Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 458/2015
PDF · 392.59 KB
No categories available
III. ÚS 458/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
22. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť
, , a spoločnosti
, pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na náhradu škody podľa čl. 46
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 39/2011 a jeho
rozsudkom č. k. 25 C 39/2011 125 z 31. marca 2014 a postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 857/2014 a jeho rozsudkom
č. k. 2 Co 857/2014 169 z 18. februára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť
, o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2015
doručená sťažnosť ,
, a spoločnosti
(ďalej
aj „sťažovateľ v 1. rade“, „sťažovateľ v 2. rade“, „sťažovateľ v 3. rade“ alebo spolu ďalej
aj „sťažovatelia“) pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na náhradu
škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 39/2011 a jeho rozsudkom
č. k. 25 C 39/2011 125 z 31. marca 2014 (ďalej aj „okresný súd“, „napadnutý postup“
a „napadnutý rozsudok“) a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Co 857/2014 a jeho rozsudkom č. k. 2 Co 857/2014 169 z 18. februára 2015
(ďalej aj „krajský súd“, „napadnutý postup“ a „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým rozsudkom
zamietol návrh sťažovateľa v 1. rade, ktorým sa proti Slovenskej republike – Ministerstvu
spravodlivosti Slovenskej republiky ako odporcovi domáhal podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov náhrady škody v sume 7 500 000 € s príslušenstvom,
ktorá mu mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 30/2001. Na základe odvolania
sťažovateľa v 1. rade krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal sťažovateľ v 1. rade 26. mája 2015
dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), o ktorom však
dosiaľ nebolo rozhodnuté, čím „narastá škoda a pretrváva neistota vo veci“.
Sťažovatelia v sťažnosti opätovne poukazujú na nedostatky v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 15 C 30/2001 týkajúce sa najmä absencie jeho vecnej
príslušnosti riešiť hospodársky spor, nesprávneho posúdenia aktívnej legitimácie účastníkov,
nesprávneho doručovania poštových zásielok účastníkom a s ním spojenými ďalšími
procesnými pochybeniami okresného súdu. Sťažovatelia považujú rozsudok okresného súdu
sp. zn. 15 C 30/2001 z 24. mája 2005 za nulitný a retroaktívny, ktorý mal okresný súd ex
officio zrušiť, a tým zabrániť vzniku škody sťažovateľom. Keďže ani v konaní o náhradu
škody okresný súd a krajský súd uvedené nedostatky nenapravili, napadnutými rozsudkami
popreli, že by vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 15 C 30/2001 išlo „o nezákonný
rozsudok alebo nesprávny úradný postup“. Odmietnutie nesprávneho úradného postupu je
podľa názoru sťažovateľov „logicky absolútne arbitrárne“, a preto je aj odôvodnenie nimi
vydaných rozsudkov nepreskúmateľné a nezmyselné. Z uvedeného je nesporné, že
„porušovatelia údajnými podmienkami vo veci sp. zn. 25 C/39/2011 v rozpore so
špeciálnym zákonom odňali účastníkovi právo na súdnu ochranu v konaní o náhrade škody.
Odôvodnenia ich rozsudkov sú paradoxom, z ktorého vôbec nie je zrejmé, na základe akých
relevantných dôkazov, právnych skutočností alebo aplikácie práva odmietli žalobný návrh v
veci náhrady škody sp. zn. 25 C/39/2011 a odvolanie sp. zn. 2 Co/857/2014.“.
Sťažovatelia preto v petite žiadajú, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že napadnutým
postupom a rozsudkami okresného súdu a krajského súdu bolo porušené ich základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základné právo na náhradu škody
podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a aby im priznal finančné zadosťučinenie v sume 8 000 000 €, ako aj náhradu trov právneho
zastúpenia.
