Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 518/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. augusta 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť mjr.

, , zastúpeného Advokátskou kanceláriou

IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13, Košice, v mene ktorej koná advokát Mgr. Tomáš

Horkay, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16, čl. 18, čl. 36

písm. a) a b), , a 2, , a Slovenskej

republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a)

a ods. 2 až 4 , ako aj práv podľa , , , ,

čl. 13, čl. 14, čl. 17 a čl. 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a tiež práv podľa čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 31. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť mjr. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2016

doručená sťažnosť mjr. , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou IURISTICO s. r. o., Cimborkova 13,

Košice, v mene ktorej koná advokát Mgr. Tomáš Horkay, vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa čl. 16, čl. 18, čl. 36 písm. a) a b), čl. 41, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47

ods. 3, a (ďalej len „“) v spojení

s , a 3, a 2 a a ods. 2 až 4 ,

ako aj práv podľa čl. 4, čl. 6 ods. 1, čl. 7, čl. 8, čl. 13, čl. 14, čl. 17 a čl. 18 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a tiež práv podľa čl. 4

Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„protokol č. 7“) a čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „protokol č. 12“; spolu len „protokoly k dohovoru“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 31. marca

2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol personálnym rozkazom prvého

viceprezidenta Policajného zboru č. 26 z 29. júna 2011 dňom 1. júla 2011 preložený

k Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru (ďalej len „ÚBOK

PPZ“), služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Súčasne bol 30. júna

2011 odvolaný z doterajšej funkcie, pričom ustanovenie do funkcie 1. júla 2011 malo byť

vykonané riaditeľom ÚBOK PPZ, služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky (ďalej len „rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o preložení“).

Personálnym rozkazom riaditeľa ÚBOK PPZ č. 245 z 30. júna 2011 bol sťažovateľ,

počnúc 1. júlom 2011, ustanovený do voľnej funkcie starší referent, špecialista

protidrogového oddelenia odboru Bratislava ÚBOK PPZ, služobného úradu Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu

o ustanovení do funkcie“).

Rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o preložení, ako aj rozhodnutie

prvostupňového správneho orgánu o ustanovení do funkcie napadol sťažovateľ

odvolaniami. O odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu

o preložení rozhodlo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn.

SLV-PS-PK-157/2011 z 3. októbra 2011 (ďalej len „rozhodnutie druhostupňového

správneho orgánu o preložení“) tak, že odvolanie zamietlo a napadnuté rozhodnutie

potvrdilo.

O odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu

o ustanovení do funkcie rozhodlo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky rozhodnutím

sp. zn. SLV-PS-PK-151/2011 z 30. septembra 2011 (ďalej len „rozhodnutie

druhostupňového správneho orgánu o ustanovení do funkcie“) tak, že odvolanie sťažovateľa

zamietlo.

Obe rozhodnutia druhostupňových správnych orgánov napadol sťažovateľ žalobami

v rámci správneho súdnictva, ktorými sa domáhal preskúmania ich zákonnosti. O oboch

žalobách rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v spojenom konaní

rozsudkom sp. zn. z 22. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok z 22. apríla 2014“)

tak, že ich zamietol.

Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bol rozsudok krajského súdu z 22. apríla

2014 potvrdený ako vecne správny.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že neboli splnené podmienky preloženia, takže „trpí

nezákonnosťou nielen personálny rozkaz o mojom preložení, ale i personálny rozkaz

o mojom ustanovení v mieste preloženia, ktorý naň nadväzuje a má v ňom základ“.

