Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 225/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte

zloženom z predsedu Rudofla Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra

Dobríka prerokoval sťažnosť spoločnosti SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY,

a. s., Winterova 29, Piešťany, zastúpenej advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS,

s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Juraj

Bizoň, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY,

a. s., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie

jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Piešťany p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Okresný súd Piešťany j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti SLOVENSKÉ

LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY, a. s., trovy konania v sume 518,76 € (päťstoosemnásť

eur a sedemdesiatšesť centov) na účet jej právneho zástupcu advokátskej kancelárie BIZOŇ

& PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti spoločnosti SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE

PIEŠŤANY, a. s., n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

15 z 19. mája 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti

SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), podľa

o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorou namietala porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a podľa Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že žalobou doručenou okresnému súdu

21. októbra 2011 uplatnila nárok na náhradu škody v sume 17 592,78 € voči žalovaným

v 1. a 2. rade. Okresný súd bol následne podľa tvrdenia sťažovateľky vo veci absolútne

nečinný až do času, kedy sťažovateľka podala sťažnosť predsedníčke okresného súdu

na prieťahy v konaní. Sťažnosť bola podaná 18. januára 2013 a predsedníčka okresného súdu

„uznala, že v konaní dochádza k zbytočným prieťahom a následne bol nariadený termín

pojednávania na deň 25.03.2013“.

K ďalšiemu priebehu konania sťažovateľka uviedla, že až z obsahu predvolania

na pojednávanie, ktoré sa malo uskutočniť 25. marca 2013, sa dozvedela, že v konaní došlo

k zmene zákonného sudcu, pričom vo vzťahu k novému konajúcemu sudcovi mala

pochybnosti o jeho nepredpojatosti, preto podala „námietku zaujatosti voči zákonnému

sudcovi podľa a nasl. . V dôsledku tohto bolo pojednávanie zrušené“.

O námietke sťažovateľky rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

uznesením č. k. 147 dňa 29. apríla 2013 tak, že zákonného sudcu

z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil, a napriek tomu, že toto rozhodnutie bolo

okresnému súdu doručené už 31. mája 2013, okresný súd vykonal ďalší právny úkon vo veci

až 25. februára 2014, kedy uznesením č. k. 162 vyzval sťažovateľku na

zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka

odvolanie z dôvodu, že podľa o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) je od platenia súdnych poplatkov oslobodená.

Okresný súd následne odvolaním napadnuté uznesenie uznesením č. k.

162 z 25. februára 2014 zmenil tak, že sťažovateľke poplatkovú povinnosť

neuložil. Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že „predmetné konanie rozhodne nemožno

nazvať ako právne alebo skutkovo zložité“, keďže jeho predmetom je nárok na náhradu

škody, pričom toto konanie je „pokračovaním trestného konania... v ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté, že Žalovaný 1/ sa dopustil zavineného konania (podvodu), ktorým

spôsobil Sťažovateľke škodu vo výške 17.592,78 €. Okresný súd je týmto rozhodnutím

trestného súdu viazaný podľa .“.

Sťažovateľka tiež uviedla, že nie je si vedomá žiadneho konania, ktorým by mohla

„čo i len čiastočne prispieť k prieťahom vo veci“. Podľa názoru sťažovateľky je namietané

konanie „poznačené 15 mesačnou a 9 mesačnou ničím neodôvodnenou nečinnosťou

Okresného súdu Piešťany. Tento naviac koná nesústredene, pomaly a tým neefektívne“.

V závere sťažovateľka sumarizuje, že v namietanom konaní „po takmer 34 mesiacoch

od podania žaloby sa nekonalo ani jedno pojednávanie vo veci, pričom s výnimkou

3 mesiacov... je toto obdobie nutné pričítať na ťarchu Okresného súdu Piešťany“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne vo

veci rozhodol týmto nálezom:

„I. Základné právo obchodnej spoločnosti SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE

PIEŠŤANY, a.s. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom

pod sp. zn. porušené boli.

II. Okresnému súdu Piešťany prikazuje, aby v konaní vedenom pod spis. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

III. Obchodnej spoločnosti SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY, a.s. sa

priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,00 € (slovom: desaťtisíc EUR), ktoré jej

je Okresný súd Piešťany povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

IV. Okresný súd Piešťany je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti SLOVENSKÉ

LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY, a.s. trovy konania v sume 340,09 € (slovom

tristoštyridsať eur a deväť centov) na účet advokátskej kancelárie BIZOŇ & PARTNERS,

s.r.o. Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

Z obsahu predloženého súdneho spisu ústavný súd zistil, že uznesením č. k. 11 Cb

126/2011 165 z 15. júla 2015 okresný súd konanie z dôvodu podľa § 109 ods. 2 písm. c)

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“) prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Trnava

pod sp. zn. .

