Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 156/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti ,

, , zastúpeného

advokátom JUDr. Michalom Treščákom, ml., Slovenskej jednoty 8, Košice, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa , 2 a 3 Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 6. novembra 2014, za účasti Krajského súdu v Košiciach, takto

rozhodol:

1. Základné práva podľa , 2 a 3 Slovenskej

republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 6. novembra 2014 p o r u š e n é n e b o l i .

2. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy

právneho zastúpenia v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur

a štyridsaťštyri centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Michala Treščáka, ml.,

Slovenskej jednoty 8, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. januára 2015 doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 50 ods. 6 v spojení

s a 2 (ďalej len „“) postupom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 6. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“)

a postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 3. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 13. februára 1997 uznaný za vinného z trestného činu lúpeže

v spolupáchateľstve podľa a

účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý “) ako obzvlášť nebezpečný

recidivista podľa starého , za čo mu bol uložený trest odňatia

slobody podľa starého , za použitia starého

.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 10. marca 1998 bol sťažovateľ

uznaný za vinného z trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 3

starého a z trestného činu lúpeže podľa a starého

ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa starého Trestného

zákona, za čo mu bol uložený podľa starého v spojení s

ods. 1 starého a za použitia a starého

úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov a 4 mesiacov.

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. Ntc 4/2006 z 3. apríla 2006 na základe návrhu

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky podľa a

s prihliadnutím na bol uznaný na území

Slovenskej republiky právoplatný rozsudok Mestského súdu v Brne sp. zn.

z 21. mája 2002 v spojení s uznesením Krajského súdu v Brne sp. zn.

zo 4. septembra 2002 v časti týkajúcej sa trestu odňatia slobody, ktorý bol sťažovateľovi

uložený v trvaní 12 rokov za dva trestné činy lúpeže podľa

Českej republiky.

Sťažovateľ podal okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhal povolenia obnovy

konania v trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. , ktorá bola

právoplatne skončená rozsudkom z 13. februára 1997, a trestnej veci vedenej okresným

súdom pod sp. zn. , ktorá bola právoplatne skončená rozsudkom

z 10. marca 1998. Okresný súd napadnutým uznesením sp. zn. z 3. septembra

2014 návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol.

V odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu sa okrem iného uvádza:

„Súd podrobne preskúmal celý spisový materiál a zistil, že trest uznaný Krajským

súdom Košice sp. zn. Ntc 4/2006 vykonal dňa 31. 5. 2014 a zároveň nastúpil trest

Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. , ktorý v súčasnosti vykonáva a po jeho

vykonaní nastúpi trest Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. . Súd

z pripojených spisov zistil, že Krajský súd v Košiciach sp. zn. Ntc 4/2006 rozhodoval vo veci

rozhodnutia Mestského súdu Brno v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Brno len

o výkone trestu (o jeho pokračovaní) na území Slovenskej republiky. Neuznával odsúdeného

za vinného a neukladal mu trest. Obnovu konania nie je možné povoliť ani vzhľadom

na argumentáciu nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 11. 2012 sp. zn.

zverejnený dňa 21. 12. 2012 pod číslom 482/2012, nakoľko v oboch

trestných veciach sp. zn. a bol menovaný uznaný vinným podľa

zákona účinného do 31. 5. 2005 a podľa ustanovení bol odsúdený

ako obzvlášť nebezpečný recidivista a vzhľadom k tomu v zmysle zákona účinného v čase

rozhodovania mu boli uložené aj tresty.

... Odsúdený na verejnom zasadnutí neuviedol žiadne iné dôkazy a skutočnosti, ktoré

by znamenali iné rozhodnutie súdu. Súd má za to, že odsúdeným podaný návrh na povolenie

obnovy konania v uvedenej trestnej veci nie je dôvodný.“

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú

odôvodnil tým, že pri rozhodovaní o uznaní cudzieho rozhodnutia v konaní vedenom

krajským súdom pod sp. zn. Ntc 4/06 krajský súd nepostrehol, že v minulosti bol odsúdený

na trest odňatia slobody v celkovej dĺžke 15 rokov so započítaním dvoch rokov väzby.

V trestných veciach vedených okresným súdom pod sp. zn. a sp. zn.

bola podľa sťažovateľa použitá asperačná zásada, a preto podľa jeho názoru existuje dôvod

na povolenie obnovy konania. Za skutočnosť súdu skôr neznámu pri ukladaní trestu

v trestných veciach vedených okresným súdom pod sp. zn. a sp. zn.

sťažovateľ považuje rozsudok krajského súdu sp. zn. Ntc 4/2006 o uznaní trestu uloženého

mu súdmi v Českej republike v trvaní 12 rokov, ako aj nález ústavného súdu

sp. zn. z 28. novembra 2012, ktorým bol vyslovený nesúlad

tzv. „asperačnej zásady“ ( slová v texte za bodkočiarkou)

s . Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn.

zo 6. novembra 2014 sťažnosť sťažovateľa zamietol.

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Novou skutočnosťou podľa odsúdeného je rozsudok Krajského

súdu v Košiciach pod sp. zn. Ntc 4/06.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. Ntc 4/06 však nesúvisí

so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi vo veciach Okresného súdu Spišská Nová Ves

sp. zn. a .

Ani nález ÚS SR sp. zn. z 28. 11. 2012 týkajúci sa ustanovenia § 41

ods. 2 Tr. a analogicky Tr.