Z argumentácie sťažovateľa možno vyvodiť, že za podstatné považuje tieto námietky

proti svojmu preloženiu:

- nebola splnená a bola nesprávne posúdená podmienka prerokovania návrhu

preloženia do iného miesta príslušným odborovým orgánom podľa § 225 ods. 2 písm. b)

o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej

informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej

polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe príslušníkov PZ“),

- nebola skúmaná a správnym orgánom odôvodňovaná zákonná podmienka

nemožnosti prevedenia v mieste pôvodného výkonu zrušenej funkcie,

- organizačné zmeny ako jedna zo zákonných podmienok preloženia v súlade s § 35

ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ v čase vydania personálneho

rozkazu ešte neexistovali,

- nebola skúmaná a správnym orgánom odôvodňovaná zákonná podmienka žiadosti

alebo písomného súhlasu dotknutého policajta o to, aby mohol byť preložený do iného

miesta výkonu funkcie podľa § 35 ods. 7 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ,

- boli porušené procesné práva sťažovateľa, keďže mu pred vydaním rozhodnutí

správnych orgánov nebolo umožnené sa k nim vyjadriť,

- absentovala právna úprava pre konania o vydaní personálnych rozkazov,

- absentuje odôvodnenie konkrétneho výberu sťažovateľa pri preložení do iného

miesta výkonu funkcie, čo odôvodňuje existenciu diskriminácie (ďalej aj „podstatné

námietky sťažovateľa“).

Uvádzané nedostatky preloženia na iné miesto majú zároveň podľa sťažovateľa

vplyv aj na personálny rozkaz o ustanovení do funkcie v mieste preloženia a zakladajú jeho

nezákonnosť. Podstatnými námietkami sa krajský súd vôbec nezaoberal, resp. sa nimi

zaoberal nesprávne, takže rozsudok krajského súdu z 22. apríla 2014 je podľa názoru

sťažovateľa prejavom svojvôle a je arbitrárny.

Podľa názoru sťažovateľa odôvodnenie napadnutého rozsudku potvrdzuje,

že najvyšší súd v podstate ním napadnutý rozsudok krajského súdu z 22. apríla 2014

nepreskúmal. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku použil citácie časti

odôvodnenia svojho rozhodnutia v inej obdobnej veci (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. augusta 2014), pričom takýto postup považuje sťažovateľ

za neprípustný.

V konkrétnostiach sťažovateľ zdôrazňuje, že najvyšší súd porušil jeho práva

zaručené v a 2 a a dohovoru, keďže

«...v hrubom rozpore so zákonom bola riešená otázka zákonnej podmienky existencie

organizačných zmien zrušujúcich moju funkciu v čase vydania personálneho rozkazu

o preložení a otázka zákonnej podmienky neexistencie voľnej funkcie v mieste pôvodnej

funkcie - priorita prevedenia pred preložením na inú funkciu (§ 35 ods. 1 písm. a) zák.

č. ), ako i podmienka potreby prerokovania môjho preloženia s príslušným

odborovým orgánom podľa (ktorej posúdenie

v rozsudku krajského súdu navyše úplne chýbalo a mal byť teda vyhodnotený najvyšším

súdom ako nepreskúmateľný) - všetky tieto zákonné podmienky síce zákon vyžaduje,

ale najvyšší súd v rozpore s ním už nie. Na zostávajúce žalobné námietky a súvisiace

odvolacie dôvody (tak, ako to uvádzam v bodoch tejto sťažnosti tu - vyššie) už najvyšší súd

vôbec nereagoval a sa nimi vôbec nezaoberal, hoci mohli privodiť iné rozhodnutie vo veci;

a neodsledoval tak ani plnenie základných procesných záruk v správnom konaní (začatie

konania, možnosť vznášať tvrdenia a navrhovať dôkazy, náležité zistenie skutkového stavu

a odôvodnenie rozhodnutí správnych orgánov, existencia právnej úprav konania podľa

§ 247a zákona). Vo svojej judikatúre však najvyšší súd naopak priznal právo na riadne

odôvodnenie negatívneho zásahu do práv policajta aj tam, kde dôvod zákon nevyžadoval

(sp. zn. ) a ÚS SR pod sp. zn. dokonca i odôvodnenie

všeobecnej požiadavky „dôležitého záujmu služby in concreto“;

- a z procesného hľadiska bolo porušením vyššie označených ústavných práv

na spravodlivé konanie aspoň minimálnej kvality i to, že najvyšší súd v rozsudku iba

odkázal na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. augusta 2014, sp. zn.

, odkazujúc na možnosť Jednak tento odkazovaný

rozsudok trpel vadami neúplného vybavenia veci, chybnej argumentácie ignorujúcej

ustanovenia zákona, a z uvedených dôvodov sme ho napadli ústavnou sťažnosťou. Jednak

najvyšší súd v napádanom rozsudku sp. zn. navyše ani neodcitoval celý text

odkazovaného rozhodnutia tak, ako mu to ukladal

A jednak týmto odkazom na iné svoje rozhodnutie Najvyšší súd SR nereagoval na všetky

odvolacie dôvody a žalobné dôvody;

čo v danom prípade viedlo k závažnému zásahu do mojich materiálnych ústavných

práv, ako je napr. právo na ochranu manželstva a rodiny podľa SR a práva

na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru; keď som bol

preložený bez splnenia zákonných predpokladov, nezákonnými rozhodnutiami na druhý

koniec štátu (a to dokonca zo dňa na deň), bez riadneho konania a možnosti sa brániť

a poukazovať na porušenia zákona;

- zároveň to viedlo k porušeniu práva na spravodlivé a uspokojivé pracovné

podmienky podľa článku 36 písm. a) a písm. b) , až porušenie

zákazu nútenej práce podľa a Dohovoru. Keď zákon síce preloženie

do iného miesta jasne obmedzuje a limituje zákonnými podmienkami, tieto sa však

v aplikačnom procese stratili a súdny prieskum danú situáciu nenapravil;

- pričom vyššie uvedené roviny porušenia ústavných práv v rovine procesnej

i hmotnej sú charakteru, ktorý zároveň dokumentuje i prekročenie ústavného imperatívu

o viazanosti štátu (súdu, nadriadených, žalovaného) zákonom podľa SR

(tu mimo iné viazanosti § 35 ods. 1 písm. a), ods. 7, § 225, § 233 a § 241, § 2a zák.

č. , a 11 ), imperatívu o možnosti ukladať

povinnosti len zákonom alebo na jeho základe a v jeho medziach pri zachovaní základných

práv a slobôd podľa a ods. 2 SR a imperatívu

právneho štátu podľa a SR, z ktorého bolo porušené

minimálne právo na predvídateľnosť aplikácie práva a dôveru vo fungovanie právneho

štátu (ktorý práva a povinnosti nielen zákonom upravuje, ale ich aj v zákonných formách

uplatňuje, ich uplatňovanie vynucuje a zákonnosť aplikácie kontroluje a nezákonnosti

napráva);

- pričom uvedeným postupom a rozsudkami došlo i k zásahu do práva na rovnosť

a nediskrimináciu v širšom zmysle podľa a ods. 2 a SR,

zákazu zneužitia práv proti sťažovateľovi podľa čl. 17 Dohovoru, ako i zákazu obmedzenia

práv sťažovateľa na iný účel podľa čl. 18 Dohovoru; a v okolnostiach prípadu i práva

na zaručenie trestu len na základe zákona, na zabránenie dvojitého potrestania

a na garantovanie nediskriminácie pre výkon práv sťažovateľa. Keď v okolnostiach prípadu

som preukázal, že som bol v skupine kolegov podrobených preloženiu, predtým

podrobených disciplinárnym rozkazom, voči ktorým sme sa bránili;

- mám podozrenie a žiadam, aby sa ÚS SR na podklade predmetnej ústavnej

sťažnosti pozrel na vec i cez potenciál existencie nefunkčného systému žalôb v správnom

súdnictve v časti, kde slúžia na preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov v oblasti

služobného pomeru policajtov a teda porušenie práva na účinný prostriedok nápravy podľa

čl. 13 Dohovoru.».

