Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 136/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2018

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, ktorou namieta porušenie svojho „základného práva

na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“ oznámením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 20. novembra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. marca 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára

2018 doručená vlastnoručne napísaná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), z 12. januára 2018,

ktorou namieta porušenie „základného práva na súdnu ochranu podľa

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“, ku ktorému malo

dôjsť uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. marca 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ako aj „oznámením“

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len krajský súd) sp. zn. z 20. novembra

2017.

2. Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd, aby mu pridelil obhajcu. Svoju žiadosť

o pridelenie obhajcu už nijakým spôsobom ďalej neodôvodnil.

3. Z obsahu sťažnosti vyplýva nesúhlas sťažovateľa s napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ktorým bol jeho návrh na povolenie obnovy konania zamietnutý. V tejto

súvislosti sťažovateľ uvádza, že „dňa 20. 11. 2017, sp. zn. Krajský súd

v Košiciach mi oznámil, že podľa uznaný cudzí rozsudok nemožno

považovať za rozsudok vydaný slovenským súdom a slovenské orgány v trestnom konaní

a súd nie sú oprávnené preskúmať cudzie rozhodnutie a najvyšší súd sp. zn.

zo dňa 28.3.2017 zamietol môj návrh na povolenie obnovy konania. V prvom rade chcem

poukázať, že najvyšší súd zo dňa 13.9.2016 sp. zn. nariadil Krajskému súdu

v Košiciach aby vo veci znovu konal. Krajský súd v Košiciach viazaný právnym názorom

najvyššieho súdu z 13. 9. 2016, sp. uz. povolil obnovu konania. A Najvyšší

súd sp. zn. zo dňa 28. 3. 2017 zrušil a zamietol povolenie obnovy konania,

ktorú nariadil senát Najvyššieho súdu z 13. 9. 2016.“.

4. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sťažnosť podáva aj «proti Krajskému súdu

v Košiciach, sp. zn. z 20. 11. 2017“. Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva,

že „sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa

a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru uznesením najvyššieho súdu“. Je zrejmé, že „Oznámenie“

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. 11. 2017 nemožno považovať za formu

právoplatného rozhodnutia, ale procesný postup, ktorý je logicko-právnym postupom

na písomné podanie zo dňa 06. 11. 2017, v ktorom sťažovateľ žiada o povolenie obnovy

konania. Krajský súd v Košiciach napadnutým postupom, sp. zn. zo dňa 20. 11.

2017 z dôvodu uznesenia najvyššieho súdu, sp. zn. zo dňa 28. 03. 2017

oznámil sťažovateľovi, že „podľa uznaný cudzí rozsudok nemožno

považovať za rozsudok vydaný slovenským súdom.».

5. Ako sťažovateľ uvádza, „je potrebné uviesť, že obnovu konania som podával

nie do viny ani do trestu uloženom v cudzom rozhodnutí. Ale pretože uznaným cudzieho

rozhodnutia došlo k nezákonnému trestu, pretože trest, ktorý musím vykonávať

nedostatočným rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach je nezákonný a nedostatočný.

Ja nežiadam Krajský súd v Košiciach aby preskúmal moju vinu alebo trest uložený

v cudzom rozhodnutí. Obnovu konania som podal, pretože uznaním cudzieho rozhodnutia

došlo k nezákonnému trestu, ktoré v tomto čase legitimuje moje nezákonné väznenie.“.

6. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uvádza, že je „presvedčený, že sú porušované

moje uvedené práva, pretože obnovu konania som žiadal pre porušenie zákona a ,

nie do viny, či trestu uloženom v cudzom rozhodnutí“. Opiera sa o porušenie § 43 Trestného

zákona a v jeho neprospech, pričom ide podľa neho

o „nesprávnu aplikáciu“ týchto zákonných ustanovení zo strany krajského súdu

a najvyššieho súdu.