Na základe výzvy ústavného súdu sa podaním sp. zn. Spr. 415/15 doručeným

ústavnému súdu 27. júla 2015 vyjadrila predsedníčka okresného súdu, ktorá uviedla

chronologický prehľad jednotlivých procesných úkonov okresného súdu. K obsahu sťažnosti

uviedla, že predmetom sporu je nárok na náhradu škody „spôsobenej odporcami spáchaním

trestného činu podvodu. Navrhovateľ v podanom návrhu doručenom 21.10.2011 poukázal

na trestný rozkaz Okresného súdu Trnava, ktorým boli odporcovia uznaní za vinných... Zo

samotného návrhu sťažovateľa vyplývalo, že trestný rozkaz nie je ešte právoplatný, teda

o vine odporcov ešte nebolo právoplatne rozhodnuté. Z vyjadrenia navrhovateľa síce

vyplývalo, že prokurátor voči odporcovi v 1. rade pred začatím hlavného pojednávania

zobral odpor späť, avšak nie je zrejmé, či späťvzatie odporu malo za následok

správoplatnenie trestného rozkazu voči odporcovi v 1. rade. Z následnej telefonickej

komunikácie s Okresným súdom Trnava vyplynulo, že trestné konanie voči odporcom

doposiaľ nie je právoplatne skončené, preto aj súd konanie v danej veci prerušil

do právoplatného skončenia trestného konania voči odporcom.“. Tieto skutočnosti podľa

vyjadrenia predsedníčky okresného súdu bránia „ďalšiemu pokračovaniu v konaní, keďže

súd je s poukazom na viazaný až právoplatným rozhodnutím o tom, že

bol spáchaný trestný čin, kto ho spáchal, pričom doposiaľ v trestnom konaní o vine

odporcov nebolo právoplatne rozhodnuté.“. Predsedníčka okresného súdu ďalej uviedla, že

ani sťažovateľka nebola ešte právoplatne so svojím návrhom na náhradu škody odkázaná

na občianske súdne konanie, čo jej síce nebráni podať „civilnoprávnu žalobu o náhradu

škody, avšak pokiaľ si nárok na náhradu škody uplatnil[a] aj v trestnom konaní a toto ešte

nie je právoplatne skončené, nie je možné v oboch veciach konať súčasne“.

Zistené nekonanie súdu predsedníčka súdu nepovažuje za zbytočné prieťahy

v konaní, pretože postupu súdu bránilo práve „neskončenie trestného stíhania odporcov“.

V závere svojho vyjadrenia poukázala predsedníčka súdu na dlhodobé nedostatočné

obsadenie okresného súdu väčším počtom sudcov, ktoré „vedenie súdu či konajúci sudca

nemôžu ovplyvniť“.

K vyjadreniu predsedníčky okresného súdu zaujal na základe výzvy ústavného súdu

stanovisko aj právny zástupca sťažovateľky. Tento vo svojom podaní doručenom ústavnému

súdu 14. augusta 2015 označil dôvod nekonania okresného súdu prezentovaný

predsedníčkou okresného súdu za „prekvapivý“, pričom poukázal na skutočnosť, že okresný

súd sa „od podania žaloby ani náznakom nezmienil o tom, že nekoná z dôvodu, že trestný

rozkaz Okresného súdu Trnava zo dňa 30.07.2010, č. k. , nepovažuje za

právoplatný vo vzťahu k žalovanému 1/“. Právny zástupca sťažovateľky k tejto okolnosti

ďalej uviedol, že žiadosťou z 20. júla 2015 požiadal o vyznačenie právoplatnosti trestného

rozkazu Okresný súd Trnava, avšak „vzhľadom na letné mesiace“ mu ku dňu vyhotovenia

stanoviska adresovaného ústavnému súdu nebola doručená žiadna odpoveď. Postup

okresného súdu označil za „neefektívny a alibistický“, aj vzhľadom na skutočnosť, že trestné

stíhanie v čase podania žaloby nebolo ešte skončené, avšak voči ostatným obžalovaným.

Právny zástupca sťažovateľky poukázal na skutočnosť, že okresnému súdu nič nebráni, „aby

o podanej žalobe riadne konal a to prinajmenšom vo vzťahu k žalovanému 1/“.