Z. z. sa nevzťahuje na odsúdeného vo veciach Okresného súdu Spišská

Nová Ves sp. zn. a .“

Sťažovateľ zastáva názor, že nález ústavného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012, ktorým bol vyslovený nesúlad tzv. „asperačnej zásady“ (§ 41 ods. 2

slová v texte za bodkočiarkou) s , je potrebné aplikovať

aj na jeho vec, a to napriek tomu, že mu bol trest ukladaný ešte za účinnosti starého

ako obzvlášť nebezpečnému recidivistovi. Sťažovateľ v tejto súvislosti

argumentuje aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 26. augusta 2014 (ďalej aj „uznesenie z 26. augusta 2014“), „ktorý

rozhodol o sťažnosti , ktory bol odsudeni za pouzitia recidivi a podal si

obnovu konania sp. zn. v Prešove a žiadal obnovu konania na základe

nálezu ÚS SR . Kraj. súd v Prešove mu obnovu zamietol ale v odvolaní NS

SR sp. zn. rozhodol, že obnovu povoluje a, že nález ÚS SR

sa vzťahuje aj na recidivu!!! Čo aj odôvodnil.“.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že ani okresný súd, ani krajský súd sa vôbec

nezaoberali právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v jeho uznesení

z 26. augusta 2014, na ktorý ich sťažovateľ upozornil. Okresný súd a ani krajský súd

argumentáciu najvyššieho súdu vôbec nezohľadnili, ba dokonca sa vo svojich rozhodnutiach

o uznesení najvyššieho súdu z 26. augusta 2014 ani len nezmieňujú. Sťažovateľ zastáva

názor, že v jeho veci mali okresný súd, resp. krajský súd rozhodovať tak, ako v označenom

uznesení rozhodol najvyšší súd.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

nálezom vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 50 ods. 6

a a 2 a zrušil napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu,

rozhodnutia o nepovolení obnovy konania a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ sa domáha aj primeraného finančného zadosťučinenia v sume 3 800 € a trov

konania.

Súčasťou sťažnosti bola aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie zástupcu z radov

advokátov, ktorú odôvodnil tým, že nemá finančné prostriedky na to, „aby som si ho mohol

dovoliť“.

Ústavný súd sa oboznámil s obsahom uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. augusta 2014, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje.

Označeným uznesením najvyššieho súdu bolo na základe sťažnosti odsúdeného zrušené

uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 13. mája 2014, ktorým bol

zamietnutý návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania. Po oboznámení sa s obsahom

označeného uznesenia najvyššieho súdu z 26. augusta 2014 a jeho konfrontácii

so sťažovateľom uvádzanými skutočnosťami ústavný súd dospel k záveru, že z vecného

hľadiska existujú dôvody na meritórne preskúmanie sťažnosti sťažovateľa. Ústavný súd preto

uznesením sp. zn. z 10. marca 2015 vyhovel žiadosti sťažovateľa

a za právneho zástupcu v konaní o jeho sťažnosti mu ustanovil advokáta JUDr. Michala

Treščáka ml., Slovenskej jednoty 8, Košice.

Ústavným súdom ustanovený právny zástupca sa v podaní z 13. apríla 2015 stotožnil

s argumentáciou sťažovateľa a spresnil petit sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa navrhuje,

aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa podľa , 2, 3 a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Spišská Nová Ves a jeho uznesením sp. zn. 1 Nt/15/14 zo dňa 03. 09. 2014 a postupom

Krajského súdu v Košiciach a jeho uznesením sp. zn. a zo dňa 06. 11. 2014

bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Spišská Nová

Ves sp. zn. 1 Nt/15/14 zo dňa 03. 09. 2014 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. a zo dňa 06. 11. 2014 a vracia vec Okresnému súdu Spišská Nová Ves

na ďalšie konanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 3.800, €

(tritisícosemsto euro) ktoré je povinný Krajský súd v Košiciach uhradiť do 2 (dvoch)

mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške

355,73 € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením

č. k. 26 z 23. apríla 2015 ju v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského

súdu sp. zn. zo 6. novembra 2014 a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ju odmietol pre nedostatok

svojej právomoci.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľa a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa

vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda krajského súdu ústavnému súdu

oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu,

že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania, pretože

dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn.

z 29. mája 2015 uviedol:

«Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves

sp. zn. zo dňa 13. 02. 1997 uznaný vinným spolupáchateľstvom trestného činu

lúpeže podľa § 9 ods. 2 Tr. zák., § 234 ods. 1 Tr. zák. ako obzvlášť nebezpečný

recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. č. 140/61 Zb. v znení neskorších predpisov účinného,

do 31. 12. 2005. Bol mu uložený podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 42 ods. 1 Tr. zák.

č. 140/61 Zb. v znení neskorších predpisov účinného do 31. 12. 20015 trest odňatia slobody

vo výmere 8 rokov a 8 mesiacov so zaradením pre výkon trestu odňatia slobody do III. NVS.

Následne bol rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn.

zo dňa 10. 03. 1998 sťažovateľ uznaný vinným z trestného činu

porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1, 3 Tr. zák. a z trestného činu lúpeže podľa

§ 234 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zák. ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr.

zák. č. 140/61 Zb. v znení neskorších predpisov, účinného do 31. 12. 2005 a bol mu uložený

podľa § 234 ods. 2 cit. Tr. zák. v spojení s § 35 ods. 1 Tr. zák. za použitia § 42 ods. 1 Tr.

zák. a § 36 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov a 4 mesiace so zaradením

na výkon trestu odňatia slobody do III. NVS.

