Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21Cob/11/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Terézie Mecelovej a členov senátu JUDr. Boženy Husárovej a JUDr. Róberta Foltána, vo veci žalobkyne: ESPA LINE, spol. s r. o., Hotel Máj, Hlboká 49, Piešťany, IČO: 34 148 752, zastúpenej advokátom: JUDr. Vladimír Gembický, E. Belluša 6752/8, Piešťany, proti žalovanej: SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY, a.s., Winterova 29, Piešťany, IČO: 34 144 790, zastúpenej: BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, IČO: 36 833 533, o zaplatenie 164.083,36 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 27. septembra 2019 č. k. -1138, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti m e n í tak, že žalobu zamieta.

II. Žalovaná má voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 117.837,58 eur spolu s 18,65 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 86.469,33 eur od 8.6.2001 do zaplatenia a s 18,65 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 31.368,25 eur od 2.11.2004 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, II. žalobu v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 3,25 % ročne zo sumy 86.469,33 eur od 8.6.2001 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 3,25 % ročne zo sumy 31.368,25 eur od 2.11.2004 do zaplatenia, v časti o zaplatenie sumy 13.533,16 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,06 % denne od 8.6.2001 do zaplatenia a v časti o zaplatenie sumy 32.712,61 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,06 % denne od 2.11.2004 do zaplatenia, zamietol, III. žalobkyni priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 29,24 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami , a , (ďalej len „“ alebo „O. z.“), , a , až 303, , , , , , (ďalej len „“). Vecne zdôvodnil, že predmetom konania v danej veci (po spojení niekoľkých konaní presne označených, vedených na Okresnom súde Piešťany) je zaplatenie 164.083,36 eur s príslušenstvom titulom zmluvných pokút (s poukazom na medzi stranami sporu uzavretú zmluvu o spolupráci pri obsadzovaní hotela Máj Piešťany zo dňa 15.3.1997, keď podľa článku III zmluvy bola žalovaná povinná pri nedodržaní 80 %-nej obsadenosti hotela uhradiť žalobkyni zmluvnú pokutu vo výške 75 Sk /2,489 eur/ za každú neobsadenú izbu denne). Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania konštatoval nasledovné.

Z plnej moci zo dňa 25.2.1997 vyplynulo, že N. W. ako členka predstavenstva spoločnosti CKSK a.s. splnomocnila Ing. W. A. jej zastupovaním pri jednaní a podpisovaní za spoločnosť CKSK, a.s. v rozsahu danom jej stanovami spoločnosti, a . Z mandátnej zmluvy zo dňa 10.3.1997 súd prvej inštancie zistil, že spoločnosť CKSK a.s. (za ktorú konal Ing. W. A.) a žalovaná (za ktorú konal Ing. M. N.) uzavreli zmluvu, predmetom ktorej bol záväzok spoločnosti CKSK, a.s. pre žalovanú zariadiť obchodnú záležitosť a to zastupovať žalovanú pri jednaniach a uzatváraní zmlúv pri činnosti spojenej s obsadzovaním a využívaním ubytovacích a ostatných kapacít hotela Máj v Piešťanoch (článok I zmluvy). Podľa zmluvy o spolupráci zo dňa 15.3.1997 (uzavretá medzi žalobkyňou a žalovanou, za ktorú konal Ing. W. A.) mala žalobkyňa žalovanej poskytnúť od 6.4.1997 v hoteli Máj v Piešťanoch 80 lôžok v presne určených izbách, pričom ostatné lôžka zostali k dispozícii žalobkyni pre jej klientov (záväzky hotela, článok II zmluvy). Podľa článku III zmluvy (záväzky žalovanej a dohodnuté ceny) sa žalovaná zaviazala obsadzovať dohodnutú kapacitu najmenej na 80 % v ročnom priemere. Žalovaná bola povinná pri nedodržaní 80 %-nej obsadenosti uhradiť zmluvnú pokutu 75 Sk za každú neobsadenú izbu denne. Za obsadenú izbu sa považovala i 2-posteľová izba obsadená jedným klientom a trojposteľová izba obsadená dvoma klientmi. Listom zo dňa 5.8.1997 žalobkyňa žalovanej oznámila zoznam a počet izieb určených pre klientov žalovanej ubytovaných v hoteli, pričom podľa obsahu tohto listu to bolo 20 dvojposteľových izieb na prvom poschodí hotela Máj, 10 dvojposteľových izieb na druhom poschodí hotela Máj, 5 dvojposteľových izieb na treťom poschodí hotela Máj a 10 jednoposteľových izieb na druhom poschodí hotela Máj, spolu teda 45 izieb. Podľa manažérskej zmluvy uzatvorenej medzi žalovanou a Ing. M. N. dňa 2.9.1997 s účinnosťou od 1.9.1997 (zjavne nesprávne uvedené 1.9.1999) bol Ing. M. N. generálnym riaditeľom žalovanej. Z organizačného poriadku žalovanej zo dňa 1.2.1998 vyplynulo, že článok 10 upravoval rozsah oprávnení generálneho riaditeľa (ďalej aj „GR“) tak, že GR ako prvý podpredseda predstavenstva riadil činnosť SLK vo všetkých veciach samostatne, ak neboli výlučne v právomoci valného zhromaždenia, predstavenstva, dozornej rady alebo prezidenta. Zodpovedal za stav a hospodárenie žalovanej. GR priamo riadil odborných riaditeľov úsekov, riaditeľov kúpeľných liečební a PLK, prípadne ďalších organizačných útvarov, ktorých riadenie si priamo vyhradil. GR závažné problémy konzultoval s odbornými poradcami. Poradným orgánom boli odborné komisie, ktoré sa riadili štatútom. Zo zmluvy zo dňa 23.4.1999 č. 69/1999 bolo zrejmé, že spoločnosť CKSK a.s. (konajúca Ing. W. A.) uzatvorila zmluvu o predaji a komplexnej kúpeľnej liečebnej starostlivosti a s tým súvisiacich doplnkových služieb v zariadeniach Slovenské liečebné kúpele Piešťany, a.s. a Prírodné liečebné kúpele Smrdáky, a to pre zahraničných klientov pre teritórium Poľska. Z predložených špecifikácií uplatnenej zmluvnej pokuty žalobkyňou súd prvej inštancie zistil, že žalovaná neobsadila: v roku 1997 - 9.225 izieb, v roku 1998 - 12.394 izieb, v roku 1999 - 16.045 izieb, v roku 2000 - 16.425 izieb a v roku 2002 - 12.150 izieb, spolu teda v uvedených rokoch neobsadila žalovaná 66.239 izieb, čo v prepočte predstavuje pri zmluvnej pokute za jednu neobsadenú izbu 75 Sk, sumu 4.967.925 Sk (164.904,90 eur). Nesporným bolo, že dňa 10.3.1997 bola uzatvorená mandátna zmluva medzi žalovanou a spoločnosťou CKSK, a.s., za použitia ktorej bola uzatvorená zmluva o spolupráci medzi CKSK, a.s. a žalobkyňou ako i to, že od augusta 1999 žalovaná prestala plniť v zmysle zmluvy zo dňa 15.3.1997 svoje záväzky a obsadzovať dojednané ubytovacie kapacity žalobkyne (pričom žalovaná až do augusta 1999 z uzatvorenej zmluvy zo dňa 15.3.1997 svoje záväzky plnila). V otázke rozsahu neobsadenia hotela žalovanou v relevantnom období žalovaná nepreukázala, že by bola zabezpečila obsadenosť hotela vo väčšom rozsahu, ako tvrdí v podanej žalobe žalobkyňa, keď dôkazné bremeno o tomto tvrdení spočívalo práve na žalovanej. Spornou zostala otázka platnosti, resp. neplatnosti zmlúv zo dňa 15.3.1997 a zo dňa 10.3.1997, ktoré boli právnym základom uplatneného peňažného nároku žalobkyne. Fakticky funkciu generálneho riaditeľa v rozhodnom období Ing. N. vykonával, aj keď podľa manažérskej zmluvy túto funkciu mal vykonávať s súčinnosťou od 1.9.1997. Na základe ním podpísanej zmluvy došlo k založeniu záväzkového právneho vzťahu a aj k faktickému plneniu záväzkov žalovanej, čím bola založená obchodná prax žalobkyne a žalovanej. Oprávneniu Ing. N. konať za žalovanú svedčil i zápis z obchodnom registri žalovanej, podľa ktorého bol Ing. N. prvý podpredseda a generálny riaditeľ v období od 13.3.1997 do 25.4.1999. Ako prejudiciálnu otázku súd prvej inštancie skúmal platnosť mandátnej zmluvy zo dňa 10.3.1997 a na ňu nadväzujúcu zmluvu o spolupráci zo dňa 15.3.1997. Súd viazaný právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení sp. zn. (č. l. 893) vyhodnotil, že námietka

