Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 399/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť maloletej , zastúpenej zákonnou

zástupkyňou , a , obe bytom ,

zastúpených advokátom JUDr. Petrom Škultétym, Heydukova 3, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia ich základných práv podľa

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13. mája 2015

a takto

rozhodol:

Sťažnosť maloletej a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2015

doručená sťažnosť , zastúpenej zákonnou zástupkyňou

(ďalej len „maloletá sťažovateľka“), a , obe bytom

(ďalej len „sťažovateľka“ alebo „matka maloletej“; spolu ďalej len

„sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 13. mája 2015 (ďalej len

„uznesenie z 13. mája 2015“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 29. mája 2015 bolo sťažovateľke

prostredníctvom právneho zástupcu doručené uznesenie najvyššieho súdu z 13. mája 2015,

ktorým najvyšší súd odmietol jej dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. a z 26. novembra 2014 (ďalej len

„rozsudok z 26. novembra 2014“) v časti, v ktorej potvrdil doplňujúci rozsudok Okresného

súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) č. k. 685 zo 6. marca 2014 (ďalej len

„doplňujúci rozsudok zo 6. marca 2014“) vo veci zvýšenia výživného na maloletú

sťažovateľku za obdobie od 22. júla 2010 do 31. augusta 2012.

Sťažovateľka dovolanie v predmetnej veci odôvodnila tým, že jej ako účastníčke

konania bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“), a to tým, že odôvodnenia rozsudku krajského súdu

z 26. novembra 2014 a doplňujúceho rozsudku okresného súdu zo 6. marca 2014

sú nedostatočné a nezrozumiteľné, zároveň poukázala na ich podľa jej názoru nezákonnosť

a protiústavnosť spočívajúcu v tom, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jej veci v nich

neodpovedali na jej námietku predloženú v odvolacom konaní, podľa ktorej „spornou

v prvostupňovom konaní mohla byť len výška zvýšenia výživného na maloletú

, , v predmetnom období, ale nie samotný základ, t. j. zvýšenie

výživného z dôvodu zmeny pomerov“. Krajský súd sa podľa sťažovateľky vyjadril len

ku skutočnostiam týkajúcim sa výšky výživného, nie však k jeho základu, t. j. vzniku

jej nároku na vyššie výživné za predmetné obdobie.

Z odôvodnenia doplňujúceho rozsudku okresného súdu zo 6. marca 2014 a rozsudku

krajského súdu z 26. novembra 2014 podľa sťažovateľky v rozpore s

nevyplýva, z akých dôkazov súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci vychádzali

a akými úvahami sa riadili pri hodnotení skutkových zistení a k akým právnym záverom

dospeli, preto ich možno označiť za arbitrárne. V rámci odôvodnenia dovolania sťažovateľka

taktiež upozornila na to, že krajský súd si v predmetnom konaní podľa nej nesplnil svoju

povinnosť vykonať ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci

nenavrhli, vyplývajúcu mu z v spojení s , pričom ďalšie

dokazovanie v záujme maloletej sťažovateľky ako dieťaťa by podľa nej potvrdilo alebo

vyvrátilo opodstatnenosť zvýšenia výživného na ňu za predmetné obdobie (v tejto súvislosti

poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. ).

Sťažovateľka poukázala na to, že krajský súd dôvody jej odvolania označil

za „účelové“ a ďalej sa nimi nezaoberal a nevykonal v tejto veci žiadne ďalšie dokazovanie.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol s tým, že súdy zúčastnené

na rozhodovaní v jej veci rešpektovali jej základné právo na spravodlivý súdny proces,

a to napriek ňou predloženým argumentom, v ktorých poukázala na to, že krajský súd sa

nijako nevyporiadal so základnou otázkou posudzovaného nároku, t. j. s tým, že spornou

v konaní pred okresným súdom mohla byť len výška zvýšenia výživného na maloletú

sťažovateľku v predmetnom období, ale nie samotný základ, t. j. zvýšenie výživného

z dôvodu zmeny pomerov vyplývajúcich zo skutočnosti, že maloletá sťažovateľka začala

navštevovať základnú školu. Podľa sťažovateľky prispievanie otca na maloletú sťažovateľku

„iným“ spôsobom v konaní nebolo preukázané, a mohlo by byť právne relevantné len vo

vzťahu k výške výživného na maloletú sťažovateľku, no nie na jeho nepriznanie. Vo svojom

odvolaní aj dovolaní sťažovateľka poukázala na výrazný právny nepomer medzi tým, že

okresný súd nepriznal maloletej sťažovateľke zvýšenie výživného za rozhodné obdobie

od 22. júla 2010 do 31. augusta 2012 (obdobie, v ktorom navštevovala „len“ 1. stupeň

základnej školy), zatiaľ čo za obdobie od 1. septembra 2012, keď začala navštevovať

2. stupeň základnej školy, jej zvýšenie výživného priznal napriek tomu, že zvýšenie

nákladov na dieťa nastáva začiatkom povinnej školskej dochádzky ako takej.

