Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 156/2015
PDF · 642.45 KB
No categories available
II. ÚS 156/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti ,
, , zastúpeného
advokátom JUDr. Michalom Treščákom, ml., Slovenskej jednoty 8, Košice, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 42/2014 a jeho
uznesením zo 6. novembra 2014, za účasti Krajského súdu v Košiciach, takto
rozhodol:
1. Základné práva podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 42/2014 a jeho
uznesením zo 6. novembra 2014 p o r u š e n é n e b o l i .
2. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy
právneho zastúpenia v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur
a štyridsaťštyri centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Michala Treščáka, ml.,
Slovenskej jednoty 8, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. januára 2015 doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 50 ods. 6 v spojení
s čl. 144 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 42/2014
a jeho uznesením zo 6. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“)
a postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Nt 15/2014 a jeho uznesením z 3. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie okresného súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 3 T 6/97 z 13. februára 1997 uznaný za vinného z trestného činu lúpeže
v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 a § 234 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.
účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný zákon“) ako obzvlášť nebezpečný
recidivista podľa § 41 ods. 1 starého Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia
slobody podľa § 234 ods. 1 starého Trestného zákona, za použitia § 42 ods. 1 starého
Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 142/97 z 10. marca 1998 bol sťažovateľ
uznaný za vinného z trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 3
starého Trestného zákona a z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. b) starého
Trestného zákona ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 starého Trestného
zákona, za čo mu bol uložený podľa § 234 ods. 2 starého Trestného zákona v spojení s § 35
ods. 1 starého Trestného zákona a za použitia § 42 ods. 1 a § 36 starého Trestného zákona
úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov a 4 mesiacov.
Rozsudkom krajského súdu sp. zn. Ntc 4/2006 z 3. apríla 2006 na základe návrhu
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky podľa § 518 ods. 1 a 3 Trestného poriadku
s prihliadnutím na § 515 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku bol uznaný na území
Slovenskej republiky právoplatný rozsudok Mestského súdu v Brne sp. zn. 1 T 38/2002
z 21. mája 2002 v spojení s uznesením Krajského súdu v Brne sp. zn. 3 To 324/2002
zo 4. septembra 2002 v časti týkajúcej sa trestu odňatia slobody, ktorý bol sťažovateľovi
uložený v trvaní 12 rokov za dva trestné činy lúpeže podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona
Českej republiky.
Sťažovateľ podal okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhal povolenia obnovy
konania v trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 3 T 6/97, ktorá bola
právoplatne skončená rozsudkom z 13. februára 1997, a trestnej veci vedenej okresným
súdom pod sp. zn. 5 T 142/97, ktorá bola právoplatne skončená rozsudkom
z 10. marca 1998. Okresný súd napadnutým uznesením sp. zn. 1 Nt 15/14 z 3. septembra
2014 návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol.
V odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu sa okrem iného uvádza:
„Súd podrobne preskúmal celý spisový materiál a zistil, že trest uznaný Krajským
súdom Košice sp. zn. Ntc 4/2006 vykonal dňa 31. 5. 2014 a zároveň nastúpil trest
Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 3 T 6/1997, ktorý v súčasnosti vykonáva a po jeho
vykonaní nastúpi trest Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5 T 142/1997. Súd
z pripojených spisov zistil, že Krajský súd v Košiciach sp. zn. Ntc 4/2006 rozhodoval vo veci
rozhodnutia Mestského súdu Brno v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Brno len
o výkone trestu (o jeho pokračovaní) na území Slovenskej republiky. Neuznával odsúdeného
za vinného a neukladal mu trest. Obnovu konania nie je možné povoliť ani vzhľadom
na argumentáciu nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2012 sp. zn.
PL. ÚS 106/2011 zverejnený dňa 21. 12. 2012 pod číslom 482/2012, nakoľko v oboch
trestných veciach sp. zn. 3 T 6/1997 a 5 T 142/1997 bol menovaný uznaný vinným podľa
zákona účinného do 31. 5. 2005 a podľa ustanovení zákona č. 140/1961 bol odsúdený
ako obzvlášť nebezpečný recidivista a vzhľadom k tomu v zmysle zákona účinného v čase
rozhodovania mu boli uložené aj tresty.
... Odsúdený na verejnom zasadnutí neuviedol žiadne iné dôkazy a skutočnosti, ktoré
by znamenali iné rozhodnutie súdu. Súd má za to, že odsúdeným podaný návrh na povolenie
obnovy konania v uvedenej trestnej veci nie je dôvodný.“
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú
odôvodnil tým, že pri rozhodovaní o uznaní cudzieho rozhodnutia v konaní vedenom
krajským súdom pod sp. zn. Ntc 4/06 krajský súd nepostrehol, že v minulosti bol odsúdený
na trest odňatia slobody v celkovej dĺžke 15 rokov so započítaním dvoch rokov väzby.
V trestných veciach vedených okresným súdom pod sp. zn. 3 T 6/97 a sp. zn. 5 T 142/97
bola podľa sťažovateľa použitá asperačná zásada, a preto podľa jeho názoru existuje dôvod
na povolenie obnovy konania. Za skutočnosť súdu skôr neznámu pri ukladaní trestu
v trestných veciach vedených okresným súdom pod sp. zn. 3 T 6/97 a sp. zn. 5 T 142/97
sťažovateľ považuje rozsudok krajského súdu sp. zn. Ntc 4/2006 o uznaní trestu uloženého
mu súdmi v Českej republike v trvaní 12 rokov, ako aj nález ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorým bol vyslovený nesúlad
tzv. „asperačnej zásady“ (§ 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou)
s čl. 1 ods. 1 ústavy. Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 5 Tos 42/2014
zo 6. novembra 2014 sťažnosť sťažovateľa zamietol.
V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza:
„Novou skutočnosťou podľa odsúdeného je rozsudok Krajského
súdu v Košiciach pod sp. zn. Ntc 4/06.