č. 140/61 Zb. účinný od 1. januára 1962 vo vzťahu k trestaniu

viacčinného súbehu trestných činov použitie asperačnej zásady nezakotvil.

Prvky asperačnej zásady boli použité len pri trestaní obzvlášť nebezpečnej recidívy.

K zmene v uplatnení asperačnej zásady došlo , ktorým bol

s účinnosťou od 1. septembra 2003 novelizovaný č. 140/61 Zb. a zakotvená

asperačná zásada v ust. § 35 ods. 2 Tr. zák. Podľa vyššie uvedeného zákona sa prvý raz

súčasťou asperačnej zásady stáva nielen zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby, ale

aj určenie ďalšieho postupu súdu pri rozhodovaní o konkrétnej výške trestu.

Prístup k trestaniu viacčinného súbehu zavedený bol

v podstate po spresnení prevzatý aj v 005 Z. z.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. vyslovil právny

záver, že rovnaké právne účinky, aké v zmysle

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov vyvoláva vyhlásenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky (21. decembra 2012) vo vzťahu k , je potrebné pri

použití extenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť i vo vzťahu k ustanoveniu

vety prvej za bodkočiarkou

účinného od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005.

S prihliadnutím na uvedené poznamenávame, že sťažovateľovi

rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. zo dňa 13. 02. 1997 nebol

sprísnený trest odňatia slobody v dôsledku použitia asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2

Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005, pretože sťažovateľ uvedeným rozsudkom nebol uznaný

vinným zo spáchania úmyselných trestných činov vo viacčinnom súbehu.

Rovnako v prípade sťažovateľa nebola uplatnená asperačná

zásada podľa § 35 ods. 2 vyššie citovaného Tr. zák. ani pri odsúdení rozsudkom Okresného

súdu Spišská Nová Ves sp. zn. zo dňa 10. 03. 1998, pretože v danom prípade

nešlo o viacčinne sa zbiehajúce úmyselné trestné činy, ale o jednočinný súbeh, za ktorý bol

sťažovateľovi uložený úhrnný trest podľa § 234 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 35 ods. 1

Tr. zák., za použitia § 42 ods. 1 Tr. zák.

Ustanovenie § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 „asperačná zásada“ by sa

vzťahovalo na odsúdenie obzvlášť nebezpečného recidivistu len v prípade kombinácie

viacčinného súbehu a obzvlášť nebezpečnej recidívy tak, ako je to uvedené v ust. § 35 ods. 2

vyššie citovaného Tr. zák. To však, ako už bolo vyššie uvedené, nie je ale prípad sťažovateľa

, pretože vyššie citovanými rozsudkami Okresného súdu Spišská Nová

Ves nebol ukladaný trest s použitím ust. § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005.

Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. nevyplýva,

aby vyhlásenie nálezu Ústavného súdu SR z 28. 11. 2012 sp. zn. v Zbierke

zákonov Slovenskej republiky (21. 12. 2012) vo vzťahu k § 41 ods. 2 Tr. zák. účinného

od 01. 01. 2006, vyvolávalo rovnaké právne účinky aj vo vzťahu k ust. § 42 ods. 1 Tr. zák.

účinného do 31. 12. 2005, ktoré bolo aplikované v prípade odsúdenia sťažovateľa tak

v rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. zo dňa 13. 02. 1997, ako aj

v rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 10. 03. 1998 sp. zn. a ktoré

sa vzťahovalo na ukladanie trestu odňatia slobody obzvlášť nebezpečnému recidivistovi.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti máme za to, že uznesenie Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. zo dňa 06. 11. 2014 nemohlo zasiahnuť do označených

práv sťažovateľom v ním podanej sťažnosti, a preto jeho sťažnosť považujeme

za nedôvodnú.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v časti sťažnosti, ktorú ústavný súd prijal na ďalšie konanie, namieta

porušenie svojich základných práv podľa , 2 a 3 a práva podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym

úradným postupom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V súvislosti s preskúmavaním sťažnosti sťažovateľa ústavný súd v prvom rade

považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej zásadne

nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, m. m. , , , ). Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu

byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by

mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (, m. m. ,

).

Sťažovateľ primárne namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením označených ustanovení

a dohovoru vo svojej ustálenej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa dohovoru)

je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá

povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. , ), ako

aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného

práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť

domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol

konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby

().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby

na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Ústavný súd zároveň ale tiež pripomína, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry

všeobecný súd v zásade nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (a ani právo podľa dohovoru), ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v trestnom konaní (m. m. ,

, ). Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľa .

Napadnutým uznesením krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti

uzneseniu okresného súdu, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na povolenie obnovy konania.

Krajský súd založil napadnuté uznesenie na stručnom odôvodnení, v zmysle ktorého

sťažovateľom označené nové skutočnosti (rozsudok Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. Ntc 4/06 a nález sp. zn. z 28. novembra 2012) sa na vec

sťažovateľa nevzťahujú, a preto nie sú splnené podmienky na povolenie obnovy konania.

Stručnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sama osebe v konkrétnych

okolnostiach posudzovanej veci (aj vzhľadom na odôvodenie napadnutého uznesenia

okresného súdu) nezakladá dôvod na vyhovenie sťažnosti, a preto ústavný súd preskúmal

sťažovateľom namietané právne závery krajského súdu z hľadiska námietok uplatnených

v jeho sťažnosti, t. j. z vecného hľadiska.

