrhovateľka môže uplatňovať nárok z iného titulu, a teda, že ide o nezákonné rozhodnutie, ide o rozhodnutie vyšetrovateľa. Nejde o rozhodnutie prokurátora a v predmetnej veci má konať Ministerstvo vnútra SR (odporca 2/). Pokiaľ navrhovateľka namieta, že Generálna prokuratúra SR má konať v mene štátu z titulu nesprávneho dozoru v trestnom konaní, je potrebné uviesť, že za nesprávny úradný postup nemožno považovať výkon dozoru en bloc. Navrhovateľka by musela uviesť, ktorý konkrétny výkon dozoru považuje za nesprávny úradný postup a v rozpore s akými ustanoveniami tento dozor v rozpore bol. Ani podanie obžaloby nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Ako totiž sama navrhovateľa uviedla, po podaní obžaloby vydal okresný súd trestný rozkaz. Z toho vyplýva, že boli splnené podmienky na podanie obžaloby. Až v dôsledku vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní bolo možné dospieť k záveru, že žalovaný skutok nie je trestným činom a táto skutočnosť nebola zrejmá pri podávaní obžaloby. Inak by okresný súd postupoval odlišne a nevydal by trestný rozkaz. Na základe uvedeného odporca 1/ navrhol napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdiť. Odporca 2/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť.
Odporca 3/ vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na skutočnosť, že z konštantnej judikatúry vyplýva, že pokiaľ vznikne nárok na náhradu škody osoby oslobodenej od obžaloby voči štátu, tento sa odvíja od uznesenia o vznesení obvinenia, a teda nemôže zakladať príslušnosť Ministerstva spravodlivosti SR, keďže v mene štátu zodpovedá Ministerstvo spravodlivosti SR len za pochybenia súdov. Ani vydanie neprávoplatného trestného rozkazu nemôže založiť zodpovednosť Ministerstva spravodlivosti SR, keď trestný rozkaz nemohol byť nezákonným rozhodnutím, keďže nemohol byť zrušený alebo zmenený pre nezákonnosť z dôvodu, že vôbec nenadobudol právoplatnosť. Na základe uvedeného odporca 3/ navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), odvolanie prejednal v rozsahu danom stanovením § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte aj „O. s. p.“), bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1, 2 O. s. p. a odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 2 O. s. p. na ďalšie konanie.
Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej v texte „Zákon o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci“), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.
Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu (§ 4 ods. 1 písm. a/ bod. 1 Zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci); Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora (§ 4 ods. 1 písm. b/ Zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci); Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní (§ 4 ods. 1 písm. f/ Zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci).
Podľa § 4 ods. 1 písm. m/ Zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu orgán príslušný podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý.
Ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie je príslušný vo veci konať podľa odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§ 15) príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované (§ 4 ods. 3 Zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci).
Podľa § 15 ods. 1, 2 Zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.
Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný (§ 16 ods. 4 druhá veta Zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci).
Ústavnoprávny základ nároku na náhradu škody v prípade nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci je daný v článku 46 ods. 3 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. - Ústava Slovenskej republiky a svoje konkrétne vyjadrenie našiel v osobitnom zákonnom predpise (Zákon o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci), čím došlo k položeniu stabilného a komplexného podhubia na riešenie situácií, pri ktorých sa javí preskúmavacia a následná prípadná zrušovacia, resp. zmeňovacia činnosť orgánov verejnej moci, ktoré preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí, resp. správnosť úradného postupu, ako nedostačujúca. Pritom dôvody tejto nedostatočnosti môžu spočívať tak v potrebe výraznejšej ochrany základných princípov právneho štátu, ako aj v potrebe dôraznejšej garancie základných práv a slobôd poškodených subjektov. Ak má byť totiž štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov v prípade, že tieto priamo zasiahli zo základných práv jednotlivca.