Právny zástupca sťažovateľky zaujal tiež stanovisko k prerušeniu namietaného

súdneho konania uznesením okresného súdu č. k. 165 z 15. júla 2015

a uviedol, že „prerušenie konania voči obom žalovaným... sa javí iba ako pokus Okresného

súdu ako sa brániť podanej ústavnej sťažnosti Sťažovateľa“. Z obsahu predloženého súdneho

spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil rovnaké skutočnosti, čo sa

týka predloženej chronológie, aké uviedol okresný súd, preto ich považoval za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva

podľa a podľa listiny, podľa ktorých každý má právo, aby

sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj porušenie

čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom. K porušeniu sťažovateľkou označených práv malo dôjsť postupom okresného súdu

v napadnutom konaní.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (,

, ), v súlade s ktorou možno za konanie (postup) súdu odstraňujúce

právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie,

ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej

neistoty zákonom dovoleným spôsobom. K vytvoreniu právnej istoty preto dochádza

zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6

, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali

tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa ktorého len

čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (napr. , , )

zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd

rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory

o zaplatenie peňažnej sumy z titulu náhrady škody spôsobenej trestným činom tvoria bežnú

súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať

za právne ani skutkovo zložité. Navyše, z obsahu súdneho spisu predloženého ústavnému

súdu je možné ustáliť, že okresný súd dosiaľ riešil prostredníctvom svojich procesných

úkonov iba otázku právoplatného skončenia súvisiaceho trestného konania vedeného

na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. (ďalej tiež ako „súvisiace trestné konanie“),

a teda nevykonával žiadne procesné úkony vo veci samej, preto nie je možné ani uvažovať

o skutkovej či právnej zložitosti veci samej ako o príčine doterajšej dĺžky konania.

2. Pri posudzovaní druhého kritéria, t. j. hodnotenia správania účastníkov súdneho

konania v súvislosti so vznikom prípadných zbytočných prieťahov v konaní, ústavný súd

dospel k záveru, že k dĺžke posudzovaného konania prispeli aj okolnosti na strane

sťažovateľky. Z obsahu súdneho spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľka ako prílohu svojho

žalobného návrhu síce predložila trestný rozkaz týkajúci sa žalovaných v 1. a 2. rade, avšak

tento predložila bez vyznačenia doložky právoplatnosti, a to aj napriek tomu, že tento mal

podľa jej tvrdení nadobudnúť právoplatnosť voči žalovanému v 1. rade už 27. septembra

2011 a že v podľa je žalobca povinný k návrhu pripojiť listinné dôkazy, na

ktoré sa odvoláva, okrem tých, ktoré nemôže pripojiť bez svojej viny. O vyznačenie doložky

právoplatnosti sťažovateľka v procesnom postavení žalobcu, ako to vyplýva z vyjadrenia jej

právneho zástupcu adresovaného ústavnému súdu, požiadala až žiadosťou z 20. júla 2015.

Ústavný súd si tiež nemohol nevšimnúť pasivitu sťažovateľky, ktorá od podania

žaloby 21. októbra 2011 do 18. marca 2013, kedy bola okresnému súdu doručená sťažnosť

sťažovateľky na prieťahy v konaní (teda počas 1 roka a 5 mesiacov nečinnosti okresného

súdu), sa konania okresného súdu nedomáhala a sama aktívne do konania nevstúpila.

Sťažovateľke preto možno vytknúť pasívnejší prístup ku konaniu a neriadenie sa zásadou

vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje práva), z ktorej okrem iného vyplýva priama

závislosť ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania od ich súčinnosti.

Všetky skutočnosti uvedené v tomto bode nálezu ústavný súd musel zohľadniť pri určení

výšky finančného zadosťučinenia (obdobne , ,

a ).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci

a poukazuje na to, že trvanie namietaného súdneho konania v dĺžke viac ako 4 roky bez

zrealizovania čo i len jediného pojednávania vo veci samej a bez prerušenia konania je už

samo osebe neprimerané.

Ústavný súd z predloženého súdneho spisu okresného súdu zistil, že okresný súd bol

absolútne nečinný v období od podania žaloby sťažovateľkou (21. októbra 2011)

do 1. februára 2013, kedy konajúci sudca nariadil termín pojednávania vo veci na 25. marec

2013. Počas tohto obdobia nečinnosti okresného súdu došlo k zmene zákonného sudcu,

keďže vec pôvodne napadla sudkyni, ktorá bola od 1. novembra 2011 preložená na iný súd.

Spis bol novému zákonnému sudcovi pridelený 9. novembra 2011. Nečinnosť okresného

súdu v tomto období teda trvala 1 rok a 4 mesiace.