7. Sťažovateľ uvádza, že „v dôsledku vyššie uvedenej nesprávnej interpretácii § 43

Tr. zák. je napádané rozhodnutie vo svojich výrokoch nesprávne a v rozpore aj s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v spojení s a

SR, podľa ktorých štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a

v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a Slovenská republika uznáva a dodržiava

všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná

a svoje ďalšie medzinárodné záväzky, teda Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd,

podľa ktorého má každý právo na slobodu a nikoho nemožno pozbaviť slobody“. Sťažovateľ

okrem citovania týchto ustanovení, ktorými mali byť porušené jeho práva, neuvádza bližšie

skutočnosti, ktoré by odôvodňovali porušenie už vymenovaných právnych noriem. Uvádza

nesprávnu interpretáciu a „nesprávne výroky“ uznesenia najvyššieho

súdu sp. zn. , ktoré „legitimizujú“ jeho „nezákonné väznenie“.

8. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom zrušil celé rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. z 28. marca 2017 z dôvodu, že jeho rozhodnutie je založené

na nesprávnom právnom posúdení. Ďalej navrhuje, aby ústavný súd jeho vec vrátil

krajskému súdu a aby znovu konal a rozhodol s tým, že bude viazaný nálezom ústavného

súdu.

II.

9. Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej

len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho

prijatí na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania

pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.

11. Sťažovateľ v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu (petite) neuvádza, ktoré

základné práva s slobody sa podľa jeho tvrdenia porušili. Toto vyplýva až z odôvodnenia

sťažnosti (s. 2 až 4), kde však iba cituje príslušný , Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 4 ods. 2 Protokolu

č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, bez toho, aby poukázal na konkrétne

porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a

ods. 1 dohovoru. Poukazuje najmä na dôvody porušenia zákona zo strany najvyššieho súdu

pri použití a .

12. Najvyšší súd o návrhu na povolenie obnovy konania na neverejnom zasadnutí

konanom 28. marca 2017 v Bratislave o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu krajského

súdu sp. zn. z 30. novembra 2016 rozhodol podľa § 194 ods. 1 písm. a)

a uznesenie krajského súdu sp. zn. z 30. novembra 2016

zrušil. Podľa návrh odsúdeného (sťažovateľa) na povolenie

obnovy konania v trestnej veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. Ntc 4/06 zamietol.

13. Ústavný súd sa podrobne zaoberal uznesením krajského súdu, ktorý podľa § 394

ods. 1 povolil obnovu konania v trestnej veci sťažovateľa vedenej

na krajskom súde pod sp. zn. Ntc 4/06. V rámci ďalšieho procesného postupu najvyšší súd

napadnutým uznesením podľa zrušil rozsudok krajského

súdu z 3. apríla 2006, ktorým podľa a s prihliadnutím

na právoplatný rozsudok Mestského súdu v Brne

sp. zn. z 21. mája 2002 v spojení s uznesením Krajského súdu v Brne sp. zn.

zo 4. septembra 2002 v rozsahu, v ktorom sa týkajú trestu odňatia slobody

uloženého sťažovateľovi, ktorým bol uznaný za vinného zo spáchania dvoch trestných činov

lúpeže podľa Českej republiky, v obidvoch prípadoch

ako obzvlášť nebezpečný recidivista, trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2

písm. c) Českej republiky ako obzvlášť nebezpečný recidivista a trestného

činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa

Českej republiky a odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 12 (dvanásť) rokov,

uznal na území Slovenskej republiky aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie

obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že vzhľadom na právny názor

vyslovený v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu je týmto viazaný,

preto povolil obnovu konania. Proti tomuto uzneseniu bezprostredne po jeho vyhlásení

podal sťažnosť prokurátor. Sťažnosť odôvodnil písomným podaním doručeným krajskému

súdu 26. januára 2017 a namietal, že krajský súd rozhodol bez existencie zákonných

dôvodov s tým, že v odôvodnení rozhodnutia o návrhu odsúdeného na povolenie obnovy

konania sa riadil nesprávnym zákonným ustanovením

namiesto ustanovenia , keďže najvyšší súd nekonal

a nerozhodoval ako odvolací súd, ale ako „sťažnostný“, nadriadený orgán. Poukázal ďalej

na dôvody rozhodnutia najvyššieho súdu uvedené v uznesení sp. zn.

