Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_32Cob-47-2022.pdf
PDF · 96.77 KB
Case nature
Subarea
32Cob/47/2022
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členov: JUDr. Daniel Ilavský a Mgr. Monika Kadlicová v sporovej veci žalobkyne: ESPA LINE, spol. s r. o., IČO: 34 148 752, Hotel Máj, Hlboká 49, Piešťany, zast.: JUDr. Vladimír Gembický, E. Belluša 6752/8, Piešťany, proti žalovanej: SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY, a.s., IČO: 34 144 790, Winterova 29, Piešťany, zast.: BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o., IČO: 36 833 533, Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, o zaplatenie 164.083,36 € s prísl., na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 27.09.2019, č. k. 6Cb/8/2008-1138, o náhrade trov konania, takto
rozhodol:
Žalovanej sa priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu 100 % trov konania.
odôvodnenie:
V prejednávanej veci Okresný súd Piešťany (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 27.09.2019, č. k. 6Cb/8/2008-1138 rozhodol tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 117.837,58 € spolu s 18,65 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 86.469,33 € od 08.06.2001 do zaplatenia a s 18,65 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 31.368,25 € od 02.11.2004 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I), žalobu v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 3,25 % ročne zo sumy 86.469,33 € od 08.06.2001 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 3,25 % ročne zo sumy 31.368,25 € od 02.11.2004 do zaplatenia, v časti o zaplatenie sumy 13.533,16 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,06 % denne od 08.06.2001 do zaplatenia a v časti o zaplatenie sumy 32.712,61 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,06 % denne od 02.11.2004 do zaplatenia, zamietol (výrok II) a žalobkyni priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 29,24 % (výrok III).
Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 30.06.2020, č. k. 21Cob/11/2020-1300 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti tak, že žalobu zamietol (výrok I) a žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu (výrok II).
Najvyšší súd SR (ďalej len „dovolací súd“) uznesením z 25.05.2022, sp. zn. 1Obdo/99/2021, na základe dovolania žalobcu rozsudok odvolacieho súdu v napadnutom výroku II o trovách konania zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie.
Odvolací súd vychádzal pri svojom skoršom rozsudku z 30.06.2020 (č. k. 21Cob/11/2020-1300) z toho, že v skutkovo totožnom spore medzi stranami sporu už bolo rozsudkom Okresného súdu Piešťany z 12.05.2014 č. k. 12Cb/76/2010-218 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo 11.02.2016 sp. zn. 31Cob/64/2014, rozhodnuté, že zmluvy sú absolútne neplatné a žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá (body 2 a 11 rozsudku z 30.06.2020). Vo veci so sp. zn. 31Cob/64/2014 Krajský súd v Trnave
konštatoval, že mandátna zmluva je absolútne neplatná, pretože na strane žalobkyne nebol dodržaný spôsob konania zapísaný v obchodnom registri. A. B. pri podpise mandátnej zmluvy konal v rozpore so spôsobom konania zapísaným v obchodnom registri, čo samo o sebe spôsobuje absolútnu neplatnosť mandátnej zmluvy pre rozpor so zákonom (§ 191 ods. 1 Obchodného zákonníka). Mandátna zmluva za žalovanú bola podpísaná A. C., a teda ani na strane žalovanej nebol dodržaný spôsob konania zapísaný v obchodnom registri. Odvolací súd vo svojom skoršom rozsudku vyslovil názor, že najskoršie právoplatné rozhodnutie sa stalo „záväzným“ (z dôvodu princípu právnej istoty) pre prípadné neskoršie rozhodnutia (bod 16) a sám na dôvažok zdôraznil splnomocnenie alebo poverenie dané len jednému členovi predstavenstva je neprípustné tam (v danom prípade ide o plnomocenstvo udelené A. D. B. konať samostatne za CKSK, a.s.), kde sa obchádza vôľa akcionárov vyjadrená v stanovách, aby o veciach spoločnosti rozhodovali určité osoby ako kolektívny štatutárny orgán (bod 21).