Z kľúčovej námietky sťažovateľa vyplýva úloha ústavného súdu posúdiť, či možno

použitím extenzívnej interpretácie rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona

o ústavnom súde vyvoláva nález sp. zn. z 28. novembra 2012 vo vzťahu

k , vyvodiť aj vo vzťahu druhej vety starého

v znení účinnom do 13. februára 1997 (rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 13. februára 1997), resp. v znení účinnom do 10. marca 1998 [rozsudok

okresného súdu sp. zn. z 10. marca 1998 (ďalej aj „starý účinný

v čase odsúdenia sťažovateľa“)]. Z povahy veci vyplýva, že v prípade kladnej odpovede

na nastolené otázky mala byť okresným súdom, resp. krajským súdom, obnova konania

v trestnej veci sťažovateľa povolená.

Podľa v znení účinnom do 20. decembra 2012 ak súd

ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov,

z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa

horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného

o jednu tretinu; súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby

odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť

rokov a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia

slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo

odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.

Podľa v znení účinnom od 1. januára 2013 ak súd

ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov,

z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa

horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného

o jednu tretinu. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov

a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia

slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo

odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.

Podľa ak súd odsudzuje páchateľa za dokonaný trestný

čin úkladnej vraždy podľa § 144, vraždy podľa § 145, ublíženia na zdraví podľa § 155,

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2, 3 alebo 4, obchodovania s ľuďmi podľa §

179, zverenia dieťaťa do moci iného podľa § 180 ods. 2 alebo 3 alebo podľa § 181, brania

rukojemníka podľa § 185, zavlečenia do cudziny podľa § 187, lúpeže podľa § 188,

vydierania podľa § 189 ods. 2, 3 alebo 4, hrubého nátlaku podľa § 190 alebo § 191 ods. 2, 3

alebo 4, znásilnenia podľa § 199, sexuálneho násilia podľa § 200, sexuálneho zneužívania

podľa § 201 ods. 2, 3 alebo 4, týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208,

všeobecného ohrozenia podľa § 284, ohrozenia bezpečnosti vzdušného dopravného

prostriedku a lode podľa § 291, zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku do cudziny

podľa § 293, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296,

založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupiny podľa § 297, teroru podľa § 313

alebo § 314, násilného prekročenia štátnej hranice podľa § 354 ods. 2, 3 alebo 4,

prevádzačstva podľa § 355 ods. 3, 4 alebo 5, výroby detskej pornografie podľa § 368,

genocídia podľa § 418, terorizmu a niektorých foriem účasti na terorizme podľa § 419 alebo

neľudskosti podľa § 425, ktorý už bol za takéto trestné činy, hoci aj v štádiu pokusu, dvakrát

potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody, uloží mu trest odňatia slobody

na doživotie, ak sú splnené podmienky uvedené v odseku 1 písm. a) a b); inak mu uloží trest

odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov, ak tomu nebránia okolnosti hodné osobitného zreteľa.

Súd však nemôže takému páchateľovi uložiť trest odňatia slobody pod dvadsať rokov.

Podľa starého účinného v čase odsúdenia sťažovateľa

ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa

toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný;

popri treste prípustnom podľa takého zákonného ustanovenia možno v rámci úhrnného

trestu uložiť aj iný druh trestu, ak jeho uloženie by bolo odôvodnené niektorým zo súdených

trestných činov. Ak sú dolné hranice trestných sadzieb odňatia slobody rôzne, je dolnou

hranicou úhrnného trestu najvyššia z nich. Ak ustanovuje tento zákon na niektorý z takých

trestných činov len trest odňatia slobody, nemôže byť úhrnným trestom iný z trestov

uvedených v § 27 ako trest samostatný.

Podľa starého účinného v čase odsúdenia sťažovateľa

páchateľ, ktorý znova spáchal obzvlášť závažný úmyselný trestný čin, hoci už bol pre taký

alebo iný obzvlášť závažný úmyselný trestný čin potrestaný, považuje sa za obzvlášť

nebezpečného recidivistu, ak táto okolnosť pre svoju závažnosť, najmä vzhľadom na dĺžku

času, ktorá uplynula od posledného odsúdenia, podstatne zvyšuje stupeň nebezpečnosti

trestného činu pre spoločnosť.

Podľa starého účinného v čase odsúdenia sťažovateľa

obzvlášť závažnými trestnými činmi sú trestné činy uvedené v § 62 a tie úmyselné trestné

činy, na ktoré tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej

sadzby najmenej osem rokov.

Podľa starého účinného v čase odsúdenia sťažovateľa

obzvlášť závažnými trestnými činmi sú trestný čin vlastizrady (§ 91), rozvracania republiky

(§ 92), teroru (§ 93 a 93a), terorizmu (§ 94), záškodníctva (§ 95 a 96), sabotáže (§ 97),

vyzvedačstva (§ 105), vojnovej zrady (§ 114), falšovania a pozmeňovania peňazí a cenných

papierov podľa § 140 ods. 2, 3 a 4, skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 5,

neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 4, nedovoleného prekročenia štátnej

hranice podľa § 171a ods. 2, 4, 5 a § 171b ods. 2 a 3, všeobecného ohrozenia podľa § 179

ods. 2, 3, ohrozenia bezpečnosti vzdušného dopravného prostriedku a civilného plavidla

podľa § 180a, zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku do cudziny podľa § 180c

ods. 2, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny

podľa § 185a, nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu

a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 4, 5 a 6, nedovolenej výroby a držby

