Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 136/2018
PDF · 240.6 KB
No categories available
III. ÚS 136/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2018
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, ktorou namieta porušenie svojho „základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“ oznámením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
4 Ntok 1/2017 z 20. novembra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Urtost 1/2017 z 28. marca 2017, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára
2018 doručená vlastnoručne napísaná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), z 12. januára 2018,
ktorou namieta porušenie „základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“, ku ktorému malo
dôjsť uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
2 Urtost 1/2017 z 28. marca 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ako aj „oznámením“
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len krajský súd) sp. zn. 4 Ntok 1/2017 z 20. novembra
2017.
2. Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd, aby mu pridelil obhajcu. Svoju žiadosť
o pridelenie obhajcu už nijakým spôsobom ďalej neodôvodnil.
3. Z obsahu sťažnosti vyplýva nesúhlas sťažovateľa s napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, ktorým bol jeho návrh na povolenie obnovy konania zamietnutý. V tejto
súvislosti sťažovateľ uvádza, že „dňa 20. 11. 2017, sp. zn. 4 Ntok/1/2017 Krajský súd
v Košiciach mi oznámil, že podľa § 519 ods. 1 Tr. por. uznaný cudzí rozsudok nemožno
považovať za rozsudok vydaný slovenským súdom a slovenské orgány v trestnom konaní
a súd nie sú oprávnené preskúmať cudzie rozhodnutie a najvyšší súd sp. zn. 2 Urtost/1/2017
zo dňa 28.3.2017 zamietol môj návrh na povolenie obnovy konania. V prvom rade chcem
poukázať, že najvyšší súd zo dňa 13.9.2016 sp. zn. 4 Urtost 3/2016 nariadil Krajskému súdu
v Košiciach aby vo veci znovu konal. Krajský súd v Košiciach viazaný právnym názorom
najvyššieho súdu z 13. 9. 2016, sp. uz. 4 Urtost 3/2016 povolil obnovu konania. A Najvyšší
súd sp. zn. 2 Urtost 1/2017 zo dňa 28. 3. 2017 zrušil a zamietol povolenie obnovy konania,
ktorú nariadil senát Najvyššieho súdu 4 Urtost 3/2016 z 13. 9. 2016.“.
4. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sťažnosť podáva aj «proti Krajskému súdu
v Košiciach, sp. zn. 4 Ntok/1/2017 z 20. 11. 2017“. Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva,
že „sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru uznesením najvyššieho súdu“. Je zrejmé, že „Oznámenie“
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. 11. 2017 nemožno považovať za formu
právoplatného rozhodnutia, ale procesný postup, ktorý je logicko-právnym postupom
na písomné podanie zo dňa 06. 11. 2017, v ktorom sťažovateľ žiada o povolenie obnovy
konania. Krajský súd v Košiciach napadnutým postupom, sp. zn. Ntc/4/2006 zo dňa 20. 11.
2017 z dôvodu uznesenia najvyššieho súdu, sp. zn. 2 Urtost 1/2017 zo dňa 28. 03. 2017
oznámil sťažovateľovi, že „podľa § 519 ods. 1 Tr. por. uznaný cudzí rozsudok nemožno
považovať za rozsudok vydaný slovenským súdom.».
5. Ako sťažovateľ uvádza, „je potrebné uviesť, že obnovu konania som podával
nie do viny ani do trestu uloženom v cudzom rozhodnutí. Ale pretože uznaným cudzieho
rozhodnutia došlo k nezákonnému trestu, pretože trest, ktorý musím vykonávať
nedostatočným rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach je nezákonný a nedostatočný.
Ja nežiadam Krajský súd v Košiciach aby preskúmal moju vinu alebo trest uložený
v cudzom rozhodnutí. Obnovu konania som podal, pretože uznaním cudzieho rozhodnutia
došlo k nezákonnému trestu, ktoré v tomto čase legitimuje moje nezákonné väznenie.“.
6. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uvádza, že je „presvedčený, že sú porušované
moje uvedené práva, pretože obnovu konania som žiadal pre porušenie zákona a ústavy,
nie do viny, či trestu uloženom v cudzom rozhodnutí“. Opiera sa o porušenie § 43 Trestného
zákona a § 517 ods. 1 Trestného poriadku v jeho neprospech, pričom ide podľa neho
o „nesprávnu aplikáciu“ týchto zákonných ustanovení zo strany krajského súdu
a najvyššieho súdu.
