Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 441/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ZH Kredit, s. r. o., Dvořákovo

nábrežie 8/A, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Felixom Neupauerom, Advokátska

kancelária FELIX NEUPAUER & PARTNERS, Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia jej základného vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky a na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 23. mája 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 26. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti ZH Kredit, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2015

doručená sťažnosť spoločnosti ZH Kredit, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 23. mája

2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. februára 2015 (ďalej len

„uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že bola účastníčkou exekučného konania

v procesnej pozícii oprávnenej vedenej na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. . Podkladom exekúcie ̶exekučným titulom v označenom

konaní bol platobný výmer vydaný likvidátorom (ďalej len

„likvidátor“)

(ďalej len „poisťovňa v likvidácii“). Okresný súd v označenom konaní uznesením z 31. mája

2013 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a konanie zastavil. Proti uvedenému uzneseniu

podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak,

že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľka nespokojná s rozhodnutím

krajského súdu podala dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením

tak, že ho odmietol.

Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje a poskytuje svoj právny pohľad na vec a tvrdí,

že napadnuté uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu sú arbitrárne, porušujúce jej

označené základné práva. Podstata argumentácie sťažovateľky v sťažnosti je založená

na nesúhlase s právnym záverom konajúcich súdov, ktoré považovali exekučný titul̶

platobný výmer vydaný likvidátorom za nulitný právny akt, teda taký, na základe ktorého

nie je možné viesť exekúciu. V nadväznosti na to okresný súd, ako aj krajský súd dospeli

k záveru, že exekúcia je neprípustná, a konanie zastavili, sťažovateľka podala dovolanie,

ktorého prípustnosť založila na dôvode odňatia možnosti konať pred súdom podľa § 237

písm. f) v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“). Argumentovala tým, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci

sťažovateľka nemohla realizovať svoje práva – vymáhať pohľadávku. Najvyšší súd

v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že nezistil dôvody zmätočnosti konania

2

v zmysle s dôrazom na tvrdenú vadu podľa písm.f) uvedeného ustanovenia

, preto dovolanie odmietol ako procesne neprípustné.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne a taktiež

porušujúce jej označené základné práva.

Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodol

nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej označených základných práv napadnutým

uznesením krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu, označené

uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie

konanie, a zároveň prizná sťažovateľke náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

3

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Podstatou sťažnosti je namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a listiny, ku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesením

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

1. Porušenie označených základných práv vidí sťažovateľka v namietanej

nesprávnosti právnych záverov v napadnutom uznesení krajského súdu, ktorým bolo

potvrdené uznesenie okresného súdu o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení, a v jeho

nedostatočnom odôvodnení.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

4

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia dospel k záveru, že exekučný titul,

na základe ktorého bola vedená exekúcia – platobný výmer vydaný likvidátorom poisťovne

v likvidácii, je nulitným právnym aktom, pretože likvidátor nemá postavenie orgánu

verejnej správy, teda nemá oprávnenie vydávať akty aplikácie práva, preto posudzovaný

exekučný titul vydaný likvidátorom predstavuje nulitný právny akt, ktorý nie je spôsobilým

byť exekučným titulom.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor krajského súdu je v napadnutom rozhodnutí

zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. Krajský súd vo svojom rozhodnutí

dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné exekúciu vyhlásiť

za neprípustnú a konanie zastaviť, teda jeho rozhodnutie nie je možné považovať

za arbitrárne ani svojvoľné.

Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného základného

práva podľa a listiny nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(, resp. ), ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa

, ako aj jej základného práva podľa listiny neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom

prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

1.1 Sťažovateľka tiež namietala, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo

k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa .

5

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ) zastáva

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až . Inak povedané, o prípadnom

porušení označeného základného práva hmotnoprávneho charakteru ( )

by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne

došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov

vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením.

Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu, ako aj

dôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o

porušení ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z ,

listiny, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v časti namietajúcej porušenie jej základného

práva vlastniť majetok podľa (hmotnoprávneho charakteru) odmietnuť

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

2. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým dovolanie

sťažovateľky odmietol, ústavný súd konštatuje, že z jeho odôvodnenia vyplýva, že najvyšší

súd skúmal, či sú v danej veci splnené zákonom ustanovené podmienky na podanie

dovolania z hľadiska kritérií ustanovených v až 3 . Následne sa zaoberal aj

skúmaním eventuálnej existencie vád, ktoré majú za následok tzv. zmätočnosť konania,

vymenovaných v až písm. g) s dôrazom na tvrdenú existenciu vady

podľa , ktorá bola sťažovateľkou v dovolacom konaní ako jediná

uplatnená.

Najvyšší súd v danej veci považoval za určujúcu otázku, či exekučný titul, ktorým

bol v tomto prípade platobný výmer vydaný likvidátorom poisťovne v likvidácii,

je exekučným titulom v zmysle § 41 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

6

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, a k uvedenému zaujal

toto stanovisko:

„Podľa likvidátor robí v mene spoločnosti len

úkony smerujúce k likvidácii spoločnosti. Pri výkone tejto pôsobnosti plní záväzky

spoločnosti, uplatňuje pohľadávky a prijíma plnenia, zastupuje spoločnosť pred súdmi

a inými orgánmi, uzaviera zmiery a dohody o zmene a zániku práv a záväzkov. Nové zmluvy

môže uzavierať len v súvislosti s ukončením nevybavených obchodov.

Likvidátor má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom podstaty

a prechádza na neho aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom

úpadcu. Z však nevyplýva oprávnenie vydávať individuálne akty

orgánu verejnej moci (správy). Likvidátor má iba právo (a povinnosť) vykonať všetky

procesné úkony (podať žalobu, podnet orgánu, ktorý je oprávnený vo veci rozhodnúť)

v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť

likvidátorovi dané len právnou úpravou, ktorá by expressis verbis takéto oprávnenie

správcovi konkurznej podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok

neobsahuje likvidátor nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú

exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku.

Predpokladom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a následne vydanie

upovedomenia o začatí exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia, pričom sa musí

jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej stránke. Súd sa pri skúmaní

toho, či rozhodnutie je vykonateľné zaoberá predovšetkým tým, či sa jedná o rozhodnutie,

ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku. Ide pritom o predpoklady, ku ktorým súd

prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný titul bol

vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným, ak rozhodnutie vydal

nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania

neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak má to za následok, že takéto rozhodnutie

nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt

nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval.

Na vydanie platobného výmeru likvidátorom v danej veci je vzhľadom na vyššie

uvedené potrebné hľadieť ako na nulitný akt. V preskúmavanej veci tak absentuje exekučný

7

titul pre vykonanie exekúcie. Pokiaľ ide o právne dôsledky nulitného aktu dovolací súd

poukazuje na zaužívanú rozhodovaciu prax vychádzajúcu z rozhodnutí uverejnených

v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 56/1995, č. 70/1998,

č. 72/1998 a č. 58/1997, z ktorého vyplýva záver, že výkon rozhodnutia je neprípustný, ak je

exekučný titul nulitným právnym aktom. Z uvedených dôvodov dovolací súd nezistil, že by

konanie pred súdmi nižších stupňov trpelo namietanou vadou konania v zmysle § 237

písm. f/

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania oprávneného nemožno vyvodiť z ust. § 239

, ale ani z ust. odmietol ho dovolací súd podľa

v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu, ktoré nemožno

napadnúť týmto opravným prostriedkom.“

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu teda vyplýva, že najvyšší súd sa v ňom

argumentáciou sťažovateľky riadne zaoberal a svoje rozhodnutie dôsledne odôvodnil.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj identického

základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi

predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (napr. ).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacieho konania.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania

je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo

potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné, teda jeho rozhodnutie nie je

možné považovať za arbitrárne ani svojvoľné. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

8

2.1 Sťažovateľka obdobne ako vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu

namietala, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základného

práva vlastniť majetok podľa .

Ústavný súd konštatuje, že aj túto časť sťažnosti bolo potrebné odmietnuť v rámci jej

predbežného prerokovania z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti z identických dôvodov

ako v prípade namietaného porušenia označeného práva vo vzťahu k napadnutému

uzneseniu krajského súdu, preto v podrobnostiach odkazuje na bod 1.1 odôvodnenia tohto

rozhodnutia.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015

9