Ako teda vyplýva z vyššie uvedeného, je to štát, ktorý je zodpovednostným subjektom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo nesprávnym úradným postupom. Toto jeho postavenie vyplývajúce z hmotného práva zároveň zakladá jeho pasívnu legitimáciu v sporoch o náhradu škody spôsobenú orgánmi verejnej moci. Štát však nemôže byť v konaní viacerými odporcami, aj keď je označený tak, že vždy za neho koná iný subjekt. Je totiž nutné rozlišovať medzi pasívnou legitimáciou a oprávnením jednotlivých orgánov za štát konať, kedy tieto orgány v prípade zákona č. 514/2003 Z. z. stanovuje § 4 tohto zákona. Ak je v prejednávanom prípade v návrhu označená 3 x Slovenská republika (t. j. opakovane ten istý odporca) a petit návrhu na začatie konania je formulovaný tak, že sa má uložiť alternatívna povinnosť trom (totožným) odporcom, návrh na začatie konania nie je zrozumiteľný. Ide o vadu návrhu na začatie konania, na odstránenie ktorej je súd povinný (postupom podľa § 43 O. s. p.) vyzvať žalujúcu stranu. Aj v prípade, ak by totiž proti štátu boli jednou žalobou uplatnené viaceré nároky jednotlivo spadajúce do pôsobnosti rôznych štátnych orgánov, alebo ak by bol proti štátu uplatnený nárok, ktorý by mohol byť posudzovaný podľa rôznych právnych predpisov, a ktorý by tak mohol patriť do pôsobnosti rôznych štátnych orgánov, môže štát ako ten istý subjekt mať procesné postavenie žalovaného len jedenkrát. Ani štát, hoci má medzi subjektmi práva špecifické postavenie, nemôže v konaní tvoriť sám so sebou spoločenstvo účastníkov, resp. z hľadiska hmotného práva nemôže tvoriť sám so sebou napríklad dlžnícku solidaritu.
Podľa § 21 ods. 4 O. s. p. za štát pred súdom koná štátny orgán, v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Na konanie štátneho orgánu a toho, koho zákon splnomocňuje na zastupovanie pred súdom, sa vzťahujú ustanovenia ods. 1 písm. a/ a b/, ods. 2 a 3.
Ako vyplýva z citovaného zákonného ustanovenia, pred súdom za štát koná predovšetkým štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi, prostredníctvom štátnych zamestnancov. Otázka, ktorý orgán štátu vzhľadom na obsah a povahu daného sporu má v mene štátu konať, však nie je otázkou vecnej legitimácie účastníka. Preto sa v prípade pochybností musí touto otázkou zaoberať súd z úradnej moci. Uvedeným spôsobom však okresný súd nepostupoval, keď nielenže konal s jediným subjektom práva (Slovenskou republikou) trikrát, ale svoju pozornosť nezameral ani na zisťovanie štátneho orgánu, ktorý je za Slovenskú republiku oprávnený konať.
V prejednávanom prípade navrhovateľka vidí neprávne rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup vyšetrovateľa, prokuratúry i súdu. Z uvedeného vyplýva, že bolo by dané oprávnenie konať za štát tak pre Ministerstvo vnútra SR (§ 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z. z.), Generálnu prokuratúru SR (§ 4 ods. 1 písm. f/ tohto zákona) ako aj pre Ministerstvo spravodlivosti SR (§ 4 ods. 1 písm. a/ tohto zákona). Uvedený prípad, t. j. ak k tvrdenej škode došlo vo viacerých oblastiach verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci, rieši § 4 ods. 1 písm. m/ veta pred bodkočiarkou Zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci tak, že za štát je príslušný konať ten orgán u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku. V § 4 ods. 1 písm. m/ tohto zákona veta za bodkočiarkou, sa ďalej uvádza, že „ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch (za štát koná), ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý.“ Po podrobení citovaných ustanovení gramatickému výkladu možno konštatovať, že tak v § 4 ods. 1 písm. m/ veta pred bodkočiarkou, ako aj v § 4 ods. 1 písm. m/ veta za bodkočiarkou zákonodarca uvádza slovné spojenie „ten orgán“ v singuláre. Použitím logického výkladu potom slovné spojenie „ten orgán u ktorého bola podaná žiadosť“ a tiež slovné spojenie „ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý“ možno vykladať výlučne tak, že sa jedná o jediný orgán z viacerých prichádzajúcich do úvahy. Z uvedeného možno jednoznačne vyvodiť, že za štát podľa zákona č. 514/2003 Z. z. koná vždy len jeden orgán. Tento je návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody povinný prerokovať, a to aj z hľadiska tvrdeného vzniku škody v iných oblastiach verejnej moci. Pokiaľ uvedený orgán poškodenému nevyhovie, je to opätovne tento orgán, ktorý v prípadnom súdnom konaní bude oprávnený za štát konať. Správnosť uvedeného vyplýva aj z toho, že právo na náhradu škody spôsobenej orgánmi verejnej moci pri jej výkone má byť efektívne realizovateľné. Uvedenému by potom nezodpovedalo, ak by poškodený bol nútený obrátiť sa so svojou žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na viaceré štátne orgány a v prípade neúspechu následne nútený podať niekoľko civilných žalôb voči totožnému pasívne legitimovanému subjektu. Uvedené by zároveň odporovalo zásade hospodárnosti. Je totiž účelnejšie, keď žiadosť o predbežné prerokovanie nároku poškodeného prejednáva v mene štátu jeden orgán a ten istý orgán je následne oprávnený konať za štát aj v prípadnom súdnom konaní.
Okresný súd orgán, ktorý je oprávnený za štát konať ex officio, neskúmal. Navyše si v prebiehajúcom konaní neustálil, kto je účastníkom konania, keď (ako už bolo uvedené vyššie) nemožno viesť konanie voči tomu istému subjektu tak, že tento je ako odporca označený niekoľkokrát. Pokiaľ potom vydal meritórne rozhodnutie, ktorým návrh voči Slovenskej republike trikrát zamietol a následne Slovenskej republike označenej ako odporca 1/ a 3/ náhradu trov konania priznal, zatiaľ čo Slovenskej republike označenej ako odporca 2/ nie, je takéto jeho rozhodnutie zmätočné. Preto neostávala odvolaciemu súdu iná možnosť, len napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. V záujme hospodárnosti konania však odvolací súd považuje za vhodné vyjadriť sa k niektorým odvolacím námietkam navrhovateľky.
Nebol správny názor odvolateľky, že svoj nárok na náhradu škody predbežne prejednala aj z titulu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Z návrhu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 26. 1. 2009 adresovanom Ministerstvu spravodlivosti SR totiž jednoznačne vyplýva, že týmto sa navrhovateľka domáhala náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.. Uvedené výslovne vyplýva už zo samotného označenia uvedeného podania, ďalej tiež z citácií zákonných ustanovení (§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.). Z obsahu uvedeného podania ďalej vyplýva, že trestné stíhanie svojej osoby navrhovateľka výslovne označila za „nezákonný zásah“, ktorý je jedným z typov nesprávneho úradného postupu. Uvedené podanie pritom neobsahuje žiadnu zmienku o tom, že by škoda navrhovateľke bola spôsobená nezákonným rozhodnutím, keď navrhovateľka navyše žiadne rozhodnutie, či už vyšetrovateľa, prokurátora alebo súdu, ktorým by jej bola spôsobená ujma, neuvádza. Z uvedeného je potom zrejmé, že navrhovateľka pred podaním žalobného návrhu na okresný súd svoj nárok na náhradu škody predbežne prerokovala len z titulu nesprávneho úradného postupu. Aplikáciou § 16 ods. 4 druhá veta zákona č. 514/2003 Z. z. potom možno dôjsť k záveru, že v súdnom konaní si potom úspešne môže uplatňovať svoj nárok len z toho istého titulu (a nie z titulu nezákonného rozhodnutia). V tejto súvislosti následne odvolací súd dáva do pozornosti, že súdna judikatúra už skôr dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie voči nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa však posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 1 Cz 6/90, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo/53/1993 a tiež aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 183/2009).
V novom rozhodnutí rozhodne okresných súd o trovách celého, teda aj odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3: 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.