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. Ntc 4/06 však nesúvisí
so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi vo veciach Okresného súdu Spišská Nová Ves
sp. zn. 3 T 6/97 a 5 T 142/97.
Ani nález ÚS SR sp. zn. PL ÚS 106/2011 z 28. 11. 2012 týkajúci sa ustanovenia § 41
ods. 2 Tr. zák. č. 300/2005 Z. z. a analogicky § 35 ods. 2 Tr. zák. v znení zák. č. 171/2003
Z. z. sa nevzťahuje na odsúdeného vo veciach Okresného súdu Spišská
Nová Ves sp. zn. 3 T 6/97 a 5 T 142/97.“
Sťažovateľ zastáva názor, že nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011
z 28. novembra 2012, ktorým bol vyslovený nesúlad tzv. „asperačnej zásady“ (§ 41 ods. 2
Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou) s čl. 1 ods. 1 ústavy, je potrebné aplikovať
aj na jeho vec, a to napriek tomu, že mu bol trest ukladaný ešte za účinnosti starého
Trestného zákona ako obzvlášť nebezpečnému recidivistovi. Sťažovateľ v tejto súvislosti
argumentuje aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 Tost 28/2014 z 26. augusta 2014 (ďalej aj „uznesenie z 26. augusta 2014“), „ktorý
rozhodol o sťažnosti , ktory bol odsudeni za pouzitia recidivi a podal si
obnovu konania sp. zn. 5 NTok/1/2014 v Prešove a žiadal obnovu konania na základe
nálezu ÚS SR PL. ÚS 106/2011. Kraj. súd v Prešove mu obnovu zamietol ale v odvolaní NS
SR sp. zn. 2 Tost/28/2014 rozhodol, že obnovu povoluje a, že nález ÚS SR PL. ÚS 106/2011
sa vzťahuje aj na recidivu!!! Čo aj odôvodnil.“.
Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že ani okresný súd, ani krajský súd sa vôbec
nezaoberali právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v jeho uznesení
z 26. augusta 2014, na ktorý ich sťažovateľ upozornil. Okresný súd a ani krajský súd
argumentáciu najvyššieho súdu vôbec nezohľadnili, ba dokonca sa vo svojich rozhodnutiach
o uznesení najvyššieho súdu z 26. augusta 2014 ani len nezmieňujú. Sťažovateľ zastáva
názor, že v jeho veci mali okresný súd, resp. krajský súd rozhodovať tak, ako v označenom
uznesení rozhodol najvyšší súd.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
nálezom vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 50 ods. 6
a čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a zrušil napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu,
rozhodnutia o nepovolení obnovy konania a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľ sa domáha aj primeraného finančného zadosťučinenia v sume 3 800 € a trov
konania.
Súčasťou sťažnosti bola aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie zástupcu z radov
advokátov, ktorú odôvodnil tým, že nemá finančné prostriedky na to, „aby som si ho mohol
dovoliť“.
Ústavný súd sa oboznámil s obsahom uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Tost 28/2014 z 26. augusta 2014, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje.
Označeným uznesením najvyššieho súdu bolo na základe sťažnosti odsúdeného zrušené
uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Ntok 1/2014 z 13. mája 2014, ktorým bol
zamietnutý návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania. Po oboznámení sa s obsahom
označeného uznesenia najvyššieho súdu z 26. augusta 2014 a jeho konfrontácii
so sťažovateľom uvádzanými skutočnosťami ústavný súd dospel k záveru, že z vecného
hľadiska existujú dôvody na meritórne preskúmanie sťažnosti sťažovateľa. Ústavný súd preto
uznesením sp. zn. II. ÚS 156/2015 z 10. marca 2015 vyhovel žiadosti sťažovateľa
a za právneho zástupcu v konaní o jeho sťažnosti mu ustanovil advokáta JUDr. Michala
Treščáka ml., Slovenskej jednoty 8, Košice.
Ústavným súdom ustanovený právny zástupca sa v podaní z 13. apríla 2015 stotožnil
s argumentáciou sťažovateľa a spresnil petit sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa navrhuje,
aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, 2, 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Spišská Nová Ves a jeho uznesením sp. zn. 1 Nt/15/14 zo dňa 03. 09. 2014 a postupom
Krajského súdu v Košiciach a jeho uznesením sp. zn. 5 Tos/42/2014 a zo dňa 06. 11. 2014
bolo porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Spišská Nová
Ves sp. zn. 1 Nt/15/14 zo dňa 03. 09. 2014 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 5 Tos/42/2014 a zo dňa 06. 11. 2014 a vracia vec Okresnému súdu Spišská Nová Ves
na ďalšie konanie.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 3.800, €
(tritisícosemsto euro) ktoré je povinný Krajský súd v Košiciach uhradiť do 2 (dvoch)
mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.
Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške
355,73 € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením
č. k. II. ÚS 156/2015 26 z 23. apríla 2015 ju v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského
súdu sp. zn. 5 Tos 42/2014 zo 6. novembra 2014 a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu
okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ju odmietol pre nedostatok
svojej právomoci.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu
sťažovateľa a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa
vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda krajského súdu ústavnému súdu
oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu,
že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože
dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. 1 SprV 640/20105
z 29. mája 2015 uviedol:
«Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves
sp. zn. 3 T/6/1997 zo dňa 13. 02. 1997 uznaný vinným spolupáchateľstvom trestného činu
lúpeže podľa § 9 ods. 2 Tr. zák., § 234 ods. 1 Tr. zák. ako obzvlášť nebezpečný
recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. č. 140/61 Zb. v znení neskorších predpisov účinného,
do 31. 12. 2005. Bol mu uložený podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 42 ods. 1 Tr. zák.
č. 140/61 Zb. v znení neskorších predpisov účinného do 31. 12. 20015 trest odňatia slobody
vo výmere 8 rokov a 8 mesiacov so zaradením pre výkon trestu odňatia slobody do III. NVS.