z 13. septembra 2016 a namietal, že krajský súd pri rozhodovaní o uznaní cudzieho

rozhodnutia v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn. Ntc 4/06 aplikoval správny Trestný

zákon, predchádzajúce odsúdenia, v ktorých boli sťažovateľovi uložené tresty odňatia

slobody, ktoré do rozhodovania o uznaní cudzieho rozhodnutia nevykonal, boli samostatné,

za sebou nasledujúce tresty uložené Okresným súdom Spišská Nová Ves (ďalej len

„okresný súd“) v odlišných konaniach vedených pod sp. zn. a ,

pričom oba tresty boli uložené za spolupáchateľstvo trestného činu lúpeže ako obzvlášť

nebezpečnému recidivistovi. Pri použití argumentácie súdu by už týmito dvoma rozsudkami

bol porušený zákon, ak by súčet uložených trestov prekročil hranicu stanovenú Trestným

zákonom. To, že označený okresný súd takto uloženými trestami neporušil základné práva

sťažovateľa, potvrdil svojím nálezom č. k. -45 z 10. septembra 2015

ústavný súd. Následne krajský súd v rámci uznávacieho konania rozhodol, že sa vo výkone

trestu bude pokračovať bez jeho premeny. Poukázal tiež na to, že všeobecne v rámci

uznávacieho konania platí, že krajský súd pri ukladaní trestu a rozhodovaní o jeho prípadnej

premene na trest podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nesmie preskúmavať

cudzie rozhodnutie vo veci samej a nemôže brať do úvahy skutočnosti, ktoré s konkrétnym

prípadom nesúvisia a ktoré odsudzujúci súd nebral do úvahy.

14. Dňa 20. februára 2017 sťažovateľ doručil najvyššiemu súdu podanie označené

ako „Sťažnosť proti postupu a sťažnosť proti Krajskej prokuratúre zo dňa 30. novembra

2016, sp. zn. “, z obsahu ktorého vyplýva, že ide o vyjadrenie k sťažnosti

podanej prokurátorom proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. Ntc 4/2006, v ktorom

bol rozsudkom z 3. apríla 2006 podľa a s použitím

ods. 2 písm. b) uznaný na území Slovenskej republiky rozsudok

Mestského súdu v Brne sp. zn. z 21. mája 2002 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Brne sp. zn. zo 4. septembra 2002, ktorým bol uznaný

vinným z trestných činov lúpeže podľa Českej republiky

ako obzvlášť nebezpečný recidivista a iných a bol odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody

vo výmere 12 rokov. Krajský súd súčasne podľa vyslovil,

že sťažovateľ bude vo výkone trestu pokračovať bez jeho premeny v ústave na výkon trestu

so stredným stupňom stráženia.

15. Sťažovateľ svoj návrh na povolenie obnovy konania vedeného na krajskom súde

sp. zn. Ntc 4/2006 odôvodnil tým, že celková dĺžka výkonu trestu presahuje v jeho prípade

maximálnu možnú dobu výkonu trestu na území Slovenskej republiky, a to z dôvodu,

že v čase, keď krajský súd rozhodol o uznaní rozhodnutia Českej republiky, mal na území

Slovenskej republiky nariadený a nevykonaný trest odňatia slobody, ktorý mu bol uložený

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 13. februára 1997 – vo výmere 8 rokov

a 8 mesiacov a rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 10. marca 1998 vo výmere

8 rokov a 4 mesiacov, z ktorých celkovo vykonal 2 roky (väzbou vo veci, sp. zn. ).

Spolu s nevykonanou časťou trestu odňatia slobody na základe uznaného cudzieho

rozhodnutia súčet týchto trestov presahuje podľa odsúdeného najvyššiu možnú výmeru

výkonu trestu odňatia slobody, keďže má celkovo vykonať 27 rokov (po započítaní výkonu

väzby v trvaní 2 rokov). Krajský súd uznesením, sp. zn. z 15. júna 2016

podľa návrh sťažovateľa zamietol. Na základe jeho

sťažnosti najvyšší súd uznesením sp. zn. z 13. septembra 2016 citované

uznesenie zrušil a uložil krajskému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol poukazujúc

na to, že krajský súd pri svojom rozhodovaní o uznaní cudzieho rozhodnutia 3. apríla 2006

nemal k dispozícii spisy okresného súdu, čo bolo možné považovať za dôkazy súdu skôr

neznáme. Najvyšší súd pri opätovnom preskúmaní správnosti rozhodnutia krajského súdu,

ktorý následne povolil obnovu konania, prihliadajúc na kasačnú záväznosť

predchádzajúceho rozhodnutia najvyššieho súdu v tejto veci, a to v otázke prípustnosti

obnovy uznávacieho konania a tiež v tom, či vo veci vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy

súdu skôr neznáme, ktorým rozhodnutím je viazaný pri svojom opätovnom rozhodovaní

aj najvyšší súd ako súd sťažnostný, pri nezmenenom skutkovom a právnom stave

a po pripojení a oboznámení sa so spismi okresného súdu sp. zn. a sp. zn.

dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre povolenie obnovy konania.