žalovanej o relatívnej neplatnosti zmlúv bola podaná oneskorene a preto na ňu nemohol prihliadať. Obe zmluvy boli uzavreté platne a zaväzovali strany sporu. Z dojednania o zmluvnej pokute bolo zrejmé, že podkladom pre určenie zmluvnej pokuty bola kapacita hotela, ktorá bola dojednaná na 45 izieb (80 lôžok), čo predstavovalo 100 %, z ktorého bolo potrebné vzhľadom na znenie dojednania o zmluvnej pokute vychádzať pri stanovení obsadenosti na 80 % kapacity v ročnom priemere. Dojednanie o zmluvnej pokute bolo formulované vo výške 75 Sk za každú neobsadenú izbu, pričom bolo úlohou žalovanej postupovať tak, aby dosiahla dohodnutú obsadenosť. V danom prípade výška zmluvnej pokuty uplatnená žalobkyňou bola ňou vypočítaná ako súčin dohodnutej sadzby za neobsadenú izbu a počtom neobsadených izieb (v zmysle dohodnutého rozsahu) v jednotlivých časových obdobiach. Žalobkyňa si uplatnila nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty z negatívnej skutkovej okolnosti (z neobsadených izieb žalovanou). Samotná výška zmluvnej pokuty nepochybne vyplývala z nároku žalobkyne z dôvodu neobsadených izieb žalovanou. Žalobkyňa uvedený nárok čo do výšky neobsadených izieb odôvodnila vyčíslením žalovanou neobsadených izieb. Žalovaná opak nepreukázala (že by izby boli obsadzované tak, aby žalobkyni nevznikol nárok na zmluvnú pokutu, resp. vyšší rozsah obsadených izieb). Žalovaná na svoju obranu uviedla, že skutočnú výšku obsadených, resp. neobsadených izieb by bolo možné zistiť z knihy ubytovaných hostí, ktorú žalobkyňa už nemá. V tomto smere nebolo možné neexistenciu knihy ubytovaných u žalobkyne hodnotiť na ťarchu žalobkyne, keďže dôkazné bremeno tvrdenia a preukázania tvrdených skutočností spočívalo na žalovanej. Napokon aj žalovaná by mala disponovať záznamami o ubytovaní jej klientov, teda vrátane záznamov o ubytovaní mimo zariadení vo vlastníctve žalovanej. Nebolo preto možné vyhovieť procesnej obrane žalovanej čo do výšky žalobkyňou vyčíslenej a uplatnenej zmluvnej pokuty. Zmluvná pokuta za obdobie od 6.4.1997 do 31.12.2002 predstavovala spolu sumu 164.904,90 eur, pričom žalobkyňa sa domáhala zaplatenia zmluvnej pokuty za uvedené obdobie spolu v sume 117.837,58 eur. Pokiaľ išlo o moderačné právo, súd prvej inštancie dospel k záveru, že sama žalobkyňa požadovala zaplatenie zmluvnej pokuty v rozsahu iba 71,45 % z celkovej výšky zmluvnej pokuty za rozhodné obdobie, tzn. žiadala menej, ako podľa zmluvy žiadať mohla. Súd môže korigovať stav, ak by v dôsledku zmluvnej pokuty malo dôjsť k neúmernému obohateniu veriteľa a súčasne k bezdôvodnému hospodárskemu poškodeniu dlžníka, čomu tak v danom prípade ale nebolo. Naviac mal súd prvej inštancie za preukázané, že samotná základná sadzba zmluvnej pokuty bola predmetom rokovania medzi stranami a jej výška bola tak ustálená v zmluvnom vzťahu. Z kontextu sporu, ani z obsahu celého spisového materiálu neboli zistené žiadne dôvody dávajúce podklad k tomu, aby bola moderovaná výška zmluvnej pokuty čo do základnej sadzby majúcej svoj základ v zmluvnom vzťahu a už vôbec nebol žiaden skutkový podklad k moderovaniu uplatnenej výšky žalovanej sumy. V tejto časti súd prvej inštancie žalobe preto vyhovel a žalobkyni priznal za uvedené obdobie zmluvnú pokutu, z dôvodu omeškania s plnením i úrok z omeškania. Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok II) s odôvodnením, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, nepreukázala rozsah dôvodnosti nároku na uplatnenú zmluvnú pokutu špecifikáciou zmluvných pokút za obdobie rokov 2001 a 2003 (uznesenie odvolacieho súdu z 19.7.2012 sp. zn. ). O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa , a , posudzujúc pomer úspechu a neúspechu s tým, že čistý úspech žalobkyne predstavoval 29,24 %.

2. Proti tomuto rozsudku v jeho vyhovujúcej časti podala žalovaná včas odvolanie, s návrhom na jeho zmenu zamietnutím žaloby. Odvolanie odôvodnila ustanovením , , , , . Žalovaná žiadala, aby súd žalobu zamietol z dôvodu námietok, ktoré v rámci svojej procesnej obrany uplatnila s tým, že ak by dospel súd k záveru o dôvodnosti nároku žalobkyne, navrhla z titulu moderačného práva znížiť zmluvnú pokutu pre jej neprimeranú výšku. Žalovaná poukázala na zmenu žaloby (doplnenie rozhodujúcich skutočností), o ktorej súd prvej inštancie nerozhodol. Ďalej namietala, že vo veci rozhodol vylúčený sudca (Mgr. H.), keď žalovaná má pochybnosti o jeho nestrannosti. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , , , a v súvislosti s teóriou zdania na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veciach Piersack vs. Belgicko, Pullar vs. Spojené kráľovstvo, Delcourt vs. Belgicko, na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Sudca v danej veci porušoval vždy len práva žalovanej a neposkytoval záruky nestranného a spravodlivého prístupu k obom stranám sporu, na základe čoho boli dané objektívne pochybnosti o jeho nestrannosti. Rozhodnutie bolo vydané navyše nezákonným sudcom, keď zákonnou sudkyňou bola Mgr. Ingrid Šimonová, ktorá aj vydala v poradí prvý rozsudok vo veci. Na základe dodatku (z ktorého ale nevyplýval žiaden dôvod zmeny rozvrhu práce v

roku 2008) sa spisy, v ktorých konala Mgr. Šimonová, pridelili náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov medzi vybraných sudcov Okresného súdu Piešťany a vec bola pridelená sudcovi Mgr. A. H. (ten vydal ďalšie tri rozsudky, vrátane napadnutého rozhodnutia). Má za to, že vec bola odňatá zákonnej sudkyni, na čo neboli splnené podmienky s poukazom na príslušné ustanovenia o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom poukázala i na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a rozsudky ESĽP. Zmena zákonného sudcu bola svojvoľná. K hmotnoprávnej stránke uviedla, že súd prvej inštancie prehliadol, že v skutkovo totožnom spore medzi stranami sporu už bolo rozhodnuté, že zmluvy sú absolútne neplatné a žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá (rozsudok Okresného súdu Piešťany z 12.5.2014 č. k. -218 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 11.2.2016 sp. zn. ). Súd prvej inštancie v záujme princípu právnej istoty neuviedol, prečo rozhodol odchýlne. Ak v mene obchodnej spoločnosti nekonali oprávnené osoby, ide vždy o absolútnu neplatnosť (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). V konaní bolo jednoznačne preukázané, že Ing. N. nebol v čase uzavretia mandátnej zmluvy dňa 10.3.1997 generálnym riaditeľom žalovanej. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že mandátna zmluva je platným právnym úkonom. Plnomocenstvo udelené Ing. A. konať samostatne v mene žalobkyne je absolútne neplatné. Záväzok z výkonu funkcie konateľa je záväzok osobnej povahy a nie je ako taký prenosný na iné osoby (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. ). Plnomocenstvo svojim obsahom a aj účelom odporuje zákonu, dokonca ho obchádza, čo spôsobuje jeho absolútnu neplatnosť ( ). Mandátna zmluva je absolútne neplatná, pretože na strane žalobkyne nebol dodržaný spôsob konania zapísaný v obchodnom registri. Ing. A. pri podpise mandátnej zmluvy konal v rozpore so spôsobom konania zapísaným v obchodnom registri, čo samo o sebe spôsobuje absolútnu neplatnosť mandátnej zmluvy pre rozpor so zákonom ( ). Mandátna zmluva za žalovanú bola podpísaná Ing. N. a teda ani na strane žalovanej nebol dodržaný spôsob konania zapísaný v obchodnom registri. Tieto osoby nemohli pri uzavretí mandátnej zmluvy konať ani ako zákonní zástupcovia jej účastníkov. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že zmluva je platným právnym úkonom. Z dôvodu neexistencie hlavného záväzku, nevznikol ani akcesorický záväzok na zaplatenie zmluvnej pokuty. Ďalej súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru o určitosti dojednania o zmluvnej pokute. V dohode o zmluvnej pokute výška zmluvnej pokuty alebo spôsob jej určenia, povinnosť, ktorú zmluvná pokuta zabezpečuje, musia byť vymedzené určite, inak je dohoda neplatná. V danom prípade neurčitosť zmluvy rozhodne nie je možné vykladať na ťarchu žalovanej. Z výpovedí svedkov vyplynulo, že návrh zmluvy nemohla predložiť žalovaná, naopak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že návrh zmluvy, vrátane návrhu dojednania o zmluvnej pokute predložila žalobkyňa. Ustanovenie článku III zmluvy je absolútne neplatné, pretože z jeho obsahu nie je možné určiť povinnosť žalovanej sankcionovanú zmluvnou pokutou. Nie je možné identifikovať, ktoré dohodnuté, resp. presne určené izby mala žalovaná povinnosť obsadzovať, aby splnila svoj záväzok podľa zmluvy. Pre jeho neurčitosť je ustanovenie článku III zmluvy preto absolútne neplatné. Z jeho obsahu nie je možné vypočítať výšku zmluvnej pokuty. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že zmluva istý čas plnená bola. Samotná skutočnosť, že v minulosti boli žalobkyňou vystavované faktúry žalovanej, ktoré svedok N. bezdôvodne preplácal, neznamená bez ďalšieho, že zmluva bola plnená. Znamená to skôr to, že dochádzalo k bezdôvodnému obohateniu sa žalobkyňou na úkor žalovanej a tým je zmluva v hrubom rozpore s dobrými mravmi a so zásadami poctivého obchodného styku, čo tiež spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Ďalej dodala, že žalobkyňa nemá nárok požadovať od žalovanej splnenie povinnosti podľa zmluvy, pretože žalobkyňa sama svoj záväzok nesplnila. Podotkla, že obchodnou zmluvou zo dňa 29.7.1999 boli nanovo upravené vzájomné práva a povinnosti účastníkov. Obsahom tejto novej zmluvy bol rovnaký záväzok - zabezpečenie kúpeľnej liečebnej starostlivosti, vrátane lekárskej starostlivosti. Zmluvou bola vypustená povinnosť žalovanej zabezpečovať naplnenie ubytovacích kapacít hotela, na ktoré sa viazala zmluvná pokuta. S touto námietkou sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal. Pokiaľ ide o moderačné právo, odôvodnenie súdu prvej inštancie je identické ako v jeho predchádzajúcich rozsudkoch, ktoré boli zrušené a súd prvej inštancie ignoroval usmernenie odvolacieho súdu a vôbec sa nezaoberal významom zabezpečenej povinnosti. Zároveň rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za nepreskúmateľné, súd prvej inštancie sa nevysporiadal s podstatnými argumentmi žalovanej, je nedostatočne odôvodnené.