Sťažnosť v mene sťažovateľov podpísal sťažovateľ v 1. rade, pričom v petite
u všetkých uviedol adresu: „ .“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľov
zaručených čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 39/2011 a jeho rozsudkom
č. k. 25 C 39/2011 125 z 31. marca 2014 a postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Co 857/2014 a jeho rozsudkom č. k. 2 Co 857/2014 169 z 18. februára 2015.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
K námietke porušenia označených práv sťažovateľa v 1. rade napadnutým
postupom a napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým postupom
a napadnutým rozsudkom krajského súdu
Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity
vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý limituje hranice právomoci ústavného
súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,
a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno
domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
1. Vzhľadom na to, že na preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu bol
v prvom rade povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádza
právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa
v tejto veci, ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva
sťažovateľa v 1. rade na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva
na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu odmietol pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie (IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06,
III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09 a iné).
2. Sťažnosť v časti týkajúcej sa námietky porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu je neprípustná. Ako totiž z odôvodnenia sťažnosti vyplýva,
sťažovateľ v 1. rade proti napadnutému (právoplatnému) rozsudku odvolacieho súdu podal
dovolanie najvyššiemu súdu, o ktorom tento dosiaľ nerozhodol.
Ústavný súd už v minulosti zaujal názor (III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010,
III. ÚS 199/2010, III. ÚS 7/2014, II. ÚS 148/2015 a iné), že v prípade podania
mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému
súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Súbežné podanie
dovolania a sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity
síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba do rozhodnutia najvyššieho súdu
o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa
ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné
právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne
poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel práva na spravodlivý súdny proces
konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude
sťažovateľovi v 1. rade lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu
(pozri rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom
o dovolaní bude mať k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu, čo sa týka tohto
rozhodnutia, za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v tejto časti
meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju vo vzťahu ku krajskému súdu
odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde.
3. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podstatou, účelom a cieľom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie
stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto právu len vtedy,
ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte
mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,
ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takejto
sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd
poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti
č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
Keďže v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (1. júla 2015) k zbytočným
prieťahom, a teda ani k namietanému porušeniu práva sťažovateľa v 1. rade vyplývajúcemu z
čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru, zo strany okresného súdu a krajského
súdu v napadnutých konaniach reálne nedochádzalo, pretože tieto boli právoplatne
ukončené, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
K námietke porušenia označených práv sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa
v 3. rade napadnutým postupom a napadnutým rozsudkom okresného súdu
a napadnutým postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu
Podľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom
sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd
nerozhoduje iný súd.
Podľa § 51 ods. 1 zákona o ústavnom súde účastníci konania sú sťažovateľ a orgán
verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje.
V súvislosti s námietkou sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade ústavný súd
poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že sťažnosť nemôže podať fyzická
osoba alebo právnická osoba, ktorá síce namieta porušenie základných práv alebo slobôd
iných osôb, avšak nie svojich (I. ÚS 56/98). Sťažnosti, v ktorých sťažovatelia nenamietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, ústavný súd už pri predbežnom
prerokovaní odmieta ako podané osobami zjavne neoprávnenými (III. ÚS 41/00,
I. ÚS 43/98, II. ÚS 128/95). O návrhu podanom zjavne neoprávnenou osobou možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a osobou sťažovateľa, prípadne z iných
dôvodov. Za návrh podaný niekým zjavne neoprávneným preto možno považovať návrh,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 26/06).
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ
v 2. rade ani sťažovateľ v 3. rade v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
25 C 39/2011 a v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 Co 857/2014 dosiaľ
nemajú postavenie účastníka konania, a teda nie sú osobami oprávnenými na podanie
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (podobne napr. II. ÚS 113/02, II. ÚS 205/04,
III. ÚS 162/09, II. ÚS 564/2011, IV. ÚS 5/2012, I. ÚS 589/2014, III. ÚS 303/2014,
IV. ÚS 271/2014 a iné). Keďže sťažnosť ústavnému súdu podali právnické osoby, ktoré
nie sú aktívne legitimované na jej podanie, ústavný súd dospel k záveru, že ide o sťažnosť
podanú neoprávnenými osobami, a ako takú ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľov uvedených v sťažnosti nerozhodol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2015