16. Krajský súd v konaní o uznaní cudzieho rozhodnutia postupoval podľa § 517

ods. 2 , pričom vyslovil, že „vo výkone trestu bude sťažovateľ

pokračovať bez jeho premeny. Súd pri rozhodovaní o uznaní cudzieho rozhodnutia

má možnosť trest v ňom uložený nahradiť trestom, ktorý by mohol uložiť, ak by v konaní

o spáchanom trestom čine rozhodoval, pričom by nesmel uložiť trest, ktorý je prísnejší

ako bol trest uložený v cudzom rozhodnutí, ani premeniť trest na iný druh trestu (§ 517

ods. 1 ). V súlade s Dohovoru o odovzdávaní odsúdených osôb

(dojednaný v Štrasburgu 21. marca 1983) v prípade, že sa bude pokračovať vo výkone

trestu, vykonávajúci štát je viazaný druhom a dĺžkou trvania trestu tak, ako ho uložil

odsudzujúci štát. Pokiaľ je však druh a dĺžka trvania tohto trestu nezlučiteľná s právnym

poriadkom vykonávajúceho štátu alebo pokiaľ to jeho právny poriadok vyžaduje, tento štát

môže súdnym alebo správnym rozhodnutím prispôsobiť sankciu trestu alebo opatreniu

ustanovenému jeho právnym poriadkom za obdobné trestné činy. Pokiaľ ide o druh,

bude trest alebo opatrenie zodpovedať čo najviac trestu alebo opatreniu uloženému

rozhodnutím, ktoré sa má vykonať. Trest alebo opatrenie nezhorší čo do svojho druhu alebo

dĺžky sankciu uloženú v odsudzujúcom štáte a neprekročí hornú hranicu ustanovenú

v právnom poriadku vykonávajúceho štátu.“.

17. Závažným obsahovým nedostatkom petitu brániacim meritórnemu preskúmaniu

sťažnosti je absencia označenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, ktoré malo

byť porušené. Aby bola formulácia návrhu na rozhodnutie úplná a zrozumiteľná, petit

sťažnosti, ktorým je ústavný súd pri svojom rozhodovaní viazaný, má obsahovať nielen

označenie ustanovenia, ktorým je zaručené právo, ktoré malo byť porušené, ale aj slovné

vyjadrenie tohto práva, a to tak, aby neboli vo vzájomnom rozpore. Takisto nedostatok

odôvodnenia má významné procesné dôsledky. Uvedené je nevyhnutné na vymedzenie

hraníc, v ktorých navrhovateľ žiada realizovať ústavný prieskum dodržiavania základných

práv a slobôd v konaniach realizovaných súdmi. Uplatnenie právomocí ústavného súdu

je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti.

Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie

konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku

rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom,

čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne,

určito a zrozumiteľne (v súlade s a ), teda takým

spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci

(, , ).

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

20. Podľa čl. 4 Protokolu č. 7 ods. 2 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (Štrasburg, 22. 11. 1984) ustanovenia predchádzajúceho odseku

nie sú na prekážku obnove konania podľa zákona a príslušného štátu,

ak nové alebo novoodhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní

mohli ovplyvniť rozhodovanie vo veci.

21. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti, arbitrárnosti názoru alebo

svojvôli najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Žiadosť sťažovateľa o povolenie obnovy konania

sp. zn. zo 6. novembra 2017 má tú istú podstatu a obsahovú jednotu ako jeho

predošlá žiadosť, resp. návrh na povolenie obnovy konania vo veci vedenej na krajskom

súde sp. zn. Ntc 4/2006, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. . V tejto časti sťažnosti ju možno podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť.

