Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 225/2015
PDF · 450.03 KB
No categories available
III. ÚS 225/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015 v senáte
zloženom z predsedu Rudofla Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra
Dobríka prerokoval sťažnosť spoločnosti SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY,
a. s., Winterova 29, Piešťany, zastúpenej advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS,
s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Juraj
Bizoň, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cb 126/2011 a takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY,
a. s., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn.
11 Cb 126/2011 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Piešťany p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
11 Cb 126/2011 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Okresný súd Piešťany j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti SLOVENSKÉ
LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY, a. s., trovy konania v sume 518,76 € (päťstoosemnásť
eur a sedemdesiatšesť centov) na účet jej právneho zástupcu advokátskej kancelárie BIZOŇ
& PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti spoločnosti SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE
PIEŠŤANY, a. s., n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 225/2015 15 z 19. mája 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti
SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), podľa
§ 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietala porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 11 Cb 126/2011.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že žalobou doručenou okresnému súdu
21. októbra 2011 uplatnila nárok na náhradu škody v sume 17 592,78 € voči žalovaným
v 1. a 2. rade. Okresný súd bol následne podľa tvrdenia sťažovateľky vo veci absolútne
nečinný až do času, kedy sťažovateľka podala sťažnosť predsedníčke okresného súdu
na prieťahy v konaní. Sťažnosť bola podaná 18. januára 2013 a predsedníčka okresného súdu
„uznala, že v konaní dochádza k zbytočným prieťahom a následne bol nariadený termín
pojednávania na deň 25.03.2013“.
K ďalšiemu priebehu konania sťažovateľka uviedla, že až z obsahu predvolania
na pojednávanie, ktoré sa malo uskutočniť 25. marca 2013, sa dozvedela, že v konaní došlo
k zmene zákonného sudcu, pričom vo vzťahu k novému konajúcemu sudcovi mala
pochybnosti o jeho nepredpojatosti, preto podala „námietku zaujatosti voči zákonnému
sudcovi podľa § 14 a nasl. OSP. V dôsledku tohto bolo pojednávanie zrušené“.
O námietke sťažovateľky rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
uznesením č. k. 21 Ncb 8/2013 147 dňa 29. apríla 2013 tak, že zákonného sudcu
z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil, a napriek tomu, že toto rozhodnutie bolo
okresnému súdu doručené už 31. mája 2013, okresný súd vykonal ďalší právny úkon vo veci
až 25. februára 2014, kedy uznesením č. k. 11 Cb 126/2011 162 vyzval sťažovateľku na
zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka
odvolanie z dôvodu, že podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 71/1992 Z. z. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdnych poplatkoch“) je od platenia súdnych poplatkov oslobodená.
Okresný súd následne odvolaním napadnuté uznesenie uznesením č. k.
11 Cb 126/2011 162 z 25. februára 2014 zmenil tak, že sťažovateľke poplatkovú povinnosť
neuložil. Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že „predmetné konanie rozhodne nemožno
nazvať ako právne alebo skutkovo zložité“, keďže jeho predmetom je nárok na náhradu
škody, pričom toto konanie je „pokračovaním trestného konania... v ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté, že Žalovaný 1/ sa dopustil zavineného konania (podvodu), ktorým
spôsobil Sťažovateľke škodu vo výške 17.592,78 €. Okresný súd je týmto rozhodnutím
trestného súdu viazaný podľa § 135 ods. 1 OSP.“.
Sťažovateľka tiež uviedla, že nie je si vedomá žiadneho konania, ktorým by mohla
„čo i len čiastočne prispieť k prieťahom vo veci“. Podľa názoru sťažovateľky je namietané
konanie „poznačené 15 mesačnou a 9 mesačnou ničím neodôvodnenou nečinnosťou
Okresného súdu Piešťany. Tento naviac koná nesústredene, pomaly a tým neefektívne“.
V závere sťažovateľka sumarizuje, že v namietanom konaní „po takmer 34 mesiacoch
od podania žaloby sa nekonalo ani jedno pojednávanie vo veci, pričom s výnimkou
3 mesiacov... je toto obdobie nutné pričítať na ťarchu Okresného súdu Piešťany“.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne vo
veci rozhodol týmto nálezom:
„I. Základné právo obchodnej spoločnosti SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE
PIEŠŤANY, a.s. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom
pod sp. zn. 11Cb/126/2011 porušené boli.
II. Okresnému súdu Piešťany prikazuje, aby v konaní vedenom pod spis. zn.
11Cb/126/2011 konal bez zbytočných prieťahov.
III. Obchodnej spoločnosti SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY, a.s. sa
priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,00 € (slovom: desaťtisíc EUR), ktoré jej
je Okresný súd Piešťany povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
IV. Okresný súd Piešťany je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti SLOVENSKÉ
LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY, a.s. trovy konania v sume 340,09 € (slovom
tristoštyridsať eur a deväť centov) na účet advokátskej kancelárie BIZOŇ & PARTNERS,
s.r.o. Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
Z obsahu predloženého súdneho spisu ústavný súd zistil, že uznesením č. k. 11 Cb
126/2011 165 z 15. júla 2015 okresný súd konanie z dôvodu podľa § 109 ods. 2 písm. c)
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“) prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Trnava
pod sp. zn. 1 T 66/08.
Na základe výzvy ústavného súdu sa podaním sp. zn. Spr. 415/15 doručeným
ústavnému súdu 27. júla 2015 vyjadrila predsedníčka okresného súdu, ktorá uviedla
chronologický prehľad jednotlivých procesných úkonov okresného súdu. K obsahu sťažnosti
uviedla, že predmetom sporu je nárok na náhradu škody „spôsobenej odporcami spáchaním
trestného činu podvodu. Navrhovateľ v podanom návrhu doručenom 21.10.2011 poukázal
na trestný rozkaz Okresného súdu Trnava, ktorým boli odporcovia uznaní za vinných... Zo
samotného návrhu sťažovateľa vyplývalo, že trestný rozkaz nie je ešte právoplatný, teda
o vine odporcov ešte nebolo právoplatne rozhodnuté. Z vyjadrenia navrhovateľa síce
vyplývalo, že prokurátor voči odporcovi v 1. rade pred začatím hlavného pojednávania
zobral odpor späť, avšak nie je zrejmé, či späťvzatie odporu malo za následok
správoplatnenie trestného rozkazu voči odporcovi v 1. rade. Z následnej telefonickej
komunikácie s Okresným súdom Trnava vyplynulo, že trestné konanie voči odporcom
doposiaľ nie je právoplatne skončené, preto aj súd konanie v danej veci prerušil
do právoplatného skončenia trestného konania voči odporcom.“. Tieto skutočnosti podľa
vyjadrenia predsedníčky okresného súdu bránia „ďalšiemu pokračovaniu v konaní, keďže
súd je s poukazom na § 135 ods. 1 O. s. p. viazaný až právoplatným rozhodnutím o tom, že
bol spáchaný trestný čin, kto ho spáchal, pričom doposiaľ v trestnom konaní o vine
odporcov nebolo právoplatne rozhodnuté.“. Predsedníčka okresného súdu ďalej uviedla, že
ani sťažovateľka nebola ešte právoplatne so svojím návrhom na náhradu škody odkázaná
na občianske súdne konanie, čo jej síce nebráni podať „civilnoprávnu žalobu o náhradu
škody, avšak pokiaľ si nárok na náhradu škody uplatnil[a] aj v trestnom konaní a toto ešte
nie je právoplatne skončené, nie je možné v oboch veciach konať súčasne“.
Zistené nekonanie súdu predsedníčka súdu nepovažuje za zbytočné prieťahy
v konaní, pretože postupu súdu bránilo práve „neskončenie trestného stíhania odporcov“.
V závere svojho vyjadrenia poukázala predsedníčka súdu na dlhodobé nedostatočné
obsadenie okresného súdu väčším počtom sudcov, ktoré „vedenie súdu či konajúci sudca
nemôžu ovplyvniť“.
K vyjadreniu predsedníčky okresného súdu zaujal na základe výzvy ústavného súdu
stanovisko aj právny zástupca sťažovateľky. Tento vo svojom podaní doručenom ústavnému
súdu 14. augusta 2015 označil dôvod nekonania okresného súdu prezentovaný
predsedníčkou okresného súdu za „prekvapivý“, pričom poukázal na skutočnosť, že okresný
súd sa „od podania žaloby ani náznakom nezmienil o tom, že nekoná z dôvodu, že trestný
rozkaz Okresného súdu Trnava zo dňa 30.07.2010, č. k. 1 T 66/2008 6507, nepovažuje za
právoplatný vo vzťahu k žalovanému 1/“. Právny zástupca sťažovateľky k tejto okolnosti
ďalej uviedol, že žiadosťou z 20. júla 2015 požiadal o vyznačenie právoplatnosti trestného
rozkazu Okresný súd Trnava, avšak „vzhľadom na letné mesiace“ mu ku dňu vyhotovenia
stanoviska adresovaného ústavnému súdu nebola doručená žiadna odpoveď. Postup
okresného súdu označil za „neefektívny a alibistický“, aj vzhľadom na skutočnosť, že trestné
stíhanie v čase podania žaloby nebolo ešte skončené, avšak voči ostatným obžalovaným.
Právny zástupca sťažovateľky poukázal na skutočnosť, že okresnému súdu nič nebráni, „aby
o podanej žalobe riadne konal a to prinajmenšom vo vzťahu k žalovanému 1/“.
Právny zástupca sťažovateľky zaujal tiež stanovisko k prerušeniu namietaného
súdneho konania uznesením okresného súdu č. k. 11 Cb 126/2011 165 z 15. júla 2015
a uviedol, že „prerušenie konania voči obom žalovaným... sa javí iba ako pokus Okresného
súdu ako sa brániť podanej ústavnej sťažnosti Sťažovateľa“. Z obsahu predloženého súdneho
spisu okresného súdu sp. zn. 11 Cb 126/2011 ústavný súd zistil rovnaké skutočnosti, čo sa
týka predloženej chronológie, aké uviedol okresný súd, preto ich považoval za preukázané.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorých každý má právo, aby
sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj porušenie
čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom. K porušeniu sťažovateľkou označených práv malo dôjsť postupom okresného súdu
v napadnutom konaní.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03,
I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie (postup) súdu odstraňujúce
právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie,
ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej
neistoty zákonom dovoleným spôsobom. K vytvoreniu právnej istoty preto dochádza
zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6
OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali
tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len
čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo
najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (napr. IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03)
zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).
Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.
1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory
o zaplatenie peňažnej sumy z titulu náhrady škody spôsobenej trestným činom tvoria bežnú
súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať
za právne ani skutkovo zložité. Navyše, z obsahu súdneho spisu predloženého ústavnému
súdu je možné ustáliť, že okresný súd dosiaľ riešil prostredníctvom svojich procesných
úkonov iba otázku právoplatného skončenia súvisiaceho trestného konania vedeného
na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 1 T 66/08 (ďalej tiež ako „súvisiace trestné konanie“),
a teda nevykonával žiadne procesné úkony vo veci samej, preto nie je možné ani uvažovať
o skutkovej či právnej zložitosti veci samej ako o príčine doterajšej dĺžky konania.
2. Pri posudzovaní druhého kritéria, t. j. hodnotenia správania účastníkov súdneho
konania v súvislosti so vznikom prípadných zbytočných prieťahov v konaní, ústavný súd
dospel k záveru, že k dĺžke posudzovaného konania prispeli aj okolnosti na strane
sťažovateľky. Z obsahu súdneho spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľka ako prílohu svojho
žalobného návrhu síce predložila trestný rozkaz týkajúci sa žalovaných v 1. a 2. rade, avšak
tento predložila bez vyznačenia doložky právoplatnosti, a to aj napriek tomu, že tento mal
podľa jej tvrdení nadobudnúť právoplatnosť voči žalovanému v 1. rade už 27. septembra
2011 a že v podľa § 79 ods. 2 OSP je žalobca povinný k návrhu pripojiť listinné dôkazy, na
ktoré sa odvoláva, okrem tých, ktoré nemôže pripojiť bez svojej viny. O vyznačenie doložky
právoplatnosti sťažovateľka v procesnom postavení žalobcu, ako to vyplýva z vyjadrenia jej
právneho zástupcu adresovaného ústavnému súdu, požiadala až žiadosťou z 20. júla 2015.
Ústavný súd si tiež nemohol nevšimnúť pasivitu sťažovateľky, ktorá od podania
žaloby 21. októbra 2011 do 18. marca 2013, kedy bola okresnému súdu doručená sťažnosť
sťažovateľky na prieťahy v konaní (teda počas 1 roka a 5 mesiacov nečinnosti okresného
súdu), sa konania okresného súdu nedomáhala a sama aktívne do konania nevstúpila.
Sťažovateľke preto možno vytknúť pasívnejší prístup ku konaniu a neriadenie sa zásadou
vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje práva), z ktorej okrem iného vyplýva priama
závislosť ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania od ich súčinnosti.
Všetky skutočnosti uvedené v tomto bode nálezu ústavný súd musel zohľadniť pri určení
výšky finančného zadosťučinenia (obdobne IV. ÚS 10/05, III. ÚS 336/07, III. ÚS 382/08
a III. ÚS 254/09).
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci
a poukazuje na to, že trvanie namietaného súdneho konania v dĺžke viac ako 4 roky bez
zrealizovania čo i len jediného pojednávania vo veci samej a bez prerušenia konania je už
samo osebe neprimerané.
Ústavný súd z predloženého súdneho spisu okresného súdu zistil, že okresný súd bol
absolútne nečinný v období od podania žaloby sťažovateľkou (21. októbra 2011)
do 1. februára 2013, kedy konajúci sudca nariadil termín pojednávania vo veci na 25. marec
2013. Počas tohto obdobia nečinnosti okresného súdu došlo k zmene zákonného sudcu,
keďže vec pôvodne napadla sudkyni, ktorá bola od 1. novembra 2011 preložená na iný súd.
Spis bol novému zákonnému sudcovi pridelený 9. novembra 2011. Nečinnosť okresného
súdu v tomto období teda trvala 1 rok a 4 mesiace.
V období od 14. marca 2013 do 31. mája 2013 sa spis nachádzal v dôsledku
sťažovateľkou podanej námietky zaujatosti sudcu na krajskom súde. Z tohto dôvodu bolo aj
zrušené pojednávanie nariadené na 25. marec 2013.
Následne v období od 31. mája 2013 do 25. februára 2014 (9 mesiacov) bol okresný
súd vo veci nečinný a s výnimkou doručovania uznesenia krajského súdu o námietke
zaujatosti č. k. 21 Ncb 8/2013 147 z 29. apríla 2013 nevykonával vo veci žiadne procesné
úkony.
Okresný súd 25. februára 2014 uznesením č. k. 11 Cb 126/2011 152 vyzval
sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za návrh. Proti tomuto sa sťažovateľka
odvolala odvolaním doručeným okresnému súdu 5. marca 2014 telefaxom a 10. marca 2014
v písomnom vyhotovení, a to z dôvodu, že podľa § 4 ods. 2 písm. i) zákona o súdnych
poplatkoch je sťažovateľka od súdneho poplatku oslobodená. Okresný súd uznesením č. k.
11 Cb 126/2011 162 z 12. augusta 2014 odvolaním napadnuté uznesenie zmenil tak, že
poplatkovú povinnosť sťažovateľke neuložil. Postup okresného súdu pri rozhodovaní
o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok preto možno označiť za nesústredený
a neefektívny.
V období od 12. augusta 2014 do 15. júla 2015 okresný súd vo veci neuskutočnil
žiaden procesný úkon, čo predstavuje obdobie bezdôvodnej nečinnosti v trvaní
11 mesiacov.
Uznesením č. k. 11 Cb 126/2011 165 z 15. júla 2015 okresný súd konanie prerušil
z dôvodu podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP až do právoplatného skončenia konania vedeného
na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 1 T 66/08.
V tejto súvislosti ústavný súd nemôže opätovne nepoukázať na nesústredenosť
postupu okresného súdu, pokiaľ okresný súd odôvodňuje svoju nečinnosť tvrdením, že
súvisiace trestné konanie dosiaľ nebolo právoplatne skončené, a teda nemohol vo veci samej
konať a rozhodnúť. Táto skutočnosť totiž okresnému súdu mohla byť známa už v čase začatia
konania, najneskôr sa o nej však preukázateľne dozvedel z oznámenia Okresného súdu
Trnava, ktoré mu bolo doručené 12. marca 2013. Napriek tomu ostal pasívnym a konanie
z uvedeného dôvodu prerušil až 15. júla 2015.
Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval
v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
K obrane okresného súdu o objektívnych prieťahoch v konaní zapríčinených situáciou
na okresnom súde (dlhodobý nedostatok sudcov a z toho plynúca ich nadmerná zaťaženosť)
ústavný súd poznamenáva, že systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti
nemožno pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich základného
práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
oslabiť poukázaním na obmedzené personálne kapacity príslušných súdov. Ústava v čl. 48
ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné
opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných
prieťahov, aj keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa
nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu (pozri napr. I. ÚS 119/03,
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k názoru, že doterajším
postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 11 Cb 126/2011 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
V predmetnej veci je síce v čase rozhodovania ústavného súdu konanie prerušené, ale je
nesporné, že po odpadnutí prekážky bude okresný súd vo veci konať, preto mu ústavný súd
prikázal konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia
v sume 10 000 € vo vzťahu k okresnému súdu z dôvodu kompenzácie „za pocit bezmocnosti
a frustrácie“ z postupu okresného súdu a tiež „ako prevenciu, aby to Okresný súd Piešťany
odradilo nekonať aj po podaní tejto sťažnosti“.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Ústavný súd vychádzajúc zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom
pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva
so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu, vzal do úvahy skutočnosti spočívajúce v
správaní sťažovateľky (opísané v II. časti bode 2 tohto nálezu) a primerané finančné
zadosťučinenie sťažovateľke nepriznal (bod 4 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľky si uplatnil nárok na náhradu
trov v sume 518,76 € za tri úkony právnej služby. Za prevzatie a prípravu zastúpenia
a za podanú ústavnú sťažnosť (rok 2014) v sume 268,00 € za dva úkony právnej služby
a režijný paušál 2 x 8,04 € a za stanovisko k vyjadreniu okresného súdu (rok 2015) v sume
139,83 € za úkon právnej služby a režijný paušál v sume 8,39 € podľa § 11 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, spolu s 20 % DPH.
Ústavný súd priznal náhradu trov konania v požadovanej sume (bod 3 výroku nálezu).
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2015