3. Žalobkyňa navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Všetky tvrdenia v odvolaní považuje za účelové a nepreukázané, pričom so všetkými sa vysporiadal už súd prvej inštancie. Medzi stranami sporu bol reálny obchodný vzťah, ktorý sa riadil príslušnými ustanoveniami . Poukázala na , , . Zákon v súvislosti s obchodnou

zmluvou nestanovuje písomnú formu a preto, ak by zmluva o spolupráci pri obsadzovaní hotela zo dňa 15.3.1997 bola neplatná, platná by bola zmluva ústna, resp. konkludentná, ktorú obaja účastníci plnili a žalovaná ju plniť následne prestala. Tvrdenie žalovanej o neplnení zmluvy nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. V súlade s princípom spravodlivosti a judikatúrou súd prvej inštancie posúdil nárok žalobkyne, svoj názor i dostatočne a presvedčivo zdôvodnil. Nestotožnila sa s procesnými námietkami žalovanej uvedenými v odvolaní týkajúcimi sa zmeny žaloby, vylúčenia sudcu, resp. nezákonného sudcu, ani s tým, že by sa malo prihliadať na už právoplatné rozhodnutie v inom spore. Rozhodnutie pokladá za preskúmateľné.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení (ďalej len „“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „“), keďže podľa ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody ( ), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), po zopakovaní dokazovania na pojednávaní v potrebnom rozsahu (návrh žalovanej na doplnenie opakovania dokazovania čítaním niektorých vybraných zápisníc z pojednávaní odvolací súd zamietol, pretože to nepovažoval za potrebné pre svoje rozhodnutie a navyše čítanie zápisníc nie je možné ani považovať za opakovanie dokazovania) dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné.

5. V predmetnej veci založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie na názore o vzniku nároku žalobkyne voči žalovanej na zaplatenie zmluvnej pokuty (považujúc zmluvu o spolupráci zo dňa 15.3.1997 obsahujúcu i dojednanie o zmluvnej pokute za platnú).

6. K odvolacej námietke žalovanej týkajúcej sa tvrdenej zaujatosti sudcu a nezákonného sudcu sa uvádza, že uvedenými námietkami sa odvolací súd (resp. nadriadený súd rozhodujúc o námietkach zaujatosti) už zaoberal a dospel k záveru, že námietky smerujúce voči sudcovi neboli dôvodné (na ktorých dôvodoch odvolací súd zotrváva). V uznesení z 19.7.2012 sp. zn. odvolací súd konštatoval, že kto je vo veci zákonný sudca vyplýva z rozvrhu práce príslušného súdu, čo potvrdzuje i judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej zákonným sudcom je sudca, ktorému bola vec pridelená v súlade s rozvrhom práce (, ). Predmetné konanie pôvodne začalo na Okresnom súde Trnava ako súde miestne a vecne príslušnom. Z dôvodu reorganizácie súdov podľa o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky sa príslušným súdom od 1.1.2008 stal Okresný súd Piešťany. Z odovzdávajúceho Okresného súdu Trnava tak vec prešla na nadobúdajúci Okresný súd Piešťany, na ktorom sa odovzdávané veci zapisovali pod novou spisovou značkou ako veci nové, ktorý postup bol určený čl. 13, 14 a 15 Inštrukcie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 18/2007 zo dňa 6.12.2007 č. 12460/2007-130. Predsedníčkou Okresného súdu Piešťany sa stala Mgr. Šimonová, ktorá vo veci do toho času konala ako sudkyňa Okresného súdu Trnava. Predsedníčka súdu vydala dňa 27.3.2008 opatrenie (), na základe ktorého sa spisy, v ktorých konala Mgr. Šimonová náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov rozdelili medzi sudcov Okresného súdu Piešťany a to i vec sp. zn. . Zákonným sudcom sa stal sudca Mgr. H.. Uvedený postup bol vyhodnotený ako zákonný. Uznesením z 19.10.2012 sp. zn. nadriadený súd rozhodol, že sudca Okresného súdu Piešťany Mgr. A. H. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že za určitých podmienok nepochybne môžu byť aj procesné pochybenia sudcu zjavne znevýhodňujúce, alebo naopak zvýhodňujúce jednu z procesných strán voči druhej procesnej strane, dôvodom pre vznik pochybností o nezaujatosti sudcu a v konečnom dôsledku aj pre rozhodnutie o jeho vylúčení. Nedostatky odôvodnenia rozhodnutia posudzované ako postup súdu odnímajúci účastníkovi možnosť konať pred súdom, ktoré aj s prihliadnutím na právnu a skutkovú obťažnosť prejednávanej veci, skutočnosť, že žalovanou je obchodná spoločnosť, a absenciu akýchkoľvek iných

okolností nasvedčujúcich možnej zaujatosti sudcu voči tomuto účastníkovi, bez snahy zľahčovať nedostatky rozhodnutia, neposkytovali vznesenej námietke objektívny základ. V uznesení z 18.11.2015 sp. zn. odvolací súd zopakoval argumentáciu použitú v uznesení z 19.7.2012 sp. zn. a dodal, že ustanovením sudcu do funkcie predsedu súdu nastala výrazná nerovnomerná zaťaženosť takéhoto sudcu voči ostatným sudcom, ktorý nemôže súčasne plniť úlohy predsedu súdu a zároveň bez prieťahov konať vo veciach mu pridelených, čo spĺňalo znaky podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a zakladalo dôvod na vykonanie zmeny v rozvrhu práce. Veci neboli pridelené vopred vybratým sudcom. Uznesením z 22.8.2016 sp. zn. nadriadený súd rozhodol, že sudca Okresného súdu Piešťany Mgr. A. H. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci. V odôvodnení uznesenia uviedol, že z hľadiska akceptovania teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania veci iba v tom prípade, ak je celkom zrejmé, že jeho vzťah k veci, k účastníkom, alebo k ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne. Žalovaná dôvodnosť námietky zaujatosti založila na argumentácii súvisiacej so vzťahom sudcu k nej ako účastníkovi, keď v inom súdnom konaní a to v spore vedenom na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. bolo nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 6.10.2015 sp. zn. konštatované porušenie základného práva žalovanej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, na základe ktorej skutočnosti bol zo strany žalovanej daný návrh na začatie disciplinárneho konania voči tomuto sudcovi v konaní sp. zn. . Dôvody námietky zaujatosti uvedené žalovanou, podľa ktorých sudca Mgr. A. H. konal a rozhodoval na Okresnom súde v Piešťanoch v inom spore (sp. zn. ) a v súvislosti s ktorou vecou bol na základe podnetu žalovanej podaný návrh ministerkou spravodlivosti na začatie disciplinárneho konania, nemožno považovať za okolnosť objektívnej povahy, ktorá by mohla viesť k legitímnej pochybnosti o tom, že zákonný sudca v danej veci disponuje nie nezaujatým vzťahom k účastníkovi. Úvahy o zaujatosti tak, ako boli prezentované žalovanou boli v teoretickej rovine. V tejto súvislosti sa zdôraznilo, že žalovanou uvádzaná skutočnosť sa netýkala sporu, v ktorom bola námietka zaujatosti podaná. Odvolací súd nad rámec uvedeného dopĺňa, že ani podanie trestného oznámenia na konajúceho sudcu (resp. sudcov) účastníkom konania alebo jeho zástupcom vo všeobecnosti automaticky nezakladá dôvod, pre ktorý by sudca mal byť vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, pretože každý prípad je potrebné posudzovať individuálne a zisťovať, či existuje zákonný dôvod na vylúčenie sudcu, resp. sudcov z prejednávania a rozhodovania konkrétnej veci. Námietka zaujatosti uplatnená účastníkom konania voči sudcovi, ktorý prejednáva a rozhoduje vec, sa nemôže zakladať na hypotézach, domnienkach alebo subjektívnych pocitoch účastníka, pretože potom by sa mohlo stať, že účastník by účelovo podával trestné oznámenie na konajúceho sudcu (resp. sudcov) za účelom dosiahnutia jeho vylúčenia z prejednávania a rozhodovania veci s kalkuláciou, že týmto postupom dosiahne to, že jeho vec prejedná a rozhodne iný sudca (resp. sudcovia), ktorý podľa jeho subjektívneho názoru sa javí ako „vhodnejší" (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4.8.2010 sp. zn. ). Z obsahu spisu nevyplývajú skutočnosti odôvodňujúce konštatovanie, že vo veci rozhodol vylúčený, resp. nezákonný sudca a preto dôvod odvolania v zmysle nebol opodstatnený.

7. Následne odvolací súd pristúpil ku skúmaniu, či námietka žalovanej v odvolaní poukazujúca na princíp právnej istoty je opodstatnená (pozn. na uvedené strany sporu, resp. ich právni zástupcovia reagovali na pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 21.4.2020, pričom žalobkyňa mala možnosť na túto námietku reagovať aj vo vyjadrení k odvolaniu).

8. Podľa článku 2 ods. 1 a 2 ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

9. Základným atribútom právnej istoty podľa článku 2 je požiadavka zásadnej predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Tá je zase ontologicky spätá s postulátom, že zásadne právne rovnaké (obdobné) prípady sa skrátka majú posudzovať rovnako, a rozdielne prípady rozdielne (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 26).

10. Predmetom konania v danej veci bol nárok žalobkyne na zaplatenie zmluvnej pokuty (zmluvných pokút) za presne vymedzené časové obdobie. Jednou zo základných otázok, ktorá sa v konaní riešila, bolo posúdenie platnosti zmlúv, z ktorých sa vyvodzoval tento nárok žalobkyne (teda i platnosť dojednania o zmluvnej pokute, ktoré dojednanie musí mať písomnú formu). Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluvy sú platné, rovnako i dojednanie zmluvnej pokuty a preto žalobkyni vznikol nárok na jej zaplatenie.

11. Predmetom iného konania, vedeného na Okresnom súde Piešťany sp. zn. bol nárok žalobkyne voči žalovanej (totožnosť strán sporu) na zaplatenie zmluvnej pokuty, odvíjajúci sa od tých istých zmluvných ustanovení ako v prejednávanej veci (zmluva o spolupráci pri obsadzovaní hotela zo dňa 15.3.1997 a mandátna zmluva zo dňa 10.3.1997), len za iné časové obdobie (od 6.4.2006 do 5.7.2006). Rozsudkom Okresného súdu Piešťany z 12.5.2014 č. k. -218 bola žaloba zamietnutá. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplynulo, že predmetom konania bolo zaplatenie sumy 10.196,55 eur s úrokom z omeškania vo výške 0,06 % denne od 31.3.2010 do zaplatenia, z titulu zmluvnej pokuty, ktorú vyúčtovala žalobkyňa žalovanej faktúrou č. 2010/131 (splatná dňa 30.3.2010), na základe zmluvy o spolupráci pri obsadzovaní Hotela Máj zo dňa 15.3.1997 a mandátnej zmluvy zo dňa 10.3.1997. Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že nedodržanie spôsobu konania spoločnosti zapísaného v obchodnom registri v zmysle a spôsobilo, že predmetná mandátna zmluva nebola úkonom CKSK, a.s., a nezakladala jej žiadne oprávnenie ako mandatára vo vzťahu k SLK, a.s. ako mandantovi. Pokiaľ ide o plnomocenstvo udelené Ing. W. A. konať samostatne za CKSK, a.s., toto považoval za absolútne neplatné (v mene spoločnosti mali konať členovia predstavenstva, vždy najmenej dvaja spoločne). V rozpore so zákonom bola predmetná mandátna zmluva uzavretá aj na strane mandanta. Na základe mandátnej zmluvy zo dňa 10.3.1997 a zmluvy o spolupráci pri obsadzovaní hotela zo dňa 15.3.1997 nevznikli žalovanej žiadne práva a povinnosti, vrátane povinnosti obsadzovať v určitom minimálnom priemere určité izby v Hoteli Máj a teda jej nevznikla ani povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu za nedodržanie tohto záväzku, keďže dojednanie o zmluvnej pokute je akcesorickým záväzkom, ktorý pri svojom vzniku predpokladá existenciu hlavného záväzku, na zabezpečenie ktorého má slúžiť. Krajský súd v Trnave rozsudkom z 11.2.2016 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd zdôraznil absolútnu neplatnosť právnych úkonov. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 7.3.2016 a bolo nepochybné, že rozhodnutie nebolo napadnuté mimoriadnym opravným prostriedkom, ani sťažnosťou na Ústavnom súde Slovenskej republiky.

12. Z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2012 sp. zn. , publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov Slovenskej republiky 3/2013, č. 40, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla 2010 sp. zn. ) vyplýva, že ak v skončenom konaní účastníkov/strán došlo právoplatným rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu (tak ako v tomto prípade), z ktorého sa (nový) nárok odvodzuje, je súd v tomto ďalšom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky týmto vyriešením viazaný.

13. V prípade, že sa už raz v právoplatne skončenom konaní konštatovala absolútna neplatnosť dojednania zmluvnej pokuty, resp. zmluvy, ktorej obsahom bolo i dojednanie o zmluvnej pokute a žaloba bola zamietnutá (s tým, že nárok na jej zaplatenie nevznikol), nemožno v inom konaní dospieť k záveru o jej platnosti a zaviazať žalovanú na plnenie, pričom nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. „Nové“ právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov/strán je neprípustné. Pokiaľ súd prejudiciálny účinok ignoruje (nevezme za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný hmotnoprávny vzťah a rozhodne v rozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom), nerešpektuje záväzné súdne rozhodnutie, koná v rozpore s . Popretie prejudiciálnej záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti.

14. Rozhodnutie súdu nesmie vychádzať z iného záveru ohľadom existencie, resp. neexistencie platobnej povinnosti (príslušného nároku na plnenie) medzi tými istými účastníkmi, než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. apríla 2010 sp. zn. ).

15. Vo veci Brumärescu proti Rumunsku ESĽP (rozhodnutie z 28. októbra 1999) dospel k záveru, že súčasťou práva na spravodlivý proces je tiež princíp právnej istoty. Upresnil, že právna istota predpokladá rešpektovanie princípu právnej moci, teda konečnej povahy súdnych rozhodnutí. Podľa tohto princípu žiadna zo strán nemá právo žiadať preskúmanie právoplatného a vykonateľného rozsudku len za tým účelom, aby sa domohla nového posúdenia veci a nového rozhodnutia. Prieskum sa nesmie stať maskovaným odvolaním a len skutočnosť, že môžu existovať dva rôzne pohľady na rovnakú záležitosť, nie je dostatočným dôvodom na nové rozhodnutie veci.

16. Odvolací súd dopĺňa, že ak sa o tom istom nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty za rozdielne časové obdobia viedli viaceré konania, sama žalobkyňa vytvorila situáciu, že najskoršie právoplatné rozhodnutie sa stalo „záväzným“ (z dôvodu princípu právnej istoty) pre prípadné neskoršie rozhodnutia. Na uvedenom nič nemenia zrušovacie uznesenia odvolacieho súdu v predmetnej veci (pozn.: pričom tieto boli vydané pred právoplatnosťou rozhodnutia vo veci vedenej na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. ). Námietka žalovanej v tomto smere bola preto dôvodná, keď súd prvej inštancie nevzal pri rozhodovaní do úvahy skutočnosť právoplatného vyriešenia hmotnoprávneho vzťahu medzi stranami sporu v inom konaní.

17. Odvolací súd dospel k záveru, že i vyššie uvedené by bolo samo o sebe dôvodom na zmenu rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti (keď neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie), napriek tomu však považuje za potrebné uviesť aj nasledovné.

18. Pokiaľ by išlo o hmotnoprávne posudzovanie otázky platnosti právnych úkonov, tu odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 2019 sp. zn. (na ktoré bolo upozorňované na pojednávaní pred odvolacím súdom) ako jednej z najvyšších súdnych autorít, v zmysle ktorého je potrebné brať na zreteľ rešpektovanie pravidla štyroch očí, čo by v danom prípade za daných skutkových okolností viedlo jednoznačne k záveru o neplatnosti právnych úkonov (a teda k zamietnutiu žaloby). Uvedené rozhodnutie ústavného súdu by odvolací súd nemohol nevziať do úvahy.

19. Podrobnejšie k argumentácii ústavného súdu odvolací súd uvádza, že vec (vedená na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. ) závisela od posúdenia otázky porušenia pravidla štyroch očí - teda situácie, keď spoločne oprávnení členovia predstavenstva poveria (splnomocnia) jedného z nich, aby v mene spoločnosti konal navonok samostatne. Oproti situácii predpokladanej stanovami (požiadavka, aby konali vždy dvaja členovia predstavenstva spoločne) sa má dosiahnuť stav, keď v mene spoločnosti koná len jeden člen predstavenstva samostatne, a to len na základe vôle členov predstavenstva a bez ohľadu na vôľu akcionárov vyjadrenú v stanovách. Ústavný súd sa už vyjadril k prípustnosti plnomocenstiev, ktoré obchádzali toto pravidlo a vyslovil pochybnosti o platnosti stavu, keď v prípade zakladateľskou listinou zakotveného spoločného konania všetkých (dvoch) konateľov jeden konateľ splnomocní iného konateľa na svoje zastupovanie pri všetkých úkonoch spojených s funkciou konateľa, totiž neguje (obchádza) vôľu spoločníka vyjadrenú v zakladateľskej listine, a tým obchádza aj zákon, ktorý práve spoločníkovi (spoločníkom) zveruje určenie spôsobu konania konateľov v mene spoločnosti. Vôľou spoločníka prejavenou v zakladateľskej listine bolo totiž bezvýnimočné spoločné konanie vždy všetkých konateľov spoločnosti. Ak by spoločník chcel prejaviť svoju vôľu, aby v mene spoločnosti konali konatelia samostatne, prejavil by túto svoju vôľu v zakladateľskej listine a následne by sa táto vôľa spoločníka prejavila aj zápisom do obchodného registra (). Mutadis mutandis vyslovil ústavný súd rovnakú pochybnosť aj vo vzťahu k splnomocneniu udelenému členovi predstavenstva v akciovej spoločnosti. Je úlohou všeobecných súdov ústavne korektne posúdiť platnosť plnomocenstiev porušujúcich pravidlo štyroch očí.

20. Ústavný súd v tejto súvislosti doplnil, že ak by akcionári spoločnosti skutočne chceli, aby v jej mene konal samostatne jeden člen predstavenstva (napr. jeho predseda), boli by takýto spôsob konania v mene spoločnosti upravili v stanovách. Avšak ak stanovy určujú, že v mene spoločnosti koná predseda predstavenstva spoločne s ďalším členom predstavenstva, samostatné konanie jedného z nich na základe akéhokoľvek generálneho poverenia či splnomocnenia predstavuje zjavné obchádzanie vôle akcionárov, stanov spoločnosti a v neposlednom rade zákona. K rovnakému záveru dochádza aj časť doktríny (CSACH, K. In: OVEČKOVÁ, O. a kol. . Veľký komentár. I. zväzok. Bratislava : Wolters Kluwer s. r. o., 2017, s. 186 - 187).

21. Splnomocnenie alebo poverenie dané len jednému členovi predstavenstva je neprípustné tam (v danom prípade ide o plnomocenstvo udelené Ing. W. A. konať samostatne za CKSK, a.s.), kde sa obchádza vôľa akcionárov vyjadrená v stanovách, aby o veciach spoločnosti rozhodovali určité osoby ako kolektívny štatutárny orgán.

22. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti podľa zmenil tak, že žalobu zamietol (výrok I. rozhodnutia).

23. V závere odvolací súd dodáva, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou sporovej strany, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie v danej veci za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ďalšími argumentmi použitými v odvolacom konaní bolo nadbytočné sa zaoberať, pretože by vzhľadom na uvedené nemali vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu.

24. Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa a v spojení s , tak, že procesne plne úspešnej žalovanej priznal právo na náhradu trov konania (prvoinštančného a odvolacieho) v plnom rozsahu z dôvodu úspechu vo veci, voči neúspešnej žalobkyni (výrok II. rozhodnutia), keď dôvody v zmysle nezistil. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

25. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.