Následne bol rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5 T/142/1997
zo dňa 10. 03. 1998 sťažovateľ uznaný vinným z trestného činu
porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1, 3 Tr. zák. a z trestného činu lúpeže podľa
§ 234 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zák. ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr.
zák. č. 140/61 Zb. v znení neskorších predpisov, účinného do 31. 12. 2005 a bol mu uložený
podľa § 234 ods. 2 cit. Tr. zák. v spojení s § 35 ods. 1 Tr. zák. za použitia § 42 ods. 1 Tr.
zák. a § 36 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov a 4 mesiace so zaradením
na výkon trestu odňatia slobody do III. NVS.
Trestný zákon č. 140/61 Zb. účinný od 1. januára 1962 vo vzťahu k trestaniu
viacčinného súbehu trestných činov použitie asperačnej zásady nezakotvil.
Prvky asperačnej zásady boli použité len pri trestaní obzvlášť nebezpečnej recidívy.
K zmene v uplatnení asperačnej zásady došlo zákonom č. 171/2003 Z. z., ktorým bol
s účinnosťou od 1. septembra 2003 novelizovaný Trestný zákon č. 140/61 Zb. a zakotvená
asperačná zásada v ust. § 35 ods. 2 Tr. zák. Podľa vyššie uvedeného zákona sa prvý raz
súčasťou asperačnej zásady stáva nielen zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby, ale
aj určenie ďalšieho postupu súdu pri rozhodovaní o konkrétnej výške trestu.
Prístup k trestaniu viacčinného súbehu zavedený zákonom č. 171/2003 Z. z. bol
v podstate po spresnení prevzatý aj v Trestnom zákone č. 300/2005 Z. z.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 2 Tost 28/2014 vyslovil právny
záver, že rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov vyvoláva vyhlásenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011 v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky (21. decembra 2012) vo vzťahu k § 41 ods. 2 Trestného zákona, je potrebné pri
použití extenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť i vo vzťahu k ustanoveniu
§ 35 ods. 2 vety prvej za bodkočiarkou Trestného zákona v znení zákona č. 171/2003 Z. z.
účinného od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005.
S prihliadnutím na uvedené poznamenávame, že sťažovateľovi
rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 3 T 6/97 zo dňa 13. 02. 1997 nebol
sprísnený trest odňatia slobody v dôsledku použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2
Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005, pretože sťažovateľ uvedeným rozsudkom nebol uznaný
vinným zo spáchania úmyselných trestných činov vo viacčinnom súbehu.
Rovnako v prípade sťažovateľa nebola uplatnená asperačná
zásada podľa § 35 ods. 2 vyššie citovaného Tr. zák. ani pri odsúdení rozsudkom Okresného
súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5 T/142/1997 zo dňa 10. 03. 1998, pretože v danom prípade
nešlo o viacčinne sa zbiehajúce úmyselné trestné činy, ale o jednočinný súbeh, za ktorý bol
sťažovateľovi uložený úhrnný trest podľa § 234 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 35 ods. 1
Tr. zák., za použitia § 42 ods. 1 Tr. zák.
Ustanovenie § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 „asperačná zásada“ by sa
vzťahovalo na odsúdenie obzvlášť nebezpečného recidivistu len v prípade kombinácie
viacčinného súbehu a obzvlášť nebezpečnej recidívy tak, ako je to uvedené v ust. § 35 ods. 2
vyššie citovaného Tr. zák. To však, ako už bolo vyššie uvedené, nie je ale prípad sťažovateľa
, pretože vyššie citovanými rozsudkami Okresného súdu Spišská Nová
Ves nebol ukladaný trest s použitím ust. § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005.
Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 28/2014 nevyplýva,
aby vyhlásenie nálezu Ústavného súdu SR z 28. 11. 2012 sp. zn. PL. ÚS 106/2011 v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky (21. 12. 2012) vo vzťahu k § 41 ods. 2 Tr. zák. účinného
od 01. 01. 2006, vyvolávalo rovnaké právne účinky aj vo vzťahu k ust. § 42 ods. 1 Tr. zák.
účinného do 31. 12. 2005, ktoré bolo aplikované v prípade odsúdenia sťažovateľa tak
v rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 3 T/6/97 zo dňa 13. 02. 1997, ako aj
v rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 10. 03. 1998 sp. zn. 5 T/142/97 a ktoré
sa vzťahovalo na ukladanie trestu odňatia slobody obzvlášť nebezpečnému recidivistovi.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti máme za to, že uznesenie Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 5 Tos 42/2014 zo dňa 06. 11. 2014 nemohlo zasiahnuť do označených
práv sťažovateľom v ním podanej sťažnosti, a preto jeho sťažnosť považujeme
za nedôvodnú.»
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v časti sťažnosti, ktorú ústavný súd prijal na ďalšie konanie, namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
V súvislosti s preskúmavaním sťažnosti sťažovateľa ústavný súd v prvom rade
považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej zásadne
nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov,
ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu
byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by
mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00,
Sťažovateľ primárne namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením označených ustanovení ústavy
a dohovoru vo svojej ustálenej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá
povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako
aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného
práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť
domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol
konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale
nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby
na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré
toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Ústavný súd zároveň ale tiež pripomína, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry
všeobecný súd v zásade nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (a ani právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v trestnom konaní (m. m. I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľa Trestný poriadok.
Napadnutým uznesením krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti
uzneseniu okresného súdu, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na povolenie obnovy konania.
Krajský súd založil napadnuté uznesenie na stručnom odôvodnení, v zmysle ktorého
sťažovateľom označené nové skutočnosti (rozsudok Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. Ntc 4/06 a nález sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012) sa na vec
sťažovateľa nevzťahujú, a preto nie sú splnené podmienky na povolenie obnovy konania.
Stručnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sama osebe v konkrétnych
okolnostiach posudzovanej veci (aj vzhľadom na odôvodenie napadnutého uznesenia
okresného súdu) nezakladá dôvod na vyhovenie sťažnosti, a preto ústavný súd preskúmal
sťažovateľom namietané právne závery krajského súdu z hľadiska námietok uplatnených
v jeho sťažnosti, t. j. z vecného hľadiska.
Z kľúčovej námietky sťažovateľa vyplýva úloha ústavného súdu posúdiť, či možno
použitím extenzívnej interpretácie rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona
o ústavnom súde vyvoláva nález sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vo vzťahu
k § 41 ods. 2 Trestného zákona, vyvodiť aj vo vzťahu § 42 ods. 1 druhej vety starého
Trestného zákona v znení účinnom do 13. februára 1997 (rozsudok okresného súdu
sp. zn. 3 T 6/97 z 13. februára 1997), resp. v znení účinnom do 10. marca 1998 [rozsudok
okresného súdu sp. zn. 5 T 142/97 z 10. marca 1998 (ďalej aj „starý Trestný zákon účinný
v čase odsúdenia sťažovateľa“)]. Z povahy veci vyplýva, že v prípade kladnej odpovede
na nastolené otázky mala byť okresným súdom, resp. krajským súdom, obnova konania
v trestnej veci sťažovateľa povolená.
Podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 20. decembra 2012 ak súd
ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov,
z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa
horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného
o jednu tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby
odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť
rokov a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia
slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo
odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.
Podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom od 1. januára 2013 ak súd
ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov,
z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa
horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného
o jednu tretinu. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov
a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia
slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo
odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.
Podľa § 47 ods. 2 Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa za dokonaný trestný
čin úkladnej vraždy podľa § 144, vraždy podľa § 145, ublíženia na zdraví podľa § 155,
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2, 3 alebo 4, obchodovania s ľuďmi podľa §
179, zverenia dieťaťa do moci iného podľa § 180 ods. 2 alebo 3 alebo podľa § 181, brania
rukojemníka podľa § 185, zavlečenia do cudziny podľa § 187, lúpeže podľa § 188,
vydierania podľa § 189 ods. 2, 3 alebo 4, hrubého nátlaku podľa § 190 alebo § 191 ods. 2, 3
alebo 4, znásilnenia podľa § 199, sexuálneho násilia podľa § 200, sexuálneho zneužívania
podľa § 201 ods. 2, 3 alebo 4, týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208,
všeobecného ohrozenia podľa § 284, ohrozenia bezpečnosti vzdušného dopravného
prostriedku a lode podľa § 291, zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku do cudziny
podľa § 293, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296,
založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupiny podľa § 297, teroru podľa § 313
alebo § 314, násilného prekročenia štátnej hranice podľa § 354 ods. 2, 3 alebo 4,
prevádzačstva podľa § 355 ods. 3, 4 alebo 5, výroby detskej pornografie podľa § 368,
genocídia podľa § 418, terorizmu a niektorých foriem účasti na terorizme podľa § 419 alebo
neľudskosti podľa § 425, ktorý už bol za takéto trestné činy, hoci aj v štádiu pokusu, dvakrát
potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody, uloží mu trest odňatia slobody
na doživotie, ak sú splnené podmienky uvedené v odseku 1 písm. a) a b); inak mu uloží trest
odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov, ak tomu nebránia okolnosti hodné osobitného zreteľa.
Súd však nemôže takému páchateľovi uložiť trest odňatia slobody pod dvadsať rokov.
Podľa § 35 ods. 1 starého Trestného zákona účinného v čase odsúdenia sťažovateľa
ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa
toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný;
popri treste prípustnom podľa takého zákonného ustanovenia možno v rámci úhrnného
trestu uložiť aj iný druh trestu, ak jeho uloženie by bolo odôvodnené niektorým zo súdených
trestných činov. Ak sú dolné hranice trestných sadzieb odňatia slobody rôzne, je dolnou
hranicou úhrnného trestu najvyššia z nich. Ak ustanovuje tento zákon na niektorý z takých
trestných činov len trest odňatia slobody, nemôže byť úhrnným trestom iný z trestov
uvedených v § 27 ako trest samostatný.
Podľa § 41 ods. 1 starého Trestného zákona účinného v čase odsúdenia sťažovateľa
páchateľ, ktorý znova spáchal obzvlášť závažný úmyselný trestný čin, hoci už bol pre taký
alebo iný obzvlášť závažný úmyselný trestný čin potrestaný, považuje sa za obzvlášť
nebezpečného recidivistu, ak táto okolnosť pre svoju závažnosť, najmä vzhľadom na dĺžku
času, ktorá uplynula od posledného odsúdenia, podstatne zvyšuje stupeň nebezpečnosti
trestného činu pre spoločnosť.
Podľa § 41 ods. 2 starého Trestného zákona účinného v čase odsúdenia sťažovateľa
obzvlášť závažnými trestnými činmi sú trestné činy uvedené v § 62 a tie úmyselné trestné
činy, na ktoré tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej
sadzby najmenej osem rokov.
Podľa § 62 ods. 1 starého Trestného zákona účinného v čase odsúdenia sťažovateľa
obzvlášť závažnými trestnými činmi sú trestný čin vlastizrady (§ 91), rozvracania republiky
(§ 92), teroru (§ 93 a 93a), terorizmu (§ 94), záškodníctva (§ 95 a 96), sabotáže (§ 97),
vyzvedačstva (§ 105), vojnovej zrady (§ 114), falšovania a pozmeňovania peňazí a cenných
papierov podľa § 140 ods. 2, 3 a 4, skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 5,
neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 4, nedovoleného prekročenia štátnej
hranice podľa § 171a ods. 2, 4, 5 a § 171b ods. 2 a 3, všeobecného ohrozenia podľa § 179
ods. 2, 3, ohrozenia bezpečnosti vzdušného dopravného prostriedku a civilného plavidla
podľa § 180a, zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku do cudziny podľa § 180c
ods. 2, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny
podľa § 185a, nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu
a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 4, 5 a 6, nedovolenej výroby a držby
jadrových materiálov a vysokorizikových chemických látok podľa § 187a ods. 3, týranie
blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 2 až 5, vraždy (§ 219), lúpeže podľa § 234
ods. 2, 3, brania rukojemníka podľa § 234a ods. 3, vydierania podľa § 235 ods. 3, hrubého
nátlaku podľa § 235a ods. 2, 3, 4 a 5 a § 235b ods. 4 a 5, znásilnenia podľa § 241 ods. 2 a 3,
sexuálneho násilia podľa § 241a ods. 2 a 3, sexuálneho zneužívania podľa § 242 ods. 2, 3
a 4, obchodovania s ľuďmi podľa § 246 ods. 3, 4 a 5, krádeže podľa § 247 ods. 6, sprenevery
podľa § 248 ods. 5, podvodu podľa § 250 ods. 5, úverového podvodu podľa § 250a ods. 5,
subvenčného podvodu podľa § 250b ods. 5, poisťovacieho podvodu podľa § 250c ods. 5,
podvodného úpadku podľa § 250e ods. 6, zavineného úpadku podľa § 250f ods. 6,
legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 3, 4 a 5 a § 252a, genocídia (§ 259),
zločinu proti ľudskosti (§ 259b) alebo perzekúcie obyvateľstva podľa § 263a ods. 3, trestný
čin proti mieru podľa § 1 zákona č. 165/1950 Zb. na ochranu mieru, ako aj obzvlášť
nebezpečný recidivista alebo osoba odsúdená na výnimočný trest odňatia slobody (§ 29
ods. 2) môžu byť podmienečne prepustení až po výkone dvoch tretín uloženého trestu
odňatia slobody.
Podľa § 42 ods. 1 starého Trestného zákona účinného v čase odsúdenia sťažovateľa
horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody ustanovená v tomto zákone sa u obzvlášť
nebezpečného recidivistu zvyšuje o jednu tretinu. Obzvlášť nebezpečnému recidivistovi súd
uloží trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody.
Podľa § 42 ods. 2 starého Trestného zákona účinného v čase odsúdenia sťažovateľa
horná hranica trestnej sadzby nesmie ani po zvýšení podľa odseku 1 prevyšovať pätnásť
rokov. Pri ukladaní výnimočného trestu odňatia slobody nad pätnásť až do dvadsiatich
piatich rokov nesmie horná hranica prevyšovať dvadsaťpäť rokov.
Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo
právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú
najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie
od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal
na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 ústavy, rozsudok,
ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho
predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa
ustanovení Trestného poriadku.
V uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 28/2014 z 26. augusta 2014, na ktoré
sťažovateľ poukazuje vo svojej sťažnosti (a na ktoré poukazoval už aj v sťažnosti proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu adresovanej krajskému súdu), sa uvádza:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal podľa § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť
výroku napadnutého uznesenia ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že sťažnosť
odsúdeného S. P. je dôvodná.
Vychádzajúc z materiálneho chápania právneho štátu treba názory krajského súdu
uvedené v napadnutom uznesení označiť za nesprávne a v súvislosti s citovaným nálezom
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011
zdôrazniť nasledovné:
Trestný zákon č. 140/1961 Zb. účinný od 1. januára 1962 vo vzťahu k trestaniu
súbehu trestných činov použitie asperačnej zásady nezakotvil. Iba pokiaľ ide o stanovenie
hornej hranice úhrnného trestu upravil, že ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac
trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje
na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Prvky asperačnej zásady boli použité len pri
trestaní obzvlášť nebezpečnej recidívy.
K zmene v uplatňovaní asperačnej zásady došlo zákonom č. 171/2003 Z. z., ktorým
bol s účinnosťou od 1. septembra 2003 novelizovaný Trestný zákon č. 140/1961 Zb. Touto
novelou sa do § 35 ods. 2 tohto Trestného zákona zaviedlo pravidlo, podľa ktorého ak súd
ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov
spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby
trestu odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu, pričom
súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby trestu odňatia
slobody. Prvý raz sa tak súčasťou asperačnej zásady stáva nielen zvýšenie hornej hranice
trestnej sadzby, ale aj určenie (obmedzenie) ďalšieho postupu súdu pri rozhodovaní
o konkrétnej výške trestu.
Prístup k trestaniu viacčinného súbehu zavedený zákonom č. 171/2003 Z. z. bol
následne prevzatý aj do Trestného zákona č. 300/2005 Z. z., ktorý len v súvislosti
so zavedením bipartície trestných činov v § 41 ods. 2 Tr. zák. spresnil, že z dvoch alebo
viacerých zbiehajúcich sa úmyselných trestných činov aspoň jeden musí byť zločinom. Vtedy
sa zvyšuje horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie
trestného o jednu tretinu, pričom súd obligatórne musí uložiť páchateľovi trest odňatia
slobody nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby.
V porovnaní s pôvodnou úpravou zavedenou zákonom č. 171/2003 Z. z. možno
asperačnú zásadu aplikovať v menšom rozsahu, keďže v prípadoch, keď bude súd ukladať
páchateľovi trest za dva alebo viac úmyselných prečinov spáchaných dvomi alebo viacerými
skutkami, bude použitie tejto zásady vylúčené.
