Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 101/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. februára 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

MKM REMONT, s. r. o., Svätý Kríž 43, IČO 31 633 099, zastúpenej advokátom

JUDr. Jurajom Ďurajdom, Kukučínova 12, Žilina, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46

ods. 1 a 2, , 2 a 3 a a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Žiline sp. zn. z 18. apríla 2018 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 31. júla 2019, ako aj ich vydaniu

predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť MKM REMONT, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť MKM REMONT, s. r. o., Svätý Kríž 43,

IČO 31 633 099 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 16, čl. 17 ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47

ods. 1, 2 a 3 a (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 18. apríla 2018 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 31. júla 2019 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“), ako aj ich

vydaniu predchádzajúcim postupom.

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľky bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu

práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2019 na obdobie od 26. apríla 2019

do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 (ďalej len „rozvrh práce“) náhodným výberom

pomocou technických a programových prostriedkov 17. októbra 2019 pridelená sudcovi

spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II bodu 3 písm. a) rozvrhu práce

prerokovaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia.

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že na Okresnom súde

Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sťažovateľka ako žalobkyňa podala proti

žalovanej Obci Svätý Kríž, Svätý Kríž 43, IČO 00 315 508 (ďalej len „žalovaná“), žalobu

o zaplatenie pohľadávky v sume 49617,12 € s príslušenstvom z titulu dlhu vzniknutého

neplnením záväzku vyplývajúceho z kúpnej zmluvy. Okresný súd v predmetnej veci

rozhodol rozsudkom sp. zn. z 26. júla 2017 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“) tak, že žalobu sťažovateľky zamietol a priznal žalovanej náhradu trov konania proti

sťažovateľke. Žalovaná sa proti rozsudku okresného súdu odvolala.

3.1 Krajský súd svojím rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu a priznal

žalobkyni nárok na zaplatenie trov odvolacieho konania. Sťažovateľka podala proti

rozsudku krajského súdu dovolanie, v ktorom poukazovala vo vzťahu k jeho prípustnosti

na dovolacie dôvody podľa § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového

poriadku (ďalej len „CSP“).

3.2 Najvyšší súd svojím uznesením dovolanie sťažovateľky podľa § 477 písm. c) a f)

odmietol.

3.3 Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukázala na to, že súdy zúčastnené na

rozhodovaní v tejto veci nezohľadnili ňou namietaný nesprávny procesný postup okresného

súdu, ktorého rozsudok považovala za prekvapivý preto, že tento súd podľa nej ani na

jednom zo 7 nariadených pojednávaní neuviedol, ako sa mu javí predmetná vec po právnej

stránke, a vykonal rozsiahle dokazovanie smerom nezodpovedajúcim jeho záverom prijatým

v rozsudku okresného súdu. Žaloba sťažovateľky bola okresným súdom zamietnutá, pretože

dospel k záveru o neplatnosti kúpnej zmluvy, na základe ktorej si sťažovateľka uplatňovala

svoju pohľadávku, a taktiež k záveru o oprávnenosti žalovanou vznesenej námietky

premlčania. Uvedené otázky podstatné pre rozhodnutie v tejto veci mal podľa sťažovateľky

okresný súd posúdiť predbežne ešte pred vykonaním dokazovania, ktoré vzhľadom na svoj

rozsah a smer, ktorým bolo okresným súdom vedené, odporuje zásade hospodárnosti

a účelnosti súdneho konania. Okresný súd v dôsledku uvedeného procesného postupu

znemožnil sťažovateľke, aby si riadne uplatňovala všetky prostriedky procesného útoku,

pretože sa sústredila predovšetkým na preukazovanie existencie samotnej zmluvy.

3.4 Sťažovateľka poukázala na to, že sa nestotožňuje ani so záverom súdov

zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy,

ktorá podľa nich svojím účelom odporuje zákonu, ktorú uvedené súdy odôvodnili tým,

že kúpnu zmluvu uzatváral konateľ a spoločník sťažovateľky , ktorý

súčasne vykonával funkciu starostu žalovanej, čím porušil § 13a ods. 1 písm. h) zákona

Slovenskej národnej rady č. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) a čl. 2 ods. 1 písm. o) ústavného zákona

č. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane verejného záujmu“).

Podľa sťažovateľky dotknutá kúpna zmluva spĺňala všetky náležitosti podľa § 588 a nasl.

. Následne poukázala na to, že aj podľa ustálenej judikatúry súdov

sa ustanovenie o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor so zákonom má vykladať

reštriktívne, a nie extenzívne. Vzhľadom na uvedené podľa nej konanie ,

ktorým sa dopustil protiprávneho konania a ktoré malo trestnoprávne následky,

nie je možné vždy a za každých okolností stotožňovať s rozporom právneho úkonu

so zákonom. Navyše, poukázala na skutočnosť, že dotknutá kúpna zmluva bola podpísaná

sťažovateľkou v zastúpení a na strane kupujúcej príspevkovou

organizáciou žalovanej v zastúpení jej štatutárneho zástupcu a samotné

protiprávne konanie bolo predmetom iného (trestného) konania,

v ktorom bol aj riadne postihnutý.

3.5 Okresný súd v odôvodnení rozsudku zároveň uviedol, že na strane žalovanej

došlo k bezdôvodnému obohateniu, avšak v čase podania žaloby bolo právo sťažovateľky

už premlčané aj z dôvodu, podľa ktorého v predmetnej veci nebolo možné aplikovať § 407

ods. 3 v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) vo vzťahu k prerušeniu plynutia premlčacej doby. Sťažovateľka

v tejto súvislosti argumentovala poukázaním na čiastkové úhrady, ktoré jej žalovaná

uhradila v celkovej sume 81 445,10 €, ktoré podľa nej boli úhradami z rovnakého právneho

titulu, pričom zo strany žalovanej podľa nej neboli predložené dôkazy svedčiace o tom,

že zrealizované úhrady na účet sťažovateľky by mali byť započítané k inému právnemu

titulu. Vzhľadom na uvedené súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci mali v tomto

prípade dôvod na aplikáciu (čiastočné plnenie dlžníka

môže mať účinky uznania zvyšku dlhu), t. j. dospieť k záveru o uznaní dlhu žalovanou,

v dôsledku čoho došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby a aj podaniu žaloby

podľa sťažovateľky v rámci plynutia tejto doby.

3.6 Sťažovateľka poukázala ďalej na to, že najvyšší súd jej dovolanie odmietol

svojím uznesením, v ktorom poukázal na skutočnosť, že najprv skúmal prípustnosť

žalovanou podaného dovolania s odkazom na ňou namietané dôvody napĺňajúce § 420

písm. f) a . Podľa najvyššieho súdu v predmetnej veci

k namietanej vade zmätočnosti podľa (nesprávny procesný postup

okresného súdu, v dôsledku ktorého došlo k vydaniu prekvapivého rozhodnutia) nedošlo

a taktiež konštatoval, že dovolací dôvod je sťažovateľkou vymedzený spôsobom

zodpovedajúcim dovolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 432

ods. 2 . Vo vzťahu k druhému dôvodu dovolania, namietanej existencii vady

podľa dovolací súd podľa sťažovateľky poukázal len na všeobecnú

konštatáciu týkajúcu sa definovania nesprávneho právneho posúdenia veci a následne

uviedol, že sťažovateľka namietala skutkové závery súdov zúčastnených na rozhodovaní

v jej veci. Sťažovateľka s uvedeným záverom najvyššieho súdu nesúhlasí a v tejto súvislosti

poukázala na samotný obsah ňou podaného dovolania, v ktorom sa zaoberala otázkou

právnej kvalifikácie posudzovaného právneho úkonu kúpnej zmluvy a uviedla konkrétne

ustanovenia Občianskeho, resp. , a s tým súvisiace reálne úkony

žalovanej (čiastočná úhrada na základe spochybňovaného právneho úkonu – kúpnej

zmluvy), v súvislosti s ktorými poukázala na uznanie záväzku podľa § 407 Obchodného

zákonníka.

3.7 Podľa sťažovateľky súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci konali

v rozpore so zákonom, čím obmedzili jej práva vo väčšej miere, než im to dovoľuje zákon,

v dôsledku čoho došlo k porušeniu , 3 a .

3.8 K porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2, 47 ods. 1 a 2,

ako aj a práva podľa dohovoru malo dôjsť preto, že súdy

zúčastnené na rozhodovaní v jej veci podľa nej iba automaticky prevzali dôkazy vykonané

okresným súdom, čím porušili jej právo na objektívne posúdenie predmetu sporu. Najvyšší

súd podľa sťažovateľky pochybil aj tým, že sa v konaní zaoberal len splnením procesných

podmienok dovolania a následne toto dovolanie odmietol bez meritórneho posudzovania

vecného rozhodovania okresného súdu a krajského súdu, napriek tomu, že sťažovateľka

v podanom dovolaní kvalifikovane uvedené podmienky dovolania špecifikovala.

V dôsledku uvedeného postupu najvyššieho súdu došlo podľa jej názoru k porušeniu

jej práva na spravodlivý proces, resp. porušeniu jej práva na úhradu požadovaného

peňažného plnenia od žalovanej.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby v predmetnej

veci svojím nálezom rozhodol, že základné práva podľa článkov čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13

ods. 1 písm. a), čl. 16, čl. 17, ods. 1 a 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2

a právo podľa dohovoru boli porušené rozsudkom krajského súdu a jemu

predchádzajúcim postupom v spojení s rozsudkom okresného súdu, ako aj rozsudkom

najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom, zrušil napadnuté rozhodnutia súdov

zúčastnených na rozhodovaní v danej veci a zaviazal krajský súd k úhrade jej trov právneho

zastúpenia.

II.

Relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho

nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe

zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,

Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému

či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky (ods. 1). Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (ods. 2).

Podľa každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil

nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe (ods. 1). Každý má právo

na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej

správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom (ods. 2). Všetci

účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní (ods. 3).

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

7. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

8. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

10. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

12. Ústavný súd za podstatu tejto sťažnosti považoval namietané porušenie

sťažovateľkou označených práv uznesením najvyššieho súdu, rozsudkom krajského súdu

a ich vydaniu predchádzajúcim postupom. K porušeniu označených práv malo dôjsť

v dôsledku:

- nesprávneho procesného postupu okresného súdu v predmetnej veci, ktorého

následkom je vydanie prekvapivého rozhodnutia, čo je zároveň dôvodom na podanie

dovolania podľa ;

- nesprávneho záveru prijatého súdmi zúčastnenými na rozhodovaní v tejto veci

o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, pre jej rozpor so zákonom, ktorý vyvodili

z preukázaného protiprávneho konania pri uzatváraní kúpnej zmluvy,

za ktoré však bol v trestnoprávnom konaní postihnutý;

- nesprávneho záveru týkajúceho sa vzniku bezdôvodného obohatenia na strane

žalovanej a nemožnosti aplikovať v tomto prípade

pri posúdení plynutia premlčacej doby uplatneného nároku;

- nesprávnych záverov najvyššieho súdu o sťažovateľkou predložených dôvodoch

prípustnosti dovolania;

- postupu najvyššieho súdu, ktorým preskúmal len splnenie podmienok dovolania,

avšak bez toho, aby sa zaoberal meritórnym prieskumom argumentácie predloženej

v sťažovateľkinom dovolaní.

III.2 K námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim

postupom

13. Sťažovateľka namietala nesprávny procesný postup krajského súdu v predmetnej

veci a nesprávne právne závery v otázkach relevantných pre rozhodnutie tohto súdu (otázka

neplatnosti kúpnej zmluvy a uplynutia premlčacej doby uplatneného nároku), na ktorých

založil svoj rozsudok, ktorý podľa nej možno považovať za prekvapivé rozhodnutie.

14. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je dvojmesačná lehota na podanie

ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyplývajúca z § 124 zákona

o ústavnom súde vzhľadom na dátum doručenia písomného vyhotovenia uznesenia

najvyššieho súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa (11. septembra 2019) zachovaná.

15. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom rozsudku krajského súdu, ktorý si

zabezpečil v rámci svojej rozhodovacej činnosti, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok

okresného súdu ako vecne správny.

15.1 Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že okresný súd postupoval v predmetnej

veci v rozpore s , pretože stranám sporu na začiatku konania neoznámil

predbežné právne posúdenie veci, čo následne spôsobilo vydanie prekvapivého rozhodnutia

vo veci samej, krajský súd poukázal na povinnosť súdu ustanovenú v § 118 Občianskeho

súdneho poriadku, ktorý bol platný a účinný v čase začatia sporu, a zároveň pritom poukázal

na realizáciu uvedeného ustanovenia postupom okresného súdu v predmetnom konaní

preukázanú predloženými zápisnicami o pojednávaniach konaných 26. mája 2014

a 16. marca 2016, zo znenia ktorých vyplýva, že zákonný sudca oznámil sporovým stranám

podstatné právne významné skutočnosti v tejto veci (otázku uzavretia kúpnej zmluvy

i námietku premlčania), na ktoré mohli v konaní v rámci ich procesnej obrany či procesného

útoku reagovať. Krajský súd vzhľadom na uvedené uzavrel, že v danej veci „nemožno mať

za to, že by išlo o prekvapivé súdne rozhodnutie“. Navyše, krajský súd poukázal na závery

rozhodnutia ústavného súdu vo veci sp. zn. , z ktorého vyplýva,

že porušenie „žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka“ a samo

osebe nemôže znamenať, že by bola sťažovateľka vylúčená z výkon jej práv a oprávnení

zaručených jej . Krajský súd následne zdôraznil, že skutočnosť, že okresný súd

rozhodol na základe vykonaného dokazovania a nestotožnil sa so skutkovým a právnym

zhodnotením sťažovateľky, nemôže viesť k záveru o tom, že v danej veci rozhodol

tzv. prekvapivým rozhodnutím.

15.2 Vo vzťahu k tvrdeným nesprávnym právnym záverom v otázke neplatnosti

kúpnej zmluvy sa krajský súd v rámci vykonaného dokazovania oboznámil aj s rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 27. júna 2016, vykonal výsluch viacerých svedkov

a následne v odôvodnení svojho rozhodnutia dospel k záveru, že štatutárny zástupca

sťažovateľky konal v rozpore s § 13a ods. 1 písm. h) zákona o obecnom zriadení a čl. 2

ods. 1 písm. o), čl. 4 a čl. 5 ods. 2 zákona o ochrane verejného záujmu, čím porušil zákonné

obmedzenia ustanovené pre účel verejného záujmu pred záujmom osobným, súkromným

či vlastným podnikaním. Následne krajský súd konštatoval, že „Neplatnosť právneho úkonu

kúpnej zmluvy vyplýva práve z toho, že právny úkon kúpnej zmluvy vzišiel z nerešpektovania

zákonných obmedzení, povinností, konania v ich rozpore, ktoré sa týkali funkcie starostu,

ktorá funkcia je verejnou funkciou a ktorú zastával p. ., za súčasného

pôsobenia ako konateľ – štatutárny orgán zmluvnej strany – predávajúceho, v kúpnej

zmluve.“. Krajský súd ďalej poukázal na to, že z vykonaného dokazovania vyplynul záver,

že iná osoba ako , ktorá podpísala dotknutú kúpnu zmluvu, vystupovala

v pozícii kupujúceho len formálne. V tejto súvislosti krajský súd poukázal, že uvedená

osoba bola zamestnancom sťažovateľky a vo funkcii štatutárneho zástupcu žalovanej podľa

jej vlastnej výpovede mala vystupovať tak, aby zastrešovala úkony –

konateľa a spoločníka sťažovateľky a súčasne predávajúceho z kúpnej zmluvy, ktorý jej

v danom právnom vzťahu dával konkrétne pokyny, t. j. pri uzatváraní

i realizácii plnení kúpnej zmluvy výrazne participoval.

15.3 Vo vzťahu k tvrdeným nesprávnym právnym záverom v otázke prerušenia

plynutia premlčacej doby krajský súd uviedol, že čiastočné plnenie, na ktoré poukazovala

sťažovateľka pred okresným súdom, nemalo zákonný dôsledok uznania aj zvyšku tvrdeného

dlhu žalovanej, ktorý tvoril predmet tohto sporu. Vo vzťahu k tomuto záveru poukázal

predovšetkým na skutočnosť, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že pokyny

k uvedeným čiastkovým plneniam dával a preto nebolo možné

usudzovať, že to bola žalovaná, ktorá svojím plnením uznala aj zvyšok dlhu podľa § 407

ods. 3 , v dôsledku čoho v tomto prípade nedošlo ani k prerušeniu

plynutia štvorročnej premlčacej doby.

15.4 Na základe uvedeného krajský súd nezistil, žeby rozsudok okresného súdu trpel

vadami, ktoré by zakladali dôvod na jeho zmenu alebo zrušenie, a preto ho ako vecne

správny podľa potvrdil.

16. Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto

ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

17. Z obsahu rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento súd v predmetnom konaní

v rámci svojej prieskumnej právomoci naozaj dôsledne a precízne preskúmal skutkové

i právne závery, na ktorých okresný súd založil svoj rozsudok. Vo svojom rozsudku sa

krajský súd riadne a podrobne vysporiadal s argumentáciou sťažovateľky predloženou

v odvolaní. V odôvodnení svojho rozsudku krajský súd poukázal na konkrétne dôkazné

prostriedky uskutočnené vo vykonanom dokazovaní, z ktorých boli vyvodené skutkové

závery okresného súdu, ako aj ustanovenie právnych predpisov, na základe ktorých boli

tieto skutkové závery posúdené, pričom poukázal aj na ustálenú judikatúru súdov týkajúcu

sa ako procesného postupu, tak i otázky posudzovania absolútnej neplatnosti právneho

úkonu v obdobných veciach. Krajský súd postupoval v predmetnom konaní zákonne

a v súlade s rozsudok okresného súdu potvrdil.

17.1 Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie rozsudku

krajského súdu je založené na dostatočných a relevantných dôvodoch, poskytuje odpoveď

na všetky skutkovo i právne významné otázky pre rozhodnutie v tejto veci a samotná

nespokojnosť sťažovateľa s uvedenými závermi krajského súdu nesvedčí o arbitrárnosti

preskúmavaného rozsudku krajského súdu, a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom

na vyslovenie porušenia ním označených práv.

18. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

III.3 K námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim

postupom

19. Sťažovateľka v podanom dovolaní v podstate zopakovala svoju argumentáciu

predloženú v uvedenom konaní pred okresným súdom i krajským súdom.

20. V prvom rade je podľa ústavného súdu v tomto prípade potrebné poukázať na to,

že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorého prípustnosť je obmedzená,

pretože sa ním prelamuje zásada nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia.

21. Sťažovateľka v podanom dovolaní namietala, že súdy zúčastnené na rozhodovaní

v jej veci jej nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces,

t. j. procesnú vadu podľa .

21.1 Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že prípustnosť dovolania pri uplatnení

dovolacích dôvodov podľa nenastáva automaticky len na základe tvrdení

žalobcu (v tomto prípade sťažovateľa), podľa ktorých napadnuté rozhodnutie trpí niektorou

z vád špecifikovaných v tomto ustanovení, ale k samotnému vecnému preskúmaniu

napadnutého rozhodnutia dôjde až vtedy, keď najvyšší súd v konaní o dovolaní zistí, že

napadnuté rozhodnutie takouto vadou objektívne trpí (pozri , na túto

judikatúru ústavného súdu napokon odkázal aj najvyšší súd v svojom uznesení, pozn.).

21.2 Najvyšší súd vo svojom uznesení v predmetnej veci s poukazom na judikatúru

ústavného súdu (napr. , , ) týkajúcu sa obsahu práva

na spravodlivý súdny proces, potrebu aplikácie v danom prípade

i zápisnicu o pojednávaní svedčiacu o postupe okresného súdu v predmetnom konaní, ako aj

na samotný rozsah dokazovania vykonaného v uvedenom konaní dospel k záveru, že

argumentáciu sťažovateľky týkajúcu sa nemožnosti reagovať na vzniknutú procesnú

situáciu a s tým spojené vydanie „prekvapivého“ rozhodnutia podľa neho „nemožno

akceptovať“.

22. V ďalšom obsahu dovolania sťažovateľka tvrdila nesprávne právne posúdenie

veci, ktoré malo závisieť od vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej sa krajský súd

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa § 421 ods. 1 písm. a)

. Najvyšší súd vo svojom uznesení uviedol, že sťažovateľkou podané dovolanie

neobsahuje relevantné vymedzenie dovolacieho dôvodu podľa .

V tejto súvislosti poukázala na judikatúru najvyššieho súdu, ktorá sa ustálila na tom,

že pri vymedzení uvedeného dovolacieho dôvodu, pokiaľ sám dovolateľ neoznačí ustálenú

rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil,

neoznačí rozhodnutia dovolacieho súdu, ktoré sú rozdielne, nevymedzí právnu otázku,

pri ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

alebo ktorá bola rozhodovaná dovolacím súdom rozdielne, dovolací súd nemôže uskutočniť

meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. Následne najvyšší súd

považoval za potrebné „zdôrazniť, že pri vymedzení dovolacieho dôvodu v súlade

s ustanovením nepostačuje všeobecné konštatovanie dovolateľa,

že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil. Dovolací súd nemôže namiesto dovolateľa

vytvárať vlastnú právnu argumentáciu vyvodením z možnej nespokojnosti dovolateľa

s rozhodnutím odvolacieho súdu. Takým konaním by dovolací súd uskutočnil procesné

neprípustný bezbrehý dovolací prieskum, priečiaci sa nielen koncepcii právnej úpravy

dovolania v a účelu ustanovenia , ale aj

princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania, keďže jeho rozhodnutie by bolo

založené na iných skutočnostiach, než ako boli tvrdené dovolateľom a ku ktorým mala

možnosť vyjadriť sa protistrana vo vyjadrení k dovolaniu.“.

22.1 Na základe uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, že v konaní pred krajským

súdom ani v konaní pred okresným súdom k sťažovateľkou namietanej vade zmätočnosti

uvedenej podľa nedošlo a súčasne konštatoval, že sťažovateľka svoju

námietku nesprávneho právneho posúdenia veci uplatnenú ako dovolací dôvod nevymedzila

v podanom dovolaní spôsobom predpokladaným v . Na základe uvedeného

najvyšší súd podľa a dovolanie sťažovateľky odmietol.

23. Po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu dospel ústavný súd

k záveru, že odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu je založené na dostatočných

a relevantných dôvodoch, poskytuje odpoveď na všetky skutkovo i právne relevantné

otázky významné pre rozhodnutie v tejto veci i na samotnú argumentáciu sťažovateľky

a je podložené aj ustálenou judikatúrou ústavného súdu. Nespokojnosť sťažovateľky

s uvedenými závermi najvyššieho súdu nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného

rozhodnutia a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie porušenia ňou

označených práv.

24. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

III.4 K namietanému porušeniu sťažovateľkiných práv podľa čl. 2 ods. 3, čl. 16

a 5, až 3, uznesením najvyššieho súdu

a rozsudkom krajského súdu, ako aj im predchádzajúcim postupom

25. Sťažovateľka tiež namietala porušenie , , a 2,

až 3, ako aj , avšak k ústavnej sťažnosti žiadnu

argumentáciu vzťahujúcu sa k uvedeným ustanoveniam nepredložila. Z uvedeného

je zrejmé, že ústavný súd ani z obsahu ústavnej sťažnosti nezistil žiadnu vecnú príčinnú

súvislosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a rozsudkom krajského súdu,

ako aj im predchádzajúcim postupom a už namietaným porušením sťažovateľkou

označených práv.

III.5 Záver

26. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd o sťažnosti sťažovateľky

pri jej predbežnom prejednaní podľa rozhodol tak,

ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

27. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu