Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 441/2015
PDF · 404.53 KB
No categories available
III. ÚS 441/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ZH Kredit, s. r. o., Dvořákovo
nábrežie 8/A, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Felixom Neupauerom, Advokátska
kancelária FELIX NEUPAUER & PARTNERS, Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia jej základného vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 4 CoE 41/2014 z 23. mája 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Oboer 244/2014 z 26. februára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti ZH Kredit, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2015
doručená sťažnosť spoločnosti ZH Kredit, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoE 41/2014 z 23. mája
2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Oboer 244/2014 z 26. februára 2015 (ďalej len
„uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že bola účastníčkou exekučného konania
v procesnej pozícii oprávnenej vedenej na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 30 Er 1960/2008. Podkladom exekúcie ̶exekučným titulom v označenom
konaní bol platobný výmer vydaný likvidátorom (ďalej len
„likvidátor“)
(ďalej len „poisťovňa v likvidácii“). Okresný súd v označenom konaní uznesením z 31. mája
2013 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a konanie zastavil. Proti uvedenému uzneseniu
podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľka nespokojná s rozhodnutím
krajského súdu podala dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením
tak, že ho odmietol.
Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje a poskytuje svoj právny pohľad na vec a tvrdí,
že napadnuté uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu sú arbitrárne, porušujúce jej
označené základné práva. Podstata argumentácie sťažovateľky v sťažnosti je založená
na nesúhlase s právnym záverom konajúcich súdov, ktoré považovali exekučný titul̶
platobný výmer vydaný likvidátorom za nulitný právny akt, teda taký, na základe ktorého
nie je možné viesť exekúciu. V nadväznosti na to okresný súd, ako aj krajský súd dospeli
k záveru, že exekúcia je neprípustná, a konanie zastavili, sťažovateľka podala dovolanie,
ktorého prípustnosť založila na dôvode odňatia možnosti konať pred súdom podľa § 237
písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „OSP“). Argumentovala tým, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci
sťažovateľka nemohla realizovať svoje práva – vymáhať pohľadávku. Najvyšší súd
v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že nezistil dôvody zmätočnosti konania
2
v zmysle § 237 OSP s dôrazom na tvrdenú vadu podľa písm.f) uvedeného ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, preto dovolanie odmietol ako procesne neprípustné.
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne a taktiež
porušujúce jej označené základné práva.
Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodol
nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej označených základných práv napadnutým
uznesením krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu, označené
uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie
konanie, a zároveň prizná sťažovateľke náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
3
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Podstatou sťažnosti je namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesením
krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
1. Porušenie označených základných práv vidí sťažovateľka v namietanej
nesprávnosti právnych záverov v napadnutom uznesení krajského súdu, ktorým bolo
potvrdené uznesenie okresného súdu o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení, a v jeho
nedostatočnom odôvodnení.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
4
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia dospel k záveru, že exekučný titul,
na základe ktorého bola vedená exekúcia – platobný výmer vydaný likvidátorom poisťovne
v likvidácii, je nulitným právnym aktom, pretože likvidátor nemá postavenie orgánu
verejnej správy, teda nemá oprávnenie vydávať akty aplikácie práva, preto posudzovaný
exekučný titul vydaný likvidátorom predstavuje nulitný právny akt, ktorý nie je spôsobilým
byť exekučným titulom.
Ústavný súd konštatuje, že právny názor krajského súdu je v napadnutom rozhodnutí
zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. Krajský súd vo svojom rozhodnutí
dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné exekúciu vyhlásiť
za neprípustnú a konanie zastaviť, teda jeho rozhodnutie nie je možné považovať
za arbitrárne ani svojvoľné.
Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní
(II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny neexistuje taká
príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom
prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
1.1 Sťažovateľka tiež namietala, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo
k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
5
Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1
ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom
porušení označeného základného práva hmotnoprávneho charakteru (čl. 20 ods. 1 ústavy)
by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne
došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov
vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu, ako aj
dôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o
porušení ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1
listiny, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v časti namietajúcej porušenie jej základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (hmotnoprávneho charakteru) odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým dovolanie
sťažovateľky odmietol, ústavný súd konštatuje, že z jeho odôvodnenia vyplýva, že najvyšší
súd skúmal, či sú v danej veci splnené zákonom ustanovené podmienky na podanie
dovolania z hľadiska kritérií ustanovených v § 239 ods. 1 až 3 OSP. Následne sa zaoberal aj
skúmaním eventuálnej existencie vád, ktoré majú za následok tzv. zmätočnosť konania,
vymenovaných v § 237 písm. a) až písm. g) OSP s dôrazom na tvrdenú existenciu vady
podľa § 237 písm. f) OSP, ktorá bola sťažovateľkou v dovolacom konaní ako jediná
uplatnená.
Najvyšší súd v danej veci považoval za určujúcu otázku, či exekučný titul, ktorým
bol v tomto prípade platobný výmer vydaný likvidátorom poisťovne v likvidácii,
je exekučným titulom v zmysle § 41 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
6
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, a k uvedenému zaujal
toto stanovisko:
„Podľa § 72 ods. 1 Obchodného zákonníka likvidátor robí v mene spoločnosti len
úkony smerujúce k likvidácii spoločnosti. Pri výkone tejto pôsobnosti plní záväzky
spoločnosti, uplatňuje pohľadávky a prijíma plnenia, zastupuje spoločnosť pred súdmi
a inými orgánmi, uzaviera zmiery a dohody o zmene a zániku práv a záväzkov. Nové zmluvy
môže uzavierať len v súvislosti s ukončením nevybavených obchodov.
Likvidátor má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom podstaty
a prechádza na neho aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom
úpadcu. Z Obchodného zákonníka však nevyplýva oprávnenie vydávať individuálne akty
orgánu verejnej moci (správy). Likvidátor má iba právo (a povinnosť) vykonať všetky
procesné úkony (podať žalobu, podnet orgánu, ktorý je oprávnený vo veci rozhodnúť)
v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť
likvidátorovi dané len právnou úpravou, ktorá by expressis verbis takéto oprávnenie
správcovi konkurznej podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok
neobsahuje likvidátor nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú
exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku.
Predpokladom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a následne vydanie
upovedomenia o začatí exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia, pričom sa musí
jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej stránke. Súd sa pri skúmaní
toho, či rozhodnutie je vykonateľné zaoberá predovšetkým tým, či sa jedná o rozhodnutie,
ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku. Ide pritom o predpoklady, ku ktorým súd
prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný titul bol
vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným, ak rozhodnutie vydal
nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania
neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak má to za následok, že takéto rozhodnutie
nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt
nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval.
Na vydanie platobného výmeru likvidátorom v danej veci je vzhľadom na vyššie
uvedené potrebné hľadieť ako na nulitný akt. V preskúmavanej veci tak absentuje exekučný
7
titul pre vykonanie exekúcie. Pokiaľ ide o právne dôsledky nulitného aktu dovolací súd
poukazuje na zaužívanú rozhodovaciu prax vychádzajúcu z rozhodnutí uverejnených
v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 56/1995, č. 70/1998,
č. 72/1998 a č. 58/1997, z ktorého vyplýva záver, že výkon rozhodnutia je neprípustný, ak je
exekučný titul nulitným právnym aktom. Z uvedených dôvodov dovolací súd nezistil, že by
konanie pred súdmi nižších stupňov trpelo namietanou vadou konania v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p.
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania oprávneného nemožno vyvodiť z ust. § 239
O. s. p., ale ani z ust. § 237 O. s. p. odmietol ho dovolací súd podľa § 234b ods. 5 O. s. p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, ktoré nemožno
napadnúť týmto opravným prostriedkom.“
Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu teda vyplýva, že najvyšší súd sa v ňom
argumentáciou sťažovateľky riadne zaoberal a svoje rozhodnutie dôsledne odôvodnil.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť
základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj identického
základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi
predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (napr. I. ÚS 4/2011).
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak
sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacieho konania.
Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania
je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.
Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo
potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné, teda jeho rozhodnutie nie je
možné považovať za arbitrárne ani svojvoľné. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
8
2.1 Sťažovateľka obdobne ako vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu
namietala, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd konštatuje, že aj túto časť sťažnosti bolo potrebné odmietnuť v rámci jej
predbežného prerokovania z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti z identických dôvodov
ako v prípade namietaného porušenia označeného práva vo vzťahu k napadnutému
uzneseniu krajského súdu, preto v podrobnostiach odkazuje na bod 1.1 odôvodnenia tohto
rozhodnutia.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch
na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2015
9