Porovnaním zákona č. 140/1961 Zb. a zákona č. 300/2005 Z. z. možno zistiť, že
dotknuté ustanovenia (§ 35 ods. 2, § 41 ods. 2) sú systematicky zaradené do časti zákonov,
ktorými sa upravujú zásady pre ukladanie trestov (sankcií). Sporný text ustanovenia§ 35
ods. 2 Tr. zák., veta prvá za bodkočiarkou v zákone č. 140/1961 Zb. v znení účinnom
od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005 je obsahovo celkom totožný s textom
ustanovenia § 41 ods. 2, veta prvá za bodkočiarkou zákona č. 300/2005 Z. z., ktoré zákonné
ustanovenie Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL.ÚS 106/2011
z 28. novembra 2012 vyhlásil za nesúladné s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
V takom prípade sa potom aj na ustanovenie § 35 ods. 2 Tr. zák. musí vzťahovať časť
citovaného nálezu o nerešpektovaní požiadavky primeranosti pri trestaní spomenutého
viacčinného súbehu úmyselných trestných činov a aj podstatný dôvod vyslovenia nesúladu
ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorým je
nemožnosť dostatočnej individualizácie trestu (skôr spomenuté obmedzenie súdu pri určení
konkrétneho trestu).
Ústava Slovenskej republiky prijatá ústavným zákonom č. 406/1992 Zb. je platná od
1. októbra 1992 a jej text v čl. 1 ods. 1 je aj v aktuálnom čase nezmenený.
Ide teda o ustanovenie obsahovo rovnorodé, ktoré navyše spája uloženie trestu
v hornej polovici zvýšenej trestnej sadzby so spáchaním akýchkoľvek viacčinne sa
zbiehajúcich úmyselných trestných činov, teda nevyžaduje, aby aspoň jeden z nich bol
zločinom (§ 41 ods. 2, § 11 Tr. zák. v znení účinnom od 1. januára 2006).
Dotknutý nález nemohol ustanovenie § 35 ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom
do 31. decembra 2005 zasiahnuť spôsobom uvedeným v čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, resp. v § 41a ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. (zákon o organizácii ústavného súdu),
keďže ide o ustanovenie v čase rozhodovania ústavného súdu už zrušeného zákona
(ustanovením § 439 zák. č. 300/2005 Z. z.). Také ustanovenie, resp. jeho časť teda nemôže
stratiť účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov – inak by
ústavný súd mohol vysloviť nesúlad právnych predpisov aj vo vzťahu k ustanoveniu,
neuvedenému v návrhu na začatie príslušného konania (§ 40 zákona o organizácii
ústavného súdu).
V takomto prípade je potrebné použiť rozširujúci výklad a vyplniť medzeru v zákone.
V záujme racionálneho ale najmä principiálne spravodlivého riešenia sa môže a má použiť
tzv. sudcovská tvorba práva.
Vo vyššie popísanej situácii sa v obnovenom konaní (iudicium rescindens) použije na
uloženie trestu ustanovenie § 35 ods. 2 Tr. zák. v znení použitom na posúdenie trestnosti
činu, prispôsobenom obsahu nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra
2012, sp. zn. PL.ÚS 106/2011, teda v znení bez časti prvej vety za bodkočiarkou. Použitie
naposledy označeného ustanovenia v znení účinnom od 21. decembra 2012, teda
od vyhlásenia nálezu ústavného súdu nie je možné, keďže ako už bolo uvedené, zákon
č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov bol zrušený ustanovením § 439
zák. č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon s účinnosťou od 1. januára 2006.
Z uvedeného treba vyvodiť nasledovný právny záver:
Rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov vyvoláva vyhlásenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL.ÚS 106/2011 v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky (21. decembra 2012) vo vzťahu k § 41 ods. 2 Trestného zákona, je potrebné
pri použití extenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť i vo vzťahu
k ustanoveniu § 35 ods. 2 vety prvej za bodkočiarkou Trestného zákona v znení zákona
č. 171/2003 Z. z. účinného od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie zrušil
a Krajskému súdu v Prešove uložil, aby vo veci znovu konal a rozhodol s tým, že
prvostupňový súd je viazaný právnym názorom, vysloveným nadriadeným súdom (§ 194
ods. 5 Tr. por.).“
Z citovaných ustanovení starého Trestného zákona účinného v čase odsúdenia
sťažovateľa možno nepochybne vo vzťahu k trestaniu obzvlášť nebezpečnej recidívy vyvodiť,
že obsahovali prvky umožňujúce použitie asperačnej zásady. Vo vzťahu k trestaniu súbehu
trestných činov ale starý Trestný zákon v znení účinnom v čase odsúdenia sťažovateľa
použitie asperačnej zásady neustanovoval.
Prvky asperačnej zásady spočívajúce v obmedzení uváženia súdu pri rozhodovaní
o konkrétnej výške trestu boli (ako to uviedol aj najvyšší súd) do starého Trestného zákona
účinného od 1. januára 1962 vo vzťahu k trestaniu súbehu trestných činov zavedené až
zákonom č. 171/2003 Z. z., ktorým bol s účinnosťou od 1. septembra 2003 novelizovaný
starý Trestný zákon. Touto novelizáciou sa do § 35 ods. 2 starého Trestného zákona
zaviedlo pravidlo, podľa ktorého ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo
viac úmyselných trestných činov spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa
horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie
trestného o jednu tretinu, a pri obzvlášť nebezpečnom recidivistovi o jednu polovicu; pričom
súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby trestu odňatia
slobody.
Obmedzenie uváženia súdu pri rozhodovaní o konkrétnej výške trestu obzvlášť
nebezpečnému recidivistovi v § 41 ods. 1 starého Trestného zákona účinného v čase
odsúdenia sťažovateľa vychádzalo z potreby ochrany spoločnosti pred závažnou trestnou
činnosťou recidivistov, u ktorých opakované páchanie obzvlášť závažnej (úmyselnej)
trestnej činnosti preukazuje ľahostajnosť k hodnotovému systému spoločnosti,
čo odôvodňuje prísnejšiu represiu pre dosiahnutie účelu trestu.
Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. účinný od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný
zákon“) už pojem obzvlášť nebezpečnej recidívy, resp. obzvlášť nebezpečný recidivista,
nepozná. Trestný zákon ale naproti inštitútu obzvlášť nebezpečnej recidívy zaviedol zásadu
„trikrát a dosť“, ktorá je ustanovená v § 47 ods. 2 (v označenom ustanovení je upravené
ukladanie trestu odňatia slobody na doživotie).
Podľa § 47 ods. 2 Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa za dokonaný trestný
čin úkladnej vraždy podľa § 144, vraždy podľa § 145, ublíženia na zdraví podľa § 155,
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2, 3 alebo 4, obchodovania s ľuďmi podľa §
179, zverenia dieťaťa do moci iného podľa § 180 ods. 2 alebo 3 alebo podľa § 181, brania
rukojemníka podľa § 185, zavlečenia do cudziny podľa § 187, lúpeže podľa § 188,
vydierania podľa § 189 ods. 2, 3 alebo 4, hrubého nátlaku podľa § 190 alebo § 191 ods. 2, 3
alebo 4, znásilnenia podľa § 199, sexuálneho násilia podľa § 200, sexuálneho zneužívania
podľa § 201 ods. 2, 3 alebo 4, týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208,
všeobecného ohrozenia podľa § 284, ohrozenia bezpečnosti vzdušného dopravného
prostriedku a lode podľa § 291, zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku do cudziny
podľa § 293, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296,
založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupiny podľa § 297, teroru podľa § 313
alebo § 314, násilného prekročenia štátnej hranice podľa § 354 ods. 2, 3 alebo 4,
prevádzačstva podľa § 355 ods. 3, 4 alebo 5, výroby detskej pornografie podľa § 368,
genocídia podľa § 418, terorizmu a niektorých foriem účasti na terorizme podľa § 419 alebo
neľudskosti podľa § 425, ktorý už bol za takéto trestné činy, hoci aj v štádiu pokusu, dvakrát
potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody, uloží mu trest odňatia slobody
na doživotie, ak sú splnené podmienky uvedené v odseku 1 písm. a) a b); inak mu uloží trest
odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov, ak tomu nebránia okolnosti hodné osobitného zreteľa.
Súd však nemôže takému páchateľovi uložiť trest odňatia slobody pod dvadsať rokov.
Podľa § 47 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody na doživotie môže súd
uložiť iba za trestný čin, za ktorý to tento zákon v osobitnej časti dovoľuje, a len
za podmienok, že
a) uloženie takého trestu vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a
b) nie je nádej, že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody na dobu
do dvadsaťpäť rokov.
Pri trestaní obzvlášť nebezpečného recidivistu podľa Trestného zákona v znení
účinnom v čase odsúdenia sťažovateľa nebol súd obmedzený povinnosťou obligatórne uložiť
trest odňatia slobody na doživotie.
Z už uvedeného možno formulovať záver, podľa ktorého trestanie recidívy pri splnení
podmienok ustanovených v § 47 ods. 2 Trestného zákona [musí ísť o v poradí tretie
spáchanie jedného z taxatívne vymenovaných trestných činov, za spáchanie
predchádzajúcich trestných činov musel byť páchateľ potrestaný nepodmienečným trestom
odňatia slobody a zároveň musia byť tiež splnené podmienky uvedené v § 47 ods. 1 písm. a)
a b)] je prísnejšie, než aké bolo trestanie obzvlášť nebezpečnej recidívy podľa starého
Trestného zákona účinného v čase odsúdenia sťažovateľa (i keď § 47 ods. 2 Trestného
zákona sa aplikuje až pri treťom odsúdení, kým v prípade obzvlášť nebezpečného recidivistu
podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase odsúdenia sťažovateľa postačovalo
druhé odsúdenie).
Ústavný súd v nadväznosti na už uvedené považuje za potrebné poukázať na nález sp.
zn. PL. ÚS 6/09 z 2. novembra 2011, ktorým nevyhovel návrhu Okresného súdu Pezinok na
vyslovenie nesúladu ustanovenia § 47 ods. 2 Trestného zákona s čl. 16 ods. 2 ústavy a s čl. 3
dohovoru. V označenom náleze sa okrem iného uvádza:
„Uloženie trestu, ktorý zohľadňuje nebezpečnosť páchateľa vyplývajúcu z jeho
recidívneho správania, je otázkou súvisiacou s funkciou trestov, konkrétne s funkciou
trestnej represie, ktorá zabezpečuje ochranu spoločnosti pred trestnou činnosťou
zabránením páchateľovi páchať ďalšie trestné činy jeho izoláciou vo výkone trestu odňatia
slobody. ESĽP túto funkciu trestu uznáva a uvádza, že jednou zo základných funkcií odňatia
slobody je ochrana spoločnosti, napríklad tým, že zabraňuje odsúdenému recidívu. Na
druhej strane ESĽP rešpektuje aj výchovné pôsobenie trestu prostredníctvom rôznych
foriem reintegrácie páchateľov do spoločnosti (pozri Mastromatteo c. Taliansko, 2002).
Jeho rozhodovacia činnosť v tejto oblasti však vôbec nenaznačuje, že by mal ambíciu
vyslovovať sa k pomeru trestnej represie a výchovného pôsobenia ukladaných trestov.
Uloženie trestu odňatia slobody podľa ustanovení § 47 ods. 2 Trestného zákona
nepochybne trestu prísneho za okolností, keď páchateľ spáchaním mimoriadne závažného
trestného činu po predchádzajúcom dvojnásobnom potrestaní za takéto trestné činy prejaví
úplnú ľahostajnosť k hodnotovému spoločenskému systému a signalizuje svojím správaním
vysokú mieru rizika ďalšej recidívy, nenarušuje vo všeobecnosti predstavy o primeranosti
trestania, pretože potreba preventívnej ochrany spoločnosti sa javí za takýchto okolností
ako nevyhnutná.