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 31. marca 2016 sp. zn.

, a postupom v tomto konaní, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu

a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2 a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, v spojení s právom na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa

, právom na ochranu manželstva a rodiny podľa

a právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života

podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení s právom

na uloženie trestu výlučne na základe zákona podľa

a podľa čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, s právom na rovnosť

v konaní podľa , s právom na ochranu proti

dvojitému odsúdeniu podľa a Protokolu č. 7

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, s právom na ochranu proti

diskriminácii podľa článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa

článku 12 ods. 1 a ods. 2 , s právom na ochranu proti nútenej

práci podľa a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a primerane s právom na spravodlivé a uspokojivé pracovné

podmienky podľa článku 36 písm. a) a písm. b) , v spojení

s porušením zákazu zneužitia práv proti sťažovateľovi v článku 17 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a zákazu obmedzení práv sťažovateľa na iný účel podľa

článku 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s porušením článku 1,

článku 2 ods. 2 a ods. 3, článku 13 ods. 1 písm. a), ods. 2 až ods. 4 Slovenskej

republiky a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. marca 2016, sp. zn.

, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 363,74 €...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16, čl. 18, čl. 36

písm. a) a b), , a 2, , a v spojení

s , a 3, a 2 a a ods. 2 až 4 ,

ako aj práv podľa čl. 4, čl. 6 ods. 1, čl. 7, čl. 8, čl. 13, čl. 14, čl. 17 a čl. 18 dohovoru a tiež

práv podľa čl. 4 protokolu č. 7 a čl. 1 protokolu č. 12 postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní a jeho napadnutým rozsudkom.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie,

či sťažnosť sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z § 25 ods. 2

totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade

s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,

keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

Vychádzajúc z okruhu sťažovateľom označených práv garantovaných

a dohovorom, ktorých porušenie namieta, ústavný súd v nadväznosti na svoju ustálenú

judikatúru považuje za žiaduce zdôrazniť význam základného práva na súdnu ochranu

podľa , ktoré je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a tiež iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy (). Rovnako tak

má v štruktúre práv chránených dohovorom kľúčové postavenie právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Význam základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje aj preto,

že z argumentácie sťažovateľa zjavne vyplýva, že porušenie ostatných základných práv

podľa a práv podľa dohovoru (vrátane protokolov k dohovoru) označených v petite

sťažnosti namieta v spojení, resp. v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením

základného práva podľa , resp. práva podľa dohovoru.

Ústavný súd zároveň v súlade so svojou doterajšou judikatúrou poznamenáva, že medzi

obsahom základného práva podľa a obsahom práva podľa

dohovoru neexistujú zásadnejšie odlišnosti (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne

východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,

sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické ().

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv

na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať

tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

v spojení s ). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu

ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom

predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných

procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov

na súdnu ochranu podľa , ako aj právo zaručené v dohovoru

(pozri napr. ).

Základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tvorí celý rad obsahových komponentov,

z ktorých v nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa vystupuje do popredia

predovšetkým právo na ústavne akceptovateľné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že neodmysliteľnou

súčasťou obsahu základného práva je aj právo účastníka, resp. strany

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.

, ). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež

vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,

neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

Zároveň ale ústavný súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania (stranou konania), ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, odvolacieho, ale aj

dovolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (m. m. ).

Rovnako aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6

ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak,

že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento

argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro

Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

V kontexte s konkrétnymi výhradami sťažovateľa proti napadnutému rozsudku

najvyššieho súdu ústavný súd zdôrazňuje, že požiadavka na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia nepochybne zahŕňa aj požiadavku jeho ústavne akceptovateľnej kvality. Podľa

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , , )

totiž do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, pričom súčasne má každý právo

na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho

vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav

veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma ().

Len ústavne konformný výklad príslušných právnych noriem aplikovaných vo veciach

sťažovateľov totiž môže plnohodnotne garantovať základné právo každého na súdnu

ochranu podľa (m. m. ).

Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní bolo posúdiť, či uvedené

východiská najvyšší súd v napadnutom rozsudku akceptoval, a to z hľadiska toho, ako sa

vysporiadal s konkrétnymi sťažnostnými námietkami sťažovateľa rekapitulovanými v časti I

tohto uznesenia.

Z napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd sa v súlade s v tom čase platným

a účinným (ďalej len „OSP“) stotožnil

s odôvodnením svojho rozhodnutia v inej obdobnej veci, konkrétne v rozsudku najvyššieho

súdu sp. zn. z 20. augusta 2014 a v napadnutom rozsudku odcitoval

podstatnú časť odôvodnenia označeného rozhodnutia.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd v ďalšej časti svojho uznesenia považoval

za potrebné zaujať postoj k podstatným námietkam sťažovateľa:

1. Sťažovateľ predovšetkým v úvodnej časti sťažnosti namieta, že najvyšší súd

postupoval neprípustne, ak v napadnutom rozsudku citoval text svojho rozhodnutia v inej

obdobnej veci.

Vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd poukazuje na príslušnú časť napadnutého

rozsudku, v ktorej najvyšší súd odôvodnil aplikáciu takto: „Najvyšší súd

Slovenskej republiky zistil, že už ako súd odvolací rozhodol v dvoch prípadoch príslušníkov

policajného zboru rozsudkom zo dňa 20. augusta 2014, sp. zn. a rozsudkom

zo dňa 18. septembra 2014, sp. zn. , pričom tieto vychádzali z rovnakých

skutkových a právnych základov ako v preskúmavanom prípade a išlo o zjavne totožné

žaloby. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil žiadne dôvody na odchýlenie sa

od záverov vyplývajúcich z týchto rozhodnutí.“

Podľa ak najvyšší súd rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej

veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať

už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.

Pokiaľ sťažovateľ vo všeobecnosti namieta takýto postup najvyššieho súdu, ústavný

súd zdôrazňuje, že postup v súlade s príslušnými procesno-právnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní ( ) nemožno per se

považovať za ústavne neprípustný, a teda taký, ktorým mohlo dôjsť k porušeniu práv

zaručených a 2 a dohovoru (napr. ,

).

Vzhľadom na uvedený predbežný záver k postupu najvyššieho súdu sa ústavný súd

ďalej zaoberal ústavnou udržateľnosťou odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu z hľadiska sťažovateľom uplatnených (podstatných) námietok.

2. K námietke absencie prerokovania návrhu na preloženie policajta s príslušným

odborovým orgánom ústavný súd poukazuje na § 225 ods. 2 písm. b) a § 225 ods. 3 zákona

o štátnej službe príslušníkov PZ.

Podľa § 225 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ služobný úrad

vopred prerokuje s príslušným odborovým orgánom návrh na prevedenie alebo preloženie

policajta na inú funkciu z dôvodu organizačných zmien, zo zdravotných dôvodov alebo

z dôvodu zákazu činnosti.

Podľa § 225 ods. 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ ak sa príslušný odborový

orgán nevyjadrí vo veciach uvedených v odseku 2 do desiatich dní odo dňa, keď mu bol

písomný návrh doručený, postupuje sa ďalej bez jeho stanoviska.

Z citovaných ustanovení zákona o štátnej službe príslušníkov PZ vyplýva,

že existencia stanoviska príslušného odborového orgánu k návrhu na preloženie policajta

na inú funkciu z dôvodu organizačných zmien nie je z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných

z § 225 ods. 3 citovaného zákona nevyhnutná. Ústavný súd preto túto námietku sťažovateľa

nevyhodnotil ako dôvodnú.