Sťažovateľka ďalej poukázala na záver najvyššieho súdu v uznesení z 13. mája 2015,

podľa ktorého zo spisu vyplýva, že okresný súd v odôvodnení svojho dopĺňacieho rozsudku

zo 6. marca 2014 uviedol rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodil jasný a jednoznačný

záver v súlade , ktorý je podľa jej názoru nesprávny, pretože zo spisu

naopak vyplýva, že okresný súd a ani krajský súd neuviedli žiadne rozhodujúce skutočnosti,

ktoré by odôvodňovali ich záver o zamietnutí zvýšenia výživného na maloletú sťažovateľku

v danom období, t. j. v období od 22. júla 2010 do 31. augusta 2012, a preto sú ich rozsudky

(doplňujúci rozsudok okresného súdu zo 6. marca 2014 a rozsudok krajského súdu

z 26. novembra 2014) nepreskúmateľné a nerešpektujúce jej základné právo na spravodlivý

súdny proces.

Najvyšší súd podľa sťažovateľky riadne nepreskúmal dôvody jej dovolania,

ani splnenie podmienok dovolacieho konania a v tejto súvislosti poukázala na fakt,

že najvyšší súd rozhodol o jej dovolaní pred tým, ako mu doručila splnomocnenie na jej

právne zastúpenie v uvedenom konaní.

Podľa sťažovateľky sa najvyšší súd jej argumentáciou predloženou v predmetnom

konaní v odôvodnení svojho uznesenia z 13. mája 2015 vôbec nevysporiadal, čím došlo

k porušeniu jej základného práva podľa a práva podľa

dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľka požiadala ústavný súd, aby vydal nález, v ktorom

vysloví, že uznesením z 13. mája 2015 najvyšší súd porušil jej základné právo podľa čl. 46

ods. 1 , zruší toto uznesenie a prizná jej náhradu trov právneho zastúpenia v sume

355,73 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva

podľa uznesením z 13. mája 2015. K porušeniu jej základného práva

malo dôjsť v dôsledku toho, že najvyšší súd sa v uznesení z 13. mája 2015 dostatočne

nevysporiadal s jej námietkami predloženými v uvedenom konaní poukazujúcimi

na nedostatok odôvodnení rozsudku krajského súdu z 26. novembra 2014 a doplňujúceho

rozsudku okresného súdu zo 6. marca 2014, v ktorých podľa nej súdy zúčastnené

na rozhodovaní v jej veci neodpovedali na jej argumentáciu, ktorou namietala, že spornou

v konaní pred okresným súdom mohla byť len výška zvýšenia výživného na maloletú

sťažovateľku v predmetnom období, ale nie samotný základ uvedeného nároku, a taktiež že

si uvedené súdy pri rozhodovaní v jej veci nesplnili svoju povinnosť na cielené iniciovanie

doplnenia dokazovania pre účely zistenia skutočného stavu veci.

Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia uznesenia z 13. mája 2015, v ktorom

najvyšší súd v podstatnom uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( ) skúmal najskôr, či

tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto

opravným prostriedkom ( a nasl. ) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je prípustné.

Podľa ustanovenia ..

V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom vo veci upravenej zákonom

o rodine (vo veci zníženia výživného).

Podľa dovolanie...

Podľa citovaného ustanovenia teda v danej veci dovolanie proti rozsudku

odvolacieho súdu nie je prípustné, pretože ním bolo rozhodnuté vo veci upravenej zákonom

o rodine (a nejde o výnimky prípustnosti dovolania).

S prihliadnutím na ustanovenie druhá veta ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj

otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa §.237 .. Existenciu vád uvedených

v až e/ a dovolateľ nenamietal a neboli zistené ani dovolacím

súdom. Preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení vyvodiť nemožno.

Matka namietala odňatie jej možnosti konať pred súdom ( ).

Pod odňatím možnosti konať pred súdom teba rozumieť taký procesný postup súdu,

ktorým sa účastníkovi konania znemožni realizácia jeho procesných práv, priznaných mu

právnou úpravou za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Vo vzťahu k tvrdeniu o nesprávnom vyhodnotení vykonaného dokazovania totiž treba

uviesť, že podľa dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci konania. Nesprávne

vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle Pokiaľ súd nesprávne

vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne

nesprávne, no táto skutočnosť tiež sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle

(nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani

vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné (pozri až c/ ).

Pokiaľ ide o námietku matky spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci,

či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia

dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie

je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu

len výslovne uvedených procesných ( a ) a hmotnoprávnych

( ) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie

skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi

vykonaného dokazovania.

Námietka matky o nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu je podľa názoru

dovolacieho súdu nedôvodná.

Podľa v odôvodnení súd uvedie...

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať

odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného

rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované

zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa

, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie

spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok

vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka

rozsudkov a rozhodnutí 1999 I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé

a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra

ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti

Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 III,

rozsudok Higginsova a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998 I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa

a čl. 36 ods. 1 Listina základných práva slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto

odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (pozri uznesenie

z 3. júla 2003 sp. zn. ).

V prejednávanej veci sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvého stupňa

o nedôvodnosti zvýšenia vyživovacej povinnosti otca na maloletú v danom období.

