Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 316/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jany Baricovej

a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti Allianz – Slovenská poisťovňa,

a. s., Dostojevského rad 4, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Majerník

& Miháliková, s. r. o., Panenská 23, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Andrej Majerník, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Bratislave č. k. 155 z 28. mája 2014 takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s.,

na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 155 z 28. mája 2014

p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 155

z 28. mája 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý nahradiť trovy právneho zastúpenia

spoločnosti Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur

a deväťdesiat centov) na účet advokátskej kancelárie Majerník & Miháliková, s. r. o.,

Panenská 23, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti návrhu na náhradu trov konania n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) uznesením

č. k. 15 z 30. júna 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej

spoločnosti Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., Dostojevského rad 4, Bratislava (ďalej len

„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. 155 z 28. mája 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľke ako povinnej bolo 15. decembra 2006

doručené upovedomenie súdneho exekútora JUDr. Jozefa Karasa, Exekútorský úrad,

Humenné, o začatí exekúcie na vyrovnanie pohľadávky judikovanej v exekučnom titule –

rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. z 22. júna 2000, ako aj trov

exekúcie. Dňa 18. decembra 2006 podala sťažovateľka proti exekúcii a trovám exekúcie

námietky odôvodnené tým, že „sťažovateľ nebol povinným z exekučného titulu a prechod

povinností na sťažovateľa nebolo možné vyvodiť ani zo žiadneho právneho predpisu

či rozhodnutia oprávneného orgánu“. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

uznesením č. k. z 2. apríla 2007 námietkam sťažovateľky v plnom

rozsahu vyhovel a uznesením č. k. z 29. mája 2007 exekučné konanie

zastavil. Doplňujúcim uznesením č. k. z 12. decembra 2013 okresný

súd uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť sťažovateľke trovy exekučného konania v sume

392,78 € predstavujúcej „čiastočnú náhradu trov konania... vo výške jednej polovice

zaplateného súdneho poplatku“. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 155 z 28. mája 2014 tak,

že uznesenie okresného súdu č. k. z 12. decembra 2013 zmenil, pričom

sťažovateľke náhradu trov exekučného konania vôbec nepriznal.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr. 3352/15

zo 17. augusta 2015 vyjadril predseda krajského súdu, v ktorom uviedol, že sa stotožňuje

s názorom predsedníčky senátu 18 CoE ̶JUDr. Beáty Trandžíkovej, že k namietanému

porušeniu označených práv sťažovateľky napadnutým uznesením nedošlo, pretože „Krajský

súd v Bratislave... pri svojom rozhodovaní postupoval pri preskúmavaní dôvodov odvolania

s celou vážnosťou a odbornou starostlivosťou pri zvážení všetkých uvádzaných dôvodov,

a dospel k záveru, že vzhľadom na charakter vymáhaného nároku – pracovný úraz a strata

na zárobku v súvislosti s viacerými zmenami právnej úpravy v dobe rozhodovania

bez aplikačnej praxe – týkajúce sa nároku oprávneného a v neposlednom rade aj v spojení

s uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. zo dňa 06. 09. 2012,

právoplatné dňa 13. 10. 2012, ktorým bol oprávnený oslobodený (vzhľadom na jeho

majetkové pomery) od úhrady súdneho poplatku, podľa ustanovenia ,

náhradu trov úspešnému účastníkovi nepriznal. Taktiež pri zmene rozhodnutia prihliadal

na pasivitu samotného povinného, ktorý na korešpondenciu oprávneného nereagoval.“.

Okrem toho predseda krajského súdu oznámil, že netrvá na verejnom ústnom pojednávaní.

Dňa 31. augusta 2015 bolo ústavnému súdu doručené „Stanovisko sťažovateľky

k výzve Ústavného súdu a k vyjadreniu Krajského súdu v Bratislave k sťažnosti“, v ktorom

uviedla, že súhlasí s tým, aby ústavný súd v tejto veci upustil od ústneho pojednávania,

a vyslovila presvedčenie, že krajský súd „naďalej neakceptuje skôr vyslovený právny záver

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto veci“. Súčasťou tohto podania bolo aj

„Vyčíslenie trov konania ku dňu 28. 8. 2015“ v celkovej sume 342,65 €.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky

zaručeného a práva zaručeného dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. 155 z 28. mája 2014, ktorým zmenil uznesenie

okresného súdu č. k. z 12. decembra 2013 o uložení povinnosti

oprávnenému zaplatiť sťažovateľke trovy exekučného konania v sume 392,78 € tak, že

sťažovateľke náhradu trov exekučného konania s poukazom na znenie § 150 ods. 1

(ďalej len „OSP“) nepriznal.

Napadnuté rozhodnutie krajského súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne, pričom

argumentuje tým, že vzhľadom na skutočnosť, že nepriznanie trov konania úspešnému

účastníkovi je výnimkou zo všeobecne akceptovanej zásady zodpovednosti za výsledok

konania vyplývajúcej z , musí byť aplikácia presvedčivo

a precízne odôvodnená spôsobom zodpovedajúcim , čo sa však

v jej prípade evidentne nestalo. Krajský súd totiž nielenže neakceptoval právny záver

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený už v uznesení sp. zn.

z 28. januára 2010 o nemožnosti považovať zmenu právnej úpravy týkajúcej sa charakteru

nároku oprávneného a nereagovanie sťažovateľky na listy oprávneného, resp. jeho

kvalifikovaného právneho zástupcu, za dôvody hodné osobitného zreteľa relevantné

na aplikáciu , ale nesplnil ani uloženú povinnosť skúmať ďalšie okolnosti,

resp. podmienky umožňujúce rozhodnúť podľa citovaného zákonného ustanovenia. Takáto

interpretácia krajským súdom podľa názoru sťažovateľky povzbudzuje

nezodpovedné až šikanózne konanie oprávneného a jeho právneho zástupcu, ktorý

nezmyselným návrhom podaným v štýle „pokus omyl“ prinútili sťažovateľku proti nemu sa

brániť, s čím jej logicky vznikli nemalé finančné náklady.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ), preto ústavný súd pri posudzovaní problematiky

náhrady trov konania v konaniach pred všeobecnými súdmi vychádza z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vyslovil, že obsahom práva na spravodlivý súdny

proces je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov

konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci, pričom procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy

riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z a nasl. a

dohovoru. Aj rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách konania možno zasiahnuť

do základných práv a slobôd, predovšetkým porušiť právo na spravodlivý súdny proces

(, , , , ,

a iné.). V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že otázka náhrady trov konania

dosahuje ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by v procese interpretácie a aplikácie

príslušných ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu zo strany všeobecného

súdu bol obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny rozpor s princípom spravodlivosti

(napr. v dôsledku prepiateho formalizmu) či celkom nedostatočného odôvodnenia vydaného

rozhodnutia. Takýto postup všeobecného súdu nemôže byť tolerovaný, lebo predstavuje

v konečnom dôsledku zásah do základného práva účastníka na súdnu ochranu, na majetku

a v konečnom dôsledku aj na právnu pomoc (m. m. ).

Všeobecný súd by mal preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení

rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť ( ), teda na to, aby premisy

zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli

pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade

aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve súd

má poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola

zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov vyplývajúca

z (, , , ).

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého rozhodnutia uviedol:

„Odvolací súd mal za to, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav. Hoci

sú splnené predpoklady pre priznanie trov exekúcie povinnému spočívajúce v zaplatenom

súdnom poplatku, nakoľko povinný bol v exekučnom konaní úspešný – jeho námietkam proti

exekúcii bolo vyhovené a povinný súdny poplatok vo výške 23.666, Sk (785,57 eur)

preukázateľne uhradil, odvolací sa domnieval, že všetky okolnosti daného prípadu

(vymáhanie pohľadávky oprávneného vzniknutej z pracovného úrazu, nejasnosť právnej

úpravy ohľadom právneho nástupníctva, nereagovanie povinného na výzvy oprávneného

pred začatím exekučného konania, predovšetkým však osobné a majetkové pomery

oprávneného) odôvodňovali postup súdu podľa ust. 150 ods. 1 , kedy sa povinnému,

aj keď bol v exekučnom konaní úspešný, trovy konania nepriznajú.“

Preskúmaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd dospel k názoru,

že námietky sťažovateľky sú opodstatnené.

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,

ktorý vo veci úspech nemal. Uvedené zákonné ustanovenie vyjadruje zásadu zodpovednosti

za výsledok konania (zásadu úspechu), čo znamená, že účastník, ktorý mal vo veci plný

úspech, má právo na náhradu všetkých trov konania proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech

nemal. Táto zásada platí ako v konaní na prvom stupni, tak aj v odvolacom konaní,

a neposudzuje sa za každé štádium konania osobitne, ale podľa úspechu vo veci.

Za určitú výnimku z tejto zásady možno považovať ustanovenie ,

podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu

trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník,

ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone,

ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Prax všeobecných súdov je jednotná v názore, že „aplikácia ustanovenia

pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené

všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu

dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná.

Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite

odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako

aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných

osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých

účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde

a ich postoj v konaní“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. M Cdo 14/99 z 1. septembra 2000). „Účastníkovi, ktorý mal v konaní úspech,

nemožno s odvolaním sa na § 150 nepriznať náhradu trov konania len na základe

všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodovania v určitom druhu nároku. Jeho

použitie musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy

výnimočný charakter“ (Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk, judikát č. R 34/1982).

„Nepriznanie náhrady trov konania podľa ustanovenia nemožno odôvodniť len

všeobecným záverom hodnotiacim význam rozhodovania o určitom nároku“ (Zbierka

súdnych rozhodnutí a stanovísk, judikát č. R 23/1989). Možno teda zhrnúť, že odôvodnenie

rozhodnutia, v ktorom je ustanovenie aplikované, by malo byť precízne, pričom

sa ex lege vyžaduje, aby v tomto konaní boli bezpečne preukázané skutočnosti, na základe

ktorých je toto ustanovenie aplikované.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie

krajského súdu je nepreskúmateľné a vnútorne si odporujúce, teda z pohľadu ústavného

prieskumu arbitrárne a zjavne neodôvodnené. Zo žiadneho zmysluplného výkladu § 150

ods. 1 ani zaužívanej praxe všeobecných súdov totiž nevyplýva, aby „všetky okolnosti

daného prípadu...“, ktoré krajský súd prezentoval iba ako svoju domnienku bez reálnej

opory v konkrétnom zákonnom ustanovení, odôvodňovali aplikáciu

na tento prípad. Osobitne to platí pre ťažiskový argument krajského súdu, za ktorý považuje

„osobné a majetkové pomery oprávneného“ odôvodňujúce jeho oslobodenie „od súdnych

poplatkov“, ktoré však v napadnutom rozhodnutí vôbec druhovo nešpecifikoval

podľa Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona Slovenskej národnej rady

č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), ani neuviedol, do akej

kategórie podľa prípadné oslobodenie oprávneného

od poplatku spadá. V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť krajského súdu

aj na znenie , ktorý taktiež reflektuje zásadu

úspechu, keď ustanovuje, že ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu

vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie

je tiež od poplatku oslobodený.

Pokiaľ teda krajský súd rozhodnutie o nepriznaní trov konania sťažovateľke, ktorá sa

spravodlivej ochrany svojich práv domáhala podaním opravného prostriedku – námietok

proti exekúcii vykonávanej podľa

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, s čím bola spojená povinnosť

uhradiť poplatok za konanie súdu podľa v rozhodnom čase existujúcej položky 13

Sadzobníka súdnych poplatkov, riadne a presvedčivo neodôvodnil, postupoval v rozpore

s , čím porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené dohovoru.

Na základe uvedených skutočností preto ústavný súd vyslovil, že uznesením krajského súdu

č. k. 155 z 28. mája 2014 došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru (bod 1 výroku

nálezu).

Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako

porušujúce označené práva sťažovateľky, bolo namieste toto rozhodnutie podľa čl. 127

ods. 2 (a jemu zodpovedajúcemu a ) zrušiť

a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto

nálezu. V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto náleze ( ) povinný opätovne

rozhodnúť o predloženom opravnom prostriedku – odvolaní oprávneného so zreteľom

na účel náhrady trov konania vyplývajúci z a , ako aj

povinnosť súdu svoje rozhodnutie odôvodniť v zmysle .

III.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právny zástupca sťažovateľky v podaní z 28. augusta 2015 vyčíslil trovy konania

celkovou sumou 342,65 € pozostávajúcou z odmeny za dva úkony právnej služby (prevzatie

a príprava veci a písomné podanie sťažnosti – vykonané v roku 2014) v sume po 134 €

a z dvoch režijných paušálov v sume po 8,04 € plus 20 % DPH a tiež zo sumy 1,75 €

predstavujúcej „náhradu hotových výdavkov účelne vynaložených vo forme poštovného

za doporučený list“ – stanovisko z 28. augusta 2015, ktoré si vzhľadom na jeho obsah

nevyčíslil ako úkon právnej služby, ale uplatnil „popri režijnom paušále“.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd podľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“) priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume 340,90 €

z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava

veci a písomné podanie sťažnosti – vykonané v roku 2014) v sume po 134 € a dva režijné

paušály v sume po 8,04 € plus 20 % DPH, ktoré zaviazal uhradiť krajský súd (bod 3 výroku

nálezu). Návrhu sťažovateľky na náhradu poštovného za doporučený list z 28. augusta 2015

v sume 1,75 € ústavný súd nevyhovel z dôvodu nezrozumiteľnosti a nedostatku právne

relevantného odôvodnenia predostretej požiadavky (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015