Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)III. ÚS 316/2015
PDF · 426.23 KB
No categories available
III. ÚS 316/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jany Baricovej
a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti Allianz – Slovenská poisťovňa,
a. s., Dostojevského rad 4, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Majerník
& Miháliková, s. r. o., Panenská 23, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Andrej Majerník, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Bratislave č. k. 18 CoE 162/2014 155 z 28. mája 2014 takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s.,
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 18 CoE 162/2014 155 z 28. mája 2014
p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 18 CoE 162/2014 155
z 28. mája 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý nahradiť trovy právneho zastúpenia
spoločnosti Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur
a deväťdesiat centov) na účet advokátskej kancelárie Majerník & Miháliková, s. r. o.,
Panenská 23, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti návrhu na náhradu trov konania n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením
č. k. III. ÚS 316/2015 15 z 30. júna 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej
spoločnosti Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., Dostojevského rad 4, Bratislava (ďalej len
„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 18 CoE 162/2014 155 z 28. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľke ako povinnej bolo 15. decembra 2006
doručené upovedomenie súdneho exekútora JUDr. Jozefa Karasa, Exekútorský úrad,
Humenné, o začatí exekúcie na vyrovnanie pohľadávky judikovanej v exekučnom titule –
rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 10 C 82/96 219 z 22. júna 2000, ako aj trov
exekúcie. Dňa 18. decembra 2006 podala sťažovateľka proti exekúcii a trovám exekúcie
námietky odôvodnené tým, že „sťažovateľ nebol povinným z exekučného titulu a prechod
povinností na sťažovateľa nebolo možné vyvodiť ani zo žiadneho právneho predpisu
či rozhodnutia oprávneného orgánu“. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
uznesením č. k. 2 Er 1540/2006 44 z 2. apríla 2007 námietkam sťažovateľky v plnom
rozsahu vyhovel a uznesením č. k. 2 Er 1540/2006 49 z 29. mája 2007 exekučné konanie
zastavil. Doplňujúcim uznesením č. k. 2 Er 1540/2006 141 z 12. decembra 2013 okresný
súd uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť sťažovateľke trovy exekučného konania v sume
392,78 € predstavujúcej „čiastočnú náhradu trov konania... vo výške jednej polovice
zaplateného súdneho poplatku“. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 18 CoE 162/2014 155 z 28. mája 2014 tak,
že uznesenie okresného súdu č. k. 2 Er 1540/2006 141 z 12. decembra 2013 zmenil, pričom
sťažovateľke náhradu trov exekučného konania vôbec nepriznal.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr. 3352/15
zo 17. augusta 2015 vyjadril predseda krajského súdu, v ktorom uviedol, že sa stotožňuje
s názorom predsedníčky senátu 18 CoE ̶JUDr. Beáty Trandžíkovej, že k namietanému
porušeniu označených práv sťažovateľky napadnutým uznesením nedošlo, pretože „Krajský
súd v Bratislave... pri svojom rozhodovaní postupoval pri preskúmavaní dôvodov odvolania
s celou vážnosťou a odbornou starostlivosťou pri zvážení všetkých uvádzaných dôvodov,
a dospel k záveru, že vzhľadom na charakter vymáhaného nároku – pracovný úraz a strata
na zárobku v súvislosti s viacerými zmenami právnej úpravy v dobe rozhodovania
bez aplikačnej praxe – týkajúce sa nároku oprávneného a v neposlednom rade aj v spojení
s uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 2 Er/1540/2006 124 zo dňa 06. 09. 2012,
právoplatné dňa 13. 10. 2012, ktorým bol oprávnený oslobodený (vzhľadom na jeho
majetkové pomery) od úhrady súdneho poplatku, podľa ustanovenia § 150 ods. 1 OSP,
náhradu trov úspešnému účastníkovi nepriznal. Taktiež pri zmene rozhodnutia prihliadal
na pasivitu samotného povinného, ktorý na korešpondenciu oprávneného nereagoval.“.
Okrem toho predseda krajského súdu oznámil, že netrvá na verejnom ústnom pojednávaní.
Dňa 31. augusta 2015 bolo ústavnému súdu doručené „Stanovisko sťažovateľky
k výzve Ústavného súdu a k vyjadreniu Krajského súdu v Bratislave k sťažnosti“, v ktorom
uviedla, že súhlasí s tým, aby ústavný súd v tejto veci upustil od ústneho pojednávania,
a vyslovila presvedčenie, že krajský súd „naďalej neakceptuje skôr vyslovený právny záver
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto veci“. Súčasťou tohto podania bolo aj
„Vyčíslenie trov konania ku dňu 28. 8. 2015“ v celkovej sume 342,65 €.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu č. k. 18 CoE 162/2014 155 z 28. mája 2014, ktorým zmenil uznesenie
okresného súdu č. k. 2 Er 1540/2006 141 z 12. decembra 2013 o uložení povinnosti
oprávnenému zaplatiť sťažovateľke trovy exekučného konania v sume 392,78 € tak, že
sťažovateľke náhradu trov exekučného konania s poukazom na znenie § 150 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) nepriznal.
Napadnuté rozhodnutie krajského súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne, pričom
argumentuje tým, že vzhľadom na skutočnosť, že nepriznanie trov konania úspešnému
účastníkovi je výnimkou zo všeobecne akceptovanej zásady zodpovednosti za výsledok
konania vyplývajúcej z § 142 ods. 1 OSP, musí byť aplikácia § 150 ods. 1 OSP presvedčivo
a precízne odôvodnená spôsobom zodpovedajúcim § 157 ods. 2 OSP, čo sa však
v jej prípade evidentne nestalo. Krajský súd totiž nielenže neakceptoval právny záver
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený už v uznesení sp. zn. 2 M Cdo 17/2009
z 28. januára 2010 o nemožnosti považovať zmenu právnej úpravy týkajúcej sa charakteru
nároku oprávneného a nereagovanie sťažovateľky na listy oprávneného, resp. jeho
kvalifikovaného právneho zástupcu, za dôvody hodné osobitného zreteľa relevantné
na aplikáciu § 150 ods. 1 OSP, ale nesplnil ani uloženú povinnosť skúmať ďalšie okolnosti,
resp. podmienky umožňujúce rozhodnúť podľa citovaného zákonného ustanovenia. Takáto
interpretácia § 150 ods. 1 OSP krajským súdom podľa názoru sťažovateľky povzbudzuje
nezodpovedné až šikanózne konanie oprávneného a jeho právneho zástupcu, ktorý
nezmyselným návrhom podaným v štýle „pokus omyl“ prinútili sťažovateľku proti nemu sa
brániť, s čím jej logicky vznikli nemalé finančné náklady.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), preto ústavný súd pri posudzovaní problematiky
náhrady trov konania v konaniach pred všeobecnými súdmi vychádza z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vyslovil, že obsahom práva na spravodlivý súdny
proces je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov
konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci, pričom procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy
riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru. Aj rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách konania možno zasiahnuť
do základných práv a slobôd, predovšetkým porušiť právo na spravodlivý súdny proces
(II. ÚS 31/04, II. ÚS 56/05, III. ÚS 166/09, III. ÚS 144/2010, IV. ÚS 348/2011,
IV. ÚS 84/2014 a iné.). V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že otázka náhrady trov konania
dosahuje ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by v procese interpretácie a aplikácie
príslušných ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu zo strany všeobecného
súdu bol obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny rozpor s princípom spravodlivosti
(napr. v dôsledku prepiateho formalizmu) či celkom nedostatočného odôvodnenia vydaného
rozhodnutia. Takýto postup všeobecného súdu nemôže byť tolerovaný, lebo predstavuje
v konečnom dôsledku zásah do základného práva účastníka na súdnu ochranu, na majetku
a v konečnom dôsledku aj na právnu pomoc (m. m. I. ÚS 119/2012).
Všeobecný súd by mal preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť (§ 157 ods. 2 OSP), teda na to, aby premisy
zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli
pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade
aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve súd
má poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola
zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov vyplývajúca
z § 1 OSP (IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
Krajský súd v relevantnej časti napadnutého rozhodnutia uviedol:
„Odvolací súd mal za to, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav. Hoci
sú splnené predpoklady pre priznanie trov exekúcie povinnému spočívajúce v zaplatenom
súdnom poplatku, nakoľko povinný bol v exekučnom konaní úspešný – jeho námietkam proti
exekúcii bolo vyhovené a povinný súdny poplatok vo výške 23.666, Sk (785,57 eur)
preukázateľne uhradil, odvolací sa domnieval, že všetky okolnosti daného prípadu
(vymáhanie pohľadávky oprávneného vzniknutej z pracovného úrazu, nejasnosť právnej
úpravy ohľadom právneho nástupníctva, nereagovanie povinného na výzvy oprávneného
pred začatím exekučného konania, predovšetkým však osobné a majetkové pomery
oprávneného) odôvodňovali postup súdu podľa ust. 150 ods. 1 O. s. p., kedy sa povinnému,
aj keď bol v exekučnom konaní úspešný, trovy konania nepriznajú.“
Preskúmaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd dospel k názoru,
že námietky sťažovateľky sú opodstatnené.
Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná
náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,
ktorý vo veci úspech nemal. Uvedené zákonné ustanovenie vyjadruje zásadu zodpovednosti
za výsledok konania (zásadu úspechu), čo znamená, že účastník, ktorý mal vo veci plný
úspech, má právo na náhradu všetkých trov konania proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech
nemal. Táto zásada platí ako v konaní na prvom stupni, tak aj v odvolacom konaní,
a neposudzuje sa za každé štádium konania osobitne, ale podľa úspechu vo veci.
Za určitú výnimku z tejto zásady možno považovať ustanovenie § 150 ods. 1 OSP,
podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník,
ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone,
ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Prax všeobecných súdov je jednotná v názore, že „aplikácia ustanovenia § 150 OSP
pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené
všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu
dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná.
Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite
odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako
aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných
osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých
účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde
a ich postoj v konaní“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. M Cdo 14/99 z 1. septembra 2000). „Účastníkovi, ktorý mal v konaní úspech,
nemožno s odvolaním sa na § 150 nepriznať náhradu trov konania len na základe
všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodovania v určitom druhu nároku. Jeho
použitie musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy
výnimočný charakter“ (Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk, judikát č. R 34/1982).
„Nepriznanie náhrady trov konania podľa ustanovenia § 150 OSP nemožno odôvodniť len
všeobecným záverom hodnotiacim význam rozhodovania o určitom nároku“ (Zbierka
súdnych rozhodnutí a stanovísk, judikát č. R 23/1989). Možno teda zhrnúť, že odôvodnenie
rozhodnutia, v ktorom je ustanovenie § 150 OSP aplikované, by malo byť precízne, pričom
sa ex lege vyžaduje, aby v tomto konaní boli bezpečne preukázané skutočnosti, na základe
ktorých je toto ustanovenie aplikované.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie
krajského súdu je nepreskúmateľné a vnútorne si odporujúce, teda z pohľadu ústavného
prieskumu arbitrárne a zjavne neodôvodnené. Zo žiadneho zmysluplného výkladu § 150
ods. 1 OSP ani zaužívanej praxe všeobecných súdov totiž nevyplýva, aby „všetky okolnosti
daného prípadu...“, ktoré krajský súd prezentoval iba ako svoju domnienku bez reálnej
opory v konkrétnom zákonnom ustanovení, odôvodňovali aplikáciu § 150 ods. 1 OSP
na tento prípad. Osobitne to platí pre ťažiskový argument krajského súdu, za ktorý považuje
„osobné a majetkové pomery oprávneného“ odôvodňujúce jeho oslobodenie „od súdnych
poplatkov“, ktoré však v napadnutom rozhodnutí vôbec druhovo nešpecifikoval
podľa Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), ani neuviedol, do akej
kategórie podľa § 4 zákona o súdnych poplatkoch prípadné oslobodenie oprávneného
od poplatku spadá. V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť krajského súdu
aj na znenie § 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, ktorý taktiež reflektuje zásadu
úspechu, keď ustanovuje, že ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu
vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie
je tiež od poplatku oslobodený.
Pokiaľ teda krajský súd rozhodnutie o nepriznaní trov konania sťažovateľke, ktorá sa
spravodlivej ochrany svojich práv domáhala podaním opravného prostriedku – námietok
proti exekúcii vykonávanej podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, s čím bola spojená povinnosť
uhradiť poplatok za konanie súdu podľa v rozhodnom čase existujúcej položky 13
Sadzobníka súdnych poplatkov, riadne a presvedčivo neodôvodnil, postupoval v rozpore
s § 157 ods. 2 OSP, čím porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené
čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedených skutočností preto ústavný súd vyslovil, že uznesením krajského súdu
č. k. 18 CoE 162/2014 155 z 28. mája 2014 došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku
nálezu).
Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako
porušujúce označené práva sťažovateľky, bolo namieste toto rozhodnutie podľa čl. 127
ods. 2 ústavy (a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde) zrušiť
a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto
nálezu. V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) povinný opätovne
rozhodnúť o predloženom opravnom prostriedku – odvolaní oprávneného so zreteľom
na účel náhrady trov konania vyplývajúci z § 142 ods. 1 a § 150 ods. 1 OSP, ako aj
povinnosť súdu svoje rozhodnutie odôvodniť v zmysle § 157 ods. 2 OSP.
III.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
Právny zástupca sťažovateľky v podaní z 28. augusta 2015 vyčíslil trovy konania
celkovou sumou 342,65 € pozostávajúcou z odmeny za dva úkony právnej služby (prevzatie
a príprava veci a písomné podanie sťažnosti – vykonané v roku 2014) v sume po 134 €
a z dvoch režijných paušálov v sume po 8,04 € plus 20 % DPH a tiež zo sumy 1,75 €
predstavujúcej „náhradu hotových výdavkov účelne vynaložených vo forme poštovného
za doporučený list“ – stanovisko z 28. augusta 2015, ktoré si vzhľadom na jeho obsah
nevyčíslil ako úkon právnej služby, ale uplatnil „popri režijnom paušále“.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd podľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“) priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume 340,90 €
z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava
veci a písomné podanie sťažnosti – vykonané v roku 2014) v sume po 134 € a dva režijné
paušály v sume po 8,04 € plus 20 % DPH, ktoré zaviazal uhradiť krajský súd (bod 3 výroku
nálezu). Návrhu sťažovateľky na náhradu poštovného za doporučený list z 28. augusta 2015
v sume 1,75 € ústavný súd nevyhovel z dôvodu nezrozumiteľnosti a nedostatku právne
relevantného odôvodnenia predostretej požiadavky (bod 4 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2015