Pred vyhlásením rozsudku z 30.06.2020 právny zástupca žalobkyne na odvolacom pojednávaní predniesol návrh, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil a žalovanú zaviazal k znášaniu trov odvolacieho konania v celej výške, prípadne pri rozhodovaní o trovách konania zohľadnil skutočnosť, že tento spor nespôsobila žalobkyňa, nijako sa nepodieľala na jeho trvaní a ani v obchodnom vzťahu so žalovanou sa nedopustila žiadneho protiprávneho konania. V dovolacom konaní upriamil ďalej pozornosť na to, že počas celého trvania sporu (takmer 19 rokov) žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno na všetkých úrovniach dokazovania, ktoré súdy oboch inštancií opakovane požadovali. Napriek tomu, že dokazovanie bolo doplnené vo všetkých bodoch, ktoré odvolací súd vo svojich rozhodnutiach požadoval, tento rozhodol rozsudkom sp. zn. 21Cob/11/2020 z 30.06.2020 tak, že mandátna zmluva zo dňa 10.03.1997 a zmluva o spolupráci pri obsadzovaní hotela Máj, uzavretá dňa 15.03.1997, sú neplatné ex tunc, pričom žiadny z vykonaných dôkazov požadovaných v predchádzajúcich rozhodnutiach odvolacieho súdu nesmeroval k dokazovaniu platnosti alebo neplatnosti týchto zmlúv. Súd tak dňa 30.06.2020 dospel na základe absolútne totožných dôkazov k opačnému právnemu záveru, aký mal v priebehu celého konania, keď danú vec odvolací súd posudzoval predtým už dvakrát. Aj podľa názoru samotného odvolacieho súdu to bola zjavne žalovaná, ktorá dňa 10.03.1997 uzavrela neplatnú mandátnu zmluvu. Žalobkyňa nebola účastníkom tejto mandátnej zmluvy, takže nemohla ovplyvniť jej obsah, resp. jej náležitosti. Ako ďalšiu okolnosť osobitného zreteľa uviedol nepriaznivú ekonomickú situáciu žalobkyne z dôvodu aktuálne celosvetovej situácie vyvolanej vírusovým ochorením. Žalobkyňa je malá právnická osoba, ktorá svoje obchodné aktivity vykonáva bezvýhradne v oblasti ubytovacích a reštauračných služieb a s tým súvisiacich služieb v hoteli Máj v Piešťanoch, pričom prevažnú časť jej klientely tvoria hostia zo zahraničia. Práve nepriaznivá ekonomická situácia je hlavným dôvodom, prečo nebolo v jej finančných možnostiach pokračovať v spore a podať dovolanie aj proti rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej. Z hľadiska rozhodovania o náhrade trov konania existujú podľa žalobkyne za danej situácie okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré treba v zmysle § 257 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) prihliadnuť a nepriznať stranám nárok na náhradu trov konania.
Žalovaná nesúhlasila s použitím § 257 CSP. Skutočnosti, ktoré tvrdí žalobkyňa, sú pre rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania irelevantné. Jedine žalobkyňa je tou, ktorá podaním príslušných žalôb spôsobila tento spor a v úmysle obohatiť sa na žalovanej podpísala príslušnú mandátnu zmluvu s treťou osobou, ktorá nemala oprávnenie konať v mene žalovanej. Túto skutočnosť si pritom mohla preveriť v obchodnom registri z výpisov žalovanej a obchodnej spoločnosti CKSK, a.s.
Podľa § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane. Dôvody hodné osobitného zreteľa zákon nevymenúva ani príkladmo. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia NS SR sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010, či sp. zn. 3MCdo/46/2012) ustanovenie § 257 ukladá súdu skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré treba pri rozhodovaní o povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti
za výsledok sporového konania podľa § 255 ods. 1 CSP (nález Ústavného súdu SR z 18. júla 2018, sp. zn. I. ÚS 153/2018). Toto ustanovenie teda priznáva súdu moderačné právo umožňujúce odstrániť neprimeranú tvrdosť zákona, ktorú by inak vyvolalo uplatnenie zásad, na ktorých spočíva rozhodovanie o trovách konania. Vždy však musí ísť o výnimočný prípad spočívajúci v okolnostiach na obidvoch stranách sporu (rozhodnutie NS SR, sp. zn. 5MCdo/24/2011). Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa treba posudzovať osobné, majetkové, sociálne, zárobkové a iné pomery strán a prihliadať na to, čo ich viedlo k uplatneniu práva na súde a aký mali postoj v konaní (porov. rozhodnutie ÚS SR, I. ÚS 469/2013).
Vychádzajúc zo všetkých vyššie opísaných úvah však odvolací súd dospel k záveru, že použitie § 257 CSP v prejednávanej veci nie je opodstatnené.
Ako vyplýva z vyššie uvedenej judikatúry, dôvody, ktoré stranu viedli k uplatneniu práva na súde, treba zohľadniť pri vyhodnocovaní možnosti uplatnenia § 257 CSP. Žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd prihliadol na to, spor nespôsobila. Žalovaná naopak tvrdila, že spor spôsobila žalobkyňa tým, že podala žalobu. Uznanie argumentu žalovanej, že spor spôsobila žalobkyňa, lebo podala žalobu, by viedlo k paušálnemu vylúčeniu uplatnenia § 257 CSP v prospech všetkých žalobcov v akomkoľvek spore. Každý spor totiž začína podaním žaloby. Citované ustanovenie umožňuje prihliadať na okolnosti na oboch stranách sporu a výklad žalovanej by sa tomu priečil, lebo by od povinnosti nahradiť trov konania umožňoval oslobodiť iba stranu žalovanej, a nikdy nie žalobcu. To však zjavne nie je cieľom tohto ustanovenia. Naopak, ako to bolo ustálené v súdnej praxi, cieľom pravidla upraveného v § 257 CSP (resp. v § 150 ods. 1 býv. Občianskeho súdneho poriadku; ďalej len „OSP“) je odstrániť neprimeranú tvrdosť zákona.
Za okolností prejednávanej veci ale treba napokon odmietnuť aj argument žalobkyne, že by ju malo oslobodzovať to, že spor de facto (teda nie podaním žaloby) nespôsobila, pretože to bola zjavne žalovaná, ktorá dňa 10.03.1997 uzavrela neplatnú mandátnu zmluvu a žalobkyňa nebola účastníkom tejto mandátnej zmluvy, takže nemohla ovplyvniť jej obsah, resp. jej náležitosti. Žalobkyňa už v žalobe, ktorú podala 18.12.2001, odkazujúc na list žalovanej z 15.06.2001, opísala obranu žalovanej, ktorá spočívala v spochybňovaní platnosti zmluvy medzi stranami. O tom, že žalovaná považuje zmluvu za neplatnú, teda žalobkyňa vedela ešte pred podaním žaloby. Zároveň platí, že v čase, keď sa podpisovala sporná zmluva (marec 1997), bolo možné oboznámiť sa s údajmi zapísanými v obchodnom registri prostredníctvom Obchodného vestníka, ktorého obsah upravovalo nariadenie vlády č. 100/1993 Zb. o Obchodnom vestníku. Podľa § 2 ods. 2 písm. a) cit. nariadenia sa z údajov zapisovaných do obchodného registra podľa § 28 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka (v znení účinnom do 30.06.1999) zverejňovali údaje uvedené v § 28 ods. 1 písm. a) až d), f) až h) Obchodného zákonníka a mená a bydlisko osôb oprávnených za podnikateľa konať. Žalobkyňa preto mala možnosť overiť si z údajov zverejnených v Obchodnom vestníku, že A. B. konal pri podpise zmluvy v rozpore so spôsobom konania zapísaným v obchodnom registri a že spôsob konania zapísaný v obchodnom registri na strane žalovanej nedodržal ani A. C.. Ak sa za tejto situácie rozhodla žaloby predsa len podať, a ak súdny spor prehrala práve pre neplatnosť zmluvy, ktorú žalovaná od počiatku spochybňovala, nemôže úspešne tvrdiť, že spor nezavinila.
Ako dôvod hodný osobitného zreteľa neobstojí ani tvrdenie žalovanej, že sa nepodieľala na trvaní sporu.
Základné princípy Civilného sporového poriadku vyžadujú, aby bol spor rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, tak spôsobom vyhovujúcim legitímnemu očakávaniu, že spor bude rozhodnutý spravodlivo (článok 2 ods. 2). Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo 06.03.2017, sp. zn. 3 Cdo 6/2017). Do ustálenej súdnej praxe treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych
rozhodnutí a stanovísk vydaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch I., II. a IV., vydaných SEFT Praha v roku 1974, 1980 a 1986 (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24.01.2018, sp. zn. 6 Cdo 29/2017, publikované ako R 71/2018).
Z ustálenej súdnej praxe (judikát R 40/2013) vyplýva, že pokiaľ si žalobca uplatňuje nároky, ktoré majú svoj základ v rovnakom hmotnoprávnom vzťahu, zásadne platí, že ak v skončenom konaní došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento (nový) nárok (odlišný od predmetu skončeného konania) odvodzuje, je súd v tomto ďalšom (novom) civilnom sporovom konaní pri posúdení predbežnej otázky, ktorá sa už právoplatným súdnym výrokom vyriešila ako vec sama, viazaný tým, ako bola zodpovedaná. Ustanovenie § 228 ods. 1 CSP (§ 159 ods. 2 OSP) predstavuje totiž vo vzťahu k ustanoveniu § 193 druhej vete CSP (§ 135 ods. 2 druhá veta OSP) osobitnú procesnú úpravu. Súd preto nesmie vychádzať z iného záveru o (ne)existencii uloženej povinnosti medzi tými istými stranami, než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté. Otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberal nielen najvyšší súd (uznesenie z 29.04.2010, sp. zn. 1Cdo/133/2009), ale aj judikatúra ústavného súdu. Ústavný súd v náleze z 20.01.2010, sp. zn. II. ÚS 349/09-36 zdôraznil, že vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 OSP (teraz § 193 CSP), ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 OSP (teraz § 228 ods. 1 CSP) všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu.
Keďže súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore strán, nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek jej „nové“ právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov je neprípustné.
Predmetom konania vedeného na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 12Cb/76/2010 bol nárok žalobkyne voči žalovanej (totožnosť strán sporu) na zaplatenie zmluvnej pokuty, odvíjajúci sa od tých istých zmluvných ustanovení, ako v prejednávanej veci (zmluva o spolupráci pri obsadzovaní hotela z 15.03.1997 a mandátna zmluva z 10.03.1997), len za iné obdobie (od 06.04.2006 do 05.07.2006). Rozsudkom Okresného súdu Piešťany z 12.05.2014, č. k. 12Cb/76/2010-218 bola žaloba zamietnutá. Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že nedodržanie spôsobu konania spoločnosti zapísaného v obchodnom registri v zmysle § 13 a § 191 Obchodného zákonníka spôsobilo, že predmetná mandátna zmluva nebola úkonom CKSK, a.s., a nezakladala jej žiadne oprávnenie ako mandatára vo vzťahu k SLK, a.s. ako mandantovi. Pokiaľ ide o plnomocenstvo udelené A. D. B. konať samostatne za CKSK, a.s., toto považoval za absolútne neplatné (v mene spoločnosti mali konať členovia predstavenstva, vždy najmenej dvaja spoločne). V rozpore so zákonom bola predmetná mandátna zmluva uzavretá aj na strane mandanta. Na základe mandátnej zmluvy z 10.03.1997 a zmluvy o spolupráci pri obsadzovaní hotela z 15.03.1997 nevznikli žalovanej žiadne práva a povinnosti. teda jej nevznikla ani povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu za nedodržanie tohto záväzku, keďže dojednanie o zmluvnej pokute je akcesorickým záväzkom, ktorý pri svojom vzniku predpokladá existenciu hlavného záväzku, na zabezpečenie ktorého má slúžiť. Krajský súd v Trnave rozsudkom z 11.02.2016, sp. zn. 31Cob/64/2014 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd zdôraznil absolútnu neplatnosť právnych úkonov. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 07.03.2016 a bolo nepochybné, že rozhodnutie nebolo napadnuté mimoriadnym opravným prostriedkom, ani sťažnosťou na Ústavnom súde Slovenskej republiky.
Právoplatným rozsudkom Okresného súdu Piešťany z 12.05.2014, č. k. 12Cb/76/2010-218, ktorý zaväzuje tie isté subjekty v konaní, bola preto v zmysle cit. judikatúry s konečnou platnosťou vyriešená otázka, či je žalovaná povinná zaplatiť žalobkyni ňou požadovanú zmluvnú pokutu. Vyššie vysvetlené účinky prejudiciality vylučujú, aby bol ten istý skutkový stav posúdený tak, že výsledkom bude
konštatovanie o existencii povinnosti žalovanej zaplatiť zmluvnú pokutu, ktorú už súdy v minulosti právoplatne posúdili opačne. Žalobkyňa tak mala možnosť po právoplatnom skončení tejto veci prehodnotiť svoj postoj, a to aj vzhľadom na súdnu prax, ktorá už bola v danom čase ustálená, no rozhodla sa zotrvať na svojej ďalšej žalobe založenej na rovnakom skutkovom základe. Za tejto situácie nemôže obstáť jej tvrdenie, že na trvaní sporu sa nepodieľala.