7. Sťažovateľ uvádza, že „v dôsledku vyššie uvedenej nesprávnej interpretácii § 43
Tr. zák. je napádané rozhodnutie vo svojich výrokoch nesprávne a v rozpore aj s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v spojení s čl. 1 ods. 2 a čl. 2 ods. 2 Ústavy
SR, podľa ktorých štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a
v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a Slovenská republika uznáva a dodržiava
všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná
a svoje ďalšie medzinárodné záväzky, teda Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd,
podľa ktorého má každý právo na slobodu a nikoho nemožno pozbaviť slobody“. Sťažovateľ
okrem citovania týchto ustanovení, ktorými mali byť porušené jeho práva, neuvádza bližšie
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali porušenie už vymenovaných právnych noriem. Uvádza
nesprávnu interpretáciu § 43 Trestného zákona a „nesprávne výroky“ uznesenia najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Urtost 1/2017, ktoré „legitimizujú“ jeho „nezákonné väznenie“.
8. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom zrušil celé rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Urtost 1/2017 z 28. marca 2017 z dôvodu, že jeho rozhodnutie je založené
na nesprávnom právnom posúdení. Ďalej navrhuje, aby ústavný súd jeho vec vrátil
krajskému súdu a aby znovu konal a rozhodol s tým, že bude viazaný nálezom ústavného
súdu.
II.
9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho
prijatí na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania
pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.
11. Sťažovateľ v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu (petite) neuvádza, ktoré
základné práva s slobody sa podľa jeho tvrdenia porušili. Toto vyplýva až z odôvodnenia
sťažnosti (s. 2 až 4), kde však iba cituje príslušný čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 4 ods. 2 Protokolu
č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, bez toho, aby poukázal na konkrétne
porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru. Poukazuje najmä na dôvody porušenia zákona zo strany najvyššieho súdu
pri použití § 43 Trestného zákona a § 519 Trestného poriadku.
12. Najvyšší súd o návrhu na povolenie obnovy konania na neverejnom zasadnutí
konanom 28. marca 2017 v Bratislave o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu krajského
súdu sp. zn. 4 Ntok 1/2016 z 30. novembra 2016 rozhodol podľa § 194 ods. 1 písm. a)
Trestného poriadku a uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Ntok 1/2016 z 30. novembra 2016
zrušil. Podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku návrh odsúdeného (sťažovateľa) na povolenie
obnovy konania v trestnej veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. Ntc 4/06 zamietol.
13. Ústavný súd sa podrobne zaoberal uznesením krajského súdu, ktorý podľa § 394
ods. 1 Trestného poriadku povolil obnovu konania v trestnej veci sťažovateľa vedenej
na krajskom súde pod sp. zn. Ntc 4/06. V rámci ďalšieho procesného postupu najvyšší súd
napadnutým uznesením podľa § 400 ods. 1 Trestného poriadku zrušil rozsudok krajského
súdu z 3. apríla 2006, ktorým podľa § 518 ods. 1 a 3 Trestného poriadku s prihliadnutím
na § 515 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku právoplatný rozsudok Mestského súdu v Brne
sp. zn. 1 T 38/2001 z 21. mája 2002 v spojení s uznesením Krajského súdu v Brne sp. zn.
3 To 324/2002 zo 4. septembra 2002 v rozsahu, v ktorom sa týkajú trestu odňatia slobody
uloženého sťažovateľovi, ktorým bol uznaný za vinného zo spáchania dvoch trestných činov
lúpeže podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona Českej republiky, v obidvoch prípadoch
ako obzvlášť nebezpečný recidivista, trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2
písm. c) Trestného zákona Českej republiky ako obzvlášť nebezpečný recidivista a trestného
činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a Trestného zákona
Českej republiky a odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 12 (dvanásť) rokov,
uznal na území Slovenskej republiky aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie
obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že vzhľadom na právny názor
vyslovený v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu je týmto viazaný,
preto povolil obnovu konania. Proti tomuto uzneseniu bezprostredne po jeho vyhlásení
podal sťažnosť prokurátor. Sťažnosť odôvodnil písomným podaním doručeným krajskému
súdu 26. januára 2017 a namietal, že krajský súd rozhodol bez existencie zákonných
dôvodov s tým, že v odôvodnení rozhodnutia o návrhu odsúdeného na povolenie obnovy
konania sa riadil nesprávnym zákonným ustanovením § 327 ods. 1 Trestného poriadku
namiesto ustanovenia § 194 ods. 5 Trestného poriadku, keďže najvyšší súd nekonal
a nerozhodoval ako odvolací súd, ale ako „sťažnostný“, nadriadený orgán. Poukázal ďalej
na dôvody rozhodnutia najvyššieho súdu uvedené v uznesení sp. zn. 4 Urtost 3/2016
z 13. septembra 2016 a namietal, že krajský súd pri rozhodovaní o uznaní cudzieho
rozhodnutia v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn. Ntc 4/06 aplikoval správny Trestný
zákon, predchádzajúce odsúdenia, v ktorých boli sťažovateľovi uložené tresty odňatia
slobody, ktoré do rozhodovania o uznaní cudzieho rozhodnutia nevykonal, boli samostatné,
za sebou nasledujúce tresty uložené Okresným súdom Spišská Nová Ves (ďalej len
„okresný súd“) v odlišných konaniach vedených pod sp. zn. 3 T 6/1997 a 5 T 142/1997,
pričom oba tresty boli uložené za spolupáchateľstvo trestného činu lúpeže ako obzvlášť
nebezpečnému recidivistovi. Pri použití argumentácie súdu by už týmito dvoma rozsudkami
bol porušený zákon, ak by súčet uložených trestov prekročil hranicu stanovenú Trestným
zákonom. To, že označený okresný súd takto uloženými trestami neporušil základné práva
sťažovateľa, potvrdil svojím nálezom č. k. II. ÚS 156/2015-45 z 10. septembra 2015
ústavný súd. Následne krajský súd v rámci uznávacieho konania rozhodol, že sa vo výkone
trestu bude pokračovať bez jeho premeny. Poukázal tiež na to, že všeobecne v rámci
uznávacieho konania platí, že krajský súd pri ukladaní trestu a rozhodovaní o jeho prípadnej
premene na trest podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nesmie preskúmavať
cudzie rozhodnutie vo veci samej a nemôže brať do úvahy skutočnosti, ktoré s konkrétnym
prípadom nesúvisia a ktoré odsudzujúci súd nebral do úvahy.
14. Dňa 20. februára 2017 sťažovateľ doručil najvyššiemu súdu podanie označené
ako „Sťažnosť proti postupu a sťažnosť proti Krajskej prokuratúre zo dňa 30. novembra
2016, sp. zn. 4Ntok/1/2016“, z obsahu ktorého vyplýva, že ide o vyjadrenie k sťažnosti
podanej prokurátorom proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. Ntc 4/2006, v ktorom
bol rozsudkom z 3. apríla 2006 podľa § 518 ods. 1 a 3 Trestného poriadku s použitím § 515
ods. 2 písm. b) Trestného poriadku uznaný na území Slovenskej republiky rozsudok
Mestského súdu v Brne sp. zn. 1 T 38/2001 z 21. mája 2002 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Brne sp. zn. 3 To 324/2002 zo 4. septembra 2002, ktorým bol uznaný
vinným z trestných činov lúpeže podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona Českej republiky
ako obzvlášť nebezpečný recidivista a iných a bol odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 12 rokov. Krajský súd súčasne podľa § 517 ods. 2 Trestného poriadku vyslovil,
že sťažovateľ bude vo výkone trestu pokračovať bez jeho premeny v ústave na výkon trestu
so stredným stupňom stráženia.
15. Sťažovateľ svoj návrh na povolenie obnovy konania vedeného na krajskom súde
sp. zn. Ntc 4/2006 odôvodnil tým, že celková dĺžka výkonu trestu presahuje v jeho prípade
maximálnu možnú dobu výkonu trestu na území Slovenskej republiky, a to z dôvodu,
že v čase, keď krajský súd rozhodol o uznaní rozhodnutia Českej republiky, mal na území
Slovenskej republiky nariadený a nevykonaný trest odňatia slobody, ktorý mu bol uložený
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 6/97 z 13. februára 1997 – vo výmere 8 rokov
a 8 mesiacov a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 142/97 z 10. marca 1998 vo výmere
8 rokov a 4 mesiacov, z ktorých celkovo vykonal 2 roky (väzbou vo veci, sp. zn. 3 T 6/97).
Spolu s nevykonanou časťou trestu odňatia slobody na základe uznaného cudzieho
rozhodnutia súčet týchto trestov presahuje podľa odsúdeného najvyššiu možnú výmeru
výkonu trestu odňatia slobody, keďže má celkovo vykonať 27 rokov (po započítaní výkonu
väzby v trvaní 2 rokov). Krajský súd uznesením, sp. zn. 4 Ntok 1/2016 z 15. júna 2016
podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku návrh sťažovateľa zamietol. Na základe jeho
sťažnosti najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Urtost 3/2016 z 13. septembra 2016 citované
uznesenie zrušil a uložil krajskému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol poukazujúc
na to, že krajský súd pri svojom rozhodovaní o uznaní cudzieho rozhodnutia 3. apríla 2006
nemal k dispozícii spisy okresného súdu, čo bolo možné považovať za dôkazy súdu skôr
neznáme. Najvyšší súd pri opätovnom preskúmaní správnosti rozhodnutia krajského súdu,
ktorý následne povolil obnovu konania, prihliadajúc na kasačnú záväznosť
predchádzajúceho rozhodnutia najvyššieho súdu v tejto veci, a to v otázke prípustnosti
obnovy uznávacieho konania a tiež v tom, či vo veci vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy
súdu skôr neznáme, ktorým rozhodnutím je viazaný pri svojom opätovnom rozhodovaní
aj najvyšší súd ako súd sťažnostný, pri nezmenenom skutkovom a právnom stave
a po pripojení a oboznámení sa so spismi okresného súdu sp. zn. 3 T 6/97 a sp. zn.
5 T 142/98 dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre povolenie obnovy konania.
16. Krajský súd v konaní o uznaní cudzieho rozhodnutia postupoval podľa § 517
ods. 2 Trestného poriadku, pričom vyslovil, že „vo výkone trestu bude sťažovateľ
pokračovať bez jeho premeny. Súd pri rozhodovaní o uznaní cudzieho rozhodnutia
má možnosť trest v ňom uložený nahradiť trestom, ktorý by mohol uložiť, ak by v konaní
o spáchanom trestom čine rozhodoval, pričom by nesmel uložiť trest, ktorý je prísnejší
ako bol trest uložený v cudzom rozhodnutí, ani premeniť trest na iný druh trestu (§ 517
ods. 1 Trestného poriadku). V súlade s čl. 10 Dohovoru o odovzdávaní odsúdených osôb
(dojednaný v Štrasburgu 21. marca 1983) v prípade, že sa bude pokračovať vo výkone
trestu, vykonávajúci štát je viazaný druhom a dĺžkou trvania trestu tak, ako ho uložil
odsudzujúci štát. Pokiaľ je však druh a dĺžka trvania tohto trestu nezlučiteľná s právnym
poriadkom vykonávajúceho štátu alebo pokiaľ to jeho právny poriadok vyžaduje, tento štát
môže súdnym alebo správnym rozhodnutím prispôsobiť sankciu trestu alebo opatreniu
ustanovenému jeho právnym poriadkom za obdobné trestné činy. Pokiaľ ide o druh,
bude trest alebo opatrenie zodpovedať čo najviac trestu alebo opatreniu uloženému
rozhodnutím, ktoré sa má vykonať. Trest alebo opatrenie nezhorší čo do svojho druhu alebo
dĺžky sankciu uloženú v odsudzujúcom štáte a neprekročí hornú hranicu ustanovenú
v právnom poriadku vykonávajúceho štátu.“.
17. Závažným obsahovým nedostatkom petitu brániacim meritórnemu preskúmaniu
sťažnosti je absencia označenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, ktoré malo
byť porušené. Aby bola formulácia návrhu na rozhodnutie úplná a zrozumiteľná, petit
sťažnosti, ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní viazaný, má obsahovať nielen
označenie ustanovenia, ktorým je zaručené právo, ktoré malo byť porušené, ale aj slovné
vyjadrenie tohto práva, a to tak, aby neboli vo vzájomnom rozpore. Takisto nedostatok
odôvodnenia má významné procesné dôsledky. Uvedené je nevyhnutné na vymedzenie
hraníc, v ktorých navrhovateľ žiada realizovať ústavný prieskum dodržiavania základných
práv a slobôd v konaniach realizovaných súdmi. Uplatnenie právomocí ústavného súdu
je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti.
Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie
konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku
rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom,
čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne,
určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde), teda takým
spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci
(III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
20. Podľa čl. 4 Protokolu č. 7 ods. 2 k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (Štrasburg, 22. 11. 1984) ustanovenia predchádzajúceho odseku
nie sú na prekážku obnove konania podľa zákona a trestného poriadku príslušného štátu,
ak nové alebo novoodhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní
mohli ovplyvniť rozhodovanie vo veci.
21. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti, arbitrárnosti názoru alebo
svojvôli najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Žiadosť sťažovateľa o povolenie obnovy konania
sp. zn. 4 Ntok 1/2017 zo 6. novembra 2017 má tú istú podstatu a obsahovú jednotu ako jeho
predošlá žiadosť, resp. návrh na povolenie obnovy konania vo veci vedenej na krajskom
súde sp. zn. Ntc 4/2006, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Urtost 1/2017. V tejto časti sťažnosti ju možno podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť.