jadrových materiálov a vysokorizikových chemických látok podľa § 187a ods. 3, týranie

blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 2 až 5, vraždy (§ 219), lúpeže podľa § 234

ods. 2, 3, brania rukojemníka podľa § 234a ods. 3, vydierania podľa § 235 ods. 3, hrubého

nátlaku podľa § 235a ods. 2, 3, 4 a 5 a § 235b ods. 4 a 5, znásilnenia podľa § 241 ods. 2 a 3,

sexuálneho násilia podľa § 241a ods. 2 a 3, sexuálneho zneužívania podľa § 242 ods. 2, 3

a 4, obchodovania s ľuďmi podľa § 246 ods. 3, 4 a 5, krádeže podľa § 247 ods. 6, sprenevery

podľa § 248 ods. 5, podvodu podľa § 250 ods. 5, úverového podvodu podľa § 250a ods. 5,

subvenčného podvodu podľa § 250b ods. 5, poisťovacieho podvodu podľa § 250c ods. 5,

podvodného úpadku podľa § 250e ods. 6, zavineného úpadku podľa § 250f ods. 6,

legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods. 3, 4 a 5 a § 252a, genocídia (§ 259),

zločinu proti ľudskosti (§ 259b) alebo perzekúcie obyvateľstva podľa § 263a ods. 3, trestný

čin proti mieru podľa na ochranu mieru, ako aj obzvlášť

nebezpečný recidivista alebo osoba odsúdená na výnimočný trest odňatia slobody (§ 29

ods. 2) môžu byť podmienečne prepustení až po výkone dvoch tretín uloženého trestu

odňatia slobody.

Podľa starého účinného v čase odsúdenia sťažovateľa

horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody ustanovená v tomto zákone sa u obzvlášť

nebezpečného recidivistu zvyšuje o jednu tretinu. Obzvlášť nebezpečnému recidivistovi súd

uloží trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody.

Podľa starého účinného v čase odsúdenia sťažovateľa

horná hranica trestnej sadzby nesmie ani po zvýšení podľa odseku 1 prevyšovať pätnásť

rokov. Pri ukladaní výnimočného trestu odňatia slobody nad pätnásť až do dvadsiatich

piatich rokov nesmie horná hranica prevyšovať dvadsaťpäť rokov.

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa ak súd v trestnom konaní vydal

na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa , rozsudok,

ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho

predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa

ustanovení .

V uznesení najvyššieho súdu sp. zn. z 26. augusta 2014, na ktoré

sťažovateľ poukazuje vo svojej sťažnosti (a na ktoré poukazoval už aj v sťažnosti proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu adresovanej krajskému súdu), sa uvádza:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal podľa správnosť

výroku napadnutého uznesenia ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že sťažnosť

odsúdeného S. P. je dôvodná.

Vychádzajúc z materiálneho chápania právneho štátu treba názory krajského súdu

uvedené v napadnutom uznesení označiť za nesprávne a v súvislosti s citovaným nálezom

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn.

zdôrazniť nasledovné:

účinný od 1. januára 1962 vo vzťahu k trestaniu

súbehu trestných činov použitie asperačnej zásady nezakotvil. Iba pokiaľ ide o stanovenie

hornej hranice úhrnného trestu upravil, že ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac

trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje

na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Prvky asperačnej zásady boli použité len pri

trestaní obzvlášť nebezpečnej recidívy.

K zmene v uplatňovaní asperačnej zásady došlo , ktorým

bol s účinnosťou od 1. septembra 2003 novelizovaný Touto

novelou sa do tohto zaviedlo pravidlo, podľa ktorého ak súd

ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov

spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby

trestu odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu, pričom

súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby trestu odňatia

slobody. Prvý raz sa tak súčasťou asperačnej zásady stáva nielen zvýšenie hornej hranice

trestnej sadzby, ale aj určenie (obmedzenie) ďalšieho postupu súdu pri rozhodovaní

o konkrétnej výške trestu.

Prístup k trestaniu viacčinného súbehu zavedený bol

následne prevzatý aj do 2005 Z. z., ktorý len v súvislosti

so zavedením bipartície trestných činov v § 41 ods. 2 Tr. zák. spresnil, že z dvoch alebo

viacerých zbiehajúcich sa úmyselných trestných činov aspoň jeden musí byť zločinom. Vtedy

sa zvyšuje horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie

trestného o jednu tretinu, pričom súd obligatórne musí uložiť páchateľovi trest odňatia

slobody nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby.

V porovnaní s pôvodnou úpravou zavedenou možno

asperačnú zásadu aplikovať v menšom rozsahu, keďže v prípadoch, keď bude súd ukladať

páchateľovi trest za dva alebo viac úmyselných prečinov spáchaných dvomi alebo viacerými

skutkami, bude použitie tejto zásady vylúčené.

Porovnaním a možno zistiť, že

dotknuté ustanovenia (§ 35 ods. 2, § 41 ods. 2) sú systematicky zaradené do časti zákonov,

ktorými sa upravujú zásady pre ukladanie trestov (sankcií). Sporný text ustanovenia§ 35

ods. 2 Tr. zák., veta prvá za bodkočiarkou v v znení účinnom

od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005 je obsahovo celkom totožný s textom

ustanovenia , veta prvá za bodkočiarkou , ktoré zákonné

ustanovenie Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn.

z 28. novembra 2012 vyhlásil za nesúladné s .

V takom prípade sa potom aj na ustanovenie § 35 ods. 2 Tr. zák. musí vzťahovať časť

citovaného nálezu o nerešpektovaní požiadavky primeranosti pri trestaní spomenutého

viacčinného súbehu úmyselných trestných činov a aj podstatný dôvod vyslovenia nesúladu

ustanovenia Tr. zák. s , ktorým je

nemožnosť dostatočnej individualizácie trestu (skôr spomenuté obmedzenie súdu pri určení

konkrétneho trestu).

prijatá ústavným je platná od

1. októbra 1992 a jej text v čl. 1 ods. 1 je aj v aktuálnom čase nezmenený.

Ide teda o ustanovenie obsahovo rovnorodé, ktoré navyše spája uloženie trestu

v hornej polovici zvýšenej trestnej sadzby so spáchaním akýchkoľvek viacčinne sa

zbiehajúcich úmyselných trestných činov, teda nevyžaduje, aby aspoň jeden z nich bol

zločinom (§ 41 ods. 2, § 11 Tr. zák. v znení účinnom od 1. januára 2006).

Dotknutý nález nemohol ustanovenie § 35 ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom

do 31. decembra 2005 zasiahnuť spôsobom uvedeným v Slovenskej

republiky, resp. v (zákon o organizácii ústavného súdu),

keďže ide o ustanovenie v čase rozhodovania ústavného súdu už zrušeného zákona

(ustanovením ). Také ustanovenie, resp. jeho časť teda nemôže

stratiť účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov – inak by

ústavný súd mohol vysloviť nesúlad právnych predpisov aj vo vzťahu k ustanoveniu,

neuvedenému v návrhu na začatie príslušného konania (§ 40 zákona o organizácii

ústavného súdu).

V takomto prípade je potrebné použiť rozširujúci výklad a vyplniť medzeru v zákone.

V záujme racionálneho ale najmä principiálne spravodlivého riešenia sa môže a má použiť

tzv. sudcovská tvorba práva.

Vo vyššie popísanej situácii sa v obnovenom konaní (iudicium rescindens) použije na

uloženie trestu ustanovenie § 35 ods. 2 Tr. zák. v znení použitom na posúdenie trestnosti

činu, prispôsobenom obsahu nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra

2012, sp. zn. , teda v znení bez časti prvej vety za bodkočiarkou. Použitie

naposledy označeného ustanovenia v znení účinnom od 21. decembra 2012, teda

od vyhlásenia nálezu ústavného súdu nie je možné, keďže ako už bolo uvedené, zákon

č. v znení neskorších predpisov bol zrušený ustanovením

s účinnosťou od 1. januára 2006.

Z uvedeného treba vyvodiť nasledovný právny záver:

Rovnaké právne účinky, aké v zmysle

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov vyvoláva vyhlásenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky (21. decembra 2012) vo vzťahu k , je potrebné

pri použití extenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia vyvodiť i vo vzťahu

k ustanoveniu vety prvej za bodkočiarkou v znení zákona

č. účinného od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie zrušil

a Krajskému súdu v Prešove uložil, aby vo veci znovu konal a rozhodol s tým, že

prvostupňový súd je viazaný právnym názorom, vysloveným nadriadeným súdom (§ 194

ods. 5 ).“

Z citovaných ustanovení starého účinného v čase odsúdenia

sťažovateľa možno nepochybne vo vzťahu k trestaniu obzvlášť nebezpečnej recidívy vyvodiť,

že obsahovali prvky umožňujúce použitie asperačnej zásady. Vo vzťahu k trestaniu súbehu

trestných činov ale starý v znení účinnom v čase odsúdenia sťažovateľa

použitie asperačnej zásady neustanovoval.

Prvky asperačnej zásady spočívajúce v obmedzení uváženia súdu pri rozhodovaní

o konkrétnej výške trestu boli (ako to uviedol aj najvyšší súd) do starého

účinného od 1. januára 1962 vo vzťahu k trestaniu súbehu trestných činov zavedené až

, ktorým bol s účinnosťou od 1. septembra 2003 novelizovaný

starý . Touto novelizáciou sa do starého

zaviedlo pravidlo, podľa ktorého ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo

viac úmyselných trestných činov spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa

horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie

trestného o jednu tretinu, a pri obzvlášť nebezpečnom recidivistovi o jednu polovicu; pričom

súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby trestu odňatia

slobody.

Obmedzenie uváženia súdu pri rozhodovaní o konkrétnej výške trestu obzvlášť

nebezpečnému recidivistovi v starého účinného v čase

odsúdenia sťažovateľa vychádzalo z potreby ochrany spoločnosti pred závažnou trestnou

činnosťou recidivistov, u ktorých opakované páchanie obzvlášť závažnej (úmyselnej)

trestnej činnosti preukazuje ľahostajnosť k hodnotovému systému spoločnosti,

čo odôvodňuje prísnejšiu represiu pre dosiahnutie účelu trestu.

05 Z. z. účinný od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný

zákon“) už pojem obzvlášť nebezpečnej recidívy, resp. obzvlášť nebezpečný recidivista,

nepozná. ale naproti inštitútu obzvlášť nebezpečnej recidívy zaviedol zásadu

„trikrát a dosť“, ktorá je ustanovená v § 47 ods. 2 (v označenom ustanovení je upravené

ukladanie trestu odňatia slobody na doživotie).