22. Podľa vykonať rozhodnutie súdu iného štátu

v trestnej veci (ďalej len „cudzie rozhodnutie“), ktorým sa uložil trest, možno na území

Slovenskej republiky, len ak bolo uznané slovenským súdom. Uznávacie konanie

je konaním sui generis a má nostrifikačný charakter. Nejde o konanie vo veci samej,

ale posudzuje sa, či trestnému rozsudku cudzieho štátu možno priznať účinky na území

Slovenskej republiky. Uznanie cudzieho rozhodnutia prebieha formou exequatur,

teda vydania vlastného rozhodnutia, ktorým sa preberá obsah cudzieho rozhodnutia.

Uznávacie konanie je konaním návrhovým a je konaním neverejným a písomným.

Súd v konaní z úradnej povinnosti skúma iba objektívne skutočnosti. Uznávacie konanie

je špecifickým konaním nostrifikačného charakteru, je vyjadrením spôsobu priznávania

účinkom cudzím rozhodnutiam. Aby mohlo byť cudzie rozhodnutie vykonané, musí byť

uznané slovenským súdom tak, ako to vyžaduje právny poriadok Slovenskej republiky.

Uznanie cudzieho rozhodnutia podľa a nasl. nie je samoúčelné,

ale jeho zmyslom je umožniť, aby trest uložený cudzím rozhodnutím mohol byť na území

Slovenskej republiky vykonaný. Za premenu trestu v zmysle § 517 ods. 1 Trestného

poriadku nemožno považovať nahradenie trestu, ktorý bol uložený v cudzom rozhodnutí,

výrokom o neuložení ďalšieho trestu v zmysle (resp. Trestného

zákona účinného do 1. januára 2016). Takáto premena by totiž znamenala, že niet trestu,

ktorý by mohol odsúdený na Slovensku vykonať, čím by bola popretá samotná podstata

odovzdania odsúdeného na základe vyššie uvedeného Dohovoru o odovzdávaní odsúdených

osôb, keďže takáto osoba sa odovzdáva na územie druhej zmluvnej strany na výkon trestu

za podmienky, že v čase prijatia žiadosti o odovzdanie má vykonať ešte najmenej šesť

mesiacov trestu odňatia slobody [čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1 písm. c) dohovoru].

23. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

24. Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako v okolnostiach danej veci neindikujú

také pochybenia v namietanom uznesení najvyššieho súdu, ktoré by vytvárali priestor

na možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa podľa a dohovoru

o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

25. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

26. Ústavný súd poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že jednou zo základných

podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53

ods. 3 . Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť

od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,

pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol

o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným

dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno

zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde to nedovoľuje. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane

vyslovil právny názor, že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo

neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd ().

27. Zároveň je potrebné pripomenúť, že ustanovenie o lehote na podanie sťažnosti

je ustanovením kogentným, to znamená, že ústavný súd nemôže zmeškanie tejto lehoty

odpustiť alebo ju predĺžiť (pozri napr. m. m. , , ,

). Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53

ods. 3 by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu,

ktorá je postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň

rešpektuje aj princíp právnej istoty (m. m. ).

28. Ústavný súd zistil, že uznesenie najvyššieho súdu si sťažovateľ prevzal 21. apríla

2017 a sťažnosť bola na ústavnom súde doručená 15. januára 2018, z čoho vyplýva,

že sťažovateľ po prevzatí právoplatného uznesenia najvyššieho súdu podal sťažnosť

až 8 mesiacov a 25 dní po doručení rozhodnutia, z čoho vyplýva, že túto sťažnosť nepodal

v lehote dvoch mesiacov, ako to predpokladá .

29. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ().

30. Podľa , k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným

právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť,

že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

31. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať

sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie v konaní

pred ústavným súdom. Zjavná neopodstatnenosť podanej sťažnosti ako nedostatok

podmienky jej prijateľnosti na ďalšie konanie je takej povahy, že by ju nebolo možné

odstrániť ani potom, ak by ústavný súd ustanovil sťažovateľovi kvalifikovaného právneho

zástupcu. Ustanovenie právneho zástupcu sťažovateľom v posudzovanej veci by preto

nebolo účelné a ani hospodárne.

32. V dôsledku odmietnutia sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2018