Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 510/2015
PDF · 377.47 KB
No categories available
II. ÚS 510/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners s. r. o., Radvanská 21,
Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. Márie Kolíkovej,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4,
čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8
ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského
súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 526/2014 a jeho uznesením
z 19. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2015
prostredníctvom emailu doručená a 16. apríla 2015 písomne doplnená sťažnosť
(ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners s. r. o.,
, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. Márie
Kolíkovej, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41
ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 526/2014 a jeho uznesením z 19. novembra
2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je občanom Spojených štátov
amerických, ktorý spolu s 1. mája 2012 uzatvoril v Spojených štátoch
amerických manželstvo, z ktorého pochádzajú dve maloleté deti. Manželka sťažovateľa
podala 6. decembra 2013 na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) návrh
na rozvod manželstva. Spolu s návrhom na rozvod manželstva podala aj návrh na nariadenie
predbežného opatrenia týkajúceho sa úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k ich
maloletým deťom, o ktorom rozhodol okresný súd uznesením č. k. 37 P 325/13 24
z 10. decembra 2013 tak, že obe maloleté deti zveril na čas do rozhodnutia o rozvode
a úprave práv a povinností k maloletým deťom do osobnej starostlivosti ich
matky, sťažovateľovi s nimi upravil styk a tiež mu určil vyživovaciu povinnosť.
Dňa 29. júla 2014 podala matka maloletých detí na okresnom súde v poradí druhý
návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhala predbežnej úpravy výkonu
rodičovských práv a povinností k obom maloletým deťom a navrhla tri alternatívy znenia
jeho petitu.
2
Okresný súd o predmetom návrhu matky maloletých detí rozhodol uznesením
č. k. 37 P 325/14 85 z 24. októbra 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), ktorým
jej návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.
Proti uzneseniu okresného súdu podala matka maloletých detí odvolanie v rozsahu,
v ktorom bol jej návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietnutý, týmto odvolaním
sa na podklade dôvodov v ňom uvedených domáhala zmeny uznesenia okresného súdu
v podobe vyhovenia jej návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.
Krajský súd ako súd odvolací po tom, ako vec prerokoval, rozhodol o odvolaní
matky maloletých detí uznesením č. k. 11 CoP 526/2014 110 z 19. novembra 2014 (ďalej
len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) tak, že uznesenie okresného
súdu v spojení s jeho opravným uznesením zmenil a sťažovateľovi na čas do rozvodu
manželstva zakázal styk s maloletými deťmi, čím zároveň zmenil aj uznesenie okresného
súdu č. k. 37 P 325/13 24 z 10. decembra 2013 v spojení s uznesením krajského súdu
č. k. 11 CoP 154/14 175 z 23. apríla 2014 v časti úpravy styku, a vo zvyšnej časti uznesenie
okresného súdu potvrdil.
Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ 11. marca 2015 na Najvyššom súde
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dovolanie, pričom z obsahu sťažnosti
vyplýva, že sťažovateľ v dovolacom konaní namieta, že mu postupom krajského súdu bola
odňatá možnosť pred ním konať, a v zásade uplatňuje obdobnú argumentáciu ako v konaní
pred ústavným súdom.
Sťažovateľ proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podal podľa čl. 127 ods. 1
ústavy sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňuje
okrem iného takto:
„Uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k. 11 CoP 526/2014 110 zo dňa
19. novembra 2014 bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivý proces, rovnosť
v konaní a právo na tlmočníka podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd..., čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a č. 47 ods. 3 a 4 ako aj právo na súkromný
a rodinný život podľa článku 8 ods. 1 a 2 Dohovoru aj čl. 19 ods. 2 Ústavy SR a čl. 41
ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, a to tým, že v predmetnom konaní, prebiehajúcom pred Krajským
súdom v Bratislave, bola postupom voči účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred
súdom. Krajský súd v Bratislave v konaní o odvolaní voči uzneseniu Okresného súdu
Bratislava III, č. k. 37 P 325/14 58 zo dňa 26. 08. 2014, vo veci starostlivosti súdu
o maloletú a maloletú žiadnym spôsobom
neumožnil... sťažovateľovi, sa vyjadriť, pričom je potrebné osobitne poukázať na skutočnosť,
že sa jednalo o cudzinca a predbežné opatrenie odvolacieho súdu zakázalo otcovi styk s
maloletými deťmi.“
Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti aj s odkazom na zákonnú právnu úpravu
procesného inštitútu predbežného opatrenia upraveného v Občianskom súdnom poriadku
a niektoré právne závery formulované ústavným súdom a Ústavným súdom Českej
republiky v rámci ich rozhodovacej činnosti polemizuje s niektorými právnymi závermi
krajského súdu vyjadrenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia k spôsobu aplikácie
predbežného oparenia vo veci maloletých detí, pričom v závere svojej argumentácie
po podrobnej aplikácii testu proporcionality v kolízii stojacích záujmov účastníkov konania
konštatuje porušenie ním označených práv.
Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení ním označených práv uznesením krajského
súdu, napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
rozhodol o povinnosti krajského súdu zaplatiť mu finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €,
ako aj o povinnosti krajského súdu uhradiť mu trovy konania, ktoré mu vznikli v súvislosti
s jeho právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.
Sťažovateľ v sťažnosti tiež žiada, aby ústavný súd postupom podľa § 52 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
4
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) odložil vykonateľnosť napadnutého
uznesenia krajského súdu z dôvodu, že jeho uplatňovanie narúša jeho vzťah s maloletými
deťmi, čo pre neho predstavuje neodstrániteľnú ujmu, ktorú spolu s maloletými deťmi budú
musieť znášať po celý zvyšok života.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41
ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 a 4 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2
dohovoru v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 526/2014 a jeho uznesením z 19. novembra
2014.
Zo zistení ústavného súdu uskutočnených aj v súčinnosti s najvyšším súdom vyplýva,
že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ 11. marca 2015 dovolanie,
o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti najvyšší súd ako dovolací súd ešte
nerozhodol.
Ústavný súd v súvislosti so skutočnosťou, že sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu
krajského súdu podal aj dovolanie, poukazuje na svoju doterajšiu ustálenú judikatúru (m. m.
IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov,
nemožno rozumieť už samotné podanie tohto účinného oprávneného právneho prostriedku
oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. Iná interpretácia by v
danej veci mala za následok nežiaducu situáciu, keď by to isté rozhodnutie súčasne
preskúmavali tak všeobecný súd, ako aj ústavný súd. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri iných
prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak
napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia
sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02).
Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv
a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže
byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci
im zverených kompetencií. Úloha ústavného súdu pri poskytovaní ústavnej ochrany
základným právam a slobodám predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, uplatnenie ktorého nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 467/2013).
V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne
6
rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie
je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne
aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej
istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci
sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom
prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre uplatňuje právny názor
(napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09, IV. ÚS 142/2010), podľa ktorého v prípade podania
mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľa zároveň
poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné
podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú
aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov,
keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ
v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože
aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné,
nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré
predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj
k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti
Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol ako
neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. augusta 2015
8