Podľa ak súd odsudzuje páchateľa za dokonaný trestný

čin úkladnej vraždy podľa § 144, vraždy podľa § 145, ublíženia na zdraví podľa § 155,

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2, 3 alebo 4, obchodovania s ľuďmi podľa §

179, zverenia dieťaťa do moci iného podľa § 180 ods. 2 alebo 3 alebo podľa § 181, brania

rukojemníka podľa § 185, zavlečenia do cudziny podľa § 187, lúpeže podľa § 188,

vydierania podľa § 189 ods. 2, 3 alebo 4, hrubého nátlaku podľa § 190 alebo § 191 ods. 2, 3

alebo 4, znásilnenia podľa § 199, sexuálneho násilia podľa § 200, sexuálneho zneužívania

podľa § 201 ods. 2, 3 alebo 4, týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208,

všeobecného ohrozenia podľa § 284, ohrozenia bezpečnosti vzdušného dopravného

prostriedku a lode podľa § 291, zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku do cudziny

podľa § 293, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296,

založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupiny podľa § 297, teroru podľa § 313

alebo § 314, násilného prekročenia štátnej hranice podľa § 354 ods. 2, 3 alebo 4,

prevádzačstva podľa § 355 ods. 3, 4 alebo 5, výroby detskej pornografie podľa § 368,

genocídia podľa § 418, terorizmu a niektorých foriem účasti na terorizme podľa § 419 alebo

neľudskosti podľa § 425, ktorý už bol za takéto trestné činy, hoci aj v štádiu pokusu, dvakrát

potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody, uloží mu trest odňatia slobody

na doživotie, ak sú splnené podmienky uvedené v odseku 1 písm. a) a b); inak mu uloží trest

odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov, ak tomu nebránia okolnosti hodné osobitného zreteľa.

Súd však nemôže takému páchateľovi uložiť trest odňatia slobody pod dvadsať rokov.

Podľa trest odňatia slobody na doživotie môže súd

uložiť iba za trestný čin, za ktorý to tento zákon v osobitnej časti dovoľuje, a len

za podmienok, že

a) uloženie takého trestu vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a

b) nie je nádej, že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody na dobu

do dvadsaťpäť rokov.

Pri trestaní obzvlášť nebezpečného recidivistu podľa v znení

účinnom v čase odsúdenia sťažovateľa nebol súd obmedzený povinnosťou obligatórne uložiť

trest odňatia slobody na doživotie.

Z už uvedeného možno formulovať záver, podľa ktorého trestanie recidívy pri splnení

podmienok ustanovených v [musí ísť o v poradí tretie

spáchanie jedného z taxatívne vymenovaných trestných činov, za spáchanie

predchádzajúcich trestných činov musel byť páchateľ potrestaný nepodmienečným trestom

odňatia slobody a zároveň musia byť tiež splnené podmienky uvedené v § 47 ods. 1 písm. a)

a b)] je prísnejšie, než aké bolo trestanie obzvlášť nebezpečnej recidívy podľa starého

účinného v čase odsúdenia sťažovateľa (i keď Trestného

zákona sa aplikuje až pri treťom odsúdení, kým v prípade obzvlášť nebezpečného recidivistu

podľa účinného v čase odsúdenia sťažovateľa postačovalo

druhé odsúdenie).

Ústavný súd v nadväznosti na už uvedené považuje za potrebné poukázať na nález sp.

zn. z 2. novembra 2011, ktorým nevyhovel návrhu Okresného súdu Pezinok na

vyslovenie nesúladu ustanovenia s a s

dohovoru. V označenom náleze sa okrem iného uvádza:

„Uloženie trestu, ktorý zohľadňuje nebezpečnosť páchateľa vyplývajúcu z jeho

recidívneho správania, je otázkou súvisiacou s funkciou trestov, konkrétne s funkciou

trestnej represie, ktorá zabezpečuje ochranu spoločnosti pred trestnou činnosťou

zabránením páchateľovi páchať ďalšie trestné činy jeho izoláciou vo výkone trestu odňatia

slobody. ESĽP túto funkciu trestu uznáva a uvádza, že jednou zo základných funkcií odňatia

slobody je ochrana spoločnosti, napríklad tým, že zabraňuje odsúdenému recidívu. Na

druhej strane ESĽP rešpektuje aj výchovné pôsobenie trestu prostredníctvom rôznych

foriem reintegrácie páchateľov do spoločnosti (pozri Mastromatteo c. Taliansko, 2002).

Jeho rozhodovacia činnosť v tejto oblasti však vôbec nenaznačuje, že by mal ambíciu

vyslovovať sa k pomeru trestnej represie a výchovného pôsobenia ukladaných trestov.

Uloženie trestu odňatia slobody podľa ustanovení

nepochybne trestu prísneho za okolností, keď páchateľ spáchaním mimoriadne závažného

trestného činu po predchádzajúcom dvojnásobnom potrestaní za takéto trestné činy prejaví

úplnú ľahostajnosť k hodnotovému spoločenskému systému a signalizuje svojím správaním

vysokú mieru rizika ďalšej recidívy, nenarušuje vo všeobecnosti predstavy o primeranosti

trestania, pretože potreba preventívnej ochrany spoločnosti sa javí za takýchto okolností

ako nevyhnutná.

Ústavný súd považuje v tomto prípade za kľúčovú techniku zisťovania (ne)súladu

napadnutého ustanovenia s a dohovorom práve test proporcionality pomeriavajúci

primeranosť zvolených nástrojov významom a povahou cieľov, ktoré sa týmito nástrojmi

dosahujú. Záver o primeranosti pritom nie je daný vtedy, ak ústavný súd považuje zákonné

riešenie za to najvhodnejšie alebo jediné možné, ale vtedy, ak sa opiera o rozumnú väzbu

medzi legitímnym cieľom (v danom prípade účinná ochrana spoločnosti pred vysokým

rizikom recidívy závažnej trestnej činnosti) a zvoleným prostriedkom jeho realizácie.“

Ústavný súd v označenom náleze nedospel k záveru o nesúlade § 47 ods. 2 Trestného

zákona, ktorý ustanovuje zásadu „trikrát a dosť“, s a dohovoru,

pričom považoval jeho mechanizmus ustanovujúci sprísnené trestanie recidívy za ústavne

akceptovateľný.

Nálezom sp. zn. z 28. novembra 2012 ústavný súd vyslovil nesúlad

slov v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest

nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ s , a teda

sprísnené trestanie, resp. obmedzenie uváženia súdu pri rozhodovaní o konkrétnej výške

sprísneného trestu (po zvýšení hornej hranice trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu

z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu), považoval za neprimerané. V odôvodnení

označeného nálezu ústavný súd okrem iného uviedol:

„V predmetnej veci bolo teda úlohou ústavného súdu posúdiť, či napadnutá právna

úprava rešpektuje požiadavku primeranosti, t. j. či umožňuje uložiť páchateľovi trest

primeraný trestnému činu, za ktorý sa trest ukladá, tak, aby bola zachovaná rozumná

a vyvážená väzba medzi intenzitou verejného záujmu na ochrane spoločnosti a závažnosťou

zásahu do základných práv páchateľa, pričom záujem na ochrane spoločnosti možno

považovať za dôvod legitimizujúci zásah do osobnej slobody páchateľa iba za predpokladu,

že takýto zásah, resp. jeho intenzita sú v demokratickom a právnom štáte nevyhnutné

a ochranu spoločnosti nemožno dosiahnuť miernejšími prostriedkami.

Podľa názoru ústavného súdu spôsob, ktorý v ako

reakciu na viacčinný súbeh zvolil zákonodarca, nerešpektuje požiadavku primeranosti,

pretože neumožňuje uložiť páchateľovi trest primeraný trestnému činu, za ktorý je trest

ukladaný, a to z týchto dôvodov:

a) napadnutá právna úprava neumožňuje dostatočnú individualizáciu trestu,

b) existuje výrazná disproporcia medzi trestaním viacčinného súbehu a recidívy.“

Je teda zrejmé, že ústavný súd pri posúdení trestania recidívy v prípade taxatívne

vymedzenej trestnej činnosti ( ) dospel k záveru, že jej trestanie

trestom odňatia slobody na doživotie (prípadne na 25 rokov) obstojí v teste proporcionality,

kým naopak, trestanie viacčinného súbehu v teste proporcionality neobstojí.

V nadväznosti na uvedené sa ústavný súd stotožňuje s vyjadrením predsedu

krajského súdu, že pri odsúdení sťažovateľa rozsudkami okresného súdu z rokov 1997

a 1998 mu nebol ukladaný trest odňatia slobody za použitia asperačnej zásady, pretože táto

nebola v relevantnom čase (v čase jeho odsúdenia) súčasťou účinného

v čase odsúdenia sťažovateľa.

Ústavný súd sa stotožňuje tiež s argumentáciou predsedu krajského súdu, podľa

ktorej v prípade odsúdení sťažovateľa rozsudkami okresného súdu z rokov 1997 a 1998

nešlo ani v jednom prípade o odsúdenie za viacčinný súbeh, pri ktorom (súbeh obzvlášť

nebezpečnej recidívy a viacčinného súbehu) by aplikácia asperačnej zásady do úvahy síce

prichádzala, avšak až na základe spomínaného , ktorým bol

s účinnosťou od 1. septembra 2003 novelizovaný starý . V tejto súvislosti

zároveň ústavný súd zdôrazňuje, že z uvedeného dôvodu nie sú na vec sťažovateľa

aplikovateľné ani právne názory vyslovené v uznesení najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. augusta 2014, ktorými sťažovateľ argumentuje.

Na základe dosiaľ formulovaných východísk ústavný súd dospel k záveru, že účinky,

aké v zmysle vo všeobecnosti vyvoláva nález

sp. zn. z 28. novembra 2012, nie sú aplikovateľné na vec sťažovateľa

vzhľadom na text starého v znení účinnom v čase odsúdenia

sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov preto podľa názoru ústavného súdu neexistovali podmienky

na povolenie obnovy konania v trestnej veci sťažovateľa podľa § 394 ods. 1 Trestného

poriadku z dôvodu uvedeného v . Za týchto okolností

nemohol krajský súd napadnutým uznesením porušiť sťažovateľom označené základné práva

podľa , 2 a 3 ani jeho právo podľa dohovoru, a preto ústavný

súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov právneho zastupovania sťažovateľa

v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. Michalom Treščákom, ml., Slovenskej

jednoty 8, Košice. Vzhľadom na skutočnosť, že k právnemu zastupovaniu došlo na základe

uznesenia ústavného súdu, ústavný súd považoval za potrebné ustanovenému advokátovi

priznať úhradu za úkony právnej služby, ktoré pri zastupovaní sťažovateľa vykonal. Ústavný

súd pri priznaní úhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z výšky priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 €,

keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2015. Úhradu priznal za dva úkony

právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, doplnenie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, §

11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 139,83 €,

čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu

296,44 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je Kancelária ústavného súdu povinná

zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s §

149 ) (bod 2 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015