Ústavný súd považuje v tomto prípade za kľúčovú techniku zisťovania (ne)súladu
napadnutého ustanovenia s ústavou a dohovorom práve test proporcionality pomeriavajúci
primeranosť zvolených nástrojov významom a povahou cieľov, ktoré sa týmito nástrojmi
dosahujú. Záver o primeranosti pritom nie je daný vtedy, ak ústavný súd považuje zákonné
riešenie za to najvhodnejšie alebo jediné možné, ale vtedy, ak sa opiera o rozumnú väzbu
medzi legitímnym cieľom (v danom prípade účinná ochrana spoločnosti pred vysokým
rizikom recidívy závažnej trestnej činnosti) a zvoleným prostriedkom jeho realizácie.“
Ústavný súd v označenom náleze nedospel k záveru o nesúlade § 47 ods. 2 Trestného
zákona, ktorý ustanovuje zásadu „trikrát a dosť“, s čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru,
pričom považoval jeho mechanizmus ustanovujúci sprísnené trestanie recidívy za ústavne
akceptovateľný.
Nálezom sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 ústavný súd vyslovil nesúlad
§ 41 ods. 2 Trestného zákona slov v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest
nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ s čl. 1 ústavy, a teda
sprísnené trestanie, resp. obmedzenie uváženia súdu pri rozhodovaní o konkrétnej výške
sprísneného trestu (po zvýšení hornej hranice trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu
z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu), považoval za neprimerané. V odôvodnení
označeného nálezu ústavný súd okrem iného uviedol:
„V predmetnej veci bolo teda úlohou ústavného súdu posúdiť, či napadnutá právna
úprava rešpektuje požiadavku primeranosti, t. j. či umožňuje uložiť páchateľovi trest
primeraný trestnému činu, za ktorý sa trest ukladá, tak, aby bola zachovaná rozumná
a vyvážená väzba medzi intenzitou verejného záujmu na ochrane spoločnosti a závažnosťou
zásahu do základných práv páchateľa, pričom záujem na ochrane spoločnosti možno
považovať za dôvod legitimizujúci zásah do osobnej slobody páchateľa iba za predpokladu,
že takýto zásah, resp. jeho intenzita sú v demokratickom a právnom štáte nevyhnutné
a ochranu spoločnosti nemožno dosiahnuť miernejšími prostriedkami.
Podľa názoru ústavného súdu spôsob, ktorý v § 41 ods. 2 Trestného zákona ako
reakciu na viacčinný súbeh zvolil zákonodarca, nerešpektuje požiadavku primeranosti,
pretože neumožňuje uložiť páchateľovi trest primeraný trestnému činu, za ktorý je trest
ukladaný, a to z týchto dôvodov:
a) napadnutá právna úprava neumožňuje dostatočnú individualizáciu trestu,
b) existuje výrazná disproporcia medzi trestaním viacčinného súbehu a recidívy.“
Je teda zrejmé, že ústavný súd pri posúdení trestania recidívy v prípade taxatívne
vymedzenej trestnej činnosti (§ 47 ods. 2 Trestného zákona) dospel k záveru, že jej trestanie
trestom odňatia slobody na doživotie (prípadne na 25 rokov) obstojí v teste proporcionality,
kým naopak, trestanie viacčinného súbehu v teste proporcionality neobstojí.
V nadväznosti na uvedené sa ústavný súd stotožňuje s vyjadrením predsedu
krajského súdu, že pri odsúdení sťažovateľa rozsudkami okresného súdu z rokov 1997
a 1998 mu nebol ukladaný trest odňatia slobody za použitia asperačnej zásady, pretože táto
nebola v relevantnom čase (v čase jeho odsúdenia) súčasťou Trestného zákona účinného
v čase odsúdenia sťažovateľa.
Ústavný súd sa stotožňuje tiež s argumentáciou predsedu krajského súdu, podľa
ktorej v prípade odsúdení sťažovateľa rozsudkami okresného súdu z rokov 1997 a 1998
nešlo ani v jednom prípade o odsúdenie za viacčinný súbeh, pri ktorom (súbeh obzvlášť
nebezpečnej recidívy a viacčinného súbehu) by aplikácia asperačnej zásady do úvahy síce
prichádzala, avšak až na základe spomínaného zákona č. 171/2003 Z. z., ktorým bol
s účinnosťou od 1. septembra 2003 novelizovaný starý Trestný zákon. V tejto súvislosti
zároveň ústavný súd zdôrazňuje, že z uvedeného dôvodu nie sú na vec sťažovateľa
aplikovateľné ani právne názory vyslovené v uznesení najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Tost 28/2014 z 26. augusta 2014, ktorými sťažovateľ argumentuje.
Na základe dosiaľ formulovaných východísk ústavný súd dospel k záveru, že účinky,
aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde vo všeobecnosti vyvoláva nález
sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, nie sú aplikovateľné na vec sťažovateľa
vzhľadom na text § 41 ods. 2 starého Trestného zákona v znení účinnom v čase odsúdenia
sťažovateľa.
Z uvedených dôvodov preto podľa názoru ústavného súdu neexistovali podmienky
na povolenie obnovy konania v trestnej veci sťažovateľa podľa § 394 ods. 1 Trestného
poriadku z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde. Za týchto okolností
nemohol krajský súd napadnutým uznesením porušiť sťažovateľom označené základné práva
podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy ani jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný
súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov právneho zastupovania sťažovateľa
v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. Michalom Treščákom, ml., Slovenskej
jednoty 8, Košice. Vzhľadom na skutočnosť, že k právnemu zastupovaniu došlo na základe
uznesenia ústavného súdu, ústavný súd považoval za potrebné ustanovenému advokátovi
priznať úhradu za úkony právnej služby, ktoré pri zastupovaní sťažovateľa vykonal. Ústavný
súd pri priznaní úhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z výšky priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 €,
keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2015. Úhradu priznal za dva úkony
právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, doplnenie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, §
11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 139,83 €,
čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu
296,44 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je Kancelária ústavného súdu povinná
zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s §
149 Občianskeho súdneho poriadku) (bod 2 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2015