22. Podľa § 515 ods. 1 Trestného poriadku vykonať rozhodnutie súdu iného štátu
v trestnej veci (ďalej len „cudzie rozhodnutie“), ktorým sa uložil trest, možno na území
Slovenskej republiky, len ak bolo uznané slovenským súdom. Uznávacie konanie
je konaním sui generis a má nostrifikačný charakter. Nejde o konanie vo veci samej,
ale posudzuje sa, či trestnému rozsudku cudzieho štátu možno priznať účinky na území
Slovenskej republiky. Uznanie cudzieho rozhodnutia prebieha formou exequatur,
teda vydania vlastného rozhodnutia, ktorým sa preberá obsah cudzieho rozhodnutia.
Uznávacie konanie je konaním návrhovým a je konaním neverejným a písomným.
Súd v konaní z úradnej povinnosti skúma iba objektívne skutočnosti. Uznávacie konanie
je špecifickým konaním nostrifikačného charakteru, je vyjadrením spôsobu priznávania
účinkom cudzím rozhodnutiam. Aby mohlo byť cudzie rozhodnutie vykonané, musí byť
uznané slovenským súdom tak, ako to vyžaduje právny poriadok Slovenskej republiky.
Uznanie cudzieho rozhodnutia podľa § 515 a nasl. Trestného poriadku nie je samoúčelné,
ale jeho zmyslom je umožniť, aby trest uložený cudzím rozhodnutím mohol byť na území
Slovenskej republiky vykonaný. Za premenu trestu v zmysle § 517 ods. 1 Trestného
poriadku nemožno považovať nahradenie trestu, ktorý bol uložený v cudzom rozhodnutí,
výrokom o neuložení ďalšieho trestu v zmysle § 43 Trestného zákona (resp. § 36 Trestného
zákona účinného do 1. januára 2016). Takáto premena by totiž znamenala, že niet trestu,
ktorý by mohol odsúdený na Slovensku vykonať, čím by bola popretá samotná podstata
odovzdania odsúdeného na základe vyššie uvedeného Dohovoru o odovzdávaní odsúdených
osôb, keďže takáto osoba sa odovzdáva na územie druhej zmluvnej strany na výkon trestu
za podmienky, že v čase prijatia žiadosti o odovzdanie má vykonať ešte najmenej šesť
mesiacov trestu odňatia slobody [čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1 písm. c) dohovoru].
23. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
24. Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako v okolnostiach danej veci neindikujú
také pochybenia v namietanom uznesení najvyššieho súdu, ktoré by vytvárali priestor
na možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru
o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
25. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
26. Ústavný súd poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že jednou zo základných
podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť
od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,
pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol
o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným
dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno
zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde to nedovoľuje. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane
vyslovil právny názor, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo
neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (II. ÚS 267/2012).
27. Zároveň je potrebné pripomenúť, že ustanovenie o lehote na podanie sťažnosti
je ustanovením kogentným, to znamená, že ústavný súd nemôže zmeškanie tejto lehoty
odpustiť alebo ju predĺžiť (pozri napr. m. m. I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03,
II. ÚS 330/06). Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu,
ktorá je postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň
rešpektuje aj princíp právnej istoty (m. m. III. ÚS 186/02).
28. Ústavný súd zistil, že uznesenie najvyššieho súdu si sťažovateľ prevzal 21. apríla
2017 a sťažnosť bola na ústavnom súde doručená 15. januára 2018, z čoho vyplýva,
že sťažovateľ po prevzatí právoplatného uznesenia najvyššieho súdu podal sťažnosť
až 8 mesiacov a 25 dní po doručení rozhodnutia, z čoho vyplýva, že túto sťažnosť nepodal
v lehote dvoch mesiacov, ako to predpokladá § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
29. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde (II. ÚS 23/2010).
30. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným
právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť,
že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
31. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať
sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie v konaní
pred ústavným súdom. Zjavná neopodstatnenosť podanej sťažnosti ako nedostatok
podmienky jej prijateľnosti na ďalšie konanie je takej povahy, že by ju nebolo možné
odstrániť ani potom, ak by ústavný súd ustanovil sťažovateľovi kvalifikovaného právneho
zástupcu. Ustanovenie právneho zástupcu sťažovateľom v posudzovanej veci by preto
nebolo účelné a ani hospodárne.
32. V dôsledku odmietnutia sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané
na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2018