Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 101/2020
PDF · 270.38 KB
No categories available
I. ÚS 101/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. februára 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
MKM REMONT, s. r. o., Svätý Kríž 43, IČO 31 633 099, zastúpenej advokátom
JUDr. Jurajom Ďurajdom, Kukučínova 12, Žilina, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46
ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 13 Cob 186/2017 z 18. apríla 2018 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 93/2018 z 31. júla 2019, ako aj ich vydaniu
predchádzajúcim postupom a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť MKM REMONT, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť MKM REMONT, s. r. o., Svätý Kríž 43,
IČO 31 633 099 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47
ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 13 Cob 186/2017 z 18. apríla 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 Obdo 93/2018 z 31. júla 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“), ako aj ich
vydaniu predchádzajúcim postupom.
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu
práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2019 na obdobie od 26. apríla 2019
do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 (ďalej len „rozvrh práce“) náhodným výberom
pomocou technických a programových prostriedkov 17. októbra 2019 pridelená sudcovi
spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II bodu 3 písm. a) rozvrhu práce
prerokovaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že na Okresnom súde
Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sťažovateľka ako žalobkyňa podala proti
žalovanej Obci Svätý Kríž, Svätý Kríž 43, IČO 00 315 508 (ďalej len „žalovaná“), žalobu
o zaplatenie pohľadávky v sume 49617,12 € s príslušenstvom z titulu dlhu vzniknutého
neplnením záväzku vyplývajúceho z kúpnej zmluvy. Okresný súd v predmetnej veci
rozhodol rozsudkom sp. zn. 9 Cb 46/2014 z 26. júla 2017 (ďalej len „rozsudok okresného
súdu“) tak, že žalobu sťažovateľky zamietol a priznal žalovanej náhradu trov konania proti
sťažovateľke. Žalovaná sa proti rozsudku okresného súdu odvolala.
3.1 Krajský súd svojím rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu a priznal
žalobkyni nárok na zaplatenie trov odvolacieho konania. Sťažovateľka podala proti
rozsudku krajského súdu dovolanie, v ktorom poukazovala vo vzťahu k jeho prípustnosti
na dovolacie dôvody podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“).
3.2 Najvyšší súd svojím uznesením dovolanie sťažovateľky podľa § 477 písm. c) a f)
CSP odmietol.
3.3 Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukázala na to, že súdy zúčastnené na
rozhodovaní v tejto veci nezohľadnili ňou namietaný nesprávny procesný postup okresného
súdu, ktorého rozsudok považovala za prekvapivý preto, že tento súd podľa nej ani na
jednom zo 7 nariadených pojednávaní neuviedol, ako sa mu javí predmetná vec po právnej
stránke, a vykonal rozsiahle dokazovanie smerom nezodpovedajúcim jeho záverom prijatým
v rozsudku okresného súdu. Žaloba sťažovateľky bola okresným súdom zamietnutá, pretože
dospel k záveru o neplatnosti kúpnej zmluvy, na základe ktorej si sťažovateľka uplatňovala
svoju pohľadávku, a taktiež k záveru o oprávnenosti žalovanou vznesenej námietky
premlčania. Uvedené otázky podstatné pre rozhodnutie v tejto veci mal podľa sťažovateľky
okresný súd posúdiť predbežne ešte pred vykonaním dokazovania, ktoré vzhľadom na svoj
rozsah a smer, ktorým bolo okresným súdom vedené, odporuje zásade hospodárnosti
a účelnosti súdneho konania. Okresný súd v dôsledku uvedeného procesného postupu
znemožnil sťažovateľke, aby si riadne uplatňovala všetky prostriedky procesného útoku,
pretože sa sústredila predovšetkým na preukazovanie existencie samotnej zmluvy.
3.4 Sťažovateľka poukázala na to, že sa nestotožňuje ani so záverom súdov
zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy,
ktorá podľa nich svojím účelom odporuje zákonu, ktorú uvedené súdy odôvodnili tým,
že kúpnu zmluvu uzatváral konateľ a spoločník sťažovateľky , ktorý
súčasne vykonával funkciu starostu žalovanej, čím porušil § 13a ods. 1 písm. h) zákona
Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) a čl. 2 ods. 1 písm. o) ústavného zákona
č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane verejného záujmu“).
Podľa sťažovateľky dotknutá kúpna zmluva spĺňala všetky náležitosti podľa § 588 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Následne poukázala na to, že aj podľa ustálenej judikatúry súdov
sa ustanovenie o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor so zákonom má vykladať
reštriktívne, a nie extenzívne. Vzhľadom na uvedené podľa nej konanie ,
ktorým sa dopustil protiprávneho konania a ktoré malo trestnoprávne následky,
nie je možné vždy a za každých okolností stotožňovať s rozporom právneho úkonu
so zákonom. Navyše, poukázala na skutočnosť, že dotknutá kúpna zmluva bola podpísaná
sťažovateľkou v zastúpení a na strane kupujúcej príspevkovou
organizáciou žalovanej v zastúpení jej štatutárneho zástupcu a samotné
protiprávne konanie bolo predmetom iného (trestného) konania,
v ktorom bol aj riadne postihnutý.
3.5 Okresný súd v odôvodnení rozsudku zároveň uviedol, že na strane žalovanej
došlo k bezdôvodnému obohateniu, avšak v čase podania žaloby bolo právo sťažovateľky
už premlčané aj z dôvodu, podľa ktorého v predmetnej veci nebolo možné aplikovať § 407
ods. 3 zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Obchodný zákonník“) vo vzťahu k prerušeniu plynutia premlčacej doby. Sťažovateľka
v tejto súvislosti argumentovala poukázaním na čiastkové úhrady, ktoré jej žalovaná
uhradila v celkovej sume 81 445,10 €, ktoré podľa nej boli úhradami z rovnakého právneho
titulu, pričom zo strany žalovanej podľa nej neboli predložené dôkazy svedčiace o tom,
že zrealizované úhrady na účet sťažovateľky by mali byť započítané k inému právnemu
titulu. Vzhľadom na uvedené súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci mali v tomto
prípade dôvod na aplikáciu § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka (čiastočné plnenie dlžníka
môže mať účinky uznania zvyšku dlhu), t. j. dospieť k záveru o uznaní dlhu žalovanou,
v dôsledku čoho došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby a aj podaniu žaloby
podľa sťažovateľky v rámci plynutia tejto doby.
3.6 Sťažovateľka poukázala ďalej na to, že najvyšší súd jej dovolanie odmietol
svojím uznesením, v ktorom poukázal na skutočnosť, že najprv skúmal prípustnosť
žalovanou podaného dovolania s odkazom na ňou namietané dôvody napĺňajúce § 420
písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Podľa najvyššieho súdu v predmetnej veci
k namietanej vade zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP (nesprávny procesný postup
okresného súdu, v dôsledku ktorého došlo k vydaniu prekvapivého rozhodnutia) nedošlo
a taktiež konštatoval, že dovolací dôvod je sťažovateľkou vymedzený spôsobom
zodpovedajúcim dovolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 432
ods. 2 CSP. Vo vzťahu k druhému dôvodu dovolania, namietanej existencii vady
podľa § 421 písm. a) CSP dovolací súd podľa sťažovateľky poukázal len na všeobecnú
konštatáciu týkajúcu sa definovania nesprávneho právneho posúdenia veci a následne
uviedol, že sťažovateľka namietala skutkové závery súdov zúčastnených na rozhodovaní
v jej veci. Sťažovateľka s uvedeným záverom najvyššieho súdu nesúhlasí a v tejto súvislosti
poukázala na samotný obsah ňou podaného dovolania, v ktorom sa zaoberala otázkou
právnej kvalifikácie posudzovaného právneho úkonu kúpnej zmluvy a uviedla konkrétne
ustanovenia Občianskeho, resp. Obchodného zákonníka, a s tým súvisiace reálne úkony
žalovanej (čiastočná úhrada na základe spochybňovaného právneho úkonu – kúpnej
zmluvy), v súvislosti s ktorými poukázala na uznanie záväzku podľa § 407 Obchodného
zákonníka.
3.7 Podľa sťažovateľky súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci konali
v rozpore so zákonom, čím obmedzili jej práva vo väčšej miere, než im to dovoľuje zákon,
v dôsledku čoho došlo k porušeniu čl. 2 ods. 2, 3 a čl. 13 ods. 1 ústavy.
3.8 K porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2, 47 ods. 1 a 2,
ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť preto, že súdy
zúčastnené na rozhodovaní v jej veci podľa nej iba automaticky prevzali dôkazy vykonané
okresným súdom, čím porušili jej právo na objektívne posúdenie predmetu sporu. Najvyšší
súd podľa sťažovateľky pochybil aj tým, že sa v konaní zaoberal len splnením procesných
podmienok dovolania a následne toto dovolanie odmietol bez meritórneho posudzovania
vecného rozhodovania okresného súdu a krajského súdu, napriek tomu, že sťažovateľka
v podanom dovolaní kvalifikovane uvedené podmienky dovolania špecifikovala.
V dôsledku uvedeného postupu najvyššieho súdu došlo podľa jej názoru k porušeniu
jej práva na spravodlivý proces, resp. porušeniu jej práva na úhradu požadovaného
peňažného plnenia od žalovanej.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby v predmetnej
veci svojím nálezom rozhodol, že základné práva podľa článkov čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13
ods. 1 písm. a), čl. 16, čl. 17, ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli porušené rozsudkom krajského súdu a jemu
predchádzajúcim postupom v spojení s rozsudkom okresného súdu, ako aj rozsudkom
najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom, zrušil napadnuté rozhodnutia súdov
zúčastnených na rozhodovaní v danej veci a zaviazal krajský súd k úhrade jej trov právneho
zastúpenia.
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho
nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe
zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,
Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému
či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 46 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky (ods. 1). Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (ods. 2).
Podľa čl. 47 ústavy každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil
nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe (ods. 1). Každý má právo
na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej
správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom (ods. 2). Všetci
účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní (ods. 3).
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
7. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
8. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (III. ÚS 66/2018).
9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
12. Ústavný súd za podstatu tejto sťažnosti považoval namietané porušenie
sťažovateľkou označených práv uznesením najvyššieho súdu, rozsudkom krajského súdu
a ich vydaniu predchádzajúcim postupom. K porušeniu označených práv malo dôjsť
v dôsledku:
- nesprávneho procesného postupu okresného súdu v predmetnej veci, ktorého
následkom je vydanie prekvapivého rozhodnutia, čo je zároveň dôvodom na podanie
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP;
- nesprávneho záveru prijatého súdmi zúčastnenými na rozhodovaní v tejto veci
o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, pre jej rozpor so zákonom, ktorý vyvodili
z preukázaného protiprávneho konania pri uzatváraní kúpnej zmluvy,
za ktoré však bol v trestnoprávnom konaní postihnutý;
- nesprávneho záveru týkajúceho sa vzniku bezdôvodného obohatenia na strane
žalovanej a nemožnosti aplikovať § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka v tomto prípade
pri posúdení plynutia premlčacej doby uplatneného nároku;
- nesprávnych záverov najvyššieho súdu o sťažovateľkou predložených dôvodoch
prípustnosti dovolania;
- postupu najvyššieho súdu, ktorým preskúmal len splnenie podmienok dovolania,
avšak bez toho, aby sa zaoberal meritórnym prieskumom argumentácie predloženej
v sťažovateľkinom dovolaní.
III.2 K námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim
postupom
13. Sťažovateľka namietala nesprávny procesný postup krajského súdu v predmetnej
veci a nesprávne právne závery v otázkach relevantných pre rozhodnutie tohto súdu (otázka
neplatnosti kúpnej zmluvy a uplynutia premlčacej doby uplatneného nároku), na ktorých
založil svoj rozsudok, ktorý podľa nej možno považovať za prekvapivé rozhodnutie.
14. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je dvojmesačná lehota na podanie
ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyplývajúca z § 124 zákona
o ústavnom súde vzhľadom na dátum doručenia písomného vyhotovenia uznesenia
najvyššieho súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa (11. septembra 2019) zachovaná.
15. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom rozsudku krajského súdu, ktorý si
zabezpečil v rámci svojej rozhodovacej činnosti, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok
okresného súdu ako vecne správny.
15.1 Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že okresný súd postupoval v predmetnej
veci v rozpore s § 181 ods. 2 CSP, pretože stranám sporu na začiatku konania neoznámil
predbežné právne posúdenie veci, čo následne spôsobilo vydanie prekvapivého rozhodnutia
vo veci samej, krajský súd poukázal na povinnosť súdu ustanovenú v § 118 Občianskeho
súdneho poriadku, ktorý bol platný a účinný v čase začatia sporu, a zároveň pritom poukázal
na realizáciu uvedeného ustanovenia postupom okresného súdu v predmetnom konaní
preukázanú predloženými zápisnicami o pojednávaniach konaných 26. mája 2014
a 16. marca 2016, zo znenia ktorých vyplýva, že zákonný sudca oznámil sporovým stranám
podstatné právne významné skutočnosti v tejto veci (otázku uzavretia kúpnej zmluvy
i námietku premlčania), na ktoré mohli v konaní v rámci ich procesnej obrany či procesného
útoku reagovať. Krajský súd vzhľadom na uvedené uzavrel, že v danej veci „nemožno mať
za to, že by išlo o prekvapivé súdne rozhodnutie“. Navyše, krajský súd poukázal na závery
rozhodnutia ústavného súdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 326/2012, z ktorého vyplýva,
že porušenie § 118 ods. 2 OSP „žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka“ a samo
osebe nemôže znamenať, že by bola sťažovateľka vylúčená z výkon jej práv a oprávnení
zaručených jej ústavou. Krajský súd následne zdôraznil, že skutočnosť, že okresný súd
rozhodol na základe vykonaného dokazovania a nestotožnil sa so skutkovým a právnym
zhodnotením sťažovateľky, nemôže viesť k záveru o tom, že v danej veci rozhodol
tzv. prekvapivým rozhodnutím.
15.2 Vo vzťahu k tvrdeným nesprávnym právnym záverom v otázke neplatnosti
kúpnej zmluvy sa krajský súd v rámci vykonaného dokazovania oboznámil aj s rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 3 T 10/2016 z 27. júna 2016, vykonal výsluch viacerých svedkov
a následne v odôvodnení svojho rozhodnutia dospel k záveru, že štatutárny zástupca
sťažovateľky konal v rozpore s § 13a ods. 1 písm. h) zákona o obecnom zriadení a čl. 2
ods. 1 písm. o), čl. 4 a čl. 5 ods. 2 zákona o ochrane verejného záujmu, čím porušil zákonné
obmedzenia ustanovené pre účel verejného záujmu pred záujmom osobným, súkromným
či vlastným podnikaním. Následne krajský súd konštatoval, že „Neplatnosť právneho úkonu
kúpnej zmluvy vyplýva práve z toho, že právny úkon kúpnej zmluvy vzišiel z nerešpektovania
zákonných obmedzení, povinností, konania v ich rozpore, ktoré sa týkali funkcie starostu,
ktorá funkcia je verejnou funkciou a ktorú zastával p. ., za súčasného
pôsobenia ako konateľ – štatutárny orgán zmluvnej strany – predávajúceho, v kúpnej
zmluve.“. Krajský súd ďalej poukázal na to, že z vykonaného dokazovania vyplynul záver,
že iná osoba ako , ktorá podpísala dotknutú kúpnu zmluvu, vystupovala
v pozícii kupujúceho len formálne. V tejto súvislosti krajský súd poukázal, že uvedená
osoba bola zamestnancom sťažovateľky a vo funkcii štatutárneho zástupcu žalovanej podľa
jej vlastnej výpovede mala vystupovať tak, aby zastrešovala úkony –
konateľa a spoločníka sťažovateľky a súčasne predávajúceho z kúpnej zmluvy, ktorý jej
v danom právnom vzťahu dával konkrétne pokyny, t. j. pri uzatváraní
i realizácii plnení kúpnej zmluvy výrazne participoval.
15.3 Vo vzťahu k tvrdeným nesprávnym právnym záverom v otázke prerušenia
plynutia premlčacej doby krajský súd uviedol, že čiastočné plnenie, na ktoré poukazovala
sťažovateľka pred okresným súdom, nemalo zákonný dôsledok uznania aj zvyšku tvrdeného
dlhu žalovanej, ktorý tvoril predmet tohto sporu. Vo vzťahu k tomuto záveru poukázal
predovšetkým na skutočnosť, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že pokyny
k uvedeným čiastkovým plneniam dával a preto nebolo možné
usudzovať, že to bola žalovaná, ktorá svojím plnením uznala aj zvyšok dlhu podľa § 407
ods. 3 Obchodného zákonníka, v dôsledku čoho v tomto prípade nedošlo ani k prerušeniu
plynutia štvorročnej premlčacej doby.
15.4 Na základe uvedeného krajský súd nezistil, žeby rozsudok okresného súdu trpel
vadami, ktoré by zakladali dôvod na jeho zmenu alebo zrušenie, a preto ho ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
16. Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,
ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto
ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
17. Z obsahu rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento súd v predmetnom konaní
v rámci svojej prieskumnej právomoci naozaj dôsledne a precízne preskúmal skutkové
i právne závery, na ktorých okresný súd založil svoj rozsudok. Vo svojom rozsudku sa
krajský súd riadne a podrobne vysporiadal s argumentáciou sťažovateľky predloženou
v odvolaní. V odôvodnení svojho rozsudku krajský súd poukázal na konkrétne dôkazné
prostriedky uskutočnené vo vykonanom dokazovaní, z ktorých boli vyvodené skutkové
závery okresného súdu, ako aj ustanovenie právnych predpisov, na základe ktorých boli
tieto skutkové závery posúdené, pričom poukázal aj na ustálenú judikatúru súdov týkajúcu
sa ako procesného postupu, tak i otázky posudzovania absolútnej neplatnosti právneho
úkonu v obdobných veciach. Krajský súd postupoval v predmetnom konaní zákonne
a v súlade s § 387 ods. 1 CSP rozsudok okresného súdu potvrdil.
17.1 Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie rozsudku
krajského súdu je založené na dostatočných a relevantných dôvodoch, poskytuje odpoveď
na všetky skutkovo i právne významné otázky pre rozhodnutie v tejto veci a samotná
nespokojnosť sťažovateľa s uvedenými závermi krajského súdu nesvedčí o arbitrárnosti
preskúmavaného rozsudku krajského súdu, a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom
na vyslovenie porušenia ním označených práv.
18. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.3 K námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim
postupom
19. Sťažovateľka v podanom dovolaní v podstate zopakovala svoju argumentáciu
predloženú v uvedenom konaní pred okresným súdom i krajským súdom.
20. V prvom rade je podľa ústavného súdu v tomto prípade potrebné poukázať na to,
že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorého prípustnosť je obmedzená,
pretože sa ním prelamuje zásada nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia.
21. Sťažovateľka v podanom dovolaní namietala, že súdy zúčastnené na rozhodovaní
v jej veci jej nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces,
t. j. procesnú vadu podľa § 420 písm. f) CSP.
21.1 Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že prípustnosť dovolania pri uplatnení
dovolacích dôvodov podľa § 420 CSP nenastáva automaticky len na základe tvrdení
žalobcu (v tomto prípade sťažovateľa), podľa ktorých napadnuté rozhodnutie trpí niektorou
z vád špecifikovaných v tomto ustanovení, ale k samotnému vecnému preskúmaniu
napadnutého rozhodnutia dôjde až vtedy, keď najvyšší súd v konaní o dovolaní zistí, že
napadnuté rozhodnutie takouto vadou objektívne trpí (pozri I. ÚS 399/2015, na túto
judikatúru ústavného súdu napokon odkázal aj najvyšší súd v svojom uznesení, pozn.).
21.2 Najvyšší súd vo svojom uznesení v predmetnej veci s poukazom na judikatúru
ústavného súdu (napr. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 251/03) týkajúcu sa obsahu práva
na spravodlivý súdny proces, potrebu aplikácie § 118 OSP v danom prípade
i zápisnicu o pojednávaní svedčiacu o postupe okresného súdu v predmetnom konaní, ako aj
na samotný rozsah dokazovania vykonaného v uvedenom konaní dospel k záveru, že
argumentáciu sťažovateľky týkajúcu sa nemožnosti reagovať na vzniknutú procesnú
situáciu a s tým spojené vydanie „prekvapivého“ rozhodnutia podľa neho „nemožno
akceptovať“.
22. V ďalšom obsahu dovolania sťažovateľka tvrdila nesprávne právne posúdenie
veci, ktoré malo závisieť od vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej sa krajský súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa § 421 ods. 1 písm. a)
CSP. Najvyšší súd vo svojom uznesení uviedol, že sťažovateľkou podané dovolanie
neobsahuje relevantné vymedzenie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.
V tejto súvislosti poukázala na judikatúru najvyššieho súdu, ktorá sa ustálila na tom,
že pri vymedzení uvedeného dovolacieho dôvodu, pokiaľ sám dovolateľ neoznačí ustálenú
rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil,
neoznačí rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sú rozdielne, nevymedzí právnu otázku,
pri ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
alebo ktorá bola rozhodovaná dovolacím súdom rozdielne, dovolací súd nemôže uskutočniť
meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. Následne najvyšší súd
považoval za potrebné „zdôrazniť, že pri vymedzení dovolacieho dôvodu v súlade
s ustanovením § 432 ods. 2 C. s. p. nepostačuje všeobecné konštatovanie dovolateľa,
že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil. Dovolací súd nemôže namiesto dovolateľa
vytvárať vlastnú právnu argumentáciu vyvodením z možnej nespokojnosti dovolateľa
s rozhodnutím odvolacieho súdu. Takým konaním by dovolací súd uskutočnil procesné
neprípustný bezbrehý dovolací prieskum, priečiaci sa nielen koncepcii právnej úpravy
dovolania v Civilnom sporovom poriadku a účelu ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p., ale aj
princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania, keďže jeho rozhodnutie by bolo
založené na iných skutočnostiach, než ako boli tvrdené dovolateľom a ku ktorým mala
možnosť vyjadriť sa protistrana vo vyjadrení k dovolaniu.“.
22.1 Na základe uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, že v konaní pred krajským
súdom ani v konaní pred okresným súdom k sťažovateľkou namietanej vade zmätočnosti
uvedenej podľa § 420 písm. f) CSP nedošlo a súčasne konštatoval, že sťažovateľka svoju
námietku nesprávneho právneho posúdenia veci uplatnenú ako dovolací dôvod nevymedzila
v podanom dovolaní spôsobom predpokladaným v § 432 ods. 2 CSP. Na základe uvedeného
najvyšší súd podľa § 447 písm. c) a f) CSP dovolanie sťažovateľky odmietol.
23. Po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu dospel ústavný súd
k záveru, že odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu je založené na dostatočných
a relevantných dôvodoch, poskytuje odpoveď na všetky skutkovo i právne relevantné
otázky významné pre rozhodnutie v tejto veci i na samotnú argumentáciu sťažovateľky
a je podložené aj ustálenou judikatúrou ústavného súdu. Nespokojnosť sťažovateľky
s uvedenými závermi najvyššieho súdu nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného
rozhodnutia a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie porušenia ňou
označených práv.
24. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
III.4 K namietanému porušeniu sťažovateľkiných práv podľa čl. 2 ods. 3, čl. 16
čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 47 ods. 1 až 3, čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu
a rozsudkom krajského súdu, ako aj im predchádzajúcim postupom
25. Sťažovateľka tiež namietala porušenie čl. 2 ods. 3 ústavy, čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 2,
čl. 47 ods. 1 až 3, ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy, avšak k ústavnej sťažnosti žiadnu
argumentáciu vzťahujúcu sa k uvedeným ustanoveniam ústavy nepredložila. Z uvedeného
je zrejmé, že ústavný súd ani z obsahu ústavnej sťažnosti nezistil žiadnu vecnú príčinnú
súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a rozsudkom krajského súdu,
ako aj im predchádzajúcim postupom a už namietaným porušením sťažovateľkou
označených práv.
III.5 Záver
26. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd o sťažnosti sťažovateľky
pri jej predbežnom prejednaní podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde rozhodol tak,
ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
27. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. februára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu