Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
7be/369140.593c13.pdf
PDF · 104.04 KB
No categories available
3Cdo/312/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Cdo 312/2009
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci starostlivosti o maloleté deti R.,
nar. X., D., nar. X., a K., nar. X., bývajúce u matky a zastúpené kolíznym opatrovníkom Ú.,
deti matky A., bývajúcej v Š., a otca R., bývajúceho v Š., zastúpeného Mgr. P., advokátom so
sídlom v D., o návrhu matky na zvýšenie výživného, vedenej na Okresnom súde Dunajská
Streda pod sp. zn. 6 P 41/2008, o dovolaní otca proti rozsudku Krajského súdu v Trnave
z 13. júla 2009, sp. zn. 23 CoP 39/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Účastníkom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Dunajská Streda rozsudkom z 19. januára 2009, č.k. 6 P 41/2008-371
1. zvýšil výživné otca pre maloletú R., nar. X. zo sumy 132,78 € mesačne na sumu
450 € mesačne, pre maloletú D., nar. X. zo sumy 116,18 € mesačne na sumu 400 € mesačne,
a pre maloletého K., nar. X. zo sumy 116,18 € mesačne na sumu 400 € mesačne, čím zmenil
v časti určenia výživného rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda z 8. júla 2004, č.k.
9 C 77/2004-26,
2. uložil otcovi povinnosť zaplatiť dlh na zročnom výživnom matke v celosti do
28. februára 2009,
3. uložil otcovi povinnosť poukazovať časť výživného v sume 165 € za každé dieťa na
osobitné účty maloletých detí,
4. uložil otcovi povinnosť zaplatiť polovicu školného za každé dieťa podľa jeho
vyčíslenia školou k rukám matky vždy k 15. októbru,
5. žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.
Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil zvýšenými potrebami maloletých detí, ako aj
možnosťami otca, ktorý v rokoch 2006 – 2007 získal predajom nehnuteľností finančné
prostriedky značného rozsahu. Tvrdenie otca, že jeho majetok je pracovným nástrojom,
neuznal, s tým, že pokiaľ aj otec má záujem svoj majetok investovať a dosahovať týmto
spôsobom príjmy, musí predovšetkým uprednostniť svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť
a výšku investícií zvážiť. Keďže však odôvodnené potreby maloletých detí neboli preukázané
v takej výške, ako ich vyčíslila matka, uložil otcovi povinnosť poukazovať časť výživného na
osobitné účty maloletých detí za účelom tvorby úspor. Vzhľadom na výšku školného
a nerozvážne nakladanie matky s majetkom zaviazal otca platiť i polovicu ročného školného
za každé dieťa. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
Krajský súd v Trnave rozsudkom z 13. júla 2009, sp. zn. 23 CoP 39/2009 rozsudok
súdu prvého stupňa vo výrokoch o zvýšení výživného, tvorbe úspor a náhrade trov konania
(1, 3 a 5) potvrdil, vo výroku o zaplatení dlhu na zročnom výživnom (2) zmenil tak, že uložil
otcovi povinnosť zaplatiť tento dlh v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, a vo
výroku o povinnosti otca platiť polovicu ročného školného za každé z detí (4) zrušil. Náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal žiadnemu z účastníkov. Vo vzťahu k potvrdeným
výrokom poukázal na správne postupy, skutkové zistenia i právne závery súdu prvého stupňa.