Vysporiadal sa tak aj s odvolacími námietkami matky, ktoré vyhodnotil za nedôvodné.

Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho dopĺňacieho

rozhodnutia uviedol rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný záver

vo vzťahu k návrhu matky na zvýšenie vyživovacej povinnosti v rozhodnom čase. Teda

odôvodnenie (dopĺňacieho) rozsudku súdu prvého stupňa zrozumiteľne vysvetľujúce (§ 157

ods. 2 ) dôvody zamietnutia návrhu na zvýšenie výživného v danom období a tým aj

rozhodnutie odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne

rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri ).

Pokiaľ ide o právne posúdenie veci (vo vzťahu k záveru o nedôvodnosti zvýšenia

vyživovacej povinnosti za predmetné obdobie) treba uviesť, že právnym posúdením veci je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím

dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania

v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by

tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu

neposudzoval), dovolateľom vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť

napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho

(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne

právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné

(o taký prípad v danej veci nešlo). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov

nie je ani procesnou vadou konania v zmysle , lebo ani (prípadným)

nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom konania neznemožňuje realizáciu

žiadneho jeho procesného oprávnenia (pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , , , ,

, , ). Preto dovolací súd (s ohľadom

na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania) nemohol preskúmavať rozhodnutia

súdov nižších stupňov vo vzťahu k námietkam navrhovateľky z hľadiska správnosti ich

právnych záverov.

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania matky nemožno

vyvodiť z ustanovenia a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody

prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení Preto Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie matky podľa v spojení s

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné,

odmietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky o náhrade trov dovolacieho konania rozhodol

podľa v spojení s a »

Zo sťažnosti sťažovateľky je zrejmé, že jej podstatou je nespokojnosť s tým, ako sa

najvyšší súd vysporiadal s jej argumentáciou predloženou v dovolaní, ktorej podstata

spočívala v namietaní vecnej nesprávnosti rozsudku krajského súdu z 26. novembra 2014

z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, ktorý bol následne nesprávne

právne posúdený súdmi zúčastnenými na rozhodovaní v tomto konaní.

V prvom rade je podľa ústavného súdu v tomto prípade potrebné poukázať na to, že

dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorého prípustnosť je obmedzená, pretože sa

ním prelamuje zásada nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia.

Sťažovateľka v podanom dovolaní namietala, že súdy zúčastnené na rozhodovaní

v jej veci jej odňali možnosť konať pred súdom, t. j. procesnú vadu podľa § 237 ods. 1

písm. f) .

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že prípustnosť dovolania pri uplatnení

dovolacích dôvodov podľa nenastáva automaticky len na základe tvrdení

navrhovateľa (v tomto prípade sťažovateľky), podľa ktorých napadnuté rozhodnutie trpí

niektorou z vád špecifikovaných v tomto ustanovení, ale k samotnému vecnému

preskúmaniu napadnutého rozhodnutia dôjde až vtedy, keď najvyšší súd v konaní

o dovolaní zistí, že napadnuté rozhodnutie takouto vadou objektívne trpí.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 13. mája 2015 je zrejmé, že najvyšší

súd odmietol dovolanie sťažovateľky pre jeho neprípustnosť, čo znamená, že jej námietkami

smerujúcimi proti vecnej správnosti rozsudku krajského súdu z 26. novembra 2014

týkajúcimi sa nedostatočnosti skutkových zistení a ich právneho posúdenia krajským súdom

sa vôbec nezaoberal, čo v rámci svojho uznesenia aj sám jednoznačne konštatoval.

Z obsahu uznesenia z 13. mája 2015 je zrejmé, že najvyšší súd predovšetkým skúmal

podmienky splnenia dôvodov prípustnosti dovolania, poukážuc pritom na konkrétne

ustanovenia , ktorými sa riadil, ako aj popíšuc spôsob

ich aplikácie v danej veci, ktorý podporil poukazom na konkrétnu judikatúru ústavného

súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva, a dospel k záveru, podľa ktorého v predmetnej

veci neboli splnené podmienky prípustnosti dovolania. Vzhľadom na to, že najvyšší súd

dospel k záveru o nesplnení podmienok prípustnosti dovolania v tejto veci, t. j. o dôvode

odmietnutia dovolania sťažovateľky, neexistoval už žiaden logický dôvod, pre ktorý by

v predmetnom konaní mal čakať na ňou v dovolaní avizované predloženie splnomocnenia na

jej zastupovanie advokátom v predmetnom konaní.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie uznesenia

najvyššieho súdu z 13. mája 2015 je založené na dostatočných a relevantných dôvodoch,

poskytuje odpoveď na všetky skutkovo i právne relevantné otázky významné

pre rozhodnutie v tejto veci a samotná nespokojnosť sťažovateľky s uvedenými závermi

najvyššieho súdu nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia a nemôže byť

bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd v závere konštatuje, že napriek tomu, že sťažnosť sťažovateliek

koncipoval advokát JUDr. Peter Škultéty, ústavnému súdu nebolo spolu so sťažnosťou

predložené splnomocnenie na zastupovanie sťažovateliek v konaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu mohla byť sťažnosť odmietnutá aj pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2015