Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 510/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners s. r. o., Radvanská 21,

Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. Márie Kolíkovej,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4,

a a 4 a práv podľa a

ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 19. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2015

prostredníctvom emailu doručená a 16. apríla 2015 písomne doplnená sťažnosť

(ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners s. r. o.,

, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. Márie

Kolíkovej, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41

ods. 1 a 4, a a 4 (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 19. novembra

2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je občanom Spojených štátov

amerických, ktorý spolu s 1. mája 2012 uzatvoril v Spojených štátoch

amerických manželstvo, z ktorého pochádzajú dve maloleté deti. Manželka sťažovateľa

podala 6. decembra 2013 na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) návrh

na rozvod manželstva. Spolu s návrhom na rozvod manželstva podala aj návrh na nariadenie

predbežného opatrenia týkajúceho sa úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k ich

maloletým deťom, o ktorom rozhodol okresný súd uznesením č. k. 24

z 10. decembra 2013 tak, že obe maloleté deti zveril na čas do rozhodnutia o rozvode

a úprave práv a povinností k maloletým deťom do osobnej starostlivosti ich

matky, sťažovateľovi s nimi upravil styk a tiež mu určil vyživovaciu povinnosť.

Dňa 29. júla 2014 podala matka maloletých detí na okresnom súde v poradí druhý

návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhala predbežnej úpravy výkonu

rodičovských práv a povinností k obom maloletým deťom a navrhla tri alternatívy znenia

jeho petitu.

2

Okresný súd o predmetom návrhu matky maloletých detí rozhodol uznesením

č. k. z 24. októbra 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), ktorým

jej návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.

Proti uzneseniu okresného súdu podala matka maloletých detí odvolanie v rozsahu,

v ktorom bol jej návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietnutý, týmto odvolaním

sa na podklade dôvodov v ňom uvedených domáhala zmeny uznesenia okresného súdu

v podobe vyhovenia jej návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Krajský súd ako súd odvolací po tom, ako vec prerokoval, rozhodol o odvolaní

matky maloletých detí uznesením č. k. 110 z 19. novembra 2014 (ďalej

len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) tak, že uznesenie okresného

súdu v spojení s jeho opravným uznesením zmenil a sťažovateľovi na čas do rozvodu

manželstva zakázal styk s maloletými deťmi, čím zároveň zmenil aj uznesenie okresného

súdu č. k. z 10. decembra 2013 v spojení s uznesením krajského súdu

č. k. z 23. apríla 2014 v časti úpravy styku, a vo zvyšnej časti uznesenie

okresného súdu potvrdil.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ 11. marca 2015 na Najvyššom súde

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dovolanie, pričom z obsahu sťažnosti

vyplýva, že sťažovateľ v dovolacom konaní namieta, že mu postupom krajského súdu bola

odňatá možnosť pred ním konať, a v zásade uplatňuje obdobnú argumentáciu ako v konaní

pred ústavným súdom.

Sťažovateľ proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podal podľa čl. 127 ods. 1

sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňuje

okrem iného takto:

„Uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k. 110 zo dňa

19. novembra 2014 bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivý proces, rovnosť

v konaní a právo na tlmočníka podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd..., SR a č. 47 ods. 3 a 4 ako aj právo na súkromný

a rodinný život podľa článku 8 ods. 1 a 2 Dohovoru aj SR a

ods. 1 a ods. 4 SR, a to tým, že v predmetnom konaní, prebiehajúcom pred Krajským

súdom v Bratislave, bola postupom voči účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred

súdom. Krajský súd v Bratislave v konaní o odvolaní voči uzneseniu Okresného súdu

Bratislava III, č. k. zo dňa 26. 08. 2014, vo veci starostlivosti súdu

o maloletú a maloletú žiadnym spôsobom

neumožnil... sťažovateľovi, sa vyjadriť, pričom je potrebné osobitne poukázať na skutočnosť,

že sa jednalo o cudzinca a predbežné opatrenie odvolacieho súdu zakázalo otcovi styk s

maloletými deťmi.“

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti aj s odkazom na zákonnú právnu úpravu

procesného inštitútu predbežného opatrenia upraveného v

a niektoré právne závery formulované ústavným súdom a Ústavným súdom Českej

republiky v rámci ich rozhodovacej činnosti polemizuje s niektorými právnymi závermi

krajského súdu vyjadrenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia k spôsobu aplikácie

predbežného oparenia vo veci maloletých detí, pričom v závere svojej argumentácie

po podrobnej aplikácii testu proporcionality v kolízii stojacích záujmov účastníkov konania

konštatuje porušenie ním označených práv.

Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení ním označených práv uznesením krajského

súdu, napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

rozhodol o povinnosti krajského súdu zaplatiť mu finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €,

ako aj o povinnosti krajského súdu uhradiť mu trovy konania, ktoré mu vznikli v súvislosti

s jeho právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež žiada, aby ústavný súd postupom podľa § 52 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

4

predpisov (ďalej len „“) odložil vykonateľnosť napadnutého

uznesenia krajského súdu z dôvodu, že jeho uplatňovanie narúša jeho vzťah s maloletými

deťmi, čo pre neho predstavuje neodstrániteľnú ujmu, ktorú spolu s maloletými deťmi budú

musieť znášať po celý zvyšok života.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41

ods. 1 a 4, a a 4 a práv podľa a a 2

dohovoru v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 19. novembra

2014.

Zo zistení ústavného súdu uskutočnených aj v súčinnosti s najvyšším súdom vyplýva,

že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ 11. marca 2015 dovolanie,

o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti najvyšší súd ako dovolací súd ešte

nerozhodol.

Ústavný súd v súvislosti so skutočnosťou, že sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu podal aj dovolanie, poukazuje na svoju doterajšiu ustálenú judikatúru (m. m.

), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov,

nemožno rozumieť už samotné podanie tohto účinného oprávneného právneho prostriedku

oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. Iná interpretácia by v

danej veci mala za následok nežiaducu situáciu, keď by to isté rozhodnutie súčasne

preskúmavali tak všeobecný súd, ako aj ústavný súd. Sťažnosť podľa

nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri iných

prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak

napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia

sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m. ).

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv

a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže

byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci

im zverených kompetencií. Úloha ústavného súdu pri poskytovaní ústavnej ochrany

základným právam a slobodám predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, uplatnenie ktorého nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním

sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne

6

rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie

je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne

aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej

istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom

prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (m. m. ).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre uplatňuje právny názor

(napr. , , ), podľa ktorého v prípade podania

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľa zároveň

poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. , ,

, , ), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné

podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov,

keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ

v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa , pretože

aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné,

nemožno sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj

k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti

Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol ako

neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. augusta 2015

8