Otázka, akým smerom sa uberalo dokazovanie a či si žalobkyňa plnila svoje procesné povinnosti, takisto nie je rozhodujúca. Žalobkyňa mala vedomosť, a teda aj možnosť vyhodnotiť pravdepodobnosť úspechu jej žaloby a musela byť uzrozumená aj s tým, že jej prejednanie si vyžiada vykonanie viacerých procesných úkonov. Okrem toho sama žalobkyňa podaním viacerých žalôb týkajúcich sa toho istého skutkového stavu a nároku, len za iné obdobie, spôsobila stav, ktorý umožňoval vydanie viacerých rozsudkov. Pokiaľ teda bola žaloba v tunajšej veci zamietnutá s odkazom na prejudiciálny účinok skoršieho rozhodnutia, ktorý nastal až po tom, čo sa v tunajšej veci vykonalo dokazovanie, nemôže sa na účely použitia § 257 CSP oprávnene odvolávať na svoju procesnú aktivitu v konaní a na vykonané dokazovanie, ktoré bolo vyvolané potrebou rešpektovať právny názor odvolacieho súdu prezentovaný ešte v čase, keď neexistovalo iné právoplatné rozhodnutie s prejudiciálnym účinkom. Inými slovami, to, že žalobkyňa v tunajšom konaní napokon neuspela pre výsledok iného konania, ktoré sama iniciovala, možno pričítať rozhodnutiu žalobkyni viesť voči žalovanej viaceré konania.
Napokon sa žalobkyňa dožadovala oslobodenia povinnosti nahradiť trovy konania z dôvodu svojej ekonomickej situácie vyvolanej pandémiou. V tejto súvislosti predniesla len všeobecné tvrdenia, ktoré sú celkom nedostatočné na prijatie záveru, že by od nej nebolo možné spravodlivo požadovať, aby protistrane nahradila trovy konania. Predovšetkým nepredložila žiadne dôkazy, z ktorých by vyplýval taký stav jej majetku, ktorý opodstatňoval uplatnenie § 257 CSP. Odvolací súd nie je povinný nahrádzať procesnú aktivitu strany v civilnom sporovom konaní, pretože takúto povinnosť mu neukladá žiadne z ustanovení Civilného sporového poriadku. Pre poriadok ale odvolací súd dopĺňa, že ani z verejne dostupných zdrojov (E.) nebolo možné vyvodiť iný záver o solventnosti žalobkyne. Za posledných 7 rokov mala žalobkyňa ročné tržby v priemere 1.127.381 € a ročný zisk v priemere 27.515 €. V období pandémie (2020 a 2021) síce vykazovala nižšie tržby, no už v roku 2021 dokázala vytvoriť zisk (16.735 €). Udialo sa tak dokonca pri o čosi nižších tržbách, ako v roku 2020 (744.009 € oproti 863.883 €). Majetkové pomery žalobkyne tak práveže naznačujú, že bude schopná trovy konania nahradiť žalovanej bez väčších ťažkostí.
Okolnosti, ktoré žalobkyňu viedli k podaniu žaloby, ako aj jej počínanie a postoj v konaní podľa názoru odvolacieho súdu neumožňujú záver o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP. Neopodstatňujú ho ani tvrdenia žalobkyne o jej majetkových pomeroch. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy preto odvolací súd nemohol prijať záver, že by bolo namieste uplatniť § 257 CSP, odchýliť sa od zásad vyjadrených v § 255 a 256 CSP a stranám nepriznať alebo obmedziť nárok na náhradu trov konania.
O nároku na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho, ako aj dovolacieho konania odvolací súd preto rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 a 2 a § 453 ods. 3 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalovanej priznal voči celkovo neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu všetkých trov konania.
Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustné dovolanie za podmienok § 420 CSP. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto uznesenia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej značky a
označenie veci, ktorej sa týka, označenie a podpis dovolateľa) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže ide o prípady § 429 ods. 2 CSP.