3. K námietke nepreskúmavania podmienky (ne)možnosti prevedenia v mieste

pôvodného výkonu zrušenej funkcie ústavný súd poukazuje na § 35 ods. 1 písm. a) zákona

o štátnej službe príslušníkov PZ, podľa ktorého sa policajt v služobnom pomere prevedie

na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby, a ak to nie je možné, preloží sa na

inú funkciu do iného miesta výkonu štátnej služby alebo do iného služobného úradu,

ak nemôže naďalej vykonávať doterajšiu funkciu, pretože v dôsledku organizačných zmien

sa zrušila jeho doterajšia funkcia.

Rešpektujúc citovaný text § 35 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe príslušníkov

PZ, ústavný súd akceptuje ako ústavne konformný právny názor najvyššieho súdu, podľa

ktorého príslušné ustanovenia zákona o štátnej správe príslušníkov PZ je potrebné

interpretovať s ohľadom na osobitný charakter služobného pomeru príslušníkov Policajného

zboru, keďže „Právna povaha takéhoto služobného pomeru príslušníkov PZ odráža

osobitný charakter zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci...“. Vzhľadom

na citované ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný záver

najvyššieho súdu, v zmysle ktorého sa potreba konkrétneho nasadenia policajta prezumuje

a od riadiacich pracovníkov polície nemožno vyžadovať, aby preukazovali a dokladovali

splnenie podmienky nemožnosti prevedenia na inú funkciu v mieste výkonu doterajšej

funkcie, ktorá bola zrušená. Keďže Policajný zbor je vojensky organizovaný zbor,

je to nadriadený, ktorý je oprávnený posúdiť v rámci organizačných zmien v prípade

zrušenia doterajšej funkcie príslušníka Policajného zboru potrebu zaradenia príslušníka

na konkrétnu funkciu na konkrétnom mieste v závislosti od potrieb Policajného zboru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd aj túto námietku sťažovateľa vyhodnotil ako zjavne

neopodstatnenú.

4. K námietke neexistencie organizačných zmien ako jednej zo zákonných

podmienok preloženia v súlade s § 35 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe príslušníkov

PZ v čase vydania personálneho rozkazu najvyšší súd uviedol, že rozhodujúcou

skutočnosťou pre posúdenie zákonnosti je vznik právnych účinkov individuálneho

správneho aktu, ktorý do doby nadobudnutia účinnosti nevytvára zmenu personálneho

policajta a nevytvára prvok ukrátenia na právach, ktorý je základnou podmienkou

prieskumu zákonnosti personálneho rozhodnutia. Ústavný súd v súvislosti s hodnotením

opodstatnenosti tejto námietky sťažovateľa považuje odôvodnenie najvyššieho súdu, podľa

ktorého bol pre posúdenie veci rozhodujúci časový okamih vzniku právnych účinkov

príslušných individuálnych správnych aktov, ktoré nastali 1. júla 2011 (čo nespochybňuje

ani sťažovateľ), z ústavného hľadiska za akceptovateľné. Z uvedeného dôvodu námietka

sťažovateľa neobstojí, a preto ju ústavný súd vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú.

5. Pre posúdenie námietky nesplnenia zákonnej podmienky žiadosti, príp. písomného

súhlasu dotknutého policajta na to, aby mohol byť preložený do iného miesta výkonu

funkcie, je relevantný text § 35 ods. 6 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, podľa

ktorého policajta možno previesť na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby

alebo preložiť na inú funkciu v inom mieste výkonu štátnej služby alebo v inom služobnom

úrade na vlastnú žiadosť alebo s jeho písomným súhlasom.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd

sa touto námietkou expressis verbis v napadnutom rozsudku nezaoberal. Ústavný súd však

zároveň konštatuje, že odpoveď na túto námietku je v napadnutom rozsudku obsiahnutá

minimálne nepriamo, a to v časti týkajúcej sa námietky sťažovateľa o neskúmaní možnosti

výkonu inej funkcie v pôvodnom mieste výkonu štátnej služby.

