Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 458/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

22. septembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť

, , a spoločnosti

, pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva na náhradu škody podľa

ods. 3 , základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom č. k. z 31. marca 2014 a postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

č. k. z 18. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť

, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2015

doručená sťažnosť ,

, a spoločnosti

(ďalej

aj „sťažovateľ v 1. rade“, „sťažovateľ v 2. rade“, „sťažovateľ v 3. rade“ alebo spolu ďalej

aj „sťažovatelia“) pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), základného práva na náhradu

škody podľa , základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

č. k. z 31. marca 2014 (ďalej aj „okresný súd“, „napadnutý postup“

a „napadnutý rozsudok“) a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. z 18. februára 2015

(ďalej aj „krajský súd“, „napadnutý postup“ a „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým rozsudkom

zamietol návrh sťažovateľa v 1. rade, ktorým sa proti Slovenskej republike – Ministerstvu

spravodlivosti Slovenskej republiky ako odporcovi domáhal podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov náhrady škody v sume 7 500 000 € s príslušenstvom,

ktorá mu mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . Na základe odvolania

sťažovateľa v 1. rade krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdil. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal sťažovateľ v 1. rade 26. mája 2015

dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), o ktorom však

dosiaľ nebolo rozhodnuté, čím „narastá škoda a pretrváva neistota vo veci“.

Sťažovatelia v sťažnosti opätovne poukazujú na nedostatky v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. týkajúce sa najmä absencie jeho vecnej

príslušnosti riešiť hospodársky spor, nesprávneho posúdenia aktívnej legitimácie účastníkov,

nesprávneho doručovania poštových zásielok účastníkom a s ním spojenými ďalšími

procesnými pochybeniami okresného súdu. Sťažovatelia považujú rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 24. mája 2005 za nulitný a retroaktívny, ktorý mal okresný súd ex

officio zrušiť, a tým zabrániť vzniku škody sťažovateľom. Keďže ani v konaní o náhradu

škody okresný súd a krajský súd uvedené nedostatky nenapravili, napadnutými rozsudkami

popreli, že by vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. išlo „o nezákonný

rozsudok alebo nesprávny úradný postup“. Odmietnutie nesprávneho úradného postupu je

podľa názoru sťažovateľov „logicky absolútne arbitrárne“, a preto je aj odôvodnenie nimi

vydaných rozsudkov nepreskúmateľné a nezmyselné. Z uvedeného je nesporné, že

„porušovatelia údajnými podmienkami vo veci sp. zn. v rozpore so

špeciálnym zákonom odňali účastníkovi právo na súdnu ochranu v konaní o náhrade škody.

Odôvodnenia ich rozsudkov sú paradoxom, z ktorého vôbec nie je zrejmé, na základe akých

relevantných dôkazov, právnych skutočností alebo aplikácie práva odmietli žalobný návrh v

veci náhrady škody sp. zn. a odvolanie sp. zn. .“.

Sťažovatelia preto v petite žiadajú, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že napadnutým

postupom a rozsudkami okresného súdu a krajského súdu bolo porušené ich základné právo

na súdnu ochranu podľa , základné právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , základné právo na náhradu škody

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a aby im priznal finančné zadosťučinenie v sume 8 000 000 €, ako aj náhradu trov právneho

zastúpenia.

Sťažnosť v mene sťažovateľov podpísal sťažovateľ v 1. rade, pričom v petite

u všetkých uviedol adresu: „ .“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľov

zaručených a 3 a a práva zaručeného dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

č. k. z 31. marca 2014 a postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. z 18. februára 2015.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym

úradným postupom.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

K námietke porušenia označených práv sťažovateľa v 1. rade napadnutým

postupom a napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým postupom

a napadnutým rozsudkom krajského súdu

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

vyplývajúceho z , ktorý limituje hranice právomoci ústavného

súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,

a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno

domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

1. Vzhľadom na to, že na preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu bol

v prvom rade povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádza

právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa

v tejto veci, ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva

sťažovateľa v 1. rade na súdnu ochranu podľa , základného práva

na náhradu škody podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie (, , ,

, , a iné).

2. Sťažnosť v časti týkajúcej sa námietky porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa , základného práva na náhradu škody podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu je neprípustná. Ako totiž z odôvodnenia sťažnosti vyplýva,

sťažovateľ v 1. rade proti napadnutému (právoplatnému) rozsudku odvolacieho súdu podal

dovolanie najvyššiemu súdu, o ktorom tento dosiaľ nerozhodol.

Ústavný súd už v minulosti zaujal názor (, ,

, , a iné), že v prípade podania

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému

súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Súbežné podanie

dovolania a sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity

síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba do rozhodnutia najvyššieho súdu

o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia , podľa

ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné

právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne

poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel práva na spravodlivý súdny proces

konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude

sťažovateľovi v 1. rade lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu

(pozri rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom

o dovolaní bude mať k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu, čo sa týka tohto

rozhodnutia, za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v tejto časti

meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju vo vzťahu ku krajskému súdu

odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde.

3. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podstatou, účelom a cieľom

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie

stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto právu len vtedy,

ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte

mohlo trvať (napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,

ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takejto

sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd

poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (m. m. a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti

č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Keďže v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (1. júla 2015) k zbytočným

prieťahom, a teda ani k namietanému porušeniu práva sťažovateľa v 1. rade vyplývajúcemu z

, resp. z dohovoru, zo strany okresného súdu a krajského

súdu v napadnutých konaniach reálne nedochádzalo, pretože tieto boli právoplatne

ukončené, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke porušenia označených práv sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa

v 3. rade napadnutým postupom a napadnutým rozsudkom okresného súdu

a napadnutým postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom

sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd

nerozhoduje iný súd.

Podľa účastníci konania sú sťažovateľ a orgán

verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa v 3. rade ústavný súd

poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že sťažnosť nemôže podať fyzická

osoba alebo právnická osoba, ktorá síce namieta porušenie základných práv alebo slobôd

iných osôb, avšak nie svojich (). Sťažnosti, v ktorých sťažovatelia nenamietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, ústavný súd už pri predbežnom

prerokovaní odmieta ako podané osobami zjavne neoprávnenými (,

, ). O návrhu podanom zjavne neoprávnenou osobou možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a osobou sťažovateľa, prípadne z iných

dôvodov. Za návrh podaný niekým zjavne neoprávneným preto možno považovať návrh,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ

v 2. rade ani sťažovateľ v 3. rade v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

a v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. dosiaľ

nemajú postavenie účastníka konania, a teda nie sú osobami oprávnenými na podanie

sťažnosti podľa (podobne napr. , ,

, , , , ,

a iné). Keďže sťažnosť ústavnému súdu podali právnické osoby, ktoré

nie sú aktívne legitimované na jej podanie, ústavný súd dospel k záveru, že ide o sťažnosť

podanú neoprávnenými osobami, a ako takú ju podľa

odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľov uvedených v sťažnosti nerozhodol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015