V období od 14. marca 2013 do 31. mája 2013 sa spis nachádzal v dôsledku

sťažovateľkou podanej námietky zaujatosti sudcu na krajskom súde. Z tohto dôvodu bolo aj

zrušené pojednávanie nariadené na 25. marec 2013.

Následne v období od 31. mája 2013 do 25. februára 2014 (9 mesiacov) bol okresný

súd vo veci nečinný a s výnimkou doručovania uznesenia krajského súdu o námietke

zaujatosti č. k. z 29. apríla 2013 nevykonával vo veci žiadne procesné

úkony.

Okresný súd 25. februára 2014 uznesením č. k. 152 vyzval

sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za návrh. Proti tomuto sa sťažovateľka

odvolala odvolaním doručeným okresnému súdu 5. marca 2014 telefaxom a 10. marca 2014

v písomnom vyhotovení, a to z dôvodu, že podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona o súdnych

poplatkoch je sťažovateľka od súdneho poplatku oslobodená. Okresný súd uznesením č. k.

162 z 12. augusta 2014 odvolaním napadnuté uznesenie zmenil tak, že

poplatkovú povinnosť sťažovateľke neuložil. Postup okresného súdu pri rozhodovaní

o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok preto možno označiť za nesústredený

a neefektívny.

V období od 12. augusta 2014 do 15. júla 2015 okresný súd vo veci neuskutočnil

žiaden procesný úkon, čo predstavuje obdobie bezdôvodnej nečinnosti v trvaní

11 mesiacov.

Uznesením č. k. 165 z 15. júla 2015 okresný súd konanie prerušil

z dôvodu podľa až do právoplatného skončenia konania vedeného

na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. .

V tejto súvislosti ústavný súd nemôže opätovne nepoukázať na nesústredenosť

postupu okresného súdu, pokiaľ okresný súd odôvodňuje svoju nečinnosť tvrdením, že

súvisiace trestné konanie dosiaľ nebolo právoplatne skončené, a teda nemohol vo veci samej

konať a rozhodnúť. Táto skutočnosť totiž okresnému súdu mohla byť známa už v čase začatia

konania, najneskôr sa o nej však preukázateľne dozvedel z oznámenia Okresného súdu

Trnava, ktoré mu bolo doručené 12. marca 2013. Napriek tomu ostal pasívnym a konanie

z uvedeného dôvodu prerušil až 15. júla 2015.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval

v súlade s povinnosťou uloženou mu v , aby bola vec čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá.

K obrane okresného súdu o objektívnych prieťahoch v konaní zapríčinených situáciou

na okresnom súde (dlhodobý nedostatok sudcov a z toho plynúca ich nadmerná zaťaženosť)

ústavný súd poznamenáva, že systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti

nemožno pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich základného

práva zaručeného v , ako aj práva zaručeného dohovoru

oslabiť poukázaním na obmedzené personálne kapacity príslušných súdov. v

ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné

opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných

prieťahov, aj keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa

nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu (pozri napr. ,

).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k názoru, že doterajším

postupom okresného súdu v konaní sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , listiny a práva na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

V predmetnej veci je síce v čase rozhodovania ústavného súdu konanie prerušené, ale je

nesporné, že po odpadnutí prekážky bude okresný súd vo veci konať, preto mu ústavný súd

prikázal konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia

v sume 10 000 € vo vzťahu k okresnému súdu z dôvodu kompenzácie „za pocit bezmocnosti

a frustrácie“ z postupu okresného súdu a tiež „ako prevenciu, aby to Okresný súd Piešťany

odradilo nekonať aj po podaní tejto sťažnosti“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Ústavný súd vychádzajúc zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom

pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva

so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu, vzal do úvahy skutočnosti spočívajúce v

správaní sťažovateľky (opísané v II. časti bode 2 tohto nálezu) a primerané finančné

zadosťučinenie sťažovateľke nepriznal (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľky si uplatnil nárok na náhradu

trov v sume 518,76 € za tri úkony právnej služby. Za prevzatie a prípravu zastúpenia

a za podanú ústavnú sťažnosť (rok 2014) v sume 268,00 € za dva úkony právnej služby

a režijný paušál 2 x 8,04 € a za stanovisko k vyjadreniu okresného súdu (rok 2015) v sume

139,83 € za úkon právnej služby a režijný paušál v sume 8,39 € podľa § 11 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, spolu s 20 % DPH.

Ústavný súd priznal náhradu trov konania v požadovanej sume (bod 3 výroku nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015