Ústavný súd zastáva názor, že výklad § 35 ods. 6 zákona o štátnej službe príslušníkov

PZ, ktorý prezentuje sťažovateľ v sťažnosti, by v konečnom dôsledku mohol spôsobiť

znefunkčnenie Policajného zboru v prípade, ak by policajti, ktorých by ich nadriadení

považovali za potrebné previesť na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby

alebo preložiť na inú funkciu v inom mieste výkonu štátnej služby (napríklad z dôvodu

organizačných zmien alebo z dôvodu dlhodobej straty zdravotnej spôsobilosti na výkon

doterajšej funkcie), s prevedením alebo preložením nesúhlasili, resp. o ne sami nepožiadali.

Podľa názoru ústavného súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľný výklad § 35

ods. 6 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, v zmysle ktorého okrem prevedenia alebo

preloženia policajta z dôvodov uvedených v § 35 ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov

policajného zboru, o ktorom rozhoduje príslušný nadriadený bez ohľadu na súhlas, resp.

žiadosť policajta, možno policajta previesť na inú funkciu v tom istom mieste výkonu

štátnej služby alebo preložiť na inú funkciu v inom mieste výkonu štátnej služby alebo

v inom služobnom úrade aj z iných dôvodov než sú uvedené v § 35 ods. 1 zákona o štátnej

službe príslušníkov policajného zboru policajného zákona.

Bez ohľadu na uvedené východiská ústavný súd zastáva názor, že v konkrétnych

okolnostiach posudzovanej veci bolo vhodné, resp. žiaduce, aby sa najvyšší súd

k posudzovanej námietke sťažovateľa v napadnutom rozsudku výslovne vyjadril. Ústavný

súd však vzhľadom na už uvedenú argumentáciu nepovažuje tento nedostatok za taký

závažný, aby len na jeho základe mohla byť spochybnená ústavná akceptovateľnosť

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

6. Námietka porušenia procesných práv sťažovateľa, ku ktorým podľa jeho názoru

došlo tým, že mu pred vydaním rozhodnutí príslušných správnych orgánov nebolo

umožnené sa k nim vyjadriť, predstavuje vo svojej podstate námietku smerujúcu

k preskúmaniu existencie materiálnej potreby vykonania príslušnej organizačnej zmeny

(oboznámenie sa s podkladmi na účely posúdenia dôvodnosti organizačnej zmeny, resp.

dôvodnosti preloženia sťažovateľa na iné miesto výkonu štátnej služby). Ústavný súd

považuje túto námietku sťažovateľa z ústavného hľadiska za irelevantnú a stotožňuje

sa s argumentáciou najvyššieho súdu poukazujúcou na osobitný charakter služobného

pomeru príslušníkov Policajného zboru a na „vojenský spôsob“ organizácie Policajného

zboru. Akceptujúc túto argumentáciu, ústavný súd vyhodnotil aj túto námietku sťažovateľa

ako zjavne neopodstatnenú.

7. Sťažovateľ ďalej namieta absenciu právnej úpravy pre konania o vydaní

personálnych rozkazov príslušným orgánom verejnej moci podľa § 247 zákona o štátnej

službe príslušníkov PZ, pričom zdôrazňuje že touto námietkou sa najvyšší súd

v napadnutom rozsudku nezaoberal vôbec.

Podľa § 247 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ podrobnosti o konaní vo veciach

služobného pomeru ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo.

Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať tvrdenie sťažovateľa, že na túto jeho

námietku najvyšší súd nereagoval. Absencia vykonávacieho právneho predpisu, ktorého

vydanie predpokladá § 247 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, však podľa názoru

ústavného súdu nemôže spochybniť ústavnú akceptovateľnosť rozhodnutí príslušných

správnych orgánov o konaní vo veciach služobného pomeru. Ústavný súd totiž zastáva

názor, že citovaný zákon obsahuje všetky podstatné ustanovenia, ktoré sú potrebné

na uskutočnenie jednotlivých typov konaní vo veciach služobného pomeru, a to tak pre

uskutočnenie konania o uvoľnení policajta zo služobného pomeru (§ 191 citovaného

zákona), konania o prepustení policajta zo služobného pomeru (§ 192 a nasl. citovaného

zákona) alebo konania o prevedení či preložení policajta na inú funkciu (§ 35 a nasl.

citovaného zákona), ako aj na realizáciu ďalších konaní vo veciach služobného pomeru.

Navyše najvyšší súd nenesie zodpovednosť za to, že Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky dosiaľ vykonávací predpis nevydalo, pričom za týchto okolností bolo potrebné

vo veci sťažovateľa uplatniť ústavne konformný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení

zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, čo podľa názoru ústavného súdu odvolací súd

v napadnutom rozsudku urobil. Ústavný súd preto aj túto námietku sťažovateľa považuje

z ústavného hľadiska za nedôvodnú.

8. Ani poslednú námietku sťažovateľa, ktorá smeruje proti chýbajúcemu

odôvodneniu konkrétneho výberu osoby sťažovateľa pri preložení do iného miesta výkonu

funkcie, nepovažuje ústavný súd za dôvodnú. Sťažovateľ namieta, že táto absencia

preukazuje existenciu diskriminácie jeho osoby.

Právnu úpravu zákazu diskriminácie zakotvenú v nemožno podľa

názoru ústavného súdu chápať v zmysle hodnotenia ľudí podľa ich individuálnych

vlastností, ale v zmysle ich hodnotenia podľa príslušnosti k určitej spoločenskej skupine.

Prvou vetou sa určujú dôvody, pre ktoré nemožno diskriminovať

(pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, viera a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný

alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo

iné postavenie). Štylistická konštrukcia prvej vety na prvý pohľad

navádza k tomu, že zakázané diskriminačné dôvody sú vymenované taxatívnym spôsobom,

ale taxatívny výpočet sa premieňa na demonštratívny výpočet de facto, a to z dôvodu

abstraktnosti zákazu diskriminácie pre „iné zmýšľanie“ a pre „iné postavenie“. Jednotlivé

skutočnosti, ktoré môžu byť dôvodom prirodzenej nerovnosti ľudí a na ktoré sa viaže zákaz

diskriminácie, sú tak upravené v ústave len demonštratívne a zakazujú, aby mohol byť

niekto z týchto dôvodov poškodzovaný, zvýhodňovaný alebo znevýhodňovaný (porovnaj

m. m. ).

Zákaz diskriminácie má v sebe už z povahy veci zakomponovaný určitý aspekt

porovnávania a v najvšeobecnejšej rovine ho možno vymedziť ako zákaz

neospravedlniteľného rozličného zaobchádzania na základe určitého kritéria, ktoré nesmie

byť na ujmu.

V odôvodnení sťažnosti však sťažovateľ diskriminačný dôvod ako conditio sine qua

non diskriminácie neuvádza, a preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd len na základe

všeobecnej námietky, odvolávajúc sa na absenciu odôvodnenia konkrétneho výberu osoby

sťažovateľa pre preloženie do inej funkcie v rámci štátnej služby, vôbec mohol uvažovať

o možnosti porušenia zákazu diskriminácie.

Poukazujúc na svoje čiastkové závery k jednotlivým námietkam sťažovateľa, ústavný

súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

v spojení s ostatnými sťažovateľom označenými právami garantovanými ,

dohovorom a protokolmi k dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej

by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich

porušení.

Na tomto základe ústavný súd konštatujúc, že jednotlivé námietky sťažovateľa

sú zjavne neopodstatnené, resp. sťažovateľom vytýkané nedostatky obsiahnuté

v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu nedosahujú ústavnú intenzitu, dospel

pri predbežnom prerokovaní k záveru, že sťažnosť ako celok je zjavne neopodstatnená,

a preto ju z tohto dôvodu odmietol podľa .

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. augusta 2017