Zmenu výroku o zaplatení dlhu na zročnom výživnom odôvodnil uplynutím lehoty určenej
súdom prvého stupňa. Výrok o povinnosti otca platiť polovicu ročného školného za každé
z detí zrušil ako nezákonný, keďže z neho nevyplývala výška školného, ktoré ani nebolo
osobitne predmetom návrhu; navyše na túto položku otec prispieva v rámci bežného
výživného. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 Os.p. v spojení s 146
ods. 1 písm. a/ O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal otec dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil
existenciou vád podľa § 237 písm. a/, d/ a f/ O.s.p. Namietal, že rozhodnutia prvostupňového
i odvolacieho súdu sú v rozpore s ustanovením § 62 ods. 2 a § 75 zákona o rodine, ako aj
čl. 20 a čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky. Súd má pri určovaní výživného rozhodnúť
predovšetkým v záujme dieťaťa a zároveň primerane k schopnostiam a možnostiam
povinného. Svojvoľné určenie výšky výživného, ku ktorému v danom prípade došlo jeho
neprimeraným a neúmerným zvýšením vzhľadom k preukázaným príjmom otca a reálnym
potrebám detí, je nielen prekročením právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.), ale aj
bezdôvodným spochybnením správnosti právoplatného a vykonateľného posledného
predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výživnom, a teda zakladá porušenie zásady prekážky
rozsúdenej veci (§ 237 písm. d/ O.s.p.). Majetkové pomery otca už vôbec neodôvodňujú
tvorbu úspor pre maloleté deti. Súd prvého stupňa navyše opomenul vo výroku rozsudku
uviesť, že časť výživného v sume 165 € za každé dieťa, ktorú je otec povinný poukazovať na
osobitné účty maloletých detí, je určená na tvorbu úspor. Keďže odvolací súd toto pochybenie
neodstránil, zo strany matky môže dôjsť k nakladaniu s prostriedkami na týchto účtoch i bez
súhlasu súdu. Okrem toho obe rozhodnutia súdov nižších stupňov nie sú náležite odôvodnené.
V konaní pred odvolacím súdom bola tiež otcovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.), keď jeho odvolanie bolo prejednané bez nariadenia pojednávania, ktoré bolo
potrebné pre doplnenie a zopakovanie dokazovania a vyžadoval si ho aj verejný záujem na
určení primeranej výšky výživného. Z týchto dôvodov žiadal napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.
Matka ani kolízny opatrovník sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak
len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po
právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Osobitne však
treba zdôrazniť, že v zmysle § 238 ods. 4 O.s.p. dovolanie nie je prípustné vo veciach
upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku
o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich
výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení
rodičovstva, o zapretí rodičovstva, alebo o osvojení.
V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku vydanému vo veci výživného pre
maloleté deti, teda vo veci upravenej zákonom o rodine (pričom nejde o rozsudok
o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich
výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení
rodičovstva, o zapretí rodičovstva, alebo o osvojení). Napadnutý rozsudok teda nevykazuje
znaky rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné, ale znaky rozsudku, v prípade ktorého
je prípustnosť dovolania výslovne vylúčená (viď § 238 ods. 4 O.s.p.).
Vzhľadom k zákonnej povinnosti (§ 242 ods. 1 O.s.p.) prihliadnuť na existenciu
procesných vád konania, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť rozhodnutia, skúmal dovolací súd
prípustnosť dovolania aj podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do
právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho
súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania; ak v konaní došlo k procesnej vade
vymenovanej v tomto ustanovení, možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutie, proti ktorému
inak dovolanie nie je prípustné.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. dovolateľ nenamietal
a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
Dovolateľ v danej veci namieta procesné vady v zmysle § 237 písm. a/, d/ a f/ O.s.p.
Vady podľa § 237 písm. a/ a d/ O.s.p. spočívajú podľa dovolateľa v neprimeranom
a neúmernom zvýšení výživného vzhľadom k jeho príjmom a reálnym potrebám detí.
S uvedeným tvrdením nemožno súhlasiť. Posúdenie, či a v akom rozsahu došlo k zmene
pomerov zakladajúcich dôvod na zmenu rozhodnutia o výživnom, ako aj následné určenie
výšky výživného, je totiž právnym posúdením veci. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny
(náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Právnym posúdením veci súdom, spočívajúcim v aplikácii hmotnoprávneho alebo procesného
predpisu na zistený skutkový stav sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p.
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť
procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne
posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237
O.s.p. (R 43/2003). K dovolateľom tvrdeným vadám podľa § 237 písm. a/ a d/ O.s.p. dovolací
súd ešte poznamenáva, že podľa § 7 ods. 1 O.s.p. je v právomoci súdov rozhodovať spory
a iné právne veci, vyplývajúce z rodinných vzťahov, vrátane vecí výživného (porovnaj tretiu
časť zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine). Určením, zmenou, či zrušením výživného teda súd
nemôže prekročiť svoju právomoc. Zmena rozhodnutia o výživnom v súlade s § 78 zákona
o rodine zase nemôže založiť prekážku rozhodnutej veci, pretože nejde o nové rozhodnutie,
ale o zmenu rozhodnutia už existujúceho.
Podľa názoru dovolateľa je konanie postihnuté aj procesnou vadou podľa § 237 f/
O.s.p., ku ktorej malo dôjsť tým, že odvolací súd nenariadil na prejednanie jeho odvolania
pojednávanie, hoci bolo potrebné pre doplnenie a zopakovanie dokazovania a vyžadoval si
ho aj verejný záujem. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na ustanovenia § 213 ods. 3
až 5, z ktorých vyplýva, že rozhodnutie o potrebe doplnenia či zopakovania dokazovania
v odvolacom konaní závisí od úvahy odvolacieho súdu. Výnimkou sú konania podľa § 120
ods. 2 O.s.p. (teda i veci starostlivosti súdu o maloletých), kedy je odvolací súd povinný
doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov (aj keď ich účastníci nenavrhli), ak ich
nevykonal súd prvého stupňa. I táto povinnosť sa však vzťahuje len na dôkazy, ktoré sú
potrebné pre správne zistenie skutkového stavu; teda nie na dôkazy bezvýznamné,
nadbytočné, či nespôsobilé preukázať tvrdené skutočnosti. Pokiaľ dovolateľ tvrdí, že
nariadenie pojednávania si vyžadoval verejný záujem, dovolací súd poznamenáva, že za
verejným záujem sa všeobecne považuje záujem prinášajúci majetkový či iný prospech
všetkým alebo mnohým občanom. V danom prípade vzhľadom k predmetu konania preto
uvedená námietka neobstojí.
Dovolateľ ďalej namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí oboch súdov nižších
stupňov, ktoré je v zmysle ustálenej judikatúry tiež považované za vadu podľa § 237 písm. f/
O.s.p. Podľa názoru dovolacieho súdu sa súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku
vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami dôležitými pre posúdenie dôvodnosti
zvýšenia výživného a svoj myšlienkový postup vedúci k záveru o výške výživného dostatočne
vysvetlil, s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním a na závery,
ktoré z nich vyvodil, v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. Rovnako postupoval odvolací súd vo
vzťahu k zmeňujúcemu a zrušujúcemu výroku; vo vzťahu k potvrdeným výrokom sa
obmedzil len na skonštatovanie správnosti odôvodnenia súdu prvého stupňa, čím využil
zákonnú možnosť upravenú ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. Z týchto dôvodov je i vada
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. namietaná nedôvodne.
Na záver dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že pochybenie súdu prvého
stupňa, ktorý vo výroku rozsudku opomenul uviesť, že časť výživného v sume 165 € za každé
dieťa je určená na tvorbu úspor, nemôže viesť k naplneniu obavy dovolateľa z neoprávneného
nakladania s týmito prostriedkami matkou. Z odôvodnenia rozsudku (pozri stranu 13, odsek 2
rozsudku) totiž nepochybne vyplýva, že účelom tejto časti výroku je tvorba úspor, čomu
zodpovedá zákonný zákaz nakladania s prostriedkami na účte maloletých detí bez súhlasu
súdu (§ 63 ods. 3 posledná veta zákona o rodine).
Keďže existencia žiadnej z dovolateľom namietaných vád konania podľa § 237
písm. a/, d/ a f/ O.s.p. sa v dovolacom konaní nepreukázala, nemožno prípustnosť dovolania
vyvodiť ani z týchto ustanovení.
Vzhľadom k uvedenému dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že
dovolanie je v prejednávanej veci procesne neprípustné, preto ho v zmysle § 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. Riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa
nezaoberal.
V dovolacom konaní nebol otec úspešný. Dovolací súd matke nepriznal náhradu trov
dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodala návrh na uloženie povinnosti
nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 151
ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. januára 2010
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková